znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 451/2011-15

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 20. októbra 2011 predbežne prerokoval sťažnosť H. G., B., Š. O., B., a J. K., B., zastúpených advokátom JUDr. V. Š., B., vo veci namietaného porušenia ich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Bratislava II vo veci vedenej pod sp. zn. 7 C/391/2000 a jeho rozsudkom zo 6. apríla 2009 a postupom Krajského súdu v Bratislave vo veci vedenej pod sp. zn. 5 Co 263/09 a jeho rozsudkom z 20. apríla 2010 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť H. G., Š. O. a J. K. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 6. júla 2010 doručená sťažnosť H. G., Š. O. a J. K. (ďalej len „sťažovatelia“), ktorou namietali porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej   len   „ústava“)   a práva   podľa   čl. 6   ods. 1 Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Bratislava II (ďalej len   „okresný   súd“)   vo   veci   vedenej   pod   sp. zn.   7 C/391/2000   a jeho   rozsudkom   č. k. 7 C/391/2000-111   zo   6.   apríla   2009   (ďalej   aj „napadnutý   rozsudok   okresného   súdu“) a postupom Krajského súdu   v Bratislave (ďalej len „krajský súd“)   vo veci vedenej pod sp. zn.   5 Co 263/09   a jeho   rozsudkom   č. k.   5 Co 263/09-144   z   20.   apríla   2010   (ďalej aj „napadnutý rozsudok krajského súdu“).

Podstatou   sťažnosti   je   nesúhlas   sťažovateľov   (v konaní   pred   všeobecnými   súdmi v procesnom postavení žalovaných v 1. až 3. rade) s výsledkom súdneho konania o určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam.

Zo   sťažnosti   vyplýva,   že   M. O.   (právna   predchodkyňa   sťažovateľov)   bola vlastníčkou pozemku v kat. úz. T., parc. č..., orná pôda o výmere 2758 m2 zapísaného na LV č... (ďalej len „nehnuteľnosť“).

Na základe právneho úkonu označeného ako „vyvlastňovacia dohoda“ z 26. júla 1960 (ďalej aj „dohoda“) uzatvoreného medzi vtedajším československým štátom (ďalej len „štát“) a M. O. nadobudol vlastnícke právo k predmetnej nehnuteľnosti štát, pričom išlo o dohodu, ktorou sa malo predísť vyvlastneniu podľa zákona č. 87/1958 Zb. o stavebnom poriadku,   ktorý   nadobudol   účinnosť   v   deň   podpisu   tejto   dohody. Z príloh   priložených k sťažnosti ďalej vyplýva, že označená dohoda nebola predmetom zápisu v pozemkovej knihe.

Po smrti M. O. 1. júna 1997 boli uvedené nehnuteľnosti zahrnuté do dedičstva po nej. Na základe osvedčenia o dedičstve sp. zn. 22 D 540/97, Dnot 117/97 zo 6. mája 1999 boli sťažovatelia   v   katastri   nehnuteľností   zapísaní   ako   spoluvlastníci   nehnuteľnosti,   každý v pomere 1/3 k celku.

Hlavné mesto Slovenskej republiky Bratislava (ďalej len „hlavné mesto“) podalo 31. júla   2000   okresnému   súdu   návrh,   ktorým   sa   domáhalo   určenia,   že   nehnuteľnosť do dedičstva   po   nebohej M. O. nepatrí   a že   sťažovatelia   nie   sú   jej   podielovými spoluvlastníkmi. Hlavné mesto neskôr navrhlo zmenu návrhu na začatie konania, a to tak, že žiadalo, aby súd určil, že vlastníkom nehnuteľnosti je hlavné mesto.

Okresný   súd   napadnutým   rozsudkom   žalobe   vyhovel   a   určil,   že   vlastníkom nehnuteľnosti   je hlavné   mesto.   Okresný   súd   nezistil, že   by   predmetná   „vyvlastňovacia dohoda“ (ktorú podľa jej obsahu posúdil ako kúpnu zmluvu) bola neplatná ani že by bola v rozpore s vtedy platnými právnymi predpismi. V konaní nebolo preukázané ani to, že by M. O.   zmluvu nepodpísala. Okresný   súd taktiež nedospel   k záveru,   že   by bola dohoda uzatvorená v tiesni za nápadne nevýhodných podmienok. V odôvodnení svojho rozsudku okresný súd ďalej uviedol, že vlastníkom spornej nehnuteľnosti bol štát a na hlavné mesto prešlo vlastnícke právo k spornej nehnuteľnosti v súlade s § 2 ods. 2 zákona Slovenskej národnej   rady   č. 138/1991   Zb.   o majetku   obcí   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len „zákon   č. 138/1991   Zb.“).   Sťažovatelia   podali   proti   rozsudku   okresného   súdu č. k. 7 C/391/2000-111 zo 6. apríla 2009 v zákonnej lehote odvolanie.

Krajský súd napadnutý rozsudok okresného súdu potvrdil, a potom, ako sa v celom rozsahu stotožnil s jeho odôvodnením, sa obmedzil v podstate na konštatovanie správnosti dôvodov uvedených okresným súdom, avšak zároveň doplnil aj ďalšie dôvody potvrdzujúce správnosť prvostupňového rozhodnutia.

Sťažovatelia   sa   svojou   sťažnosťou   domáhajú,   aby   ústavný   súd   rozhodol,   že   ich „základné právo... na súdnu a inú právnu ochranu podľa 4l. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a právo na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým vykonávaným dôkazom podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, postupom Okresného súdu v Bratislava II pod sp. zn.   7 C/391/2000   a   v   odvolacom   konaní   vedenom   na   Krajskom   súde   v   Bratislave vedenom   pod   sp. zn.   5 Co 263/09,   porušené   bolo“. Zároveň   sťažovatelia   navrhli,   aby ústavný   súd   napadnutý   rozsudok   krajského   súdu   zrušil   a vec   vrátil okresnému   súdu   na ďalšie konanie.

Sťažovatelia   taktiež navrhli, aby ústavný súd odložil   vykonateľnosť napadnutého rozsudku krajského súdu.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   § 25   ods. 1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či   dôvody   uvedené   v § 25   ods. 2   zákona   o ústavnom   súde nebránia   jeho   prijatiu   na   ďalšie   konanie.   Podľa   tohto   ustanovenia   návrhy   vo   veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Za   zjavne   neopodstatnenú   možno   považovať   sťažnosť   vtedy,   keď   namietaným postupom orgánu štátu alebo jeho rozhodnutím nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označili sťažovatelia, a to pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti   medzi   označeným   postupom   orgánu   verejnej   moci   alebo   jeho   rozhodnutím a základným právom   alebo slobodou,   porušenie ktorých   sa   namietalo, prípadne z iných dôvodov.   O   zjavne   neopodstatnenú   sťažnosť   ide   preto   vtedy,   ak   pri   jej   predbežnom prerokovaní ústavný súd nezistil možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie (napr. I. ÚS 140/03, IV. ÚS 166/04, IV. ÚS 136/05, II. ÚS 98/06, III. ÚS 198/07, IV. ÚS 27/2010).

Pred samotným posúdením sťažnosti ústavný súd považuje za potrebné vymedziť rozsah základných práv, porušenie ktorých   sťažovatelia namietajú, a možnosť porušenia ktorých   má   ústavný   súd   preskúmať   v rámci   predbežného   prerokovania   sťažnosti,   ako aj rozsah napadnutých rozhodnutí, ktoré má ústavný súd posúdiť.

Ústavný   súd   je   podľa   § 20   ods. 3   zákona   o   ústavnom   súde   viazaný   návrhom na začatie konania (v tomto prípade sťažnosťou). Viazanosť ústavného súdu návrhom sa vzťahuje   zvlášť   na   návrh   výroku   rozhodnutia,   ktorého   sa   sťažovatelia   domáhajú   (petit sťažnosti). Ústavný súd teda môže rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovatelia domáhajú v petite   svojej   sťažnosti,   a   vo   vzťahu   k   tomu   subjektu,   ktorý   označili   za   porušovateľa svojich práv. Text uvedený mimo petitu pokladá za súčasť odôvodnenia sťažnosti, ktorý nemôže   doplniť   petit   (I. ÚS 316/09,   I. ÚS 98/2011,   II. ÚS 103/08,   II. ÚS 154/09, III. ÚS 235/05, IV. ÚS 174/2011).

V odôvodnení sťažnosti sťažovatelia okrem iného uviedli: «... Okresný súd Bratislava II v konaní 7 C/391/2000-111 i Krajský súd v Bratislave v konaní 5 Co 263/09-144 porušili čl. 2 ods. 2, čl. 46 ods. 1, čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky   čl. 6   ods. 1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd.   Podľa uvedených článkov Ústavy Slovenskej republiky a Dohovoru boli Okresný súd Bratislava II i Krajský   súd   v   Bratislave   povinní   postupovať   z   hľadiska   procesného   v   súlade s ustanoveniami   zákona   č. 99/1963 (Zb.   Občiansky   súdny   poriadok,   pozn.) v   znení neskorších predpisov (ďalej len „O. s. p.“) a súčasne boli oba tieto súdy povinné vykonať ústavne súladný výklad aplikovaných ustanovení O. s. p...

Z priebehu súdneho konania tak ako je popísané v časti I. a II. tejto sťažnosti je zrejmé, že porušením zákonných povinností podľa ustanovenia § 103 O. s. p., § 241 ods. 1 O. s. p.   v spojení   s ustanovením § 42 ods. 3 O. s. p.,   § 241 ods. 4 O. s. p.,   § 240 ods. 1 O. s. p., § 209 O. s. p., oba tieto súdy porušili i ustanovenie § 2 a § 3 O. s. p.»

Sťažovatelia   ďalej   poukázali   aj   na   obsah   základného   práva   podľa   čl. 20   ods. 1 ústavy,   keď   pred popisom   možnosti   ochrany   vlastníckeho   práva   podľa   Občianskeho zákonníka uviedli:

„Z čl. 20 ods. 1 ústavy okrem iných vyplýva aj taký záver, že vlastníkovi sa poskytuje ochrana   jeho   vlastníckeho   práva   k   veci,   ktorú   nadobudol   v   súlade   s   podmienkami upravenými   v   príslušných   všeobecne   záväzných   právnych   predpisoch.   Zákonný   obsah vlastníckeho práva (rovnaký pre všetkých vlastníkov) tvorí súbor jednotlivých oprávnení (čiastkových práv)   vlastníka   vymedzených v § 123   Občianskeho zákonníka.   Podľa   neho vlastník je v medziach zákona oprávnený predmet svojho vlastníctva držať (Ius possidendi), užívať (Ius utendi), používať plody a úžitky (Ius fruendi) a nakladať s ním. V nadväznosti na čl. 20 ods. 1 umožňuje ústava v čl. 46 ods. 1 každému vlastníkovi domáhať sa zákonom ustanoveným   postupom   svojho   práva,   teda   i   vlastníckeho   práva   na   nezávislom   a nestrannom   súde.   Ústavnoprávna   ochrana   vlastníckeho   práva   každého   vlastníka   sa premieta a konkretizuje v príslušných zákonoch, predovšetkým Občianskeho zákonníka.

V petite   sťažnosti   ale   sťažovatelia navrhli,   aby   ústavný   súd   rozhodol,   že   ich „základné právo...   na súdnu a   inú právnu ochranu   podľa   46 ods. 1 Ústavy   Slovenskej republiky a právo na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým vykonávaným dôkazom podľa čl. 48   ods. 2   Ústavy   Slovenskej   republiky,   postupom   Okresného   súdu   Bratislava   II   pod sp. zn. 7 C/391/2000 a v odvolacom konaní vedenom na Krajskom súde v Bratislave pod sp. zn.   5 Co 263/09 , porušené   bolo... Rozsudok   Krajského   súdu   v   Bratislave   zo   dňa 20. 04. 2010 sp. zn. 5 Co/263/09 sa zrušuje a vec sa vracia Okresnému súdu Bratislava II na ďalšie konanie.“.

V danej veci ústavný súd preskúmal sťažnosť len v rozsahu namietaného porušenia tých práv, ktorého vyslovenia porušenia sa sťažovatelia v petite sťažnosti domáhali (čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru). Vo vzťahu k napadnutému rozsudku okresného   súdu   ústavný   súd   uvádza,   že   aj   keď   sťažnosť   smeruje   aj   proti   tomuto rozhodnutiu,   z petitu   sťažnosti   jednoznačne   nevyplýva,   či   sa   domáhajú   aj   zrušenia napadnutého rozsudku okresného súdu. Ústavný súd vychádza z toho, že sťažovatelia sa nepriamo   dovolávajú   aj   zrušenia   napadnutého   rozsudku   okresného   súdu,   pretože   sa domáhajú, aby bola vec po rozhodnutí ústavného súdu vrátená okresnému súdu na ďalšie konanie.

1. K namietanému porušeniu základných práv sťažovateľov podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom okresného súdu č. k. 7 C/391/2000-111 zo 6. apríla 2009

Pokiaľ ide o základné práva a slobody, ústava rozdeľuje ochranu ústavnosti medzi všeobecné súdy a ústavný súd. Systém tejto ochrany je založený na princípe subsidiarity, ktorý   určuje   aj   rozsah   právomoci   ústavného   súdu   pri   poskytovaní   ochrany   základným právam a slobodám vo vzťahu k právomoci všeobecných súdov (čl. 142 ods. 1 ústavy), a to tak,   že   všeobecné   súdy   sú   primárne   zodpovedné   za   výklad   a   aplikáciu   zákonov, ale aj za dodržiavanie základných práv a slobôd (IV. ÚS 23/05).

Judikatúra ústavného súdu stabilne pripomína, že ochrana ústavnosti nie je a ani z povahy   veci   nemôže   byť   iba   úlohou   ústavného   súdu,   ale   je   takisto   úlohou   všetkých orgánov verejnej moci, v to predovšetkým všeobecného súdnictva. Ústavný súd predstavuje v   tejto   súvislosti   inštitucionálny   mechanizmus,   ktorý   nastupuje   až   v   prípade   zlyhania všetkých ostatných do úvahy prichádzajúcich orgánov verejnej moci (napr. I. ÚS 214/09). Podľa princípu subsidiarity ústavného súdu vyplývajúceho z poslednej vety čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje ústavný súd o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. V nadväznosti na to ústavný súd pripomína, že v rámci konania o sťažnosti zásadne preskúmava len právoplatné rozhodnutia, a to v tom zmysle, že musí ísť o rozhodnutia, ktorými sa konanie právoplatne skončilo (IV. ÚS 254/2011).

Vzhľadom na princíp subsidiarity ustanovený v čl. 127 ústavy je vylúčená právomoc ústavného   súdu   meritórne   konať   a rozhodovať   o sťažovateľmi   uplatnených   námietkach porušenia   ich   práv   napadnutým   rozsudkom   okresného   súdu.   Ochrany   svojich   práv   sa sťažovatelia   mohli   domáhať   a aj   sa   domáhali   podaním   odvolania   proti   napadnutému rozsudku okresného súdu.

Ústavný súd z týchto dôvodov sťažnosť sťažovateľov v časti, ktorá smeruje proti napadnutému rozsudku okresného súdu, odmietol z dôvodu nedostatku svojej právomoci podľa   § 25   ods. 2   prvej   vety   zákona   o ústavnom   súde   (obdobne   napr.   IV. ÚS 405/04, III. ÚS 133/05, III. ÚS 290/06, III. ÚS 288/07).

2. K namietanému porušeniu základných práv sťažovateľov podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom krajského súdu č. k. 5 Co 263/09-144 z 20. apríla 2010

Ústavnému   súdu   ostáva   preskúmať   sťažnosť   vo   vzťahu   k   tej   časti,   ktorou sťažovatelia   namietajú   porušenie   práv   napadnutým   rozsudkom   krajského   súdu,   v tom smere, či sú dané dôvody brániace prijatiu sťažnosti na ďalšie konanie.

Podľa   konštantnej   judikatúry   ústavný   súd   nie   je   súčasťou   systému   všeobecných súdov,   ale   podľa   čl. 124   ústavy   je   nezávislým   súdnym   orgánom   ochrany   ústavnosti. Ústavný súd nie je súdom vyššej inštancie rozhodujúcim o opravných prostriedkoch v rámci sústavy   všeobecných   súdov.   V   zásade   preto   nie   je   oprávnený   posudzovať   správnosť skutkových a následne na nich založených právnych záverov všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov v konkrétnom prípade viedli k rozhodnutiu (obdobne napr. III. ÚS 78/07, IV. ÚS 27/2010). Úlohou ústavného súdu nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov (II. ÚS 193/2010).

Do právomoci ústavného súdu v konaní podľa čl. 127 ústavy však patrí kontrola zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Skutkové a právne závery súdu môžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a   tak   z   ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02, III. ÚS 271/05, III. ÚS 153/07). Z týchto hľadísk ústavný súd preskúmal sťažnosť sťažovateľov namietajúcich porušenie základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných   prieťahov   a   v   jeho   prítomnosti   a   aby   sa   mohol   vyjadriť   ku   všetkým vykonávaným dôkazom...

Podľa   čl. 6   ods. 1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom.

Článok 46 ods. 1 ústavy je primárnym východiskom pre zákonom upravené konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky príslušných na poskytovanie právnej ochrany garantovanej   v   siedmom   oddiele   druhej   hlavy   ústavy   (IV. ÚS 115/07).   Podľa   ustálenej judikatúry ústavného súdu nemožno vidieť medzi základným právom podľa čl. 46 ods. 1 ústavy   a právom   podľa   čl. 6   ods. 1   dohovoru   zásadnú   odlišnosť   (m. m.   II. ÚS 71/97), a preto sa ich porušenie skúma spoločne.

Základom   argumentácie   sťažovateľov   je   tvrdenie,   že   nehnuteľnosť   patrila poručiteľke M. O. a nebola prevedená do vlastníctva štátu. Podľa sťažovateľov «Predmetná nehnuteľnosť   nebola   nikdy   v   majetku   Slovenskej   republiky   a   teda   nemohla   prejsť do vlastníctva navrhovateľa (hlavné mesto, pozn.). „Vyvlastňovacia dohoda“, na ktorú sa navrhovateľ (hlavné mesto, pozn.) odvoláva, bola absolútne neplatným právnym úkonom aj podľa vtedy platných právnych predpisov.».

Sťažovatelia svoje postavenie odvodzujú od osvedčenia o dedičstve uvádzajúc: „V súlade s § 175q ods. 1 písm. d) (OSP, pozn.) súd v uznesení o dedičstve potvrdí nadobudnutie dedičstva podľa dedičských podielov. Týmto uznesením súd iba deklaruje to, čo už nastalo smrťou. To isté platí aj v prípade uvedenom v § 175zca O. s. p., keď notár poverený súdom vydá so súhlasom účastníkov osvedčenie o dedičstve. V danom prípade teda   odporcovia   v   súlade   s   platným   právom   nadobudli   dňa   1. 6. 1997   predmetnú nehnuteľnosť. Skutočnosť, že navrhovateľ podal dňa 31. 7. 2000 návrh, ktorým sa domáhal, aby súd určil, že do dedičstva po nebohej M. O. nepatrí pozemok parc. č... – orná pôda vo výmere 1758 m2 zapísanej na LV č... v kat. úz. T., a určil, že vlastníkmi nie sú odporcovia a   po   8   rokoch   dňa   19. 5. 2008   zmenil   svoj   návrh   tak,   že   navrhuje,   aby   súd   určil, že vlastníkom je navrhovateľ, je k právoplatne skončenému dedičskému konaniu irelevantné.“

Sťažovatelia uviedli v sťažnosti aj svoj názor na aplikáciu zákona č. 87/1991 Zb. o mimosúdnych rehabilitáciách v znení neskorších predpisov, ktorá mala v tomto prípade podporiť ich tvrdenie týkajúce sa vlastníckej pozície zosnulej M. O. ako poručiteľky. Podľa sťažovateľov «... zákon č. 87/1991 Zb. o mimosúdnych rehabilitáciách, reštituoval, teda navrátil do pôvodného stavu, v danom prípade neporušené dedičské právo.

Keby poručiteľka bola tušila, že tzv. „vyvlastňovacia dohoda“, ktorú podpísala pod nátlakom, ma také účinky ako tvrdí navrhovateľ (hlavné mesto, pozn.), teda že na základe tejto „Vyvlastňovacej dohody“ došlo k prechodu vlastníckeho práva na Československý štát zastúpený Záhradníctvom a rekreačnými službami mesta Bratislava, bola by nepochybne postupovala podľa § 5 ods. 2 zákona č. 87/1991 Zb. o mimosúdnych rehabilitáciách v znení neskorších zmien a doplnkov a predmetná nehnuteľnosť by jej bola vydaná.

Poručiteľka   tento   zákon   nepoužila   vzhľadom   na   tú   skutočnosť,   že   bola   bez prerušenia   vlastníčka   a   ako   vlastníčka   bola   aj   bez   prerušenia   zapísaná   v   príslušnej evidencii nehnuteľnosti.

Tvrdenie, že navrhovateľ sa k 1. 5. 1991 stal vlastníkom predmetného pozemku podľa zákona č. 198/1991 Zb., je teda tvrdenie nemajúce oporu v zákone.».

Sťažovatelia ďalej poukázali na podľa nich nesprávny postup hlavného mesta pri prechode vlastníckeho práva štátu na obce. Podľa sťažovateľov „Odhliadnuc od toho, že tento   Návrh (návrh   hlavného   mesta   na   vklad   vlastníckeho   práva   –   dodatočné majetkovoprávne usporiadanie, pozn.) bol podaný 18 mesiacov po zákonnom stanovenej lehote (§ 14   ods. 1   zákona   č. 138/1991   Zb.,   pozn.),   podaný   neoprávnenou   osobou (JUDr. D. H.), ktorá priložila k návrhu plnú moc podpísanú Magistrátom hlavného mesta, ktorý na to podľa zákona č. 377/1990 Zb. nie je oprávnený.“.

Výhrady   sťažovateľov   sa   týkali   aj   samotnej   prípustnosti   konania   o určení vlastníckeho práva v zmysle § 80 písm. c) zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok (ďalej len „OSP“). Podľa sťažovateľov „Určovací návrh je teda prostriedkom umožňujúcim poskytnutie ochrany právneho postavenia navrhovateľa skôr, než toto jeho postavenie bolo porušené, takže jeho cieľom je zásadne poskytnutie preventívnej ochrany. V tom spočíva jeho rozdiel od návrhu na plnenie, ktorého uplatnenie prichádza do úvahy až vtedy, keď už právo navrhovateľa bolo porušené, takže jeho cieľom je reparácia.

Ak však už právo navrhovateľa bolo porušené, prevencia stráca akýkoľvek zmysel a navrhovateľ   už   nemôže   mať   žiadny   právny   záujem   na   určení   daného   práva   alebo právneho vzťahu. Jeho návrh na takomto určení už nemôže mať úspech a v tomto zmysle je aj   neprípustným.   Navrhovateľ   má   v   tomto   prípade   právny   záujem   len   na   odstránení následkov porušenia práva, teda na plnení. Toto subjektívne právo musí navrhovateľ tvrdiť a dokázať.

Navrhovateľ   v   konaní   nepreukázal,   že   má   na   určení   naliehavý   právny   záujem a v konaní neuniesol dôkazné bremeno.“.

Odôvodnenie sťažnosti sťažovatelia zhrnuli takto: „Z priebehu súdneho konania tak ako je popísané v časti I. a II. tejto sťažnosti je zrejmé, že porušením zákonných povinností podľa ustanovenia § 103 O. s. p., § 241 ods. 1 O. s. p.   v spojení   s ustanovením § 42 ods. 3 O. s. p.,   § 241 ods. 4 O. s. p.,   § 240 ods. 1 O. s. p., § 209 O. s. p., oba tieto súdy porušili i ustanovenie § 2 a § 3 O. s. p.

Iba dôsledným dodržaním predovšetkým uvedených zákonných ustanovení zo strany Okresného súdu Bratislava II a Krajského súdu v Bratislave by v uvedenej právnej veci došlo   k   reálnemu   poskytnutiu   súdnej   ochrany   v   zmysle   čl. 46   ods. 1   Ústavy   Slovenskej republiky, teda že na zistený stav veci sa použije ústavne súladne interpretovaná, platná a účinná právna úprava.“

Podľa   ústavného   súdu   sa   niektoré   z posledne   uvedených   námietok   sťažovateľov vôbec nedotýkajú namietaného rozsudku krajského súdu ako súdu odvolacieho, pretože sa týkajú porušenia právnych noriem upravujúcich dovolacie konanie (§ 240 ods. 1 a § 241 ods. 1   OSP),   a nemôžu   mať   preto   súvislosť   s napadnutým   rozsudkom   krajského   súdu. Porušenie   týchto   pravidiel   nemôže   viesť   k namietanému   porušeniu   práv   označených sťažovateľmi.

Ostatné už spomenuté námietky sa týkajú právneho posúdenia veci okresným súdom a krajským   súdom.   Zhrňujúc   možno   uviesť,   že   sťažovatelia   namietali   v prvom   rade neexistenciu naliehavého právneho záujmu na určení vlastníckeho práva a na neplatnosť „vyvlastňovacej dohody“, ako aj s tým spojenú absenciu platného prevodu nehnuteľnosti do vlastníctva   štátu.   Ich   argumentácia vyúsťuje do   záveru, podľa   ktorého mala byť ich právna predchodkyňa po celý čas vlastníčkou nehnuteľnosti, ktorá vzhľadom na to mala patriť do dedičstva po nej, pričom dedičstvo malo pripadnúť sťažovateľom, a konajúce súdy preto pochybili, ak určili, že vlastnícke právo k nehnuteľnosti prislúcha hlavnému mestu.

Z napadnutého   rozsudku   krajského   súdu   vyplýva,   že   sa   stotožnil   s odôvodnením rozsudku okresného súdu č. k. 7 C/391/2000-111 zo 6. apríla 2009, a ďalšie odôvodnenie doplnené krajským súdom možno považovať za argumentáciu na zvýraznenie správnosti napadnutého prvostupňového rozsudku v zmysle § 219 ods. 2 OSP, podľa ktorého ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v   odôvodnení   obmedziť   len   na   skonštatovanie   správnosti   dôvodov   napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

Pri   posudzovaní   otázky,   či   mohlo   byť   napadnutým   rozsudkom   krajského   súdu porušené základné právo sťažovateľov podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, teda otázky, či nie je rozsudok zjavne neodôvodnený alebo arbitrárny, je preto potrebné   zohľadniť   nielen   odôvodnenie   napadnutého   rozsudku   krajského   súdu,   ale aj napadnutý rozsudok okresného súdu, s odôvodnením ktorého, ako už bolo uvedené, sa krajský súd stotožnil.

V relevantnej časti odôvodnenia napadnutého rozsudku okresného súdu, s ktorou sa stotožnil   aj   krajský   súd   vo   svojom   potvrdzujúcom   rozsudku   a ktorá   bola   týmto   súdom prevzatá z prvostupňového rozsudku, sa uvádza:

„Súd (okresný súd, pozn.) taktiež nedospel k záveru, že by bola zmluva uzatvorená v tiesni   za   nápadne   nevýhodných   podmienok,   čo   odporcovia   namietali.   Pre   neplatnosť právneho úkonu z takéhoto dôvodu musia byť splnené kumulatívne obe tieto podmienky, odporcovia však nepreukázali ani jednu. Tvrdili iba všeobecne, že tento dôvod neplatnosti dohody vyplýva z jej obsahu, z výšky náhrady, ako aj z doby, keď bola uzatvorená. Ktorá konkrétna časť dohody zo dňa 26. 7. 1960 by mala nasvedčovať tomu, že bola uzatvorená v tiesni, však neuviedli a súdu to z jej obsahu nie je zrejmé. Nie je možné bez ďalšieho automaticky   vyvodzovať   z   obdobia,   z   určitého   spoločenského   zriadenia,   v   ktorom   bola zmluva uzatvorená, že bola uzatvorená v tiesni a teda že je neplatná. O tom by museli odporcovia predložiť konkrétne dôkazy, avšak takéto ani nepredložili, ani nenavrhli, hoci boli poučení podľa § 120 ods. 4 O. s. p. Taktiež súd nedospel k záveru, že by zmluva bola uzavretá za nápadne nevýhodných podmienok. Keďže sa jednalo o kúpnu zmluvu, cena mohla byť určená dohodou medzi účastníkmi, nakoľko vyhl. č. 258/1951 U.v. sa vzťahovala na   určovanie   náhrad   za   vyvlastňované   nehnuteľnosti   pre   účely   výstavby   obcí   (v   tomto prípade   sa   však   nejednalo   o   vyvlastnenie),   ale   účastníkmi   dohodnutá   cena   nebola   ani v rozpore   s   touto   vyhláškou,   nakoľko   vyhláška   určovala   iba   maximálne   ceny.   Pokiaľ odporcovia namietali, že náhrada nebola vyplatená, súd mal za to, že aj keby náhrada (cena   za   prevádzanú   nehnuteľnosť)   vyplatená   nebola,   nespôsobovalo   by   to   neplatnosť zmluvy.

To,   že   predmetná   zmluva   nebola   zapísaná   v   pozemkovej   knihe,   nespôsobuje   jej neplatnosť (takisto jej neplatnosť nespôsobuje to, že na zmluve nie sú overené podpisy účastníkov,   nakoľko   Občiansky   zákonník   účinný   v   tom   čase   nevyžadoval   pre   platnosť zmluvy o prevode nehnuteľností overenie podpisov účastníkov zmluvy) a ani neplatnosť prevodu vlastníckeho práva medzi účastníkmi zmluvy. Podľa zákona účinného v tom čase postačovalo na prevod vlastníckeho práva k nehnuteľnosti uzavretie zmluvy. Z uvedeného je zrejmé,   že   matka   odporcov   p.   M   O.   v   čase   svojej   smrti   nebola   vlastníkom   spornej nehnuteľnosti,   keďže   túto   predala   štátu   v   roku   1960   a   nemohli   teda   vlastnícke   právo k predmetnej nehnuteľnosti nadobudnúť odporcovia dedením.

Ku   dňu   1. 5. 1991   bol   vlastníkom   spornej   nehnuteľnosti   štát   a   týmto   dňom na navrhovateľa prešlo v súlade s vyššie citovanými ustanoveniami zák. č. 518/1990 Zb. a 138/1991 Zb. vlastníctvo k predmetnej nehnuteľnosti zo štátu, keď najprv na navrhovateľa prešla zakladateľská funkcia voči Z., štátny podnik B. (§ 2 ods. 1 zák. č. 518/1990 Zb.) a neskôr aj vlastnícke právo k spornej nehnuteľnosti (§ 2 ods. 2 zák. č. 138/1991 Zb.). Preto súd   návrhu   vyhovel.   Súd   mal   za   to,   že   navrhovateľ   má   naliehavý   právny   záujem na požadovanom   určení,   nakoľko   ako   vlastníci   spornej   nehnuteľnosti   sú   v katastri nehnuteľností zapísaní odporcovia a navrhovateľ nemá inú právnu možnosť ako dosiahnuť nápravu,   teda   aby   bol   on   zapísaný   ako   vlastník   spornej   nehnuteľnosti   v   katastri nehnuteľností, pokiaľ odporcovia jeho vlastnícke právo popierajú.“

Vo vzťahu k námietke sťažovateľov týkajúcej sa nedostatku naliehavého právneho záujmu na určení, či tu právny vzťah je, alebo nie je, krajský súd v odôvodnení napadnutého rozsudku na potvrdenie správnosti prvostupňového rozhodnutia dodal, že „... i v prípade, keď už došlo k porušeniu právneho vzťahu alebo práva a bolo by teda potrebné žalovať na splnenie povinností, je naliehavý právny záujem na určení v zmysle ust. § 80 písm. c/ O. s. p. daný, pokiaľ je rozhodnutie o určovacej žalobe spôsobilé vytvoriť pevný základ pre právne vzťahy účastníkov sporu a svojimi dôsledkami predísť prípadným ďalším žalobám na plnenie.

Zo súdnej praxe vyplýva záver, že naliehavý právny záujem na určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnosti možno vidieť i v tom, že navrhnutý výrok súdu o žalobe podľa § 80 písm. c/ O. s. p. je spôsobilý dosiahnuť zmenu doterajšieho zápisu vlastníctva v katastri nehnuteľností.

Z uvedeného vyplýva, že súd prvého stupňa vec z hľadiska naliehavého právneho záujmu na požadovanom určení posúdil po právnej stránke správne.“.

Ako už bolo uvedené, skutkové a právne závery súdu môžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody. O zjavnú neodôvodnenosť alebo arbitrárnosť súdneho rozhodnutia ide spravidla vtedy, ak ústavný súd zistí   interpretáciu a aplikáciu právnej normy zo strany súdu, ktorá zásadne popiera účel a význam aplikovanej právnej normy, alebo ak dôvody, na ktorých je založené súdne rozhodnutie, absentujú, sú zjavne protirečivé alebo popierajú pravidlá formálnej a právnej logiky, prípadne ak sú tieto dôvody   zjavne   jednostranné   a   v   extrémnom   rozpore   s   princípmi   spravodlivosti (III. ÚS 305/08, IV. ÚS 150/03, I. ÚS 301/06).

Ústavný   súd   je   toho   názoru,   že   krajský   súd,   ako   aj   pred   ním   okresný   súd   sa dostatočne vysporiadali s oboma základnými námietkami sťažovateľov, teda s namietanou neexistenciou naliehavého právneho záujmu na určení vlastníckeho práva a s namietanou neplatnosťou „vyvlastňovacej dohody“. Vzhľadom na to podľa ústavného súdu nemožno dospieť   k záveru,   že   by   napadnutý   rozsudok   krajského   súdu   bolo   potrebné   považovať za zjavne neodôvodnený alebo arbitrárny, a to ani vo vzťahu k námietke nedostatočného naliehavého právneho záujmu na určení vlastníctva, ani vo vzťahu k námietke neplatnosti „vyvlastňovacej dohody“. Bolo nepochybne v právomoci krajského súdu príslušné zákonné ustanovenia vyložiť spôsobom, akým sa to v tejto veci stalo. Rovnako nemožno dospieť ani k   záveru,   že   by   bol   výklad   krajského   súdu   z   ústavného   hľadiska   neospravedlniteľný a neudržateľný   v takej   miere,   aby   v dôsledku   toho   mohlo   dôjsť   k   porušeniu   niektorého zo sťažovateľmi označených práv.

Na uvedenom závere nezmení nič ani námietka sťažovateľov, podľa   ktorej malo dôjsť k porušeniu povinností hlavného mesta pri prechode vlastníckeho práva štátu na obce v zmysle § 14 ods. 1 zákona č. 138/1991 Zb., a to tým, že „návrh na vklad vlastníckeho práva – dodatočné majetkovoprávne vyrovnanie“ mal byť jednak podaný neskoro a taktiež mal   byť   podaný   osobou,   ktorá   na   to   nebola   oprávnená.   Ústavný   súd   nie   je   súdom skutkovým a nemôže skúmať správnosť skutkových záverov všeobecných súdov, či posúdiť ich   právne   závery,   ak   nevybočujú   z už   uvedených   ústavnoprávnych   limitov.   Podľa ústavného súdu uvedená námietka nemá vplyv na vlastnícke právo sťažovateľov, ale zahŕňa iba   potenciálnu možnosť porušenia   pravidiel   evidencie   prechodu   majetku   medzi   štátom a hlavným   mestom.   K prechodu   vlastníctva   zo   štátu   na   hlavné   mesto   však   nedošlo na základe uvedeného návrhu na vklad,   ale na základe zákona č. 138/1991 Zb. a týmto zákonom ustanoveným postupom.

Podľa   ústavného   súdu   preto   medzi   namietaným   rozsudkom   krajského   súdu a obsahom základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru neexistuje   taká   príčinná   súvislosť,   ktorá   by   naznačovala   reálnu   možnosť   vysloviť   ich porušenie po prípadnom prijatí sťažnosti na ďalšie konanie.

Sťažovatelia namietali aj porušenie svojich základných práv „na prerokovanie veci bez   zbytočných   prieťahov   a   v [ich] prítomnosti   a   aby   sa   moh[li] vyjadriť   ku   všetkým vykonávaným dôkazom podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky...“. Sťažovatelia však   neuviedli   žiadne   dôvody   alebo   okolnosti,   ktorými   by   namietané   porušenie   týchto základných práv doložili, a to ani vo vzťahu k námietke zbytočných prieťahov v konaní a ani vo vzťahu k možnosti vyjadriť sa k vykonávaným dôkazom.

S ohľadom   na   sťažovateľmi   namietané   porušenie   ich   základného   práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov ústavný súd poukazuje na svoju ustálenú rozhodovaciu   činnosť,   podľa   ktorej   poskytuje   ochranu   základnému   právu   podľa   čl. 48 ods. 2 ústavy len vtedy, ak bola na ústavnom súde uplatnená v čase, keď k namietanému porušeniu   označeného   práva   došlo   alebo   porušenie   v   tomto   čase   ešte   trvalo   (napr. II. ÚS 32/00, I. ÚS 29/02, II. ÚS 55/02, IV. ÚS 102/05). Zjavná neopodstatnenosť sťažnosti namietajúcej porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy môže preto vyplývať aj z toho, že porušenie uvedených práv sa namieta v takom konaní pred všeobecným súdom, v ktorom už súd meritórne rozhodol pred podaním sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy (II. ÚS 184/06).

Sťažovatelia   v sťažnosti   neuviedli,   k akým   vykonávaným   dôkazom   sa   nemohli vyjadriť,   a nedostatky   v tomto   smere   nezistil   ani   ústavný   súd   z príloh   priložených k sťažnosti. Práve naopak, zo sťažnosti aj z pripojených príloh vyplýva, že vo veci určenia vlastníckeho práva sa riadne konalo so sťažovateľmi ako žalovanými.

Ani   vo   vzťahu   k sťažovateľmi   namietanému   porušeniu   základného   práva   podľa čl. 48   ods. 2   ústavy   preto   neexistuje   medzi   namietaným   rozsudkom   krajského   súdu a obsahom   uvedeného   základného   práva   taká   príčinná   súvislosť,   ktorá   by   naznačovala reálnu možnosť vysloviť jeho porušenie po prípadnom prijatí sťažnosti na ďalšie konanie.

Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd dospel k záveru, že krajský súd postupoval v danej veci v súlade so svojimi právomocami a jeho postup v danej veci bol zrozumiteľný, logický   a predvídateľný,   majúci   oporu   v žalobou   uplatnenom   nároku   vo   vykonanom dokazovaní, ako aj príslušných právnych predpisoch, a preto možno napadnutý rozsudok krajského súdu, ako aj postup predchádzajúci jeho vydaniu označiť ako ústavne súladný. Námietky   sťažovateľov   obsiahnuté   v ich   sťažnosti   predstavujú   podľa   názoru   ústavného súdu iba polemiku so závermi všeobecných súdov, ktorá však sama osebe nie je spôsobilá posunúť vec do ústavnoprávnej roviny.

Ústavný súd vzhľadom na to uzavrel, že napadnutý rozsudok krajského súdu ani postup   predchádzajúci   jeho   vydaniu   neboli   spôsobilé   vo   svojich   dôsledkoch   zasiahnuť do v sťažnosti   označených   práv   sťažovateľov.   Samotná   skutočnosť,   že   sa   sťažovatelia so závermi   krajského   súdu   nestotožňujú,   nemôže   založiť   odôvodnenosť   ich   sťažnosti a nezakladá ani právomoc ústavného súdu nahradiť právne názory krajského súdu svojimi vlastnými.

Ústavný súd napokon dodáva, že nie je jeho úlohou do detailov preskúmať prípad z pozície   v okolnostiach   daného   prípadu   aplikovaných   právnych   noriem   ani   opätovne podrobiť   revízii   napadnutý   rozsudok   krajského   súdu   so   zámerom   „vylepšiť“   jeho odôvodnenie,   prípadne   zostaviť   zoznam   možných   pochybení   krajského   súdu,   ak   tieto nemajú   takú   relevanciu,   ktorá   by   mohla   spochybniť   konformitu   záverov   napadnutého rozsudku s ústavou (IV. ÚS 270/09, IV. ÚS 27/2010). Podľa názoru ústavného súdu krajský súd (v spojení s okresným súdom) ústavne konformným spôsobom vec posúdil a odôvodnil.

Vzhľadom   na   uvedené   bolo   potrebné   sťažnosť   v tejto   časti   pri   predbežnom prerokovaní   podľa   § 25   ods. 2   zákona   o ústavnom   súde   odmietnuť   ako   zjavne neopodstatnenú (§ 25 ods. 2 druhej vety zákona o ústavnom súde).

Keďže   ústavný   súd   rozhodol   tak,   ako   to   je   uvedené   vo   výrokovej   časti   tohto uznesenia, rozhodovanie o ďalších nárokoch sťažovateľov uplatnených v ich sťažnosti už stratilo opodstatnenie.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 20. októbra 2011