znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 451/2013-10

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 24. júla 2013 predbežne prerokoval sťažnosť Ing. M. J., P., ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 19 ods. 1, čl. 39 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

-   rozhodnutiami   Sociálnej   poisťovne   č.   741   009   7035   z   10.   septembra   2008, č. 741 009 7035 z 12. decembra 2008, č. 741 009 7035 z 3. mája 2011 a jej postupom v konaniach, ktoré predchádzali ich vydaniu,

- postupom Krajského súdu v Trenčíne v konaní vedenom pod sp. zn. 43 Sd/20/2008 a jeho rozsudkom z 23. augusta 2011 a

- postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. 7 So/208/2011 a jeho rozsudkom z 30. októbra 2012, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Ing. M. J. o d m i e t a.  

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 3. januára 2013 doručená   sťažnosť   Ing.   M.   J.,   P.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   ktorou   namieta   porušenie základných   práv podľa   čl.   19   ods.   1, čl.   39   ods.   1   a čl.   48 ods.   2   Ústavy   Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozhodnutiami Sociálnej poisťovne č. 741 009 7035 z 10. septembra 2008, č. 741 009 7035 z 12. decembra 2008, č. 741 009 7035 z 3. mája   2011   a   jej   postupom   v   konaniach,   ktoré   predchádzali   ich   vydaniu,   postupom Krajského súdu v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 43 Sd/20/2008 a jeho rozsudkom z 23. augusta 2011 a postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 7 So/208/2011 a jeho rozsudkom z 30. októbra 2012.

Zo   sťažnosti   a z   jej   príloh   vyplýva,   že   sťažovateľovi   bol   na   základe   žiadosti zo 7. mája 2008 rozhodnutím Sociálnej poisťovne č. 741 009 7035 z 10. septembra 2008 priznaný   invalidný   dôchodok   vo   výške   5   875   Sk   s   účinnosťou   od   14.   mája   2008. Rozhodnutím Sociálnej poisťovne č. 741 009 7035 z 12. decembra 2008 bol sťažovateľovi invalidný dôchodok znížený na sumu 208,80 € s účinnosťou od 2. marca 2009 a následne rozhodnutím č. 741 009 7035 z 3. mája 2011 bol zvýšený na sumu 464,30 € s účinnosťou od 3. februára 2010.

Proti   rozhodnutiam   Sociálnej   poisťovne   podal   sťažovateľ   odvolanie,   o   ktorom rozhodol   krajský   súd   rozsudkom   č.   k.   43   Sd/20/2008-103   z   23.   augusta   2011   tak,   že rozhodnutie   Sociálnej   poisťovne   z   10.   septembra   2008   v   spojení   so   zmeňujúcimi rozhodnutiami z 12. decembra 2008 a z 3. mája 2011 podľa § 250q ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) potvrdil.

Proti tomuto rozsudku podal sťažovateľ odvolanie, o ktorom rozhodol najvyšší súd rozsudkom   sp.   zn. 7 So/208/2011 z 30.   októbra 2012 tak, že rozsudok   krajského súdu potvrdil.

Sťažovateľ   v   sťažnosti   namieta,   že   rozsudok   najvyššieho   súdu   nie   je   dostatočne odôvodnený. V tejto súvislosti uvádza:

„Podľa   názoru   sťažovateľa   sa   však   NS   SR   v   odôvodnení   rozsudku   nevyporiadal so všetkými   argumentmi uvedenými v odvolaní, ako aj   v predchádzajúcich výpovediach a faktoch tvrdených sťažovateľom, a to aj napriek povinnosti upravenej v ustanovení § 157 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku... Z odôvodnenia rozsudku však nevyplýva, ako sa NS SR vyporiadal s diagnózou stanovenou už pri hospitalizácii sťažovateľa v NsP S., keďže v prepúšťacej   správe   z   neurologického   oddelenia   zo   dňa   11.   11.   2005   bolo   uvedené,   že sťažovateľovi   bol   zistený   organický   psychosyndróm   (syndróm   nápadného   zhoršenia novopamäte   aj   staropamäte   so   zachovaním   bezprostredného   rozpamätania   a   znížená schopnosť naučiť sa novú látku a dezorientovanosť v čase alebo aj amnestický syndróm

-rôznorodé psychické disfunkcie), ktorý však všetky nasledujúce lekárske správy a posudky opomínali a uvedenú nejasnosť neodstránil ani NS SR, a teda nereagoval na podstatné odvolacie otázky (t.j. nebol dostatočne zistený skutkový stav). Uvedené nie je podľa názoru sťažovateľa   možné   posúdiť   ako   skutočnosť,   ktorá   nemala   podstatný   vplyv   na   výsledok rozhodnutia (kedy nie je povinnosťou súdu zaoberať sa všetkými námietkami odvolateľa), t.j. rozhodnutie nebolo odôvodnené v súlade s princípmi a judikatúrou ESĽP. Na základe toho sa sťažovateľ domnieva, že nemožno akceptovať, aby odôvodnenie rozhodnutia súdu vychádzalo a riadilo sa len lekárskymi správami s odbornými výrazmi a diagnózami (často pre bežných ľudí nezrozumiteľnými) pri rozhodovaní bez toho, aby obsahovalo aj stručné opísanie   a   objasnenie   skutočností   pochopiteľným,   zrozumiteľným   a   presvedčivým spôsobom.

... NS SR sa touto skutočnosťou nezaoberal a neodôvodnil ju (t. j. v odôvodnení nevysvetlil, z akého dôvodu sa nezaoberal základným bodom odvolania, a to prepúšťacou správou z neurologického vyšetrenia z roku 2005 a v nej uvedenou diagnózou organický psychosyndróm), ale vychádzal len z neskorších lekárskych posudkov, ktoré sa však danou prepúšťacou správou takisto nezaoberali.“

Sťažovateľ v sťažnosti ďalej uvádza:«Podľa názoru sťažovateľa bolo povinnosťou posudkových lekárov pri posudzovaní zdravotného stavu objektívne zistiť dátum vzniku invalidity (ako aj jej miery) a vychádzať nielen z predložených lekárskych správ (naviac keď ich posudkoví lekári nepovažovali za dostačujúce) a skúmať skutkový stav v rámci posudkovej činnosti komplexne aj s ohľadom na skutočnosť, že zdravotný stav posudzovaného môže byť takej závažnosti, že objektívne vzhľadom na poškodenie organizmu (a tým väčšmi nervového systému) nie je schopný sám sa   zorientovať   v   možnostiach,   ktoré   mu   právny   poriadok   umožňuje.   Práve   v   prípade sťažovateľa sa stalo, že dlhé obdobie po náhlej cievnej mozgovej príhode mu jeho zdravotný stav   nedovoľoval   reálne   sa   domáhať   svojich   práv   a   až   v   roku   2008   po   absolvovaní medikamentóznej   liečby   bol   schopný   podať   žiadosť   o   priznanie   invalidného   dôchodku. Liečba v období od roku 2005 spôsobila zlepšovanie mozgových funkcií (sťažovateľ dokázal rozoznať, či je ráno alebo večer) a postupné obnovovanie orientačných schopností, ktoré boli narušené okrem iného aj podstatným zúžením zorného poľa... ktoré bolo sťažovateľovi diagnostikované   už   v   roku   2005   pri   hospitalizácii   na   neurologickom   oddelení   očným konzíliom zo dňa 10. 11. 2005. Aj tieto skutočnosti dokazujú, že zdravotný stav ihneď po mozgovej   príhode   nemohol   byť   objektívne   lepší,   resp.   nemožno   akceptovať   tvrdenie obsiahnuté v lekárskom posudku zo dňa 1. 7. 2011, že „ťažká organická porucha sa vyvíjala postupne   a   závažnou   sa   stala   až   vtedy,   keď   pre   túto   diagnózu   musel   byť   sťažovateľ hospitalizovaný“,   ako   ani   záver,   že   „očné   vyšetrenie   nemá   vplyv   na   zmenu   dátumu priznania   invalidného   dôchodku“,   nakoľko   danými   skutočnosťami   je   preukázané,   že porucha mozgu   a   výpadok   zorného poľa   vznikol   v priamej   súvislosti s náhlou cievnou mozgovou príhodou....

Sťažovateľ je toho názoru, že celé konanie a jeho výsledok vyznieva nespravodlivo, najmä   z   pohľadu   vnútorného   pocitu   krivdy   vzniknutého   na   základe   ešte   doteraz dostatočným spôsobom nezodpovedaným otázkam týkajúcich sa podanej liečby po mozgovej mŕtvici (námietky sú obsiahnuté v sťažnosti adresovanej Úradu pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou),   resp.   následného   poučenia   v   prepúšťacej   správe,   ktoré   v   spojení s negatívnymi dôsledkami choroby spôsobili, že sťažovateľ nebol vlastnými silami schopný nielen   vybaviť   potrebné   záležitosti   súvisiace   s   preukazovaním   zníženej   pracovnej schopnosti, ale ani sa o seba postarať a žiť plnohodnotný život (bola potrebná celodenná starostlivosť   matky).   Dátum   vzniku   invalidity   je   pritom   dôležitou   okolnosťou,   z   ktorej vyplývajú viaceré závažné dôsledky, najmä platenie poistného na sociálne poistenie (v čase ochorenia bol sťažovateľ SZČO), či zánik životných poistení a pod....»

Sťažovateľ v sťažnosti namieta celkovú dĺžku odvolacieho konania, pričom tvrdí, že najvyšší súd rozhodoval v predmetnej veci neprimerane dlho. V tejto súvislosti v sťažnosti uvádza:

„Sťažovateľ   takisto   namieta   porušenie   svojho   práva   na   prejednanie   veci   bez zbytočných prieťahov a v primeranej lehote garantovaného ústavným poriadkom Slovenskej republiky vzhľadom na dĺžku konania a rozhodovania na NS SR, nakoľko hoci zložitosť veci si nevyžadovala vykonanie ďalších dôkazov, o odvolaní proti rozhodnutiu KS TT zo dňa 23. 8. 2011 rozhodol až po uplynutí 13 mesiacov (dňa 30. 10. 2011), čo nie je pre dané konanie,   kde   sa   rozhoduje   o   hmotnom   zabezpečení   zdravotne   postihnutej   osoby,   podľa názoru   sťažovateľa   akceptovateľné.   Bez   toho,   aby   NS   SR   vykonával   akékoľvek   úkony, vo veci   nekonal   aj   napriek   urgenciám   sťažovateľa   a   spôsobil   tak   právnu   neistotu a nemožnosť sa domáhať svojich práv, nakoľko SP bez rozhodnutia NS SR odmietla konať o návrhoch   sťažovateľa.   Zároveň   sťažovateľ   poukazuje   na   celkovú   dĺžku   konania zahŕňajúcu konanie a rozhodovanie na SP, KS TT a NS SR, nakoľko konanie o žiadosti o priznanie invalidného dôchodku začalo dňa 7. 5. 2008, t. j. pred vyše 4 rokmi.“

Na   základe   týchto   skutočností   sťažovateľ   navrhuje,   aby   ústavný   súd   po   prijatí sťažnosti na ďalšie konanie rozhodol týmto nálezom:

„Základné právo... podľa čl. 19 ods. 1... [a]... podľa čl. 39 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky   bolo   porušené   konaním   a   rozhodovaním   Sociálnej   poisťovne   Bratislava, Krajského súdu Trnava a Najvyššieho súdu Slovenskej republiky.

Základné právo prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru... bolo porušené postupom a rozhodnutím Najvyššieho súdu Slovenskej republiky.

Zrušuje   sa   rozsudok   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   č.   k.   7So/208/2011 zo dňa 30. 10. 2012 a vec vracia Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky na ďalšie konanie. Sťažovateľovi sa priznáva primerané finančné zadosťučinenie 5.000 €, ktoré je mu Najvyšší súd Slovenskej republiky povinný vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.“

Návrh na priznanie primeraného finančného zadosťučinenia sťažovateľ odôvodňuje tým, že „počas nečinnosti NS SR sa nemohol účinne domáhať svojich práv týkajúcich sa primeraného hmotného zabezpečenia a na jeho základe mu vznikla škoda tým, že nemal príjem, na ktorý mal nárok, nakoľko jeho zdravotný stav bol v čase po vzniku zdravotného postihnutia natoľko vážny, že si vyžadoval zvýšené finančné prostriedky súvisiace s liečbou, pričom   nemožno   opomenúť   ani   tú   skutočnosť,   že   sťažovateľ   bol   v   čase   po   vzniku zdravotného postihnutia vyradený z akéhokoľvek spoločenského života, pričom zo strany príslušných   orgánov   mu   nebola   poskytnutá   dostatočná   pomoc   týkajúca   sa   riešenia vzniknutej situácie s ohľadom na možnosti, ktorú mu právny poriadok Slovenskej republiky poskytoval“.

Ešte   pred   predbežným   prerokovaním   sťažnosti   sudca   IV.   senátu   ústavného   súdu Ladislav Orosz (ďalej aj „oznamovateľ“) listom z 28. marca 2013 v zmysle § 27 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) predsedníčke ústavného súdu oznámil, že vo veciach uvedených v oznámení je členom senátu IV. ÚS (ako sudca spravodajca, resp. člen senátu). Vo všetkých uvedených veciach figuruje na strane odporcu (aj) najvyšší súd, a to   v   rámci   jeho   rozhodovacej   činnosti   (trestnoprávnej,   občianskoprávnej, obchodnoprávnej a správnej). Oznamovateľ, aj keď sa necítil byť v uvedených veciach predpojatý pri výkone funkcie sudcu a bol pripravený rozhodnúť o sťažnostiach objektívne a nestranne, vzhľadom na (i) podané trestné oznámenie JUDr. Š. H. (predsedu najvyššieho súdu) z 22. februára 2013 proti jeho osobe, ako aj (ii) JUDr. Š. H. v televízii 21. februára 2013   a   11.   marca   2013   prezentované   osobné   invektívy   proti   jeho   osobe   predložil   vec predsedníčke   ústavného   súdu   na   zabezpečenie   postupu   podľa   §   28   ods.   2   zákona   o ústavnom súde.

Prvý senát ústavného súdu uznesením č. k. I. ÚS 367/2013-8 z 5. júna 2013 rozhodol, že sudca IV. senátu ústavného súdu Ladislav Orosz vo veci vedenej pod sp. zn. Rvp 6/2013 nie je vylúčený z výkonu sudcovskej funkcie. V nadväznosti na to IV. senát ústavného súdu v konaní o sťažnosti sťažovateľa pokračoval ďalej v konaní.

II.

Ústavný súd podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde ústavný súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   návrhy   vo   veciach,   na   ktorých prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy   podané   oneskorene,   môže   ústavný   súd   na   predbežnom   prerokovaní   odmietnuť uznesením   bez   ústneho   pojednávania.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je zjavne   neopodstatnený.   Ak   ústavný   súd   navrhovateľa   na   také   nedostatky   upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

Podľa § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde je ústavný súd viazaný návrhom na začatie konania okrem prípadov výslovne uvedených v tomto zákone. Viazanosť ústavného súdu návrhom na začatie konania sa prejavuje predovšetkým vo viazanosti petitom návrhu na začatie konania, teda tou časťou sťažnosti (v konaní podľa čl. 127 ústavy), v ktorej sťažovateľ   špecifikuje,   akého   rozhodnutia   sa   od   ústavného   súdu   domáha   (§   20   ods.   1 zákona o ústavnom súde), čím zároveň vymedzí predmet konania pred ústavným súdom z hľadiska   požiadavky   na   poskytnutie   ústavnej   ochrany.   Vzhľadom   na   uvedené   môže ústavný súd rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovateľ domáha v petite svojej sťažnosti, a vo vzťahu   k   tomu   subjektu,   ktorý   označil   za   porušovateľa   svojich   práv   (m.   m. IV. ÚS 415/09, IV. ÚS 355/09, II. ÚS 19/05, III. ÚS 2/05).

Sťažovateľ v petite sťažnosti uvádza, že k porušeniu jeho základných práv podľa čl. 19 ods. 1 a čl. 39 ods. 1 ústavy došlo „konaním a rozhodovaním Sociálnej poisťovne Bratislava,   Krajského súdu   Trnava a Najvyššieho súdu   Slovenskej republiky“. V petite sťažnosti   tiež   namieta   porušenie   svojho   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie svojej záležitosti v primeranej   lehote   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   rozsudkom   najvyššieho   súdu   sp.   zn. 7 So/208/2011 z 30. októbra 2012, pričom uvedený rozsudok najvyššieho súdu priložil ako prílohu   k   sťažnosti.   Z   predmetného   rozsudku   je zrejmé,   že   najvyšší   súd   ním   rozhodol o odvolaní sťažovateľa proti rozsudku krajského súdu č. k. 43 Sd/20/2008-103 z 23. augusta 2011. Krajský súd predmetným rozsudkom rozhodol o opravnom prostriedku sťažovateľa podľa   §   250l   OSP   tak,   že   potvrdil   rozhodnutie   Sociálnej   poisťovne   č.   741   009   7035 z 10. septembra   2008   v   spojení   s   rozhodnutiami   Sociálnej   poisťovne   č.   741   009   7035 z 12. decembra 2008 a č. 741 009 7035 z 3. mája 2011.

1. K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 19 ods. 1 a čl. 39 ods. 1 ústavy   rozhodnutiami   Sociálnej   poisťovne   č.   741   009   7035   z   10.   septembra   2008, z 12. decembra 2008, z 3. mája 2011 a jej postupom v konaniach, ktoré predchádzali ich vydaniu, a postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 43 Sd/20/2008 a jeho rozsudkom z 23. augusta 2011

Špecifickosť sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy spočíva okrem iného aj v tom, že k jej podaniu môže zásadne dôjsť až subsidiárne. Zmysel a účel zásady subsidiarity vyplýva aj z toho, že ochrana ústavnosti nie je a ani z povahy veci nemôže byť iba úlohou ústavného súdu, ale je takisto úlohou všetkých orgánov verejnej moci, v tom rámci predovšetkým všeobecného   súdnictva.   Ústavný   súd   predstavuje   v   tejto   súvislosti   inštitucionálny mechanizmus,   ktorý   nastupuje   až   v   prípade   zlyhania   všetkých   ostatných   do   úvahy prichádzajúcich orgánov verejnej moci.

K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 19 ods. 1 a čl. 39 ods. 1 ústavy rozhodnutiami Sociálnej poisťovne č. 741 009 7035 z 10. septembra 2008, z 12. decembra 2008,   z   3.   mája   2011   a   jej   postupom   v   konaniach,   ktoré   predchádzali   ich   vydaniu, a postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 43 Sd/20/2008 a jeho rozsudkom z 23. augusta 2011 ústavný súd poukazuje na princíp subsidiarity ustanovený v čl. 127 ods. 1 ústavy (premietnutý aj do § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde), z ktorého vyplýva, že právomoc   ústavného   súdu   je   daná   iba   vtedy,   ak   o   ochrane   základných   práv   a   slobôd nerozhoduje   iný   súd.   Ústavný   súd   preto   konštatuje,   že   nemá   právomoc   preskúmať namietané rozhodnutia Sociálnej poisťovne z 10. septembra 2008, z 12. decembra 2008, z 3. mája 2011   a jej postup v konaniach, ktoré predchádzali vydaniu týchto rozhodnutí, pretože ich preskúmal na základe opravného prostriedku sťažovateľa podľa § 250l a nasl. OSP krajský súd. Rovnako tak ústavný súd konštatuje nedostatok právomoci preskúmať postup krajského súdu v namietanom konaní a jeho rozsudok z 23. augusta 2011, pretože ich preskúmal najvyšší súd na základe odvolania sťažovateľa podľa § 201 a nasl. OSP.

Z uvedeného dôvodu ústavný súd sťažnosť v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie.

2.   K   namietanému   porušeniu   základného   práva   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom najvyššieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 7 So/208/2011 a jeho rozsudkom z 30. októbra 2012

O   zjavnú   neopodstatnenosť   sťažnosti   smerujúcej   proti   zbytočným   prieťahom v súdnom konaní ide predovšetkým vtedy, ak namietaným postupom alebo rozhodnutím orgánu   verejnej   moci   nemohlo dôjsť   k porušeniu   toho   základného práva, ktoré označil sťažovateľ, a to pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím tohto orgánu a základným právom, porušenie ktorého sa namietalo, ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo procesný stav,   ktorý   vylučuje,   aby   ten   orgán   (najvyšší   súd)   porušoval   uvedené   základné   právo, pretože uvedená   situácia   alebo stav   takú   možnosť   reálne nepripúšťajú   (III.   ÚS   263/03, IV. ÚS 16/04, II. ÚS 1/05, III. ÚS 342/08).

Zjavná   neopodstatnenosť   sťažnosti   namietajúcej   porušenie   základného   práva   na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, resp. práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru môže vyplývať aj z toho, že porušenie uvedených práv sa namieta v takom konaní pred všeobecným súdom, v ktorom už v sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy označený všeobecný súd meritórne rozhodol pred jej podaním (II. ÚS 184/06), a preto už k namietanému porušovaniu týchto práv   nečinnosťou   tohto   súdu   v   čase   doručenia   sťažnosti   nemohlo   dochádzať   (m.   m. II. ÚS 387/06), t. j. musí smerovať proti aktuálnemu a trvajúcemu zásahu orgánov verejnej moci do základných práv sťažovateľa. Uvedený názor vychádza zo skutočnosti, že táto sťažnosť zohráva aj významnú preventívnu funkciu, a to ako účinný prostriedok na to, aby sa   predišlo   zásahu   do   základných   práv,   a   v   prípade,   že   už   k   zásahu   došlo,   aby   sa v porušovaní týchto práv ďalej nepokračovalo (napr. IV. ÚS 104/03, IV. ÚS 73/05).

Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu podstatou, účelom a cieľom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty. Ústavný   súd   preto   poskytuje   ochranu   tomuto   základnému   právu   len   vtedy,   ak   bola   na ústavnom súde uplatnená v čase, keď namietané porušenie tohto práva ešte mohlo trvať (napr. I. ÚS 22/01, I. ÚS 77/02, I. ÚS 116/02). Ak v čase doručenia sťažnosti ústavnému súdu už nemôže dochádzať k namietanému porušovaniu označeného práva, ústavný súd sťažnosť   odmietne   ako   zjavne neopodstatnenú   (§   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde), pretože konanie o takej sťažnosti pred ústavným súdom už nie je spôsobilé naplniť účel ochrany, ktorý ústavný súd poskytuje vo vzťahu k základnému právu na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a právu podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (m. m. I. ÚS 6/03). Uvedený právny názor ústavného súdu je akceptovaný aj judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva (pozri Miroslav Mazurek proti Slovenskej republike, rozhodnutie o sťažnosti č. 16970/05 z 3. marca 2009).

Ústavný   súd   konštatuje,   že   predmetom   sťažnosti   v   tejto   časti   je   preskúmavanie opodstatnenosti tvrdenia sťažovateľa, podľa ktorého postupom najvyššieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 7 So/208/2011 malo dôjsť k porušeniu jeho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Zo sťažnosti a z jej príloh je zrejmé, že najvyšší súd v namietanom konaní rozhodol rozsudkom 30. októbra 2012. Keďže sťažovateľ namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom najvyššieho súdu v namietanom konaní sťažnosťou doručenou ústavnému súdu 3. januára 2013, t. j. v čase, keď najvyšší súd už vo veci samej nekonal, v dôsledku čoho už k namietanému porušovaniu v sťažnosti označených práv jeho postupom nemohlo dochádzať, ústavný súd sťažnosť v súlade s § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol v tejto časti ako zjavne neopodstatnenú.

3. K namietanému porušeniu základných práv sťažovateľa podľa čl. 19 ods. 1 a čl.   39   ods.   1   ústavy   postupom   najvyššieho   súdu   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 7 So/208/2011 a jeho rozsudkom z 30. októbra 2012

Podľa   ustálenej judikatúry   ústavného súdu   absencia   porušenia   ústavnoprocesných princípov vylučuje založenie sekundárnej zodpovednosti všeobecných súdov za porušenie základných práv a slobôd sťažovateľa hmotnoprávneho charakteru, medzi ktoré patria aj sťažovateľom označené základné práva podľa čl. 19 ods. 1 a čl. 39 ods. 1 ústavy (m. m. IV. ÚS 116/05). Ústavný súd v súlade so svojou skoršou judikatúrou (napr. II. ÚS 78/05) aj naďalej zastáva názor, že všeobecný súd zásadne nemôže byť sekundárnym porušovateľom základných práv, práv a slobôd hmotného charakteru, ak toto porušenie nevyplýva z toho, že všeobecný súd súčasne porušil ústavnoprocesné princípy vyplývajúce z čl. 46 až čl. 48 ústavy,   prípadne   čl.   6   dohovoru.   V   opačnom   prípade   by   ústavný   súd   bol   opravnou inštanciou   voči   všeobecným   súdom,   a   nie   súdnym   orgánom   ochrany   ústavnosti   podľa čl. 124   ústavy   v   spojení   s   čl.   127   ods.   1   ústavy.   Ústavný   súd   by   takým   postupom nahradzoval skutkové a právne závery v rozhodnutiach všeobecných súdov, ale bez toho, aby vykonal dokazovanie, ktoré je základným predpokladom na to, aby sa vytvoril skutkový základ rozhodnutí všeobecných súdov a jeho subsumpcia pod príslušné právne normy.

Sťažovateľ vo svojej sťažnosti   namieta, že najvyšší súd sa   v odôvodnení svojho rozsudku   nedostatočne   vysporiadal   s   jeho   odvolacími   námietkami.   Právo   na   riadne odôvodnenie rozhodnutia súdu je súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé konanie podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (m. m. IV. ÚS 115/03). Podľa   §   20   ods.   3   zákona   o   ústavnom   súde   je   ústavný   súd   viazaný   návrhom sťažovateľa, ktorý je vyjadrený v návrhu na rozhodnutie (petite). Tvrdenia o porušení iných ustanovení   ústavy,   ktoré   sťažovateľ   uvádza   v   texte   sťažnosti   mimo   petitu,   je   v   súlade s doterajšou judikatúrou ústavného súdu potrebné považovať iba za súčasť argumentácie sťažovateľa (III.   ÚS   149/04,   II.   ÚS   65/07,   IV.   ÚS   279/07).   Sťažovateľ v petite   svojej sťažnosti nenamieta porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa   čl. 46 ods.   1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Z toho dôvodu ústavný súd mohol skúmať prípadné porušenie základných práv podľa čl. 19 ods. 1 a čl. 39 ods. 1 ústavy len v súvislosti s tvrdeným porušením základného práva na prerokovanie veci   bez zbytočných prieťahov podľa   čl.   48 ods.   2 ústavy a práva na prejednanie   záležitosti   v   primeranej   lehote   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru.   Ústavný   súd rozhodol,   že   sťažnosť   v   časti,   v   ktorej   sťažovateľ   namieta   porušenie   základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, je zjavne neopodstatnená, preto   nemôže   vysloviť   ani porušenie   základných   práv   sťažovateľa   podľa   čl.   19   ods.   1 a čl. 39 ods. 1 ústavy.

Na tomto základe ústavný súd odmietol sťažnosť aj v tejto časti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

Vzhľadom   na odmietnutie   sťažnosti   ako celku   stratilo   opodstatnenie   zaoberať sa ďalšími návrhmi sťažovateľa uvedenými v sťažnosti.

Napriek   uvedenému   ústavný   súd   nad   rámec   svojho   rozhodnutia   poukazuje   na odôvodnenie rozsudku najvyššieho súdu, v ktorom sa uvádza:

„Odvolací   súd   rovnako   ako   súd   prvého   stupňa   dospeli   k   rovnakému   záveru,   že posudkoví lekári v lekárskych posudkoch zhodnotili zdravotný stav navrhovateľa v súlade s § 71 ods. 3 a ods. 4 zákona o sociálnom poistení. Hoci navrhovateľ v odvolaní namietal nesprávne určenie percentuálnej miery poklesu schopnosti vykonávať zárobkovú činnosť, neuviedol žiadne také skutkové a právne dôvody, ktoré by spochybňovali správnosť záverov posudkovej lekárky MUDr. M. B. a ostatných posudkových lekárov, ktorí jeho zdravotný stav skúmali skôr.

V dôsledku skutočnosti, že od dátumu vzniku invalidity sa zisťuje potrebná doba dôchodkového poistenia, súd prvého stupňa v dostatočnom rozsahu doplnil o tejto otázke dokazovanie   o   ďalšie   lekárske   správy.   Aj   podľa   názoru   odvolacieho   súdu   o   odbornej úrovni, objektívnosti a správnosti záverov posudkových lekárov sociálnej poisťovne nebolo dôvodu pochybovať.

Krajský súd preto nepochybil, keď na základe výsledkov vykonaného dokazovania rozhodnutie odporkyne považoval za vecne správne a zákonné. Najvyšší súd Slovenskej republiky preto podľa § 219 OSP rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil ako vecne správny. Podľa § 250k ods. 1 prvá veta OSP ak mal žalobca úspech celkom alebo sčasti, súd mu proti žalovanému prizná právo na úplnú alebo čiastočnú náhradu trov konania. V prejednávanej veci navrhovateľ v odvolacom konaní nebol úspešný, preto odvolací súd mu nepriznal náhradu trov odvolacieho konania (§ 250k ods. 1 OSP).“

Z odôvodnenia rozsudku najvyššieho súdu vyplýva, že sa stotožňuje s rozhodnutím krajského   súdu,   čo   sa   týka   zhodnotenia   zdravotného   stavu   sťažovateľa   a považuje rozhodnutie   krajského   súdu   za   vecne   správne   a zákonné.   Ústavný   súd   tento   záver najvyššieho   súdu   nemá   dôvod   spochybňovať   a obidve   rozhodnutia   všeobecných   súdov považuje za ústavne akceptovateľné.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 24. júla 2013