znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 454/2011-17

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 20. októbra 2011 predbežne   prerokoval   sťažnosti   obchodnej   spoločnosti   P.,   s. r. o.,   B.,   zastúpenej Advokátskou   kanceláriou   H.,   spol. s r. o.,   B.,   konajúcou   prostredníctvom   konateľa a advokáta Mgr. J. H., vedené pod sp. zn. Rvp 2623/2011 a sp. zn. Rvp 2625/2011 vo veci namietaného porušenia jej práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských   práv a základných slobôd a práva na ochranu majetku podľa   čl. 1 Dodatkového   protokolu   k   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd uzneseniami Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 41 CoE/215/2011 z 29. júna 2011 a sp. zn. 43 CoE/179/2011 z 29. júna 2011 a takto

r o z h o d o l :

1. Sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o., vedené pod sp. zn. Rvp 2623/2011 a sp. zn. Rvp 2625/2011   s p á j a   na spoločné konanie, ktoré bude ďalej vedené pod sp. zn. Rvp 2623/2011.

2.   Sťažnosti   obchodnej   spoločnosti   P.,   s. r. o., o d m i e t a   ako   zjavne neopodstatnené.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) boli 5. októbra 2011 doručené sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorými namieta porušenie svojho práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len,,dohovor“) a práva na ochranu majetku   podľa   čl. 1   Dodatkového   protokolu   k   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 41 CoE/215/2011 z 29. júna 2011 (vec vedená pod sp. zn. Rvp 2623/2011) a sp. zn. 43 CoE/179/2011 z 29. júna 2011 (vec vedená pod sp. zn. Rvp 2625/2011).

Zo sťažností a z ich príloh vyplýva, že sťažovateľka sa v rámci svojej podnikateľskej činnosti zaoberá inter alia poskytovaním úverov z vlastných zdrojov. Na základe zmlúv o úvere uzavretých 9. februára 2004 a 15. novembra 2002 (ďalej len „zmluva“) poskytla fyzickým osobám úvery v sume 265,55 € a 398,33 €, ktoré spolu s ďalšími poplatkami boli dlžníci   povinní   vrátiť   v šiestich   mesačných   splátkach   (vec   vedená   pod   sp. zn. Rvp 2623/2011)   a   v trinástich   dvojtýždňových   splátkach   (vec   vedená   pod   sp. zn. Rvp 2625/2011).   Na zabezpečenie   úveru   bolo   účastníkmi   zmluvného   vzťahu   priamo v zmluvách   dohodnuté,   že   splnomocnený   zástupca   dlžníka,   určený   menovite   v každej zmluve, je (bude) oprávnený v prípade, ak dlžník neplní svoje povinnosti, okrem iného podpísať notársku zápisnicu o uznaní dlhu, ktorá má povahu exekučného titulu. Keďže dlžníci neuhradili dve po sebe idúce splátky, boli v marci 2003 a v auguste 2004 notárom spísané notárske zápisnice, ktoré podpísal v príslušných zmluvách určený splnomocnený zástupca dlžníka.

1. Vo veci vedenej pod sp. zn. Rvp 2623/2011 bol 13. októbra 2004 podaný návrh na výkon exekúcie súdnemu exekútorovi, ktorý na základe poverenia udeleného Okresným súdom Revúca (ďalej len „okresný súd“) 6. decembra 2004 začal nútený výkon rozhodnutia. Dňa   18.   novembra   2010   podala   sťažovateľka   návrh   na   zmenu   súdneho   exekútora a nadväzne   na   to   okresný   súd   uznesením   sp. zn.   3 Er 1820/2008   z 20.   januára   2011 exekúciu zastavil. Sťažovateľka proti tomuto uzneseniu okresného súdu podala 21. februára 2011   odvolanie,   o ktorom   rozhodol   krajský   súd   uznesením   sp. zn.   41 CoE/215/2011 z 29. júna   2011   tak,   že   napadnuté   uznesenie   okresného   súdu   vo   výroku,   ktorým   bola exekúcia zastavená, ako vecne správne potvrdil.

2. Vo veci vedenej pod sp. zn. Rvp 2625/2011 bol 14. apríla 2003 podaný návrh na výkon exekúcie súdnemu exekútorovi, ktorý na základe poverenia udeleného okresným súdom 18. decembra 2003 začal nútený výkon rozhodnutia. Dňa 18. novembra 2010 podala sťažovateľka   návrh   na   zmenu   súdneho   exekútora.   Okresný   súd   však   uznesením č. k. 3 Er/1664/2008-24 z 28. februára 2011 exekúciu zastavil. Proti   tomuto rozhodnutiu podala sťažovateľka 21. marca 2011 odvolanie, o ktorom rozhodol krajský súd uznesením sp. zn.   43 CoE/179/2011   z 29.   júna   2011   tak,   že   potvrdil   prvostupňové   uznesenie   ako správne z vecného hľadiska vo výroku, ktorým okresný súd exekúciu zastavil.

Podľa názoru sťažovateľky napadnutými uzneseniami krajského súdu bolo porušené jej právo na spravodlivé súdne konanie garantované čl. 6 ods. 1 dohovoru a v príčinnej súvislosti s porušením práva na spravodlivé súdne konanie bolo porušené aj jej právo vyplývajúce z čl. 1 dodatkového protokolu.

V   ďalších   častiach   sťažností   sťažovateľka   s   poukazom   na   viacero   rozhodnutí Európskeho súdu   pre   ľudské   práva   a ústavného súdu   interpretuje čl. 6   ods. 1   dohovoru a čl. 1 dodatkového protokolu a v podstatnom uvádza, že „... okresný súd vydal poverenie, t. j. riadne preskúmal exekučný titul pred vydaním poverenia na zahájenie exekúcie. Týmto svojím postupom okresným súd vytvoril sťažovateľ[ke] i povinnému právnu istotu a súčasne legitímne očakávanie sťažovateľ[ky] užívať svoj majetok – pohľadávku posilnenú ochranou súdom v rámci dozoru nad núteným výkonom práva, tzv. exekúciou voči majetku povinného. Následne okresný súd z vlastného podnetu, t.j. bez podnetu exekútora, sťažovateľ[ky] alebo   povinného, zahájil   konanie   na zastavenie exekúcie,   pričom pred zahájením   tohto konania   neposkytol   priestor   účastníkom   exekučného   konania   vyjadriť   sa   k zahájeniu konania o zastavení exekúcie.

Týmto postupom okresný súd porušil zákonom a ústavou garantovanú rovnosť strán, keďže   zahájením   konania   z vlastného   podnetu   jednoznačne   nahradil   vôľu   jedného z účastníkov exekúcie na úkor sťažovateľ[ky], ktor[á] zahájením konania stratil[a], právnu istotu   a legitímne   očakávanie   užívať   svoj   majetok,   nastolený   vydaním   poverenia na vykonanie exekúcie a následným zahájením núteného výkonu práva, tzv. exekúciou.“.

Sťažovateľka ďalej poukazuje na to, že okresný súd ani krajský súd nijako z časového hľadiska nezdôvodnili,   aký   verejný   záujem   povýšili nad   verejný   záujem   nad   výkonom exekúcie,   keďže   návrh   na   zmenu   exekútora   nepredvída zastavenie   exekúcie ani   nové skúmanie podmienok na jej vykonanie.

Výhrady sťažovateľky sa týkajú aj toho, že súdy oboch stupňov vykonali z vlastného podnetu dokazovanie opätovným preskúmaním exekučných titulov a súvisiacich dokladov, najmä   zmlúv   o úvere,   pričom «v priebehu   týchto   konaní   súd[y] nedal[i] priestor na vyjadrenie účastníkom konania k vykonaným dôkazom ani nedal[i] možnosť navrhnúť nové   dôkazy   v tomto   konaní,   ktoré,   by   zvrátili [ich] rozhodnutie   vyhlásiť   exekúciu za neprípustnú a následne exekúciu   zastaviť.   Táto   skutočnosť   je   významným   porušením povinnosti   súdu   oboznámiť   účastníkov   konania   o vykonaných   dôkazoch   a možnosti účastníkov sa k týmto vyjadriť alebo navrhnúť nové dôkazy.

Dokonca   samotné   vykonanie   dokazovania   bez   vyjadrenia   účastníkov   môže   byť kontradiktórne k vôli týchto účastníkov, kedy napr. povinný si je vedomý a má záujem plniť si svoje povinnosti voči sťažovateľ[ke] formou núteného výkonu práva, t. j. exekúcie, ale súd týmto konaním na zastavenie exekúcie bez návrhu a dokazovania toto právo bez znalosti vôle povinnému odoberie a exekúciu zastaví ako v tomto prípade pričom, ale povinnosť dlžníka   plniť   zostáva   zachovaná   spolu   s povinnosťou   hradiť   príslušenstvo   a   istinu   tejto pohľadávky, čím sa zvyšuje celkový záväzok povinného.

Na záver okresný súd a krajský súd svojim[i] rozhodnut[iami] zlomil[i] právnu istotu účastníkov exekúcie, teda povinného a aj sťažovateľ[ky] a aj ich oprávnené očakávanie užívať   svoj   majetok   nastolený   vydaním   poverenia   na   vykonanie   exekúcie   bez   splnenia zákonných povinností a porušením základných práv a slobôd ako sú popísané vyššie. V   nadväznosti   na   porušenie   práva   na   spravodlivý   proces   krajský   súd   porušil svojim[i] rozhodnut[iami] právoplatne zastaviť exekučné konania voči povinnému aj práva sťažovateľ[ky] pokojne užívať svoj majetok...

Sťažovateľ[ka] má za to, že na základe zmluvy o úvere [jej] vznikol nárok na vrátenie peňažných   prostriedkov   osobou,   ktorej   úver   poskyt[la].   Tento   nárok   nebol   nikdy spochybnený, naopak posilnený ochranou v rámci exekučného konania pod dohľad súdu vydaním   poverenia   na   vykonanie   exekúcie.   Sťažovateľ[ka] tak   vlastnil[a] majetok („posession“ „bien“) v zmysle Protokolu 1 Dohovoru, nakoľko išlo o existujúce (reálne) právo (ktoré vzniklo na základe bilaterálneho právneho úkonu – zmluvy, ktorej platnosť nebola účastníkmi ani súdnym orgánom spochybnená) a dokonca realizoval[a] toto svoje právo   pod   dohľadom   súdu.   Ako   Európsky   súd   pre   ľudské   práva   uvádza   inter   alia v rozhodnutí Európskeho súdu pre ľudské práva Gasus Dosier und Fördertechnik, „pojem vlastníctvo   má autonómny význam,   ktorý   sa   neobmedzuje   na vlastníctvo   hmotných   vecí (statkov),   práva   a   záujmy   predstavujúce   aktíva   môžu   byť   považované   za   vlastníctvo“. V prípade sťažovateľ[ky] nejde o žiadne fiktívne právo, ktorého existencia by mala byť určená dodatočne alebo existencia nároku by mohla byť spochybnená.».

Sťažovateľka zastáva názor, že v posudzovaných prípadoch došlo okrem porušenia jej práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru aj k zásahu do jej práva pokojne užívať majetok zo strany štátneho orgánu tým, že okresný súd exekúciu zastavil,   čím znemožnil nútený výkon práva, na ktorý jej vznikol na základe zmluvy o úvere nárok a ktorý bol zabezpečený predvídaným exekučným titulom pod dohľadom súdu.

Sťažovateľka   na   základe   argumentácie   uvedenej   v   sťažnostiach   navrhuje,   aby ústavný súd o nich rozhodol nálezom, v ktorom vysloví porušenie jej práva „na spravodlivý proces   vyplývajúce   z   článku   6   ods. 1...   dohovoru...   a   na   ochranu   majetku   podľa   čl. 1 Dodatkového   protokolu...“ napadnutými   uzneseniami   krajského   súdu,   zruší   napadnuté uznesenia, veci mu vráti na ďalšie konanie a prizná jej primerané finančné zadosťučinenie, ako aj úhradu trov konania.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich   základných   práv   alebo   slobôd,   alebo   ľudských   práv   a   základných   slobôd vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy,   ktorú   Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na jeho odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde. Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na prerokovanie ktorých   nemá právomoc, návrhy, ktoré   nemajú náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

II.1 K spoločnému prerokovaniu vecí

Podľa § 31a zákona o ústavnom súde ak tento zákon neustanovuje inak a povaha veci to   nevylučuje,   použijú   sa   na   konanie   pred   ústavným   súdom   primerane   ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“).

V   zmysle   § 112   ods. 1   OSP   v   záujme   hospodárnosti   konania   môže   súd   spojiť na spoločné konanie veci, ktoré sa uňho začali a skutkovo spolu súvisia alebo sa týkajú tých istých účastníkov.

Zákon   o   ústavnom   súde   nemá   osobitné   ustanovenie   o   spojení   vecí   na   spoločné konanie, avšak v súlade s § 31a zákona o ústavnom súde možno v konaní o sťažnosti podľa čl. 127 ústavy primerane použiť na prípadné spojenie vecí § 112 ods. 1 OSP.

S   prihliadnutím   na   obsah   sťažností   vedených   ústavným   súdom   pod   sp. zn. Rvp 2623/2011   a   sp. zn.   Rvp 2625/2011, z   ktorých   vyplýva   ich   právna   a skutkovú súvislosť, a prihliadajúc taktiež na totožnosť v osobe sťažovateľky a krajského súdu, proti ktorému tieto sťažnosti smerujú, rozhodol ústavný súd aplikujúc § 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 112 ods. 1 OSP tak, ako to je uvedené v bode 1 výroku tohto uznesenia.

II.2 K namietanému porušeniu práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru

Podľa   čl. 6   ods. 1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Pri rozhodovaní o sťažnostiach podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd štandardne poukazuje na svoje ústavné postavenie vymedzené v čl. 124 ústavy, z ktorého vyplýva, že vo   veciach   patriacich   do   právomoci   všeobecných   súdov   nie   je   alternatívnou   ani mimoriadnou opravnou inštitúciou (m. m. II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96), ale súdnym orgánom ochrany   ústavnosti.   Preto   nie   je   zásadne   oprávnený   preskúmavať a   posudzovať   právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecným súdom bol, alebo nebol náležite   zistený   skutkový   stav   a   aké   skutkové   a   právne   závery   zo   skutkového   stavu všeobecný   súd   vyvodil.   Úloha   ústavného   súdu   sa   obmedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný   súd   zasiahnuť   len   vtedy,   ak   by   ich   konanie   alebo   rozhodovanie   bolo   zjavne nedôvodné alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a   zároveň   by   malo   za   následok   porušenie   niektorého   základného   práva   alebo   slobody (m. m. I. ÚS 13/00,   I. ÚS 139/02,   III. ÚS 180/02   atď.).   O   svojvôli   pri   výklade   alebo aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať vtedy, ak by sa jeho názor natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (napr. I. ÚS 115/02, I. ÚS 176/03).

Ústavný súd v danom prípade považoval za potrebné zaujať stanovisko k zásadnému právnemu   problému   nastolenému   v   sťažnostiach   sťažovateľky,   ktorý   spočíva   v   tom,   či krajský súd rozhodujúci v rámci exekučného konania o odvolaniach proti prvostupňovým rozhodnutiam,   ktorými   bola   exekúcia   zastavená,   má   (obdobne   ako   prvostupňový   súd) právomoc skúmať v tomto štádiu konania prípustnosť exekúcie z hľadiska relevantnosti exekučného titulu, ktorým bola v okolnostiach namietaných prípadov notárska zápisnica.

Podľa   § 58   ods. 1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č. 233/1995   Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „Exekučný poriadok“) exekúciu možno   zastaviť   na   návrh   alebo   aj   bez   návrhu.   Zatiaľ   čo   dôvody,   na   základe   ktorých všeobecný   súd   obligatórne   zastaví   exekúciu   (§ 57   ods. 1   Exekučného   poriadku)   alebo na základe ktorých fakultatívne pristúpi k takémuto rozhodnutiu (§ 57 ods. 2 Exekučného poriadku), upravuje Exekučný poriadok podrobne, ustanovenie okamihu, kedy tak má alebo môže učiniť, nie je explicitne ustanovený. Z uvedeného možno vyvodiť záver, že všeobecný súd rozhodne o zastavení exekúcie kedykoľvek v priebehu konania, len čo zistí, že sú dané dôvody na ukončenie núteného vymáhania pohľadávky. To znamená, že všeobecný súd je povinný   v   priebehu   celého   exekučného   konania   ex   offo   skúmať,   či   sú   splnené   všetky predpoklady na vedenie takéhoto konania. Jedným z týchto predpokladov je aj relevantný exekučný titul. Bez jeho existencie nemožno exekúciu vykonať.

II.2.1 Sťažnosť vedená pod sp. zn. Rvp 2623/2011Krajský súd uznesením sp. zn. 41 CoE/215/2011 z 29. júna 2011 potvrdil uznesenie okresného súdu č. k. 3 Er/182008-21 z 20. januára 2011 vo výroku, ktorým okresný súd exekúciu   zastavil, ako vecne správne v   súlade s § 219 ods. 1   OSP,   odôvodňujúc svoje potvrdzujúce uznesenie okrem iného tým, že «Odvolací súd zo spisu zistil, že okresný súd na základe žiadosti súdneho exekútora JUDr. Ing. K. M., Exekútorský úrad... vydal dňa 06. 12. 2004 poverenie na vykonanie exekúcie na vymoženie uloženej povinnosti zaplatiť pohľadávku vo výške 410,27 Eur s príslušenstvom na základe notárskej zápisnice notárky JUDr.   J.   K...   č. N 1580/2004,   NZ   63143/2004   zo   dňa   06.   08.   2004.   Uznesením   č. k. 3 Er 1820/2008   zo dňa   20.   01.   2011   okresný   súd   exekúciu   zastavil   podľa   § 57   ods. 1 písm. a)   Exekučného   poriadku   a   oprávnenému   uložil   povinnosť   súdnemu   exekútorovi nahradiť trovy exekúcie vo výške 25,60 Eur.

Preskúmaním   veci   odvolací   súd   zistil,   že   oprávnený   a   povinná   dňa   09. 02. 2004 uzavreli zmluvu o úvere, súčasťou ktorej vo forme predtlače je uvedený text o splnomocnení advokáta Mgr. T. K. povinnou na uznanie záväzku z úveru v mene povinnej v notárskej zápisnici ako exekučného titulu tak, aby sa notárska zápisnica stala vykonateľným titulom pre súdny výkon rozhodnutia podľa § 274 písm. e) O. s. p., resp. pre exekúciu podľa § 41 ods. 2 Exekučného poriadku na celý jej majetok, do výšky vzniknutej pohľadávky (alebo jej zostatku v prípade čiastočného splatenia jej dlhu) a jej príslušenstva. Odvolací súd sa stotožňuje   s   vysloveným   právnym   názorom   okresného   súdu,   že   plnomocenstvo   udelené povinnej Mgr. T. K. v zmluve o úvere nie je platným právnym úkonom, preto Mgr. T. K. nemohol   pred   notárom   platne   vyhlásiť   uznanie   záväzku   z úverovej   zmluvy   a   súhlasiť s vykonateľnosťou   notárskej   zápisnice   v   mene   povinnej,   a   to   pre   rozpor   záujmov splnomocneného   zástupcu   a   zastúpenej   v   zmysle   § 22   ods. 1   Občianskeho   zákonníka. Uvedený rozpor spočíva v tom, že právny zástupca povinnej, ktorý by mal povinnú pri uznaní dlhu a spísaní notárskej zápisnice zastupovať, bol určený priamo v zmluve o úvere oprávneným, čo malo za následok, že povinná si nemohla Mgr. T. K. ako svojho zástupcu vybrať na základe svojej vôle.

Z   vyššie   uvedených   dôvodov   odvolací   súd   konštatuje,   že   v   dôsledku   neplatného plnomocenstva podľa § 39 Občianskeho zákonníka je neplatné aj vyhlásenie Mgr. T. K. v predmetnej   notárskej   zápisnici.   Predmetná   notárska   zápisnica   nespĺňa   podmienky materiálne   vykonateľného   exekučného   titulu,   keďže   bola   spísaná   na   základe   absolútne neplatného právneho úkonu.   Postup okresného   súdu,   ktorý   exekúciu zastavil,   bol   preto správny.   Vydanie   poverenia   na   vykonanie   exekúcie   súdnemu   exekútorovi   nie   je   takým procesným   rozhodnutím,   ktoré   by   v   zmysle   § 159   ods. 3   O. s. p.   tvorilo   prekážku   veci rozsúdenej.   Na   základe   uvedených   skutočností   odvolací   súd   vyhodnotil   námietku oprávneného uvedenú v odvolaní, že okresný súd posudzoval vec, o ktorej už raz rozhodol, ako nedôvodnú, rovnako ako považoval za nedôvodnú aj námietku oprávneného, že platnosť predmetného   plnomocenstva   posúdila   notárka   JUDr.   J.   K...   pri   spisovaní   notárskej zápisnice, pretože súd nie je právnym názorom notára pri spisovaní notárskej zápisnice viazaný.

Odvolací   súd   ďalej   uvádza,   že   okresný   súd   deficit   materiálnej   vykonateľnosti predmetnej notárskej zápisnice mohol zistiť už z listín, ktoré oprávnený predložil1 spolu s návrhom   na   vykonanie   exekúcie,   teda   v   dobe   pred   vydaním   poverenia.   Keďže   ide o absolútne neplatný právny úkon a absolútna neplatnosť právneho úkonu sa nepremlčuje, okresný súd mohol zastaviť exekúciu v ktoromkoľvek štádiu exekučného konania.».

II.2.2 Sťažnosť vedená pod sp. zn. Rvp 2625/2011Krajský súd uznesením sp. zn. 43 CoE/179/2011 z 29. júna 2011 potvrdil uznesenie okresného súdu č. k. 3 Er 1664/2008-24 z 28. februára 2011 v časti, ktorou tento exekúciu zastavil, ako vecne správne v súlade s § 219 ods. 1 OSP. Poukázal v ňom najskôr na § 41 ods. 2   písm. c)   Exekučného   poriadku,   podľa   ktorého   možno   vykonať   exekúciu aj na podklade   notárskych   zápisníc,   ktoré   obsahujú   právny   záväzok   a   v   ktorých   je vyznačená   oprávnená   osoba   a   povinná   osoba,   právny   dôvod,   predmet   a   čas   plnenia, ak povinná osoba v notárskej zápisnici s vykonateľnosťou súhlasila. Citoval § 22 ods. 2 Občianskeho   zákonníka   ustanovujúci   o tom,   kto   nemôže   zastupovať   iného,   ako   aj   § 31 ods. 1   a 4   Občianskeho   zákonníka   o zastúpení   na   základe   plnomocenstva.   Krajský   súd zároveň citoval § 57 ods. 1 písm. a) a g) Exekučného poriadku, podľa ktorého súd zastaví exekúciu,   ak   sa   začala   a rozhodnutie   sa   dosiaľ   nestalo   vykonateľným,   ako   aj   vtedy, ak exekúciu   súd   vyhlásil   za neprípustnú,   pretože   je   tu   iný   dôvod,   pre   ktorý   exekúciu nemožno vykonať. V odôvodnení namietaného uznesenia ďalej krajský súd uviedol: „Z   predloženého   spisu   odvolací   súd   zistil,   že   v   zmluve   o   úvere   uzavretej   medzi oprávneným ako veriteľom a povinným ako dlžníkom dňa 15. 11. 2002 povinný tiež ako splnomocniteľ   splnomocnil   spoločnosť   P.,   s. r. o...   na   spísanie   notárskej   zápisnice   ako exekučného titulu, t. j. aby v mene povinného uznal jeho záväzok z úveru poskytnutého na základe   tejto   úverovej   zmluvy   do   výšky   vzniknutej   pohľadávky   (alebo   jej   zostatku v prípade čiastočného splatenia dlhu) a jej príslušenstva. V splnomocnení je zároveň určený aj   obsah   notárskej   zápisnice,   ktorá   bude   obsahovať   právny   záväzok,   označenie   osoby oprávnenej a osoby povinnej, právny dôvod, predmet, dobu plnenia a súhlas osoby povinnej s vykonateľnosťou notárskej zápisnice a bude preto titulom pre výkon rozhodnutia podľa § 274 písm. e) O. s. p. alebo pre exekúciu podľa § 41 ods. 2 Exekučného poriadku. Notárska zápisnica   č. N 709/2003,   NZ 16611/2003   bola   spísaná   notárom   JUDr.   Ľ.   V...   dňa 06. 03. 2003, kedy sa na notársky úrad dostavil Mgr. M. P. na základe plnej moci zo dna 02. 01. 2003 zastupujúci Mgr. T. K. ako splnomocneného zástupcu spoločnosti P, s. r. o., konajúci   na   základe   splnomocnenia   za   povinného,   ktorý   požiadal   o   spísanie   notárskej zápisnice,   osvedčenia   o   vyhlásení   účastníka   o   uznaní   právneho   záväzku   a   súhlase s vykonateľnosťou   pod   § 274   písm. e)   O. s. p.   a   súhlase   s exekúciou   podľa   § 41   ods. 2 zák. č. 233/1995   Z. z.   Splnomocnený   advokátsky   koncipient   za povinného   uznal   dlh   voči oprávnenému vo výške 17.160 Sk (652,73 Eur) vrátane úroku z omeškania zo sumy 6.600,- Sk (569,61 Eur) vo výške 0,25 % denne od 01. 01. 2003 do zaplatenia s tým, že dlh splatí v lehote   do   13.   03.   2003,   pričom   v   prípade   neuhradenia   súhlasil   s   použitím   notárskej zápisnice ako exekučného titulu.

Súdny exekútor Ing. Bc. K. M. podaním zo dňa 29. 04. 2033 požiadal Okresný súd v Revúcej na základe návrhu oprávneného na vykonanie exekúcie vo výške 17.160,- Sk (652,73 Eur) s príslušenstvom a okresný súd vydal dňa 18. 12. 2003 pre súdneho exekútora poverenie vykonaním exekúcie na základe notárskej zápisnice v tejto veci na vymoženie uloženej povinnosti 17.160,- Sk (652,73 Eur) s príslušenstvom...

Súd môže v rozsahu svojej zákonnej preskúmavacej povinnosti skúmať exekučný titul počas celého exekučného konania, nielen pri rozhodovaní o udelení poverenia exekútorovi, a to na návrh účastníka konania alebo aj bez návrhu. Spôsobilý exekučný titul je jednou zo základných podmienok exekučného konanie, nedostatok ktorej je neodstrániteľný a je dôvodom   na   zastavenie   exekučného   konania.   Pokiaľ   teda   súd   zistí,   že   exekučný   titul predložený   oprávneným   nespĺňa   formálne   alebo   obsahové   náležitosti,   môže   exekúciu zastaviť.

Odvolací   súd   sa   v   celom   rozsahu   stotožňuje   so   závermi   súdu   prvého   stupňa o neplatnosti dohody o plnomocenstve v zmluve o úvere uzavretej medzi oprávneným ako veriteľom   a   povinným   ako   dlžníkom   dňa   10. 09. 2003,   na   základe   ktorej   mal   byť splnomocnený advokát Mgr. T. K. na zastupovanie povinného v rozsahu, uvedenom v tomto splnomocnení (súhlas povinného s vykonateľnosťou notárskej zápisnice).

Odvolací súd k záverom súdu prvého stupňa o neplatnosť dohody o plnomocenstve v zmluve o úvere uzavretej medzi oprávneným ako veriteľom a povinným ako dlžníkom dňa 15. 11. 2003,   na   základe   ktorej   mal   byť   splnomocnená   spoločnosť   P.,   s. r. o., na zastupovanie povinného v rozsahu uvedenom v tomto splnomocnení, dodáva, že povinný už pri uzatváraní zmluvy o úvere nemal možnosť voľby výberu zástupcu, pretože v zmluve bola použitá už predtlač, ktorá obsahovala meno splnomocnenca spoločností P., s. r. o., teda už dopredu bola určitá osoba predurčená, že bude konať za povinného, čo spochybňuje základný predpoklad pri udelení plnej moci a to, že splnomocnenec bude jednoznačne hájiť záujem povinného, ako aj slobodnú voľbu pri voľbe svojho splnomocnenca. Zastúpenie na základe plnomocenstva v zmluve o úvere vzniklo súčasne s uzavretím zmluvy o úvere, teda v čase,   keď žiadny dlh neexistoval. Ak v čase uzavretia zmluvy o úvere a v čase splnomocnenia   spoločnosti   P.,   s. r. o.,   neexistoval   dlh   a   nebola   známa   ani   jeho   výška, povinný   v   tomto   čase   nemohol   realizovať   svoje   právo   dlh   uznať   a   taktiež   nemohol splnomocniť spoločnosť P., s. r. o., na takéto právo. Nie je prípustné, aby sa niekto vzdal práva, ktoré môže vzniknúť až v budúcnosti, preto takáto dohoda je neplatná podľa § 39 Občianskeho   zákonníka.   Na   základe   uvedených   skutočnosti   uznanie   dlhu   a   aj   súhlas s vykonateľnosťou   notárskej   zápisnice   sú   právne   úkony,   ktoré   splnomocnený   zástupca povinného urobil v rozpore so záujmami povinného,   tieto   právne úkony svojim účelom odporovali zákonu, a preto sú v zmysle § 39 Občianskeho zákonníka absolútne neplatné. Súčasťou notárskej zápisnice bolo aj vyhlásenie zástupcu povinného o tom, že uznaný dlh zaplatí v lehote, ktorú si určil pravdepodobne zástupca povinného sám bez toho, aby mu povinný udelil na takýto úkon plnú moc. Na základe tohto konania zástupcu bol potom povinný zaviazaný na splatenie svojho dlhu v lehote, o ktorej nemal ani vedomosť a nemal ani vedomosť, že mu začala plynúť lehota, po uplynutí ktorej so notárska zápisnica stala vykonateľným exekučným titulom.

Notárska   zápisnica   so   súhlasom   k   vykonateľnosti   predstavuje   podľa   jej   zmyslu a významu vyjadrenie zmieru medzi veriteľom a dlžníkom pred notárom o ich vzájomných právach   a   povinnostiach,   ktorým   môže   veriteľ   vymáhať   od   dlžníka   splnenie   povinnosti cestou exekúcie, bez toho, aby musel mať iný titul. Z uvedeného dôvodu notárska zápisnica so súhlasom k vykonateľnosti musí byť, ak má ísť o spôsobilý exekučný titul pre exekúciu, spísaná s osobou povinnou aj osobou oprávnenou (a to či už tak, že notárska zápisnica bude spísaná   za prítomnosti   oboch účastníkov alebo   pokračovaním notárskej zápisnici, alebo   tak,   že   k   prejavu   vôle   obsiahnutej   notárskej   zápisnici   spísanej   len   s   jednou   z uvedených osôb pristúpi druhá z nich formou samostatnej notárskej zápisnice. Odvolací súd poukazuje tiež na nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 5/2000 z 13. 07. 2000, v ktorom Ústavný súd takúto otázku riešil. V predmetnej veci bola notárska zápisnica spísaná len so zástupcom   povinného,   substitučným   splnomocnencom   Mgr.   P.,   pričom   ako   bolo   vyššie uvedené,   že   dohoda   o   zastúpení   na   základe   plnomocenstva   v   úverovej   zmluve   medzi povinným   a spoločnosťou   P.,   s. r. o.,   je   neplatná.   Z   uvedeného   dôvodu   chýba   ďalší predpoklad na to, aby notárska zápisnica mohla byť spôsobilým exekučným titulom, a to súhlas povinného s vykonateľnosťou tejto notárskej zápisnice.

Súd prvého stupňa preto postupoval správne a v súlade so zákonom, keď exekúciu v tejto veci zastavil avšak na základe nesprávneho ustanovenia Exekučného priadku, a to § 57 ods. 1 písm. a), ktoré v predmetnej veci nie je možné aplikovať z dôvodu, že notársku zápisnicu nie je možné považovať za rozhodnutie. V danom prípade predloženú notársku zápisnicu   nemožno   považovať   z   vyššie   uvedených   dôvodov   za   spôsobilý   exekučný   titul, a preto   sú   splnené   podmienky   na   zastavenie   exekúcie   podľa   § 57   ods. 1   písm. g) Exekučného poriadku z dôvodu jej neprípustnosti...“

Ústavný   súd   ďalej   upriamuje   pozornosť   aj   na   judikatúru   Najvyššieho   súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“), ktorý v rozsudku sp. zn. 3 Cdo/164/1996 z 27.   januára   1997   publikovanom   v   Zbierke   stanovísk   a   rozhodnutí   pod   č. R 58/1997 uviedol, že „súdna exekúcia môže byť nariadená len na základe titulu, ktorý je vykonateľný po formálnej a materiálnej stránke. Ak bude exekúcia podľa titulu, ktorý tieto požiadavky nespĺňa, aj napriek tomu nesprávne nariadená, musí byť v každom štádiu konania i bez návrhu zastavená.“.

Vzhľadom   na   uvedené   ústavný   súd   dospel   k   záveru,   že   napadnuté   uznesenia krajského súdu nezasahujú neprípustným spôsobom do práva sťažovateľky na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Právo na spravodlivé súdne konanie v zmysle čl. 6 ods. 1 dohovoru nemôže byť porušené iba tou skutočnosťou, že sa všeobecné súdy nestotožnia vo svojich záveroch s požiadavkami účastníka konania. Navyše treba uviesť, že z pohľadu ústavného súdu nemožno skutkové a právne závery krajského súdu považovať za arbitrárne, zjavne neopodstatnené alebo vydané v rozpore s platnou právnou úpravou.

Ústavný súd po oboznámení sa s obsahom napadnutých uznesení krajského súdu konštatuje, že krajský súd konal v medziach svojej právomoci, keď príslušné ustanovenia Exekučného poriadku a Občianskeho zákonníka podstatné na posúdenie veci interpretoval a aplikoval ústavne konformným spôsobom, pričom jeho úvahy vychádzajú z konkrétnych faktov, sú logické, a preto aj celkom legitímne a z ústavného hľadiska akceptovateľné.

V   súvislosti   so   sťažovateľkiným   prejavom   nespokojnosti   s   napadnutými rozhodnutiami krajského súdu ústavný súd konštatuje, že obsahom práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nie je záruka, že rozhodnutie súdu bude spĺňať očakávania a predstavy   účastníka   konania.   Podstatou   je,   aby postup   súdu   bol   v   súlade so zákonom,   aby   bol   ústavne   akceptovateľný   a   aby   jeho   rozhodnutie   bolo   možné kvalifikovať ako zákonné, preskúmateľné a nearbitrárne. V opačnom prípade nemá ústavný súd   dôvod   zasahovať   do   postupu   a   rozhodnutí   súdov,   a   tak   vyslovovať   porušenie základných práv (m. m. I. ÚS 50/04, III. ÚS 162/05).

S prihliadnutím na postavenie ústavného súdu vo vzťahu k rozhodovacej činnosti všeobecných súdov a s poukazom na to, že obsahom práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nie je právo na úspech v konaní (obdobne napr. II. ÚS 218/02, III. ÚS 198/07, I. ÚS 265/07, III. ÚS 139/08), ústavný súd sťažnosti v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu ich zjavnej neopodstatnenosti.

II.3 K namietanému porušeniu práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu

Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická osoba alebo právnická osoba má právo pokojne užívať svoj   majetok.   Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku   s výnimkou verejného   záujmu   a   za   podmienok,   ktoré   ustanovuje   zákon   a   všeobecné   zásady medzinárodného práva.

Predchádzajúce   ustanovenie   však   nebráni   právu   štátu   prijímať   zákony,   ktoré považuje za nevyhnutné, aby upravil užívanie majetku v súlade so všeobecným záujmom alebo zabezpečil platenie daní alebo iných poplatkov alebo pokút.

V   súvislosti   s   namietaným   porušením   práva   podľa   čl. 1   dodatkového   protokolu ústavný   súd   považuje   predovšetkým   za   potrebné   poukázať   na   svoju   stabilizovanú judikatúru,   súčasťou   ktorej   je   aj   právny   názor,   podľa   ktorého   všeobecný   súd   zásadne nemôže byť sekundárnym porušovateľom základných práv a práv hmotného charakteru, ku ktorým nepochybne patrí aj právo podľa čl. 1 dodatkového protokolu, ak toto porušenie nevyplynie z toho, že všeobecný súd súčasne porušil aj ústavnoprocesné princípy postupu vyplývajúce z čl. 46 až čl. 48 ústavy, resp. z čl. 6 dohovoru. Keďže ústavný súd nezistil porušenie čl. 6 ods. 1 dohovoru, nemohlo dôjsť ani k porušeniu sťažovateľkou označeného práva   podľa   čl. 1   dodatkového   protokolu.   V   opačnom   prípade   by   sa   ústavný   súd   stal opravnou inštanciou voči všeobecným súdom, a nie súdnym orgánom ochrany ústavnosti podľa čl. 124 ústavy v spojení s čl. 127 ods. 1 ústavy. Ústavný súd by takým postupom nahradzoval skutkové a právne závery v rozhodnutiach všeobecných súdov, ale bez toho, aby   vykonal   dokazovanie,   ktoré   je   základom   na   to,   aby   sa   vytvoril   skutkový   základ rozhodnutí všeobecných súdov a jeho subsumpcia pod príslušné právne normy (obdobne napr. II. ÚS 71/07, III. ÚS 26/08, IV. ÚS 82/09, III. ÚS 103/2010).

Ústavný súd navyše po preskúmaní napadnutých uznesení krajského súdu dospel k záveru, že z ich odôvodnenia nemožno vyvodiť nič, čo by signalizovalo, že nimi došlo k neprípustnému zásahu do práva na ochranu majetku podľa čl. 1 dodatkového protokolu, keďže   krajský   súd   v   posudzovaných   prípadoch   ústavne   konformným   spôsobom interpretoval a aplikoval príslušné právne normy a rozhodol v zmysle ustálenej judikatúry formulovanej najvyšším súdom.

Ústavný súd konštatuje, že z tohto dôvodu neexistuje taká príčinná súvislosť medzi napadnutými uzneseniami krajského súdu a právom podľa čl. 1 dodatkového protokolu, ktorá by zakladala možnosť vysloviť porušenie tohto práva po prijatí sťažností na ďalšie konanie. Ústavný súd preto pri predbežnom prerokovaní sťažnosti aj v tejto časti odmietol ako zjavne neopodstatnené podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Keďže   sťažnosti   boli   odmietnuté   ak   celok,   ústavný   súd   už   o   ďalších   návrhoch sťažovateľky v nich uplatnených nerozhodoval.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 20. októbra 2011