znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

IV. ÚS 450/2010-24

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 17. februára 2011 v senáte zloženom z predsedu Jána Lubyho, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu Ladislava Orosza o sťažnosti Mgr. I. J., Ž., zastúpeného advokátom JUDr. J. K., Ž., ktorou namieta porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Žilina v konaní vedenom pod sp. zn. 20 Cb Zm 3/2010, za účasti Okresného súdu Žilina, takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo Mgr. I. J. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   postupom   Okresného   súdu   Žilina   v   konaní vedenom pod sp. zn. 20 Cb Zm 3/2010 p o r u š e n é   b o l o.

2. Okresnému   súdu   Žilina p r i k a z u j e,   aby   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 20 Cb Zm 3/2010 konal bez zbytočných prieťahov.

3. Mgr.   I.   J. p r i z n á v a   finančné   zadosťučinenie   v   sume   1 500   €   (slovom tisícpäťsto eur), ktoré mu j e   Okresný súd Žilina p o v i n n ý   vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Okresný súd Žilina j e   p o v i n n ý   uhradiť Mgr. I. J. trovy konania v sume 254,88 € (slovom dvestopäťdesiatštyri eur a osemdesiatosem centov) na účet jeho právneho zástupcu JUDr. J. K., Ž., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 25. októbra 2010 doručená sťažnosť Mgr. I. J., Ž. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom JUDr. J. K., Ž., ktorou namieta porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Okresného súdu Žilina (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 20 Cb Zm 3/2010.

Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ doručil okresnému súdu 13. mája 2008 návrh na vydanie zmenkového platobného rozkazu o zaplatenie sumy 85 516 USD (po prepočítaní 75 805,11 €) proti odporcovi v 1. rade – A., s. r. o., odporcovi v 2. rade – MVDr. M. M., a odporcovi v 3. rade Ing. V. B. (ďalej len „odporcovia“). Okresný súd vydal 15. júla 2008 zmenkový platobný rozkaz sp. zn. 20 Zm 5/2008 v prospech sťažovateľa. Dňa 4. augusta 2008   podali   odporcovia   proti   označenému   zmenkovému   platobnému   rozkazu   námietky, ktoré   okresný   súd   uznesením   č. k.   20   Zm   5/2008-11   z   10.   septembra   2008   zamietol   s odôvodnením, že boli podané oneskorene.

Proti uzneseniu okresného súdu č. k. 20 Zm 5/2008-11 z 10. septembra 2008 podali odporcovia odvolanie, o ktorom rozhodol Krajský súd v Žiline (ďalej len „krajský súd“) uznesením sp. zn. 13 Co Zm 1/2009 zo 6. mája 2009 tak, že napadnuté uznesenie zrušil a vec vrátil okresnému súdu   na ďalšie konanie. Na okresnom súde je vec v súčasnosti vedená pod sp. zn. 20 Cb Zm 3/2010.

Podľa   sťažovateľa   okresný   súd   od   doručenia   uznesenia   krajského   súdu   sp.   zn. 13 Co Zm 1/2009 zo 6. mája 2009, t. j. od 15. mája 2009, „neurobil žiaden úkon, ktorý by prispel k ukončeniu stavu právnej neistoty“.

Na tomto základe sťažovateľ žiada, aby ústavný súd o jeho sťažnosti nálezom takto rozhodol:

„1. Základné právo I. J. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky bolo porušené.

2. Okresnému súdu Žilina v konaní pod sp. zn. 20 CbZM/3/2010 prikazuje konať bez zbytočných prieťahov.

3. I. J. priznáva primerané finančné zadosťučinenie v sume 3 000,- € (slovom: tritisíc eur), ktoré je Okresný súd Žilina povinný I. J. vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Okresný súd Žilina je povinný uhradiť JUDr. J. K., advokátovi trovy konania pred Ústavným súdom vo výške 254,88,- €.“

Ešte pred predbežným prerokovaním si ústavný súd od predsedu okresného súdu vyžiadal   vyjadrenie   k   sťažnosti.   Predseda   okresného   súdu   na   žiadosť   ústavného   súdu reagoval prípisom č. 1 SprS 379/2010 z 9. novembra 2010, v ktorom okrem iného uviedol:«Sťažovateľ nečinnosť súdu vymedzil obdobím od 15. 5. 2009, kedy bolo doručované uznesenie Krajského súdu v Žiline...

Na   základe   uznesenia   Krajského   súdu   v   Žiline   č.   k.   13   Co   Zm/1/2009   bola   vec zapísaná pod 20 Cb Zm/3/2010 a prvostupňový súd vyrubil odporcom za podaný odpor súdny poplatok. Pri doručovaní uznesenia bolo oznámené skončenie právneho zastupovania odporcov   zo   strany   ich   právneho   zástupcu   a   preto   súd   bol   povinný   zaslať   opätovne uznesenie účastníkom. Po doručení uznesenia bude spis predložený sudcovi na vytýčenie pojednávania. Sťažnosť bola vybavená pod č. k. 1 SprS/48/10 dňa 22. 2. 2010...

Mám   za   to,   že   konanie   o   vydanie   zmenkového   platobného   rozkazu   bolo   rýchle v súlade s účelom konania a k prieťahom zo strany súdu nedošlo. Mám za to, že aj celková doba   konania,   osobitne   konania   po   doručení   námietok   proti   zmenkovému   platobnému rozkazu zodpovedá náročnosti sporu, či už hmotnoprávnej alebo procesnoprávnej. Spor považujem   za   právne zložitý.   V   danej veci   je okrem   zákona č.   191/1950   Zb.,   potrebné vychádzať   z   praxe   súdov,   najmä   judikatúry,   z   ktorej   súdy   vychádzajú   pri   svojej rozhodovacej činnosti, osobitne z judikatúry v zmenkových veciach. Sudkyňa si v období od času, keď jej bola predložená vec na vytýčenie pojednávania potrebovala vec podrobne naštudovať,   urobiť   právny   a   skutkový   rozbor   veci   a   v   rámci   prípravy   pojednávania   si zadovážila   judikatúru   a   rozhodnutia   súdov   v   obdobných   veciach,   najmä   rozhodnutia Vrchného súdu v Prahe. Jedná sa o pomerne zložitý rozbor aj obsiahlu judikatúru, ktorú však   z   dôvodu   nezasahovania   do   pojednávania   a   prejudikovania   rozhodnutia   nemôžem bližšie označiť.

Osobitne   potrebujem zdôrazniť   skutočnosť,   že sudkyňa   je   zaradená na   obchodné oddelenie, kde jej mesačný nápad 34 vecí mesačne, 1 vec v odd. CbZm a 2 veci v oddelení Cbi a zostatok nevybavených vecí predstavuje viac ako 300 vecí. Z uvedeného je zrejmé, že nie je možné každú vec vybaviť obratom a v plnom rozsahu sa venovať spisu ihneď po jeho predložení.   Každé   vybavenie   veci   si   vyžaduje   určitý   časový   úsek   a   to   aj   v   súvislosti s čerpaním nariadenej dovolenky počas „justičných prázdnin“, pojednávaním a prípravou iných vecí.

V   konaní   od   19.   5.   2009   súd   vykonal   značné   množstvo   úkonov   spojených s doručovaním   rozhodnutí   a   vytvorením   procesných   podmienok   pre   nariadenie pojednávania.   Po   prevedení   spisu,   po   vyrubení   súdneho   poplatku,   po   oboznámení   sa s vecou   v   rámci   poverenia   uložila   sudkyňa   vyššiemu   súdnemu   úradníkovi   vypracovať právny rozbor veci a zaistiť dostupnú judikatúru. Úkon vykonala približne 1 mesiac po prevzatí spisu. Po splnení úlohy VSÚ v primeranej lehote vec opätovne preštudovala a v konaní vytýčila termín pojednávania. Dovolím si upozorniť, že vzhľadom na administratívny postup   a   povinnosť   vyznačiť   každý   úkon   v   registroch   súdu   v   programovom   vybavení, považujem lehoty, v ktorých sudkyňa vykonala úkon za primerané. Hoci dané úkony priamo nesmerovali k meritórnemu prejednaniu veci, jedná sa o úkony nevyhnutné pre splnenie povinnosti   sudcu,   aby   sudca   mohol   rozhodnúť   vo   veci   samej   spravidla   na   jednom pojednávaní, osobitne, ak sa jedná o pojednávanie s koncentračnou zásadou. Zastávam názor, že opačné konanie sudkyne, ktorá by vytýčila pojednávanie bez náležitej prípravy a pojednávanie by muselo byť odročené za účelom zisťovania skutočností, ktoré mohli byť objasnené na prvom pojednávaní, by bolo práve konaním v rozpore s účelom veci, hoci formálne by smerovalo k prejednaniu a rozhodnutiu veci.

... primárnym účelom ochrany, ktorú Ústavný súd Slovenskej republiky poskytuje v konaní o namietanom porušení práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 127 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, je poskytnutie ochrany základnému právu sťažovateľa a nie rozhodovanie o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia podľa čl. 127 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky.

Preto mám za to, že v konaní nedošlo k neodôvodneným prieťahom a porušeniu základných práv sťažovateľa a navrhujem sťažnosť neprijať na ďalšie konanie, prípadne, ak by bola sťažnosť prijatá na ďalšie konania, aby bola odmietnutá. Ak by aj Ústavný súd Slovenskej republiky dospel k záveru, že Okresný súd Žilina svojim postupom porušil práva sťažovateľa, navrhujem, aby nepriznal finančné zadosťučinenie, pretože prípadné porušenie práva a prípadná intenzita porušenia práva tento nárok neodôvodňujú.»

Ústavný súd sťažnosť predbežne prerokoval a uznesením č. k. IV. ÚS 450/2010-12 z 25. novembra 2010 ju prijal na ďalšie konanie. Po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie ústavný   súd   vyzval   právneho   zástupcu   sťažovateľa   a   predsedu   okresného   súdu,   aby   sa vyjadrili, či trvajú na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie. Predsedu okresného súdu   ústavný   súd   zároveň   vyzval,   aby   sa   vyjadril,   či   chce   doplniť   svoje   vyjadrenie k sťažnosti z 9. novembra 2010.

Právny zástupca sťažovateľa a predseda okresného súdu ústavnému súdu oznámili, že   netrvajú   na   tom,   aby   sa   vo   veci   konalo   ústne   pojednávanie.   Vzhľadom   na   tieto oznámenia ústavný súd v súlade s § 30 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“) upustil od ústneho pojednávania, keďže dospel k názoru, že od ústneho pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

Predseda okresného súdu zotrval na svojom vyjadrení k sťažnosti z 9. novembra 2010. Právny zástupca sťažovateľa v reakcii na vyjadrenie predsedu okresného súdu okrem iného uviedol:

„Nesúhlasíme s tým, že konanie o vydanie zmenkového platobného rozkazu bolo rýchle a že k prieťahom zo strany súdu nedošlo. Spor nepovažujeme za právne zložitý, pričom treba vychádzať zo zásady iura novit curia a nie z úvahy, že súd si musí naštudovať právne   predpisy   a   judikatúru.   Navrhovateľ   pri   zabezpečení   svojej   pohľadávky   formou zmenky vychádzal z tej skutočnosti, že inštitút zmenky, ktorá je formálne riadne vyplnená dôsledne   zabezpečí   jeho   pohľadávku   o   ktorej   v   prípade   neplatenia   rýchlo   rozhodne zmenkovým platobným rozkazom. Doteraz neprevedené ani jediné konanie v zmenkovej veci od podania návrhu na vydanie zmenkového platobného rozkazu dňa 13. 5. 2008 nebolo spôsobené   z   jeho   strany.   Máme   za   to,   že   ani   jedna   okolnosť   uvádzaná   vo   vyjadrení Okresného súdu v Žiline neospravedlňuje prieťahy v konaní.“

II.

Zo   spisu   vedeného   okresným   súdom   pod   sp.   zn.   20   Cb   Zm   3/2010   (pôvodne vedeného pod sp. zn. 20 Zm 5/2008) ústavný súd zistil takýto priebeh namietaného konania:

1. Návrh na vydanie zmenkového platobného rozkazu bol okresnému súdu doručený 13. mája 2008.

2. Dňa 25. júna 2008 okresný súd vyzval sťažovateľa na zaplatenie súdneho poplatku (poplatok bol uhradený 4. júla 2008); v ten istý deň okresný súd vyzval sťažovateľa aj na predloženie potrebného počtu rovnopisov návrhu.

3. Okresný súd zmenkovým platobným rozkazom sp. zn. 20 Zm 5/2008 z 15. júla 2008   uložil   odporcom   zaplatiť   spoločne   a   nerozdielne   sťažovateľovi   zmenkovú   sumu 85 516 USD so 6 % úrokom z označenej sumy od 12. decembra 2006 do zaplatenia.

4. Dňa 4. augusta 2008 boli okresnému súdu doručené námietky odporcu v 1. rade a odporcu v 3. rade proti zmenkovému platobnému rozkazu sp. zn. 20 Zm 5/2008 z 15. júla 2008.

5. Okresný súd uznesením č. k. 20 Zm 5/2008-11 z 10. septembra 2008 rozhodol o zamietnutí námietok odporcov z dôvodu, že boli podané oneskorene.

6. Odporcovia v 1. a 3. rade doručili 8. októbra 2008 okresnému súdu odvolanie proti jeho uzneseniu z 10. septembra 2008; spis bol krajskému súdu predložený 3. marca 2009.

7.   Krajský   súd   uznesením   sp.   zn.   13   Co   Zm   1/2009   zo   6.   mája 2009   rozhodol o zrušení odvolaním napadnutého uznesenia a vec vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie; spis bol okresnému súdu doručený 15. mája 2009.

8. Dňa 18. mája 2009 okresný súd expedoval uznesenie krajského súdu účastníkom konania.

9. Uznesením sp. zn. 20 Zm 5/2008 z 11. januára 2010 okresný súd uložil odporcom zaplatiť súdny poplatok za podané námietky.

10. Dňa 18. februára 2010 bola vec pridelená do senátu 20 Cb Zm a označená sp. zn. 20 Cb Zm 3/2010; dňa 9. marca 2010 bol spis predložený zákonnej sudkyni.

11.   Pokynom   zákonnej   sudkyne   z   18.   mája   2010   bol   spis   predložený   vyššiemu súdnemu   úradníkovi   pre   účely   prípravy   pojednávania   vo   veci;   vyšší   úradník   vrátil   vec s pripojenými rozhodnutiami zákonnej sudkyni 12. augusta 2010.

12.   Dňa   4.   novembra   2010   zákonná   sudkyňa   nariadila   termín   pojednávania   na 27. január 2011, ktorý bol následne zrušený.

III.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovateľ sa sťažnosťou domáha vyslovenia porušenia svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 20 Cb Zm 3/2010.

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o   sťažnostiach   namietajúcich   porušenie   základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy vychádza zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu.   Samotným   prerokovaním   veci   na   súde   sa   právna   neistota   osoby   domáhajúcej   sa rozhodnutia   neodstraňuje.   K   stavu   právnej   istoty   dochádza   zásadne   až   právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím súdu (m. m. IV. ÚS 221/04).

Základnou   povinnosťou   súdu   a   sudcu   je   preto   zabezpečiť   taký   procesný   postup v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník konania obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.

Táto povinnosť súdu a sudcu vyplýva z § 6 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“),   ktorý   súdom   prikazuje,   aby   v   súčinnosti   so   všetkými   účastníkmi   konania postupovali tak, aby ochrana ich práv bola rýchla a účinná, ďalej z § 100 ods. 1 prvej vety OSP, podľa ktorého len čo sa konanie začalo, postupuje v ňom súd i bez ďalších návrhov tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

Sudca je podľa § 117 ods. 1 druhej vety OSP povinný robiť vhodné opatrenia, aby sa zabezpečilo splnenie účelu pojednávania a úspešné vykonanie dôkazov. Ďalšia významná povinnosť pre sudcu vyplýva z § 119 ods. 1 OSP, podľa ktorého sa pojednávanie môže odročiť len z dôležitých dôvodov, ktoré sa musia oznámiť. Ak sa pojednávanie odročuje, predseda   senátu   alebo   samosudca   spravidla   oznámi   deň,   kedy   sa   bude   konať   nové pojednávanie.

Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní, a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru,   ústavný   súd   v   súlade   so   svojou   doterajšou   judikatúrou   (III.   ÚS   111/02, IV. ÚS 74/02, III. ÚS 142/03) zohľadňuje tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1), správanie účastníka súdneho konania (2) a postup samotného súdu (3). Za súčasť prvého kritéria sa považuje aj povaha prerokúvanej veci.

Podľa uvedených kritérií posudzoval ústavný súd aj sťažnosť sťažovateľa.

1.   Predmetom   namietaného   konania   je   rozhodovanie   o   návrhu   sťažovateľa   na vydanie zmenkového platobného rozkazu na sumu 85 516 USD. Podľa názoru ústavného súdu   nemožno   považovať   vec   sťažovateľa   za   právne   zložitú,   pričom   doterajší   priebeh konania nesignalizuje ani skutkovú zložitosť veci.

2. Pokiaľ ide o správanie sťažovateľa ako účastníka konania, ústavný súd zo spisu okresného súdu sp. zn. 20 Cb Zm 3/2010 nezistil žiadne okolnosti, ktoré by mohol pripísať na ťarchu sťažovateľa.

3.   V   súvislosti   s   posudzovaním   postupu   okresného   súdu   v   namietanom   konaní ústavný súd považoval za potrebné poukázať na svoju ustálenú judikatúru, podľa ktorej zbytočné   prieťahy   v   konaní   môžu   byť   zapríčinené   nielen   samotnou   nečinnosťou všeobecného súdu, ale aj jeho neefektívnou činnosťou, teda takým konaním, ktoré nevedie efektívne k odstráneniu právnej neistoty (II. ÚS 32/03, IV. ÚS 267/04, IV. ÚS 182/08). Rovnako   tak   môže   zapríčiniť   porušenie   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy aj nesprávna činnosť štátneho orgánu (m. m. II. ÚS 33/99).

Vychádzajúc   z   obsahu   spisu   vedeného   okresným   súdom   pod   sp.   zn. 20 Cb Zm 3/2010 ústavný súd konštatoval, že okresný súd postupoval až do 10. septembra 2008, keď uznesením zamietol námietky odporcov proti zmenkovému platobnému rozkazu z 15. júla 2008 z dôvodu, že boli podané oneskorene, v zásade plynulo.

Z   právneho   názoru   krajského   súdu   vysloveného   v   odôvodnení   uznesenia   sp.   zn. 13 Co   Zm   1/2009   zo   6.   mája   2009,   ktorým   na   základe   odvolaní   podaných   odporcami v prvom a treťom rade rozhodol o zrušení odvolaním napadnutého uznesenia okresného súdu   z   10.   septembra   2008,   ktorým   zamietol   námietky   odporcov   proti   zmenkovému platobnému rozkazu zo 16. júla 2008 z dôvodu, že boli podané oneskorene, vyplýva, že okresný   súd   nesprávne   aplikoval   príslušné   ustanovenia   Občianskeho   súdneho   poriadku o doručovaní.   Na   tomto   základe   ústavný   súd   konštatoval,   že   v   dôsledku   nesprávnej aplikácie príslušných ustanovení Občianskeho súdneho poriadku okresným súdom došlo k predĺženiu namietaného konania, ktoré treba pripísať na ťarchu okresného súdu.

Po   vrátení   veci   na   ďalšie   konanie   krajským   súdom   (spis   bol   okresnému   súdu doručený 15. mája 2009) okresný súd vo veci síce vykonával nevyhnutné procesné úkony súvisiace   s prípravou   pojednávania, vrátane právnej   analýzy veci.   Ústavný   súd hodnotí obdobie,   v   ktorom   tieto   „prípravné“   úkony   okresný   súd   vykonával   (od   15.   mája   do 4. novembra   2010),   ako   neprimerane   dlhé   vzhľadom   na   predmet   namietaného   konania a požiadavku na rozhodnutie veci v primeranom čase vyplývajúcu z čl. 48 ods. 2 ústavy, a preto považuje činnosť okresného súdu v tomto období za nedostatočne efektívnu.

Na   základe   uvedeného   ústavný   súd   rozhodol,   že   nesprávnou   a   neefektívnou činnosťou   okresného   súdu   došlo   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   20   Cb   Zm   3/2010 k zbytočným prieťahom, a teda k porušeniu základného práva sťažovateľa podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (bod 1 výroku tohto nálezu).

IV.

Ak ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby podľa čl. 127 ods. 2 ústavy vysloví, že k porušeniu práva alebo slobody došlo právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom, prípadne nečinnosťou, zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah, prípadne prikáže tomu, kto právo alebo slobodu porušil, aby vo veci konal.

Keďže   namietané   konanie   nebolo   ku   dňu   vydania   tohto   nálezu   ešte   právoplatne skončené,   ústavný   súd   prikázal   okresnému   súdu,   aby   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 20 Cb Zm 3/2010 v ďalšom období konal bez zbytočných prieťahov (bod 2 výroku tohto nálezu).

Vzhľadom na to, že ústavný súd rozhodol o tom, že bolo porušené základné právo sťažovateľa   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy,   zaoberal   sa   aj   jeho   žiadosťou   o   priznanie primeraného finančného zadosťučinenia. Aj keď ústavný súd prikázal okresnému súdu, aby v konaní sp. zn. 20 Cb Zm 3/2010 konal bez zbytočných prieťahov, nepovažoval vzhľadom na okolnosti prípadu uplatnenie tejto svojej právomoci za dostatočné na to, aby sa dosiahla vo   veci   účinná   náprava,   a   preto   dospel   k   názoru,   že   treba   rozhodnúť   aj   o   žiadosti sťažovateľa priznať mu primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy a § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Cieľom primeraného finančného zadosťučinenia je dovŕšenie ochrany porušeného základného práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo spôsobom, ktorý vyžaduje poskytnutie vyššieho stupňa ochrany, nielen deklaráciu porušenia, prípadne príkaz na ďalšie konanie bez porušovania základného práva (m. m. napr. IV. ÚS 210/04).

Sťažovateľ žiadal, aby mu bolo priznané finančné zadosťučinenie v sume 3 000 € s poukazom na to, že namietané konanie „je pre neho psychicky náročné a sťažovateľ sa ocitol   sa   bez   finančných   prostriedkov   pri   poberaní   starobného   dôchodku   v   minimálnej výške.   Ďalším   dôvodom   je   právna   neistota,   ktorej   musí   čeliť   už   viac   ako   2   roky a 5 mesiacov.“.

Pri určení sumy primeraného finančného zadosťučinenia vychádzal ústavný súd zo zásad   spravodlivosti,   z   ktorých   vychádza   aj   Európsky   súd   pre   ľudské   práva,   ktorý spravodlivé   finančné   zadosťučinenie   podľa   čl.   41   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných slobôd priznáva so zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu.

Zohľadňujúc   predovšetkým   doterajšiu   dĺžku   namietaného   konania   a   charakter a intenzitu zbytočných prieťahov, ku ktorým v predmetnej veci došlo, ústavný súd dospel k záveru, že v danom prípade bude priznanie finančného zadosťučinenia v sume 1 500 € (slovom tisícpäťsto eur) sťažovateľovi primerané konkrétnym okolnostiam prípadu (bod 3 výroku tohto nálezu).

Ústavný   súd   napokon   rozhodol   podľa   §   36   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   aj o úhrade   trov   konania   sťažovateľa,   ktoré   mu   vznikli   v   súvislosti   s   jeho   právnym zastupovaním advokátom JUDr. J. K. Ústavný súd pri rozhodovaní o úhrade trov konania vychádzal z priemernej mesačnej mzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za prvý polrok 2009, ktorá bola 721,40 €, keďže išlo o úkony právnej služby vykonané v roku 2010.   Úhradu   priznal   za   dva   úkony   právnej   služby   (prevzatie   a   prípravu   zastúpenia   a spísanie sťažnosti) podľa § 1 ods. 3, § 11 ods. 2, § 14 ods. 1 písm. a) a c) a § 16 ods. 3 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách   advokátov   za   poskytovanie   právnych   služieb   (ďalej len   „vyhláška“), a   to za každý úkon po 120,23 €, t. j. spolu v sume 240,46 €, čo spolu s režijným paušálom dvakrát po 7,21 € (§ 16 ods. 3 vyhlášky) predstavuje sumu 254,88 €.

Priznanú úhradu   trov   konania je okresný   súd   povinný   zaplatiť na účet právneho zástupcu sťažovateľa (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 OSP).

Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je prípustný   opravný   prostriedok,   je   potrebné   pod   „právoplatnosťou   nálezu“ uvedenou   vo výroku tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 17. februára 2011