znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 452/2013-15

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 24. júla 2013 predbežne prerokoval sťažnosť A. K., B., zastúpeného advokátom Mgr. S. T., B., vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods.   1 Dohovoru o ochrane ľudských   práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Pezinok v konaní vedenom pod sp. zn. 21 Em/1/2011 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť A. K. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 7. januára 2013 doručená sťažnosť A. K., B. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom Mgr. S. T., B., ktorou namieta porušenie základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských   práv   a   základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   postupom   Okresného   súdu Pezinok (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 21 Em/1/2011.

Sťažovateľ v sťažnosti uvádza:«Sťažovateľ   je   navrhovateľom   (oprávneným)   v   konaní   o   výkon   rozhodnutia   súdu o výchove maloletých detí vedenom pred Okresným súdom Pezinok, pod sp. zn. 21 Em 1/2011. Konanie bolo začaté návrhom zo dňa 20. 05. 2011.

Nakoľko   súd vo   veci   výkonu   rozhodnutia od podania návrhu   žiadnym   spôsobom nekonal, informoval ho sťažovateľ listom zo dňa 05. 08. 2011 o ďalších skutočnostiach ohľadom   problematického   stretávania   sa   s   maloletými   deťmi   z   dôvodov   na   strane povinného v konaní a zároveň vyzval súd na postup v konaní o výkon rozhodnutia. Súd   vo   veci   vykonal   pojednávanie   dňa   09.   11.   2011   (1.   úkon   súdu   po   takmer 6 mesiacoch   od   podania   návrhu),   na   ktorom   nariadil   stretávanie   rodičov   spoločne s maloletými deťmi v Centre poradensko-psychologických služieb v S. (ďalej „Centrum“) za prítomnosti   psychológa   zariadenia   a   to   vždy   v utorok,   dvakrát   v   každom   kalendárnom mesiaci, do 01. 03. 2012. Nakoľko stretnutia v Centre prebiehali z pohľadu sťažovateľa pomerne uspokojivo, požiadal listom zo dňa 20. 03. 2012 súd o predĺženie doby stretávania v Centre alebo o vykonanie iného vhodného opatrenia za účelom zabezpečenia stretávania navrhovateľa   s   maloletými   deťmi.   Súd   listom   zo   dňa   23.   05.   2012   požiadal   Centrum o zabezpečenie   stretávania   oprávneného   a   povinnej   s   maloletými   deťmi   v priestoroch Centra za účasti psychológa, a to do 30. 06. 2012. Podľa sťažovateľa išlo o oneskorený a v zásade zbytočný úkon súdu, nakoľko vzhľadom na termín, kedy bol tento úkon urobený, by sa mohli uskutočniť stretnutia v Centre maximálne v rámci mesiaca jún 2012.

Súd následne vo veci už nevykonal žiaden úkon smerujúci k výkonu rozhodnutia o výchove maloletých detí, čím jednak zapríčinil neodôvodnené prieťahy v konaní trvajúce viac ako 6 mesiacov a tiež znemožnil akékoľvek stretávanie sťažovateľa s maloletými deťmi, nakoľko   matka   maloletých   dlhodobo   ignoruje   vykonateľné   rozhodnutie   súdu   o   výchove maloletých detí a v dôsledku nečinnosti súdu sa sťažovateľ márne domáha súdnej ochrany. Na základe uvedených skutočností sa oprávnený rozhodol podať na postup súdu, ktorý koná v predmetnej veci, sťažnosť v zmysle § 62 a nasl. zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch v znení neskorších predpisov. Podpredseda Okresného súdu Pezinok v odpovedi na sťažnosť uviedol, že podľa jeho názoru súd vo veci priebežne a bez prieťahov koná, na základe čoho vyhodnotil sťažnosť ako nedôvodnú.»

Sťažovateľ   v   sťažnosti   poukazuje   na   relevantnú   právnu   úpravu   a   na   judikatúru ústavného súdu a Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“), pričom v tejto súvislosti ďalej uvádza:

„Navrhovateľ ako oprávnený v konaní o výkon rozhodnutia o výchove maloletých detí si je vedomý skutočnosti, že žiadny právny predpis mu negarantuje úspech v tomto konaní, ale predpokladal, že toto konanie bude spĺňať kvalitatívne náležitosti, ktoré platný právny poriadok predpokladá. Jedným z kvalitatívnych predpokladov takéhoto konania je, že v danej veci budú rozhodovať všeobecné súdy podľa čl. 142 Ústavy SR a ktoré sa budú v konaní správať podľa článku 2 ods. 2 Ústavy SR....

Správanie sa súdu konaním zákonného sudcu v danej veci, ako to vyplýva zo spisu, konaním v súlade s článkom 48 ods. 2 Ústavy nebolo a (zatiaľ?) ani nie je.“

Vzhľadom   na tieto   skutočnosti   sťažovateľ   žiada,   aby ústavný súd   nálezom takto rozhodol:

„... Ústavný súd sťažnosti sťažovateľa vyhovuje. Základné   práva   sťažovateľa   podľa   článku   46   ods.   1   a   článku   48   ods.   2   Ústavy Slovenskej republiky a podľa článku 6 ods. 1 Dohovoru boli porušené tým, že Okresný súd Pezinok vo veci 21 Em 1/2011 nekoná bez zbytočných prieťahov.

... Ústavný súd nariaďuje Okresnému súdu Pezinok, aby vo veci 21 Em 1/2011 konal....   Ústavný   súd   priznáva   sťažovateľovi   A.K.   primerané   finančné   zadosťučinenie v sume 5.000,- €, ktoré je Okresný súd Pezinok povinný vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov odo dňa právoplatnosti tohto rozhodnutia.

... Ústavný súd priznáva sťažovateľovi náhradu trov právneho zastúpenia, ktoré je Okresný súd Pezinok povinný vyplatiť na účet jeho právneho zástupcu... do 15 dní odo dňa tohto rozhodnutia.“

Návrh na priznanie primeraného finančného zadosťučinenia sťažovateľ odôvodňuje takto:„Vzhľadom na konanie okresného súdu Pezinok, ktoré sťažovateľovi nezabezpečil rozhodovaním bez zbytočných prieťahov možnosť stretávať sa so svojimi deťmi v zmysle právoplatného rozhodnutia súdu a aj vzhľadom na narušenie dôvery sťažovateľa v právny systém Slovenskej republiky a princípy, na ktorých je postavený moderný demokratický (materiálny) právny štát porušením jeho Ústavou SR garantovaných práv orgánom štátu a aj   s   odvolaním   sa   na   vyššie   uvedené   medzinárodné   štandardy;   žiada   sťažovateľ aj priznanie primeraného finančného zadosťučinenia v zmysle článku 127 ods. 3 Ústavy SR vo výške 5.000,- € (napr. Vičanová proti SR, Weis proti SR a pod.).“

Ústavný   súd   18.   júna   2013   vyzval   okresný   súd,   aby   sa   vyjadril   k   sťažnosti sťažovateľa. Okresný súd sa k predmetnej sťažnosti vyjadril v prípise sp. zn. Spr 3238/2013 z 2. júla 2013 doručenom ústavnému súdu 8. júla 2013. V podaní poukázal na vyjadrenie zákonného sudcu k sťažnosti, ktorý uvádza prehľad úkonov, ktoré okresný súd v predmetnej veci doteraz vykonal. Následne okresný súd v prípise uvádza:

„K sťažnosti sťažovateľa na prieťahy v konaní, ktoré mali byť spôsobené údajnou nečinnosťou Okresného súdu Pezinok sa vyjadril podpredseda Okresného súdu Pezinok v súlade s § 64 zákona č. 757/2004 Z. z. Odpoveď na sťažnosť zo dňa 18. 12. 2012 bola doručená   právnemu   zástupcovi   oprávneného   dňa   02.   01.   2012...   Podpredseda   súdu vyhodnotil sťažnosť oprávneného ako nedôvodnú.

V   prílohe   Vám pripájam   vyjadrenie   zákonného   sudcu   k ústavnej sťažnosti,   ktoré obsahuje chronologický prehľad úkonov vykonaných v spise.

Po oboznámení sa s obsahom spisu a vyjadrením zákonného sudcu, podľa môjho názoru konal zákonný sudca v právnej veci riadne a včas.“

Vzhľadom na obsah vyjadrenia okresného súdu k sťažnosti, ktoré neobsahuje žiadne nové relevantné skutočnosti, ústavný súd nedoručoval tento prípis sťažovateľovi.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o   organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na   ktorých prerokovanie   nemá   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený. Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide vtedy,   ak namietaným   postupom   alebo   rozhodnutím   orgánu   štátu   nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu tohto základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z   iných   dôvodov.   Za   zjavne   neopodstatnený   návrh   preto   možno   považovať   ten,   pri predbežnom   prerokovaní   ktorého   ústavný   súd   nezistil   žiadnu   možnosť   porušenia označeného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (napr. I. ÚS 7/00, III. ÚS 100/01, III. ÚS 263/03, II. ÚS 98/06).

K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných   prieťahov   a   v   jeho   prítomnosti   a   aby   sa   mohol   vyjadriť   ku   všetkým vykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť len v prípadoch ustanovených zákonom.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu....

Zjavná   neopodstatnenosť   sťažnosti   namietajúcej   porušenie   základného   práva   na konanie bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy môže vyplývať aj z toho, že porušenie tohto základného práva sa namieta v takom konaní pred všeobecným súdom, ktoré   z   hľadiska   jeho   druhu   a   povahy   netrvá   tak   dlho,   aby   sa   dalo   vôbec   uvažovať o zbytočných prieťahoch (II. ÚS 92/05).

Dôvodom na odmietnutie sťažnosti ako zjavne neopodstatnenej je aj zistenie, že sa postup   všeobecného   súdu   nevyznačoval   takými   významnými   prieťahmi,   ktoré   by   bolo možné kvalifikovať ako zbytočné prieťahy (I. ÚS 27/02, I. ÚS 197/03, I. ÚS 38/04).

Z judikatúry ústavného súdu vyplýva, že nie každý zistený prieťah v súdnom konaní má   nevyhnutne   za   následok   porušenie   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez zbytočných   prieťahov   zaručeného   v   čl.   48   ods.   2   ústavy   (II.   ÚS   57/01,   I.   ÚS   46/01, I. ÚS 66/02).   Pojem   „zbytočné   prieťahy“   obsiahnutý   v   čl.   48   ods.   2   ústavy   je   pojem autonómny, ktorý možno vykladať a aplikovať predovšetkým materiálne. S ohľadom na konkrétne   okolnosti   veci   sa   totiž   postup   dotknutého   súdu   nemusí   vyznačovať   takými významnými   prieťahmi,   ktoré   by   bolo   možné   kvalifikovať   ako   „zbytočné   prieťahy“ v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy (napr. I. ÚS 63/00).

Ústavný súd z vyžiadaného súdneho spisu zistil, že sťažovateľ podal 23. mája 2011 návrh na výkon rozhodnutia. Exekučným titulom v predmetnej veci je rozsudok Okresného súdu Bratislava II č. k. 28 P/346/2009-93 zo 4. marca 2011, ktorý upravuje styk sťažovateľa ako rodiča s jeho maloletými deťmi, ktoré boli zverené matke. Okresný súd 30. mája 2011 požiadal Úrad práce, sociálnych vecí a rodiny v P. (ďalej len „úrad práce“), aby viedol a usmerňoval matku maloletých detí k dobrovoľnému plneniu súdneho rozhodnutia a aby do jedného mesiaca podal písomnú správu o tom, či sa rozhodnutie dobrovoľne plní. Okrem toho vyzval matku maloletých detí, aby dobrovoľne plnila predmetný rozsudok, a poučil ju v súlade s § 273 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“).

Okresný súd uznesením z 31. mája 2011 ustanovil úrad prace za opatrovníka pre maloleté deti a vyzval ho, aby sa vyjadril k návrhu. Okresný súd doručoval 2. augusta 2011 vyjadrenie   matky   maloletých   detí   a správu   kolízneho opatrovníka   právnemu   zástupcovi sťažovateľa.

Dňa 4. októbra 2011 okresný súd nariadil pojednávanie na 9. november 2011. Po pojednávaní   okresný   súd   10.   novembra   2011   zaslal   žiadosť   Centru   pedagogicko-psychologického   poradenstva   a   prevencie,   S.   (ďalej   len   „Centrum“),   o zabezpečenie spoločných   stretnutí   sťažovateľa   s   maloletými   deťmi   za   prítomnosti   ich   matky   a psychológa. Okresný súd následne 22. marca 2012 vyzval Centrum, aby podalo správu o výsledku   stretnutí   rodičov   a   maloletých   detí.   Toho   istého   dňa   bola   okresnému   súdu doručená žiadosť sťažovateľa o predĺženie doby stretávania sa s maloletými deťmi v Centre. Dňa 19. apríla 2012 bolo okresnému súdu doručené podanie Centra označené ako „Správa o psychologickej starostlivosti maloletých a styku s otcom“, v ktorom Centrum podrobne rekapituluje priebeh stretávania sa sťažovateľa s maloletými deťmi. Podľa tejto správy sa v období   od   13.   decembra   2011   do   28.   februára   2012   uskutočnilo   šesť   stretnutí,   vždy v prítomnosti   psychológa.   Matka   maloletých   detí   sa   na týchto   stretnutiach   nezúčastnila. Uvedená správa konštatuje pozitívny posun vo vzťahoch sťažovateľa a jeho maloletých detí („Stretnutia detí a otca pomaly menili ich radikálne odmietavé postoje k nemu...“).

Okresný súd 23. mája 2012 opakovane požiadal Centrum o zabezpečenie spoločného stretnutia   sťažovateľa   a matky   maloletých   detí   a   ich   maloletých   detí   za   prítomnosti psychológa, a to do 30. júna 2012, pričom žiadal, aby Centrum podalo správu o výsledkoch týchto stretnutí do 15. júla 2012. Okresný súd tiež vyzval matku maloletých detí, aby sa uvedených stretnutí v Centre zúčastnila. Dňa 29. októbra 2012 vyzval okresný súd Centrum, aby podalo správu o výsledku stretnutí. Sťažovateľ doručil 11. septembra 2012 okresnému súdu podanie, ktorým žiadal o predĺženie doby stretávania sa s maloletými deťmi v Centre, prípadne   žiadal, aby okresný   súd   urobil   iné vhodné   opatrenie v   tomto   smere.   Centrum oznámilo okresnému súdu, že správu o výsledku stretnutí zaslalo už 3. júla 2012. V podaní z 2. júla 2012 Centrum uviedlo, že v období máj – jún 2012 sa uskutočnili dve stretnutia maloletých   detí   so   sťažovateľom   s   tým,   že   stretávanie   bolo   ukončené   27.   júna   2012 so záverom, že u „detí pretrvával odmietavý postoj i správanie k otcovi...“. Okresný súd 1. februára 2013 nariadil pojednávanie na 25. február 2013 a vyzval úrad práce, aby vykonal pohovor   s   maloletými   deťmi   a   vykonal   šetrenie   u matky   maloletých   detí.   Podaním doručeným   11.   februára   2013   požiadal   právny   zástupca   sťažovateľa   o   odročenie pojednávania z dôvodu kolízie pojednávaní. Okresný súd 25. februára 2013 pojednávanie odročil na 3. júl 2013. Následne okresný súd uznesením č. k. 21 Em/1/2011-78 z 29. mája 2013   rozhodol   tak,   že   vec   postúpil   vecne   a   miestne   príslušnému   Okresnému   súdu Bratislava III, ktorému po právoplatnosti tohto rozhodnutia postúpi spis na ďalšie konanie.

Sťažovateľ namieta porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie svojej záležitosti v primeranej   lehote   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   postupom   okresného   súdu   v   konaní vedenom pod sp. zn. 21 Em/1/2011.

Pri výklade základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy si ústavný súd osvojil judikatúru ESĽP k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide   o   právo   na prejednanie záležitosti   v primeranej lehote,   preto   v   obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (napr. II. ÚS 55/98, I. ÚS 280/08, I. ÚS 326/2010).

Predmetom konania je výkon rozhodnutia o výchove maloletých detí podľa § 272 OSP a nasl., a to realizácia práva sťažovateľa na styk s jeho maloletými deťmi. Vzhľadom na   povahu   vymáhanej   povinnosti,   resp.   na   povahu   práva,   ktorého   realizácia   sa   nútene vykonáva, zákon nestanovuje konkrétne a výlučné spôsoby výkonu rozhodnutia o výchove maloletých   detí   (porovnaj   §   272   ods.   2   OSP).   Zákon   ustanovuje   len   niektoré   právne nástroje, ktoré majú viesť k dobrovoľnému plneniu rozhodnutia, prípadne k podrobeniu sa rozhodnutiu, napr. písomná výzva, upozornenie a nariadenie pojednávania (§ 272 ods. 3 OSP), ukladanie pokuty (§ 273 ods. 1 OSP), výzva na zastavenie príslušných dávok (§ 273 ods. 2 OSP), a upravuje odňatie dieťaťa (§ 273 ods. 4 a nasl. OSP) ako priamy spôsob výkonu   rozhodnutia   o   výchove   maloletých   detí.   Zákon   teda   neupravuje   vyčerpávajúco všetky spôsoby výkonu rozhodnutia a tiež všetky nástroje, prípadne iné formy pôsobenia súdu vedúce ku skutočnému výkonu rozhodnutia o výchove maloletých detí. Konkrétny postup súdu v konaní o výkon rozhodnutia o výchove maloletých detí bude v zásade vždy odlišný, bude závislý od konkrétnych okolností prípadu. Zároveň je nevyhnutné zohľadniť skutočnosť, že realizácia rozhodnutia o výchove maloletých detí bude od určitého veku dieťaťa takmer vždy závislá nielen od vôle rodičov, ale aj maloletého dieťaťa. V týchto prípadoch   tak   súd   len   vytvára,   prípadne   zabezpečuje vhodné   predpoklady   na   realizáciu rozhodnutia,   nemá   však   vo   svojej   moci   dosiahnuť   to,   aby   jeho   pôsobenie   vždy   viedlo k výkonu rozhodnutia.

Pri hodnotení toho, či súd v konaní o výkon rozhodnutia o výchove maloletých detí konal   bez   zbytočných   prieťahov   a   či   konal   sústredene,   je   potrebné   zohľadniť   uvedené špecifiká. Nemožno preto automaticky vychádzať z dĺžky konania, početnosti procesných úkonov súdu alebo z efektivity, akú jeho činnosť dosiahla.

Z prehľadu úkonov okresného súdu v namietanom konaní je zrejmé, že okresný súd konal v zásade plynulo, nevznikali obdobia nečinnosti. Okresný súd v doterajšom priebehu konania využil právne nástroje podľa ustanovení Občianskeho súdneho poriadku (nariadil pojednávania, vyzval povinnú na dobrovoľné plnenie rozhodnutia, upozornil ju na následky neplnenia povinností z rozhodnutia) a tiež iné nástroje (požiadal o súčinnosť Centrum pri zabezpečení   stretávania   sťažovateľa   s   maloletými   deťmi   za   prítomnosti   psychológa). Zo súdneho spisu tiež vyplýva, že okresný súd monitoroval činnosť Centra a vyžiadal si od neho správy o priebehu stretávania sa sťažovateľa s deťmi. Zo správ Centra je zrejmé, že styk sťažovateľa s maloletými deťmi sa realizoval za prítomnosti psychológa, vždy však bez účasti matky maloletých detí, a sú v nich naznačené určité závery, ktoré hodnotia efektivitu, prípadne   výsledky   tohto   stretávania.   Možno   súhlasiť   s   námietkou   sťažovateľa,   že   po ukončení stretávania sa v Centre, t. j. po 27. júni 2012, okresný súd nevykonal žiadne opatrenia   alebo   úkony,   ktoré   by   viedli   k   ďalšej   realizácii   predmetného   rozhodnutia. Nasledujúci   úkon   vykonal   až po   siedmich   mesiacoch   –   1.   februára   2013,   keď   nariadil pojednávanie. Uvedené pojednávanie bolo odročené z dôvodu kolízie pojednávaní na strane právneho zástupcu sťažovateľa. Dňa 29. mája 2013 okresný súd rozhodol o postúpení veci vecne a miestne príslušnému súdu (Okresnému súdu Bratislava III). Z uvedeného je zrejmé, že po období nečinnosti okresný súd opäť konal v namietanom konaní.

Na tomto základe ústavný súd dospel k záveru, že okresný súd v doterajšom priebehu konania   konal   v   zásade   plynulo,   pričom   jeho   postup   v   namietanom   konaní   nemožno hodnotiť ako zjavne neprimeraný, prípadne zjavne nesprávny. Z týchto dôvodov ústavný súd dospel k záveru, že v danom prípade neexistujú skutočnosti, ktoré by zakladali možnosť vyslovenia porušenia základného práva sťažovateľa podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu v namietanom konaní po prípadnom prijatí sťažnosti na ďalšie konanie, a preto ju pri predbežnom prerokovaní odmietol v tejto časti ako zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy

Pokiaľ   ide   o   sťažnosť   v   časti,   v   ktorej   sťažovateľ   namieta   porušenie   svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ústavný súd konštatuje, že skutkovým stavom, ktorým sťažovateľ zdôvodňuje porušenie označeného základného práva, je   tvrdená   nečinnosť   okresného   súdu   v   namietanom   konaní.   V   systematike   ústavy   sú primeraná celková dĺžka, tempo a plynulosť súdneho konania obsahom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, a nie základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy.

Aj podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov nespadá pod ochranu čl. 46 ods. 1 ústavy, ibaže by namietané porušenie tohto základného   práva   dosahovalo   takú   intenzitu,   že   by   s   ohľadom   aj   na   ďalšie   konkrétne okolnosti daného prípadu (najmä predmet konania, teda čo je pre sťažovateľa v stávke) bolo možné uvažovať o odmietnutí spravodlivosti   (napr.   IV.   ÚS   242/07,   IV.   ÚS   186/2013). V danom prípade však podľa názoru ústavného súdu o takýto prípad nejde.

Okresný   súd   sa   neodmietol   zaoberať   návrhmi,   pri   prerokovávaní   ktorých   má sťažovateľ   procesné   postavenie   oprávneného   –   navrhovateľa.   Doterajší   priebeh namietaného konania a jeho doterajšia dĺžka zatiaľ nesignalizujú možnosť prijatia záveru, že v danom prípade by mohlo ísť o denegatio iustitiae.

Na   základe   uvedených   skutočností   ústavný   súd   sťažnosť   v   časti   namietajúcej porušenie základného práva sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 ústavy taktiež odmietol ako zjavne neopodstatnenú (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

Po odmietnutí sťažnosti bolo už bez právneho dôvodu zaoberať sa ďalšími návrhmi sťažovateľa.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 24. júla 2013