znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 452/2011-35

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 20. októbra 2011 predbežne   prerokoval   sťažnosť   Ing.   L.   M.,   Ostrava,   Česká   republika,   zastúpeného advokátom Mgr. M. M., Č., ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1, čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   uznesením   Okresného   súdu Vranov nad Topľou sp. zn. Er 3196/1997 zo 7. júla 2009 a postupom predchádzajúcim jeho vydaniu, uznesením Krajského súdu v Prešove sp. zn. 15 CoE 1/2009 zo 4. novembra 2009 a postupom predchádzajúcim jeho vydaniu, ako aj uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5 Cdo 231/2010 z 1. decembra 2010 a postupom predchádzajúcim jeho vydaniu, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Ing. L. M. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 12. januára 2011   doručená   sťažnosť   Ing.   L.   M.   (ďalej   len   „sťažovateľ“)   doplnená   podaniami doručenými 11. februára 2011, 19. septembra 2011, 29. septembra 2011, 3. októbra 2011 a 17. októbra 2011, ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1, čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením   Okresného   súdu   Vranov   nad   Topľou   (ďalej   len   „okresný   súd“)   sp. zn. Er 3196/1997 zo 7. júla 2009 (ďalej aj „napadnuté uznesenie okresného súdu“) a postupom predchádzajúcim jeho vydaniu, rozsudkom Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 15 CoE 1/2009 zo 4. novembra 2009 (ďalej aj „napadnuté uznesenie krajského súdu“)   a postupom   predchádzajúcim   jeho   vydaniu,   ako   aj   uznesením   Najvyššieho   súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 5 Cdo 231/2010 z 1. decembra 2010 (ďalej   aj „napadnuté   uznesenie   najvyššieho   súdu“)   a postupom   predchádzajúcim   jeho vydaniu.

Z obsahu   sťažnosti   a jej   doplnení,   ako   aj   príloh   k nim   pripojených   vyplýva,   že sťažovateľ   bol   oprávneným   v exekučnej   veci   vedenej   okresným   súdom   pod   sp. zn. Er 3196/1997 proti Obci H. (ďalej len „povinná“) o vymoženie 3 319,29 € s príslušenstvom. Okresný súd na návrh povinnej na zastavenie exekúcie napadnutým uznesením exekúciu zastavil   s poukazom   na § 57   ods. 1   písm. b)   Exekučného   poriadku,   podľa   ktorého   súd exekúciu zastaví, ak rozhodnutie, ktoré je podkladom na vykonanie exekúcie, bolo po začatí exekúcie zrušené alebo sa stalo neúčinným. Tento postup okresný súd odôvodnil tým, že „exekučným titulom je platobný rozkaz Krajského súdu v Košiciach č. k. 17 Rob 1361/96-24 zo dňa 27. 6. 1997, ktorým bola povinnému uložená povinnosť zaplatiť oprávnenému sumu 99.997,-   Sk   spolu   s príslušenstvom,   ktorá   je   predmetom   exekučného   konania.   Platobný rozkaz bol zrušený podaním odporu dňa 20. 10. 2008 v celom rozsahu.“.

Krajský súd odvolaním sťažovateľa napadnuté uznesenie okresného súdu uznesením sp. zn. 15 CoE 1/2009 zo 4. novembra 2009 potvrdil a náhradu trov odvolacieho konania povinnej nepriznal. V tomto uznesení krajský súd uviedol, že „Predmetná exekúcia sa vedie od roku 1997 na vymoženie sumy 99.997.- Sk s prísl., pričom táto suma bola priznaná oprávnenému   platobným   rozkazom   vydaným   Krajským   súdom   v   Košiciach   pod č. k. 17 Rob 1361/96-24 zo dňa 27. 6. 1997. Následne v konaní Krajského súdu v Košiciach pod sp. zn. 3 Cb 4/2008 bola preskúmavaná otázka zrušenia platobného rozkazu a včasnosti podania odporu odporcom. Uznesením Krajského súdu v Košiciach č. k. 3 Cb 4/2008-169 zo   dňa   2. 2. 2009   bol   návrh   na   zrušenie   platobného   rozkazu   zamietnutý   a   tiež   boli zamietnuté   odpory   proti   platobnému   rozkazu   zo   dňa   1. 3. 2007   a   20. 10. 2008.   Toto rozhodnutie Krajského súdu v Košiciach bolo zrušené uznesením Najvyššieho súdu SR č. k. 2 Obo 40/2009   zo   dňa   27. 5. 2009   a   vec   bola   vrátená   súdu   prvého stupňa   na   ďalšie konanie.   Z   odôvodnenia   rozhodnutia   Najvyššieho   súdu   SR   vyplýva,   že   doručovanie platobného   rozkazu   nebolo   v súlade   so   zákonom,   preto   odpor   podaný   odporcom   dňa 20. 10. 2008 je potrebné považovať za odpor podaný včas. Keďže v zmysle ust. § 174 ods. 2 O. s. p. sa podaním odporu platobný rozkaz zrušuje v plnom rozsahu, došlo k zrušeniu exekučného titulu zo zákona.“.

Najvyšší súd ako súd dovolací uznesením sp. zn. 5 Cdo 231/2010 z 1. decembra 2010 dovolanie sťažovateľa (zo 4. augusta 2009), ktoré podal proti potvrdzujúcemu uzneseniu krajského súdu sp. zn. 15 CoE 1/2009 zo 4. novembra 2009, ako neprípustné odmietol.

Sťažovateľ poukazuje na to, že označené súdy pri rozhodovaní v jeho exekučnej veci vzali   do   úvahy   skutočnosti,   ktoré   z vykonaných   dôkazov   alebo   prednesov   účastníkov konania nevyplynuli, a naopak, opomenuli prihliadnuť na rozhodné skutočnosti, ktoré boli vykonanými   dôkazmi   preukázané.   Taktiež   poukazuje   na   to,   že   okresný   súd   procesne pochybil,   keď   mu   nezaslal   na   vyjadrenie   návrh   povinnej   na   zastavenie   exekúcie,   ako aj nesprávne zistil skutkový stav veci, pretože exekučný titul je podľa sťažovateľa stále vykonateľný, nikdy nebol zrušený, a preto je zastavenie exekúcie neústavné a nezákonné. Rozhodovanie   okresného   súdu   označil   za „kabinetné“ a on   nikdy   nebol   predvolaný na žiadne pojednávanie. Označené súdy podľa jeho názoru stále hľadajú „skulinu“, ako zabrániť exekúcii povinnej a ako „zlikvidovat“ exekučný titul.

Sťažovateľ upriamuje pozornosť aj na to, že vyčerpal všetky opravné prostriedky na zvrátenie pre neho nepriaznivého stavu a dosiahnutie ochrany svojho práva priznaného právoplatným platobným rozkazom Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 17 Rob 1361/1996 z 27. júna 1997 (ďalej len „platobný rozkaz“), ako aj na to, že sťažnosť je podaná včas, pretože   rozhodnutie   o poslednom   opravnom   prostriedku,   a to   napadnuté   uznesenie najvyššieho súdu, mu bolo doručené 20. decembra 2010.

V ďalšej časti sťažnosti sťažovateľ poukazuje na judikatúru Ústavného súdu Českej republiky (a cituje z nej) konštatujúc, že označené všeobecné súdy, ktoré mali porušiť jeho práva, postupovali v rozpore z citovanou judikatúrou, a preto sú ich rozhodnutia ústavne nekonformné a neakceptovateľné.

Sťažovateľ podstatnú časť sťažnosti, ako aj jej doplnení venuje opisu namietanej nezákonnosti   postupu   predchádzajúceho   zákonného   sudcu   Krajského   súdu   v Košiciach vo veci   sp. zn.   17 Rob 1361/1996,   keď   tento   mal   vedomosť   o odsudzujúcom   rozsudku okresného   súdu   sp. zn.   1 T 197/2004   z 24.   augusta   2005,   ktorým   bol   bývalý   starosta povinnej uznaný za vinného zo spáchania trestného činu zneužitia právomoci   verejného činiteľa   podľa   § 158   ods. 1   písm. b)   a c)   a   ods. 2   písm. c)   Trestného   zákona   (platného do 31. decembra 2005), a to na tom skutkovom základe, že v dňoch 11. a 14. júla 1997, ako aj 31. októbra 1997 prevzal okrem iného aj inkriminovaný platobný rozkaz Krajského súdu v Košiciach,   a napriek tomu   bývalého starostu   povinnej   opätovne vypočul   vo veci   jeho doručenia.   Podľa   názoru   sťažovateľa „šlo   o předem   připravený   plán   jak   vybrat   soud a soudce, který zadupe oba právoplatné platebný rozkazy navždy do země“. Sťažovateľ ďalej v súvislosti s namietaným postupom Krajského súdu v Košiciach poukázal na to, že k prideleniu jeho právnej veci predchádzajúcemu zákonnému sudcovi došlo „mimo metodu nahodilého   výběru   soudci   JUDr.   J.   H.,   který   pak   po   dobu   celého   roku   2007   i 2008 postupoval   očividne   pouze   ve   prospěch   povinného   dlužníka...   a   celou   dobu   usiloval o likvidaci platebního rozkazu za každou cenu“.

V sťažnosti,   ako aj v jej   doplneniach   sťažovateľ podrobne opisuje genézu   svojej právnej veci od začiatku sporu o zaplatenie 3 319,29 € s príslušenstvom, ktorú ústavný súd z dôvodu komplexného posúdenia veci zrekapituloval takto:

Sťažovateľ   vystupuje   ako   navrhovateľ   v právnej   veci   proti   povinnej   o zaplatenie sumy   3 319,29   €   s príslušenstvom   vedenej   Krajským   súdom   v   Košiciach,   v ktorej   bol na základe   návrhu   sťažovateľa   vydaný   platobný   rozkaz,   ktorým   bolo   povinnej   uložené zaplatiť uvedenú sumu spolu so zmluvnou pokutou. Povinná najskôr navrhla predmetný platobný rozkaz zrušiť a vo veci nariadiť pojednávanie a následnými podaniami z 1. marca 2007 a 20. októbra 2007 podala proti platobnému rozkazu odpor. Krajský súd v Košiciach vo veci ďalej konal pod sp. zn. 3 Cb 4/2008 a uznesením č. k. 3 Cb 4/2008-169 z 2. februára 2009 návrh na zrušenie platobného rozkazu zamietol a odmietol odpor povinnej podaný 1. marca 2007 a 20. októbra 2008 proti platobnému rozkazu.

O odvolaní povinnej proti uzneseniu Krajského súdu v Košiciach č. k. Cb 4/2008-169 z 2. februára 2009 rozhodol najvyšší súd ako odvolací súd uznesením sp. zn. 2 Obo 40/2009 z 27.   mája   2009,   ktorým   uznesenie   Krajského   súdu   v Košiciach   č. k.   3 Cb 4/2008-169 z 2. februára 2009 zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Svoje rozhodnutie najvyšší súd odôvodnil takto:

«Najvyšší súd prejednal odvolanie... a dospel k záveru, že je dôvodné. Základom   posúdenia   dôvodnosti   odvolania   je   odpoveď   na   otázku,   či   bol   sporný platobný rozkaz žalovanému doručený v súlade s ust. § 173 ods. 1 a najmä § 48 ods. 1 O. s. p.

Podľa § 48 ods. 1 O. s. p. písomnosti, ktoré sú určené orgánom alebo právnickým osobám, doručujú sa pracovníkom oprávneným za orgány alebo právnické osoby prijímať písomnosti. Ak ich niet, doručuje sa písomnosť, ktorá je určená do vlastných rúk, tomu, kto je oprávnený za orgán alebo právnickú osobu konať, ostatné písomnosti ktorémukoľvek ich pracovníkovi, ktorá písomnosť príjme.

Vysvetlivky k tomuto ustanoveniu v Komentári... interpretujú toto ustanovenie tak, že „pracovníkom oprávneným prijímať za orgány a právnické osoby písomnosti je spravidla poverený pracovník podateľne, do pracovnej náplne, ktorého patrí táto činnosť. Prevzatím písomnosti (a to aj písomnosti určenej do vlastných rúk) týmto pracovníkom je písomnosť riadne   doručená   a   netreba   ešte   doručovať   aj   pracovníkovi   oprávnenému   konať   za právnickú osobu resp. štát podľa § 21. Nevyhnutné je to však v prípade, keď na orgáne alebo   v právnickej   osobe   niet   pracovníka   oprávneného   prijímať   písomnosti,   len   ak   ide o písomnosti určené do vlastných rúk; iné písomnosti sú doručené riadne, ak sa doručili ktorémukoľvek pracovníkovi orgánu alebo právnickej osobe, ktorý je ochotný ich prijať a prijíma ich.“

Odvolací súd sa s touto interpretáciou ust. § 48 ods. 1 O. s. p. plne stotožnil. Jej aplikácia   na   spornú   vec   znamená,   že   súd   1. stupňa   pochybil,   keď   síce   zistil,   že   štatút žalovaného preberanie zásielok neupravuje avšak prakticky zmenil pri výklade znenie prvej vety cit. ust. § 48 ods. 1 O. s. p. tak, že uvádza: „ak právnická osoba má zriadené oddelenie alebo   bežne   používaný   spôsob   preberania   zásielok,   tento   platí   aj   na   doručovanie do vlastných   rúk“   a   následne   toto   znenie   vykladá   tak,   že   „ak   pracovníčka,   príp. pracovníčky obecného úradu boli oprávnené na preberanie obyčajných zásielok určených pre obec, tak bola, príp. boli oprávnené aj na preberanie zásielok určených do vlastných rúk, pokiaľ by výslovne nebolo preberanie zásielok určených do vlastných rúk vylúčené z takéhoto preberania“ a následne z tejto svojej chybnej interpretácie ust. § 48 ods. 1 O. s. p. vyvodil v zákone nezakotvenú povinnosť žalovaného predložiť dôkaz o tom, že preberanie zásielok určených do vlastných rúk žalovaného, bolo z takéhoto preberania vylúčené. Odvolací súd konštatoval, že súd 1. stupňa správne zistil, že žalovaný nemal osoby oprávnené   preberať   za   neho   písomnosti.   Nesprávne   však   interpretoval   a   túto   svoju interpretáciu aplikoval, čo do ust. druhej vety cit. ustanovenia. Keď totiž zistil, že žalovaný nemal osoby oprávnené preberať za neho písomnosti, mal v súlade s týmto ustanovením doručiť písomnosť určenú do vlastných rúk teda platobný rozkaz tomu, kto je oprávnený za orgán   alebo   právnickú   osobu   konať,   teda   starostovi   obce,   keďže   znenie   „ostatné písomnosti, ktorémukoľvek ich pracovníkovi, ktorý písomnosti príjme“ vylučuje možnosť riadneho doručenia písomnosti určených do vlastných rúk takýmto spôsobom.

Aj názor súdu 1. stupňa podľa ktorého, aj keby žalovaný preukázal, že preberanie zásielok určených do vlastných rúk bolo vylúčené z preberania zásielok pracovníčkami úradu,   potom   súd   má   za   to,   že   platobný   rozkaz   bol   prevzatý   starostom   obce   dňa 31. 07. 2003 nemá oporu v zákone.

Odvolateľ v tejto súvislosti dôvodne poukázal na skutočnosť, že starosta obce dňa 31. 07. 2003 neprevzal platobný rozkaz ale uplatnil svoje právo vyplývajúce z § 44 ods. 1 prvá veta O. s. p. Správnosť tohto jeho tvrdenia preukazuje v spise založená jeho žiadosť zo dňa 17. 07. 2003 o vyhotovenie kópie zo súdnych spisov individualizovaných v prílohe a úradný záznam zo dňa 31. 07. 2003 opatrený kolkom v sume 150,- Sk dosvedčujúci, že Mgr. F. (t. j. starosta žalovanej obce, pozn.) prevzal kópiu sporného platobného rozkazu, teda nešlo o doručenie platobného rozkazu v súlade s ust. § 173 ods. 1 O. s. p.

Z uvedeného jednoznačne vyplýva, že súd 1. stupňa pochybil keď ustálil, že sporný platobný rozkaz bol žalovanému doručený dňa 27. 06. 1997, prípadne 31. 07. 2003, čo značí, že odpory žalovaného boli podané oneskorene, a preto vydal napadnuté uznesenie. Na   tomto   základe   odvolací   súd   napadnuté   uznesenie   podľa   § 221   ods. 1   O. s. p. zrušil a vec v súlade s ust. § 221 ods. 2 O. s. p. vrátil súdu 3. stupňa na ďalšie konanie.»

Proti   rozhodnutiu   odvolacieho   súdu   podal   sťažovateľ   18. júna   2009   dovolanie. Najvyšší   súd   uznesením   sp. zn.   1 Obdo V 36/2009   zo   17.   decembra   2009   dovolanie sťažovateľa zamietol. Najvyšší súd v odôvodnení svojho zamietajúceho uznesenia najskôr stručne oboznámil postup konania, skutkové zistenia a právne závery vo veci konajúcich všeobecných súdov vyjadrené v ich rozhodnutiach z 2. februára 2009, resp. z 27. mája 2009, a ďalej okrem iného uviedol:

„Najvyšší súd... dovolanie prejednal... a dospel k záveru, že... nie je dôvodné... Prípustnosť   dovolania   vo   veci   je   daná   podľa   ust.   § 239   ods. 1   O. s. p.,   keďže odvolací súd podľa obsahu jeho rozhodnutia uznesenie súdu prvého stupňa zmenil... Dovolateľ   napadol   výrok   rozhodnutia,   ktorým   bolo   uznesenie   Krajského   súdu v Košiciach... zrušené a vec vrátená súdu 1. stupňa na ďalšie konanie.

Predpokladom   dôvodnosti   bolo   zistenie,   či   sporný   platobný   rozkaz   bol   doručený v súlade s ust. § 173 ods. 1 a najmä § 48 ods. 1 O. s. p. Zo spisu nepochybne vyplýva, že starosta   obce   dňa   31.   07.   2003   neprevzal   platobný   rozkaz,   ale   uplatnil   svoje   právo vyplývajúce z § 44 ods. 1 prvá veta O. s. p. Správnosť tohto tvrdenia preukazuje v spise založená   jeho   žiadosť   zo   dňa   17. 07. 2003   o   vyhotovenie   kópie   zo   súdnych   spisov individualizovaných v prílohe a úradný záznam zo dňa 31. 07. 2003 opatrený kolkom 150,- Sk   dosvedčujúci,   že   Mgr.   F.   prevzal   kópiu   sporného   platobného   rozkazu,   teda   nešlo o doručenie platobného rozkazu v súlade s ust. § 173 ods. 1 O. s. p. Z uvedeného vyplýva, že platobný rozkaz bol doručený až dňa 20. 10. 2008.

Najvyšší súd... ako súd dovolací, dospel k záveru, že rozhodnutie odvolacieho súdu je správne a preto... dovolanie žalobcu zamietol...“

Zo zistení ústavného súdu vyplýva, že vo veci vedenej na Krajskom súde v Košiciach po sp. zn. 3 Cb 4/2008 bolo nariadené pojednávanie na 9. september 2010, ktoré však bolo odročené na neurčito. Medzitým bola zákonná sudkyňa na základe námietky sťažovateľa rozhodnutím   najvyššieho   súdu   z 27.   júla   2011   vylúčená   z prerokúvania   a rozhodovania v predmetnej veci a vec bola pridelená novej zákonnej sudkyni.

V nadväznosti na argumentáciu uvedenú v sťažnosti sťažovateľ žiada, aby ústavný súd o jeho sťažnosti takto rozhodol:

„a) vyhověl stížnosti,

b) vyslovil

- porušení základního práva... na soudní a jinou právní ochranu zaručenou v článku 46 ods. 1 Ústavy Slovenské republiky,

- porušení základního práva... aby se jeho věc veřejně projednala bez zbytečných průtahů   a   v   jeho   přítomnosti   a   aby   se   mohl   vyjádřit   ke   všem   provedeným   důkazům, zaručeném v článku 48 ods. 2 Ústavy Slovenské republiky,

- porušení   základního   práva...   vlastnit   majetek   a   porušení   základního   práva... na rovnost při ochrane vlastníckeho práva zaručeného v článku 20 ods. 1 Ústavy Slovenské republiky,

- porušení   základního   práva...   aby   jeho   záležitost   byla   spravedlivě,   veřejně a v přiměřené   lhůtě   projednána   nezávislým   a   nestranným   soudem   zřízeným   zákonem, zaručeného v článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane lidských práv a základních svobod, postupem Okresního soudu Vranov nad Toplou Er 3196/1996, postupem Krajského soudu Prešov 15CoE 1/2009 a postupem Nejvyššího soudu SR 5 Cdo 231/2010

c) zrušil Usnesení Nejvyššího soudu SR 5 Cdo 231/2010 z 1. 12. 2010

d) zrušil Usnesení Krajského soudu Prešov 15 CoE 1/2009 z 4. 11. 2009

e) zrušil   Usnesení   Okresního   soudu   Vranov   nad   Toplou   Er 3196/1997-743 z 7. 7. 2009,

f) uložil porušovatelům povinnosť společně a nerozdílně uhradit stěžovateli 254,88 EUR do dvou měsíců od právoplatnosti nálezu tohoto (2 úkony právní služby – převzetí a příprava 120,23 EUR + 7,21 EUR, stížnost 120,23 EUR +7,21 EUR).

g) po   předběžném   projednání   stížnosti   odložil   vykonatelnost   Usnesení   NS   SR 5 Cdo 231/2010 z 1. 12. 2010 i Usnesení KS Prešov 15 CoE 1/2009 z 4. 11. 2009 i Usnesení OS Vranov nad Toplou Er 3196/1997-74 3 z 7. 7. 2009

h) priznal stěžovateli finanční zadostiučinení ve výši 4.500 EUR.

i) prikázal   Okresnímu   soudu   Vranov   nad   Toplou   nepokračovaní   v   porušovaní základních   práv   a   svobod   tím,   že   zakáže   Okresnímu   soudu   Vranov   nad   Toplou   jeho neústavní a nezákonné tvrzení, že právoplatný platební rozkaz KS Košice 17 Rob 1361/97 z 27. 6. 1997 neexistuje, když o totožné věci už bylo právoplatně rozhodnuto v řízení OS Vranov nad Toplou 1 T 197/2004 a platební rozkaz 17 Rob 1361/1997 z 27. 6. 97 byl řádně doručen a je právoplatný.

j) zakázal   Okresnímu   soudu   Vranov   nad   Toplou   v   pokračování   porušovaní základních práv a svobod tím, že zakáže Okresnímu soudu Vranov nad Toplou projednávat znovu otázku existence a právoplatnosti platebního rozkazu 17 Rob 1361/1997 z 27. 6. 97, protože   o této   otázce již bylo   právoplatně rozhodnuto   v řízení   OS   Vranov nad   Toplou 1 T 197/2004 a uvedený platební rozkaz byl řádně doručen a je právoplatný.“

Ústavný súd zistil, že sťažovateľ sťažnosťou doručenou ústavnému súdu 4. januára 2010 namietal porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1, čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 ústavy   a   porušenie práva   podľa   čl. 6   ods. 1 dohovoru   postupom   okresného   súdu v konaní vedenom pod sp. zn. Er 3196/1996 a jeho uznesením zo 7. júla 2009 a postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Co 96/08 a jeho uznesením zo 4. novembra 2009, teda v tých istých konaniach a tými istými rozhodnutiami, ako sú predmetom tejto sťažnosti. Táto sťažnosť bola uznesením ústavného súdu sp. zn. III. ÚS 192/2010 z 12. mája 2010 odmietnutá vo vzťahu k okresnému súdu a jeho rozhodnutiu z dôvodu   nedostatku právomoci   a vo   vzťahu   ku   krajskému   súdu   ako   neprípustná   (pretože   bola   predčasne predložená, keďže vo veci bolo súčasne podané aj dovolanie najvyššiemu súdu) s tým, že v prípade procesného rozhodnutia najvyššieho súdu o dovolaní bude sťažovateľovi lehota na   podanie   sťažnosti   ústavnému   súdu   považovaná   za   zachovanú   aj   vo   vzťahu k predchádzajúcemu právoplatnému rozhodnutiu krajského súdu (porovnaj tiež rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva z 12. novembra 2002 vo veci Zvolský a Zvolská verzus Česká republika, sťažnosť č. 46129/99 a jeho body 51, 53, 54).

II.

V zmysle čl. 127 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd,   alebo ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy,   ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   § 25   ods. 1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc, návrhy, ktoré   nemajú zákonom   predpísané náležitosti,   neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

V prvom rade treba poznamenať, že podľa § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde je ústavný   súd   viazaný   návrhom   na   začatie   konania   okrem   prípadov   výslovne   uvedených v tomto   zákone.   Viazanosť   ústavného   súdu   návrhom   na   začatie   konania   sa   prejavuje predovšetkým vo viazanosti petitom návrhu na začatie konania, teda tou časťou sťažnosti (v konaní   podľa   čl. 127   ústavy),   v   ktorej   sťažovateľ   špecifikuje,   akého   rozhodnutia   sa od ústavného súdu domáha (§ 20 ods. 1 zákona o ústavnom súde), čím zároveň vymedzí predmet   konania   pred   ústavným súdom   z   hľadiska   požiadavky   na   poskytnutie   ústavnej ochrany. Vzhľadom na uvedené môže ústavný súd skúmať a rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovateľ domáha v petite svojej sťažnosti (vyslovenie porušenia čl. 20 ods. 1, čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru), a vo vzťahu k tomu subjektu, ktorý   označil za porušovateľa svojich   práv (okresný   súd v konaní vedenom   pod sp. zn. Er 3196/1997,   krajský   súd   v konaní vedenom   pod   sp. zn.   15 CoE 1/2009   a najvyšší   súd v konaní vedenom pod sp. zn. 5 Cdo 231/2010). Platí to predovšetkým v situácii, keď je sťažovateľ   zastúpený   kvalifikovaným   právnym   zástupcom   –   zvoleným   advokátom (m. m. II. ÚS 19/05, III. ÚS 2/05).

Podľa   čl. 20   ods. 1   ústavy   každý   má   právo   vlastniť   majetok.   Vlastnícke   právo všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu...

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných   prieťahov   a v jeho   prítomnosti   a aby   sa   mohol   vyjadriť   ku   všetkým vykonávaným dôkazom...

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom...

Ústavný   súd   v   súlade   so   svojou   ustálenou   judikatúrou   konštatuje,   že   obsahom základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru sú obdobné záruky, že vec bude spravodlivo prerokovaná nezávislým a nestranným súdom postupom ustanoveným zákonom. Z uvedeného dôvodu v týchto právach nemožno vidieť podstatnú odlišnosť (II. ÚS 27/07).

Predmetom   sťažnosti   je   namietané   porušenie   v sťažnosti   označených   práv sťažovateľa postupom a rozhodnutiami okresného, krajského súdu a najvyššieho súdu.

1. Podľa § 24 písm. a) zákona o ústavnom súde návrh nie je prípustný, ak sa týka veci, o ktorej ústavný súd už rozhodol (prekážka res iudicata), okrem prípadov, v ktorých sa rozhodovalo len o podmienkach konania, ak v ďalšom návrhu už podmienky konania boli splnené.

Ústavný   súd   v   predmetnej   veci   zistil,   že   sťažovateľ   už   predtým   (sťažnosťou doručenou ústavnému súdu 4. januára 2010) namietal okrem iného porušenie tých istých práv, ktoré sa týkalo toho istého konania vedeného okresným súdom a ktoré už posudzoval ústavný   súd   pri   predbežnom   prerokovaní   sťažnosti   v   konaní   vedenom   pod   sp. zn. III. ÚS 192/2010   tak,   že   jeho   sťažnosť   v tejto   časti   odmietol   pred   nedostatok   svojej právomoci na jej prerokovanie. Proti postupu a uzneseniu okresného súdu mal sťažovateľ právo podať odvolanie ako riadny opravný prostriedok, a teda ochranu ním označeným základným právam poskytoval krajský súd pri preskúmavaní prvostupňového rozhodnutia na základe podaného odvolania. Ten istý nárok na ochranu ústavnosti uplatnil sťažovateľ aj v tomto konaní.

Z uvedených skutočností vyplýva, že ústavný súd by mal, pokiaľ ide o túto časť sťažnosti, opätovne konať a rozhodovať vo veci, o ktorej už rozhodoval.

Vychádzajúc z tohto   názoru   považuje ústavný súd predmet   konania v   tejto časti sťažnosti   za   rovnaký   s   predmetom   konania   vo   veci   sp. zn.   III. ÚS 192/2010,   a preto sťažnosť v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako neprípustnú.

2.   Sťažovateľ   podľa   návrhu   na   rozhodnutie   vo   veci   samej   (petitu   sťažnosti)   sa domáha aj   vyslovenia   porušenia   v sťažnosti   označených   práv   postupom   krajského   súdu v odvolacom konaní vedenom pod sp. zn. 15 CoE 1/2009 a jeho uznesením zo 4. novembra 2009, ktoré nadobudlo právoplatnosť 25. novembra 2009.

Ústavný súd považoval v tomto prípade lehotu na podanie sťažnosti v tejto časti za zachovanú v súlade so svojou judikatúrou, v ktorej zaujal názor, že v prípade podania opravného prostriedku (dovolania) a súbežne podanej sťažnosti ústavnému súdu je sťažnosť považovaná za prípustnú až po rozhodnutí o dovolaní. Pritom lehota na podanie takejto sťažnosti bude považovaná za zachovanú aj vo vzťahu k predchádzajúcemu právoplatnému rozhodnutiu, v tomto prípade vo vzťahu k uzneseniu krajského súdu (napr. I. ÚS 169/09, I. ÚS 69/2010).

Z citovaného § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného súdu pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená.

Ústavný   súd preto   pri   predbežnom   prerokovaní preskúmal časť sťažnosti,   ktorou sťažovateľ namieta porušenie svojich v sťažnosti označených práv napadnutým uznesením krajského   súdu,   a postupom,   ktorý   predchádzal   jeho   vydaniu,   aj   z hľadiska   toho,   či   ju nemožno považovať za zjavne neopodstatnenú.

V   súlade   s   konštantnou   judikatúrou   ústavného   súdu   o   zjavne   neopodstatnenú sťažnosť ide vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie   ktorých   sa   namietalo,   prípadne   z   iných   dôvodov.   Za zjavne   neopodstatnenú sťažnosť je preto možné považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03,   IV. ÚS 136/05,   III. ÚS 198/07).   K   iným   dôvodom,   ktoré   môžu   zakladať záver   o   zjavnej   neopodstatnenosti   sťažnosti,   nesporne   patrí   aj   ústavnoprávny   rozmer, resp. ústavnoprávna intenzita namietaných pochybení, resp. nedostatkov v činnosti alebo rozhodovaní   príslušného   orgánu   verejnej   moci,   posudzovaná   v kontexte   s   konkrétnymi okolnosťami prípadu (IV. ÚS 362/09, m. m. IV. ÚS 62/08).

Sťažovateľ   namieta,   že   v predmetnej   exekučnej   veci   krajský   súd   porušil   jeho v sťažnosti označené práva tým, že

a) hoci vedel, že mu nebol doručený návrh povinnej na zastavenie exekúcie, ako aj to,   že   nebol   vyzvaný   na   vyjadrenie   k návrhu   povinnej   na   zastavenie   exekúcie   pred rozhodnutím okresného súdu o zastavení exekúcie, nezrušil toto uznesenie okresného súdu, ale ho potvrdil,

b) v žiadnom z rozhodnutí nebolo uvedené, kto a kedy zrušil platobný rozkaz,

c) rozhodol o jeho odvolaní proti uzneseniu okresného súdu sp. zn. Er 3196/1997 zo 7. júla 2009 bez predvolania účastníkov konania.

K jednotlivým námietkam sťažovateľa ústavný súd považuje za potrebné uviesť:

2.1. Podľa § 58 ods. 1 Exekučného poriadku exekúciu možno zastaviť na návrh alebo aj bez návrhu. Zatiaľ čo dôvody, na základe ktorých všeobecný súd obligatórne zastaví exekúciu (§ 57 ods. 1 Exekučného poriadku) alebo na základe ktorých fakultatívne pristúpi k takémuto rozhodnutiu (§ 57 ods. 2 Exekučného poriadku), upravuje Exekučný poriadok podrobne,   ustanovenie   okamihu,   kedy   tak   má   alebo   môže   učiniť,   nie   je   explicitne ustanovený. Z uvedeného možno vyvodiť záver, že všeobecný súd rozhodne o zastavení exekúcie kedykoľvek v priebehu konania, len čo zistí, že sú dané dôvody na ukončenie núteného vymáhania pohľadávky. To znamená, že všeobecný súd je povinný v priebehu celého exekučného konania ex offo skúmať, či sú splnené všetky predpoklady na vedenie takéhoto konania. Jedným z týchto predpokladov je aj relevantný exekučný titul. Bez jeho existencie nemožno exekúciu vykonať.

Keďže   v uvedenej   exekučnej   veci   boli   s poukazom   na   citovaný   § 58   ods. 1 Exekučného   poriadku   naplnené   podmienky   na   zastavenie   exekúcie   aj   ex   offo,   a nielen na základe návrhu povinnej, nedoručeniu návrhu povinnej na zastavenie exekúcie a jeho nepredloženiu   na   vyjadrenie   sa   sťažovateľovi   k   nemu,   ústavný   súd   tejto   skutočnosti nepripisuje   takú   relevanciu,   aby   len   na   tomto   základe   bolo   možné   dospieť   k záveru o porušení v sťažnosti označených práv sťažovateľa. Vzhľadom na to, že prvostupňový súd bol podľa citovaného zákona oprávnený rozhodnúť o zastavení exekúcie aj bez návrhu, mohol   tak   urobiť   aj   bez   vyjadrenia   účastníkov   konania,   a   preto   uvedená   námietka sťažovateľa nemohla zakladať dôvod na „zrušenie“ napadnutého uznesenia okresného súdu krajským   súdom   (podobne   m. m.   I. ÚS 359/2011,   II. ÚS 421/2011,   III. ÚS 432/2011, IV. ÚS 436/2011).

2.2. K námietke sťažovateľa, že v žiadnom rozhodnutí nebolo uvedené, kto a kedy zrušil platobný rozkaz, ústavný súd konštatuje, že k jeho zrušeniu došlo zo zákona v zmysle § 174 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) podľa ktorého, ak čo len jeden z odporcov podá včas odpor s odôvodnením vo veci samej, zrušuje sa tým platobný rozkaz v plnom rozsahu a súd nariadi pojednávanie. Včasnosť podania odporu povinnou bola riešená na Krajskom súde v Košiciach v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Cb/4/2008, ktorý   uznesením   č. k.   3 Cb 4/2008-169   z 2.   februára   2009   odmietol odpor   povinnej z 1. marca 2007 a 20. októbra 2008, avšak toto rozhodnutie bolo uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 2 Obo 40/2009 z 27. mája 2009 zrušené a vec bola vrátená súdu prvého stupňa. Napokon aj najvyšší súd ako dovolací súd vo svojom uznesení sp. zn. 1 Obdo V 36/2009 zo 17. decembra 2009, ktorým zamietol dovolanie sťažovateľa proti zrušujúcemu uzneseniu najvyššieho   súdu   z 27. mája   2009,   uviedol,   že   platobný   rozkaz   bol   povinnej   doručený až 20. októbra 2008, z čoho vyplýva, že odpor povinnej z 20. októbra 2008 bol podaný včas, a preto nastali účinky podľa § 174 ods. 2 OSP.

2.3. Podľa § 214 OSP (1) na prejednanie odvolania proti rozhodnutiu vo veci samej nariadi predseda senátu odvolacieho súdu pojednávanie vždy, ak

a) je potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie,

b) súd prvého stupňa rozhodol podľa § 115a bez nariadenia pojednávania,

c) to vyžaduje dôležitý verejný záujem.(2) V   ostatných   prípadoch   možno   o   odvolaní   rozhodnúť   aj   bez   nariadenia pojednávania.

Z citovaného vyplýva, že v odvolacom konaní sa môže konať s pojednávaním alebo bez pojednávania. Základnou formou odvolacieho konania je konanie bez pojednávania. S pojednávaním koná vždy súd vtedy, ak odvolanie bolo podané proti rozhodnutiu vo veci samej, ktorým treba rozumieť len odvolanie podané proti rozsudku, lebo uznesenia vo veci samej sa aj na súde prvého stupňa vydávajú bez verejného pojednávania.

Súd môže konať s pojednávaním alebo bez pojednávania. Rozhodujúca je pritom povaha dôvodu neprípustnosti exekúcie. Pojednávanie sa spravidla nariadi pri zániku práva priznaného vykonávaným rozhodnutím   a   pri   iných   dôvodoch   neprípustnosti   podľa   § 57 ods. 1   písm. f)   a   g)   Exekučného   poriadku.   Pojednávanie   sa   však   musí   vždy   nariadiť, ak exekučný súd mieni vykonať dokazovanie na objasnenie skutkových a právnych otázok spojených s namietaným dôvodom zastavenia exekúcie. Ústavnoprocesné právo o možnosti vyjadriť   sa   ku   všetkým   vykonávaným   dôkazom   (čl. 48   ods. 2   ústavy)   sa   aj   tu   uplatní v celom rozsahu vrátane konania a postupu odvolacieho súdu (v prípadoch, v ktorých je proti uzneseniu podľa § 57 Exekučného poriadku prípustné odvolanie).

Keďže   v tomto   prípade   neboli   dané   dôvody   na   nariadenie   pojednávania na rozhodnutie o odvolaní sťažovateľa proti uzneseniu okresného súdu o zastavení exekúcie a bolo možné o ňom rozhodnúť iba na základe právneho posúdenia veci bez doplnenia alebo zopakovania dokazovania, krajský súd procesne konformne rozhodol podľa § 214 OSP bez nariadenia pojednávania.

Podľa   názoru   ústavného   súdu   napadnuté   uznesenie   krajského   súdu   nevykazuje nedostatky,   jeho   odôvodnenie   je   jasné,   zrozumiteľné   a stručné.   Aj   preto   ústavný   súd argumentáciu   krajského   súdu   (v spojitosti   s argumentáciou   okresného   súdu)   obsiahnutú v odôvodnení napadnutého rozhodnutia považuje z ústavného hľadiska za akceptovateľnú.

Vychádzajúc   z   uvedeného   ústavný   súd   dospel   k   záveru,   že   medzi   napadnutým uznesením krajského súdu a obsahom v sťažnosti označených práv sťažovateľa neexistuje taká   príčinná   súvislosť,   ktorá   by   naznačovala   reálnu   možnosť   vysloviť   jeho   porušenie po prípadnom prijatí sťažnosti na ďalšie konanie. Krajský súd rozhodol vo veci sťažovateľa spôsobom, s ktorým sťažovateľ síce nesúhlasí, ale rozhodnutie bolo náležite odôvodnené na základe   jeho   vlastných   myšlienkových   postupov   a hodnotení,   ktoré   ústavný   súd   nie   je oprávnený ani povinný nahrádzať.

Vzhľadom na tieto skutočnosti a závery ústavný súd pri predbežnom prerokovaní odmietol sťažnosť sťažovateľa v časti týkajúcej sa napadnutého uznesenia krajského súdu z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

3. Napokon sťažovateľ namieta neústavnosť konania najvyššieho súdu vedeného pod sp. zn. 5 Cdo 231/2010 a jeho uznesenia z 1. decembra 2010 vo veci svojho dovolania (proti uzneseniu krajského súdu sp. zn. 15 CoE 1/2009 zo 4. novembra 2009), pretože dovolací súd nevyvodil prípustnosť dovolania ani z dovolacích dôvodov opísaných sťažovateľom, ani na základe jeho úradnej povinnosti prihliadať na vady konania z hľadísk uvedených v § 237 OSP. Z týchto skutočností sťažovateľ vyvodzuje záver, že najvyšší súd odmietnutím dovolania porušil jeho v sťažnosti označené práva.

Ústavný súd vo vzťahu k čl. 46 ods. 1 ústavy už uviedol, že formuláciou uvedenou v čl. 46   ods. 1   ústavy   ústavodarca   v základnom   právnom   predpise   Slovenskej   republiky vyjadril   zhodu   zámerov   vo   sfére   práva   na   súdnu   ochranu   s právnym   režimom   súdnej ochrany podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (II. ÚS 71/97). Z uvedeného dôvodu preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (IV. ÚS 195/07).

Právo na spravodlivé súdne konanie v sebe zahŕňa právo na prístup k súdu a pripájajú sa   k nemu   záruky   ustanovené   v   čl. 6   ods. 1   dohovoru,   pokiaľ   ide   o organizáciu   súdu a vedenie konania. To všetko v súhrne zakladá právo na spravodlivé prerokovanie veci. Právo na spravodlivé súdne konanie implikuje pre všetky strany právo zoznámiť sa pri konaní s každým dokladom alebo návrhom predloženým súdom druhou stranou a možnosť sa k nemu vyjadriť. Právo, aby bola vec prerokovaná spravodlivo, je jednou zo zložiek práva na spravodlivé súdne konanie. Právo na spravodlivé súdne konanie v sebe zahŕňa princíp rovnosti zbraní (napr. rozhodnutie vo veci Monnel a Morris c. Spojené kráľovstvo z 2. marca 1987, séria A, č. 115, s. 23, § 62), princíp kontradiktórneho prerokovania veci (rozhodnutie vo veci Mantovanelli c. Francúzsko z 28. apríla 1991, séria A, č. 211, s. 27, § 67),   právo   na   odôvodnenie   súdneho   rozhodnutia   (rozhodnutie   vo   veci   Van   de   Hurk c. Holandsko z 30. novembra 1987, séria A, č. 127-B, s. 35, § 53) a právo byť prítomný na konaní a osobne sa vyjadriť k svojej záležitosti. Z práva na spravodlivé súdne konanie vyplýva   aj   povinnosť   súdu   zaoberať   sa   účinne   námietkami,   argumentmi   a   dôkaznými návrhmi strán s výhradou, že majú význam pre rozhodnutie (rozhodnutie vo veci Kraska c. Švajčiarsko z 29. apríla 1993, séria A, č. 254-B, s. 49, § 30).

Sťažovateľ   podal   proti   uzneseniu   krajského   súdu   dovolanie,   ktorého   prípustnosť vyvodzoval z § 237 písm. f) OSP, tvrdiac, že postupom súdov mu bola odňatá možnosť konať pred súdom a bolo porušené jeho základné právo na súdnu ochranu.

Podľa   § 237   písm. f)   OSP   dovolanie   je   prípustné   proti   každému   rozhodnutiu odvolacieho súdu, ak účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom.

Podľa § 241 ods. 2 OSP dovolanie možno odôvodniť len tým, že

a) v konaní došlo k vadám uvedeným v § 237,

b) konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,

c) rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci.

Najvyšší   súd   napadnutým   uznesením   dovolanie   sťažovateľa   odmietol   z   dôvodu neprípustnosti.

Ústavný súd po preskúmaní napadnutého uznesenia najvyššieho súdu konštatuje, že odôvodnenie právneho názoru najvyššieho súdu o neprípustnosti dovolania podľa § 237 písm. f)   OSP   (ako   aj o   neprípustnosti   dovolania   podľa   ustanovení   § 237   a   § 239   OSP z dôvodu, že dovolaním napadnuté rozhodnutie nemá znaky rozhodnutí uvedených v týchto ustanoveniach) sa nevyznačuje arbitrárnosťou, pričom argumentácia sťažovateľa uvedená v jeho   sťažnosti   nie je   spôsobilá   spochybniť   opodstatnenosť   záverov   najvyššieho   súdu, ktoré vyčerpávajúcim spôsobom a presvedčivo odôvodnil, keď uviedol:

„V prejednávanej veci odvolací súd rozhodol uznesením. V zmysle... § 239 O. s. p. platí,   že   ak   dovolanie   smeruje   proti   rozhodnutiu   vydanému   v tejto   procesnej   forme,   je prípustné,   ak   je   ním   napadnuté   zmeňujúce   uznesenie   odvolacieho   súdu   (§ 239   ods. 1 písm. a/ O. s. p.) alebo ak odvolací súd rozhodoval vo veci postúpenia návrhu Súdnemu dvoru Európskych spoločenstiev na zaujatie stanoviska (§ 239 ods. 1 písm. b/ veta prvá O. s. p.). Podľa § 239 ods. 2 O. s. p. je dovolanie prípustné tiež proti uzneseniu odvolacieho súdu,   ktorým bolo potvrdené uznesenie súdu prvého stupňa,   ak a/ odvolací súd vyslovil vo svojom potvrdzujúcom uznesení, že je dovolanie prípustné, pretože ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu, b/ ide o uznesenie o návrhu na zastavenie výkonu rozhodnutia   na   podklade   cudzozemského   rozhodnutia,   c/ ide   o uznesenie   o uznaní (neuznaní)   cudzieho   rozhodnutia   alebo   o jeho   vyhlásení   za vykonateľné   (nevykonateľné) na území Slovenskej republiky.

Nakoľko   je   v   prejednávanej   veci   dovolaním   napadnuté   rozhodnutie   odvolacieho súdu, ktorým odvolací súd potvrdil uznesenie prvostupňového súdu, pričom nejde o prípad podľa   § 239   ods. 1,   2   O. s. p.,   je   nepochybné,   že   prípustnosť   dovolania   oprávneného z ustanovenia § 239 O. s. p. nemožno vyvodiť.

S prihliadnutím na... § 242 ods. 1, veta druhá O. s. p., ukladajúce dovolaciemu súdu povinnosť prihliadnuť vždy na prípadnú procesnú vadu uvedené v § 237 O. s. p. (či už to účastník   namieta   alebo   nie)   neobmedzil   sa   Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   len na skúmanie prípustnosti dovolania smerujúceho proti uzneseniu podľa § 239 O. s. p., ale sa zaoberal aj otázkou, či dovolanie nie je prípustné podľa § 237 O. s. p. Uvedené zákonné ustanovenie   pripúšťa   dovolanie   proti   každému   rozhodnutiu   odvolacieho   súdu   (rozsudku alebo uzneseniu), ak konanie, v ktorom bolo vydané, je postihnuté, niektorou zo závažných procesných   vád   vymenovaných   v písmenách   a/   až   g/   tohto   ustanovenia...   Existencia niektorej z vyššie uvedených vád však dovolacím súdom nebola v konaní zistená.

So zreteľom na oprávneným tvrdený dôvod prípustnosti dovolania sa Najvyšší súd Slovenskej   republiky   osobitne   zameral   na   otázku   opodstatnenosti   tvrdenia,   že v prejednávanej   veci   mu   súdom   bola   odňatá   možnosť   pred   ním   konať   (§ 237   písm. f/ O. s. p.).

Odňatím možnosti konať sa v zmysle uvedeného ustanovenia rozumie taký závadný procesný postup súdu,   ktorým sa účastníkovi znemožní realizácia tých jeho procesných práv, ktoré mu Občiansky súdny poriadok priznáva za účelom ochrany jeho práv a právom chránených záujmov...

O vadu, ktorá je z hľadiska § 237 písm. f/ O. s. p. významná, ide najmä vtedy, ak súd v konaní   postupoval   v rozpore   so   zákonom   prípadne   s ďalšími   všeobecne   záväznými právnymi   predpismi   a týmto   postupom   odňal   účastníkovi   konania   jeho   procesné   práva, ktoré mu právny poriadok priznávam. O taký prípad v prejednávanej veci nejde z dôvodu, že súdy pri prejednávaní a rozhodovaní veci postupovali v súlade s právnymi predpismi a oprávnenému   neznemožnili   uplatniť   procesné   práva   priznané   mu   právnym   poriadkom na zabezpečenie jeho práv a oprávnených záujmov.

Dovolateľ v súvislosti s tvrdením procesnej vady konania v zmysle § 237 písm. f/ O. s. p. namieta porušenie jeho práva na spravodlivý súdny proces...

Obsah práva na spravodlivý súdny proces nespočíva len v tom, že osobám nemožno brániť   v uplatnení   práva   alebo   ich   diskriminovať   pri   jeho   uplatňovaní,   obsahom   tohto práva   je   i relevantné   konanie   súdov   a   iných   orgánov   Slovenskej   republiky.   Do   práva na spravodlivý   súdny   proces   nepatrí   právo   účastníka   konania,   aby   sa   všeobecný   súd stotožnil s jeho právnymi názormi navrhovaním a hodnotením dôkazov (IV. ÚS 252/04). Právo na spravodlivý súdny proces neznamená ani právo na to, aby bol účastník konania   pred   všeobecným   sudom   úspešný,   teda   aby   bolo   rozhodnuté   v   súlade   s   jeho požiadavkami a právnymi názormi (I. ÚS 50/04).

Do   obsahu   základného   práva   podľa   čl. 46   ods. 1   Ústavy   Slovenskej   republiky a práva na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných   slobôd   nepatrí   ani   právo   účastníka   konania   vyjadrovať   sa   k spôsobu hodnotenia   ním   navrhnutých   dôkazov   súdom,   prípadne   sa   dožadovať   ním   navrhnutého spôsobu   hodnotenia   vykonaných   dôkazov   (I. ÚS 97/97),   resp.   toho,   aby   súdy   preberali alebo   sa   riadili   výkladom   všeobecne   závažných   predpisov,   ktorý   predkladá   účastník konania (II. ÚS 3/97, II. ÚS 251/03).

Dohovor   o   ochrane   ľudských   práv   a   slobôd   v   čl. 6   ods. 1   zaručuje   právo na spravodlivé súdne konanie, neustanovuje ale žiadne pravidlá pre prípustnosť dôkazov alebo spôsob, ktorým majú byť posúdené. Význam dôkazov a potrebnosť ich vykonania sú otázky, ktorých posúdenie je zásadne v právomoci toho orgánu, ktorý rozhoduje v merite návrhu – inými slovami, právomoc konať o veci, ktorej sa návrh týka, v sebe obsahuje právomoc posúdiť to, či a aké dôkazy na zistenie skutkového stavu sú potrebné a akým spôsobom sa zabezpečí dôkaz na jeho vykonanie (I. ÚS 52/03). Súd v občianskom súdnom konaní   nie   je   viazaný   návrhmi   účastníkov   na   vykonanie   dokazovania   a   nie   je   povinný vykonať   všetky   navrhované   dôkazy.   Posúdenie   návrhu   na vykonanie   dokazovania a rozhodnutie, ktoré z nich budú v rámci dokazovania vykonané, je vždy vecou súdu (viď § 120 ods. 1 O. s. p.), a nie účastníkov konania. Nevykonanie určitého dôkazu môže mať za následok   len   neúplnosť   skutkových   zistení   (vedúcu   prípadne   k   vydaniu   nesprávneho rozhodnutia), nie však procesnú vadu v zmysle § 237 O. s. p. (viď R 37/1993). Zo samej skutočnosti, že súd v priebehu konania nevykonal všetky navrhované dôkazy alebo vykonal iné   dôkazy   na   zistenie   skutočného   stavu,   nemožno   preto   vyvodiť,   že   dovolanie   proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je podľa § 237 písm. f/ O. s. p. prípustné (viď R 125/1999). V zmysle § 132 O. s. p. dôkazy hodnotí súd podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti; pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo za konania najavo, včítane toho, čo uviedli účastníci. Nesprávne vyhodnotenie dôkazov   nie   je   vadou   konania   v zmysle   § 237   O. s. p.   Pokiaľ   súd   nesprávne   vyhodnotí niektorý z vykonaných dôkazov, môže byť jeho rozhodnutie z tohto dôvodu vecne nesprávne, no táto skutočnosť ešte sama osebe nezakladá prípustnosť dovolania v zmysle § 237 O. s. p. (pre   úplnosť   treba   dodať,   že   nesprávne   vyhodnotenie   dôkazov   nie   je   samostatným dovolacím dôvodom ani vtedy, keď je dovolanie procesne prípustné – viď § 241 ods. 2 písm. a/ až c/ O. s. p.).

Dovolací súd po preskúmaní veci dospel k záveru, že nie je dôvodná ani námietka dovolateľa týkajúca sa nepreskúmateľnosti, resp. nedostatočnej odôvodnenosti písomného vyhotovenia rozhodnutia prvostupňového a odvolacieho súdu.

Podľa § 157 ods. 2 O. s. p. v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa navrhovateľ (žalobca) domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca (žalovaný), prípadne iný   účastník   konania,   stručne,   jasne   a výstižne   vysvetlí,   ktoré   skutočnosti   považuje za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd dbá na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.

To,   že   právo   na   riadne   odôvodnenie   súdneho   rozhodnutia   patrí   medzi   základné zásady spravodlivého súdneho procesu, jednoznačne vyplýva z ustálenej judikatúry ESĽP. Judikatúra tohto súdu teda nevyžaduje, aby na každý argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (Ruiz Torija c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-A, s. 12, § 29;   Hiro   Balani   c.   Španielsko   z   9.   decembra   1994,   séria   A,   č. 303-B;   Georgiadis c. Grécko z 29. mája 1997; Higgins c. Francúzsko z 19. februára 1998).

Rovnako sa Ústavný súd Slovenskej republiky vyjadril k povinnosti súdov riadne odôvodniť   svoje   rozhodnutie   aj   v   náleze   III. ÚS 119/03-30.   Ústavný súd   už vyslovil,   že súčasťou obsahu základného práva na spravodlivý proces je aj právo účastníka konania na také   odôvodnenie   súdneho   rozhodnutia,   ktoré   jasne   a zrozumiteľne   dáva   odpovede na všetky   právne   a skutkovo   relevantné   otázky   súvisiace   s   predmetom   súdnej   ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu (IV. ÚS 115/03).

Najvyšší   sud   Slovenskej   republiky   po   preskúmaní   veci   dospel   k záveru,   že v odôvodnení   napadnutého   rozhodnutia   prvostupňový   a   odvolací   súd   zrozumiteľným spôsobom   uviedli   dôvody   svojich   rozhodnutí.   Ich   rozhodnutie   nemožno   považovať za svojvoľné, zjavne neodôvodnené, resp. ústavne nekonformné, pretože súdy sa pri výklade a aplikácii zákonných predpisov neodchýlili od znenia príslušných ustanovení a nepopreli ich účel a význam. Ako vyplýva aj z judikatúry ústavného súdu, iba skutočnosť, že dovolateľ sa s správnym názorom všeobecného súdu nestotožňuje, nemôže viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti rozhodnutia odvolacieho súdu (napr. I. ÚS 188/06). Pokiaľ   oprávnený tvrdí,   že postupom súdov bolo porušené   jeho   právo   na   súdnu ochranu,   dovolací   súd   uvádza,   že   Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   vo   viacerých rozhodnutiach prezentoval svoj názor, že obsahom základného práva na súdnu ochranu je umožniť   každému   reálny   prístup   k   súdu,   pričom   tomuto   základnému   právu   zodpovedá povinnosť súdu vo veci konať a rozhodnúť (napr. II. ÚS 88/01). Právo na súdnu ochranu nie je právom na úspech v súdnom konaní. Toto základné pravo nezahŕňa ani právo na to, aby   všeobecné   súdy   v   civilných   konaniach   v   celom   rozsahu   rešpektovali   a   uznávali procesné   úkony   každého   z účastníkov   bez   zreteľa   na   ich   povahu,   dôsledky   a   vzťah k predmetu   konania   (napr.   II. ÚS 37/01).   Všeobecné   súdy   postupom,   ktorým   rešpektujú platný Občiansky súdny poriadok, nemôžu porušiť základné právo oprávneného na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (napr. II. ÚS 811/00).“

K námietke sťažovateľa, že prvostupňový   súd   mu nedoručil   na vyjadrenie návrh povinnej na zastavenie exekúcie z 23. októbra 2008 a 15. júna 2009, najvyšší súd uviedol, „že   súd   nie je   povinný   každú   písomnosť   založenú   účastníkom   konania   doručovať protistrane. Takúto povinnosť mu Občiansky súdny poriadok ukladá len v prípade takých podaní, ktoré majú z hľadiska ich obsahu podstatný význam pre výsledok sporu. Takýmito podaniami účastníka, ktoré je súd povinný doručiť druhému účastníkovi, sú predovšetkým návrh   na   začatie   konania   (§ 79   ods. 4   O. s. p.),   odvolanie   (§ 209a   ods. 1   O. s. p.), dovolanie, prípadne podania, ktorých obsahom je skutkový a právny rozbor prejednávanej veci.   Súd   nemá   za povinnosť   doručovať   druhému   účastníkovi   odpoveď   na   podané odvolanie,   podania,   ktorých   obsahom   sú   rôzne   žiadosti   účastníka   (napr.   žiadosť o urýchlenie   vydania   rozhodnutia)   a pod.   V prípade   predmetných   návrhov   povinnej   na zastavenie   exekúcie   išlo   o procesné   úkony,   ktorých   obsahom   nebol   skutkový,   prípadne právny rozbor veci a neboli v nich uvedené žiadne nové skutočnosti, ku ktorým by bolo potrebné zaujímať stanovisko, prípadne na ich vyvrátenie navrhovať dôkazy.“.

Pokiaľ išlo o námietku sťažovateľa spochybňujúcu úplnosť zistenia skutkového stavu veci   či   správnosť   skutkových   zistení,   dovolací   súd   považoval   za   potrebné   uviesť,   že „procesnú vadu konania v zmysle § 237 ods. f/ O. s. p. nezakladá, že súdy svoje rozhodnutie založili   na neúplných   skutkových   zisteniach   (porovnaj   napr.   R 37/1993,   R 125/1999). Nedostatočné skutkové zistenie má za následok vydanie vecne nesprávneho rozhodnutia súdu, samo o sebe ale nie je vadou konania v zmysle § 237 písm. f/ O. s. p.

Skutočnosť,   že   by   rozhodnutie   prípadne   aj   spočívalo   na   nesprávnom   právnom posúdení veci, môže byť len odôvodnením dovolania v zmysle § 241 ods. 2 písm. c/ O. s. p. v prípade, ak je dovolanie prípustné, a nie dôvodom jeho prípustnosti podľa § 236 a nasl. O. s. p.

Právnym   posúdením   je   činnosť   súdu,   pri   ktorej   zo   skutkových   zistení   vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym   posúdením   veci   je   omyl   súdu   pri   aplikácii   práva   na   zistený   skutkový   stav. O nesprávnu   aplikáciu   právnych   predpisov   ide   vtedy,   ak   súd   nepoužil   správny   právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. Nesprávne právne posúdenie veci je síce relevantným dovolacím dôvodom, samo o sebe ale prípustnosť dovolania nezakladá (nemá základ vo vade konania v zmysle § 237 O. s. p. a nespôsobuje zmätočnosť rozhodnutia). I keby teda tvrdenia dovolateľa boli opodstatnené (dovolací súd ich   z uvedeného   aspektu   neposudzoval),   dovolateľom   vytýkaná   skutočnosť   by   mala za následok   vecnú   nesprávnosť   napadnutého   uznesenia,   nezakladala   by   ale   prípustnosť dovolania v zmysle § 237 O. s. p. V dôsledku toho by posúdenie, či odvolací súd (ne)použil správny právny predpis a či ho (ne)správne interpretoval alebo či zo správnych skutkových záverov vyvodil (ne)správne právne závery, prichádzalo do úvahy až vtedy, keby dovolanie bolo procesne prípustné (o taký prípad ale v prejednávanej veci nešlo).“.

Keďže v danom prípade dovolanie proti rozhodnutiu odvolacieho súdu nebolo podľa názoru najvyššieho súdu prípustné podľa § 239 OSP a vady uvedené v § 237 OSP neboli zistené, najvyšší súd „dovolanie oprávneného ako neprípustné podľa § 218 ods. 1 písm. c/ v spojení   s   § 243b   ods. 5   O. s. p.   odmietol.   S poukazom   na   právnu   úpravu   dovolacieho konania nezaoberal sa napadnutým rozhodnutím odvolacieho súdu z hľadiska jeho vecnej správnosti.“.

V zmysle konštantnej judikatúry ústavného súdu dôvodom na odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú neopodstatnenosť je absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom   alebo   slobodou   na   jednej   strane   a   namietaným   konaním   alebo   iným   zásahom do takéhoto   práva   alebo   slobody   na   strane   druhej.   Ak   ústavný   súd   nezistí   relevantnú súvislosť   medzi   namietaným   postupom   orgánu   štátu   alebo   napadnutým   rozhodnutím a základným   právom   alebo   slobodou,   porušenie   ktorých   navrhovateľ   namieta,   vysloví zjavnú   neopodstatnenosť   sťažnosti   a   túto   odmietne   (obdobne   napr.   III. ÚS 263/03, II. ÚS 98/06, III. ÚS 218/07).

Ústavný súd nespochybňuje, že aj v dovolacom konaní sa vyžaduje, aby sa dodržali ústavnoprocesné princípy súdneho konania na spravodlivé súdne konanie upravené v čl. 46 až čl. 48 ústavy. Možnosť domáhať sa ich dodržiavania je však limitovaná v čl. 51 ods. 1 ústavy, podľa ktorého sa tam uvedených práv možno domáhať len v medziach zákonov, ktoré   tieto   ustanovenia   vykonávajú   (v   danom   prípade   sú   to   príslušné   ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku).

Na posúdenie prípustnosti dovolania je zásadne príslušný dovolací súd. Skutočnosť, že sťažovateľ zastáva iný právny názor, ako prijal v tejto veci najvyšší súd, nemôže viesť k záveru o jeho zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny názor najvyššieho súdu svojím vlastným. O svojvôli pri výklade alebo aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom (v tomto prípade najvyšším súdom) by bolo možné uvažovať vtedy, ak by sa jeho názor natoľko odchýlil od znenia príslušných   ustanovení,   že   by   zásadne   poprel   ich   účel   a význam   (m. m.   I. ÚS 115/02). Podľa ústavného súdu však posúdenie prípustnosti dovolania zo strany najvyššieho súdu takéto   nedostatky   nevykazuje.   Naopak,   ním   vyslovené   závery   sú   súčasťou   konštantnej súdnej praxe všeobecných súdov.

Ústavný   súd   po   preskúmaní   napadnutého   uznesenia   najvyššieho   súdu   dospel k záveru, že z jeho odôvodnenia nepochybne vyplýva, z akých dôvodov podľa jeho názoru nie   je   prípustné   dovolanie   podľa   § 237   písm. f)   OSP.   Najvyšší   súd   reagoval   na všetky relevantné argumenty sťažovateľa v dovolaní a ústavne akceptovateľným spôsobom posúdil podmienky prípustnosti dovolania aj podľa § 239 OSP. Z uvedeného dôvodu ústavný súd nezistil v jeho postupe znaky svojvoľnosti a nedospel ani k záveru, že napadnuté uznesenie je arbitrárne alebo nedostatočne odôvodnené (I. ÚS 143/06).

Ústavný súd považuje za potrebné zdôrazniť, že sťažovateľ svoju sťažnosť v podstate opiera o rovnaké argumenty, aké uviedol v dovolaní proti napadnutému rozsudku krajského súdu. V súvislosti s uvedeným ústavný súd pripomína, že nie je a ani nemôže byť ďalšou opravnou inštanciou v systéme všeobecného súdnictva.

Pokiaľ   sa   sťažovateľ   s   právnym   názorom   najvyššieho   súdu   v   otázke   akceptácie vyslovenej   neprípustnosti ním   podaného dovolania nestotožňuje, ústavný súd poukazuje na to, že otázka posúdenia podmienok dovolacieho konania je zásadne otázkou zákonnosti a jej riešenie nemôže viesť k záveru o porušení sťažovateľom označených základných práv (IV. ÚS 238/07), ak všeobecný súd postupoval v súlade so zákonom a neporušil pritom ústavnoprocesné princípy vyplývajúce z čl. 46 až čl. 48 ústavy.

Na základe uvedeného, ako aj so zreteľom na argumentáciu sťažovateľa v sťažnosti ústavný   súd   konštatuje,   že   v   danom   prípade   nemožno   prijať   záver   o takej   príčinnej súvislosti   medzi   napadnutým   uznesením   najvyššieho   súdu   ako   dovolacieho   súdu a postupom,   ktorý   predchádzal   jeho   vydaniu,   a v sťažnosti   označenými   právami sťažovateľa, na základe ktorej by po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie bolo možné reálne dospieť k záveru o porušení týchto práv.

Z uvedených dôvodov ústavný súd sťažnosť v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

Pokiaľ   sťažovateľ   namietal,   že   v predmetnom   konaní   bolo   postupom   konajúcich súdov porušené jeho základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ústavný súd primerane k odôvodneniu tejto časti sťažnosti sťažovateľa (kvalifikovane   zastúpeného   advokátom)   uvádza,   že   sťažovateľ   namietané   porušenie uvedeného základného práva konkrétne nijako neodôvodnil, a preto sťažnosť v tejto časti pre nesplnenie zákonom predpísaných náležitostí odmietol.

Vzhľadom   na   odmietnutie   sťažnosti   ako   celku   neprichádzalo   už   do   úvahy rozhodovať o ďalších návrhoch sťažovateľa uplatnených v petite jeho sťažnosti.

Ústavný súd sa taktiež nezaoberal námietkami sťažovateľa smerujúcimi proti postupu Krajského súdu v Košiciach v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Cb 4/2008 (predtým vedenom pod sp. zn. 17 Rob 1361/1996), pretože bol v zmysle § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde viazaný jeho návrhom uplatneným v petite sťažnosti, a navyše toto konanie nebolo dosiaľ právoplatne skončené.

Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.

Nad   rámec   odôvodnenia   tohto   uznesenia   ústavný   súd   dodáva,   že   právoplatné rozhodnutie o zastavení exekúcie nie je prekážkou rozhodnutej veci na začatie exekučného konania o novom návrhu na vykonanie exekúcie medzi tými istými účastníkmi z toho istého právneho   dôvodu   za predpokladu   úspešnosti   sťažovateľa   v právnej   veci   proti   povinnej o zaplatenie 3 319,29 € s príslušenstvom vedenej Krajským súdom v Košiciach pod sp. zn. 3 Cb 4/2008.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 20. októbra 2011