znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 454/2012-9

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 28. augusta 2012 predbežne prerokoval sťažnosť M. K., K., ktorou namieta porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky   postupom   Okresného   súdu   Košice   II   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   19   C 117/1993, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť M. K. o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bolo 19. apríla 2012 doručené podanie M. K., K. (ďalej len „sťažovateľka“), označené ako „Sťažnosť – úplna strata majetku“. Ústavný súd podľa obsahu posúdil podanie sťažovateľky ako sťažnosť podľa   čl. 127 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), ktorou namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy postupom Okresného súdu Košice II (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 19 C 117/1993 (ďalej aj „namietané konanie“).

Z   obsahu   sťažnosti   a   priloženej   dokumentácie   vyplýva,   že   sťažovateľka   bola účastníčkou konania vedeného okresným súdom pod sp. zn. 19 C 117/1993 v procesnom postavení   navrhovateľky.   Namietané   konanie   začalo   19.   júla   1991,   keď   sťažovateľka doručila   okresnému   súdu   návrh   na   začatie   konania   o   vyporiadanie   bezpodielového spoluvlastníctva manželov.

Sťažovateľka v sťažnosti okrem iného uvádza: „...   týmto   podávam   sťažnosť   na   Okresný   súd   Košice   II,   za   nedoriešenie   svojho prípadu vedeného pod ev. č. 19 C 117/1993 podané ešte 19. 7. 1991 za úplnú stratu celého majetku.

Aj napriek nálezu Ústavného súdu pod číslom III. ÚS 68/06-41 z 10. 5. 2006, ktorým bolo   Okresnému   súdu   Košice   II   prikázané   konať   bez   zbytočných   prieťahov   vo   veci rozdelenia mojej BSP vedenom na Okresnom súde Košice II, tak to dodnes neurobil.... Vďaka benevolencii súdnych orgánov som bola okradnutá o svoj majetok. Súdila som sa o spoločný majetok s exmanželom 21-rokov. Exmanžel F. K. st. zomrel 28. 08. 2011. Jeho smrť som oznámila Okresnému súdu Košice il, napriek tomu nebola som notárom prizvaná na dedičské konanie. Môj nepodarený syn F. K. ml. ma nenahlásil, lebo asi chcel zdediť   všetok   majetok   môj   a   mojej   dcéry.   Neurobil   to   ani   Okresný   súd   Košice   II.   Z informačného strediska Okresného súdu Košice II som sa dozvedela, že dedičské konanie sa konalo v novembri 2011. Dňa 16. 11. 2011 som požiadala Okresný súd Košice II písomne o výsledok   dedičského   konania   po   poručiteľovi   F.   K.,   pričom   som   obdržala   záporne stanovisko, nakoľko som nebola zákonnou dedičkou.“

Napriek uvedenému z priloženej dokumentácie a zistení ústavného súdu vyplýva, že sťažovateľka na pojednávaní pred okresným súdom konanom 6. septembra 2011 výslovne do zápisnice o pojednávaní zobrala svoj návrh späť a žiadala konanie zastaviť. Okresný súd uznesením   konanie   zastavil   a   sťažovateľka   následne   (7.   októbra   2011)   podala   proti zastavujúcemu   rozhodnutiu   odvolanie.   Krajský   súd   v   Košiciach   rozhodol   o   odvolaní sťažovateľky tak, že rozhodnutie zrušil a nariadil vykonanie dôkazu dopytom na odporcu (syna pôvodného odporcu), či súhlasí so späťvzatím návrhu. Odporca so späťvzatím návrhu súhlasil,   a   preto   okresný   súd   na   pojednávaní   7.   júna   2012   pripustil   späťvzatie   návrhu a konanie zastavil. Rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť 27. júla 2012.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o   organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na   ktorých prerokovanie   nemá   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený. Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

Z   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   vyplýva,   že   úlohou   ústavného súdu   pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená. V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide vtedy,   keď   namietaným   postupom   alebo   namietaným   rozhodnutím   príslušného   orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím   príslušného   orgánu   verejnej   moci   a   základným   právom   alebo   slobodou, porušenie   ktorých   sa   namietalo,   prípadne   z   iných   dôvodov.   Za   zjavne   neopodstatnenú sťažnosť   preto   možno   považovať takú,   pri   predbežnom   prerokovaní   ktorej   ústavný   súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07).

Zo sťažnosti sa dá vyvodiť, že sťažovateľka namieta porušenia svojho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 19 C 117/2009.

Zo zistení ústavného súdu, ako aj z dokumentácie priloženej k sťažnosti vyplýva, že sťažovateľka   na   pojednávaní   pred   okresným   súdom   uskutočnenom   6.   septembra   2011 výslovne do zápisnice o pojednávaní uviedla, že svoj návrh berie späť v celom rozsahu, a zároveň   požiadala   o   zastavenie   namietaného   konania;   okresný   súd   na   tomto   základe uznesením namietané konanie zastavil. Napriek tomu sťažovateľka následne (7. októbra 2011) podala proti uzneseniu okresného súdu o zastavení konania odvolanie. O odvolaní sťažovateľky   rozhodol   Krajský   súd   v   Košiciach   rozhodol   tak,   že   odvolaním   napadnuté uznesenie zrušil a prikázal okresnému súdu zistiť dopytom na odporcu (syna pôvodného odporcu), či súhlasí so späťvzatím návrhu. Odporca so späťvzatím návrhu vyslovil súhlas, a preto okresný súd na pojednávaní 7. júna 2012 uznesením pripustil späťvzatie návrhu a konanie zastavil; toto uznesenie okresného súdu nadobudlo právoplatnosť 27. júla 2012.

Vychádzajúc z uvedených zistení ústavný súd pri predbežnom prerokovaní dospel k záveru,   že   sťažnosť   sťažovateľky   je   zjavne   neopodstatnená.   Za   okolností,   keď   sama sťažovateľka svojím procesným úkonom vyvolala zastavenie namietaného konania, a to aj napriek tomu, že v jeho priebehu podľa jej tvrdenia došlo k porušeniu jej základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, je zjavne neodôvodnené, aby sa v konaní pred ústavným súdom domáhala vyslovenia porušenia svojho základného práva namietaným postupom okresného súdu.

Z týchto dôvodov ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosť sťažovateľky odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 28. augusta 2012