znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 454/2010-18

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na neverejnom   zasadnutí senátu   20.   decembra 2010 predbežne prerokoval sťažnosť J. J., D., ktorou namieta porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky   a základného práva na právnu pomoc podľa   čl.   47 ods.   2 Ústavy Slovenskej republiky   postupom   Okresného   súdu   Veľký   Krtíš   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 8 Cb 14/2004 v súvislosti s rozhodovaním o jeho podaní z 30. marca 2009, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť J. J. o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 22. októbra 2010 doručená sťažnosť J. J., D. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojho základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a základného práva na právnu pomoc podľa čl. 47 ods. 2 ústavy postupom Okresného súdu Veľký Krtíš (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 8 Cb 14/2004. Z obsahu sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ namieta porušenie označených základných práv v súvislosti s rozhodovaním okresného súdu o jeho podaní z 30. marca 2009.

Zo sťažnosti ústavný súd zistil, že spoločnosť E., a. s. (ďalej len „navrhovateľ“), doručila   9.   februára   2004   okresnému   súdu   návrh   na   vydanie   platobného   rozkazu   na zaplatenie   sumy   31 570,80   Sk   s príslušenstvom   proti   sťažovateľovi   ako   odporcovi. Platobným rozkazom č. k. 8 Rob 23/04-35 z 9. februára 2004 okresný súd sťažovateľovi uložil, aby zaplatil uvedenú sumu s úrokom z omeškania za oneskorenú úhradu vo výške 20 %   z faktúrovanej   čiastky   ročne   až   do   zaplatenia   a trovy   konania   v sume   1   575   Sk. Sťažovateľ   podal   proti   označenému   platobnému   rozkazu   odpor   27.   februára   2004.   Na základe   tejto   skutočnosti   bola   vec   preradená   do   registra   Cb   okresného   súdu   a ďalej   je vedená pod sp. zn. 8 Cb 14/2004.

Podľa sťažovateľa okresný súd svojím postupom v označenom konaní porušuje jeho základné   práva   podľa   čl.   47   ods.   2   a čl.   48   ods.   2   ústavy.   Sťažovateľ   namieta   postup okresného   súdu   v období   po   30.   marci   2009,   keď   podal «...   na   OS   V.   Krtíš   vec: „VYROZUMENIE – DOVOLANIE“ aj s prílohou a žiadosť o ustanovenie zástupcu z radov advokátov.

Od   tejto   podanej   žiadosti   o ustanovenie   zástupcu   z radov   advokátov   uplynulo 15 mesiacov a 16 dní, čo som nedostal žiadnu odpoveď o ustanovení právneho zástupcu z radov advokátov.

Preto dňa 16. 07. 2010 bola podaná sťažnosť do rúk predsedu sudu v danej veci 8 Cb 14/2004.

Odpoveď od samotného predsedu sudu som obdržal dňa 05. 10. 2010 kde prave sa vôbec nezmieňuje prečo nebol ustanovený mi právny zástupca z radov akvokatov.

Preto moju podanu sťažnosť zo dna 16. 07. 2010 považujem za plne opodstatnenú... Okresný súd Veľký   Krtíš...   v rozpore   s procesným právom nekonal,   nerozhodoval o žiadosti o ustanovenie právneho zástupcu z radov advokátov zo dňa 30. 3. 2009 a ani v tejto veci nevykonal žiaden iný relevantný procesný úkon v danej veci.

Od   posledného   môjho   úkonu   zo   dňa   30.   3.   2009   OS   V.   Krtíš   nekonal   efektívne v zmysle základných princípov Ústavy SR a právnych predpisov...

Mám za to, že OS – V. Krtíš nepostupoval v tomto konaní tak, aby to bolo možné kvalifikovať ako rešpektovanie citovaných ustanovení Ústavy SR.».

Na základe argumentácie uvedenej v sťažnosti sťažovateľ žiada, aby ústavný súd po jej prijatí na ďalšie konanie rozhodol vo veci samej nálezom, v ktorom vysloví, že jeho základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a základné právo na právnu pomoc podľa čl. 47 ods. 2 ústavy postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 8 Cb 14/2004 v súvislosti s rozhodovaním o jeho podaní z 30. marca 2009 označenom ako „VYROZUMENIE – DOVOLANIE“, ktorého súčasťou bola   aj   žiadosť   o ustanovenie   právneho   zástupcu, porušené   boli.   Sťažovateľ   si   zároveň uplatnil   úhradu   trov   konania   pred   ústavným   súdom   v sume   300   €   a zároveň   žiada o priznanie primeraného finančného zadosťučinenia v sume 132 775,67 €.

Súčasťou sťažnosti je aj žiadosť o ustanovenie právneho zástupcu na konanie pred ústavným súdom

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republiky   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc, návrhy, ktoré   nemajú zákonom   predpísané náležitosti,   neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Z citovaného § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného súdu pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená. V súlade   s konštantnou   judikatúrou   ústavného   súdu   možno   o zjavnej   neopodstatnenosti sťažnosti   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným   postupom   alebo   namietaným   rozhodnutím príslušného   orgánu   verejnej   moci   nemohlo   dôjsť   k porušeniu   základného   práva   alebo slobody,   ktoré   označil   sťažovateľ,   a to   buď   pre   nedostatok   príčinnej   súvislosti   medzi označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval uvedené základné právo, pretože uvedená situácia alebo stav takúto možnosť reálne nepripúšťajú (IV. ÚS 16/04, II. ÚS 1/05, II. ÚS 20/05, IV. ÚS 55/05, IV. ÚS 288/05).

Pre účely objektívneho posúdenia opodstatnenosti sťažnosti si ústavný súd vyžiadal spis vzťahujúci sa na namietané konanie vedené okresným súdom pod sp. zn. 8 Cb 14/2004, z ktorého zistil takýto priebeh namietaného súdneho konania:

1.   Dňa   9.   februára   2009   bol   okresnému   súdu   doručený   návrh   navrhovateľa   na vydanie   platobného   rozkazu   proti   sťažovateľovi   ako   odporcovi   na   zaplatenie   sumy 31 570,80 Sk s príslušenstvom.

2. Okresný súd vydal platobný rozkaz č. k. 8 Rob 23/2004-35 z 9. februára 2004, proti   ktorému   sťažovateľ   podal   27.   februára   2004   odpor;   v ten   istý   deň   okresný   súd sťažovateľa vyzval na zaplatenie súdneho poplatku a zároveň spis previedol do registra Cb, v ktorom bol označený sp. zn. 8 Cb 14/2004.

3.   Okresný   súd   na   pojednávaní   15.   novembra   2004   rozsudkom č.   k.   8   Cb   14/2004-107   uložil   sťažovateľovi   ako   odporcovi   povinnosť   zaplatiť navrhovateľovi žalovanú sumu.

4. Dňa 12. januára 2005 sťažovateľ podal odvolanie proti rozsudku okresného súdu č.   k.   8   Cb   14/2004-107   z 15.   novembra   2004,   na   základe   čoho   bol   spis   predložený 24. januára 2005 Krajskému súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) pre účely rozhodnutia o odvolaní. Krajský súd rozsudkom sp. zn. 41 Cob 31/05 z 23. februára 2005 rozsudok   okresného   súdu   potvrdil.   Vzhľadom   na   skutočnosť,   že   vo výroku   rozsudku krajského súdu bola pisárska chyba, okresný súd vrátil spis krajskému súdu na opravu, ktorý následne   29.   apríla   2005   vydal   opravné   uznesenie.   Rozsudok   krajského   súdu   v konaní vedenom   pod   sp.   zn.   41   Cob   31/05   z 23.   februára   2005   nadobudol   spolu   s opravným uznesením krajského súdu z 29. apríla 2005 právoplatnosť 30. mája 2005 a vykonateľnosť 2. júna 2005.

5.   Sťažovateľ   doručil   okresnému   súdu   2.   júna   2005 „odvolanie“ proti   rozsudku krajského súdu sp. zn. 41 Cob 31/05 z 23. februára 2005 a opravnému uzneseniu krajského súdu. Pre účely objasnenia tohto podania z 2. júna 2005 okresný súd predvolal sťažovateľa na výsluch 22. júna 2005, na ktorom sťažovateľ trval na svojom odvolaní z 2. júna 2005.

6. Okresný súd prípisom z 12. júla 2005 vyzval sťažovateľa, aby oznámil, či podanie z 2.   júna   2005   je   potrebné   považovať   za   dovolanie,   alebo   za   odvolanie;   sťažovateľ odpovedal   na výzvu   22.   júla 2005,   na základe   čoho   bol   spis   28.   júla 2005   predložený krajskému súdu na rozhodnutie o odvolaní.

7.   Krajský   súd   uznesením   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   41   Cob   120/05 z 5. októbra 2005   odvolacie   konanie   zastavil   na   základe   odôvodnenia,   že   právoplatný rozsudok o návrhu navrhovateľa tvorí prekážku veci rozhodnutej, ktorá bráni tomu, aby vec, o ktorej už bolo právoplatne rozhodnuté (rozsudkom krajského súdu sp. zn. 41 Cob 31/2005 z 23. februára 2005 v spojení s opravným uznesením, pozn.), bola prerokovávaná opätovne.

8.   Podaním   z   5.   decembra   2005   sťažovateľ   vzniesol   námietky   proti   uzneseniu krajského súdu sp. zn. 41 Cob 120/05 z 5. októbra 2005 o zastavení odvolacieho konania a dožadoval sa opätovného prerokovania veci. Na výsluchu 30. januára 2006 sťažovateľ uviedol, že sa svojím podaním označeným ako dovolanie domáha opätovného prerokovania veci Najvyšším súdom Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“), pričom zároveň podal námietku zaujatosti proti sudkyniam okresného súdu JUDr. K. a Mgr. K..

9.   Okresný   súd   vyzval   sťažovateľa   21.   februára   2006   na   doplnenie   svojho „dovolania“ z 5. decembra 2005. Doplnenie „dovolania“ sťažovateľ doručil okresnému súdu 15. marca 2006. Dňa 17. marca 2006 bol spis predložený najvyššiemu súdu pre účely rozhodnutia o „dovolaní“ sťažovateľa, ktorý napriek výzve a poučeniu okresného súdu svoje podanie požadovaným spôsobom nedoplnil.

10.   Najvyšší   súd   uznesením   č.   k.   3   Obdo   10/2006-157   z   22.   novembra   2006 dovolacie konanie zastavil.

11.   Dňa   9.   januára   2007   bolo   okresnému   súdu   doručené   podanie   sťažovateľa z 8. januára 2007 označené ako odvolanie proti rozhodnutiu sp. zn. 3 Obdo 10/2006 (z jeho obsahu   sa   dalo   vyvodiť,   že   sťažovateľ   mal   na   mysli   uznesenie   najvyššieho   súdu č. k. 3 Obdo 10/2006-157 z 22. novembra 2006, pozn.). Okresný súd v tejto súvislosti spis 11. januára 2007 predložil najvyššiemu súdu na rozhodnutie o tomto podaní sťažovateľa. Najvyšší súd 7. júla 2008 vrátil spis ako predčasne predložený s poukazom na to, že okresný súd sa nedostatočne vysporiadal s otázkou, čoho sa sťažovateľ podaním domáha.

12.   Zákonná   sudkyňa   Mgr.   D.   K.   požiadala   8.   júla   2008   o   vylúčenie z prerokovávania a rozhodovania vo veci; spis bol predsedníčkou okresného súdu pridelený 14. júla 2008 sudcovi JUDr. M. V., ktorý taktiež požiadal o vylúčenie z prerokovávania a rozhodovania vo veci. Dňa 16. júla 2008 bola vec pridelená sudkyni JUDr. M. K., ktorá požiadala   o   vylúčenie   z prerokovávania   a rozhodovania   vo veci.   Dňa   21. júla   2008 predsedníčka okresného súdu pridelila vec JUDr. E. P., ktorá tiež požiadala o vylúčenie z prerokovávania a rozhodovania vo veci. Dňa 21. júla 2007 bola vec predložená krajskému súdu pre účely rozhodnutia o vylúčení sudcov z prerokovávania a rozhodovania vo veci.

13.   Krajský   súd   uznesením   č.   k.   43   Ncb   7/2008-180   z   28.   júla   2008   sudcov okresného súdu JUDr. D. K., JUDr. M. V., JUDr. E. P. a JUDr. M. K. vylúčil z konania a rozhodovania vo veci vedenej na okresnom súde pod sp. zn. 8 Cb 14/2004.

14. Dňa 15. augusta 2008 bola vec pridelená JUDr. M. R.

15.   Okresný   súd   sťažovateľa   prípisom   z   26.   augusta   2008   vyzval,   aby „doplnil a opravil   svoje   nejasné   a nezrozumiteľné   podanie   zo   dňa   08.   01 2007...“. Na   výzvu okresného súdu reagoval sťažovateľ podaním zo 16. septembra 2008, ktorého súčasťou bola aj žiadosť o ustanovenie právneho zástupcu z radov advokátov.

16.   Okresný   súd   uznesením   č.   k.   8   Cb 14/2004-190   zo   7.   októbra   2008   žiadosť sťažovateľa   na   ustanovenie   právneho   zástupcu   z   radov   advokátov   zamietol.   Proti označenému uzneseniu podal sťažovateľ 27. októbra 2008 odvolanie; okresný súd predložil spis pre účely rozhodnutia o odvolaní krajskému súdu 31. októbra 2008.

17.   Krajský   súd   uznesením   č.   k.   41   Cob   230/2008-198   z 12. novembra   2008 uznesenie okresného súdu č. k. 8 Cb 14/2004-190 zo 7. októbra 2008 potvrdil.

18. Dňa 17. decembra 2008 sťažovateľ doručil okresnému súdu „odvolanie“ proti uzneseniu krajského súdu č. k. 41 Cob 230/2008-198 z 12. novembra 2008; v tejto súvislosti okresný súd sťažovateľa predvolal na informatívny výsluch na 28. január 2009 a následne z dôvodu jeho neprítomnosti na 4. február 2009 a 27. február 2009.

19. Dňa 27. februára 2009 sťažovateľ do zápisnice na okresnom súde uviedol, že svojím podaním zo 17. decembra 2008 žiadal dovolací súd, aby posúdil uznesenie krajského súdu č. k. 41 Cob 230/2008-198 z 12. novembra 2008 a rovnako uznesenie okresného súdu č. k. 8 Cb 14/2004-190 zo 7. októbra 2008. Okresný súd následne 6. marca 2009 vyzval sťažovateľa,   aby   v   lehote   10   dní   opravil   a   doplnil   svoje   neúplné   a   nejasné   podanie zo 17. decembra 2008.

20. Z dôvodu, že zákonný sudca mal na základe rozhodnutia ministra spravodlivosti Slovenskej republiky č. 14408/09-10/24613 z 9. marca 2009 dočasne pozastavený výkon funkcie   sudcu   počnúc   dňom   11.   marca   2009,   bol   spis   náhodným   výberom   pridelený JUDr. S. C., ktorý 30. marca 2009 požiadal o vylúčenie z prerokovávania a rozhodovania vo veci. Predsedníčka okresného súdu 30. marca 2009 predložila spis pre účely vyjadrenia o zaujatosti   aj   ďalším   sudcom   okresného   súdu   Mgr. V.   a   Mgr.   S.   Spis   bol   spolu s vyjadreniami sudcov predložený krajskému súdu pre účely rozhodnutia o vylúčení sudcov JUDr. C., Mgr. S. a Mgr. V.

21.   Sťažovateľ   30.   marca   2009   doručil   okresnému   súdu   podanie   označené   ako „VYROZUMENIE   –   DOVOLANIE“ spolu   s „opätovnou“ žiadosťou   o ustanovenie právneho zástupcu z radov advokátov. V podaní sťažovateľ uviedol, že sa po obsahovej stránke   plne   stotožňuje   so   svojím   podaním   zo 17. decembra   2008,   ale   zároveň   ho „prekvalifikoval“ z „odvolania“ na „dovolanie“ proti   uzneseniu   krajského   súdu č. k. 41 Cob 230/2008-198 z 12. novembra 2008.

22. Krajský súd č. k. 43 Ncb 4/2009-26 z 8. apríla 2009 sudcov okresného súdu Mgr. E. S. a JUDr. S. C. vylúčil z konania vo veci vedenej na okresnom súde pod sp. zn. 8 Cb 14/2004 a zároveň rozhodol o tom, že sudca Mgr. M. V. nie je vylúčený z konania v uvedenej veci; vec bola pridelená 30. apríla 2009 na prerokovanie a rozhodnutie. Spis bol vrátený z krajského súdu 29. apríla 2009 a 20. mája 2009 predložený najvyššiemu súdu ako súdu dovolaciemu.

23.   Vec   bola   30.   apríla   2009   pridelená   sudcovi   Mgr.   M.   V.   a 20.   mája   2009 predložená na rozhodnutie najvyššiemu súdu ako dovolaciemu súdu pre účely rozhodnutia o dovolaní sťažovateľa.

24. Najvyšší súd uznesením č. k. 3 Obdo 20/2009-233 zo 4. augusta 2009 dovolanie odporcu odmietol (uznesenie nadobudlo právoplatnosť 9. septembra 2010, pozn.); spis bol okresnému   súdu   vrátený   19.   augusta   2010.   Dňa   17.   septembra   2010   podal   sťažovateľ dovolanie proti označenému uzneseniu najvyššieho súdu.

K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy

Podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu (napr. I. ÚS 34/99, II. ÚS 32/00, III. ÚS 20/00, II. ÚS 12/01, IV. ÚS 37/02, III. ÚS 109/03) sa ochrana základnému právu vrátane základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy poskytuje v konaní pred ústavným súdom   len   vtedy,   ak   v   čase   uplatnenia   tejto   ochrany   porušovanie   základného   práva označenými   orgánmi   verejnej   moci   (v   tomto   prípade   okresným   súdom)   ešte   trvalo, resp. mohlo trvať. Ak v čase, keď došla sťažnosť ústavnému súdu, už nemôže dochádzať k porušovaniu označeného základného práva, ústavný súd sťažnosť zásadne odmieta ako zjavne neopodstatnenú (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde). Vychádza pritom z toho, že účelom práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia orgánu verejnej moci (pozri napr. I. ÚS 145/03, I. ÚS 142/03, I. ÚS 19/00).

Sťažovateľ   v   sťažnosti,   ktorá   bola   ústavnému   súdu   doručená   22.   októbra   2010, namietal porušenie základného práva zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 8 Cb 14/2004 v súvislosti s rozhodovaním o jeho podaní z 30. marca 2009 označenom ako „VYROZUMENIE – DOVOLANIE“. Z uvedeného dôvodu bolo pri predbežnom prerokovaní sťažnosti pre ústavný súd relevantné len posúdiť postup okresného súdu v namietanom konaní v období po 30. marci 2009.

Z uvedeného   prehľadu   procesných   úkonov   okresného   súdu   v predmetnej   veci vyplýva, že sťažovateľ sa v podaní z 30. marca 2009 po obsahovej stránke plne stotožnil so svojím   predchádzajúcim   podaním   zo 17. decembra   2008,   ktorým   podal   odvolanie   proti uzneseniu   krajského   súdu   č. k.   41   Cob   230/2008-198   z 12.   novembra   2008,   pričom   ho „prekvalifikoval“ na „dovolanie“.

Sťažovateľ   sa   teda   podaním   z 30.   marca   2009   dovolával   rovnako   ako   podaním zo 17. decembra 2008 preskúmania uznesenia krajského súdu č. k. 41 Cob 230/2008-198 z 12. novembra 2008, o ktorom najvyšší súd rozhodol uznesením č. k. 3 Obdo 20/2009-233 zo   4. augusta   2010   tak,   že   konanie   o   dovolaní   sťažovateľa   odmietol,   pričom   označené rozhodnutie najvyššieho súdu nadobudlo právoplatnosť 9. septembra 2010. Z uvedeného jednoznačne vyplýva, že v čase doručenia sťažnosti ústavnému súdu (22. októbra 2010, pozn.) k tvrdenému porušovaniu označeného práva sťažovateľa postupom okresného súdu už nemohlo dochádzať,   keďže   namietané konanie bolo   právoplatne skončené   ešte   pred podaním sťažnosti ústavnému súdu. Na tomto závere nič nemení skutočnosť, že sťažovateľ podal 17. septembra 2010 ďalšie dovolanie proti označenému uzneseniu najvyššieho súdu, ktoré nemá v okolnostiach prípadu žiadnu právnu relevanciu.

Na tomto základe ústavný súd sťažnosť sťažovateľa v tejto časti odmietol po jej predbežnom   prerokovaní   z dôvodu   zjavnej   neopodstatnenosti   podľa   § 25   ods.   2   zákona o ústavnom súde.

K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 47 ods. 2 ústavy

Sťažovateľ   tiež   namieta   porušenie   svojho   základného   práva   podľa   čl.   47   ods.   2 ústavy postupom okresného súdu v namietanom konaní.

Podľa čl. 47 ods. 2 ústavy každý má právo na právnu pomoc v konaní pred súdmi, inými   štátnymi   orgánmi   alebo   orgánmi   verejnej   správy   od   začiatku   konania,   a to   za podmienok ustanovených zákonom.

Sťažovateľ   v tejto   súvislosti   v sťažnosti   uvádza, že aj keď   od podanej „žiadosti o ustanovenie zástupcu z radov advokátov uplynulo 15 mesiacov a 16 dní, nedostal som žiadnu   odpoveď“. Podľa   tvrdení   sťažovateľa   teda   okresný   súd   zatiaľ   o   jeho „žiadosti o ustanovenie zástupcu z radov advokátov“ z 30. marca 2009 nerozhodol.

Z prehľadu   úkonov   okresného súdu   v predmetnej   veci   vyplýva, že sťažovateľovo tvrdenie nezodpovedá obsahu spisu okresného súdu sp. zn. 8 Cb 14/2004, keďže o jeho žiadosti bolo zákonom ustanoveným spôsobom rozhodnuté tak na úrovni okresného súdu, ako aj krajského súdu a tiež najvyššieho súdu ako dovolacieho súdu. Z označeného spisu totiž   vyplýva,   že   sťažovateľ   žiadal   o ustanovenie   zástupcu   z radov   advokátov   podaním zo 16. septembra 2008 v súvislosti s konaním o „odvolaní“ proti uzneseniu najvyššieho súdu   sp.   zn.   3   Obdo   10/2006   z 22.   novembra   2006,   ktorým   bolo   zastavené dovolacie konanie.   Okresný   súd   uznesením   vydaným   vyšším   súdnym   úradníkom č. k. 8 Cb 14/2004-190   zo 7. októbra   2008   žiadosť   odporcu   o   ustanovenie   právneho zástupcu   z   radov   advokátov   zamietol.   Po   podaní   odvolania   zo   strany   sťažovateľa (27. októbra 2008, pozn.) sa týmto zaoberal zákonný sudca okresného súdu, ktorý z dôvodu, že odvolaniu nemienil vyhovieť, predložil vec na rozhodnutie o odvolaní krajskému súdu. V odvolaní z 27. októbra 2008 sťažovateľ uviedol, že trvá na pridelení právneho zástupcu z radov advokátov. Krajský súd uznesením č. k. 41 Cob 230/2008-198 z 12. novembra 2008 uznesenie okresného súdu č. k. 8 Cb 14/2004-190 zo 7. októbra 2008 potvrdil.

Sťažovateľ následne 17. decembra 2008 doručil okresnému súdu podanie označené ako „odvolanie“ proti uzneseniu krajského súdu č. k. 41 Cob 230/2008-198 z 12. novembra 2008, v ktorom okrem iného uviedol: „trvám a namietam, že neexistuje žiadny dôvod na zamietnutie   právneho   zástupcu   z radov   advokátov   –   a preto   trvám   na   svojej   žiadosti.“ Následne 30. marca 2009 doručil sťažovateľ okresnému súdu obsahovo identické podanie, ktoré však prekvalifikoval na „dovolanie“; z obsahu tohto podania vyplýva, že sťažovateľ opätovne trval na ustanovení právneho zástupcu z radov advokátov.

Na   základe   uvedených   skutočností   ústavný   súd   konštatuje,   že   okresný   súd   sa žiadosťou sťažovateľa o ustanovenie zástupcu z radov advokátov (zo 16. septembra 2008, pozn.)   zaoberal   zákonom   ustanoveným   spôsobom,   pričom   o tejto   žiadosti   rozhodol uznesením   č. k. 8   Cb   14/2004-190   zo   7.   októbra   2008   tak,   že   ju   zamietol.   Podaním zo 17. decembra 2008 a následne aj z 30. marca 2009 sa sťažovateľ domáhal preskúmania uznesenia   krajského   súdu,   ktorým   bolo   uznesenie   okresného   súdu   o zamietnutí   žiadosti o ustanovenie právneho zástupcu z radov advokátov potvrdené, t. j. išlo o podania, ktoré podľa   obsahu   možno   považovať   za   dovolanie,   a preto   o nich   bol   oprávnený   a povinný v zmysle   §   10a   ods.   1   Občianskeho   súdneho   poriadku   rozhodnúť   najvyšší   súd   ako dovolací súd,   a nie   okresný   súd.   Najvyšší   súd   uznesením   č.   k.   3   Obdo 20/2009-233 zo 4. augusta 2010   dovolanie   sťažovateľa   proti   uzneseniu   krajského   súdu č. k. 41 Cob 230/2008-198 z 12. novembra 2008 odmietol.

Za týchto okolností ústavný súd nezistil žiadnu príčinnú súvislosť medzi namietaným porušením základného práva podľa čl. 47 ods. 2 ústavy okresným súdom a skutkovým stavom   popísaným sťažovateľom, ktorá by mohla reálne zakladať dôvod   na vyslovenie porušenia tohto základného práva okresným súdom po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie. Na základe uvedeného ústavný súd sťažnosť v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku bolo bez právneho dôvodu, aby sa ústavný súd zaoberal ďalšími návrhmi sťažovateľa.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 20. decembra 2010