znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 453/2013-11

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 24. júla 2013 predbežne prerokoval sťažnosť I. N., R., zastúpeného advokátom JUDr. J. U., K., ktorou namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   uznesením   Najvyššieho   súdu   Slovenskej republiky sp. zn. 4 Cdo/36/2012 z 30. októbra 2012, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť I. N. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 18. januára 2013 doručená sťažnosť I. N., R. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom JUDr. J. U., K., ktorou namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“)   a práva   na   spravodlivé   súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len   „dohovor“)   uznesením   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „najvyšší súd“) sp. zn. 4 Cdo/36/2012 z 30. októbra 2012 (ďalej len „uznesenie najvyššieho súdu“ alebo „napadnuté rozhodnutie“).

Z obsahu sťažnosti a príloh k nej pripojených ústavný súd zistil tieto skutočnosti:

Predmetom konania vedeného pred všeobecnými súdmi je rozhodovanie o žalobe „o náhradu   škody   choroby   z povolania“.   Sťažovateľ   sa   žalobou   doručenou   Okresnému súdu   Revúca   (ďalej   len   „okresný   súd“)   21.   februára   2005   domáhal,   aby   okresný   súd rozhodol o povinnosti obchodnej spoločnosti S., a. s. L. (ďalej len „žalovaná), zaplatiť sťažovateľovi z titulu sťaženia spoločenského uplatnenia finančnú sumu 720 000 Sk (23 899,62   €)   s   13   %   úrokom   z   omeškania   od   právoplatnosti   rozsudku,   ako   30-násobku priznaného bodového ohodnotenia sťaženia spoločenského uplatnenia.

O predmetnom návrhu sťažovateľa okresný súd v poradí druhým rozsudkom sp. zn. 4 C/97/2008 z 8. marca 2011 (ďalej len „rozsudok okresného súdu“) rozhodol tak, že žalobu v   celom   rozsahu   zamietol   a   sťažovateľa   zaviazal   povinnosťou   nahradiť   trovy   konania žalovanej.

Proti rozsudku okresného súdu podal sťažovateľ v zákonnej lehote odvolanie, ktorým sa na podklade dôvodov v ňom uvedených domáhal, aby odvolací súd rozsudok okresného súdu   zmenil   tak,   že konanie vo   veci   zastaví.   O   odvolaní   podanom   sťažovateľom   proti rozsudku okresného súdu rozhodol Krajský súd v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) rozsudkom sp. zn. 15 Co/141/2011 z 15. decembra 2011 (ďalej len „rozsudok krajského súdu“) tak, že rozsudok okresného súdu ako vecne správny potvrdil.

Proti   rozsudku   krajského   súdu   podal   sťažovateľ   dovolanie.   Sťažovateľ   dovolanie založil na dôvodoch uvedených v § 237 písm. a) Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“) (rozhodlo sa vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov), v § 237 písm. b) OSP (ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania) a v § 237 písm. f) OSP (účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom) s poukazom na to, že k týmto vadám došlo tak v konaní pred okresným súdom, ako aj krajským   súdom.   Sťažovateľ   sa   aj   na   aj   základe   rozhodnutí   najvyššieho   súdu   sp.   zn. 4 Sžso 23/2008,   sp.   zn.   4   Sžso   18/2009   a sp.   zn.   4   So   195/2008   zaoberal   právnym posúdením   veci,   ktoré   rozdelil   do   dvoch   častí,   a   to „objektívne   posúdenie   momentu priznania   choroby   z   povolania“ a „možnosti   a   povinnosti   postupu   obidvoch   súdov“. Uviedol dôvody, pre ktoré považuje dovolanie za prípustné, s poukazom na dôvody uvedené v § 237 písm. a), b) a f) OSP, s dôrazom na skutočnosť, že postupom okresného súdu a krajského súdu spočívajúcim v nezastavení konania a nepostúpení veci na rozhodnutie Sociálnej poisťovni mu bola odňatá možnosť konať pred súdom a uviedol, prečo podľa jeho názoru žalovaná nebola pasívne legitimovaná v konaní pred všeobecnými súdmi. Z týchto dôvodov navrhol rozsudok krajského súdu aj prvostupňového súdu zrušiť a vec vrátiť na ďalšie   konanie   okresnému   súdu   a   požiadal   o   odloženie   vykonateľnosti   napadnutých rozhodnutí.

Najvyšší súd o predmetnom dovolaní podanom sťažovateľom rozhodol napadnutým rozhodnutím tak, že dovolanie z dôvodu jeho neprípustnosti odmietol.

Následne sťažovateľ podal ústavnému súdu sťažnosť, ktorú v súvislosti s namietaným porušením označených práv odôvodnil takto: «Pri skutočnosti, že sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí   do   právomoci   súdov   ako   aj   ten,   kto   v   konaní   vystupoval   ako   účastník,   nemal spôsobilosť   byť   účastníkom   konania,   nie   je   daná   voľná   úvaha   súdu,   akým   spôsobom rozhodne. Zrušenie ako spôsob rozhodnutia odvolacieho súdu je obligatórne predpísané vždy, ak sa v konaní preukáže existencia takejto mimoriadne závažnej vady.

Žalobca   túto   vadu   preukázal   a   tvrdil   jej   existenciu.   Žalobca   v   tomto   smere   nič nezavinil...

Preto jednoznačne ide o pochybenie prvostupňového i odvolacieho súdu, ale aj súdu dovolacieho, ktorý k takejto závažnej vade mal tiež obligatórne prihliadať.

Tým, že žalobca tvrdil, že vec má byť postúpená na konanie Sociálnej poisťovni, platí právny   názor   „Odňatie   možnosti konať   pred správnym   súdom predstavuje   taký chybný procesný postup súdu, ktorým sa účastníkovi znemožní realizácia jeho procesných práv, priznaných   mu   v   súdnom   konaní   za   účelom   ochrany   jeho   práv   a   právom   chránených záujmov.   Za   takýto   postup   treba   považovať   zastavenie   konania   o   žalobe   v   prípade,   že podmienky pre takýto postup súdu neboli splnené.“ (Uznesenie Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 1 Sžo 3/2007).»

Na základe uvedenej argumentácie sa sťažovateľ v konaní pred ústavným súdom domáha, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:„I. Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudkom (správne má byť uznesením, pozn.) sp. zn.: 4 Cdo 36/2012-324 zo dňa 30. 10. 2012, ktorým odmietol dovolanie proti rozsudku Krajského súdu v Banskej Bystrici, sp. zn. 15 Co 141/2011-293 zo dňa 15. 12. 2011 spolu s rozsudkom Okresného súdu v Revúcej, sp. zn.: 4 C 97/2008-256 zo dňa 8. 3. 2011, porušil základné   právo   sťažovateľa   na   súdnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej republiky a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

II.   Rozsudok (správne   má   byť   uznesenie,   pozn.) Najvyššieho   súdu   Slovenskej republiky zo sp. zn.: 4 Cdo 36/2012-324 zo dňa 30. 10. 2012 sa zrušuje a vec sa vracia tomuto súdu na ďalšie konanie.

III. Okresný súd v Revúcej je povinný zaplatiť advokátovi sťažovateľa náhradu trov konania do troch dní od právoplatnosti nálezu vo výške 331,13 € s DPH na účet JUDr. J. U., vedený v Č. a. s., pobočka K., číslo účtu... najneskôr do 3 dní od právoplatnosti tohto rozhodnutia.“

Ešte   pred   predbežným   prerokovaním   sťažnosti   sudca   IV.   senátu   ústavného   súdu Ladislav Orosz (ďalej aj „oznamovateľ“) listom z 28. marca 2013 v zmysle § 27 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) predsedníčke ústavného súdu oznámil, že vo veciach uvedených v oznámení je členom senátu IV. ÚS (ako sudca spravodajca, resp. člen senátu). Vo všetkých uvedených veciach figuruje na strane odporcu (aj) najvyšší súd, a to   v   rámci   jeho   rozhodovacej   činnosti   (trestnoprávnej,   občianskoprávnej, obchodnoprávnej a správnej). Oznamovateľ, aj keď sa necítil byť v uvedených veciach predpojatý pri výkone funkcie sudcu a bol pripravený rozhodnúť o sťažnostiach objektívne a nestranne, vzhľadom na (i) podané trestné oznámenie JUDr. Š. H. (predsedu najvyššieho súdu) z 22. februára 2013 proti jeho osobe, ako aj (ii) JUDr. Š. H. v televízii 21. februára 2013   a   11.   marca   2013   prezentované   osobné   invektívy   proti   jeho   osobe   predložil   vec predsedníčke   ústavného   súdu   na   zabezpečenie   postupu   podľa   §   28   ods.   2   zákona   o ústavnom súde.

Prvý senát ústavného súdu uznesením č. k. I. ÚS 367/2013-8 z 5. júna 2013 rozhodol, že   sudca   IV.   senátu   ústavného   súdu   Ladislav   Orosz   vo   veci   vedenej   pod   sp.   zn. Rvp 5606/2013 nie je vylúčený z výkonu sudcovskej funkcie, v nadväznosti na čo IV. senát ústavného súdu v konaní o sťažnosti sťažovateľa pokračoval ďalej v konaní.

II.

Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   ktorých   prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc, návrhy, ktoré   nemajú zákonom   predpísané náležitosti,   neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene, môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom...

Ústavný súd vo vzťahu k čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru konštantne poukazuje na to, že formuláciou uvedenou v čl. 46 ods. 1 ústavy ústavodarca vyjadril zhodu zámerov v koncepte práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy s konceptom súdnej ochrany podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Z uvedeného dôvodu preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť.

Ústavný   súd   v   rámci   predbežného   prerokovania   preskúmal   sťažnosť,   ktorou sťažovateľ namieta porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením najvyššieho súdu.   Ústavný   súd   v   tejto   súvislosti   konštatuje,   že   sťažnosť   bola   podaná   oprávnenou osobou, v zákonnej lehote, spĺňa všetky zákonom o ústavnom súde predpísané náležitosti, ústavný súd nezistil ani také okolnosti, pre ktoré by nemal právomoc sťažnosť prerokovať alebo   pre   ktoré   by   sťažnosť   nebola   prípustná.   Úlohou   ústavného   súdu   tak   ostalo   iba preskúmať, či sťažnosť nie je zjavne neopodstatnená.

Z   citovaného   obsahu   sťažnosti   vyplýva,   že   podstata   argumentácie   sťažovateľa, s ktorou   spája   porušenie   ním   označených   práv   uznesením   najvyššieho   súdu,   spočíva v námietke jeho nedostatočného odôvodnenia, keďže podľa jeho tvrdenia sa najvyšší súd dostatočným spôsobom nevysporiadal s jeho podstatnou argumentáciou zakladajúcou sa na tvrdení, že v priebehu konania na všeobecných súdoch došlo k vade uvedenej v § 237 písm. a) OSP (rozhodlo sa vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov), v § 237 písm. b) OSP   (ten,   kto   v   konaní   vystupoval   ako   účastník,   nemal   spôsobilosť   byť   účastníkom konania) a v § 237 písm. f) OSP (účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom). Sťažovateľ tak v podstate v sťažnosti formuloval tie isté námietky, ako vo svojom dovolaní. Úlohou ústavného súdu bolo preto preskúmať, či sa najvyšší súd ako dovolací súd s dovolacími námietkami sťažovateľa vysporiadal ústavne akceptovateľným spôsobom.

Ústavný súd sa preto pri predbežnom prerokovaní sťažnosti sústredil na posúdenie otázky,   či   možno   považovať   uznesenie   najvyššieho   súdu   za   ústavne   udržateľné a akceptovateľné   z   hľadiska   námietok,   ktoré   sťažovateľ   proti   nemu   uplatnil.   V   tejto súvislosti   ústavný   súd   považoval   za   potrebné   poukázať   na   to,   že   v   súlade   so   svojou konštantnou   judikatúrou   vo   veciach   patriacich   do   právomoci   všeobecných   súdov   nie   je alternatívnou ani mimoriadnou opravnou inštitúciou (m. m. II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96). Preto nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré   ho   pri   výklade   a   uplatňovaní   zákonov   viedli   k   rozhodnutiu   vo   veci   samej,   ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecným súdom bol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu   sa   obmedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   a   aplikácie s ústavou,   prípadne   medzinárodnými   zmluvami   o   ľudských   právach   a   základných slobodách, ktoré Slovenská republika ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom ustanoveným zákonom. Do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný súd zasiahnuť len vtedy, ak   by   ich   konanie   alebo   rozhodovanie   bolo   zjavne   nedôvodné   alebo   arbitrárne,   a   tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by malo za následok porušenie niektorého základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, IV. ÚS 16/09).

V nadväznosti na namietané porušenie označeného základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru ústavný súd zdôrazňuje, že ich integrálnou súčasťou je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne   a   zrozumiteľne   dáva   odpovede   na   všetky   právne   a   skutkovo   relevantné   otázky súvisiace s predmetom právnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu (m. m. IV. ÚS 115/03, III. ÚS 60/04). V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje aj na judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“), z ktorej vyplýva, že právo   na   spravodlivé   konanie   zahŕňa   aj   právo   na   odôvodnenie   súdneho   rozhodnutia. Odôvodnenie   rozhodnutia   však   neznamená,   že   na   každý   argument   sťažovateľa   je   súd povinný dať podrobnú odpoveď. Splnenie povinnosti odôvodniť rozhodnutie je preto vždy posudzované so zreteľom na konkrétny prípad (m. m. Georgidias v. Grécko z 29. mája 1997,   Recueil   III/1997).   Obdobne   ESĽP   v   rozsudku   Ruiz   Torija   v.   Španielsko z 9. decembra 1994, Annuaire, č. 303-B, uviedol, že právo na spravodlivý súdny proces nevyžaduje, aby súd v rozsudku reagoval na každý argument prednesený v súdnom konaní. Stačí, aby reagoval na ten argument (argumenty), ktorý je z hľadiska výsledku súdneho rozhodnutia považovaný za rozhodujúci.

Z   uvedeného   však   nevyplýva   záruka   vydania   rozhodnutia   v   súlade   s   právnym názorom účastníka súdneho konania, resp. záruka jeho úspechu v konaní pred všeobecným súdom.

Podľa   stabilizovanej   judikatúry   ústavného   súdu   všeobecný   súd   nemôže   porušiť základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (resp. právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru), ak koná vo veci v súlade s procesnoprávnymi predpismi upravujúcimi postupy v príslušnom súdnom konaní.

Právo na súdnu ochranu sa v súdnom konaní účinne zaručuje len vtedy, ak sú splnené všetky procesné podmienky, za splnenia ktorých príslušný súd môže konať a rozhodnúť o veci samej. Platí to pre všetky štádiá konania pred súdom vrátane dovolacieho konania. V dovolacom konaní procesné podmienky upravujú § 236 a nasl. OSP. V rámci všeobecnej úpravy prípustnosti dovolania proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu z § 237 OSP výslovne vyplýva, že dovolanie je prípustné, len pokiaľ ide o prípady uvedené v písm. a) až písm. g). Dovolanie je prípustné aj proti rozsudku odvolacieho súdu v prípadoch uvedených v § 238 ods. 1, 2 a 3 OSP.

V tejto súvislosti ústavný súd poukazujúc na svoju doterajšiu judikatúru, považoval za   potrebné   uviesť,   že   otázka   posúdenia,   či   sú   splnené   podmienky   na   uskutočnenie dovolacieho   konania,   patrí   zásadne   do   výlučnej   právomoci   dovolacieho   súdu,   t.   j. najvyššieho súdu, a nie do právomoci ústavného súdu. Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy (čl. 124 a čl. 142 ods. 1 ústavy) vyplýva, že ústavný súd   nie   je   alternatívou   ani mimoriadnou   opravnou   inštanciou   vo   veciach   patriacich   do právomoci všeobecných súdov, sústavu ktorých završuje najvyšší súd (m. m. II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96). Zo subsidiárnej štruktúry systému ochrany ústavnosti ďalej vyplýva, že práve všeobecné   súdy   sú   primárne   zodpovedné   za   výklad   a   aplikáciu   zákonov,   ale   aj   za dodržiavanie práv a slobôd   vyplývajúcich   z ústavy   alebo dohovoru   (I.   ÚS   4/00),   preto právomoc ústavného súdu pri ochrane práva každého účastníka konania nastupuje až vtedy, ak nie je daná právomoc všeobecných súdov (m. m. II. ÚS 13/01), alebo všeobecné súdy neposkytnú   ochranu   označenému   základnému   právu   sťažovateľa   v   súlade s ústavnoprocesnými princípmi, ktoré upravujú výkon ich právomoci.

Na základe takto vymedzených východísk ústavnoprávneho prieskumu a v rozsahu sťažovateľom   nastolených   námietok   ústavný   súd   pristúpil   k   preskúmaniu   uznesenia najvyššieho súdu, ktorým odmietol dovolanie sťažovateľa.

Najvyšší súd po tom, ako v úvodnej časti odôvodnenia napadnutého rozhodnutia rekapituloval podstatné časti rozsudku krajského súdu a argumentáciu účastníkov konania nastolenú v dovolacom konaní, v časti relevantnej pre toto konanie uviedol:

«S prihliadnutím na obsah dovolania dovolací súd osobitne skúmal, či sa v danom prípade nerozhodlo vo veci nepatriacej do právomoci súdu (§ 237 písm. a/ O. s. p.), či ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania (§ 237 písm.   b/   O.   s.   p.)   a   či   postupom   súdu   prvého   stupňa   alebo   odvolacieho   súdu   nebola dovolateľovi odňatá možnosť konať pred súdom (§ 237 písm. f/ O. s. p.).

Podľa § 237 písm. a/ O. s. p., dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu, ak sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov....

O   vadu   konania   znamenajúcu   zmätočnosť   rozhodnutia   v   zmysle   §   237   písm.   a/ O. s. p. ide v tých prípadoch, keď súd rozhodne vo veci, ktorá nepatrí do jeho právomoci vymedzenej v § 7 O. s. p. O takýto prípad v predmetnej veci však nejde, nakoľko žalobca sa v tomto konaní domáha s poukazom na ustanovenie § 7 ods. 3 vyhlášky č. 32/1965 Zb. zvýšenia odškodnenia za sťaženie spoločenského uplatnenia na 30-násobok sumy priznanej mu podľa ustanovenia § 7 ods. 1 citovanej vyhlášky. Súd správne vychádzal zo záveru, že na sťaženie spoločenského uplatnenia v dôsledku pracovného úrazu a iného poškodenia na zdraví,   ktoré   bolo   spôsobené   pred   nadobudnutím   účinnosti   zákona   č.   437/2004   Z.   z. o náhrade   za   bolesť   a   o   náhrade   za   sťaženie   spoločenského   uplatnenia,   sa   vzťahujú doterajšie   predpisy.   Vo   veciach   zvýšenia   náhrady   za   bolesť   a   sťaženie   spoločenského uplatnenia   nad   rozsah   základného   bodového   ohodnotenia   je   týmto   predpisom   vyhláška č. 32/1965 Zb., ktorá v ustanovení § 7 ods. 3 stanovuje, že o zvýšení odškodnenia za bolesť a sťaženie   spoločenského   uplatnenia   rozhoduje   súd.   Osobitný   právny   predpis   teda ustanovuje, že takúto vec má prejednať a rozhodnúť súd v občianskom súdnom konaní. Ide o nárok   vyplývajúci   z   typicky   občianskoprávneho   vzťahu   (por.   §   444   Občianskeho zákonníka). Sociálna poisťovňa nie je príslušná o takomto zvýšení rozhodovať. Dovolací súd   tu   osobitne   zdôrazňuje,   že   aj   po   nadobudnutí   účinnosti   zákona   č.   437/2004   Z.   z. o mimoriadnom   zvýšení   náhrady   za   sťaženie   spoločenského   uplatnenia   je   príslušný rozhodnúť výlučne súd (§ 5 ods. 5).

Dovolací súd teda nezistil podmienku prípustnosti dovolania podľa § 237 písm. a/ O. s. p. (nedostatok právomoci súdu).

Žalobca ďalej namietal vadu konania podľa § 237 písm. b/ O. s. p., t. j., že v konaní vystupoval ako účastník ten, kto nemal spôsobilosť byť účastníkom konania.

Podmienkou, aby niekto mohol byť účastníkom občianskeho súdneho konania je, že musí byť na to spôsobilý. Spôsobilosťou byť účastníkom konania sa rozumie spôsobilosť subjektov mať procesné práva a povinnosti,   ktoré procesné právo priznáva účastníkom konania.   Ide   teda   o   procesnú   subjektivitu.   Túto   spôsobilosť   upravuje   Občiansky   súdny poriadok v ustanovení § 19 tak, že ju má ten, kto má spôsobilosť mať práva a povinnosti, inak len ten, komu ju zákon priznáva. Citované ustanovenie sa teda odvoláva na hmotné právo, t. j. Občiansky zákonník.

Podľa   §   7   Občianskeho   zákonníka,   spôsobilosť   fyzickej   osoby   mať   práva   a povinnosti vzniká narodením a smrťou táto spôsobilosť zanikne. V zmysle jeho ustanovenia § 18, spôsobilosť mať práva a povinnosti majú aj právnické osoby.

V   posudzovanej   veci   žalobca   za   účastníka   konania   na   strane   žalovanej   označil akciovú spoločnosť, t.j. právnickú osobu zapísanú od 1. marca 1994 v Obchodnom registri Okresného súdu Banská Bystrica v odd. Sa vo vl. č. 402/S pod obchodným menom S., a. s., so sídlom v L., ktorá nepochybne procesnú subjektivitu má. Na strane žalovaného účastníka teda vystupovala v konaní právnická osoba s vlastnou právnou subjektivitou (subjekt, ktorý má spôsobilosť mať práva a povinnosti), z ktorého dôvodu je spôsobilá byť aj účastníkom občianskeho súdneho konania (§ 19 O. s. p.).

Pokiaľ   teda   dovolateľ   tvrdil   existenciu   tejto   vady   (nedostatok   spôsobilosti   byť účastníkom   konania)   „a   to   od   samého   začiatku   súdneho   konania“,   ide   o   námietku zmätočnú, nemajúcu oporu vo vyššie citovanom zákonnom ustanovení, pretože žalovaný je stále zapísaný v obchodnom registri a k jeho výmazu nedošlo.

Pokiaľ   mal   však   dovolateľ   na   mysli   nedostatok   pasívnej   legitimácie   žalovaného (poukazujúc   na   rozhodnutie   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   sp.   zn. 2 Cdo 253/2004...   „zamestnávateľ   nemal   pasívnu   legitimáciu...“),   dovolací   súd poznamenáva,   že   vymedzenie   účastníkov   konania   sa   zakladá   procesným   spôsobom   - žalobcom je ten, kto podal na súd návrh na začatie konania (žalobu) a žalovaným je ten, koho žalobca v žalobe za tohto účastníka konania označil. Inštitút účastníctva konania ako inštitút rýdzo procesný, t.j. inštitút občianskeho práva procesného je potrebné odlíšiť od vecnej   legitimácie,   ktorá   so   zreteľom   k   hmotnému   právu   ustanovuje,   kto   je   nositeľom uplatneného práva alebo povinnosti v konkrétnom prípade. Stanovujú ju predpisy hmotného práva. Či účastník procesného konania je tiež vecne legitimovaný (aktívne alebo pasívne), sa ukáže až v konečnom súdnom rozhodnutí. Nedostatok vecnej legitimácie znamená, že účastník nebol nositeľom práva, o ktoré v konkrétnom konaní išlo. Tento nedostatok však nemá za následok vadu konania podľa § 237 písm. b/ O. s. p., jeho dôsledkom je nutnosť zamietnutia takej žaloby pre nedostatok či už aktívnej alebo pasívnej legitimácie.

Prípustnosť dovolania dovolateľa tak nebolo možné vyvodiť ani z ustanovenia § 237 písm. b/ O. s. p. a tvrdená existencia tejto vady je preto nenáležitá.

Neobstojí napokon ani tvrdenie žalobcu o vade podľa § 237 písm. f/ O. s. p. Odňatím možnosti konať sa v zmysle uvedeného ustanovenia rozumie taký závadný procesný postup súdu,   ktorým sa účastníkovi znemožní realizácia tých jeho procesných práv, ktoré mu Občiansky súdny poriadok priznáva za účelom ochrany jeho práv a právom chránených záujmov.

Predmetnému dôvodu dovolania sú vlastné tri pojmové znaky: 1/ odňatie možnosti konať pred súdom, 2/ to, že k odňatiu možnosti konať došlo v dôsledku postupu súdu, 3/ možnosť konať pred súdom sa odňala účastníkovi konania. Vzhľadom k tej skutočnosti, že zákon bližšie v žiadnom zo svojich ustanovení pojem odňatie možnosti konať pred súdom nešpecifikuje,   pod   odňatím   možnosti   konať   pred   súdom   je   potrebné   vo   všeobecnosti rozumieť taký postup súdu, ktorý znemožňuje účastníkovi konania realizáciu procesných práv a právom chránených záujmov, priznaných mu Občianskym súdnym poriadkom na zabezpečenie svojich práv a oprávnených záujmov.

O vadu, ktorá je z hľadiska § 237 písm. f) O. s. p. významná, ide najmä vtedy, ak súd v   konaní   postupoval   v   rozpore   so   zákonom,   prípadne   s   ďalšími   všeobecne   záväznými právnymi predpismi a týmto postupom odňal účastníkovi konania jeho procesné práva, ktoré mu právny poriadok priznáva. O taký prípad v prejednávanej veci nejde z dôvodu, že odvolací   súd   pri   prejednávaní   a   rozhodovaní   veci   postupoval   v   súlade   s   právnymi predpismi   a   žalobcovi   neznemožnil   uplatniť   procesné   práva   priznané   mu   právnym poriadkom na zabezpečenie jeho práv a oprávnených záujmov.

Dovolateľ v súvislosti s tvrdením procesnej vady konania v zmysle § 237 písm. f) O. s. p. namieta porušenie jeho práva na spravodlivý súdny proces....

Odňatie   možnosti   konať   pred   súdom   a   porušenie   práva   na   spravodlivý   proces dovolateľ vyvodzuje z toho, že súdy nižších stupňov neakceptovali jeho návrh na zastavenie konania   a   postúpenie   veci   na   prejednanie   Sociálnej   poisťovni   a   súd   mu   rozhodnutím o zamietnutí žaloby odňal možnosť konať pred týmto orgánom a tak sa domáhať toho, aby mu bola doplatená suma ako rozdiel do hodnoty 9,54 Eura za jeden bod, ktorým postupom malo dôjsť k porušeniu článku 48 Ústavy Slovenskej republiky a článku 6 Dohovoru. Je potrebné konštatovať, že žalobca tu v podstate opakuje dôvody dovolania, ktoré podradil   už   pod   ustanovenie   §   237   písm.   a/   O.   s.   p.,   ku   ktorým   dovolací   súd   zaujal stanovisko už vyššie a na ktoré tu odkazuje. Na doplnenie však uvádza nasledovné: Podľa § 103 O. s. p., kedykoľvek za konania prihliada súd na to, či sú splnené podmienky, za ktorých môže konať vo veci (podmienky konania). Z citovaného ustanovenia vyplýva, že podmienky konania súd skúma ex offo a v prípade, ak dospeje k záveru, že na prejednanie veci nie je príslušný, aj bez návrhu (z úradnej povinnosti) konanie zastaví a vec postúpi   orgánu   príslušnému   na   konanie.   V   predmetnej   veci   však   o   taký   prípad   nešlo z dôvodov, ktoré dovolací súd uviedol už vyššie....

Dovolací   súd   (nad   rámec   dovolacieho   konania)   považuje   za   potrebné   v   tejto súvislosti   zdôrazniť,   že   v   tomto   konaní   navrhovaným   postupom   (zastavením   konania a postúpením veci na rozhodnutie Sociálnej poisťovni) nie je možné dosiahnuť prepočet hodnoty bodu priznaného žalobcovi na základe rozhodnutia Sociálnej poisťovne - pobočka R.   z   5.   januára   2005   číslo   300-593/2004-2,   ktorým   bola   hodnota   bodu   za   sťaženie spoločenského   uplatnenia   s   poukazom   na   ustanovenie   §   7   vyhlášky   č.   32/1965   Zb. stanovená sumou 60,- Sk. Žalobca napriek riadnemu poučeniu odvolanie proti uvedenému rozhodnutiu   Sociálnej   poisťovne   nepodal,   kedy   v   prípade   nevyhovenia   jeho   odvolaniu nadriadeným   správnym   orgánom   (Sociálnou   poisťovňou   -   ústredie   B.),   mal   možnosť domáhať sa nápravy žalobou na súde podľa piatej časti Občianskeho súdneho poriadku v správnom   konaní.   Keďže   tak   žalobca   nespravil,   rozhodnutie   Sociálnej   poisťovne   - pobočka R. nadobudlo právoplatnosť. Pokiaľ sa žalobca v predmetnom konaní domáhal zastavenia konania a postúpenia veci na rozhodnutie Sociálnej poisťovni s poukazom na rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4 Sžso 23/2008 a 9 Sžso 18/2009, dovolací súd poznamenáva, že tieto rozhodnutia by boli použiteľné práve v konaní podľa piatej časti Občianskeho súdneho poriadku, nie však v tomto konaní podľa jeho tretej časti, predmetom   ktorého   je   požiadavka   na   mimoriadne   zvýšenie   sťaženia   spoločenského uplatnenia.

Najvyšší súd Slovenskej republiky preto dospel k záveru, že tým, že súdy nižších stupňov   nezastavili   konanie   podľa   §   104   ods.   1   veta   druhá   O.   s.   p.   a   vec   nepostúpili Sociálnej poisťovni na ďalšie konanie, nebola žalobcovi odňatá možnosť konať pred súdom v zmysle § 237 písm. f/ O. s. p. a nedošlo tým k znemožneniu realizácie jeho procesných práv, priznaných mu v občianskom súdnom konaní za účelom obhájenia ochrany jeho práv a právom chránených záujmov. Dovolací súd poukazuje na tú skutočnosť, že za postup súdu odnímajúci účastníkovi konania možnosť konať pred súdom v zmysle citovaného zákonného ustanovenia,   nie   je   možné   považovať   postup   v   súlade   s   príslušnými   procesnými ustanoveniami. Nedošlo preto k chybnému procesnému postupu súdu v zmysle § 237 písm. f/ O. s. p.»

Ústavný súd pripomína, že súčasťou základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (vrátane práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru) nie je   povinnosť   súdu   akceptovať   dôvody   prípustnosti   opravného   prostriedku   uvádzané sťažovateľom, v dôsledku čoho ich „nerešpektovanie“ súdom ani nemožno bez ďalšieho považovať za porušenie označeného základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy alebo práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. V inom prípade by totiž súdy stratili možnosť posúdiť, či zákonné   dôvody   prípustnosti   alebo   neprípustnosti   podaného   dovolania   vôbec   neboli naplnené.   Takýto   postup   a   rozhodnutie   dovolacieho   súdu   Občiansky   súdny   poriadok výslovne   umožňuje,   preto   použitý   spôsob   v   konkrétnom   prípade   nemohol   znamenať odoprenie   prístupu   sťažovateľa   k   súdnej   ochrane   v   konaní   o   mimoriadnych   opravných prostriedkoch.

Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia možno vyvodiť, že najvyšší súd svoj záver, že   dovolanie   sťažovateľa   v   danom   prípade   nie   je   prípustné,   primeraným   spôsobom odôvodnil, pričom   tento jeho záver nemožno považovať za arbitrárny. Ústavný súd pri preskúmavaní napadnutého rozhodnutia nezistil žiadnu skutočnosť, ktorá by signalizovala svojvoľný   postup   dovolacieho   súdu   (v   medziach   posudzovanej   prípustnosti   dovolania, pozn.),   t.   j.   ktorý   by   nemal   oporu   v   zákone.   Z   odôvodnenia   napadnutého   rozhodnutia vyplýva, že najvyšší súd sa ústavne akceptovateľným spôsobom zaoberal a aj vysporiadal s dovolacími dôvodmi sťažovateľa a na tomto základe odmietol dovolanie ako neprípustné.

Ústavný súd v súvislosti s uvedeným posudzovaním námietok sťažovateľa poukazuje na závery svojej ustálenej rozhodovacej činnosti, podľa ktorej je dôvodom na odmietnutie sťažnosti pre jej zjavnú neopodstatnenosť absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom alebo slobodou na jednej strane a namietaným rozhodnutím, postupom alebo iným zásahom orgánu štátu do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej, ako aj nezistenie   žiadnej   možnosti   porušenia   označeného   základného   práva   alebo   slobody namietaným rozhodnutím, postupom orgánom štátu, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (m. m. I. ÚS 66/98, I. ÚS 4/00, III. ÚS 138/02, IV. ÚS 1/2012). Ústavný súd môže pri predbežnom prerokovaní odmietnuť taký návrh, ktorý sa na prvý pohľad a bez najmenšej pochybnosti javí ako neopodstatnený.

Ústavný   súd   konštatuje,   že   na   základe   sťažovateľom   vymedzených   námietok, prostredníctvom ktorých žiadal o vyslovenie porušenia označeného základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru najvyšším súdom v označenom konaní, s prihliadnutím na obsah odôvodnenia   uznesenia najvyššieho súdu   nezistil   také účinky, ktoré by zakladali príčinnú súvislosť s namietaným porušením označených práv. Najvyšší súd rozhodol vo veci sťažovateľa spôsobom, s ktorým sťažovateľ síce nesúhlasí, ale jeho rozhodnutie   bolo dostatočne odôvodnené,   na základe   vlastných   myšlienkových konštrukcií,   ktoré   ústavný   súd   nie   je vzhľadom   na   už uvedené   oprávnený ani povinný nahrádzať.

Vzhľadom   na uvedené ústavný súd po predbežnom prerokovaní sťažnosti dospel k záveru, že podmienky na prijatie sťažnosti na ďalšie konanie splnené neboli, a preto podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde rozhodol tak, že sťažnosť, ktorou sťažovateľ namieta porušenie   základného   práva   na   súdnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   a   práva   na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením najvyššieho súdu, je potrebné odmietnuť ako zjavne neopodstatnenú.

Keďže   ústavný   súd   v   rámci   predbežného   prerokovania   sťažnosti   nezistil   žiadnu možnosť porušenia sťažovateľom označených práv uznesením najvyššieho súdu a sťažnosť z už   uvedených   dôvodov   odmietol,   rozhodovanie   o   ďalších   procesných   návrhoch sťažovateľa   (návrhu   na   zrušenie   uznesenia   najvyššieho   súdu   a   priznania   náhrady   trov právneho   zastupovania),   ktoré   sa   vecne   viažu   na   vyslovenie   porušenia   sťažovateľom označených práv, stratilo opodstatnenie, preto sa nimi ústavný súd už nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 24. júla 2013