znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 453/2010-14

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na neverejnom   zasadnutí senátu   20.   decembra 2010   predbežne   prerokoval   sťažnosť   obchodnej   spoločnosti   U.,   s.   r.   o.,   K.,   zastúpenej advokátom JUDr. J. K., K., ktorou namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky rozsudkom Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 6 Co 98/2010 z 29. júna 2010, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť obchodnej spoločnosti U., s. r. o., o d m i e t a   ako neprípustnú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 11. októbra 2010 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti U., s. r. o., K. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpenej advokátom JUDr. J. K., K., ktorou namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) rozsudkom Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 6 Co 98/2010 z 29. júna 2010 (ďalej aj „namietaný rozsudok“).

Zo   sťažnosti   a z   priloženej   dokumentácie,   ako   aj   zo   spisovej   dokumentácie Okresného   súdu   Košice   II   (ďalej   len   „okresný   súd“),   ktorú   si   ústavný   súd   pre   účely predbežného prerokovania vyžiadal, vyplýva, že sťažovateľ sa žalobou proti Slovenskej republike,   zastúpenej   Ministerstvom   spravodlivosti   Slovenskej   republiky   (ďalej   len „žalovaná“), domáhal zaplatenia sumy 109 064, 29 € s príslušenstvom z titulu náhrady škody   spôsobenej   nezákonným   rozhodnutím   (uznesením   okresného   súdu č. k. 12 C 1121/00-324   z   21.   marca   2003,   pozn.)   podľa   zákona   č.   58/1969   Zb. o zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu alebo jeho nesprávnym úradným postupom (ďalej len „zákon č. 58/1969 Zb.“).

O   žalobe   sťažovateľa   rozhodol   okresný   súd   rozsudkom   č.   k.   31   C   8/2009-87 zo 14. januára 2010 v spojení s dopĺňacím rozsudkom č. k. 31 C 8/2009-107 z 8. marca 2010. Rozsudkom zo 14. januára 2010 okresný súd zaviazal žalovanú zaplatiť sťažovateľovi sumu   105 340,84   €   a   vo   zvyšnej   časti   (o   zaplatenie   sumy   3 723,45   €,   pozn.)   žalobu zamietol, pričom zároveň zaviazal žalovanú nahradiť sťažovateľovi trovy konania vo výške 3 230,06 €. Dopĺňacím rozsudkom zaviazal okresný súd žalovanú zaplatiť sťažovateľovi 9 % úrok z omeškania ročne zo sumy 105 340,84 € od 6. septembra 2007 do zaplatenia a zároveň žalobu v časti o zaplatenie 9 % úroku z omeškania zo sumy 3 723,45 € od 6. septembra 2007 do zaplatenia zamietol.

Proti rozsudku okresného súdu zo 14. januára 2010 v spojení s dopĺňacím rozsudkom podala žalovaná odvolanie, o ktorom rozhodol krajský súd namietaným rozsudkom tak, že zmenil odvolaním napadnutý rozsudok okresného súdu v spojení s dopĺňacím rozsudkom v napadnutých   vyhovujúcich   výrokoch   tak,   že   žalobu   zamietol.   Namietaný   rozsudok krajského   súdu   bol   sťažovateľovi   doručený   20.   augusta   2010,   pričom   v   ten   istý   deň nadobudol aj právoplatnosť.

Sťažovateľ tvrdí, že argumentácia obsiahnutá v odôvodnení namietaného rozsudku krajského   súdu   je   z   ústavného   hľadiska   neakceptovateľná   a   vo   svojich   dôsledkoch predstavuje zásah do jeho základného práva podľa čl. 46 ods. 3 ústavy. Toto svoje tvrdenie sťažovateľ odôvodňuje najmä takto:

«Podľa   názoru   sťažovateľa   došlo   v   konaní   6   Co/98/2010   pred   Krajským   súdom v Košiciach   k neústavnému   výkladu a   aj   použitiu   príslušného   právneho predpisu   (§   77 ods. 3 OSP) napriek tomu, že povinnosť ústavného výkladu bola v okolnostiach prípadu o. i. zdôvodnená potrebou rešpektovať základné právo sťažovateľa podľa Čl. 46 ods. 3 Ústavy (o ktoré v konaní fakticky šlo). V dôsledku toho, že ustanovenie § 77 ods. 3 OSP Krajský súd v   Košiciach   vyložil   „izolovane“   pri   nerešpektovaní   povinnosti   jeho   ústavne   súladného výkladu svojim rozsudkom porušil základné právo sťažovateľa podľa Čl. 46 ods. 3 Ústavy... V konaní pred Krajským súdom išlo o opätovné preskúmanie podmienok uplatnenia základného práva sťažovateľa podľa Čl. 46 ods. 3 Ústavy na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím súdu o ktorom Okresný súd Košice II rozhodol že k nemu došlo oprávnene. Zákonná úprava základného práva podľa Čl. 46 ods. 3 Ústavy je obsiahnutá jednak v zákone č. 58/1969 Zb. o zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím štátu alebo jeho nesprávnym úradným postupom (ďalej len zákon č. 58/1969 Zb.) ako aj novším zákonom NR SR č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov. Vzhľadom na faktické okolnosti prípadu sa vo veci sťažovateľa aplikoval zákon č. 58/1969 Zb. na základe svojho § 27. Sťažovateľ nesúhlasí s takým výkladom § 77 ods. 3 OSP Krajským súdom v Košiciach podľa ktorého   sa   nemôže   dovolávať   zodpovednosti   štátu   za   škodu   spôsobenú   nezákonným uznesením súdu o predbežnom opatrení pretože pokiaľ (a podľa § 77 ods. 3 OSP) nezaniklo niektorým   z   dôvodov   v   ňom   uvedených   povinnosť   náhrady   škody   patrí   navrhovateľovi predbežného opatrenia a nie štátu. Takýto výklad nie je podľa sťažovateľa ústavne súladný pretože   nezohľadňuje   ani   povahu   a   charakter   a   ani   ústavou   predpokladaný   rozsah uplatnenia základného práva podľa Čl. 46 ods. 3 Ústavy. V dôsledku napadnutého výkladu Krajského   súdu   nie   je   totiž   možné   jeho   plné   uplatnenie   v   súdnom   konaní   spôsobom garantovaným   Ústavou   Slovenskej   republiky   a   zákonom   č.   58/1969.   Krajský   súd   túto skutočnosť ostatne výslovne potvrdil pretože v napadnutom rozsudku uviedol, že „citované zákonné   ustanovenie   vylučuje   zodpovednosť   štátu   za   škodu   vzniknutú   predbežným opatrením „nakoľko v prípadoch na ktoré sa vzťahuje § 77 ods. 3 OSP zodpovedá za nariadenie predbežného opatrenia výlučne navrhovateľ“.

Podľa   názoru   sťažovateľa   takýto   výklad   §   77   ods.   3   OSP   vo   vzťahu   k   jeho základnému právu podľa Čl. 46 ods. 3 Ústavy nielenže nie je súladný s ústavou ale ani so základným princípom na ktorom spočíva zákon č. 58/1969 Zb. Je známou skutočnosťou, že podľa zákona č. 58/1969 Zb. štát zodpovedá za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím v konaní pred súdom pričom takejto zodpovednosti sa nemožno zbaviť (§ 1 ods. l a 2 zákona č.   58/1969   Zb.).   Podľa   sťažovateľa   treba   toto   ustanovenie   vykladať   tak,   že   pokiaľ   sú splnené podmienky vzniku zodpovednosti štátu tento sa jej nemôže zbaviť“ a ani ju presúvať na iného a je povinný plniť finančné záväzky späté s jej existenciou za každých okolností. Takéto   konštatovanie   je   namieste   pretože   pokiaľ   sú   splnené   podmienky   vzniku zodpovednosti štátu zákon č. 58/1969 Zb. neuvádza žiadne dôvody legislatívnej alebo inej povahy   na   základe   ktorých   k   uplatneniu   zodpovednosti   nedôjde   aj   keď   k   jej   vzniku rozhodnutím či postupom orgánu štátu došlo. Rovnaký prístup ako zákonodarca sledoval aj ústavodarca pretože základné právo na náhradu škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím súdu podľa Čl. 46 ods. 3 Ústavy je koncipované tak, že sa priznáva každému voči orgánu ktorý   nezákonné   rozhodnutie   vydal   (rozhodnutie   súdu,   iného   štátneho   orgánu,   orgánu verejnej správy) a nie voči inému subjektu ktorý nezákonné rozhodnutie nevydal. Ústavná úprava základného práva podľa Čl. 46 ods. 3 Ústavy resp. zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú   nezákonným   rozhodnutím svojho orgánu preto vylučuje možnosť v ktorej   by záväzok nahradiť škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím štátom niesol subjekt odlišný od štátu napriek tomu, že podmienky jeho zodpovednosti boli naplnené. Je tomu tiež preto, že ani Ústava a ani zákon č. 58/1969 Zb. neuvádzajú žiadny dôvod verejného záujmu ktorý by   neuplatnenie   tohto   základného   práva   a   „prenesenie“   záväzku   náhrady   škody   ďalší subjekt odlišný od zodpovedného štátu mohol ospravedlniť či inak zdôvodniť. V dôsledku toho je potrebné aby bol výklad a uplatňovanie právnych predpisov v konaní pred súdmi v súlade   sústavou   z   toho   dôvodu   aby   sa   základné   práva   a   slobody   pred   nimi   mohli uplatňovať   ústavou   garantovaným   spôsobom   pričom   príslušné   orgány   štáty   (vrátane všeobecných súdov) za takýto ich výklad a uplatňovanie nesú ústavnú zodpovednosť... Krajský   súd   v   Košiciach   v   odvolacom   konaní   uznal   protiprávnosť   napadnutého predbežného   opatrenia   (str.   7   rozsudku)   a   nespochybnil   ani   ďalšie   náležitosti   vzniku zodpovednosti štátu za nezákonné rozhodnutie jeho orgánu. Napriek tomu skonštatoval, že k jej   uplatneniu   nemôže   dôjsť   (a   preto   štát   ani   nemôže   byť   v   tomto   smere   žalovaný) vzhľadom   na   to,   že   §   77   ods.   3   OSP   podľa   jeho   výkladu   predstavuje   „zvláštnu hmotnoprávnu   skutkovú   podstatu   náhrady   škody   ktorá   bola   spôsobená   predbežným opatrením ak predbežné opatrenie zaniklo alebo bolo zrušené z iného dôvodu než preto že sa návrhu vo veci samej vyhovelo alebo preto, že právo navrhovateľa bolo uspokojené“. Podľa názoru sťažovateľa však uplatňovanie objektívnej zodpovednosti štátu ako podľa Čl. 46 ods. 3 ústavy tak aj podľa zákona č. 58/1969 Zb. nepozná výnimky v dôsledku čoho bolo povinnosťou Krajského súdu vykladať § 77 ods. 3 OSP tak, že ak sú splnené zákonné podmienky zodpovednosti štátu za nezákonné rozhodnutie jeho orgánu takáto zodpovednosť sa musí uplatniť bez ohľadu na povahu konania pred súdom, povahu prijatého rozhodnutia (ktoré sám uznal za nezákonné) a povahu navrhovateľa ktorý prijatie takéhoto nezákonného rozhodnutia inicioval. Podľa názoru sťažovateľa takýto výklad § 77 ods. 3 OSP nemôže byť považovaný za   arbitrárny   nakoľko rešpektovanie   základných práv   v konaní pres   súdmi ukladá súdom a sudcom ústava SR...»

Na základe toho sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd o jeho sťažnosti rozhodol tak, že vysloví, že namietaným rozsudkom krajského súdu došlo k porušeniu jeho základného práva podľa čl. 46 ods. 3 ústavy, a zároveň tento rozsudok zruší a vec vráti krajskému súdu na ďalšie konanie.

V záujme objektívneho posúdenia opodstatnenosti sťažnosti si ústavný súd ešte pred jej predbežným prerokovaním vyžiadal od okresného súdu súvisiace súdne spisy sp. zn. 31 C 8/2009 a sp. zn. 12 C 1121/2000, pričom v tejto súvislosti zistil, že sťažovateľ doručil okresnému súdu 8. septembra 2010 dovolanie proti namietanému rozsudku krajského súdu, ktoré je založené na dovolacích dôvodoch vyplývajúcich z § 238 a § 241 ods. 2 písm. c) Občianskeho   súdneho   poriadku   (ďalej   len   „OSP“).   Z   obsahu   dovolania   predloženého ústavnému súdu po predchádzajúcej výzve právnym zástupcom sťažovateľa vyplýva, že dovolanie je argumentačne založené na porovnateľných dôvodoch ako sťažnosť adresovaná ústavnému súdu.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Konanie o sťažnostiach je bližšie upravené predovšetkým v § 49 až § 56 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o   organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“).

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde každý návrh predbežne prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti   navrhovateľa   a   skúma,   či   dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene alebo zjavne neopodstatnené návrhy môže ústavný súd po predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho prejednávania.

Ústavný súd preskúmal na predbežnom prerokovaní sťažnosť z hľadiska existencie dôvodov   podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde.   V   tejto   súvislosti   považoval   za potrebné poukázať na svoje subsidiárne postavenie pri ochrane ústavou garantovaných práv.

Z   už   citovaného   čl.   127   ods.   1   ústavy   vyplýva,   že   systém   ústavnej   ochrany základných   práv   a   slobôd   je   rozdelený   medzi   všeobecné   súdy   a   ústavný   súd,   pričom právomoc všeobecných súdov je ústavou založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.

Z princípu subsidiarity zakotveného v čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, že samotné namietanie porušenia niektorého zo základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy,   ktorú   Slovenská   republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom prostredníctvom sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby, nezakladá automaticky aj právomoc ústavného súdu na konanie a rozhodovanie o nej.

Zmysel a účel princípu subsidiarity spočíva v tom, že ochrana ústavnosti nie je a ani podľa   povahy   veci   nemôže   byť   výlučne   úlohou   ústavného   súdu,   ale   úlohou   všetkých orgánov   verejnej   moci   v   rámci   im   zverených   kompetencií.   Všeobecné   súdy,   ktoré   sú v občianskom súdnom konaní povinné vykladať a aplikovať príslušné zákony na konkrétny prípad v súlade s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 5 ústavy, sú primárne zodpovedné aj za dodržiavanie tých práv a základných slobôd, ktoré ústava alebo medzinárodná zmluva dotknutým fyzickým osobám alebo právnickým osobám zaručuje.   Ústavný   súd   predstavuje   v   tejto   súvislosti   ultima   ratio   –   inštitucionálny mechanizmus,   ktorý   nasleduje   až   v   prípade   nefunkčnosti   všetkých   ostatných   orgánov verejnej   moci,   ktoré   sa   na   ochrane   ústavnosti   podieľajú.   Opačný   záver   by   znamenal popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu podľa zásad uvedených v § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde (III. ÚS 149/04, IV. ÚS 135/05).

Princíp   subsidiarity   právomoci   ústavného   súdu   reflektuje   okrem   iného   aj   princíp minimalizácie   jeho   zásahov   do   právomoci   všeobecných   súdov,   rozhodnutia   ktorých   sú v konaní o sťažnosti preskúmavané (m. m. IV. ÚS 303/04, IV. ÚS 64/2010).

Podstatou   sťažnosti   sťažovateľa   je tvrdenie o nesprávnej   a   z ústavného   hľadiska neakceptovateľnej interpretácii a aplikácii § 77 ods. 3 OSP v jeho právnej veci krajským súdom uplatnenej v odôvodnení namietaného rozsudku, na ktorého základe krajský súd rozsudkom sp. zn. 6 Co 98/2010 z 29. júna 2010 zmenil odvolaním žalovanej napadnutý rozsudok okresného súdu č. k. 31 C 8/2009-87 zo 14. januára 2010 v spojení s dopĺňacím rozsudkom z 8. marca 2010 tak, že žalobu sťažovateľa zamietol. Z tohto tvrdenia sťažovateľ vyvodzuje   záver,   že   namietaným   rozsudkom   krajského   súdu   došlo   k   porušeniu   jeho základného práva garantovaného mu čl. 46 ods. 3 ústavy.

Zo   zistení   ústavného   súdu   vyplynulo,   že   ochrany   svojho   ústavou   garantovaného práva sa sťažovateľ domáha tak sťažnosťou podľa čl. 127 ods. 1 ústavy, ako aj dovolaním doručeným   okresnému   súdu   8.   septembra   2010,   o   ktorom   Najvyšší   súd   Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) ako dovolací súd do dňa predbežného prerokovania sťažnosti   ešte   nerozhodol.   Z   uvedeného   vyplýva,   že   v okolnostiach   daného   prípadu sťažovateľ   podaním   dovolania   (založeného   na   v   zásade   obdobnej   argumentácii,   akú uplatňuje v sťažnosti podanej ústavnému súdu), ako aj podaním sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy vedome vytvoril stav, keď by o jeho veci mali súbežne rozhodovať dva orgány súdneho typu (najvyšší súd ako dovolací súd a ústavný súd), čo nie je v podmienkach právneho štátu rešpektujúceho princíp právnej istoty ústavne aprobovateľné, pretože by tým mohlo   dôjsť   k   vydaniu   dvoch   rozdielnych   rozhodnutí   v   tej   istej   veci.   Vzhľadom   na skutočnosť,   že   uplatnenie právomoci   dovolacieho   súdu   vo   veci   sťažovateľa   predchádza uplatneniu právomoci ústavného súdu, možno považovať podanie sťažnosti ústavnému súdu ešte pred rozhodnutím dovolacieho súdu o poslednom procesnom prostriedku, ktorý bol sťažovateľom využitý, ako predčasné (porovnaj napr. IV. ÚS 242/2010).

Ústavný súd môže prijať sťažnosť na ďalšie konanie a meritórne o nej rozhodnúť až vtedy, ak príslušné orgány verejnej moci už nemajú možnosť namietaný stav zásahu do základných práv alebo slobôd napraviť.

Súčasťou konštantnej judikatúry ústavného súdu je aj právny názor, podľa ktorého vyčerpanie   všetkých   opravných   prostriedkov   alebo   iných   právnych   prostriedkov,   ktoré zákon sťažovateľovi na ochranu jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na použitie ktorých je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných právnych predpisov, neznamená samotné   podanie   oprávnenou   osobou,   ale   až   rozhodnutie   o   ňom   príslušným   orgánom (IV. ÚS 177/05, IV. ÚS 142/2010, IV. ÚS 180/2010).

Iba za predpokladu, že sťažovateľ využil všetky jemu dostupné právne prostriedky súdnej   a   inej   ochrany   svojho   základného   práva   alebo základnej   slobody   a   nebol   s   ich uplatnením úspešný, môže predložiť – s použitím sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy – namietané porušenie tohto základného práva alebo slobody ústavnému súdu. K tomu treba dodať,   že   sťažovateľ   nemá   podľa   ústavy,   zákona   o   ústavnom   súde   a   stabilizovanej judikatúry ústavného súdu na výber, ktorý z oboch ústavne existujúcich systémov súdnej ochrany využije, ale je povinný postupovať od súdnej ochrany poskytovanej všeobecnými súdmi k súdnej ochrane, na ktorú je kompetentný ústavný súd. Toto „poradie“ sa nedá sťažovateľom ovplyvniť a jeho vnútorná logika vychádza z toho, že aj všeobecné súdnictvo je zodpovedné za ochranu základných práv a slobôd na úrovni jeho právomocí.

Ústavný   súd   už   vyslovil   názor   (podobne   napr.   I.   ÚS   169/09,   I.   ÚS   289/09, IV. ÚS 49/2010,   IV.   ÚS   142/2010,   IV.   ÚS   145/2010,   IV.   ÚS   195/2010),   že   v   prípade podania   mimoriadneho   opravného   prostriedku   (dovolania)   a   súbežne   podanej   sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy je takáto sťažnosť považovaná za prípustnú až po rozhodnutí o dovolaní.

Ústavný   súd   už   v   tejto   súvislosti   taktiež   judikoval   (napr.   m.   m.   I.   ÚS   184/09, I. ÚS 237/09, III. ÚS 167/2010, IV. ÚS 49/2010, IV. ÚS 142/2010, IV. ÚS 195/2010), že lehota na prípadné podanie sťažnosti po rozhodnutí o dovolaní bude v takýchto prípadoch považovaná   v   zásade   za   zachovanú   aj   vo   vzťahu   k   predchádzajúcemu   právoplatnému rozhodnutiu (porovnaj k tomu aj rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva z 8. novembra 2007   vo   veci   Soffer   proti   Českej   republike,   sťažnosť   č.   31419/04,   alebo   rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva z 12. novembra 2002 vo veci Zvolský a Zvolská verzus Česká republika, sťažnosť č. 46129/99, a jeho body 51, 53, 54).

Ak by sa ústavný súd vecne zaoberal sťažnosťou pred rozhodnutím najvyššieho súdu o podanom dovolaní, mohol by neprípustne zasiahnuť do rozhodovania všeobecných súdov. V prípade, že by ústavný súd čakal na rozhodnutie dovolacieho súdu, mohlo by to navádzať potenciálnych   sťažovateľov   k   obdobnému   postupu,   aký   zvolil   v   okolnostiach   daného prípadu   sťažovateľ,   t.   j.   k   paralelnému   podávaniu   sťažností   ústavnému   súdu   zároveň s podaním dovolania, čo vzhľadom na už uvedené nie je opodstatnené.

Vzhľadom   na   tieto   skutočnosti   sa   ústavný   súd   podanou   sťažnosťou   meritórne nezaoberal, ale ju podľa zásady ratio temporis odmietol ako neprípustnú pre predčasnosť podľa § 53 ods. 1 v spojení s § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Pretože   sťažnosť   bola   odmietnutá,   rozhodovanie   o   ďalších   procesných   návrhoch sťažovateľa   v   uvedenej   veci   stratilo   opodstatnenie,   a   preto   sa   nimi   ústavný   súd   už nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 20. decembra 2010