znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 452/2012-17

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 28. augusta 2012 predbežne prerokoval sťažnosť B. S., L., zastúpenej advokátkou JUDr. D. M., B., ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1, čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy   Slovenskej   republiky,   ako   aj   práva   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane základných práv a slobôd postupom Okresného súdu Pezinok v konaní vedenom pod sp. zn. 15 Er 5626/2008, EX 101/08, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť B. S. o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 6. februára 2012 doručená sťažnosť B. S., L. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namieta porušenie svojho základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1, základného práva na súdnu ochranu podľa   čl.   46   ods.   1   a   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), ako aj práva na prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   postupom   Okresného   súdu Pezinok (ďalej len „okresný súd“) v konaní sp. zn. 15 Er 5626/2008, EX 101/08 (ďalej aj „napadnuté konanie“).

Sťažovateľka v sťažnosti okrem iného uvádza, že „... titulom postavenia povinnej v exekučnom konaní vedenom na Okresnom súde Pezinok sp. zn. 15 Er /5626/2008-27, EX 101/2008.2011   využívajúc   svoje   zákonné   právo   jej   priznané   Exekučným   poriadkom podala listom zo dňa 15. 06. 2008 doručeným exekučnému súdu 23. 06. 2008 námietky proti exekúcii. Exekučný súd bol povinný dľa §-u 50 ods. 2 veta druhá rozhodnúť o námietkach do 60 dní.

V dôsledku útrap a ohrozenia jej práva na česť a dôstojnosť sťažovateľka podala u predsedu OS Pezinok dňa 20. 10. 2011 sťažnosť na prieťahy, ktorú predseda Okresného súdu   Pezinok   listom   Spr.   2097/2011   zo   dňa   15.   11.   2011,   doručený   sťažovateľke 6. decembra 2011, vyhodnotil ako dôvodnú, pričom z obsahu odpovede je nesporným, že exekútor ignoroval výzvy súdu, avšak súd neprijal účinné opatrenia smerujúce k zjednaniu nápravy   a odstránenia   právnej   a   osobnej,   majetkovej   neistoty   poškodenej   sťažovateľky (povinnej v exekučnom konaní).

Súd   zjavne diskriminoval povinnú,   fiktívnej   oprávnenej   priznal   práva,   ktoré   jej neprináležali, nerešpektoval právo povinného na primeranú ochranu.

Až po   podaní   sťažnosti   na   prieťahy   exekučný   súd   Uznesením   sp.   zn. 15 Er/5626/2008-27, EX 101/2008 dňa 14. 11. 2011 rozhodol tak, že námietkam povinnej sťažovateľky proti upovedomeniu o začatí exekúcie vyhovel.

Ku dnešnému dňu nerozhodol o trovách konania, ktoré sťažovateľke vznikli.“.

Sťažovateľka v argumentácii svojej sťažnosti ďalej uvádza, že „... zastáva právny názor, že predmetom ochrany majetku je teda nielen nadobudnutý majetok, t. j. existujúci, ale tiež legitímne očakávanie nadobudnutia majetku (nález Ústavného súdu ČR Pl. ÚS 2/02 zo dňa 09. 03. 2004). Ochrane podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy SR a čl. 1 ods. 1 Dodatkového protokolu podlieha okrem existujúceho majetku aj tzv. legitímna nádej“.

Sťažovateľka   tvrdí,   že „nemohla   rozmnožiť   svoje   aktíva   (min.   vo   forme   úroku zo zablokovanej sumy), je nútená proti svojej vôli znášať trovy vedenia účtu v exekúcii, došlo   k   jej zaregistrovaniu   do   registra   dlžníkov,   stala   sa   pre   finančný   ústav nedôveryhodnou, finančný ústav jej odmietol do skončenia exekúcie poskytnúť úver, došlo k ohrozeniu jej práva na česť a dôstojnosť spoľahlivého klienta finančného ústavu, to všetko vinou exekučného súdu – porušovateľa.

Sťažovateľka   má   zato,   že   postupom   exekučného   súdu   došlo k   odmietnutiu spravodlivosti konania v primeranom čase.“.

V podaní z 21. júla 2012 označenom ako „Sťažnosť – doplnenie sťažnosti zo dňa 3. 2. 2012“ sťažovateľka reagujúc na aktuálny stav napadnutého konania („... Ku dnešnému dňu porušovateľ odmieta správoplatniť predmetné uznesenie v časti zastavenia exekúcie. Stav   právnej   neistoty...   trval   od   doručenia   Upovedomenia   o   začatí   exekúcie   dňa 13.06. 2008   do   26.   06.   2012,   teda   4   roky   a   13   dní   stavu   bezmocnosti   a   beznádeje, psychického strádania s nezákonnej exekúcie a morálneho utrpenia, včítane poškodenie práva na česť a dôstojnosť, dobrej a spoľahlivej klientky finančného ústavu V. a. s. P., u ktorého exekútor zablokoval účet sťažovateľky, sťažovateľka nemohla nakladať so svojou finančnou hotovosťou, navyše musela uhradiť poplatok za účet v exekúcii, nie vlastnou vinou sa dostala do registra neplatičov. Navyše sa preukázalo, že oprávnený vedel, že nebol od počiatku oprávneným a že v exekučnom konaní uplatnil neexistentnú pohľadávku voči sťažovateľke, s čím sa porušovateľ Okresný súd Pezinok nevyrovnal dľa ust. §-u 103 O. s. p. pred   vydaním   nezákonného   poverenia   na   vykonanie   exekúcie,   hoc   tak   bol   povinný   ex offo.“),   a odkazujúc na právny názor Najvyššieho súdu   Slovenskej   republiky   vyjadrený v jeho uznesení sp. zn. 6 Cdo 193/2011 z 25. apríla 2012, podľa ktorého „je primeraným a spravodlivým   za   každý   rok   prieťahov   a bezmocnosti   obete...   nezákonného a protiústavného zásahu požadovať odškodnenie v sume 1.713,98 €“, navrhla, aby ústavný súd o jej sťažnosti nálezom takto rozhodol:

„1. Základné práva B. S., bytom L. na ochranu majetku podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 veta prvá Ústavy Slovenskej republiky a podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Pezinok v konaní vedenom pod sp. zn. 15 Er 5626/2008, EX 101/08 porušené boli.

2. B. S., bytom L. sa priznáva finančné zadosťučinenie vo výške 6.917,81 €, ktoré je Okresný súd Pezinok povinný jej vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia. 3. Okresný súd Pezinok je povinný uhradiť B. S. trovy konania v sume 334,29 € (slovom: tristotridsaťštyri eur a dvadsaťdeväť centov) na účet advokátky JUDr. D. M., do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia.“

V súvislosti s prípravou predbežného prerokovania ústavný súd požiadal predsedu okresného súdu o vyjadrenie k sťažnosti. Predseda okresného súdu sa k sťažnosti vyjadril v prípise sp. zn. Spr. 3109/2012, v ktorom najmä uviedol:

«V plnom rozsahu sa pridržiavam mojej odpovede na sťažnosť zo dňa 05. 11. 2011, ktorou   som   sťažovateľke   odpovedal   na   sťažnosť   na   prieťahy   v   konaní   sp.   zn. 15 Er 5626/2008,   doručenú   na   Okresný   súd   Pezinok   dňa   20.   10.   2011,   odpoveď   Vám v prílohe zasielam. Zároveň sa pridržiavam aj vyjadrenia podpredsedu Okresného súdu Pezinok k žiadosti Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky o poskytnutie súčinnosti zo dňa 14. 02. 2012, ktoré Vám v prílohe zasielam.

Vo veci samej od mojej odpovede na sťažnosť navrhovateľky na prieťahy v konaní bolo vo veci dňa 14. 11. 2011 rozhodnuté uznesením tak, že súd námietkam sťažovateľky proti upovedomeniu o začatí exekúcie vyhovel.

Sťažovateľka podala voči uvedenému uzneseniu dňa 12. 12. 2011 odvolanie. Spis bol predložený   na   rozhodnutie   Krajskému   súdu   v   dňa   24.   01.   2012,   kde   sa   nachádza   aj v súčasnosti.   Spis   Vám   preto   nie   je   možné   zaslať,   v   prípade   potreby   si   ho   vyžiadajte z Krajského súdu v Bratislave.

Chcem len podotknúť,   že prieťahy v konaní boli   spôsobené neúnosnou situáciou v personálnom obsadení Okresného súdu Pezinok vzhľadom k nápadu vecí v agende „Er“.»

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa   čl.   20   ods.   1   ústavy   každý   má   právo   vlastniť   majetok.   Vlastnícke   právo všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Dedenie sa zaručuje.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne   a v primeranej   lehote   prejednaná   nezávislým   a nestranným   súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.

Podľa   § 25   ods. 1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č. 38/1993   Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd každý návrh prerokuje bez prítomnosti sťažovateľov a zisťuje, či sťažnosť spĺňa zákonom predpísané náležitosti a či nie sú dôvody na jej odmietnutie.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc, návrhy, ktoré   nemajú náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa   §   20   ods.   3   zákona   o   ústavnom   súde   je   ústavný   súd   viazaný   návrhom na začatie   konania   okrem   prípadov   výslovne   uvedených   v   tomto   zákone.   Viazanosť ústavného súdu návrhom na začatie konania sa prejavuje vo viazanosti petitom, teda tou časťou sťažnosti, v ktorej sťažovateľ špecifikuje, akého rozhodnutia sa domáha (§ 20 ods. 1 zákona o ústavnom súde), čím zároveň vymedzí predmet konania pred ústavným súdom z hľadiska požiadavky na poskytnutie ústavnej ochrany. Vzhľadom na to môže ústavný súd rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovateľ domáha v petite svojej sťažnosti, a vo vzťahu k tomu   subjektu,   ktorého   označil   za   porušovateľa   svojich   práv.   Platí   to   predovšetkým v situácii,   keď   je   sťažovateľ   zastúpený   zvoleným   advokátom   (m.   m.   II.   ÚS   19/05, III. ÚS 2/05, IV. ÚS 287/2011).

Z petitu sťažnosti možno vyvodiť, že sťažovateľka namieta:

1.   Porušenie   svojho   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa   čl. 6 ods.   1 dohovoru   postupom   okresného súdu   v konaní vedenom pod sp.   zn. 15 Er 5626/2008.

2. Porušenie svojho základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 a práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy postupom okresného súdu v konaní sp. zn. 15 Er 5626/2008.

II.1   K namietanému   porušeniu   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru

Z §   25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   vyplýva,   že   úlohou   ústavného   súdu   pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená. O zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide predovšetkým vtedy, ak napadnutým rozhodnutím alebo postupom orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva, ktoré   označil   sťažovateľ,   ak   neexistuje   vzájomná   príčinná   súvislosť   medzi   napadnutým rozhodnutím   alebo napadnutým postupom   tohto orgánu a základným právom, porušenie ktorého   sa   namietalo,   ale   aj   vtedy,   ak   v konaní   pred   orgánom   verejnej   moci   vznikne procesná situácia alebo procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval uvedené základné právo, pretože uvedená situácia alebo stav takúto možnosť reálne nepripúšťajú (IV. ÚS 16/04, II. ÚS 1/05, II. ÚS 20/05, IV. ÚS 55/05, IV. ÚS 288/05).

Sťažovateľka namieta porušenie základného práva na prerokovanie svojej veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 15 Er 5626/2008.

Ústavný súd si pri výklade základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov garantovaného v čl. 48 ods. 2 ústavy osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské   práva   k   čl.   6   ods.   1   dohovoru,   pokiaľ   ide   o   právo   na   prejednanie   záležitosti v primeranej lehote, preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (napr. II. ÚS 55/98, I. ÚS 132/03, IV. ÚS 105/07). Táto skutočnosť umožňuje preskúmať časť sťažnosti smerujúcu proti namietanému porušeniu základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie záležitosti v primeranej   lehote   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   postupom   okresného   súdu   v   konaní vedenom pod sp. zn. 15 Er 5626/2008 spoločne.

Podstatou, účelom a cieľom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ako aj práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   je   odstránenie   stavu   právnej   neistoty,   pričom k vytvoreniu   stavu   právnej   istoty   dochádza   zásadne až právoplatným rozhodnutím   súdu alebo iného štátneho orgánu (I. ÚS 10/98, I. ÚS 44/99, IV. ÚS 68/02), alebo iným zákonom predvídaným spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím súdu (m. m. IV. ÚS 221/04, IV. ÚS 86/08).

Ústavný súd považoval za potrebné poukázať na svoj právny názor tvoriaci súčasť jeho ustálenej judikatúry (napr. II. ÚS 12/01, IV. ÚS 61/03, IV. ÚS 205/03, I. ÚS 16/04), podľa ktorého ochranu základnému právu podľa čl. 48 ods. 2 ústavy poskytuje v konaní pred ústavným súdom len vtedy, ak v čase uplatnenia tejto ochrany porušovanie základného práva označenými orgánmi verejnej moci (v tomto prípade všeobecným súdom) ešte mohlo trvať.   Ak   v   čase,   keď   sťažnosť   ústavnému   súdu   došla,   už   nemohlo   dochádzať k namietanému porušovaniu označeného základného práva, ústavný súd sťažnosť v zásade odmieta ako zjavne neopodstatnenú (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

Jednou zo základných pojmových náležitostí sťažnosti podľa čl. 127 ústavy je totiž to,   že   musí   smerovať   proti   aktuálnemu   a trvajúcemu   zásahu   orgánov   verejnej   moci do základných práv sťažovateľa. Uvedený názor vychádza zo skutočnosti, že táto sťažnosť zohráva   významnú   preventívnu   funkciu   ako   účinný   prostriedok   na   to,   aby   sa   predišlo zásahu do základných práv, a v prípade, že už k zásahu došlo a jeho účinky stále trvajú, aby sa v porušovaní týchto práv ďalej nepokračovalo (m. m. IV. ÚS 225/05, III. ÚS 317/05, II. ÚS 67/06).

Pre účely posúdenia opodstatnenosti sťažnosti si ústavný súd vyžiadal od okresného súdu spis, z ktorého zistil tieto skutočnosti:

1. Sťažovateľka je účastníčkou exekučného konania vedeného okresným súdom pod sp. zn. 15 Er 5626/2008 v procesnom postavení povinnej.

2. Súdnemu exekútorovi bol doručený 17. januára 2008 návrh na vykonanie exekúcie oprávneným (Ch.). Okresný súd poveril súdneho exekútora vykonaním exekúcie poverením zo 14. februára 2008.

3.   Súdny   exekútor   vydal   upovedomenie   o začatí   exekúcie,   ktoré   bolo   doručené sťažovateľke   13.   júna   2008.   Povinná   16.   júna   2008   podala   námietky   proti   exekúcii. V námietkach proti vykonaniu exekúcie uviedla, že nie je pasívne legitimovaná (nezhoda priezviska), ako aj skutočnosť, že platobný výmer jej nebol doručený do vlastných rúk, a zároveň namietala tiež dĺžku lehoty určenej na nútený výkon rozhodnutia.

4.   Sťažovateľka   doručila   20.   októbra   2011   predsedovi   okresného   súdu   podanie označené   ako „Sťažnosť   na   prieťahy   v konaní“,   na   ktoré   predseda   okresného   súdu odpovedal   v prípise   z 15. novembra   2011,   v ktorom   označil   sťažnosť   sťažovateľky   za dôvodnú.

5. Okresný súd rozhodol o námietkach sťažovateľky (ako povinnej) proti exekúcii 14.   novembra   2011   tak,   že   im   vyhovel.   Proti   tomuto   uzneseniu   sa   povinná   odvolala a okresný súd odstúpil spis pre účely rozhodnutia o odvolaní 24. januára 2012 Krajskému súdu   v Bratislave   (ďalej   len   „krajský   súd“),   ktorý   uznesením   sp.   zn.   21   CoE   19/2012 z 13. marca 2012 odvolaním napadnuté rozhodnutie okresného súdu potvrdil.

6. Okresný súd následne na základe predchádzajúcich rozhodnutí exekúciu zastavil uznesením   z 31.   mája   2012   a   zároveň   rozhodol,   že   súdnemu   exekútorovi   náhradu   trov exekúcie   nepriznáva,   a   o   tom,   že   žiaden   z účastníkov   nemá   právo   na náhradu   trov exekučného konania.

7. Sťažovateľka proti výroku o trovách konania podala v zákonnej lehote odvolanie. Dňa   21.   júna   2012   okresný   súd   odstúpil   spis   krajskému   súdu   na   účely   rozhodnutia o odvolaní sťažovateľky.

Z uvedených   zistení   vyplýva,   že   v čase   od   podania   námietok   proti   exekúcii sťažovateľkou   (16.   júna   2008)   až   do   doručenia   sťažnosti   predsedovi   okresného   súdu (20. októbra   2011)   bol   okresný   súd   v napadnutom   konaní   nečinný,   pričom   následne o námietkach sťažovateľky bez zbytočného odkladu rozhodol (v období kratšom ako jeden mesiac od doručenia sťažnosti). Ústavný súd v tejto súvislosti poukazuje na svoju ustálenú judikatúru,   v zmysle   ktorej   v konaniach   o sťažnostiach   podľa   čl.   127   ods.   1   ústavy, v ktorých sťažovatelia namietajú porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy,   vyžaduje   preukázanie   podania sťažnosti   predsedovi   príslušného   súdu   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov podľa § 3 ods. 4 v spojení s § 62 a nasl. zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o súdoch“). Takúto   sťažnosť   totiž   ústavný   súd   považuje za   účinný   prostriedok   ochrany   základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ktorý vzhľadom na subsidiárne postavenie ústavného súdu pri ochrane základných práv a slobôd treba využiť pred podaním sťažnosti ústavnému súdu (porovnaj napr. IV. ÚS 153/03, IV. ÚS 278/04). Ak všeobecný súd reagujúc na sťažnosť sťažovateľa podľa § 62 a nasl. zákona o súdoch prijme opatrenia smerujúce k zabezpečeniu ochrany základného   práva   sťažovateľa, zakladá   to   podľa   názoru   ústavného súdu   dôvod na odmietnutie sťažnosti. Uvedený právny názor je aplikovateľný aj na vec sťažovateľky. Navyše, v čase doručenia sťažnosti ústavnému súdu (6. februára 2012) okresný súd v napadnutom konaní nemohol porušovať základné právo sťažovateľky podľa čl. 48 ods. 2 ústavy ani jej právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, keďže v tom čase námietkam sťažovateľky proti exekúcii už vyhovel uznesením zo 14. novembra 2011 a spis sa nachádzal mimo jeho dispozície (okresný súd ho 24. januára 2012 odstúpil krajskému súdu pre účely rozhodnutia o odvolaní). Vzhľadom na ustálenú judikatúru ústavného súdu aj táto skutočnosť zakladá dôvod na odmietnutie sťažnosti v tejto časti z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

Na   základe   uvedeného   ústavný   súd   v tejto   časti   pri   predbežnom   prerokovaní odmietol   sťažnosť   sťažovateľky   z dôvodu   zjavnej   neopodstatnenosti   podľa   §   25   ods.   2 zákona o ústavnom súde.

II.2 K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 20 ods. 1 ústavy postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 15 Er 5626/2008

Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľka namieta porušenie svojho základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 a práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy v súvislosti   s prieťahmi spôsobenými postupom   okresného súdu   v konaní vedenom   pod sp. zn. 15   Er   5626/08   zdôrazňujúc,   že „došlo   k odmietnutiu   spravodlivosti   konania v primeranom čase“.

Z citovaného vyplýva, že sťažovateľka namieta porušenie svojich základných práv podľa   čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy z rovnakých dôvodov,   ako porušenie svojho základného   práva   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   a práva   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru. Za okolností, ak ústavný súd dospel k záveru, že okresný súd vzhľadom na skutočnosti uvedené v časti II.1 tohto uznesenia nemohol porušiť základné právo sťažovateľky podľa čl. 48 ods. 2 ústavy ani jej právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, je podľa názoru ústavného súdu   sťažnosť   sťažovateľky   zjavne   neopodstatnená   aj   v časti   namietaného   porušenia základného práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy. Ústavný súd preto odmietol sťažnosť sťažovateľky aj v tejto časti z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku sa ústavný súd s ďalšími návrhmi (trovami konania, finančným zadosťučinením) sťažovateľky už nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 28. augusta 2012