znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 45/2021-6

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 26. januára 2021 prerokoval vyhlásenie sudcu Ústavného súdu Slovenskej republiky Roberta Šorla o dôvodoch jeho vylúčenia v konaní vo veci prijatej ústavnej sťažnosti ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, zastúpeného advokátom JUDr. Jánom Mišurom, PhD., Záhradnícka 27, Bratislava, vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a jeho práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Bratislava I v konaní vedenom pod sp. zn. 25 C 218/2009 a postupom Krajského súdu v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn. 9 Co 22/2019, vedenej Ústavným súdom Slovenskej republiky pod sp. zn. III. ÚS 315/2020, a takto

r o z h o d o l :

Sudca III. senátu Ústavného súdu Slovenskej republiky Robert Šorl n i e j e v y l ú č e n ý z konania a rozhodovania vo veci vedenej Ústavným súdom Slovenskej republiky pod sp. zn. III. ÚS 315/2020.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Skutkový stav a oznámenie dôvodov vylúčenia

1. Sudca III. senátu Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) Robert Šorl listom z 15. decembra 2020 v súlade s § 49 ods. 1 zákona č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) oznámil predsedovi ústavného súdu dôvody na jeho vylúčenie z konania a rozhodovania vo veci ústavnej sťažnosti ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛,

(ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom JUDr. Jánom Mišurom, Záhradnícka 27, Bratislava, vedenej ústavným súdom pod sp. zn. III. ÚS 315/2020, a navrhol, aby v tejto veci bol vylúčený z výkonu sudcovskej funkcie. Sudca Robert Šorl poukázal na dôvod vylúčenia vyplývajúci z § 49 ods. 1 zákona o ústavnom súde, podľa ktorého sudca ústavného súdu je vylúčený z konania a rozhodovania vo veci, ak so zreteľom na jeho pomer k veci, účastníkom konania, zúčastnenej osobe alebo ich zástupcom možno mať pochybnosti o jeho nezaujatosti. Vo svojom liste uviedol, že so sťažovateľom sa pozná približne od roku 2001. V tom čase približne rok pracovali v jednej advokátskej kancelárii, sudca Robert Šorl ako advokátsky koncipient a sťažovateľ ako asistent – študent právnickej fakulty. Odvtedy si tykajú. Následne boli v kontakte len minimálne. Po tom, ako sa sťažovateľ stal sudcom Okresného súdu Nové Mesto nad Váhom, sú v občasnom kontakte. Niekoľkokrát do roka telefonicky alebo e-mailom konzultovali odborné otázky a popritom prehodili i pár slov o svojich osobných pomeroch.

2. Sudca ústavného súdu Robert Šorl sa domnieva, že vzhľadom na tento pomer k sťažovateľovi možno mať pochybnosti o jeho nezaujatosti podľa § 49 ods. 1 zákona o ústavnom súde, preto tieto skutočnosti oznamuje predsedovi ústavného súdu podľa § 49 ods. 4 zákona o ústavnom súde a navrhuje, aby ho príslušný senát ústavného súdu vylúčil z konania a rozhodovania v tejto veci.

3. Pokynom predsedu ústavného súdu Ivana Fiačana zo 16. decembra 2020 bolo vyhlásenie v súlade s čl. IV bodom 1 písm. d) Rozvrhu práce Ústavného súdu Slovenskej republiky na obdobie od 1. januára 2020 do 31. decembra 2020 v znení jeho dodatkov č. 1 a č. 2 pridelené na rozhodnutie podľa § 51 ods. 2 zákona o ústavnom súde do senátu IV. ÚS ústavného súdu v zložení Miroslav Duriš – predseda senátu a Libor Duľa a Ladislav Duditš – členovia senátu. V zmysle Rozvrhu práce Ústavného súdu Slovenskej republiky na obdobie od 1. januára 2021 do 31. decembra 2021 s účinnosťou od 1. januára 2021 pracuje senát IV. ÚS ústavného súdu v zložení Libor Duľa – predseda senátu a Ladislav Duditš a Miroslav Duriš – členovia senátu.

II.

Relevantná právna úprava

4. Zákon o ústavnom súde obsahuje výslovnú právnu úpravu o vylúčení sudcu ústavného súdu z výkonu sudcovskej funkcie v § 49 až § 52.

5. Podľa § 49 ods. 1 zákona o ústavnom súde sudca ústavného súdu je vylúčený z konania a rozhodovania vo veci, ak so zreteľom na jeho pomer k veci, účastníkom konania, zúčastnenej osobe alebo ich zástupcom možno mať pochybnosti o jeho nezaujatosti. Dôvodom na vylúčenie sudcu ústavného súdu nie sú okolnosti, ktoré spočívajú v postupe sudcu ústavného súdu v konaní o prerokúvanej veci alebo v jeho rozhodovaní v iných veciach na ústavnom súde.

6. Podľa § 49 ods. 4 zákona o ústavnom súde dôvody vylúčenia podľa ods. 1 alebo ods. 2 oznámi sudca ústavného súdu bezodkladne predsedovi ústavného súdu.

7. Podľa § 51 ods. 2 prvej vety zákona o ústavnom súde ak ide o rozhodovanie v senáte ústavného súdu, o vylúčení sudcu ústavného súdu rozhoduje iný senát ústavného súdu určený rozvrhom práce.

8. Podľa § 22 ods. 1 zákona o ústavnom súde sudca ústavného súdu je povinný chrániť neporušiteľnosť prirodzených práv človeka, práv občana a princípy demokratického a právneho štátu.

9. Podľa § 22 ods. 2 zákona o ústavnom súde sudca ústavného súdu je pri výkone svojej funkcie nezávislý a pri rozhodovaní je viazaný ústavou, ústavnými zákonmi a medzinárodnými zmluvami, ktoré Slovenská republika ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom ustanoveným zákonom.

10. Podľa § 23 ods. 1 zákona o ústavnom súde sudca ústavného súdu je povinný vykonávať svoju funkciu svedomite a zdržať sa pri jej výkone i v občianskom živote konania, ktoré môže narušiť alebo ohroziť vážnosť ústavného súdu, dôveru k ústavnému súdu a vážnosť funkcie sudcu ústavného súdu.

11. Podľa § 22 ods. 1 zákona o ústavnom súde sudca ústavného súdu je povinný zdržať sa výkonu funkcie, zamestnania alebo činnosti nezlučiteľnej s výkonom funkcie sudcu ústavného súdu (§ 20 ods. 1).

III.

Posúdenie veci ústavným súdom

12. Ústavný súd zdôrazňuje, že požiadavka nestrannosti sudcu sa dotýka samej podstaty spravodlivosti a jej vnímania. Nestrannosť znamená absenciu zaujatosti či predsudku, znamená, že sudca nemá žiaden osobný záujem na výsledku konania. Rozhodovať nestranne nie je právom, výsadou či privilégiom sudcov. Ide o základnú povinnosť sudcov, o štrukturálny prvok súdneho systému a jeho riadneho fungovania.

13. V zmysle § 49 ods. 1 zákona o ústavnom súde, ako aj z pohľadu čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd je nestrannosť sudcu obyčajne definovaná ako absencia predsudku alebo zaujatosti, pričom ju možno posudzovať na základe dvoch rôznych prístupov. Na jednej strane sa rozlišuje subjektívny prístup, pri ktorom sa skúma stav mysle sudcu, teda to, čo si sudca v danej situácii myslel vo svojom vnútornom fóre, a objektívny prístup, pri ktorom sa skúma, či sudca poskytuje dostatočné záruky, aby bola vylúčená každá pochybnosť o jeho nestrannosti. V prípade subjektívneho hľadiska nestrannosti sa nestrannosť sudcu predpokladá až do predloženia dôkazu opaku [rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) vo veci Piersack proti Belgicku z 1. 10. 1982]. Objektívny prístup spočíva v otázke, či nezávisle na osobnom správaní sudcu určité overiteľné skutočnosti neumožňujú pochybovať o jeho nestrannosti. V tomto smere i zdanie môže byť dôležité. Mal by byť vylúčený každý sudca, u ktorého sa možno oprávnene obávať, že mu chýba nestrannosť. Ide o dôveru, ktorú musia mať súdy pri stranách v demokratickej spoločnosti (rozsudok ESĽP vo veci Padovani proti Taliansku z 26. 2. 1993). Rozhodujúcim prvkom v otázke rozhodovania o zaujatosti zákonného sudcu je to, či obava účastníka konania je objektívne oprávnená. Treba rozhodnúť v každom jednotlivom prípade, či povaha a stupeň vzťahu sú také, že prezrádzajú nedostatok nestrannosti súdu (rozsudok ESĽP vo veci Pullar proti Spojenému kráľovstvu; m. m. III. ÚS 24/05).

14. Z citovaných ustanovení § 22 a § 23 zákona o ústavnom súde je zrejmé, že sudca ústavného súdu je v určitej miere obmedzený vo svojej slobode chovať sa podľa svojej ľubovôle, nechať sa viesť svojimi emóciami a byť ovplyvnený vzťahmi k iným ľuďom. Zmyslom a účelom takéhoto obmedzenia je na jednej strane dosiahnutie primeraného odstupu sudcu ústavného súdu od vecí, o ktorých rozhoduje, a tiež i toho, že sa rozhodovacia činnosť sudcov ústavného súdu bude javiť ako uvážlivá, nezaujatá, schopná posúdiť vec bez stranenia niektorému z účastníkov.

15. V tomto smere ústavný súd poukazuje na právny názor disciplinárneho senátu Najvyššieho správneho súdu Českej republiky, ktorý v rozhodnutí sp. zn. 16 Kss 1/2017 z 24. mája 2017 uviedol, že sudca, a teda aj sudca ústavného súdu (napriek citovaným zákonným povinnostiam, pozn.) „zostáva človekom z mäsa a kostí, s rozumom, ale i citom, a nie subsumpčným automatom, ktorý je naprogramovaný na mechanické, emócií a inklinácií zbavené rozhodovanie“. Sudca vrátane sudcu ústavného súdu „ako každý iný človek žije v určitom vzťahovom a sociálnom prostredí tvorenom pradivom vzťahov rodinných, priateľských, kolegiálnych či iných. Miluje i nenávidí, fandí, oškliví si, má bežné ľudské predsudky. Prostredie, v ktorom sa pohybuje, i krátko a dobre jeho ľudská nátura ho nepochybne určitým spôsobom hodnotovo formuje a ovplyvňuje, čo sa premieta aj v jeho rozhodovacej činnosti

Predstava, že sa sudca uzavrie pred okolitým svetom vo všetkej jeho pestrosti a zložitosti do akejsi klauzúry, a tým sa stane nestranným a nezávislým, je nepochybne naivná. Už samotná skutočnosť, že sudcovská prax býva v jednej profesijnej pozícii a na jednom mieste vykonávaná celý rad rokov, nevyhnutne nesie so sebou to, že sudca za túto dobu spozná – v súvislosti so svojou činnosťou, ale aj inak – celý rad ľudí a nadviaže s nimi viac či menej úzke vzťahy, často priateľské. V prostredí Českej republiky... je celkom bežné, osobitne v rámci určitých špecializovaných agend a v určitých miestach či regiónoch, že sa príslušníci právnickej komunity roky poznajú a udržujú spolu viac či menej úzke priateľské či profesijne priateľské vzťahy.

V niektorých segmentoch právnickej praxe je celkom bežné, že sa tí istí ľudia, spolu stretávajú opakovane v obdobných procesných roliach...

Skutočnosť, že z vyššie opísaných, ale aj z iných dôvodov (stretávanie sa na školeniach a konferenciách, spoločná publikačná činnosť, dlhoročná známosť napríklad ako spolužiakov z právnických štúdií... a pod.) môžu medzi sudcom a inými osobami vznikať profesijné priateľstvá, nemožno samu o sebe považovať za porušenie povinnosti sudcu...... za normálnych okolností, teda pokiaľ sudca disponuje dostatočnou mierou zdravého sebavedomia, uvážlivosti, zdržanlivosti a je si vedomý profesijných štandardov, ktoré treba zachovávať, profesijné priateľstvá prehlbujú povedomie sudcov o tom, ako funguje prax v obore, v ktorom sa pohybujú, a rozširujú ich odborné znalosti. Za normálnych okolností, pokiaľ ide o sudcu rovného a poctivého, vhodne fungujúcimi vzťahmi profesijného priateľstva a vystupovaním v rámci odbornej komunity sudca zvyšuje, a nijako neznižuje autoritu súdnej moci v odbornej komunite a v spoločnosti ako celku. Vyššie opísané vzťahy, obzvlášť ak majú dlhodobú povahu, vedú nezriedka k menej formálnemu styku medzi aktérmi. Výnimkou nie je tykanie, priateľské posedenie pri káve či víne, spoločné obedy či večere, niekedy i spoločné aktivity (kultúra, šport a pod.). Nebezpečenstvom sa takéto vzťahy stanú, pokiaľ sa v nich vyvinie závislosť, jednostrannosť, či dokonca náznaky prospechárstva.“.

16. Obdobne z judikatúry ESĽP vyplýva, že osobitne je potrebné skúmať, či medzi špecifikovanými osobami ide napr. o blízke priateľstvo, o vzťah finančnej závislosti, prípadne vzťah nadriadenosti a podriadenosti (porovnaj rozsudok ESĽP vo veci Steck – Risch proti Lichtenštajnsku z 19. 5. 2005).

17. Z § 49 ods. 1 zákona o ústavnom súde vyplýva, že tri druhy vzťahov môžu vyvolávať pochybnosti o nezaujatosti sudcu ústavného súdu – jeho pomer k veci, účastníkom konania, zúčastnenej osobe alebo ich zástupcom. Hoci to z právnej úpravy explicitne nevyplýva, z povahy veci je zrejmé, že tieto vzťahy majú zostupnú tendenciu, pokiaľ ide o spôsobilosť vyvolať pochybnosti o nezaujatosti sudcu ústavného súdu s následkom jeho vylúčenia z konania a rozhodovania veci. Vzťah s najväčším potenciálom vyvolať pochybnosti o nezaujatosti sudcu je pomer k veci, na opačnom konci spektra bude nepochybne pomer k právnemu zástupcovi účastníka konania a napokon pomer k právnemu zástupcovi zúčastnenej osoby (porovnaj uznesenia Ústavného súdu Českej republiky sp. zn. II. ÚS 808/2013 z 26. augusta 2014, sp. zn. II. ÚS 2127/2014 z 22. októbra 2014).

18. Z uvedenej hierarchie vzťahov logicky vyplýva, že pomer k veci by mal v zásade vždy mať za následok vylúčenie sudcu z konania a rozhodovania o tejto veci, pomer k účastníkom konania alebo k zúčastnenej osobe nemusí nevyhnutne viesť k jeho vylúčeniu. Pomer k právnemu zástupcovi účastníka konania prípadne zúčastnenej osoby by spravidla mal viesť k vylúčeniu sudcu len výnimočne v závislosti od konkrétnych okolností danej veci a pri dôslednom zohľadnení povahy a intenzity tohto vzťahu (porovnaj NEMEŠKALOVÁ ROSINOVÁ, A. Objektívny test nestrannosti v prípadoch vzťahu sudcu k účastníkom konania a ich zástupcom. In: Jurisprudence. 6/2017, s. 35 – 36; porovnaj tiež tam uvedené uznesenie Ústavného súdu Českej republiky sp. zn. II. ÚS 808/2013 z 26. augusta 2014).

19. Tieto kritériá nemožno vnímať ako jediné kritériá, ktoré je potrebné zohľadniť pri rozhodovaní o nezaujatosti sudcu ústavného súdu. V prípade ústavného súdu ako (jediného) súdneho orgánu ochrany ústavnosti svojho druhu na území Slovenskej republiky (čl. 124 Ústavy Slovenskej republiky) je namieste zohľadňovať otázku spôsobilosti ústavného súdu rozhodnúť vo veci v prípade vylúčenia niektorých z jeho sudcov. Súčasťou rozhodovania o vylúčení sudcu ústavného súdu vzhľadom na povahu súdu, na ktorom pôsobí, bude aj doktrína nevyhnutnosti (doctrine of necessity), ktorá je obsiahnutá aj v tzv. Bangalórskych zásadách správania sudcov. Podľa bodu 2.5 Bangalórskych zásad správania sudcov vylúčenie sudcu sa nevyžaduje, ak vo veci nemožno ustanoviť iný senát, ktorý by vo veci konal, alebo z dôvodu naliehavých okolností, keď by nečinnosť mohla viesť k vážnemu pochybeniu pri výkone spravodlivosti. Zohľadnenie týchto princípov by malo nevyhnutne viesť k reštriktívnemu výkladu dôvodov, pre ktoré by sudca ústavného súdu mal byť vylúčený z konania a rozhodovania v konkrétnej veci.

20. Tieto praktické hľadiská týkajúce sa výkonu spravodlivosti a otázky funkčnosti konkrétneho súdu pri rozhodovaní o vylúčení sudcu zohľadnil aj ESĽP napr. v rozsudku vo veci Ramljak proti Chorvátsku z 27. júna 2017, keď uviedol, že v prípade vylúčenia sudcu odvolacieho súdu v Splite by nebol problém ho nahradiť iným sudcom, keďže odvolací súd v Splite je jedným z najväčších v krajine, na ktorého civilnom úseku pôsobilo v tom čase vyše 40 sudcov, prípadne aj v rozsudku vo veci Steck – Risch a ďalší proti Lichtenštajnsku z 19. mája 2005, keď poukázal na rozlohu Lichtenštajnska a na fakt, že sudcovia ústavného súdu vykonávajú túto funkciu popri inej právnickej činnosti, preto väzby medzi sudcami ústavného súdu a inými právnickými profesionálmi sú prirodzené.

21. Napokon túto otázku je potrebné zohľadňovať aj pro futuro v tom zmysle, že ak v neskoršej veci záujem zachovania spôsobilosti ústavného súdu rozhodnúť bude vyžadovať, aby už skôr vylúčený sudca ústavného súdu v tejto veci rozhodoval, bolo by potrebné dostatočne odôvodniť, prečo už skôr vylúčený sudca v tejto neskoršej veci nie je zaujatý (porovnaj rozsudok ESĽP vo veci Harabin proti Slovenskej republike z 20. 11. 2012).

22. V prerokúvanom prípade ide z hľadiska hierarchie o vzťah druhej kategórie, t. j. o pomer k sťažovateľovi ako účastníkovi konania. Z hľadiska povahy vzťah sudcu Roberta Šorla a sťažovateľa začal na profesionálnej úrovni v roku 2001, keď boli obidvaja zamestnancami advokátskej kancelárie v pozícii advokátsky koncipient a asistent – študent právnickej fakulty. Išlo o bežný kolegiálny vzťah, nemožno konštatovať vzťah nadriadenosti a podriadenosti. V tom období si začali tykať, následne boli len v minimálnom kontakte. Po tom, ako sa sťažovateľ v roku 2009 stal sudcom, boli v občasnom kontakte. Niekoľkokrát do roka telefonicky alebo e-mailom konzultovali odborné otázky a popritom prehodili pár slov o svojich osobných pomeroch. Z vyhlásenia sudcu Roberta Šorla vyplýva, že medzi ním a sťažovateľom išlo o profesionálny vzťah v období roka 2001. Následne do roku 2009 udržiavali len minimálny kontakt. Od roku 2009 udržiavajú občasný kontakt, ktorý je zameraný primárne na konzultovanie odborných otázok. Osobné otázky sú len okrajovou súčasťou tohto kontaktu. Z uvedených skutočností možno konštatovať, že od roku 2009 tento vzťah zotrval prevažne na odbornej úrovni. Sudca Robert Šorl neuvádza presah tohto vzťahu do priateľskej alebo osobnejšej súkromnej sféry.

23. Vzhľadom na uvedené – aj so zohľadnením zásady zachovania funkčnosti ústavného súdu – príslušný senát ústavného súdu dospel k záveru, že sudca Robert Šorl neuviedol vo svojom oznámení také skutočnosti, ktoré by boli spôsobilé vyvrátiť zo subjektívneho hľadiska domnienku jeho nezaujatosti. Napokon aj pri aplikovaní objektívneho testu príslušný senát ústavného súdu dospel k záveru, že jeho vzťah k sťažovateľovi vo veci vedenej pod sp. zn. III. ÚS 315/2020 nemá takú povahu a intenzitu, ktorá by aj pri použití tzv. teórie zdania mala vyvolávať pochybnosti o jeho nezaujatosti. Možno rozumne predpokladať, že takýto alebo podobný vzťah má sudca Robert Šorl aj s desiatkami ďalších sudcov, prípadne zástupcov iných právnických profesií.

24. Príslušný senát ústavného súdu po posúdení dôvodov uvedených vo vyhlásení z 15. decembra 2020 dospel k záveru, že v zmysle § 49 ods. 1 zákona o ústavnom súde nie sú tieto relevantné na vznik pochybnosti o nezaujatosti sudcu v danej veci, čím nie sú splnené zákonné podmienky na vylúčenie sudcu ústavného súdu Roberta Šorla z prejednania a rozhodovania o ústavnej sťažnosti sťažovateľa vedenej pod sp. zn. III. ÚS 315/2020.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 26. januára 2021

Libor Duľa

predseda senátu