znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 455/2010-10

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na neverejnom   zasadnutí senátu   20.   decembra 2010 predbežne prerokoval sťažnosť A. B., t. č. vo väzbe, zastúpeného advokátom JUDr. J. P., D., vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky v spojení s čl. 12 ods. 4 a čl. 13 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky postupom Krajského súdu v Trenčíne v konaní vedenom pod sp. zn. 2 Tos 54/2010 a jeho uznesením z 21. septembra 2010 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť A. B. o d m i e t a   z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   bola 18. novembra 2010   doručená   sťažnosť   A.   B.,   t.   č.   vo   väzbe   (ďalej   len   „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom JUDr. J. P., D., ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) v spojení s čl. 12 ods. 4 a 13 ods. 4 ústavy postupom Krajského súdu v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom sp. zn. 2 Tos 54/2010 a jeho uznesením z 21. septembra 2010.

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ je väzobne stíhaný z dôvodov uvedených v § 71 ods. 1 písm. a), c) Trestného poriadku s tým, že väzba začala plynúť 22. marca 2010 o 16.00 h. Do väzby bol vzatý pre skutok právne posúdený ako prečin ublíženia na zdraví podľa § 156 ods. 1 Trestného zákona v jednočinnom súbehu s prečinom výtržníctva   podľa   §   364   ods.   1   písm.   a)   a   ods.   2   písm.   b)   Trestného   zákona.   Dôvod tzv. útekovej väzby u sťažovateľa vyplýval z toho, že „obvinený sa v mieste svojho trvalého bydliska nezdržoval, nepravidelne prespával u svojich kamarátov, čo vyplývalo z viacerých úradných záznamov polície, ktoré boli súčasťou vyšetrovacieho spisu. Hoci obvinený pred vzatím do väzby súdne trestaný nebol, boli mu v krátkom čase vznesené viaceré obvinenia pre spáchanie trestných činov násilného charakteru, ktorých sa mal dopustiť a na ktoré podrobnejšie poukázala Okresná prokuratúra Trenčín vo svojom návrhu na jeho vzatie do väzby. Navyše obvinený bol riešený i za priestupky obdobnej povahy. Preto bol u neho daný aj dôvod tzv. preventívnej väzby podľa § 74 ods. 1 písm. c) Tr. poriadku.“.

Dňa 31.   augusta   2010   podal   prokurátor   Okresnej   prokuratúry   Trenčín   (ďalej   len „okresná prokuratúra“) na sťažovateľa a obvineného M. M. obžalobu pre štyri rôzne skutky právne posúdené ako 1. zločin vydierania spolupáchateľstvom podľa § 20 k § 189 ods. 1 Trestného zákona, 2. prečin   výtržníctva   spolupáchateľstvom   podľa   § 20 k § 364 ods.   1 písm. a) a ods. 2 písm. b) Trestného zákona, 3. zločin vydierania podľa   § 189 ods. 1 Trestného zákona a 4. prečin ublíženia na zdraví podľa § 156 ods. 1 Trestného zákona v jednočinnom súbehu s prečinom výtržníctva podľa § 364 ods. 1 písm. a) a ods. 2 písm. b) Trestného zákona s poukazom na § 138 písm. a) Trestného zákona.

Spolu s obžalobou predložil prokurátor Okresnému súdu Trenčín (ďalej len „okresný súd“) aj žiadosť sťažovateľa o prepustenie z väzby na slobodu, ktorej nevyhovel. Zároveň sťažovateľ ponúkol aj písomný sľub ako náhradu za väzbu.

Okresný   súd   uznesením   sp.   zn.   4   T   106/2010   z   13.   septembra   2010   o žiadosti sťažovateľa rozhodol tak, že ho ponechal vo väzbe z dôvodov uvedených v § 71 ods. 1 písm.   a)   a   c)   Trestného   poriadku,   keďže   tieto   naďalej   trvajú,   zamietol   jeho   žiadosť o prepustenie z väzby ako nedôvodnú a neprijal písomný sľub sťažovateľa ako náhradu za väzbu. Zároveň okresný súd rozhodol aj o tom, že podľa § 72 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku s poukazom na § 76 ods. 8 Trestného poriadku zmenil dôvody väzby sťažovateľa tak,   že   jeho   väzbu   rozšíril   aj   na   skutky   právne   posúdené   ako   1.   zločin   vydierania spolupáchateľstvom   podľa   § 20 k § 189 ods.   1 Trestného zákona, 2. prečin   výtržníctva spolupáchateľstvom podľa § 20 k § 364 ods. 1 písm. a) a ods. 2 písm. b) Trestného zákona a 3. zločin vydierania podľa § 189 ods. 1 Trestného zákona.

Proti uzneseniu okresného súdu z 13. septembra 2010 podal sťažovateľ sťažnosť hneď po jeho vyhlásení. Obhajca sťažovateľa JUDr. J. P. v tejto súvislosti pred okresným súdom do zápisnice uviedol: „Ja sa stotožňujem s vôľou svojho klienta a žiadam, aby som bol   ja i   môj   klient   vyrozumený   o termíne   a mieste   rozhodovania o zahlásenej   sťažnosti Krajským súdom v Trenčíne.“ Sťažnosť nebola sťažovateľom ani jeho obhajcom písomne odôvodnená (ani následne, pozn.).

Krajský   súd   na   neverejnom   zasadnutí   uznesením   sp.   zn.   2   Tos   54/2010 z 21. septembra 2010 sťažnosť ako nedôvodnú zamietol.

Sťažovateľ   v sťažnosti   uvádza,   že   on   nebol   o   termíne   a   mieste   rozhodovania krajského   súdu   o jeho   sťažnosti   vôbec   vyrozumený   a   jeho   obhajca   bol   vyrozumený predsedom senátu telefonicky v deň rozhodovania krajského súdu o 10.00 h. Po príchode obhajcu   v   stanovenú   dobu «bol   z   pojednávacej   miestnosti   vykázaný   a   pozvaný   bol do pojednávacej miestnosti len na vyhlásenie uznesenia bez možnosti v rámci neverejného zasadnutia ústne doplniť dôvody podanej sťažnosti.

Krajský súd v Banskej Bystrici v konaní 2 Tos/54/2010 na neverejnom zasadnutí dňa 21. 09. 2010 rozhodol v rozpore s obsahom článku 12 ods. 4/, článku 13. ods. 4/ a článku 17 ods. 2/, ods. 5/ Ústavy Slovenskej republiky, nakoľko nie sú konkrétne uvádzané dôvody trvania   mojej   väzby,   ale   ako   dôvod   trvania   väzby   súd   rámcovo   opakuje   skrátené zdôvodnenie samosudcu Okresného súdu pričom sa vôbec nezaoberá tým, že v prípravnom konaní došlo k porušeniu môjho práva na obhajobu, teda týmto rozhodnutím Krajský súd v Trenčíne porušil moje základné právo na osobnú slobodu, upravené v čl. 17 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky. Za porušenie môjho základného práva na osobnú slobodu považujem to,   že   prezentované   dôvody   môjho   väzobného   vyšetrovania   sú   uvádzané   rámcovo   a všeobecne,   bez   odôvodnenia   vyplývajúceho   z   nejakého   môjho   konania   alebo   ďalších skutočností, z ktorých by vyplývala skutočná obava, že by v mojom prípade malo ísť o útekovú alebo preventívnu väzbu a hlavne to, že senát Krajského súdu v Trenčíne mňa nevyrozumel o termíne rozhodovania o mojej sťažnosti, hoci som prostredníctvom svojho obhajcu výslovne žiadal o možnosť doplnenia mojej sťažnosti ústne priamo pri rozhodovaní o   mojej   sťažnosti,   čím   porušil   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   a   vôbec   sa nezaoberal tým, že v prípravnom konaní došlo k porušeniu môjho práva na obhajobu. Dôvody väzby v zmysle § 71 ods. 1 písm. a, c/ Trestného poriadku vyžadujú, aby „z konania obvineného alebo ďalších konkrétnych skutočností vyplývala dôvodná obava, že ide o útekovú alebo preventívnu väzbu“. Takéto dôvody z môjho konania ani z ďalších konkrétnych skutočností nevyplývali pri mojom vzatí do väzby a okrem úradných záznamov a   protiprávneho   konania   vyšetrovateľov   PZ   v   nerešpektovaní   práva   na   moju   obhajobu neboli tieto dôvody v rámci trvania väzby vôbec skúmané.».

Sťažovateľ žiada, aby ústavný súd o jeho sťažnosti nálezom takto rozhodol:„1.   Základné   právo   na   osobnú   slobodu   A.   B.   upravené   v   čl.   17   ods.   1   Ústavy Slovenskej republiky postupom Krajského súdu v Trenčíne rozhodnutím č. k. 2 Tos/54/2010 zo 21. 09. 2010 v rozpore s čl. 12 ods. 4/, článkom 13 ods. 4, článkom 17 ods. 2, ods. 5/ a čl. 48 ods. 2/ Ústavy Slovenskej republiky porušené bolo.

2. Rozhodnutie Krajského súdu v Trenčíne č. k. 2 Tos/54/2010 zo dňa 21. 09. 2010 sa zrušuje.

3.   Krajskému   súdu   v   Trenčíne   sa   prikazuje,   aby   vo   veci   konal   a   zakazuje   sa pokračovať v porušovaní základného práva na osobnú slobodu A. B.

4.   A.   B.   priznáva   trovy   právneho   zastúpenia   v   sume   382,32,-€   (slovom tristoosemdesiatdva   eur   a   tridsaťdva   centov),   ktoré   je   Krajský   súd   v   Trenčíne   povinný zaplatiť   na   účet   advokáta   JUDr.   J.   P.,   číslo:  ...   vedený  ...   do   dvoch   mesiacov   od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o   organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na   prerokovanie ktorých nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený. Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

Z citovaného § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného súdu pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená. V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu možno o zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným   postupom   alebo   namietaným   rozhodnutím príslušného   orgánu   verejnej   moci   nemohlo   dôjsť   k   porušeniu   základného   práva   alebo slobody,   ktoré   označil   sťažovateľ,   a   to   buď   pre   nedostatok   príčinnej   súvislosti   medzi označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07).

Sťažovateľ namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5 a čl. 48 ods. 2 ústavy v spojení s čl. 12 ods. 4 a čl. 13 ods. 4 ústavy postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 2 Tos 54/2010 a jeho uznesením z 21. septembra 2010.

Podľa čl. 12 ods. 4 ústavy nikomu nesmie byť spôsobená ujma na právach pre to, že uplatňuje svoje základné práva a slobody.

Podľa čl. 13 ods. 4 ústavy pri obmedzovaní základných práv a slobôd sa musí dbať na ich podstatu a zmysel. Takéto obmedzenia sa môžu použiť len na ustanovený cieľ.

Podľa čl. 17 ods. 1 ústavy osobná sloboda sa zaručuje.

Podľa čl. 17 ods. 2 ústavy nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak, ako z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Nikoho nemožno pozbaviť slobody len pre neschopnosť dodržať zmluvný záväzok.

Podľa čl. 17 ods. 5 ústavy do väzby možno vziať iba z dôvodov a na čas ustanovený zákonom a na základe rozhodnutia súdu.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných   prieťahov   a   v   jeho   prítomnosti   a   aby   sa   mohol   vyjadriť   ku   všetkým vykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť len v prípadoch ustanovených zákonom. Námietky   sťažovateľa   proti   postupu   a uzneseniu   krajského   súdu   z 21.   septembra 2010 možno zhrnúť takto:

1.   Sťažovateľ   namieta,   že   nebol   vyrozumený   o   termíne   a   mieste   rozhodovania krajského súdu o jeho sťažnosti a jeho obhajca, ktorý o termíne neverejného zasadnutia vyrozumený   bol   (približne   dve   hodiny   pred   konaním   neverejného   zasadnutia),   nemal možnosť ústne doplniť dôvody podanej sťažnosti, a to aj napriek tomu, že v konaní pred okresným   súdom   13. septembra   2010 „prostredníctvom   svojho   obhajcu   výslovne   žiadal o možnosť doplnenia mojej sťažnosti ústne priamo pri rozhodovaní o mojej sťažnosti“.

2. Namietané uznesenie krajského súdu nie je dostatočne odôvodnené, keďže v ňom nie sú uvedené konkrétne dôvody ďalšieho trvania sťažovateľovej väzby.

3.   Krajský   súd   v namietanom   uznesení   nereagoval   na   námietku   sťažovateľa o porušení jeho práva na obhajobu tým, že v ďalších trestných veciach mu nebol ustanovený obhajca „po obmedzení mojej osobnej slobody a vzatí do väzby a až dňa 31. 05. 2010 ma vyšetrovateľ PZ písomne upozornil že v týchto veciach sa jedná o nutnú obhajobu, kde mne v tom čase ustanovený obhajca vo väzobnej veci sa do ostatných trestných spisov nedostal, nakoľko tieto boli spojené na spoločné konanie až dňa 08. 06. 2010...“.

1. K námietke porušenia ústavou garantovaných práv rozhodovaním krajského súdu o sťažnosti bez upovedomenia sťažovateľa o termíne a mieste rozhodovania a bez možnosti doplniť sťažnosť ústne v konaní pred krajským súdom

Podľa § 291 Trestného poriadku na verejnom zasadnutí rozhoduje súd, ak to zákon výslovne ustanovuje.

Podľa § 301 Trestného poriadku na neverejnom zasadnutí rozhoduje súd tam, kde nie je   zákonom   predpísané,   že   sa   rozhoduje   na   hlavnom   pojednávaní   alebo   na   verejnom zasadnutí.

Podľa   §   302   ods.   1   Trestného   poriadku   neverejné   zasadnutie   sa   koná   za   stálej prítomnosti všetkých členov senátu a zapisovateľa.

Podľa § 302 ods. 2 Trestného poriadku iné   osoby   sú   z   účasti   na   neverejnom zasadnutí   vylúčené;   pri   rozhodovaní   o   väzbe   má   právo   zúčastniť   sa   na   neverejnom zasadnutí   aj   prokurátor,   obvinený   a   jeho   obhajca;   pri   rozhodovaní   o   sťažnosti   proti rozhodnutiu o väzbe môže predseda senátu účasť týmto osobám umožniť. Predseda senátu postupuje pri zabezpečovaní účasti prokurátora, obvineného a obhajcu podľa § 72 ods. 2. Ak   je   to   potrebné,   predseda   senátu   pri   rozhodovaní   o   väzbe   alebo   o   sťažnosti   proti rozhodnutiu o väzbe upovedomí o neverejnom zasadnutí aj zástupcu záujmového združenia alebo inú osobu ponúkajúcu záruku alebo peňažnú záruku a umožní ich účasť.

Podľa § 305 Trestného poriadku rozhodnutie sa vždy vyhlási.

Podľa § 192 ods. 3 Trestného poriadku o   sťažnosti   podľa   §   190   ods.   3   proti uzneseniu o nevzatí obvineného do väzby rozhodne nadriadený súd na verejnom zasadnutí a o sťažnosti proti uzneseniu o vzatí obvineného do väzby na neverejnom zasadnutí do piatich pracovných dní od predloženia veci na rozhodnutie. O sťažnosti proti uzneseniu o prepustení   zatknutého   obvineného   na   slobodu   rozhodne   nadriadený   súd   na   verejnom zasadnutí, ktoré možno vždy konať aj bez prítomnosti obvineného, ak bol na toto verejné zasadnutie riadne a včas predvolaný, a bez prítomnosti obhajcu, ak bol o tomto verejnom zasadnutí riadne a včas upovedomený; sudca pre prípravné konanie pri výsluchu zatknutého obvineného vždy zistí adresu na doručovanie písomností.

Z citovaných ustanovení Trestného poriadku vyplýva, že v prípade rozhodovania o sťažnosti obvineného proti rozhodnutiu prvostupňového súdu o ponechaní obvineného vo väzbe po   podaní   obžaloby,   o   zamietnutí   žiadosti   obvineného   o   prepustenie   z väzby, o neprijatí písomného sľubu obvineného, ako aj o rozšírení (zmene) väzobných dôvodov na ďalšie skutky (ďalej len „rozhodovanie o väzbe“), nie je druhostupňovému súdu zákonom uložená povinnosť rozhodovať o sťažnosti na verejnom zasadnutí.

S poukazom na ustanovenie § 301 Trestného poriadku bol teda krajský súd v danom prípade oprávnený rozhodnúť o sťažnosti sťažovateľa na neverejnom zasadnutí, a to bez ohľadu   na   požiadavku   obhajcu   sťažovateľa   byť   upovedomený   o   termíne   a mieste neverejného zasadnutia.

Pokiaľ   ide   o   účasť   sťažovateľa,   resp.   jeho   obhajcu   na   neverejnom   zasadnutí krajského súdu pri rozhodovaní o sťažnosti proti rozhodnutiu o väzbe, zákon neustanovuje ich právo zúčastniť sa neverejného zasadnutia, len oprávnenie predsedu senátu účasť im umožniť (§ 302 ods. 2 prvá veta Trestného poriadku), pričom rozhodnutie o tejto otázke zákon ponecháva na úvahu predsedu senátu.

V danom prípade predseda senátu neumožnil účasť sťažovateľa ani jeho obhajcovi na neverejnom   zasadnutí   senátu   21.   septembra   2010,   a tým   mu   ani   neumožnil   odôvodniť sťažnosť.   Takýto   postup   krajského   súdu   bol   v   súlade   s príslušnými   ustanoveniami Trestného   poriadku   a ústavný   súd   ho   vzhľadom   na   konkrétne   okolnosti   považuje z ústavného hľadiska za akceptovateľný poukazujúc aj na svoju judikatúru, podľa ktorej postup   a rozhodnutie   všeobecného   súdu,   ktoré   vychádzajú   z aplikácie   konkrétnej procesnoprávnej   úpravy   v zásade   nemožno   hodnotiť   ako   porušovanie   základných   práv a slobôd   (I.   ÚS   8/96,   I.   ÚS   6/97).   V okolnostiach   prípadu   navyše   ústavný   súd   vzal do úvahy, že zo zápisnice okresného súdu o výsluchu obvineného z 13. septembra 2010 vyplýva, že obhajca sťažovateľa do nej uviedol: „Ja sa stotožňujem s vôľou svojho klienta a žiadam,   aby   som   bol   ja   i   môj   klient   vyrozumený   o   termíne   a   mieste   rozhodovania o zahlásenej sťažnosti Krajským súdom v Trenčíne.“, t. j. nežiadal „o možnosť doplnenia mojej sťažnosti ústne priamo pri rozhodovaní o mojej sťažnosti“, ako to v sťažnosti tvrdí sťažovateľ.

Sťažovateľ bol v konaní pred okresným súdom zastúpený kvalifikovaným zástupcom (obhajcom), mal preto vedieť, že v danom prípade je sťažnosť potrebné písomne odôvodniť, keďže pri rozhodovaní o sťažnostiach proti rozhodnutiu o väzbe rozhoduje odvolací súd spravidla na neverejnom zasadnutí.

Na tomto základe ústavný súd dospel   k záveru, že vo vzťahu k prvej z námietok sťažovateľa   existujú   dôvody   na   odmietnutie   sťažnosti   z dôvodu   jej   zjavnej neopodstatnenosti.

2.   K   námietke   porušenia   ústavou   garantovaných   práv   sťažovateľa nedostatočným   odôvodnením   uznesenia   krajského   súdu   spočívajúcom   v   neuvedení konkrétnych dôvodov trvania sťažovateľovej väzby

Z namietaného   uznesenia   krajského   súdu   vyplýva,   že   krajský   súd   sa   stotožnil s odôvodnením   uznesenia   okresného   súdu.   Krajský   súd   dospel   k   záveru,   že   z   dosiaľ vykonaných   dôkazov,   najmä   z   výpovedí   svedkov   vyplýva   dôvodné   podozrenie   proti sťažovateľovi zo spáchania všetkých štyroch skutkov kladených mu za vinu. Dôvodnosť podozrenia podľa záverov krajského súdu umocňuje aj skutočnosť, že prokurátor okresnej prokuratúry podal na sťažovateľa 31. augusta 2010 obžalobu. „Obvinený A. B. pred vzatím do   väzby   sa   v   mieste   trvalého   bydliska   nezdržoval,   nepravidelne   prespával   u svojich kamarátov, ktorá skutočnosť bola preukázaná z viacerých úradných záznamov polície, ktorá skutočnosť odôvodňuje záver, že tento v prípade prepustenia z väzby by ušiel, alebo sa skrýval, aby sa tak vyhol trestnému stíhaniu, čím je u neho daný dôvod väzby podľa § 71 ods. 1 písm. a) Tr. por. Charakter trestnej činnosti, jej závažnosť, z ktorej je obvinený podozrivý, jednoznačne odôvodňujú obavu, že v prípade prepustenia z väzby na slobodu by pokračoval v trestnej činnosti, čím u neho dôvod väzby v zmysle § 71 ods. 1 písm. c) Tr. por. naďalej trvá. Tieto dôvody väzby odôvodňujú tiež skutočnosti, ktoré vo svojom rozhodnutí vyslovil okresný súd v čase rozhodovania o vzatí obvineného do väzby.“

Podľa   konštantnej   judikatúry   ústavný   súd   nie   je   súčasťou   systému   všeobecných súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti. Pri uplatňovaní   tejto   právomoci   ústavný   súd   nie   je   v   zásade   oprávnený   preskúmavať a posudzovať ani právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou   ústavného   súdu   totiž   nie   je   zastupovať   všeobecné   súdy,   ktorým   predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   a   aplikácie   s   ústavou   alebo   kvalifikovanou medzinárodnou   zmluvou   o   ľudských   právach   a   základných   slobodách.   Posúdenie   veci všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade, ak   by   závery,   ktorými   sa   všeobecný   súd   vo   svojom   rozhodovaní   riadil,   boli   zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis mutandis I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 382/06).

Ústavný   súd   po   preskúmaní   obsahu   namietaného   uznesenia   krajského   súdu konštatoval,   že ho nemožno považovať za zjavne neodôvodnené ani arbitrárne,   a to   aj s prihliadnutím   na   stabilizovanú   judikatúru   ústavného   súdu,   podľa   ktorej   odôvodnenia rozhodnutí   prvostupňového   súdu   a   odvolacieho   súdu   nemožno   posudzovať   izolovane (II. ÚS 78/05, III. ÚS 264/08, IV. ÚS 372/08), pretože prvostupňové a odvolacie konanie z hľadiska predmetu konania tvoria jeden celok. Tento právny názor zahŕňa aj požiadavku komplexného posudzovania všetkých rozhodnutí všeobecných súdov (tak prvostupňového ako   aj   odvolacieho),   ktoré   boli   vydané   v   priebehu   príslušného   súdneho   konania (IV. ÚS 350/09).   Vychádzajúc   z   uvedeného   považuje   ústavný   súd   namietané   uznesenie krajského   súdu   za   primerane   odôvodnené   a   z   ústavného   hľadiska   za   akceptovateľné a udržateľné,   čo   zakladá   dôvod   na   odmietnutie   sťažnosti   z   dôvodu   zjavnej neopodstatnenosti aj vo vzťahu k druhej námietke sťažovateľa.

3.   K   námietke   porušenia   ústavou   garantovaných   práv   nedostatočným odôvodnením uznesenia krajského súdu vo vzťahu k námietke sťažovateľa o porušení jeho práva na obhajobu

Z   §   192   ods.   1   Trestného   poriadku   vyplýva   povinnosť   nadriadeného   orgánu rozhodujúceho o sťažnosti (v danom prípade krajského súdu, pozn.) preskúmať

a)   správnosť   výrokov   napadnutého   uznesenia,   proti   ktorým   sťažovateľ   podal sťažnosť, a

b) konanie predchádzajúce týmto výrokom napadnutého uznesenia.

V uznesení okresného súdu sp. zn. 4 T 106/2010 z 13. septembra 2010 sa okrem iného uvádza, že „K námietkam obvineného samosudca uvádza, že pri všetkých úkonoch vykonaných po jeho vzatí do väzby bol prítomný, príp. vyrozumený, obhajca, ktorý mu bol ustanovený   súdom   po   rozhodnutí   o   jeho   vzatí   do   väzby,   a   to   JUDr.   J.   L.,   ktorého   na všetkých   vykonaných   úkonoch   v   prípravnom   konaní   zastúpili   jeho   poverení   advokátski koncipienti, a to JUDr. I. E. a JUDr. A. H., a teda nemohlo byť porušené právo obvineného na obhajobu.“.

Z citovaného vyplýva, že okresný súd sa s námietkou sťažovateľa o porušení jeho práva na obhajobu zaoberal. Navyše, sťažovateľ v sťažnosti ani netvrdí, že záver okresného súdu o tom, že pri všetkých úkonoch vykonaných po jeho vzatí do väzby bol prítomný, prípadne vyrozumený jeho obhajca JUDr. J. L., nezodpovedá pravde. Ako už bolo uvedené, krajský   súd   sa   stotožnil   s rozhodnutím   okresného   súdu   a   s   jeho   odôvodnením.   Keďže sťažovateľ sťažnosť písomne neodôvodnil, krajský súd preskúmal napadnuté uznesenie v intenciách § 192 ods. 1 Trestného poriadku a na tomto základe zohľadňujúc citovanú časť odôvodnenia   uznesenia   okresného súdu   z 13.   septembra   2010   nedospel   k záveru, že   by v priebehu   konania   došlo   k porušeniu   práva   sťažovateľa   na   obhajobu.   Ústavný   súd konštatuje, že zo sťažnosti a k nej priloženej dokumentácie nezistil žiadnu skutočnosť, ktorá by tento záver vo veci konajúcich súdov mohla spochybniť, a preto aj vo vzťahu k tejto námietke   existujú   podľa   jeho   názoru   dôvody   na   jej   odmietnutie   z dôvodu   zjavnej neopodstatnenosti.

Vychádzajúc   zo   svojich   predbežných   záverov   ústavný   súd   po   predbežnom prerokovaní sťažnosti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde rozhodol o jej odmietnutí ako celku z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 20. decembra 2010