znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 450/2013-13

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 24. júla 2013 predbežne prerokoval sťažnosť maloletého O. M., nar..., K., zastúpeného matkou J. B., K., a J.   B.,   K.,   oboch   právne   zastúpených   advokátkou   JUDr.   A.   K.,   K.,   ktorou   namietajú porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj porušenie práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Okresného súdu Košice II sp. zn. 25   P/116/2011   zo   4.   júla   2012   a   uznesením   Krajského   súdu   v   Košiciach   sp.   zn. 8 CoP/371/2012 z 18. septembra 2012, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť maloletého O. M. a J. B. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 19. októbra 2012 doručená a na základe výzvy ústavného súdu z 19. apríla 2013 doplnená sťažnosť maloletého O. M., nar..., K. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného matkou J. B., K., a J. B., K. (ďalej len „sťažovateľka“, spolu ďalej len „sťažovatelia“), oboch právne zastúpených advokátkou JUDr. A. K., K., ktorou namietajú porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“),   ako   aj porušenie práva   na spravodlivé súdne konanie podľa   čl.   6   ods.   1 Dohovoru   o   ochrane ľudských   práv   a   základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   uznesením   Okresného   súdu Košice II (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 25 P/116/2011 zo 4. júla 2012 a uznesením Krajského   súdu   v   Košiciach   (ďalej   len   „krajský   súd“)   sp.   zn.   8   CoP/371/2012 z 18. septembra 2012.

Z obsahu sťažnosti a z príloh k nej pripojených ústavný súd zistil tieto skutočnosti:

Sťažovatelia   sú   účastníkmi   konania   vedeného   okresným   súdom   pod   sp.   zn. 25 P/116/2011, v ktorom okresný súd rozhoduje o úprave styku rodičov k sťažovateľovi. Na základe návrhu sťažovateľky okresný súd uznesením sp. zn. 25 P/116/2011 z 23. júna 2011 dočasne zakázal styk M. M. (ďalej len „odporca“) – otec sťažovateľa – so sťažovateľom. Predmetné uznesenie okresného súdu bolo potvrdené uznesením krajského súdu sp. zn. 8 CoP/268/2011 zo 14. septembra 2011.

V priebehu ďalšieho   konania okresný   súd   na základe   vypracovaného znaleckého posudku znalkyňou z odboru psychológie s poukazom na § 77 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) uznesením sp. zn. 25 P/116/2011 zo 4. júla 2012 (ďalej len „uznesenie okresného súdu“) rozhodol o zrušení uznesenia sp. zn. 25 P/116/2011 z 23. júna 2011 v časti, v ktorej tento súd dočasne zakázal styk odporcu so sťažovateľom, a zároveň účastníkom konania uložil povinnosť podrobiť sa odbornému poradenstvu.

Proti   uzneseniu   okresného   súdu   podala   sťažovateľka   včas   odvolanie,   o   ktorom krajský súd uznesením sp. zn. 8 CoP/371/2012 z 18. septembra 2012 (ďalej len „uznesenie krajského súdu“ alebo „napadnuté rozhodnutie“) rozhodol tak, že uznesenie okresného súdu ako vecne správne potvrdil.

Následne   sťažovatelia   podali   ústavnému   súdu   sťažnosť,   ktorú   v   súvislosti s namietaným   porušením   označených   práv   odôvodnili   takto: „Závery   uznesenia   súdu prvého   stupňa,   potvrdené   odvolacím   súdom,   sú   založené   na   znaleckom   dokazovaní a znaleckom posudku PhDr. E. K., zo dňa 20. 6. 2012, č. 57/2012, v zmysle ktorého - vychádzajúc z vyšetrenia dieťaťa, nie sú dôvody na ďalší zákaz styku maloletého s otcom. Podľa jeho úvodnej časti bolo dokazovanie zrealizované o. i. na psychologickom vyšetrení mal. O. M., interview vykonanom dňa 20. 4. 2012. V skutočnosti však mal. O. M. nebol prítomný   na   žiadnom   znaleckom   vyšetrení   a   teda   dňa   20.   4.   2012   sa   nezúčastnil deklarovaného interview. Naviac, v posudku boli prezentované prednesy maloletého a jeho postoje na tomto vyšetrení, ku ktorým ani nemohlo dôjsť. Túto skutočnosť som uviedla v mojom odvolaní, zo dňa 26. 7. 2012. Napriek tomu napadnuté uznesenie Krajského súdu v Košiciach potvrdilo napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa, nakoľko znalkyňa uviedla opak môjho tvrdenia, trvala na deklarovanej skutočnosti o vykonanom vyšetrení a uviedla, že o tomto má aj dôkaz vo forme podpisu projektívnej techniky maloletým.

Odvolací   súd   mal   k   dispozíci   dve   protichodné   vyjadrenia   (moje,   ako   matky maloletého účastníka konania a znalkyne), ktorých rozpory nijako neodstránil, a uspokojil sa iba (práve) s tvrdením znalkyne, čím porušil zásadu rovnosti. Stotožnil sa so závermi napadnutého uznesenia súdu prvého stupňa napriek vážnej výhrade o neúčasti maloletého dieťaťa   na   znaleckom   vyšetrení,   ktoré   je   primárnym   podkladom   na   vypracovanie následného   znaleckého   posudku.   Napriek   týmto   dvom   vážnym   protichodným   tvrdeniam, spočívajúcim v základnom práve (naviac maloletého) konať pred súdom, nevykonal žiadne dokazovanie   na   zistenie   pravdivosti   stavu   veci   a   nevysporiadal   sa   s   mojou   námietkou o neúčasti syna na znaleckom vyšetrení, čím maloletému účastníkovi, v zastúpení matky, odňal možnosť konať pred súdom. S obranou znalkyne sa uspokojil iba na základe jej tvrdenia, aj o disponovaní s príslušnými záznamami s podpisom maloletého dieťaťa, bez možnosti môjho, či synovho vyjadrenia sa k nim.

Mám za to, že odvolací súd tu mal na prejednanie odvolania nariadiť pojednávanie, na ktoré by predvolal mňa a znalkyňu, prípadne aj dieťa (ktoré má už 11 rokov), vytvoriť priestor na konfrontáciu názorov matky a znalkyne, čo by poskytlo solídny základ pre záver o správnosti, dostatočnosti a najmä zákonnosti znaleckého posudku.“

Na základe uvedenej argumentácie sa sťažovatelia v konaní pred ústavným súdom domáhajú, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:„Základné práva sťažovateľov v 1. a 2. rade zaručené podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a čl. 6 ods. 1 Európskeho dohovoru na ochranu ľudských práv a základných slobôd na spravodlivé   a   verejné   prejednanie   veci   nezávislým   a   nestranným   súdom,   Uznesením Krajského súdu v Košiciach, zo dňa 18. 9. 2012, sp. zn. 8CoP/371/2012-102, event. aj Uznesením Okresného súdu Košice II, z dňa 4. 7. 2012, sp. zn. 25P/116/2011-87, boli porušené.

Ústavný súd SR zrušuje Uznesenie Krajského súdu v Košiciach, zo dňa 18. 9. 2012, sp. zn. 8CoP/371/2012-102, event. aj uznesenie Okresného súdu Košice II, z dňa 4. 7. 2012, sp. zn. 25P/ 116/2011-87 a vec vracia na nové konanie a rozhodnutie.

Ústavný   súd   SR   zakazuje   porušovateľovi   pokračovať   v   porušovaní   namietaných základných práv sťažovateľov.

Ústavný   súd   SR   priznáva   sťažovateľom   v   1.   a   2.   rade   finančné   zadosťučinenie vo výške po 500 € pre každého sťažovateľa.

Krajský   súd   v Košiciach je povinný nahradiť   sťažovateľom v 1.   a   2.   rade   trovy konania - právneho zastúpenia na účet ich právnej zástupkyne vo výške 269,58 €, event. Krajský   súd   v   Košiciach   a   Okresný   súd   Košice   II,   sú   povinní   spoločne   a   nerozdielne nahradiť sťažovateľom v 1. a 2. rade trovy konania - právneho zastúpenia na účet ich právnej zástupkyne vo výške 269,58 €.“

Sťažovatelia v sťažnosti tiež žiadali, aby ústavný súd postupom podľa § 52 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom   súde“)   nariadil   dočasné   opatrenie,   ktorým   by odložil vykonateľnosť napadnutého rozhodnutia.

II.

Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   ústavnom   súde   každý   návrh   predbežne prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti   navrhovateľa,   ak   tento   zákon neustanovuje inak.

Podľa § 20 ods. 1 zákona o ústavnom súde návrh na začatie konania sa ústavnému súdu podáva písomne. Návrh musí obsahovať, akej veci sa týka, kto ho podáva, prípadne proti komu návrh smeruje, akého rozhodnutia sa navrhovateľ domáha, odôvodnenie návrhu a navrhované dôkazy. Návrh musí podpísať navrhovateľ (navrhovatelia) alebo jeho (ich) zástupca.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   ktorých   prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc, návrhy, ktoré   nemajú zákonom   predpísané náležitosti,   neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene, môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom...

Ústavný súd vo vzťahu k čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru konštantne poukazuje na to, že formuláciou uvedenou v čl. 46 ods. 1 ústavy ústavodarca vyjadril zhodu zámerov v koncepte práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy s konceptom súdnej ochrany podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Z uvedeného dôvodu preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť.

1. K namietanému porušeniu označeného základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy   a   práva   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   uznesením   okresného   súdu   sp.   zn. 25 P/116/2011 zo 4. júla 2012

Ústavný súd v rámci predbežného prerokovania sťažnosti preskúmal časť sťažnosti, ktorou sťažovatelia namietajú porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením okresného súdu.

Ústavný súd v tejto súvislosti poukazuje na čl. 127 ods. 1 ústavy, z ktorého vyplýva, že systém ústavnej ochrany základných práv a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný   súd,   pričom   právomoc   všeobecných   súdov   je   ústavou   založená   primárne a právomoc   ústavného   súdu   len   subsidiárne,   „...   ak   o   ochrane   týchto   práv   a   slobôd rozhoduje iný súd“.

Z princípu subsidiarity vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu základným   právam   a   slobodám   je   daná   iba   vtedy,   ak   o   ochrane   týchto   práv   a   slobôd nerozhodujú   všeobecné   súdy.   Ústavný   súd   sa   pri   posudzovaní   svojej   právomoci   riadi zásadou, že všeobecné súdy sú ústavou povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť. Preto   je   právomoc   ústavného   súdu   subsidiárna   a   nastupuje   až   vtedy,   ak   nie   je   daná právomoc všeobecných súdov (m. m. IV. ÚS 236/07). Ak ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa ochrany svojich základných práv alebo slobôd môže   domôcť   využitím   jemu   dostupných   a   účinných   prostriedkov   nápravy   pred   iným súdom,   musí   takúto   sťažnosť   odmietnuť   z   dôvodu   nedostatku   svojej   právomoci   na   jej prerokovanie (m. m. IV. ÚS 115/07).

Podľa § 201 a nasl. OSP účastník môže napadnúť rozhodnutie súdu prvého stupňa odvolaním, pokiaľ to zákon nevylučuje.

Na základe uvedeného ústavný súd dospel k záveru, že sťažovatelia mali v systéme všeobecného   súdnictva   právo   podať   proti   uzneseniu   okresného   súdu   účinný   opravný prostriedok (odvolanie) na dosiahnutie nápravy nimi namietaného porušenia svojich práv, o ktorom   bol   oprávnený   a   aj   povinný   rozhodnúť   krajský   súd.   Využitie   tejto   zákonnej možnosti   účinnej   ochrany   sťažovateľmi   označených   práv   vylučuje   prijatie   sťažnosti   na ďalšie   konanie,   pretože   ústavný   súd   môže   uplatniť   svoju   právomoc   iba   vtedy,   ak sťažovatelia nemali inú ústavnú a zákonnú možnosť účinnej ochrany svojich práv.

Vzhľadom   na túto   skutočnosť   ústavný súd   po predbežnom   prerokovaní sťažnosť v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre nedostatok právomoci.

2. K namietanému porušeniu označeného základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy   a   práva   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   uznesením   krajského   súdu   sp.   zn. 8 CoP/371/2012 z 18. septembra 2012

Ústavný súd v rámci predbežného prerokovania sťažnosti preskúmal sťažnosť, ktorou sťažovatelia namietajú porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením krajského   súdu.   Ústavný   súd   v   tejto   súvislosti   konštatuje,   že   sťažnosť   bola   podaná oprávnenou osobou, v zákonnej lehote, spĺňa všetky zákonom o ústavnom súde predpísané náležitosti, ústavný súd nezistil ani také okolnosti, pre ktoré by nemal právomoc sťažnosť v tejto časti prerokovať alebo pre ktoré by sťažnosť nebola prípustná. Úlohou ústavného súdu tak ostalo iba preskúmať, či sťažnosť nie je zjavne neopodstatnená.

Z citovaného obsahu sťažnosti vyplýva, že jej podstatou je nesúhlas sťažovateľov s hodnotením   vykonaného   dokazovania   (znaleckého   posudku),   procesným   postupom krajského súdu (nenariadenie pojednávania na preukázanie konkrétnych okolností priebehu znaleckého vyšetrenia) a jeho právnymi názormi, teda s jeho interpretáciou a aplikáciou príslušných zákonných ustanovení v predmetnej právnej veci.

Ústavný súd sa preto pri predbežnom prerokovaní sťažnosti sústredil na posúdenie otázky,   či   možno   považovať   uznesenie   krajského   súdu   za   ústavne   udržateľné a akceptovateľné z hľadiska námietok uvedených v sťažnosti.

V   súvislosti   s   argumentáciou   nastolenou   v   sťažnosti   je   potrebné   v   prvom   rade zdôrazniť,   že posúdenie podmienok na zrušenie predbežného opatrenia, rovnako ako aj posúdenie   podmienok   na   jeho   nariadenie,   je   predovšetkým   vecou   všeobecných   súdov (čl. 142 ústavy). Preto samotný ústavný súd ako nezávislý súdny orgán ochrany ústavnosti (čl. 124 ústavy) sa spravidla nepovažuje za oprávneného zasahovať do týchto rozhodnutí, keďže nie je súčasťou sústavy všeobecných súdov, a okrem toho ide o rozhodnutia, ktoré do práv a povinností účastníkov konania nezasahujú konečným spôsobom   (IV. ÚS 82/09). Ústavný súd posudzuje danú problematiku zásadne iba v ojedinelých prípadoch a k zrušeniu týchto   rozhodnutí   pristupuje   len   za   celkom   výnimočných   okolností.   Ústavný   súd   môže zasiahnuť   do   rozhodnutí   všeobecných   súdov   iba   za   predpokladu,   že   by   rozhodnutím všeobecného súdu došlo k procesnému excesu, ktorý by zakladal zjavný rozpor s princípmi spravodlivého procesu.

Napriek uvedenému ústavný súd zdôrazňuje, že aj v konaní o zrušenie predbežného opatrenia   musia   byť   rešpektované   minimálne   požiadavky   zodpovedajúce   princípom spravodlivého procesu, resp. základnému právu na súdnu ochranu. Rozhodnutie o zrušení nariadeného predbežného opatrenia musí mať predovšetkým rovnako ako iné rozhodnutia zákonný podklad, musí byť vydané príslušným orgánom a nemôže byť prejavom svojvôle, teda musí byť najmä náležite odôvodnené.

Ústavný   súd   ďalej   považuje   za   potrebné   pripomenúť,   že   v   súlade   so   svojou konštantnou   judikatúrou   vo   veciach   patriacich   do   právomoci   všeobecných   súdov   nie   je alternatívnou ani mimoriadnou opravnou inštitúciou (m. m. II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96). Preto nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré   ho   pri   výklade   a   uplatňovaní   zákonov   viedli   k   rozhodnutiu   vo   veci   samej,   ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecným súdom bol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu   sa   obmedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   a   aplikácie s ústavou,   prípadne   medzinárodnými   zmluvami   o   ľudských   právach   a   základných slobodách, ktoré Slovenská republika ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom ustanoveným zákonom. Do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný súd zasiahnuť len vtedy, ak   by   ich   konanie   alebo   rozhodovanie   bolo   zjavne   nedôvodné   alebo   arbitrárne,   a   tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by malo za následok porušenie niektorého základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, IV. ÚS 16/09).

V nadväznosti na namietané porušenie označeného základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru ústavný súd zdôrazňuje, že ich integrálnou súčasťou je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne   a   zrozumiteľne   dáva   odpovede   na   všetky   právne   a   skutkovo   relevantné   otázky súvisiace s predmetom právnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu (m. m. IV. ÚS 115/03, III. ÚS 60/04). V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje aj na judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“), z ktorej vyplýva, že právo   na   spravodlivé   konanie   zahŕňa   aj   právo   na   odôvodnenie   súdneho   rozhodnutia. Odôvodnenie   rozhodnutia   však   neznamená,   že   na   každý   argument   sťažovateľa   je   súd povinný dať podrobnú odpoveď. Splnenie povinnosti odôvodniť rozhodnutie je preto vždy posudzované so zreteľom na konkrétny prípad (m. m. Georgidias v. Grécko z 29. mája 1997,   Recueil   III/1997).   Obdobne   ESĽP   v   rozsudku   Ruiz   Torija   v.   Španielsko z 9. decembra 1994, Annuaire, č. 303-B, uviedol, že právo na spravodlivý súdny proces nevyžaduje, aby súd v rozsudku reagoval na každý argument prednesený v súdnom konaní. Stačí, aby reagoval na ten argument (argumenty), ktorý je z hľadiska výsledku súdneho rozhodnutia považovaný za rozhodujúci.

V súlade s uvedeným je teda povinnosťou všeobecného súdu uviesť v rozhodnutí dostatočné   a   relevantné   dôvody,   na   ktorých   svoje   rozhodnutie   založil.   Dostatočnosť a relevantnosť   týchto   dôvodov   sa   musí   týkať   tak   skutkovej,   ako   i   právnej   stránky rozhodnutia (m. m. III. ÚS 328/05, III. ÚS 116/06).

Z   uvedeného   však   nevyplýva   záruka   vydania   rozhodnutia   v   súlade   s   právnym názorom účastníka súdneho konania, resp. záruka jeho úspechu v konaní pred všeobecným súdom.

Na základe takto vymedzených východísk ústavnoprávneho prieskumu a v rozsahu námietok nastolených v sťažnosti ústavný súd pristúpil k preskúmaniu uznesenia krajského súdu, ktorým krajský súd potvrdil uznesenie okresného súdu.

Krajský   súd   po   tom,   ako   v   úvodnej   časti   odôvodnenia   napadnutého   rozhodnutia rekapituloval podstatné časti uznesenia okresného súdu a argumentáciu účastníkov konania nastolenú v odvolacom konaní, v časti relevantnej pre toto konanie uviedol:

„Odvolací súd rovnako ako súd prvého stupňa dospel k záveru, že v tomto štádiu konania   absentuje   zákonná   podmienka   pre   ďalšie   trvanie   nariadeného   predbežného opatrenia o zákaze styku otca s maloletým O., ktorou je naliehavosť potreby predbežnej úpravy pomerov a dodáva, že dlhodobá absencia otca pri výchove maloletého je podľa názoru   krajského súdu,   vzhľadom   na   vek   maloletého schopná spôsobiť,   že   dôjde k tak silnému,   resp.   absolútnemu   odcudzeniu   maloletého   od   otca   v   čase,   kým   konajúci   súd rozhodne v merite veci, že takýto následok, ktorý nie je v záujme maloletého bude ťažko odstrániteľný. Odvolací súd v tejto právnej veci nezistil žiadne dôvody, pre ktoré by otec maloletého   mal   byť   naďalej   zo   starostlivosti   o   maloletého   vylúčený,   preto   je   zrušenie predbežného opatrenia o dočasnom zákaze styku otca s maloletým O. správne a v súlade so zákonom.   Odvolací   súd   konštatuje,   že   s   odvolacími   námietkami   matky   spochybňujúce znalecký posudok PhDr. E. K., námietkami zaujatosti vznesenej voči znalkyni a návrhom na nariadenie   ďalšieho   znaleckého   dokazovania   sa   bude   zaoberať   konajúci   súd   v   rámci zisťovania skutkového stavu potrebného pre rozhodnutie o veci samej. V závere odvolací súd   konštatuje,   že   dieťa   má   právo   na   zachovanie   vzťahu   k   obidvom   rodičom   a   je predovšetkým   na   nich,   aby   svojím   správaním,   najmä   vzájomnou   úctou   a toleranciou vytvárali   pri   realizácii   styku   bezkonfliktné   prostredie   nevyhnutné   pre   zdravý   vývin maloletého, ktorý je ešte v útlom veku, v ktorom citlivo vníma akékoľvek negatívne emócie. Súd   prvého   stupňa   rozhodol   správne   a   zákonne,   keď   vychádzajúc   zo   skutkového   stavu zisteného   v   doterajšom   priebehu   konania   uložil   rodičom   a   maloletému   O.   povinnosť podrobiť sa odbornému poradenstvu na Referáte poradensko-psychologických služieb pri Úrade   práce,   sociálnych   vecí   a   rodiny   v K.   za   účelom   zlepšenia   schopností   rodičov navzájom komunikovať o výchove dieťaťa a bude plniť ochrannú funkciu a napomáhať navráteniu riadneho výchovného prostredia, ktoré zabezpečí, že sa dieťa bude vyvíjať: v súlade so všeobecne akceptovanými morálnymi zásadami spoločnosti. Z uvedených dôvodov odvolací súd potvrdil napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa podľa § 219 ods. 1 O.s.p. ako vecne správne a na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia doplnil vyššie uvedené dôvod podľa § 219 ods. 2 O.s.p.“

V   nadväznosti   na   citované   ústavný   súd   považoval   v   prvom   rade   za   potrebné poukázať   na   §   219   ods.   2   OSP,   podľa   ktorého   ak   sa   odvolací   súd   v   celom   rozsahu stotožňuje   s   odôvodnením   rozhodnutia   prvostupňového   súdu,   môže   sa   v   odôvodnení obmedziť len na konštatovanie správnosti dôvodov prvostupňového rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti prvostupňového rozhodnutia ďalšie dôvody.

Pri hodnotení uznesenia krajského súdu, aj v nadväznosti na § 219 ods.   2 OSP, ústavný   súd   vychádzal   z   ustáleného   právneho   názoru,   podľa   ktorého   rozhodnutie   súdu prvého stupňa a odvolacieho súdu nemožno posudzovať izolovane (m. m. II. ÚS 78/05, III. ÚS   264/08,   IV.   ÚS   372/08,   IV.   ÚS   320/2012),   pretože   prvostupňové   a   odvolacie konanie z hľadiska predmetu konania tvoria jeden celok. Tento právny názor zahŕňa aj požiadavku komplexného posudzovania rozhodnutí všeobecných súdov (prvostupňového aj odvolacieho),   ktoré   boli   vydané   v   priebehu   príslušného   súdneho   konania   (m.   m. IV. ÚS 350/09).

Vzhľadom na obsahovú spojitosť uznesenia krajského súdu s uznesením okresného súdu   a   v   nadväznosti   na   už   citovaný   §   219   ods.   2   OSP,   ako   aj   citovanú   judikatúru považoval ústavný súd za potrebné v ďalšom poukázať aj na relevantnú časť odôvodnenia uznesenia okresného súdu, v ktorej okresný súd uviedol: „Zo záverov znaleckého posudku č. 57/2012 vypracovaného znalkyňou PhDr. E. K. dňa 20. 6. 2012 v konaní vo veci samej o úpravu styku otca s maloletým O. M. vyplýva, že znalkyňa doporučila ponechať pôvodnú formu stretnutí maloletého O. s otcom, nakoľko maloletý nemá reálne problémy stýkať sa s otcom, ide o následok manipulácie matky dieťaťa proti osobe otca. Na riziká správania sa matky voči osobe otca pred dieťaťom je potrebné matku aj inštitucionálne upozorniť. Je potrebné, aby rodičia komunikovali bez invektív....

Vzhľadom   na   závery   znaleckého   dokazovania   vykonaného   vo   veci   súd   dospel k záveru, že dôvody, pre ktoré súd nariadil zákaz styku otca s maloletým dieťaťom pominuli, preto súd v súlade s vyššie citovaným zákonným ustanovením predbežné opatrenie v časti, ktorým dočasne zakázal styk otca s maloletým O. zrušil.“

Pri posudzovaní prípadných negatívnych ústavnoprávnych dôsledkov tak v danom prípade ide o posúdenie, či napadnuté rozhodnutie v spojení s uznesením okresného súdu nevykazuje známky svojvôle, o čom by bolo možné v zásade uvažovať v tom prípade, ak by tieto rozhodnutia neobsahovali dostatok skutkových právnych dôvodov na ich vydanie, resp. ak by sa všeobecné súdy dostatočne presvedčivým spôsobom nevysporiadali s relevantnou argumentáciou sťažovateľov.

Podľa § 75 ods. 6 OSP súd môže vydať rozhodnutie o predbežnom opatrení aj bez výsluchu účastníkov a bez nariadenia pojednávania.

Podľa § 75 ods. 8 prvej vety OSP o nariadení predbežného opatrenia rozhodne súd aj bez vyjadrenia ostatných účastníkov.

Podľa § 77 ods. 2 OSP predbežné opatrenie súd zruší, ak pominú dôvody, pre ktoré bolo nariadené.

Po oboznámení sa s obsahom napadnutého rozhodnutia (s prihliadnutím na obsah uznesenia okresného súdu) ústavný súd konštatuje, že krajský súd v ňom aj s ohľadom na obsah   odôvodnenia   uznesenia   okresného   súdu   a námietky   uvedené   v odvolaní   ústavne akceptovateľným   a   udržateľným   spôsobom   objasnil   rozhodujúce   okolnosti,   ktoré   boli východiskom   jeho (predbežných) skutkových   záverov   (náročnosť   odstránenia   následkov citového   odlúčenia   odporcu   a   maloletého,   odporučenie   súdnej   znalkyne   ponechať   styk odporcu   s maloletým –   sťažovateľom   –   v   pôvodnej   podobe),   ústavne akceptovateľným spôsobom aplikoval na vec sa vzťahujúce právne predpisy. Pri ich interpretácii sa neminul ich   účelu   a   zmyslu,   ktoré   sledujú,   a   tak   postupom   zodpovedajúcim   povahe   príslušnej právnej   úpravy   –   rozhodnutie   aj   bez   nariadenia   pojednávania   –   zvážil   možnosti odôvodňujúce   zrušenie   predbežného   opatrenia.   Krajský   súd   sa   pre   účely   daného   štádia konania   dostatočným   spôsobom   vysporiadal   aj   s tým,   prečo   nenariadil   pojednávanie   na vykonanie   dokazovania   k   okolnostiam   vypracovania   znaleckého   posudku.   Ústavný   súd uvádza, že krajský súd nebol povinný vyhovieť odvolacím námietkam, bol len povinný vysvetliť   a   zdôvodniť,   na   základe   čoho   dospel   k   záverom   prijatým   v   napadnutom rozhodnutí. Podľa názoru ústavného súdu si krajský súd túto úlohu splnil, a tým si zastal svoju pozíciu orgánu, ktorý je v prvom rade povinný poskytnúť ochranu základným právam a slobodám.

Potreba   vydania   predbežných   nemeritórnych   rozhodnutí   sa   riadi   naliehavosťou riešenia danej situácie a mierou osvedčenia rozhodujúcich skutočností pre ich vydanie, ktorá sa   v   priebehu   konania   môže   meniť   podľa   aktuálneho   stavu   poznania   rozhodujúcich skutočností, prípadne ďalšieho vývoja vzťahov medzi účastníkmi konania. V danom prípade tak prevláda požiadavka rýchlosti konania nad požiadavkou úplnosti zistenia rozhodujúcich skutočností   na   účely   zabezpečenia   bezprostrednej   možnosti   súdu   reagovať   nielen   na negatívne zmeny, ktoré v priebehu konania vyšli najavo, ale aj na hrozbu takejto negatívnej zmeny,   a   na   tento   účel   eliminovať   (potenciálne)   riziká   z   toho   vyplývajúce   aj prostredníctvom dočasnej úpravy vzťahov medzi účastníkmi konania.

S ohľadom na uvedené ústavný súd konštatuje, že krajský súd svoje rozhodnutie primeraným   spôsobom   odôvodnil   a   v   okolnostiach   posudzovanej   veci   ho   nemožno považovať za arbitrárne a z ústavného hľadiska za neakceptovateľné, pričom preskúmanie správnosti   záverov   o   reálnej   existencii   dôvodov   na   zrušenie   predbežného   opatrenia ústavnému súdu neprináleží. Námietky obsiahnuté v sťažnosti smerujúce proti namietanému uzneseniu krajského súdu nezakladajú podľa názoru ústavného súdu reálnu možnosť na to, aby po prípadnom prijatí sťažnosti na ďalšie konanie na ich základe ústavný súd mohol dospieť k záveru, že v danom prípade došlo k porušeniu označeného základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Vychádzajúc z uvedeného, ústavný súd považoval za potrebné poukázať na svoju stabilizovanú judikatúru, v ktorej zdôrazňuje, že odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré zrozumiteľne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka konania na súdnu ochranu (m. m. IV. ÚS 115/03, IV. ÚS 403/2012).

Z ústavnoprávneho hľadiska   preto niet v danej   situácii žiadneho dôvodu,   aby sa spochybňovali závery napadnutého rozhodnutia. Pretože napadnuté rozhodnutie krajského súdu nevykazuje znaky svojvôle a je dostatočne odôvodnené na základe jeho vlastných myšlienkových   postupov   a   hodnotení,   ústavný   súd   nie   je   oprávnený   ani   povinný   tieto postupy a hodnotenia nahrádzať (m. m. I. ÚS 21/98, III. ÚS 209/04).

V súvislosti s uvedeným posudzovaním námietok obsiahnutých v sťažnosti ústavný súd poukazuje aj na závery svojej ustálenej rozhodovacej činnosti, podľa ktorej je dôvodom na odmietnutie sťažnosti pre jej zjavnú neopodstatnenosť absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom alebo slobodou na jednej strane a namietaným rozhodnutím, postupom alebo iným zásahom orgánu štátu do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej, ako aj nezistenie žiadnej možnosti porušenia označeného základného práva alebo slobody   namietaným   rozhodnutím,   postupom   orgánom   štátu,   reálnosť   ktorej   by   mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (m. m. I. ÚS 66/98, I. ÚS 4/00, III. ÚS 138/02, IV. ÚS 1/2012). Ústavný súd môže pri predbežnom prerokovaní odmietnuť taký návrh, ktorý sa na prvý pohľad a bez najmenšej pochybnosti javí ako neopodstatnený.

S poukazom   na   už   uvedené   ústavný   súd   uzatvára,   že   na   základe   sťažovateľmi uplatnených   námietok,   prostredníctvom   ktorých   namietali   porušenie   označeného základného   práva   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   a   práva   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru, s prihliadnutím   na   obsah   odôvodnenia   uznesenia   krajského   súdu   v   spojení   s uznesením okresného   súdu   nezistil   také   účinky   napadnutého   uznesenia   krajského   súdu,   ktoré   by zakladali príčinnú súvislosť s namietaným porušením označených práv.

Vzhľadom na uvedené ústavný súd po predbežnom prerokovaní sťažnosť v tejto časti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

Keďže ústavný súd sťažnosť ako celok odmietol, rozhodovanie o ďalších procesných návrhoch   sťažovateľov   (návrhu   na   nariadenie   dočasného   opatrenia,   návrhu   na   zrušenie uznesenia krajského súdu, uznesenia okresného súdu, na priznanie primeraného finančného zadosťučinenia   a   priznanie   náhrady   trov   právneho   zastupovania)   stratilo   opodstatnenie, preto sa nimi ústavný súd už nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 24. júla 2013