znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 451/2010-18

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na neverejnom   zasadnutí senátu   20.   decembra 2010   predbežne   prerokoval   sťažnosť   obchodnej   spoločnosti   G.,   s.   r.   o.,   B.,   zastúpenej advokátkou JUDr. A. C., Z., ktorou namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom súdneho exekútora JUDr. L. J., Exekútorský úrad, B., pri vykonávaní exekúcie predajom nehnuteľností v exekučnom konaní vedenom pod sp. zn. EX 2/2006 a postupom Okresného súdu Bratislava I v konaní vedenom pod sp. zn. 1 Er 1754/2002 a jeho uznesením zo 4. novembra 2009, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť obchodnej spoločnosti G., s. r. o., o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 12. marca 2010 faxom a 15. marca 2010 poštou doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti G., s. r. o., B. (ďalej   len   „sťažovateľka“),   zastúpenej   advokátkou   JUDr.   A.   C.,   Z.,   ktorou   namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom súdneho exekútora JUDr. L. J., Exekútorský úrad, B.   (ďalej   len   „súdny   exekútor“),   pri   vykonávaní   exekúcie   predajom   nehnuteľností v exekučnom   konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   EX   2/2006   a   postupom   Okresného   súdu Bratislava I (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 1 Er 1754/2002 a jeho uznesením zo 4. novembra 2009.

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľka je účastníčkou namietaného exekučného konania (v procesnom postavení povinného), ktoré začalo 17. septembra 2002 na návrh pôvodne oprávneného JUDr. R. H., správcu konkurznej podstaty úpadcu D., a. s., B. (ďalej len „pôvodne oprávnený“), v súčasnosti vedeného v prospech oprávneného D., s. r. o., K. (ďalej len „oprávnený“). Súdny exekútor exekúciu o vymoženie sumy 83 905,92 € s príslušenstvom vykonáva predajom nehnuteľností vo vlastníctve sťažovateľky.

Sťažovateľka uviedla, že «súdny exekútor dňa 5. 5. 2006 udelil príklep vydražiteľovi S.   P.,   s.   r.   o.   Sťažovateľovi   bolo   následne   dňa   28.   12.   2009   doručené   predvolanie   na rozvrhové pojednávanie, pričom toto sa malo konať 18. 12. 2009. Sťažovateľ následne dňa 12. 1. 2010 nahliadol u súdneho exekútora do exekučného spisu, pričom zistil nasledovné skutočnosti: Súdnym exekútorom došlo k speňaženiu nehnuteľností zapísaných na LV č. 5088 vedenom Správou katastra M. pre obec (okres) k. ú. M., a to pozemku s parc. č. 1883/424, druh pozemku: zastavené plochy a nádvoria, výmera 454 m2, pozemku s parc. č. 1883/471,   druh   pozemku:   zastavené   plochy   a   nádvoria,   výmera   523   m2,   a   stavby   - administratívnej   budovy   postavenej   na   pozemku   s   parc.   č.   1883/424   (ďalej   len   ako „nehnuteľnosti“).   K   schváleniu   prík1epu   exekučným   súdom   došlo   dňa   4.   11.   2009, uznesením č. k. 1 Er 1754/2002-415, právoplatným dňa 24. 11. 2009. Toto rozhodnutie však nebolo sťažovateľovi do dnešného dňa riadne doručené, nakoľko sa doručovalo bývalému právnemu zástupcovi sťažovateľa – JUDr. R. J., ktorý sťažovateľa o existencii takéhoto rozhodnutia   žiadnym   spôsobom   neinformoval   a   ani   príslušnému   exekučnému   súdu neoznámil, že v predmetnej veci sťažovateľa už dlhší čas nezastupuje. Ak by sťažovateľ nevyvinul vlastnú iniciatívu a nebol by nahliadať do exekučného spisu na exekučnom súde, pravdepodobne by do dnešného dňa nebol o skutočnostiach uvedených v tejto sťažnosti žiadnym spôsobom informovaný.».

V   súvislosti   s   uvedeným   sťažovateľka   poukazuje   na   nezrovnalosti,   pokiaľ   ide o predvolanie   na   rozvrhové   pojednávanie,   ktoré   jej   bolo   doručené   28.   decembra   2009, pričom samotné rozvrhové pojednávanie sa malo uskutočniť 18. decembra 2009, t. j. desať dní predtým, ako bolo predmetné predvolanie sťažovateľke doručené. Sťažovateľka takýto postup   súdneho   exekútora   namieta   a   tvrdí,   že „súdny   exekútor   teda   v   čase   konania rozvrhového   pojednávania   nemohol   mať   riadne   vykázané   doručenie   predvolania   na rozvrhové   pojednávanie   povinnému!   V   samotnej   zápisnici   o   rozvrhu   výťažku   sa   súdny exekútor obmedzil iba na skonštatovanie, že predvolanie na rozvrhové pojednávanie bolo doručované dňa 4. 12. 2009.“.

Podľa názoru sťažovateľky „nedoručením predvolania na rozvrhové pojednávanie sa   sťažovateľovi   fakticky   odňalo   jeho   ústavou   zaručené   právo   na   súdnu   a   inú   právnu ochranu. Rozhodnutie o rozvrhu výťažku na rozvrhovom pojednávaní bez účasti zákonom vyžadovaných osôb je potom zaťažené vadou, ktorá spôsobuje jeho nezákonnosť!“.

Sťažovateľka ďalej uvádza, že «predmetné nehnuteľnosti boli v súlade s § 67 zák. č. 7/2005 Z. z. o konkurze a reštrukturalizácii v znení neskorších právnych predpisov (ďalej len ako „ZKR“) zaradené do konkurznej podstaty úpadcu F., s. r. o., B. (ďalej len ako „úpadca“), ako majetok podliehajúci konkurzu patriaci úpadcovi. Táto skutočnosť bola zverejnená v Obchodnom Vestníku č. 232B/2008...

Zákon   o   konkurze   a   reštrukturalizácii   teda   zakazuje   viesť   voči   majetku podliehajúcemu   konkurzu   exekučné   konanie.   Citovaný   §   49   ZKR   predstavuje   výnimku z tohto všeobecného zákazu v situácii predpokladanej § 49 ods. 1 ZKR s tým, že ak už došlo k   udeleniu   príklepu   a   tento   podlieha   schváleniu   súdom,   o   udelení   príklepu   rozhoduje exekučný súd postupom podľa zákona o konkurze a reštrukturalizácii: t. j. na návrh buď správcu, alebo vydražiteľa. Exekučný súd schválil príklep dňa 4. 11. 2009, avšak návrh na jeho schválenie nebol podaný ani jednou z oprávnených osôb!

Návrh na pokračovanie v konaní bol podaný zo strany súdneho exekútora, ktorý v urgencii zo dňa 30. 9. 2009 uviedol, že,,pokračovaniu exekučného konania nebráni už žiadna prekážka“. Súdny exekútor uviedol toto exekučnému súdu, napriek tomu, že mal vedomosť o prebiehajúcom konkurznom konaní! (správca konkurznej podstaty ho vyzýval listom zo dňa 22. 5. 2007 na poskytnutie súčinnosti). Súdny exekútor tak vedome uviedol súd   do   omylu.   Súdny   exekútor   však   nie   je   osobou   oprávnenou   na   podanie   návrhu   na schválenie príklepu a preto tento návrh nemožno považovať za návrh v zmysle § 49 ods. 1 ZKR.».

Sťažovateľka   namieta,   že „nakoľko   schválenie   príklepu   neprebehlo   v   súlade s postupom ustanoveným zákonom (§ 49 ods. 1 ZKR), t. j. návrh na schválenie príklepu nebol   podaný   žiadnou   zo   zákonom   predpokladaných   osôb,   príklep   udelený   súdnym exekútorom   nebolo   možné   zo   strany   exekučného   súdu   schváliť.   Samotné   rozhodnutie o schválení   príklepu   je   teda   nezákonným   a   nulitným   rozhodnutím,   ktoré   navyše   nebolo sťažovateľovi do dnešného dňa doručené!“.

Podľa   názoru   sťažovateľky   došlo   postupom   súdneho   exekútora   v   namietanom exekučnom   konaní   pri   vykonávaní   exekúcie   predajom   nehnuteľností   a   rozhodovaním o rozvrhu   výťažku,   ako   aj   postupom   okresného   súdu   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 1 Er 1754/2002 a jeho uznesením zo 4. novembra 2009 o schválení príklepu k porušeniu jej základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd po predbežnom prerokovaní jej sťažnosti a jej prijatí na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:

„Sťažovateľovo základné právo na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy   Slovenskej republiky   a   právo na spravodlivé súdne   konanie podľa čl.   6   ods.   1 Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   postupom   súdneho   exekútora JUDr.   L.   J.   pri   vykonávaní   exekúcie   predajom   nehnuteľnosti   v   exekučnom   konaní   EX 2/2006 a rozhodovaním o rozvrhu výťažku, ako i postupom a rozhodovaním okresného súdu Bratislava I v uznesení 1 Er/1754/2002-415 zo dňa 4. 11. 2009 porušené bolo.

Ústavný súd zrušuje rozhodnutie okresného súdu Bratislava I sp. zn. 1 Er/1754/2002- 415 zo dňa 4. 11. 2009.“

II.

V zmysle čl. 127 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd,   alebo ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy,   ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   ktorých   prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc, návrhy, ktoré   nemajú zákonom   predpísané náležitosti,   neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

1. Sťažovateľka v prvom rade namieta, že postupom okresného súdu v exekučnom konaní vedenom pod sp. zn. 1 Er 1754/2002 a jeho uznesením zo 4. novembra 2009, ktorým okresný   súd schválil   udelenie príklepu   vydražiteľovi,   bolo   porušené jej základné právo podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Podstata jej námietok spočíva   v   tom,   že   schválenie   príklepu   neprebehlo   v   súlade   s   postupom   ustanoveným zákonom č. 7/2005 Z. z. o konkurze a reštrukturalizácii v znení neskorších predpisov (návrh na schválenie príklepu nebol podaný žiadnou zo zákonom predpokladaných osôb), taktiež samotné uznesenie dodnes nebolo doručené sťažovateľke.

Podľa ustanovenia § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde jednou z podmienok prijatia sťažnosti na ďalšie konanie pred ústavným súdom podľa čl. 127 ústavy je podanie sťažnosti v   lehote   dvoch   mesiacov   od   právoplatnosti   rozhodnutia,   oznámenia   opatrenia   alebo upovedomenia o   inom   zásahu, ktorým   malo dôjsť   k porušeniu   základného práva alebo slobody.   Zmeškanie   tejto   lehoty   je   zákonom   ustanoveným   dôvodom   na   odmietnutie sťažnosti   (§   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde),   pričom   zákon   o   ústavnom   súde neumožňuje   zmeškanie   tejto   kogentnej   lehoty   odpustiť   (pozri   napr.   III.   ÚS   124/04, IV. ÚS 14/03).

Z uvedeného je zrejmé, že sťažnosť podľa čl. 127 ods. 1 ústavy nemožno považovať za časovo neobmedzený právny prostriedok ochrany základných práv alebo slobôd (napr. III. ÚS 114/03, IV. ÚS 236/03).

V   predmetnej   veci   je   z   obsahu   súvisiaceho   súdneho   spisu   zrejmé,   že   napadnuté uznesenie okresného súdu sp. zn. 1 Er 1754/2002 zo 4. novembra 2009 bolo právnemu zástupcovi   sťažovateľky   JUDr.   R.   J.,   B.   (ďalej   len   „právny   zástupca“),   doručené   13. novembra 2009. Sťažovateľka v tejto súvislosti tvrdí, že menovaný (už bývalý) právny zástupca ju o existencii tohto rozhodnutia neinformoval ani exekučnému súdu neoznámil, že v predmetnej veci už sťažovateľku nezastupuje.

Podľa   §   28   ods.   3   Občianskeho   súdneho   poriadku   (ďalej   aj   „OSP“)   odvolanie plnomocenstva účastníkom alebo jeho výpoveď zástupcom sú voči súdu účinné, len čo mu ich účastník alebo zástupca oznámili; voči iným účastníkom konania sú účinné, len čo im ich oznámil súd.

Ústavný súd zistil, že v spise okresného súdu sp. zn. 1 Er 1754/2002 na č. l. 178 sa nachádza   splnomocnenie   sťažovateľky   dané   jej   právnemu   zástupcovi   na   zastupovanie v predmetnej exekučnej veci. Keďže sťažovateľka neoznámila okresnému súdu odvolanie uvedeného   splnomocnenia   (z   obsahu   sťažnosti   táto   skutočnosť   nevyplýva   a   ani   sama sťažovateľka   túto   skutočnosť   netvrdí)   a   ani   právny   zástupca   neoznámil   výpoveď splnomocnenia (odvolanie predmetného splnomocnenia sťažovateľkou, resp. vypovedanie plnej   moci   sťažovateľke   právnym   zástupcom   sa   v   spise   okresného   súdu   nenachádza), okresný súd riadne doručil napadnuté uznesenie zo 4. novembra 2009 právnemu zástupcovi sťažovateľky,   ktoré   tak   v   súlade   s Občianskym   súdnym   poriadkom   nadobudlo právoplatnosť 24. novembra 2009.

Sťažnosť   sťažovateľky   bola   doručená   ústavnému   súdu   faxom   12.   marca   2010 a poštou   15.   marca   2010.   Z   toho   vyplýva,   že   sťažnosť   sťažovateľky   v   tejto   časti   bola ústavnému súdu doručená zjavne po uplynutí lehoty ustanovenej v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde.

Na   základe   uvedeného   ústavný   súd   pri   predbežnom   prerokovaní   sťažnosť sťažovateľky v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu, že bola podaná oneskorene.

2. Sťažovateľka ďalej namieta, že k porušeniu jej základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru došlo aj postupom súdneho exekútora v označenom   exekučnom   konaní   pri   vykonávaní   exekúcie   predajom   nehnuteľností a rozhodovaním o rozvrhu výťažku (nedoručením predvolania na rozvrhové pojednávanie).

Právomoc   ústavného   súdu   poskytovať   ochranu   pred   porušením   základných   práv a slobôd v zmysle čl. 127 ods. 1 ústavy je daná iba subsidiárne, teda iba vtedy, ak o ochrane týchto práv a základných slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd sa vo svojej právomoci riadi zásadou, že všeobecné súdy sú ústavou povolané chrániť nielen   zákonnosť,   ale aj ústavnosť.   Všeobecné   súdnictvo   zabezpečuje fyzickým osobám a právnickým osobám presadzovanie svojich práv, zaväzuje sa poskytnúť im účinnú ochranu pred neoprávnenými štátnymi zásahmi, pritom má prednostne chrániť a presadzovať   individuálne   základné   práva   a   slobody.   Príslušné   procesné   poriadky   sú zárukou   účinnosti   tejto   právnej   ochrany   aj   zárukou   ochrany   zákonného   prístupu k uplatňovaniu základných práv a slobôd (I. ÚS 61/06).

Z   judikatúry   ústavného   súdu   vyplýva,   že   sťažovateľkou   namietané   porušenie niektorého zo základných práv a slobôd nezakladá bez ďalšieho aj právomoc ústavného súdu na konanie o nich. Pokiaľ ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti zistí, že sťažovateľka   sa   ochrany   základného   práva   alebo   slobody   môže   domôcť   využitím   jej dostupných   a   účinných   prostriedkov   nápravy   pred   iným   súdom,   musí   takúto   sťažnosť odmietnuť   z   dôvodu   nedostatku   právomoci   na   jej   prerokovanie   (I.   ÚS   103/02, IV. ÚS 115/07).

Vo   svojej   stabilizovanej   judikatúre   ústavný   súd   tiež   zdôrazňuje,   že   ochrana ústavnosti nie je a ani z povahy veci nemôže byť iba úlohou ústavného súdu, ale je takisto úlohou všetkých orgánov verejnej moci, v tom rámci predovšetkým všeobecného súdnictva. Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti inštitucionálny mechanizmus, ktorý nastupuje až v prípade zlyhania všetkých ostatných do úvahy prichádzajúcich orgánov verejnej moci (napr. I. ÚS 214/09).

Súčasťou konštantnej judikatúry ústavného súdu je aj právny názor, podľa ktorého princíp subsidiarity právomoci ústavného súdu   je ústavným príkazom pre každú osobu. Preto každý, kto namieta porušenie svojho základného práva, musí rešpektovať postupnosť tejto ochrany a predtým, ako podá sťažnosť ústavnému súdu, požiadať o ochranu ten orgán verejnej   moci,   ktorého   kompetencia   predchádza   právomoci   ústavného   súdu (IV. ÚS 128/04).   Ak   o   závažných   procesných   pochybeniach,   ktorými   sa   porušujú   aj niektoré zo základných práv alebo slobôd, je oprávnený a povinný rozhodnúť všeobecný súd na základe riadnych a mimoriadnych opravných prostriedkov upravených v príslušnom procesnom   poriadku,   je   právomoc   ústavného   súdu   pred   ich   vyčerpaním   vylúčená (IV. ÚS 10/02).

Zo sťažnosti a tiež zo zistení ústavného súdu týkajúcich sa namietaného exekučného konania vyplýva, že potom, ako súdny exekútor 18. decembra 2009 uskutočnil rozvrhové pojednávanie, 10. marca 2010 podal okresnému súdu návrh na schválenie rozvrhu výťažku z dražby nehnuteľností vo vlastníctve sťažovateľky.

Sťažovateľka   9.   februára   2010   podala   súdnemu   exekútorovi   a   okresnému   súdu námietky proti rozvrhu výťažku z dražby nehnuteľností. V nich namietala v zásade obdobné skutočnosti ako v sťažnosti podanej ústavnému súdu.

Okresný   súd   uznesením   sp.   zn.   1   Er   1754/2002   z   10.   mája   2010   námietkam sťažovateľky proti rozvrhu výťažku vyhovel. V nadväznosti na to neschválil rozvrh výťažku z dražby nehnuteľností, a to z dôvodu nedodržania zákonom predpísaného postupu súdnym exekútorom   pri   výpočte   svojej   odmeny   a   doručovaní   predvolania   na   rozvrhové pojednávanie. Proti predmetnému uzneseniu súdny exekútor podal 27. mája 2010 odvolanie, o ktorom v súčasnosti rozhoduje odvolací Krajský súd v Bratislave.

Z   uvedeného   vyplýva,   že   sťažovateľka   právny   prostriedok   ochrany   svojich   práv, ktorý jej Exekučný poriadok účinne poskytuje [námietky proti rozvrhu výťažku (§ 161 Exekučného   poriadku),   o ktorom   rozhoduje   príslušný   všeobecný   súd   (§   45)],   využila a okresný súd, ako už bolo uvedené, o jej námietkach rozhodol tak, že im vyhovel a rozvrh výťažku navrhovaný súdnym exekútorom neschválil.

Na základe uvedených skutočností ústavný súd konštatoval, že sťažovateľka mala v systéme všeobecného súdnictva k dispozícii účinný právny prostriedok na ochranu svojich práv, ktoré mali byť napadnutým postupom súdneho exekútora podľa jej názoru porušené. Oprávnenie okresného   súdu   a následne v odvolacom   konaní krajského súdu   rozhodnúť o namietanom postupe súdneho exekútora vylučuje v tejto veci právomoc ústavného súdu, ktorý ju môže uplatniť iba vtedy, ak sťažovateľ už nemá inú ústavnú a zákonnú možnosť účinnej ochrany svojich práv, teda ak sťažnosť smeruje proti tomu orgánu verejnej moci, ktorý rozhodoval v namietanej veci v poslednom stupni.

Na základe týchto záverov ústavný súd sťažnosť v tejto časti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol pre nedostatok svojej právomoci na jej prerokovanie. Keďže ústavný súd sťažnosť odmietol ako celok, bolo už bez právneho významu zaoberať sa ďalšími požiadavkami uplatnenými sťažovateľkou.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 20. decembra 2010