znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 454/2013-14

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 24. júla 2013 predbežne   prerokoval   sťažnosť   V.   Y.,   nar...,   t.   č.   vo   výkone   väzby,   zastúpeného Advokátskou   kanceláriou   K.,   spol.   s   r.   o.,   B.,   konajúcou   prostredníctvom   advokáta   a konateľa JUDr. Juraja Baláža, vo veci namietaného porušenia jeho základného práva podľa čl. 17 ods. 2 a 5 Ústavy Slovenskej republiky, podľa čl. 8 ods. 2 a 5 Listiny základných práv a slobôd, ako aj práva podľa čl. 5 ods. 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Trnava v konaní vedenom pod sp. zn. 2 T 5/2013 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť V. Y. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 26. apríla 2013 doručená   sťažnosť   V.   Y.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   ktorou   namieta   porušenie   svojho základného práva na osobnú slobodu podľa čl. 17 ods. 2 a 5 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), podľa čl. 8 ods. 2 a 5 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“), ako aj práva na slobodu a bezpečnosť podľa čl. 5 ods. 4 Dohovoru o ochrane ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   postupom   Okresného   súdu Trnava (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 2 T 5/2013 v súvislosti s nedodržaním   požiadavky   neodkladnosti   a urýchleného   rozhodovania   o jeho   žiadosti o prepustenie z väzby z 26. februára 2013.

Zo sťažnosti vyplýva, že proti sťažovateľovi je vedené trestné konanie za trestný čin vraždy podľa § 219 ods. 1 a 2 písm. f) zákona č. 140/1961 Zb. v znení zákona č. 10/1999 Z. z. (ďalej len „Trestný zákon“) formou účastníctva ako organizátor podľa § 10 ods. 1 písm.   a)   Trestného   zákona.   Sťažovateľ   bol   v tomto   konaní   vzatý   do   väzby   uznesením okresného súdu sp. zn. Tp 12/2012 z 24. februára 2012 z dôvodu podľa § 71 ods. 1 písm. a) a c)   Trestného   poriadku.   Po   podaní   obžaloby   rozhodol   okresný   súd   uznesením   sp.   zn. 2 T 5/2013 z 5. februára 2013 o ponechaní sťažovateľa vo väzbe, Krajský súd v Trnave (ďalej   len   „krajský   súd“)   zamietol   jeho   sťažnosť   uznesením   č.   k.   5   Tos   18/2013-639 z 12. februára 2013 podľa § 193 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku.

Sťažovateľ   uvádza,   že   26.   februára   2013   podal   okresnému   súdu   žiadosť o prepustenie z väzby, ktorú odôvodnil v súlade s § 79 ods. 3 Trestného poriadku inými dôvodmi   ako   predchádzajúcu   žiadosť.   Okresný   súd   o tejto   žiadosti   nerozhodol, predsedníčka senátu na hlavnom pojednávaní 4. apríla 2013 najskôr uviedla, že o žiadosti nemá vedomosť a po zistení, že bola doručená 28. februára 2013 a bola založená v zbernom spise,   vyhlásila,   že   o žiadosti   sa   nebude   rozhodovať,   pretože „v   prípade   opakovaného rozhodovania   o väzbe   podanie   je   limitované   uplynutím   30   dní   od   právoplatnosti rozhodnutia o väzbe“.

Podľa názoru sťažovateľa je súd povinný rozhodnúť o každej žiadosti obvineného o prepustenie z väzby bez ohľadu na to, či je podaná v súlade s § 79 ods. 3 veta in fine, alebo   nie,   pretože   rozhodnutie   súdu   vo   forme   uznesenia   je   zákonným   a   jediným preskúmateľným podkladom umožňujúcim obvinenému žiadať o preskúmanie rozhodnutia v rámci dvojinštančného súdneho konania, a preto pokiaľ súd rozhodnutie nevydá, zbavuje tým obvineného nezákonným postupom možnosti konať pred súdom.

Okresný súd o žiadosti sťažovateľa o prepustenie z väzby podanej 26. februára 2013 uznesením   nerozhodol,   od   podania   žiadosti   do   podania   sťažnosti   uplynulo   54   dní,   čo sťažovateľ považuje za nečinnosť okresného súdu hraničiacu s popretím jeho základného práva na osobnú slobodu.

Sťažovateľ   ďalej   namieta,   že   jeho   väzba   je   nezákonná,   súdy   neskúmajú,   či   je primeraná s ohľadom na predchádzajúce kumulatívne väzby trvajúce spolu viac ako desať rokov, vychádza len z abstraktnej úvahy súdu, a aj s poukazom na uznesenie ústavného súdu č. k. III. ÚS 314/2012-26 uvádza, že nie je ústavne akceptovateľné, aby jeho väzba trvala aj naďalej   len   z toho   dôvodu,   pre   ktorý   bol   vzatý   do   väzby,   t.   j.   pre obavu   z úteku   pred hrozbou vysokého trestu, a poukazom na to, že je cudzím štátnym príslušníkom.

Na základe uvedených skutočností sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd prijal jeho sťažnosť na ďalšie konanie a vo veci samej rozhodol týmto nálezom:

„Okresný   súd   Trnava   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   2T   5/2013   v súvislosti s nedodržaním požiadavky neodkladnosti a urýchlenia rozhodovania o žiadosti V. Y., nar..., o prepustenie z väzby z 26. februára 2013 porušil jeho základné práva podľa čl. 17 ods. 2 a 5 Ústavy Slovenskej republiky, podľa čl. 8 ods. 2 a 5 Listiny základných práv a slobôd a právo podľa čl. 5 ods. 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Okresnému súdu Trnava sa prikazuje, aby V. Y., nar.:... prepustil neodkladne z väzby na slobodu.

Sťažovateľovi sa v súlade s čl. 127 ods. 3 Ústavy SR priznáva primerané finančné zadosťučinenie   vo   výške   50.000,-   eur,   ktoré   je   Okresný   súd   Trnava   povinný   vyplatiť sťažovateľovi na jeho účet do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia. Okresný súd v Trnave je povinný zaplatiť sťažovateľovi trovy právneho zastúpenia v celkovej výške 331,12 Eur (2 úkony právnej pomoci á 130,16 Eur + 2 x 7,81 Eur režijný paušál   +   20   %   DPH)   na   účet   jeho   právneho   zástupcu   do   jedného   mesiaca   od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o   organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na   ktorých prerokovanie   nemá   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený. Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

Podľa čl. 17 ods. 2 ústavy (čl. 8 ods. 2 listiny) nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak, ako z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.

Podľa čl. 17 ods. 5 ústavy (čl. 8 ods. 5 listiny) do väzby možno vziať iba z dôvodov a na čas ustanovený zákonom a na základe rozhodnutia súdu.

Podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru každý, kto bol pozbavený slobody zatknutím alebo iným spôsobom,   má   právo   podať   návrh   na   konanie,   v   ktorom   by   súd   urýchlene   rozhodol o zákonnosti   jeho pozbavenia slobody   a   nariadil   prepustenie, ak je pozbavenie slobody nezákonné.

Podľa   §   79   ods.   3   Trestného   poriadku   obvinený   má   právo   kedykoľvek   žiadať o prepustenie na slobodu. Ak v prípravnom konaní prokurátor takej žiadosti nevyhovie, predloží ju bez meškania so svojím stanoviskom a s návrhom na rozhodnutie sudcovi pre prípravné konanie, o čom upovedomí obvineného a jeho obhajcu. O takej žiadosti sa musí bez meškania rozhodnúť. Ak sa žiadosť zamietla, môže ju obvinený, ak v nej neuvedie iné dôvody,   opakovať   až   po   uplynutí   tridsiatich   dní   odo   dňa,   keď   rozhodnutie   o   jeho predchádzajúcej žiadosti nadobudlo právoplatnosť.

Ústavný   súd   vo   svojej   judikatúre   k čl.   17   ústavy   uvádza,   že   každé   pozbavenie slobody musí byť „zákonné“, t. j. musí byť vykonané „v súlade s konaním ustanoveným zákonom“, a okrem toho každé opatrenie, ktorým je jednotlivec pozbavený slobody, musí byť zlučiteľné s účelom čl. 17 ústavy, ktorým je ochrana jednotlivca proti svojvôli (mutatis mutandis II. ÚS 55/98, I. ÚS 177/03, III. ÚS 7/00). Požiadavku obsiahnutú v tomto článku nemožno definovať in abstracto, ale musí sa posúdiť podľa okolností každej veci vrátane toho, čo v sťažnosti uviedol sťažovateľ (I. ÚS 109/03).

Ústavný súd preto v rámci predbežného prerokovania sťažnosti skúmal, či okresný súd   svojím   postupom,   keď   o žiadosti   sťažovateľa   o prepustenie   z väzby   podanej 28. februára 2013 nerozhodol, s odvolaním sa na to, že neuplynula tridsaťdňová lehota od ostatného preskúmania zákonnosti väzby a sťažovateľ neuviedol nové skutočnosti, mohol zasiahnuť do tých práv, ktoré sťažovateľ označil v petite svojej sťažnosti.

Pokiaľ   sťažovateľ   tvrdí,   že   príslušný   súd   musí   rozhodnúť   o každej   žiadosti   bez ohľadu na to, či je podaná v súlade s podmienkami ustanovenými v § 79 ods. 3 Trestného poriadku, takúto argumentáciu musí ústavný súd odmietnuť ako zjavne neopodstatnenú, pretože   postup   súdu,   ktorý   vychádza   z   aplikácie   konkrétnej   procesnoprávnej   úpravy, v zásade   nemožno   hodnotiť   ako   porušovanie   základných   práv   a slobôd   (I.   ÚS   8/96, I. ÚS 6/97).   Z   obsahu   čl.   5   ods.   4   dohovoru   a judikatúry   k nemu   (napr.   Molotchko v. Ukrajina,   rozsudok   z 26.   apríla   2012,   §   148)   vyplýva,   že   väzba   má   mať   striktne obmedzené trvanie, a preto má byť zaručená možnosť jej kontroly v krátkych intervaloch. Článok   5   ods.   4   dohovoru   však   nezaručuje   právo   na   formalizované   súdne   rozhodnutie o každej žiadosti sťažovateľa.

Trestný poriadok ustanovuje v § 79 ods. 3 obmedzujúcu podmienku tridsiatich dní len   na   podanie   opakovanej   žiadosti   o prepustenie   z väzby   (odôvodnenej   rovnakými skutočnosťami),   na   podanie   žiadosti   obsahujúcej   nové   dôvody   Trestný   poriadok neustanovuje žiadnu lehotu, ktorá by obmedzovala podanie takejto žiadosti. Ústava v čl. 17 odkazuje   na   zákon,   a preto   ak   súd   postupuje   podľa   príslušného   ustanovenia   platného a účinného zákona, pričom zohľadní pri jeho výklade a aplikácii aj interpretačnú rovinu dohovoru, nemôže týmto postupom porušiť základné právo podľa čl. 17 ústavy.

Úlohou ústavného súdu bolo posúdiť,

- či okresný súd postupoval v súlade s obsahom čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy a čl. 5 ods. 4 dohovoru, keď nerozhodol formou uznesenia o žiadosti sťažovateľa, ktorá bola podaná po uplynutí lehoty tridsiatich dní od rozhodnutia o predchádzajúcej žiadosti (o predchádzajúcej žiadosti podanej 20. decembra 2012 krajský súd rozhodol 22. januára 2013), a

- či postupoval v súlade so zákonom vzhľadom na to, že sťažovateľ tvrdí, že žiadosť podaná 28. februára 2013 obsahovala nové skutočnosti.

Ústavný súd sa najskôr zameral na druhú časť otázky a zistil, že sťažovateľ v konaní pred okresným súdom tvrdil, že žiadosť obsahuje nové skutočnosti, na otázku predsedníčky senátu ich však neuviedol a neuviedol ich ani v sťažnosti podanej ústavnému súdu. Takéto skutočnosti   nezistil   preskúmaním   žiadosti   podanej   28.   februára   2013   ani   ústavný   súd. Ústavný súd preto posúdil argumentáciu v tejto časti sťažnosti ako zjavne neopodstatnenú.

Zo   spisu   okresného   súdu,   ako   aj zo sťažnosti   a z jej príloh   vedenej   pod   sp.   zn. Rvp 10692/2013 ústavný súd zistil, že v období od rozhodnutia o predchádzajúcej žiadosti sťažovateľa   o prepustenie   z väzby   do   podania   žiadosti   28.   februára   2013   okresný   súd rozhodoval o väzbe sťažovateľa, a to na neverejnom zasadnutí 5. februára 2013, ktorého predmetom bolo rozhodnutie o ďalšom trvaní väzby po podaní obžaloby podľa § 238 ods. 3 Trestného   poriadku,   t.   j.   ktorý   zakladá povinnosť   súdu,   aby o ďalšom   trvaní   väzby pri preskúmavaní   obžaloby   a obsahu   spisu   samosudcom   alebo   v štádiu   predbežného prejednania obžaloby ak je obvinený vo väzbe, vždy rozhodol, a to bez ohľadu na to, aké rozhodnutie v súvislosti s podanou obžalobou podľa § 241 alebo § 244 Trestného poriadku urobil.

Ústavný súd sa preto ďalej vyjadril k tomu, či možno konanie o ďalšom trvaní väzby považovať   za   konanie,   ktoré   obvinenému   poskytuje   záruky   obsiahnuté   v čl.   5   ods.   4 dohovoru.

Súd je povinný skúmať v každom období trestného stíhania, či dôvody väzby trvajú alebo či sa zmenili (§ 79 ods. 2 Trestného poriadku). Ak pominie dôvod väzby, dôvod na jej ďalšie trvanie alebo uplynie lehota, na ktorú je zákonom obmedzená, musí byť obvinený ihneď prepustený na slobodu (§ 79 ods. 1 Trestného poriadku). Z uvedeného vyplýva, že účelom   rozhodovania   o väzbe   po   podaní   obžaloby   je   preskúmanie   zákonnosti   ďalšieho trvania väzby, t. j. nielen obnovenie zákonného základu väzby, ale aj preskúmanie, či ďalšie obmedzenie osobnej slobody obvineného väzbou je v súlade s čl. 17 ods. 5 ústavy. Pred rozhodnutím musí byť obvinený vypočutý (Trestný poriadok pripúšťa v § 72 ods. 2 len výnimočne možnosť rozhodnúť bez predchádzajúceho vypočutia, a to z dôvodov na strane obvineného), obvinený má možnosť predložiť svoje argumenty proti existencii dôvodov na ďalšie trvanie väzby a môže žiadať o preskúmanie rozhodnutia v opravnom konaní. Ak sa preukáže, že ďalej trvajúca väzba obvineného nespĺňa niektorú z podmienok zákonnosti, obvinený musí byť ihneď prepustený na slobodu. Konanie podľa § 238 ods. 3 Trestného poriadku preto možno považovať z hľadiska jeho účelu, ako aj procesných záruk, ktoré musí poskytovať, za konanie, na ktoré sa vzťahuje čl. 5 ods. 4 dohovoru.

Ústavný súd preto považoval sťažnosť sťažovateľa proti uzneseniu okresného súdu o jeho   ponechaní   vo   väzbe   z 5.   februára   2013   za   návrh,   ktorým   žiadal   o preskúmanie zákonnosti   ďalšieho   trvania   jeho   väzby   v zmysle   §   79   ods.   3   Trestného   poriadku, a rozhodnutie krajského súdu z 12. februára 2013 (uznesenie sp. zn. 5 Tos 18/2013) za rozhodnutie, ktorým bola na návrh sťažovateľa preskúmaná zákonnosť jeho väzby pred podaním žiadosti z 26. februára 2013.

Vzhľadom na to, že od tohto rozhodnutia krajského súdu (z 12. februára 2013, pozn.) do podania žiadosti 28. februára 2013 neuplynulo tridsať dní, ústavný súd dospel k záveru, že okresný súd interpretoval a aplikoval § 79 ods. 3 Trestného poriadku pri posudzovaní tejto žiadosti v súlade s čl. 5 ods. 4 dohovoru a s čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy, keď vzhľadom na obsah a zmysel právnej úpravy rozhodovania o väzbe po podaní obžaloby podľa § 238 ods. 3 Trestného poriadku posúdil účinky tohto konania rovnocenne s účinkami konania podľa § 79 ods. 3 Trestného poriadku, a z tohto dôvodu je namietaný postup okresného súdu ústavne akceptovateľný a udržateľný.

Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť možno považovať takú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného práva alebo slobody,   reálnosť   ktorej   by   mohol   posúdiť   po   jej   prijatí   na   ďalšie   konanie   (m.   m. II. ÚS 70/00, IV. ÚS 66/02, I. ÚS 56/03, III. ÚS 77/05, III. ÚS 80/2010).

Na základe uvedeného ústavný súd odmietol sťažnosť sťažovateľa podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

V nadväznosti   na   odmietnutie   sťažnosti   sa   už   ústavný   súd   nezaoberal ďalšími návrhmi uplatnenými v sťažnosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 24. júla 2013