znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 453/2011-13

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 20. októbra 2011 predbežne prerokoval sťažnosť P. J., P., zastúpeného JUDr. M. B., právne služby, s. r. o., M.,   konajúcou   prostredníctvom   konateľa   a advokáta   JUDr.   M.   B.,   vo veci   namietaného porušenia jeho základných práv podľa   čl. 46   ods. 1,   čl. 47 ods. 2 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a podľa čl. 36 ods. 1, čl. 37 ods. 2 a čl. 38 ods. 2 Listiny základných práv   a slobôd   postupom   Okresného   súdu   Prievidza   v konaní   vedenom   pod   sp. zn. 17 C/209/2009 a jeho rozsudkom z 8. septembra 2010, ako aj postupom Krajského súdu v Trenčíne v konaní vedenom pod sp. zn. 17 Co/367/2010 a jeho rozsudkom z 8. júna 2011 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť P. J. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 2. septembra 2011 doručená sťažnosť P. J. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojich základných   práv   podľa   čl. 46   ods. 1,   čl. 47   ods. 2   a čl. 48   ods. 2   Ústavy   Slovenskej republiky   (ďalej len „ústava“) a podľa   čl. 36 ods. 1, čl. 37 ods. 2 a čl. 38 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) postupom Okresného súdu Prievidza (ďalej len   „okresný   súd“)   v konaní   vedenom   pod   sp. zn.   17 C/209/2009   a jeho   rozsudkom z 8. septembra   2010   (ďalej   aj   „rozsudok   okresného   súdu   z 8.   septembra   2010“),   ako aj postupom Krajského súdu v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 17 Co/367/2010 a jeho rozsudkom z 8. júna 2011 (ďalej aj „namietaný rozsudok krajského súdu z 8. júna 2011“).

Sťažovateľ v sťažnosti uviedol, že rozsudkom okresného súdu z 8. septembra 2010 bol zaviazaný zaplatiť žalobcovi v 1. rade sumu 4 979,09 € so zmluvnou pokutou vo výške 0,25 % denne od 21. novembra 2008 do zaplatenia a nahradiť mu trovy konania v sume 299 € a žalobcovi v 2. rade sumu 6 638,78 € so zmluvnou pokutou vo výške 0,25 % denne od 21. novembra 2008 do zaplatenia a nahradiť mu trovy konania v sume 398 €, a to všetko do troch dní od právoplatnosti rozsudku. Krajský súd rozsudkom z 8. júna 2011 odvolaním sťažovateľa   napadnutý   rozsudok   okresného   súdu   z 8.   septembra   2010   potvrdil a sťažovateľovi právo na náhradu trov odvolacieho konania nepriznal.

Sťažovateľ opisuje skutkový stav veci takto: „Predmetom   konania   pred   Okresným   súdom   Prievidza   vedeného   pod   sp. zn. 17 C/209/2009 bolo žalobcami tvrdené právo na vrátenie pôžičky poskytnutej sťažovateľovi. Sťažovateľ popiera právo žalobcov na vrátenie pôžičky tak ako to uvádzal vo svojich podaniach   a   podal   proti   rozsudku   vyhlásenému   Okresným   súdom   Prievidza   dňa 08. 09. 2010 odvolanie, v ktorom okrem vytknutia oprávnenosti právneho nároku žalobcov na   zaplatenie   žalovanej   sumy   poukazoval   na   to,   že   pojednávame   dňa   08. 09. 2010   sa vykonalo napriek tomu, že žiadal, aby sa toto odročilo z dôvodu, že potrebuje zabezpečiť právne zastúpenie svojej osoby a ním oslovený advokáti JUDr. Z., resp. JUDr. Ž. boli v tom čase v zahraničí.

Napriek následnému zisťovaniu súdu na akú dobu žiada odročiť pojednávanie, súd oboznámil na tomto pojednávaní listinné dôkazy a rozhodol. Sťažovateľ uviedol aj to, že odročenie pojednávania by trvalo aj s oboznámením sa so spisovým materiálom zo strany ním zvoleného právneho zástupcu asi jeden mesiac a napriek tomu súd konal a rozhodol. Aj   po   poučení   podľa   § 120   ods. 4   O. s. p.   trval   sťažovateľ   na   tom,   že   vykonané dokazovanie chce doplniť, ale bez prítomnosti svojho právneho zástupcu to nemôže urobiť a bude sa toho domáhať na odvolacom súde.

Proti   rozsudku   Okresného   súdu   Prievidza   podal   sťažovateľ   dňa   03. 11. 2010 odvolanie, v ktorom poukázal na to, že mu nebolo súdom prvého stupňa umožnené zvoliť si právneho zástupcu, s ktorým sa chcel poradiť o postupe v súdnom konaní a vykonávaní dôkazov. Sťažovateľ svoje odvolanie doplnil dňa 16. 05. 2011 a predložil Krajskému súdu v Trenčíne   výdavkové   pokladničné   doklady   svedčiace   o   zaplatení   splátok   pôžičiek žalobcom.

Krajský súd v Trenčíne rozhodol o odvolaní sťažovateľa tak, ako bolo uvedené vyššie s tým, že súd prvého stupňa nekonal tak, že by odňal žalovanému právo konať pred súdom, najmä keď bol osobne prítomný na pojednávaní, na ktorom bol aj vyhlásený rozsudok a že za takúto okolnosť nemožno považovať ani nevyhovenie žiadosti sťažovateľa o odročenie pojednávania   za   účelom   zvolenia   si   právneho   zástupcu.   Krajský   súd   v   Trenčíne   sa v odôvodnení svojho rozhodnutia ani nezmienil o tom,   ako sa vysporiadal s doplnením odvolania sťažovateľa zo dňa 16. 05. 2011.“

Sťažovateľ   uvádza,   že   k porušeniu   jeho   v sťažnosti   označených   základných   práv došlo   tým,   že   mu „ako   účastníkovi   konania   pred   súdom   postupom   súdov   bola   odňatá možnosť konať pred súdom“.

Sťažovateľ ďalej poukazuje na to, že „Jednou zložkou práva na súdnu ochranu je právo, aby sa účastník konania mohol osobne zúčastniť prejednávania jeho veci, právo vyjadriť sa k predmetu konania a k dôkazom, ktoré sú pred súdom vykonávané, predkladať dôkazy a právo na kvalifikovanú pomoc – právnu pomoc v konaní pred súdom.

Na pojednávaní dňa 08. 09. 2010 sťažovateľ jasne a zrozumiteľne deklaroval svoj záujem   o   aplikáciu   práva   na   poskytnutie   právnej   pomoci,   ktorú   si   však   nemohol   bez vlastného zavinenia zabezpečiť ku dňu tohto pojednávania.

Súd bez vážneho dôvodu ignoroval túto ústavne podloženú požiadavku sťažovateľa a neposkytol   mu   primeraný   čas   na   zvolenie   si   právneho   zástupcu.   Nič   pri   tom   súdu nebránilo, aby tak urobil a to hoci aj v zmysle vyjadrenia sa sťažovateľa, že by na to, aby sa aj jeho právny zástupca mohol oboznámiť s výsledkami doterajšieho konania, tak že by sa pojednávame   konalo   o   mesiac.   Predmetom   konania   na   súde   nebola   vec,   u   ktorej   by odročením   pojednávania   hrozila   žalobcom   vážna   ujma   alebo   iný   závažný   negatívny následok.

Následná realizácia poučovacej povinnosti súdu podľa § 120 ods. 4 O. s. p. bola len formálnym aktom bez toho, že by sa dalo zo zápisnice o pojednávaní zo dňa 08. 09. 2010 zistiť, či sťažovateľ poučeniu porozumel a predovšetkým či si je vedomý všetkých právnych dôsledkov svojho vyjadrenia.“.

Za ďalší nedostatok konania sťažovateľ považuje to, že krajský súd „nepovažoval postup súdu prvého stupňa za postup, ktorým sa odňalo sťažovateľovi právo konať pred súdom, ale aj to, že vôbec v odôvodnení svojho rozsudku zo dňa 08. 06. 2011 nereagoval na listinné dôkazy predložené sťažovateľom podaním zo dňa 16. 05. 2011, t. j. či sa vôbec zaoberal ich existenciou a prípustnosťou ich vykonania v odvolacom konaní alebo v konaní pred súdom prvého stupňa po prípadnom zrušení napadnutého rozsudku.

Tým,   že   súd   vykonal   pojednávanie   dňa   08. 09. 2011   napriek   výslovnej   žiadosti sťažovateľa   o   jeho   odročenie,   kým   si   zabezpečí   realizáciu   svojho   práva   na   právne zastúpenie formou zvolenia si právneho zástupcu, Okresný súd Prievidza porušil právo sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a konal v rozpore s § 1, 2 a § 5 O. s. p.

Takéto konanie Okresného súdu Prievidza nebolo žiadnym spôsobom korigované ani napravené ani v konaní pred Krajským súdom v Trenčíne, ktorý v postupe Okresného súdu Prievidza nevidel žiadne pochybenia.“.

Vzhľadom na uvedené sťažovateľ tvrdí, že postupom okresného súdu a krajského súdu došlo k nezákonnému zásahu do jeho v sťažnosti označených základných práv a že mu týmto   konaním   všeobecných   súdov   bola   odňatá   možnosť   konať   pred   súdom   a z tohto dôvodu podal v tejto právnej veci aj dovolanie.

Na základe uvedeného sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd o jeho sťažnosti takto rozhodol:

„Okresný súd Prievidza a Krajský súd v Trenčíne v konaní vedenom pred Okresným súdom Prievidza 17 C/209/2009 a pred Krajským súdom v Trenčíne č. k. 17 Co/367/2010 porušili základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 2 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, a podľa čl. 36 ods. 1, čl. 37 ods. 2 a čl. 38 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd.

Podľa   § 56   ods. 2   zákona   o   konaní   pred   Ústavným   súdom   zrušuje   sa   rozsudok Okresného súdu Prievidza zo dňa 08. 09. 2010 č. k. 17 C/209/2009-106 a Krajského súdu v Trenčíne   zo   dňa   08. 06. 2011   č. k.   17 Co/367/2010-145   a   podľa   § 56   ods. 3   písm. b/ zákona o konaní pred Ústavným súdom SR vec sa vracia na ďalšie konanie Okresnému súdu Prievidza.

Podľa § 56 ods. 4, ods. 5 zákona o konaní pred Ústavným súdom sú Okresný súd Prievidza a Krajský súd v Trenčíne povinné spoločne a nerozdielne zaplatiť sťažovateľovi primerané finančné zadosťučinenie v sume 20.000,- EUR a to v lehote do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia Ústavného súdu SR.

Okresný súd Prievidza a Krajský súd v Trenčíne povinné spoločne a nerozdielne zaplatiť sťažovateľovi náhradu trov právneho zastúpenia 314,19 EUR a to na účet právneho zástupcu sťažovateľa...“

Súčasne sťažovateľ požiadal aj o vydanie dočasného opatrenia podľa § 52 ods. 2 zákona   o ústavnom   súde.   Navrhol   taktiež,   aby   ústavný   súd   odložil „vykonateľnosť... rozsudku Okresného súdu Prievidza zo dňa 08. 09. 2010 č. k. 17 C/209/2009-106 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Trenčíne zo dňa 08. 06. 2011 č. k. 17 Co/367/2010-145“. Ďalej sťažovateľ súčasne s návrhom na vydanie dočasného opatrenia žiadal ústavný súd, aby uložil „R. B..., a J. B..., Prievidza, aby sa dočasne zdržali oprávnenia priznaného rozsudkom   Okresného   súdu   Prievidza   zo   dňa   08. 09. 2010   č. k.   17 C/209/2009-106   v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Trenčíne zo dňa 08. 06. 2011 č. k. 17 Co/367/2010- 145“.

Ústavný   súd   v súvislosti   s prípravou   predbežného   prerokovania   sťažnosti v súčinnosti   s okresným   súdom   zistil,   že v súčasnosti   sa   vykonávajú   na   okresnom   súde úkony spojené s predložením spisu dovolaciemu súdu. Sťažovateľ požiadal okresný súd o oslobodenie   od   súdnych   poplatkov   v dovolacom   konaní.   Po   právoplatnom   rozhodnutí o tejto   žiadosti   sťažovateľa   bude   spis   predložený   na   rozhodnutie   Najvyššiemu   súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) ako súdu dovolaciemu.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Konanie o sťažnostiach je bližšie upravené predovšetkým v § 49 až § 56 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č. 38/1993   Z. z.   o   organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“).

Ústavný   súd   podľa   § 25   ods. 1   zákona   o   ústavnom   súde   každý   návrh   predbežne prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti   navrhovateľa   a   skúma,   či   dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa   § 25   ods. 2   zákona   o   ústavnom   súde   návrhy   vo   veciach,   na   prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene alebo zjavne neopodstatnené návrhy môže ústavný súd po predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho prejednávania.

Ústavný súd preskúmal na predbežnom prerokovaní sťažnosť z hľadiska existencie dôvodov   podľa   § 25   ods. 2   zákona   o   ústavnom   súde.   V   tejto   súvislosti   považoval za potrebné   poukázať   na   svoje   subsidiárne   postavenie   pri   ochrane   ústavou   alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou garantovaných práv.

Predmetom   konania   pred   ústavným   súdom   je   sťažovateľom   namietané porušenie jeho základných práv podľa čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 2 a čl. 48 ods. 2 ústavy a podľa čl. 36 ods. 1,   čl. 37   ods. 2   a čl. 38   ods. 2   listiny,   k porušeniu   ktorých   malo   dôjsť   v príčinnej súvislosti s postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 17 C/209/2009 a jeho rozsudkom z 8. septembra 2010, ako aj s postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 17 Co/367/2010 a jeho rozsudkom z 8. júna 2011.

Podľa   čl. 46   ods. 1   ústavy   a podľa   čl. 36   ods. 1   listiny   každý   sa   môže   domáhať zákonom   ustanoveným   postupom   svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 47 ods. 2 ústavy a podľa čl. 37 ods. 2 listiny každý má právo na právnu pomoc   v konaní   pred   súdmi,   inými   štátnymi   orgánmi   alebo   orgánmi   verejnej   správy od začiatku konania...

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a podľa čl. 38 ods. 2 listiny každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým vykonávaným dôkazom.

1. K namietanému porušeniu označených práv sťažovateľa postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 17 C/209/2009 a jeho rozsudkom z 8. septembra 2010

V súvislosti s namietaným rozsudkom okresného súdu z 8. septembra 2010 ústavný súd   poukazuje   na   už   spomínaný   princíp   subsidiarity   (čl.   127   ods.   1   ústavy),   z ktorého vyplýva,   že   systém   ústavnej   ochrany   základných   práv   a   slobôd   je   rozdelený   medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných súdov je ústavou založená primárne   („...   ak   o   ochrane   týchto   práv   a slobôd   nerozhoduje   iný   súd“)   a   právomoc ústavného súdu len subsidiárne.

Zmysel a účel princípu subsidiarity spočíva v tom, že ochrana ústavnosti nie je a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale je úlohou všetkých orgánov   verejnej   moci   v   rámci   im   zverených   kompetencií.   Všeobecné   súdy,   ktoré   sú v občianskom súdnom konaní povinné vykladať a aplikovať príslušné zákony na konkrétny prípad v súlade s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 5 ústavy, sú primárne zodpovedné aj za dodržiavanie tých práv a základných slobôd, ktoré ústava alebo medzinárodná zmluva dotknutým fyzickým osobám alebo právnickým osobám zaručuje.   Ústavný   súd   predstavuje   v   tejto   súvislosti   ultima   ratio   –   inštitucionálny mechanizmus,   ktorý   nasleduje   až   v   prípade   nefunkčnosti   všetkých   ostatných   orgánov verejnej   moci,   ktoré   sa   na   ochrane   ústavnosti   podieľajú.   Opačný   záver   by   znamenal popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu podľa zásad uvedených v § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde (III. ÚS 149/04, IV. ÚS 135/05).

Ústavný súd preto pri predbežnom prerokovaní sťažnosti zisťoval, či ochranu tých základných práv, porušenie ktorých v súvislosti s napadnutým rozhodnutím okresného súdu sťažovateľ   namieta   v konaní   pred   ústavným   súdom,   neposkytuje   iný   všeobecný   súd na základe   sťažovateľovi   dostupných   opravných   prostriedkov   predstavujúcich   účinné právne prostriedky nápravy namietaného porušenia jeho v sťažnosti označených základných práv.

Ústavný   súd   konštatuje,   že   sťažovateľ   mal   možnosť   domáhať   sa   preskúmania napadnutého rozsudku okresného súdu z 8. septembra 2010 využitím riadneho opravného prostriedku,   a to   odvolania,   ktoré   sťažovateľ   napokon   (ako   to   vyplýva   aj   zo   sťažnosti) aj účinne využil. Na základe sťažovateľom podaného odvolania sa krajský súd v rozsahu svojho preskúmavacieho revízneho oprávnenia musel vo vzťahu k rozsudku okresného súdu v   podstate   vyrovnať   s   rovnakými   skutkovými   a   právnymi   argumentmi,   aké   sťažovateľ na adresu tohto rozhodnutia okresného súdu uvádza aj v konaní pred ústavným súdom.

Vychádzajúc z postavenia ústavného súdu ako nezávislého súdneho orgánu ochrany ústavnosti (čl. 124 ústavy), ktorý nie je alternatívnou ani mimoriadnou opravnou inštitúciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov (II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96), ústavný súd sťažnosť sťažovateľa v tejto časti (vo vzťahu k postupu a rozsudku okresnému súdu) už po   jej   predbežnom   prerokovaní   odmietol   pre   nedostatok   svojej   právomoci   na   jej prerokovanie (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

2. K namietanému porušeniu označených práv sťažovateľa postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 17 Co/367/2010 a jeho rozsudkom z 8. júna 2011

Zo samotnej   sťažnosti,   ale tiež zo zistení ústavného súdu   vyplynulo, že ochrany svojich   ústavou   a kvalifikovanou   medzinárodnou   zmluvou   garantovaných   práv   sa sťažovateľ domáha sťažnosťou podľa čl. 127 ods. 1 ústavy a tiež aj dovolaním podaným proti   namietanému   rozsudku   krajského   súdu   z 8.   júna   2011,   o   ktorom   do predbežného prerokovania   sťažnosti   nebolo rozhodnuté,   resp.   spis ešte nebol postúpený   najvyššiemu súdu ako súdu dovolaciemu. Z uvedeného vyplýva, že sťažovateľ podaním dovolania, ako aj podaním sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy vedome vytvoril stav, keď by o jej veci mali   súbežne   rozhodovať   dva   orgány   súdneho   typu   (najvyšší   súd   ako   dovolací   súd   a ústavný súd), čo nie je v podmienkach právneho štátu rešpektujúceho princíp právnej istoty ústavne   aprobovateľné,   pretože   by   tým   mohlo   dôjsť   k vydaniu   dvoch   rozdielnych rozhodnutí v tej istej veci. Vzhľadom na skutočnosť, že uplatnenie právomoci dovolacieho súdu   vo   veci   sťažovateľa   predchádza   uplatneniu   právomoci   ústavného   súdu,   možno považovať podanie sťažnosti ústavnému súdu ešte pred rozhodnutím dovolacieho súdu o poslednom   procesnom   prostriedku,   ktorý   bol   sťažovateľom   využitý,   ako   predčasné (porovnaj napr. IV. ÚS 242/2010).

Ústavný súd môže prijať sťažnosť na ďalšie konanie a meritórne o nej rozhodnúť až vtedy, ak príslušné orgány verejnej moci už nemajú možnosť namietaný stav zásahu do základných práv alebo slobôd napraviť.

Súčasťou konštantnej judikatúry ústavného súdu je aj právny názor, podľa ktorého vyčerpanie   všetkých   opravných   prostriedkov   alebo   iných   právnych   prostriedkov,   ktoré zákon   sťažovateľovi   na   ochranu   jeho   základných   práv   alebo   slobôd   účinne   poskytuje a na použitie   ktorých   je   sťažovateľ   oprávnený   podľa   osobitných   právnych   predpisov, neznamená samotné podanie oprávnenou osobou, ale až rozhodnutie o ňom príslušným orgánom (IV. ÚS 177/05, IV. ÚS 142/2010, IV. ÚS 180/2010).

Iba za predpokladu, že sťažovateľ využil všetky jemu dostupné právne prostriedky súdnej   a   inej   ochrany   svojho   základného   práva   alebo základnej   slobody   a   nebol   s   ich uplatnením úspešný, môže predložiť sťažnosť podľa čl. 127 ods. 1 ústavy pre namietané porušenie svojho základného práva alebo slobody ústavnému súdu. K tomu treba dodať, že sťažovateľ   nemá   podľa   ústavy,   zákona   o   ústavnom   súde   a stabilizovanej   judikatúry ústavného súdu   na výber, ktorý   z oboch ústavne existujúcich   systémov súdnej   ochrany využije, ale je povinný postupovať od súdnej ochrany poskytovanej všeobecnými súdmi k súdnej ochrane, na poskytnutie ktorej je kompetentný ústavný súd. Toto „poradie“ sa nedá sťažovateľom ovplyvniť a jeho vnútorná logika vychádza z toho, že aj všeobecné súdnictvo je zodpovedné za ochranu základných práv a slobôd na úrovni jeho právomocí.

Ústavný   súd   už   vyslovil   názor   (podobne   napr.   I. ÚS 169/09,   I. ÚS 289/09, IV. ÚS 49/2010,   IV. ÚS 142/2010,   IV. ÚS 145/2010,   IV. ÚS 195/2010),   že   v   prípade podania   mimoriadneho   opravného   prostriedku   (dovolania)   a   súbežne   podanej   sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy je takáto sťažnosť považovaná za prípustnú až po rozhodnutí o dovolaní.

Ústavný   súd   už   v   tejto   súvislosti   taktiež   judikoval   (napr.   m. m.   I. ÚS 184/09, I. ÚS 237/09,   III. ÚS 167/2010,   IV. ÚS 49/2010,   IV. ÚS 142/2010,   IV. ÚS 195/2010), že lehota   na   prípadné   podanie   sťažnosti   po   rozhodnutí   o   dovolaní   bude   v   takýchto prípadoch   považovaná   v   zásade   za   zachovanú   aj   vo   vzťahu   k   predchádzajúcemu právoplatnému rozhodnutiu   (porovnaj k tomu aj rozsudok   Európskeho súdu   pre ľudské práva z 8. novembra 2007 vo veci Soffer proti Českej republike, sťažnosť č. 31419/04 alebo rozsudok   Európskeho   súdu   pre   ľudské   práva   z   12.   novembra   2002   vo   veci   Zvolský   a Zvolská verzus Česká republika, sťažnosť č. 46129/99 a jeho body 51, 53, 54).

Ak by sa ústavný súd vecne zaoberal sťažnosťou pred rozhodnutím najvyššieho súdu o podanom dovolaní, mohol by neprípustne zasiahnuť do rozhodovania všeobecných súdov. V prípade, ak by ústavný súd čakal na rozhodnutie dovolacieho súdu, mohlo by to navádzať potenciálnych   sťažovateľov   k   obdobnému   postupu,   aký   zvolil   v   okolnostiach   daného prípadu   sťažovateľ,   t. j.   k   paralelnému   podávaniu   sťažností   ústavnému   súdu   zároveň s podaním dovolania, čo vzhľadom na už uvedené nie je opodstatnené.

Vzhľadom   na   tieto   skutočnosti   sa   ústavný   súd   podanou   sťažnosťou   v tejto   časti meritórne nezaoberal, ale ju podľa   zásady   ratio temporis odmietol   ako neprípustnú   pre predčasnosť podľa § 53 ods. 1 v spojení s § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Pretože sťažnosť bola ako celok odmietnutá, rozhodovanie   o ďalších   procesných návrhoch   sťažovateľa   (napr.   na   vydanie   dočasného   opatrenia)   v   uvedenej   veci   stratilo opodstatnenie, a preto sa nimi ústavný súd už nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 20. októbra 2011