znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

IV. ÚS 450/2012-30

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   22.   novembra   2012 v senáte   zloženom   z   predsedníčky   Ľudmily   Gajdošíkovej   a zo   sudcov   Jána   Lubyho a Ladislava Orosza v konaní o sťažnosti obchodnej spoločnosti F., s. r. o., S., zastúpenej advokátkou   JUDr.   E.   Š.,   S.,   vo   veci   namietaného   porušenia   jej   základného   práva na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl. 48   ods. 2   Ústavy   Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Poprad v konaní vedenom pod sp. zn. 18 Cb 118/2007, za účasti Okresného súdu Poprad, takto

r o z h o d o l :

1. Základné   právo   obchodnej   spoločnosti   F.,   s. r. o.,   na prerokovanie   veci   bez zbytočných   prieťahov   podľa   čl. 48   ods. 2   Ústavy   Slovenskej   republiky   postupom Okresného   súdu   Poprad   v   konaní   vedenom   pod   sp. zn.   18 Cb 118/2007 p o r u š e n é b o l o.

2.   Okresnému súdu Poprad   p r i k a z u j e,   aby v konaní vedenom pod sp. zn. 18 Cb 118/2007 konal bez zbytočných prieťahov.

3. Obchodnej spoločnosti F., s. r. o.,   p r i z n á v a   finančné zadosťučinenie v sume 3 000 € (slovom tritisíc eur), ktoré jej   j e   Okresný súd Poprad   p o v i n n ý   vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Okresný súd Poprad   j e   p o v i n n ý   uhradiť obchodnej spoločnosti F., s. r. o., trovy konania v sume 323,50 € (slovom tristodvadsaťtri eur a päťdesiat centov) na účet jej právnej zástupkyne JUDr. E. Š., S., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením   sp. zn. IV. ÚS 450/2012   z 28.   augusta   2012   prijal   podľa   § 25   ods. 3   zákona   Národnej   rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť obchodnej spoločnosti F., s. r. o. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namieta porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl. 48   ods. 2   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len „ústava“) postupom Okresného súdu Poprad (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 18 Cb 118/2007 (ďalej aj „namietané konanie“).

Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľka podala 28. novembra 2006 návrh na vydanie platobného rozkazu „na zaplatenie sumy 674 925 Sk z titulu úrokov z omeškania s úhradou tovarových faktúr“.

Sťažovateľka uviedla, že ku dňu podania sťažnosti ústavnému súdu nebolo konanie v jej právnej veci právoplatne skončené.

Okrem   toho,   že   sťažovateľka   navrhuje,   aby   ústavný   súd   podľa   čl. 127   ústavy vyslovil, že postupom okresného súdu bolo porušené jej základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, zároveň sa   domáha prikázať okresnému súdu, aby konal v namietanom konaní bez zbytočných prieťahov. Napokon sa domáha priznania finančného zadosťučinenia v sume 5 000 € a úhrady trov konania.

Okresný   súd   sa   na   základe   výzvy   ústavného   súdu   vyjadril   k   sťažnosti   podaním sp. zn. Spr/242/2012 doručeným ústavnému súdu 9. augusta 2012, v ktorom sa okrem iného uvádza:

„Sťažovateľka podala dňa 23. 2. 2011 sťažnosť na prieťahy v konaní, ktorá bola evidovaná pod číslom Spr/100112/2011.   Predseda súdu dňa 16. 3. 2011 konštatoval,   že sťažnosť je dôvodná a zo strany predsedu súdu boli prijaté opatrenia na zabezpečenie plynulosti   súdneho   konania.   V   rámci   týchto   opatrení   je   v   pravidelných   intervaloch sledovaný priebeh vybavovania veci zo strany predsedu súdu.

Celková   dĺžka   konania   je   ovplyvnená   predovšetkým   skutkovou   zložitosťou prejednávanej   veci.   Poukazujeme   predovšetkým   na   rozsiahlosť   uplatnených   nárokov (vo veci sa uplatňujú úroky z omeškania zo 751 faktúr) a objasnenie skutkového stavu si vyžiadalo pomerne rozsiahle dokazovanie vrátane vykonania znaleckého dokazovania. Súd nariadil   vo   veci   znalecké   dokazovanie   už   dňa   5. 3. 2011,   avšak   z   dôvodu   dlhodobej práceneschopnosti   ustanoveného   znalca   bolo   potrebné   rozhodovať   o   zmene   znalca. Vzhľadom   na   problematiku,   ktorá   bola   predmetom   znaleckého   dokazovania   ako aj na skutočnosť,   že   znalkyňa   poverená   vykonaním   znaleckého   dokazovania   bola práceneschopná,   znalkyňa   žiadala   o   predĺženie   lehoty   na   vykonanie   znaleckého dokazovania. Dĺžku konania taktiež ovplyvnili viaceré žiadosti zo strany účastníkov a ich právnych zástupcov o odročenie pojednávania a tiež väčší počet návrhov na dokazovanie, ktoré súd akceptoval a vykonal.

Sme toho názoru, že v súčasnom období nedochádza k prieťahom pri vybavovaní vecí a na dĺžku konania majú vplyv aj vyššie uvedené objektívne skutočnosti.“

K vyjadreniu okresného súdu sťažovateľka zaujala stanovisko podaním doručeným ústavnému súdu 31. októbra 2012, v ktorom okrem iného uviedla:

„Nesúhlasíme   s   vysloveným   názorom,   že   celková   dĺžka   konania   je   ovplyvnená skutkovou zložitosťou prejednávanej veci, pretože právo na úroky z omeškania je založené na   princípe   objektívnej   zodpovednosti.   Jediným   liberačným   dôvodom   by   mohlo   byť omeškanie   veriteľa   –   k   čomu   však   nedošlo.   Prelo   skutkové   okolnosti   nepovažujeme za zložité.

Pokiaľ   ide   o   rozsiahlosť   uplatnených   nárokov   (úroky   zo   751   faktúr)   – na pojednávaniach   sa   súd   nezaoberal   osobitne   jednotlivými   faktúrami   a   ani   odporca nenamietal jednotlivé faktúry a omeškanie s ich úhradami. Preto táto skutočnosť nemohla ovplyvniť trvanie súdneho konania. Počet faktúr mohol ovplyvniť jedine trvanie znaleckého dokazovania.

Z   týchto   dôvodov   sme   toho   názoru,   že   v   tomto   prípade   došlo   k   prieťahom   pri vybavovaní veci.“

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože dospel k názoru, že od neho nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

Z   obsahu   sťažnosti   a   zo   súdneho   spisu   okresného   súdu   sp. zn.   18 Cb 118/2007 ústavný súd zistil tento priebeh a stav konania:

-28. november 2006 – okresnému súdu bol doručený návrh sťažovateľky, ktorým sa domáhala vydania platobného rozkazu proti spoločnosti S., s. r. o., P. (ďalej len „odporca“),

-22. január 2007 – okresný súd vyzval sťažovateľku, aby v lehote 10 dní zaplatila súdny   poplatok   za   podanie   návrhu   (súdny   poplatok   bol   uhradený   31.   januára 2007),

-23. apríl 2007 – okresný súd vydal vo veci platobný rozkaz, proti ktorému podal odporca 10. mája 2007 odpor,

-16. máj 2007 – okresný   súd uznesením   uložil   odporcovi,   aby v lehote 10 dní zaplatil   súdny   poplatok   za   podaný   odpor   proti   platobnému   rozkazu   (súdny poplatok bol uhradený 4. júna 2007),

-8. jún 2007 – vec dosiaľ vedená pod sp. zn. 16 Rob/465/2006 bola „prevedená do oddelenia Obchodné veci“ a bola jej pridelená sp. zn. 18 Cb 118/2007,

-11.   október   2007   –   nariadené   pojednávanie   sa   neuskutočnilo   a bolo   odročené na 23. október 2007,

-23. október 2007 – pojednávanie bolo odročené na neurčito s tým, že „právni zástupcovia   označia   v lehote   30   dní   dôkazy,   ktoré   navrhujú   vykonať   a to písomne“,

-21.   november   2007   –   okresný   súd   prípisom   vyzval   právnu   zástupkyňu sťažovateľky, aby v lehote 7 dní predložila „kópie príloh, z ktorých si uplatňuje úroky z omeškania“,

-28. október 2008 – okresný súd odročil nariadené pojednávanie na 9. december 2008 s tým, že „právni zástupcovia označia dôkazy v lehote 7 dní písomne, ktoré navrhujú vo veci vykonať“,

-9.   december   2008   –   okresný   súd   pojednávanie   odročil   na   neurčito   s tým,   že „právny zástupca žalovaného označí do konca r. 2008 dôkazy, ktoré navrhuje vo veci vykonať“,

-19. mája 2009 – okresný súd nariadil termín pojednávania na 25. jún 2009, ktoré bolo z dôvodu neúčasti účastníkov konania odročené na 2. júl 2009,

-2. júl 2009 – pojednávanie sa z dôvodu neúčasti účastníkov konania neuskutočnilo a bolo odročené na 27. október 2009,

-1. december 2009 – okresný súd uznesením na základe zmluvy o predaji podniku z 30. decembra 2008 pripustil do konania „vstup žalobcu S., s. r. o..., namiesto doterajšieho žalobcu“,

-9. december 2009 – okresný súd opravným uznesením opravil výrok uznesenia z 1. decembra 2009 s tým, že správne označenie vstupujúceho „žalobcu je F., s. r. o...“,

-16. marec 2010 – okresný súd nariadil termín pojednávania na 20. máj 2010, pričom   pojednávanie   sa   pre   neprítomnosť   odporcu   a jeho   právneho   zástupcu a tiež neprítomnosť navrhovateľa (ospravedlnený) neuskutočnilo a okresný súd ho odročil na 30. september 2010,

-30. september 2010 – okresný súd pojednávanie odročil na neurčito „za účelom vykonania znaleckého dokazovania z odboru ekonomika – účtovníctvo“ s tým, že právni zástupcovia „budú formulovať otázky pre znalca v lehote 30 dní“,

-5. marec 2011 – okresný súd uznesením nariadil vo veci znalecké dokazovanie a poveril znalca Ing. S. P., aby v lehote 60 dní vypracoval znalecký posudok,

-20. apríl 2011 – súdny   znalec listom   navrhol okresnému súdu, aby vzhľadom na jeho pretrvávajúce zdravotné problémy ustanovil iného súdneho znalca,

-27. jún 2011 – okresný súd uznesením odvolal pôvodne ustanoveného súdneho znalca   a vypracovaním   znaleckého   posudku   poveril   iného   súdneho   znalca (znalkyňu),

-15. december 2011 – okresnému súdu bol doručený znalecký posudok č. 14/2011,

-18. apríl 2012 – okresný súd uznesením zaviazal odporcu na „zloženie ďalšieho preddavku na trovy dôkazu...“ (preddavok bol uhradený 21. mája 2012),

-23.   máj   2012   –   okresný   súd   uznesením   priznal   ustanovenej   súdnej   znalkyni odmenu za výkon znaleckej činnosti,

-9. august 2012 – okresný súd na pojednávaní vyhlásil za prítomnosti sťažovateľky a jej právnej zástupkyne rozsudok.

Ústavný súd na okresnom súde zistil, že jeho ostatným úkonom bolo pojednávanie uskutočnené 9. augusta 2012, na ktorom bol vyhlásený rozsudok, proti ktorému účastníci konania podali odvolanie (žalovaný 2. novembra 2012 a sťažovateľka 5. novembra 2012).

III.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovateľka sa svojou sťažnosťou domáha vyslovenia porušenia základného práva podľa   čl. 48   ods. 2   ústavy,   podľa   ktorého   každý   má   právo,   aby   sa   jeho   vec   verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov.

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o   sťažnostiach   namietajúcich   porušenie   základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy vychádza zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu.   Samotným   prerokovaním   veci   na   súde   sa   právna   neistota   osoby   domáhajúcej   sa rozhodnutia   neodstraňuje.   K   stavu   právnej   istoty   dochádza   zásadne   až   právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím súdu (m. m. IV. ÚS 221/04).

Základnou povinnosťou súdu je preto zabezpečiť taký procesný postup v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník konania obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.

Táto povinnosť súdu vyplýva z § 6 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“), ktorý súdom prikazuje, aby v súčinnosti so všetkými účastníkmi konania postupovali tak, aby ochrana ich práv bola rýchla a účinná, ďalej z § 100 ods. 1 prvej vety OSP, podľa ktorej len čo sa konanie začalo, postupuje v ňom súd i bez ďalších návrhov tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

Sudca je podľa § 117 ods. 1 druhej vety OSP povinný robiť vhodné opatrenia, aby sa zabezpečilo splnenie účelu pojednávania a úspešné vykonanie dôkazov. Ďalšia významná povinnosť pre sudcu vyplýva z § 119 ods. 1 OSP, podľa ktorého sa pojednávanie môže odročiť len z dôležitých dôvodov.

Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom, a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ústavný súd v súlade so svojou doterajšou   judikatúrou   (III. ÚS 111/02,   IV. ÚS 74/02,   III. ÚS 142/03)   zohľadňuje   tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1), správanie účastníka súdneho konania (2) a postup samotného súdu (3). Za súčasť prvého kritéria sa považuje aj povaha prerokúvanej veci.

1. Pokiaľ ide o právnu a skutkovú zložitosť veci, ústavný súd konštatuje, že spory o zaplatenie   pohľadávok   a ich   príslušenstva   vyplývajúce   z občianskoprávnych,   resp. obchodnoprávnych vzťahov tvoria bežnú súčasť rozhodovacej agendy všeobecných súdov a v zásade ich nemožno považovať za právne ani skutkovo zložité. Aj keď možno v danej veci   pripustiť   určitú   mieru   skutkovej   zložitosti   („uplatnené   úroky   z omeškania zo 751 faktúr“),   podľa   názoru   ústavného   súdu   táto   skutočnosť   nezbavuje   okresný   súd zodpovednosti   za stav namietaného konania v čase   rozhodovania   o uplatnenej sťažnosti ústavným súdom.

2.   Ďalším   kritériom,   podľa   ktorého   ústavný   súd   zisťoval   existenciu   zbytočných prieťahov v napadnutom konaní, bolo správanie sťažovateľky ako účastníčky tohto súdneho konania. Pokiaľ okresný súd vo svojom vyjadrení k sťažnosti okrem iného poukázal na to, že „Dĺžku konania taktiež ovplyvnili viaceré žiadosti zo strany účastníkov a ich právnych zástupcov o odročenie pojednávania a tiež väčší počet návrhov na dokazovanie, ktoré súd akceptoval a vykonal“, ústavný súd konštatuje, že uplatnenie návrhov účastníkmi konania v súlade   s Občianskym   súdnym   poriadkom   nemožno   v súvislosti   predĺžením   konania pripísať na ich ťarchu a podľa názoru ústavného súdu doterajšiu dĺžku namietaného konania podstatným   spôsobom   neovplyvnili   ani „žiadosti   zo   strany   účastníkov   a ich   právnych zástupcov o odročenie pojednávania“.

3. Tretím hodnotiacim kritériom, ktorého uplatnením ústavný súd zisťoval, či došlo k zbytočným prieťahom, bol postup okresného súdu v namietanom konaní. Ústavný súd v priebehu namietaného konania zistil   jedno obdobie dlhodobejšej   nečinnosti   v rozsahu takmer jedného roka, a to od 21. novembra 2007 (okresný súd vyzval právneho zástupcu sťažovateľky na predloženie požadovaných dokladov) do 28. októbra 2008 (uskutočnilo sa pojednávanie vo veci samej).

Ústavný súd poukazuje aj na to, že napriek tomu, že existenciu prieťahov v konaní uznal   aj   predseda   okresného   súdu   vo   svojej   odpovedi   zo   16.   marca   2011   na   sťažnosť sťažovateľky   na   prieťahy   v konaní,   v ktorej   okrem   iného   vyslovil   aj   ubezpečenie   že „zo strany   súdu   boli   prijaté   opatrenia   za   účelom   odstránenia   zistených   nedostatkov“, preskúmavané súdne konanie nebolo dosiaľ právoplatne skončené ani po takmer 6 rokoch od jeho začatia, čo podľa názoru ústavného súdu nesvedčí o efektívnosti postupu okresného súdu v tejto veci.

Argumentáciu predsedu okresného súdu poukazujúcu na dlhodobú práceneschopnosť ustanoveného   súdneho   znalca   ústavný   súd   nemohol   akceptovať,   pretože   na   list ustanoveného   súdneho   znalca   z 20.   apríla   2011,   v ktorom   navrhoval,   aby   vzhľadom na pretrvávajúce   zdravotné   problémy   bol   ustanovený   nový   súdny   znalec,   okresný   súd reagoval uznesením z 27. júna 2011, a preto táto okolnosť nemohla mať výraznejší vplyv na predĺženie konania.

Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd dospel k záveru, že namietaným postupom okresného súdu v dosiaľ šesť rokov trvajúcom konaní vedenom pod sp. zn. 18 Cb 118/2007 došlo   k zbytočným   prieťahom,   a   tým   aj   k   porušeniu   základného   práva   sťažovateľky na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy.

IV.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak porušenie základných práv podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal.

Vzhľadom   na   to,   že   ústavný   súd rozhodol,   že základné   právo   sťažovateľky na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy bolo postupom okresného súdu porušené, prikázal mu, napriek tomu, že medzičasom už v právnej veci sťažovateľky   rozhodol,   aby   v   záujme   zavŕšenia   ochrany   označeného   základného   práva (pre prípad, že by odvolací súd prvostupňový rozsudok zrušil a vec vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie) vo veci konal bez zbytočných prieťahov a odstránil tak stav právnej neistoty, v ktorej sa nachádza sťažovateľka domáhajúca sa rozhodnutia súdu vo svojej veci.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha primeraného finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho domáha. Podľa § 56 ods. 5 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd rozhodne o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil, je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.

Sťažovateľka sa domáha aj priznania primeraného finančného zadosťučinenia v sume 5 000 € z dôvodov uvedených v sťažnosti, poukazujúc najmä na to, že „súd svojím konaním a rozhodovaním   v tomto   spore   vyvoláva   stav   nielenže   právnej   neistoty,   ale   aj nedôvery členov   orgánov   spoločnosti   v dosiahnutie   spravodlivého   vyriešenia   svojej   veci v primeranom čase“.

Cieľom   finančného   zadosťučinenia   je   dovŕšenie   ochrany   porušeného   základného práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo spôsobom, ktorý vyžaduje nielen   vyslovenie   porušenia,   prípadne   príkaz   na   ďalšie   konanie   bez   pokračujúceho porušovania   základného   práva   (IV. ÚS 210/04).   Podľa   názoru   ústavného   súdu   v   tomto prípade prichádza do úvahy priznanie finančného zadosťučinenia. Pri určení finančného zadosťučinenia   ústavný   súd   vychádza   zo   zásad spravodlivosti   aplikovaných   Európskym súdom pre ľudské práva, ktorý spravodlivé finančné zadosťučinenie podľa čl. 41 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd priznáva so zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu.

S prihliadnutím na doterajšiu dĺžku konania okresného súdu vedeného pod sp. zn. 18 Cb 118/2007   a zároveň   berúc   do   úvahy   konkrétne   okolnosti   daného   prípadu,   ako aj skutočnosť,   že   konanie   vo   veci   nebolo   do   rozhodnutia   ústavného   súdu   právoplatne skončené,   ústavný   súd   považoval   priznanie   sumy   3 000   €   za   primerané   finančné zadosťučinenie podľa § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde.

Ústavný   súd   napokon   rozhodol   aj o   úhrade   trov   konania   sťažovateľky,   ktoré   jej vznikli v dôsledku jej právneho zastúpenia v konaní vedenom ústavným súdom advokátkou JUDr. E. Š. Podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže v odôvodnených prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o priznaní   trov   konania   vychádzal   z priemernej mesačnej mzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za I. polrok 2011, ktorá bola 763 €.

Úhradu   priznal   za   dva   úkony   právnej   služby   (prevzatie   a   prípravu   zastúpenia a podanie sťažnosti) v súlade s § 1 ods. 3, § 11 ods. 3 a § 14 ods. 1 písm. a) a b) vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov   za   poskytovanie   právnych   služieb   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len „vyhláška“), a to každý úkon po 127,16 €, t. j. spolu 254,32 €, čo spolu s režijným paušálom 2 x 7,63 € (§ 16 ods. 3 vyhlášky) predstavuje sumu 269,58 €. Keďže advokátka JUDr. E. Š. je platcom dane z pridanej hodnoty [ďalej len „DPH“ (na základe predloženej fotokópie osvedčenia o registrácii pre DPH)], uvedená suma bola zvýšená o DPH vo výške 20 % podľa § 18 ods. 3 vyhlášky a podľa zákona č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty v znení   neskorších   predpisov.   Trovy   právneho   zastúpenia   vrátane   započítania   DPH a režijného paušálu boli priznané v celkovej sume 323,50 €.

Priznanú   úhradu   trov   konania   je   okresný   súd   povinný   zaplatiť   na   účet   právnej zástupkyne (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 OSP) v lehote uvedenej v bode 3 výroku tohto nálezu.

Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je prípustný opravný prostriedok, treba pod právoplatnosťou nálezu uvedenou vo výroku tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 22. novembra 2012