znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

IV. ÚS 455/2011-30

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   15.   decembra   2011 v senáte zloženom z predsedu Ladislava Orosza, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu Jána Lubyho v konaní o sťažnosti Ing. R. D., B., zastúpeného advokátom JUDr. J. B., B., ktorou namieta porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie svojej záležitosti   v primeranej   lehote   podľa   čl. 6   ods. 1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Bratislava I v konaní vedenom pod sp. zn. 2 Er 403/2003, za účasti Okresného súdu Bratislava I, takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo Ing. R. D. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48   ods. 2   Ústavy   Slovenskej   republiky   a   právo   na   prejednanie   jeho   záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Bratislava I v konaní vedenom pod sp. zn. 2 Er 403/2003 p o r u š e n é   b o l i.

2. Okresnému súdu Bratislava I   p r i k a z u j e,   aby v konaní vedenom pod sp. zn. 2 Er 403/2003 konal bez zbytočných prieťahov.

3. Ing.   R.   D.   p r i z n á v a   finančné   zadosťučinenie   v   sume   333,33 €   (slovom tristotridsaťtri eur a tridsaťtri centov), ktoré mu   j e   Okresný súd Bratislava I   p o v i n n ý vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Okresný   súd   Bratislava I   j e   p o v i n n ý   uhradiť   Ing.   R.   D.   trovy   konania v sume   314,18   €   (slovom   tristoštrnásť   eur   a osemnásť   centov)   na   účet   jeho   právneho zástupcu JUDr. J. B., B., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením   sp. zn. IV. ÚS 455/2011   z   20.   októbra   2011   prijal   podľa   § 25   ods. 3   zákona   Národnej   rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť Ing. R. D. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Bratislava I (ďalej aj „okresný   súd“)   v   konaní   vedenom   pod   sp. zn.   2 Er 403/2003   (ďalej   aj   „napadnuté konanie“).

Zo sťažnosti okrem iného vyplýva, že sťažovateľ ako povinný v rámci exekučného konania vedeného   okresným   súdom   pod   sp. zn.   2 Er 403/2003   podal   22.   februára   2010 návrh na odklad exekúcie a 2. marca 2011 návrh na zastavenie exekúcie, o ktorých nebolo dosiaľ rozhodnuté.

Okrem   toho,   že   sa   sťažovateľ   domáhal,   aby   ústavný   súd   podľa   čl. 127   ústavy vyslovil, že postupom okresného súdu bolo porušené jeho základné právo na prerokovanie veci   bez zbytočných   prieťahov   podľa   čl. 48   ods. 2   ústavy   a   právo   na   prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, zároveň požadoval prikázať okresnému súdu konať v napadnutom konaní bez zbytočných prieťahov. Napokon žiadal, aby mu bolo priznané aj finančné zadosťučinenie v sume 333,33 € a úhrada trov konania.

Okresný   súd   sa   na   základe   výzvy   ústavného   súdu   vyjadril   k   sťažnosti   podaním sp. zn. Spr 3587/2011 doručeným ústavnému súdu 14. septembra 2011, v ktorom sa okrem iného uvádza:

„S   poukazom   na   jednotlivé   úkony   vykonané   v   predmetnom   konaní   musím konštatovať, že v období od 15. 12. 2005 do 30. 10. 2006, od 06. 03. 2007 do 30. 10. 2007, od   20. 08. 2009   do   03. 06. 2010,   sa   predmetný   spis   nachádzal   na   Krajskom   súde v Bratislave z dôvodu podaných opravných prostriedkov.

Dňa 22. 02. 2010 bol na tunajší súd podaný návrh na odklad exekúcie, o ktorom súd do dnešného dňa nerozhodol. Predmetné konanie na tunajšom súde je poznačené prieťahmi, čo   možno   považovať   v   danej   veci   za   objektívny   prieťah.   Nakoľko   zaťaženosť   súdneho oddelenia, resp. jednotlivých civilných sudcov nemôže byť dôvodom na porušenie práva účastníka   konania   garantovaného   v čl. 48   ods. 2 Ústavy SR,   mám   za   to,   že predmetné konanie je poznačené zbytočnými prieťahmi, avšak objektívneho charakteru.“

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože dospel k názoru, že od neho nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

Z obsahu sťažnosti a zo súdneho spisu okresného súdu sp. zn. 2 Er 403/2003 ústavný súd zistil tento priebeh a stav konania:

Okresnému súdu bola 4. decembra 2003 doručená žiadosť exekútora JUDr. Š. Š. o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie. Po doplnení náležitostí žiadosti vydal okresný súd 28. januára 2004 poverenie na vykonanie exekúcie. Sťažovateľ v procesnom postavení povinného návrhom doručeným 6. júla 2005 požiadal okresný súd o zastavenie exekúcie. Proti uzneseniu okresného súdu z 25. októbra 2005, ktorým bol návrh na zastavenie exekúcie   zamietnutý,   podal   sťažovateľ   7.   decembra   2005   odvolanie   a   súdny   spis   spolu s odvolaním bol 15. decembra 2005 predložený Krajskému súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) na rozhodnutie.

Uznesenie krajského súdu sp. zn.   5 CoE 210/05   z 27.   októbra   2006,   ktorým bolo napadnuté   uznesenie   okresného   súdu   potvrdené,   bolo   30.   októbra   2006   doručené okresnému   súdu   spolu   so   súdnym   spisom   a   následne   2.   novembra   2006   expedované účastníkom konania.

Okresný   súd   po   doručení   návrhu   sťažovateľa   na   odklad   exekúcie   (28.   december 2006) uznesením zo 17. januára 2007 pripustil zmenu účastníka oprávneného.

Po podaní odvolania sťažovateľa proti tomuto uzneseniu krajský súd po predložení veci (6. marec 2007) uznesením č. k. 15 CoE 71/2007-88 z 26. septembra 2007 odvolanie sťažovateľa odmietol.

Na základe výzvy okresného súdu sa oprávnený podaním doručeným okresnému súdu 23. novembra 2007 vyjadril k návrhom sťažovateľa na odklad exekúcie a na čiastočné zastavenie exekúcie.

Okresný súd uznesením zo 7. mája 2008 povolil odklad exekúcie v časti vymáhania zmluvnej pokuty 50 000 Sk a nepovolil odklad exekúcie v časti vymáhania istiny v sume 150 000 Sk a jej príslušenstva.

Po doručení návrhu oprávneného na zmenu exekútora (12. február 2009) okresný súd uznesením z 29. mája 2009 žiadosti o zmenu exekútora vyhovel.

Po doručení odvolania sťažovateľa zo 17. júla 2009 a po predložení súdneho spisu (20. august 2009) krajský súd uznesením zo 4. mája 2010 napadnuté uznesenie okresného súdu potvrdil a zmenil v časti určenej odmeny pôvodnému exekútorovi.

Sťažovateľ   návrhom   doručeným   okresnému   súdu   22.   februára   2010   požiadal o odklad exekúcie v súvislosti s konaním vedeným Okresným súdom Bratislava I pod sp. zn. 50 C 28/2010.

V období od 25.   júna 2010 do 5.   januára 2011 okresný súd opakovane vyzýval súdneho exekútora JUDr. Š. na vrátenie poverenia na vykonanie nariadenej exekúcie. Podaním   doručeným   okresnému   súdu   24.   januára   2011   sa   sťažovateľ   domáhal rozhodnutia o jeho návrhu na odklad exekúcie z 22. februára 2010.

Podaním   doručeným   okresnému   súdu   16.   februára   2011   žiadal   súdny   exekútor Mgr. V.   C. o oznámenie stavu konania vo veci návrhu sťažovateľa   na odklad exekúcie z 22. februára 2010.

Sťažovateľ návrhom doručeným okresnému súdu 2. marca 2011 požiadal, aby bolo rozhodnuté   o   zastavení   exekúcie   s   poukazom   na   rozsudok   Najvyššieho   súdu   Slovenskej republiky z 27. januára 1997 vydaný pod sp. zn. 3 Cdo/164/1996 a publikovaný v Zbierke stanovísk a rozhodnutí pod č. R 58/1997.

V   súvislosti   s návrhom   na odklad exekúcie do   právoplatného skončenia konania vo veci   vedenej   Okresným   súdom   Bratislava II   pod   sp. zn.   50 C 28/2010   Okresný   súd Bratislava II   v   odpovedi   zo   16.   mája   2011   adresovanej   okresnému   súdu   uviedol,   že predmetné konanie nie je dosiaľ právoplatne skončené.

III.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovateľ sa svojou sťažnosťou domáhal vyslovenia porušenia základného práva podľa   čl. 48   ods. 2   ústavy,   podľa   ktorého   každý   má   právo,   aby   sa   jeho   vec   verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov.

Sťažovateľ zároveň namietal aj porušenie čl. 6 ods. 1 dohovoru, podľa ktorého každý má právo, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom.

Ústavný súd si pri výklade základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov garantovaného v čl. 48   ods. 2   ústavy   osvojil   judikatúru   Európskeho súdu   pre ľudské   práva   k   čl. 6   ods. 1   dohovoru,   pokiaľ   ide   o   právo   na   prejednanie   záležitosti v primeranej lehote, preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (napr. II. ÚS 55/98, I. ÚS 132/03, IV. ÚS 105/07, IV. ÚS 90/2010).

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o   sťažnostiach   namietajúcich   porušenie   základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (čo platí, aj pokiaľ ide o čl. 6 ods. 1 dohovoru) vychádza zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu. Samotným prerokovaním veci na súde sa právna neistota osoby domáhajúcej sa rozhodnutia neodstraňuje. K stavu právnej istoty dochádza zásadne až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím súdu (m. m. IV. ÚS 221/04, III. ÚS 103/07, III. ÚS 139/07).

V súvislosti so svojou rozhodovacou činnosťou ústavný súd už vyslovil, že právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov súdom sa vzťahuje aj na konanie o výkon rozhodnutia   a   rozhodovanie   súdu   v   exekučnom   konaní   (III. ÚS 15/03,   III. ÚS 229/04), keďže nútený výkon súdnych a iných rozhodnutí vrátane súdnej exekúcie podľa zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti   (Exekučný   poriadok) a o zmene a doplnení   ďalších   zákonov   v znení neskorších predpisov (ďalej len „Exekučný poriadok“) je súčasťou základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (II. ÚS 143/02, IV. ÚS 292/04), pričom ústava v čl. 48 ods. 2 takéto konania z povinnosti súdov konať bez zbytočných prieťahov nevyníma. Aj podľa názoru Európskeho súdu pre ľudské práva by právo na súdnu ochranu zostalo iluzórnym, keby   vnútroštátny   právny   poriadok   umožňoval,   aby   konečné   súdne   rozhodnutie   ostalo „neúčinné“   na   škodu   jednej   zo   strán.   Výkon   rozsudku   alebo   rozhodnutia   súdu   treba považovať   za integrálnu   súčasť   procesu   v   zmysle   čl. 6   dohovoru   (III. ÚS 15/03, III. ÚS 229/04).

Základnou   povinnosťou   súdu   a   sudcu   je   preto   zabezpečiť   taký   procesný   postup v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník konania obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.

Táto povinnosť súdu a sudcu vyplýva z § 6 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“),   ktorý   súdom   prikazuje,   aby   v   súčinnosti   so   všetkými   účastníkmi   konania postupovali tak, aby ochrana ich práv bola rýchla a účinná, ďalej z § 100 ods. 1 prvej vety OSP, podľa ktorej len čo sa konanie začalo, postupuje v ňom súd i bez ďalších návrhov tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom, a tým aj k   porušeniu   základného   práva   podľa   čl. 48   ods. 2   ústavy   a   práva   podľa   čl. 6   ods. 1 dohovoru,   ústavný   súd   v   súlade   so   svojou   doterajšou   judikatúrou   (III. ÚS 111/02, IV. ÚS 74/02, III. ÚS 142/03) zohľadňuje tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1), správanie účastníka súdneho konania (2) a postup samotného súdu (3). Za súčasť prvého kritéria sa považuje aj povaha prerokúvanej veci.

1. Pokiaľ ide o kritérium právna a faktická zložitosť veci, ktoré ústavný súd uplatňuje pri   rozhodovaní   o sťažnostiach   namietajúcich   porušenie   základného   práva   podľa   čl. 48 ods. 2 ústavy   a práva   podľa   čl. 6   ods. 1 dohovoru, je potrebné uviesť,   že rozhodovanie o návrhoch na odklad exekúcie a návrhoch na zastavenie exekúcie tvorí štandardnú súčasť agendy okresných súdov, a preto nemožno napadnuté konanie hodnotiť z právneho hľadiska ako zložité. V súvislosti s hodnotením faktickej zložitosti veci ústavný súd po preskúmaní na vec sa vzťahujúcej spisovej dokumentácie, ako aj doterajšieho priebehu namietaného konania   dospel   k záveru,   že   ani   z faktického   hľadiska   nemožno   považovať   napadnuté konanie   za   zložité.   Pri tomto   konštatovaní   ústavný   súd   zohľadnil   aj   skutočnosť,   že   ani podpredsedníčka   okresného   súdu   vo   svojom   vyjadrení   k sťažnosti   neargumentovala zložitosťou veci.

2.   Správanie   účastníka   konania   je   druhým   kritériom,   ktoré   sa   uplatňuje   pri rozhodovaní   o tom,   či   v napadnutom   konaní   došlo   k zbytočným   prieťahom,   a tým aj k porušeniu označených práv. Ústavný súd z uvedeného hľadiska v správaní sťažovateľa nezistil žiadne skutočnosti, ktoré by bolo potrebné pripísať na jeho ťarchu.

3.   Tretím   hodnotiacim   kritériom,   podľa   ktorého   ústavný   súd   zisťoval,   či   došlo k porušeniu sťažovateľom označených práv v napadnutom konaní, bol postup samotného okresného súdu.

Z predloženého spisu okresného súdu sp. zn. 2 Er 403/2003 ústavný súd zistil, že postup   okresného   súdu   v doterajšom   priebehu   napadnutého   konania   nebol   optimálny. Zásadným   pochybením,   v dôsledku   ktorého   však   došlo   k bezdôvodnému   spomaleniu exekučného konania, je skutočnosť, že okresný súd dosiaľ nerozhodol o návrhu sťažovateľa na odklad   exekúcie   podanom   22.   februára   2010,   hoci   o tomto   návrhu   bol   povinný rozhodnúť v lehote 30 dní v súlade s § 56 ods. 4 Exekučného poriadku.

Uvedenú   skutočnosť   potvrdila   aj   podpredsedníčka   okresného   súdu   vo   svojom vyjadrení k sťažnosti zo 6. septembra 2011. Okrem toho vo vyjadrení tiež ospravedlňovala prieťahy   v konaní „zaťaženosťou   súdneho   oddelenia,   resp.   jednotlivých   civilných sudcov...“,   čo ústavný   súd   nemohol   akceptovať,   keď   v súvislosti   s uvedeným   vo   svojej predchádzajúcej judikatúre (napr. I. ÚS 127/04, II. ÚS 311/06) poukázal na to, že nadmerné množstvo vecí, v ktorých štát musí zabezpečiť konanie, ako aj skutočnosť, že Slovenská republika nevie alebo nemôže v čase konania zabezpečiť primeraný počet sudcov alebo ďalších pracovníkov na súde, ktorý oprávnený subjekt požiadal o odstránenie svojej právnej neistoty,   nemôžu   byť dôvodom   na zmarenie uplatnenia práva   na prerokovanie   veci   bez zbytočných   prieťahov   a v konečnom   dôsledku   nezbavujú   štát   zodpovednosti   za   pomalé konanie spôsobujúce zbytočné prieťahy v súdnom konaní.

Ústavný súd pri celkovom hodnotení zohľadnil, že dĺžku doby, počas ktorej sa súdny spis opakovane z dôvodu odvolacieho konania nachádzal na krajskom súde a ktorú okresný súd nemohol ovplyvniť, nebolo možné z objektívnych dôvodov pripočítať na jeho ťarchu.Na   druhej   strane   v súvislosti   s prieťahmi   v napadnutom   konaní   ústavný   súd poukazuje   aj   na   to,   že   okrem   už   uvedeného   pochybenia   týkajúceho   sa   rozhodovania o návrhu na odklad exekúcie okresný súd dosiaľ vôbec nereagoval ani na návrh sťažovateľa na zastavenie exekúcie z 2. marca 2011.

Vzhľadom na uvedené ústavný súd dospel k záveru, že postupom okresného súdu v konaní   vedenom   pod   sp. zn.   2 Er 403/2003   došlo   k porušeniu   základného   práva sťažovateľa   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl. 48   ods. 2   ústavy a práva na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, a preto rozhodol tak, ako to je uvedené v bode 1 výroku tohto nálezu.

IV.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha primeraného finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho domáha. Podľa § 56 ods. 5 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd rozhodne o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil, je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.

Cieľom   finančného   zadosťučinenia   je   dovŕšenie   ochrany   porušeného   základného práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo spôsobom, ktorý vyžaduje nielen   vyslovenie   porušenia,   prípadne   príkaz   na   ďalšie   konanie   bez   pokračujúceho porušovania základného práva (IV. ÚS 210/04).

Keďže ústavný súd rozhodol, že bolo porušené základné právo sťažovateľa podľa čl. 48 ods. 2 ústavy   a právo podľa   čl. 6   ods. 1   dohovoru, zaoberal sa   aj jeho žiadosťou o priznanie   primeraného   finančného   zadosťučinenia.   Sťažovateľ   žiadal,   aby   mu   bolo priznané finančné zadosťučinenie v sume 333,33 €, poukazujúc na to, že najmä „dĺžka rozhodnutia   o odklade   exekúcie   je   nezdôvodniteľná   a neospravedlniteľná“,   čo   v ňom vyvoláva pocit „právnej a vnútornej neistoty“ a súčasne aj obavu, „či vykonaním exekúcie nedôjde k nenapraviteľným škodám, ktoré môžu mať pre neho a príslušníkov jeho rodiny nepriaznivé následky“.

Pri určení finančného zadosťučinenia ústavný súd vychádza zo zásad spravodlivosti aplikovaných   Európskym   súdom   pre   ľudské   práva,   ktorý   spravodlivé   finančné zadosťučinenie podľa čl. 41 dohovoru priznáva so zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu.

Ústavný súd zohľadňujúc petit sťažnosti, ktorým je ústavný súd viazaný (§ 20 ods. 3 zákona   o ústavnom   súde),   priznal   sťažovateľovi   finančné   zadosťučinenie   v ním požadovanej sume, t. j. 333,33 € (§ 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde).

Ústavný   súd   napokon   rozhodol   aj   o   úhrade   trov   konania   sťažovateľa,   ktoré   mu vznikli   v   dôsledku   jeho   právneho   zastúpenia   v   konaní   vedenom   ústavným   súdom advokátom   JUDr.   J.   B.   Podľa   § 36   ods. 2   zákona   o ústavnom   súde   ústavný   súd   môže v odôvodnených   prípadoch   podľa   výsledku   konania   uznesením   uložiť   niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o priznaní   trov   konania   vychádzal   z priemernej mesačnej mzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za I. polrok 2010, ktorá bola 741 €.

Úhradu   priznal   za   dva   úkony   právnej   služby   (prevzatie   a   prípravu   zastúpenia a podanie sťažnosti) v súlade s § 1 ods. 3, § 11 ods. 3 a § 14 ods. 1 písm. a) a b) vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov   za   poskytovanie   právnych   služieb   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len „vyhláška“), a to každý úkon po 123,50 €, t. j. spolu 247 €, čo spolu s režijným paušálom 2 x 7,41 € (§ 16 ods. 3 vyhlášky) predstavuje sumu 261,82 €. Keďže advokát je platcom dane z pridanej hodnoty [ďalej len „DPH“ (na základe predloženej fotokópie osvedčenia o registrácii pre DPH)], uvedená suma bola zvýšená o DPH vo výške 20 % podľa § 18 ods. 3   vyhlášky   a   podľa   zákona   č. 222/2004   Z. z.   o   dani   z   pridanej   hodnoty   v   znení neskorších   predpisov.   Trovy   právneho   zastúpenia   vrátane   započítania   DPH   a   režijného paušálu boli priznané v celkovej sume 314,18 €.

Priznanú úhradu   trov   konania je okresný   súd   povinný   zaplatiť na účet právneho zástupcu   sťažovateľa   (§ 31a   zákona   o   ústavnom   súde   v   spojení   s § 149   OSP)   v lehote uvedenej v bode 4 výroku tohto nálezu.

Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je prípustný opravný prostriedok, treba pod právoplatnosťou nálezu uvedenou vo výroku tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 15. decembra 2011