znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 45/2014-15

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 30. januára 2014 v senáte zloženom z predsedu Jána Lubyho, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu Ladislava Orosza (sudca spravodajca) predbežne prerokoval sťažnosť D. K. a, zastúpeného advokátom Mgr. Miroslavom Hončárom, Perličková 26, Bratislava, ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 2 a 3 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd   v spojení   s namietaným   porušením   čl.   12   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky postupom Okresného súdu Bratislava III v konaní vedenom pod sp. zn. 12 C 83/2005 a jeho rozsudkom sp. zn. 12 C 83/2005 z 25. januára 2012 a postupom Krajského súdu v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn. 6 Co 327/2012 a jeho rozsudkom sp. zn. 6 Co 327/2012 z 27. mája 2013, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť D. K. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 5. septembra 2013   doručená   sťažnosť   D.   K.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   zastúpeného   advokátom Mgr. Miroslavom Hončárom, Perličková 26, Bratislava, ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 2 a 3 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky   (ďalej   len „ústava“)   a   práv   podľa   čl.   6   ods.   1   a čl.   13   Dohovoru   o   ochrane ľudských   práv   a   základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   v   spojení   s   namietaným porušením čl. 12 ods. 1 ústavy postupom Okresného súdu Bratislava III (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 12 C 83/2005 a jeho rozsudkom sp. zn. 12 C 83/2005 z 25. januára 2012 (ďalej aj „napadnuté konanie a napadnutý rozsudok okresného súdu“) a postupom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 6 Co 327/2012 a jeho rozsudkom sp. zn. 6 Co 327/2012 z 27. mája 2013 (ďalej aj „napadnuté konanie a napadnutý rozsudok krajského súdu“). Sťažovateľ sťažnosť doplnil podaním doručeným ústavnému súdu 26. novembra 2013.

Zo   sťažnosti,   z   jej   príloh   a doplnenia   vyplýva,   že   sťažovateľ   bol   v procesnom postavení navrhovateľa účastníkom konania o zaplatenie sumy 2 987,45 € s príslušenstvom z titulu zmluvy o prenájme nebytových priestorov vedeného okresným súdom pod sp. zn. 12 C 83/2005.   O návrhu sťažovateľa rozhodol   okresný   súd rozhodol   rozsudkom   sp.   zn. 12 C 83/2005   z 25.   januára   2012   tak,   že   ho   zamietol   a uložil   mu   povinnosť   zaplatiť odporcovi   náhradu trov konania. Proti označenému rozsudku súdu prvého stupňa podal sťažovateľ odvolanie, o ktorom rozhodol krajský súd rozsudkom sp. zn. 6 Co 327/2012 z 27. mája 2013 tak, že odvolaním napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil, pričom odporcovi   nepriznal   náhradu   trov   odvolacieho   konania.   Napadnutý   rozsudok   okresného súdu v spojení s napadnutým rozsudkom krajského súdu nadobudol právoplatnosť 1. júla 2013.

Sťažovateľ v doplnení sťažnosti tvrdí, že „zamietavý ROZSUDOK 1. st. i 2. st. súdu nie je v znení zákona, presvedčivo odôvodnený a je v rozpore s dôkazmi o peňažnom plnení MADAL BALU, s. r. o. za nájom“, pričom krajský súd podľa jeho názoru „... porušil ÚSTAVU   čl.   48   odst.   2   a medzinárodný   DOHOVOR   čl.   13   právo   na   účinný   opravný prostriedok, keď v merite veci rozhodoval bez vytýčenia verejného pojednávania, pričom sťažovateľ   už,   ako   právny   nástupca   po   zomrelej   matke   L.   K.   sa   svojej   prítomnosti   na odvolávacom pojednávaní dožadoval v podaní zo dňa 26. 10. 2012“. Podľa sťažovateľa je postup   okresného   súdu   a tiež   krajského   súdu   v napadnutých   konaniach   poznamenaný zbytočnými prieťahmi.

Na základe argumentácie uvedenej v sťažnosti sa sťažovateľ domáha, aby ústavný súd nálezom takto rozhodol:

„základné   práva   D.   K.   na   verejné   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov a v jeho   prítomnosti   podľa   čl.   48   odst.   2.,   prerokovanie   veci   nezávislým   a nestranným súdom podľa čl.46 odst.1, právo na právnu pomoc podľa čl.47 odst. 2. a 3. a rovnosť v právach podľa čl. 12 odst. 1 Ústavy Slovenskej republiky a právo na spravodlivé súdne konanie a prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 odst.1 a právo na účinný   opravný   prostriedok   podľa   čl.   13   DOHOVORU   o   ochrane   ľudských   práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Bratislava III v konaní č. 12 C 83/2005-240 z 25. 01. 2012 a Krajského súdu v Bratislave v konaní č. 6 Co 327/12-270 z 27. 05. 2013 boli porušené.“

V doplnení sťažnosti sťažovateľ rozšíril navrhovaný petit, pričom sa domáha, „aby Ústavný súd SR zrušil a vrátil na ďalšie konanie nasledovné rozhodnutia:

1.   ROZSUDOK   Krajského   súdu   v   Bratislave   č.   k.   6   Co327/12-270   zo   dňa 27. 05. 2013 /v prílohe/

2.   ROZSUDOK   Okresného   súdu   Bratislava   III   č.   k.   12   C   83/2005-240   zo   dňa 25. 01. 2012 /príloha/

c) aby Ústavný súd SR priznal sťažovateľovi: D. K. primerané finančné zadosťučinenie vo výške: = 6500.-Eur, ktoré je Krajský súd v Bratislave povinný vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti nálezu

D. K. primerané finančné zadosťučinenie vo výške: = 7500.- Eur, ktoré je Okresný súd v Bratislave III povinný vyplatiť do 2 mesiacov od právoplatnosti nálezu.

d)   aby Ústavný súd   SR   priznal   D.   K.   náhradu   trov konania   v sume   podľa   vyhl. o odmenách advokátovi, ktorú sumu je povinný zaplatiť Krajský súd v Bratislave a ktorú sumu je povinný zaplatiť Okresný súd Bratislava III na účet jeho právneho zástupcu: Mgr. Miroslava Hončára do dvoch mesiacov od doručenia nálezu.“.

II.

Ústavný súd ako nezávislý súdny orgán ochrany ústavnosti rozhoduje podľa čl. 127 ods.   1   ústavy   o   sťažnostiach   fyzických   osôb   alebo   právnických   osôb,   ak   namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy,   ktorú   Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Podľa   § 25 ods.   1 zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd každý návrh prerokuje bez prítomnosti sťažovateľov a zisťuje, či sťažnosť spĺňa zákonom predpísané náležitosti a či nie sú dôvody na jej odmietnutie.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc, návrhy, ktoré   nemajú náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa tvrdenia sťažovateľa postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 12 C 83/2005 a jeho rozsudkom č. k. 12 C 83/2005-240 z 25. januára 2012 a postupom krajského súdu   v konaní vedenom   pod sp.   zn. 6 Co 327/2012 a jeho rozsudkom   č.   k. 6 Co 327/2012-270 z 27. mája 2013 došlo k porušeniu jeho základných práv podľa čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 2 a 3 a čl. 48 ods. 2 ústavy, ako aj práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 13 dohovoru v spojení s namietaným porušením čl. 12 ods. 1 ústavy.

II.1 K namietanému   porušeniu   základného   práva   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy a práva   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   napadnutým   postupom   okresného   súdu a napadnutým postupom krajského súdu

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov.

V zmysle čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo, aby jeho záležitosť bola prejednaná v primeranej lehote.

Medzi obsahom základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov a právom na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru niet zásadnejších rozdielov, a preto aj vzhľadom na skutočnosť, že ústavný súd vo svojej rozhodovacej činnosti rešpektuje a vychádza z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej aj „ESĽP“) k právu podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, možno ich namietané porušenie posudzovať v rámci predbežného prerokovania sťažnosti spoločne.

Účelom   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia štátneho orgánu. Samotným prerokovaním veci na súde alebo na inom štátnom orgáne sa právna   neistota   neodstráni.   K   vytvoreniu   želateľného   stavu,   t.   j.   stavu   právnej   istoty dochádza v zásade až právoplatným rozhodnutím súdu alebo štátneho orgánu. Preto na naplnenie základného   práva   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   nestačí,   aby   štátne   orgány   vec prerokovali, prípadne vykonali rôzne úkony bez ohľadu na ich počet (napr. I. ÚS 10/98, III. ÚS 224/05).

Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu (napr. IV. ÚS 102/05, II. ÚS 387/06) sa ochrana základnému právu podľa čl. 48 ods. 2 ústavy poskytuje v konaní pred ústavným súdom len vtedy, ak v čase uplatnenia tejto ochrany porušovanie tohto základného práva označenými orgánmi verejnej moci (v posudzovanom prípade okresným súdom i krajským súdom)   ešte mohlo trvať.   Ak   v čase,   keď sťažnosť   bola doručená ústavnému súdu,   už nemohlo dochádzať k namietanému porušovaniu označeného základného práva postupom okresného súdu ani krajského súdu, ústavný súd sťažnosť zásadne odmietne ako zjavne neopodstatnenú (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde). Navyše, zjavná neopodstatnenosť sťažnosti, prostredníctvom ktorej sťažovateľ namieta porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, môže vyplývať aj z toho, že porušenie tohto základného práva sa namieta v takom konaní pred všeobecným súdom, v ktorom už príslušný súd meritórne rozhodol pred podaním sťažnosti ústavnému súdu podľa čl. 127 ods. 1 ústavy (m. m. IV. ÚS 223/2010).

Ústavný súd v súvislosti s prípravou predbežného prerokovania sťažnosti zistil, že okresný súd o žalobe sťažovateľa rozhodol rozsudkom č. k. 12 C 83/2005-240 z 25. januára 2013, ktorý krajský súd rozsudkom č. k. 6 Co 327/2012-270 z 27. mája 2013 potvrdil. V čase   doručenia   sťažnosti   ústavnému   súdu   (5.   septembra   2013)   už   teda   okresný   súd vo veci   meritórne   rozhodol   a krajský   súd jeho rozhodnutie   potvrdil.   Napadnuté konanie okresného súdu i krajského súdu bolo právoplatne skočené 1. júla 2013.

Zo zistení ústavného súdu vyplýva, že okresný súd i krajský súd v čase doručenia sťažnosti ústavnému súdu už vo veci právoplatne rozhodli, a preto v tomto čase už nemohli porušovať základné právo sťažovateľa podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.   Na   základe   uvedeného   ústavný   súd   preto   v súlade   so   svojou   konštantnou judikatúrou túto časť sťažnosti pri predbežnom prerokovaní odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

II.2 K namietanému   porušeniu základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 2 a 3 ústavy a práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 13 dohovoru a k porušeniu čl. 12 ods. 1 ústavy napadnutým postupom a napadnutým rozsudkom okresného súdu

Z   čl.   127   ods.   1   ústavy   vyplýva,   že   systém   ústavnej   ochrany   základných   práv a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných súdov je ústavou založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.

Z princípu subsidiarity vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu základným   právam   a   slobodám   je   daná   iba   vtedy,   ak   o   ochrane   týchto   práv   a   slobôd nerozhodujú   všeobecné   súdy.   Ústavný   súd   sa   pri   uplatňovaní   svojej   právomoci   riadi zásadou, že všeobecné súdy sú ústavou povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť. Preto   je   právomoc   ústavného   súdu   subsidiárna   a   nastupuje   až   vtedy,   ak   nie   je   daná právomoc všeobecných súdov (m. m. IV. ÚS 236/07). Ak ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa ochrany základných práv alebo slobôd môže domôcť využitím jemu dostupných a účinných prostriedkov nápravy pred iným súdom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku právomoci na jej prerokovanie (m. m. IV. ÚS 115/07).

Sťažovateľ   sťažnosťou   napáda   postup   okresného   súdu   v   napadnutom   konaní a napadnutý rozsudok okresného súdu, ktorým žalobu zamietol. Zo zistení ústavného súdu vyplýva, že sťažovateľ využil svoje právo podať proti napadnutému postupu a napadnutému rozsudku   okresného   súdu   odvolanie,   o   ktorom   bol   oprávnený   a   aj   povinný   rozhodnúť krajský súd. Právomoc krajského súdu rozhodnúť o odvolaní sťažovateľa v danom prípade vylučuje právomoc ústavného súdu.

Na základe uvedeného ústavný súd pri predbežnom prerokovaní túto časť sťažnosti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu nedostatku svojej právomoci.

II.3 K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 2 a 3 ústavy a práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 13 dohovoru a k porušeniu čl. 12 ods. 1 ústavy napadnutým postupom a napadnutým rozsudkom krajského súdu

II.3.1 Všeobecné východiská pre rozhodovanie ústavného súdu

K   úlohám   právneho   štátu   patrí   vytvorenie   právnych   a   faktických   garancií   na uplatňovanie   a   ochranu   základných   práv   a   slobôd   ich   nositeľov,   t.   j.   fyzické   osoby a právnické   osoby.   Ak   je na uplatnenie alebo ochranu základného práva alebo slobody potrebné   uskutočniť   konanie   pred   orgánom   verejnej   moci,   úloha   štátu   spočíva v zabezpečení   právnej   úpravy   takýchto   konaní,   ktoré   sú   dostupné   bez   akejkoľvek diskriminácie každému z nositeľov základných práv a slobôd. Koncepcia týchto konaní musí zabezpečovať reálny výkon a ochranu základného práva alebo slobody, a preto ich imanentnou súčasťou sú procesné záruky základných práv a slobôd. Existenciou takýchto konaní sa však nevyčerpávajú ústavné požiadavky späté s uplatňovaním základných práv a slobôd.

Ústavnosť týchto konaní predpokladá aj to, že orgán verejnej moci, pred ktorým sa takéto   konania   uskutočňujú,   koná   zásadne   nestranne,   nezávisle   a   s   využitím   všetkým zákonom   ustanovených   prostriedkov   na   dosiahnutie   účelu   takých   procesných   postupov. Ústavný   súd   z   tohto   hľadiska   osobitne   pripomína   objektivitu   takého   postupu   orgánu verejnej moci (II. ÚS 9/00, II. ÚS 143/02). Len objektívnym postupom sa v rozhodovacom procese   vylučuje   svojvôľa   v   konaní   a   rozhodovaní   príslušného   orgánu   verejnej   moci. Objektívny   postup   orgánu   verejnej   moci   sa   musí   prejaviť   nielen   vo   využití   všetkých dostupných zdrojov zisťovania skutkového základu na rozhodnutie, ale aj v tom, že takéto rozhodnutie obsahuje aj odôvodnenie, ktoré preukázateľne vychádza z týchto objektívnych postupov a ich využitia v súlade s procesnými predpismi.

Podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   každý   má   právo   domáhať sa   zákonom   ustanoveným postupom   svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Účelom   základného   práva   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   je   v   prvom   rade   zaručiť každému prístup k súdnej ochrane, k súdu alebo inému orgánu právnej ochrany. Základné právo na súdnu ochranu zaručené čl. 46 ods. 1 ústavy umožňuje každému, aby sa stal po splnení predpokladov ustanovených zákonom účastníkom súdneho konania. Ak osoba splní predpoklady   ustanovené   zákonom,   súd   jej   efektívne   umožní   (mal   by   umožniť)   stať   sa účastníkom   konania   so   všetkými   procesnými   oprávneniami,   ale aj   povinnosťami,   ktoré z tohto postavenia vyplývajú.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva, ktorú si osvojil aj ústavný súd, vyplýva, že „právo na súd“, ktorého jedným aspektom je právo na prístup k súdu, nie je absolútne   a   môže   podliehať rôznym   obmedzeniam.   Uplatnenie   obmedzení   však   nesmie obmedziť prístup jednotlivca k súdu takým spôsobom a v takej miere, že by uvedené právo bolo dotknuté v samej svojej podstate. Okrem toho tieto obmedzenia sú zlučiteľné s čl. 6 ods. 1 dohovoru, ktorý garantuje právo na spravodlivé súdne konanie, len vtedy, ak sledujú legitímny   cieľ   a keď   existuje primeraný vzťah medzi   použitými prostriedkami a týmto cieľom (napr. Guérin c. Francúzsko, 1998).

Podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu (napr. IV. ÚS 77/02, IV. ÚS 299/04, II. ÚS 78/05) do obsahu základného práva na súdnu ochranu patrí aj právo každého na to, aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže mať základ v právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných zmluvách, ktoré Slovenská   republika   ratifikovala   a   boli   vyhlásené   spôsobom,   ktorý   predpisuje   zákon. Súčasne   má   každý   právo   na   to,   aby   sa   v   jeho   veci   vykonal   ústavne   súladný   výklad aplikovanej právnej normy. Z toho vyplýva, že k reálnemu poskytnutiu súdnej ochrany dôjde len vtedy, ak sa na zistený stav veci použije ústavne súladne interpretovaná platná a účinná právna norma (IV. ÚS 77/02).

Integrálnou súčasťou základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je   aj   právo   účastníka   konania   na   také   odôvodnenie   súdneho   rozhodnutia,   ktoré   jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu (IV. ÚS 115/03, III. ÚS 60/04). Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené   účastníkom   konania,   ale   len   na   tie,   ktoré   majú   pre   vec   podstatný   význam, prípadne   dostatočne   objasňujú   skutkový   a   právny   základ   rozhodnutia.   Odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu (prvostupňového, ale aj odvolacieho), ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (III. ÚS 209/04).

Aj Európsky súd pre ľudské práva vo svojej judikatúre zdôrazňuje, že čl. 6 ods. 1 dohovoru   zaväzuje   súdy   odôvodniť   svoje   rozhodnutia,   ale   nemožno   ho   chápať   tak,   že vyžaduje,   aby   na   každý   argument   strany   bola   daná   podrobná   odpoveď.   Rozsah   tejto povinnosti sa môže meniť podľa povahy rozhodnutia. Otázku, či súd splnil svoju povinnosť odôvodniť rozhodnutie vyplývajúcu z čl. 6 ods. 1 dohovoru, možno posúdiť len so zreteľom na okolnosti daného prípadu. Judikatúra ESĽP teda nevyžaduje, aby na každý argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (Ruiz Torija c. Španielsko z 9. 12. 1994, séria A, č. 303-A, s. 12, ods. 29; Hiro Balani c. Španielsko z 9. 12. 1994, séria A, č. 303-B; Georgiadis c. Grécko z 29. 5. 1997; Higgins c. Francúzsko z 19. 2. 1998).

Ústavný súd poukazuje na to, že čl. 46 ods. 1 ústavy je primárnym východiskom pre zákonom upravené konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky príslušných na poskytovanie právnej ochrany ústavou garantovanej v siedmom oddiele druhej hlavy ústavy (čl. 46 až čl. 50 ústavy). V súvislosti so základným právom podľa čl. 46 ods. 1 ústavy treba mať zároveň na zreteli aj čl. 46 ods. 4 ústavy, podľa ktorého podmienky a podrobnosti o súdnej   ochrane   ustanoví   zákon,   resp.   čl.   51   ods.   1   ústavy,   podľa   ktorého   sa   možno domáhať práv uvedených okrem iného v čl. 46 ústavy len v medziach zákonov, ktoré toto ustanovenie vykonávajú (I. ÚS 56/01).

Podľa čl. 47 ods. 2 a   3 ústavy každý má právo na právnu pomoc v konaní pred súdmi, inými štátnymi orgánmi alebo orgánmi verejnej správy od začiatku konania, a to za podmienok   ustanovených   zákonom.   Všetci   účastníci   sú   si   v   konaní   pred   súdmi,   inými štátnymi orgánmi alebo orgánmi verejnej   správy   rovní.   Zásada   rovnosti   strán   v   konaní podľa   čl.   47   ods.   3   ústavy   sa   prejavuje   vytváraním   rovnakých   procesných   podmienok a rovnakého procesného postavenia subjektov, o ktorých právach a povinnostiach rozhoduje občianskoprávny súd (PL. ÚS 43/95, II. ÚS 35/02, II. ÚS 121/02). To znamená, že všetci účastníci   súdneho   konania   majú   rovnaké   procesné   práva   a   povinnosti,   ktoré   uplatňujú a plnia   za   rovnakých   podmienok   bez   zvýhodnenia   alebo   diskriminácie   niektorej z procesných strán (III. ÚS 108/2013).

Podľa čl. 13 dohovoru každý, koho práva a slobody priznané týmto dohovorom boli porušené, musí mať účinné právne prostriedky nápravy pred národným orgánom, aj keď sa porušenia dopustili osoby pri plnení úradných povinností.

Uvedené   východiská   bol   povinný   dodržiavať   v   konaní   a   pri   rozhodovaní o namietanej veci aj krajský súd, a preto bolo úlohou ústavného súdu v rámci predbežného prerokovania sťažnosti aspoň rámcovo posúdiť, či ich skutočne rešpektoval, a to minimálne v   takej   miere,   ktorá   je   z   ústavného   hľadiska   akceptovateľná   a   udržateľná,   a   na   tomto základe formulovať záver, či sťažnosť nie je zjavne neopodstatnená.

V nadväznosti na už uvedené ústavný súd považoval za potrebné z hľadiska limitov ústavnej kontroly rozhodnutí všeobecných súdov poukázať na svoju ustálenú judikatúru, podľa ktorej vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov nie je alternatívnou ani mimoriadnou opravnou inštitúciou (m. m. II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96). Preto nie je zásadne oprávnený   preskúmavať   a   posudzovať   právne   názory   všeobecného   súdu,   ktoré   ho   pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní   pred   všeobecným   súdom   bol   náležite   zistený   skutkový   stav   a   aké   skutkové a právne závery zo skutkového stavu   všeobecný   súd vyvodil.   Úloha ústavného súdu   sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný súd zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne nedôvodné alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by malo za následok porušenie niektorého základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02 atď.).

Z už citovaného § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného súdu   pri   predbežnom   prerokovaní   sťažnosti   je   tiež   posúdiť,   či   táto   nie   je   zjavne neopodstatnená.   V   súlade   s   konštantnou   judikatúrou   ústavného   súdu   o   zjavne neopodstatnenú   sťažnosť   ide   vtedy,   keď   namietaným   postupom   alebo   namietaným rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07). K iným dôvodom, ktoré môžu zakladať záver o zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti, nesporne patrí aj ústavnoprávny rozmer, resp. ústavnoprávna intenzita namietaných pochybení, resp. nedostatkov v činnosti alebo   rozhodovaní   príslušného   orgánu   verejnej   moci,   posudzovaná   v kontexte s konkrétnymi okolnosťami prípadu (IV. ÚS 362/09, m. m. IV. ÚS 62/08).

Sťažovateľ v sťažnosti predovšetkým namieta, že krajský súd:

1.   napadnutý   rozsudok „nepresvedčivo“ odôvodnil   a jeho   závery   sú   v rozpore s vykonaným dokazovaním (ďalej len „prvá námietka“),

2. rozhodoval bez nariadenia pojednávania (ďalej len „druhá námietka“).

Zo   zistení   ústavného   súdu   vyplýva,   že   sťažovateľ   v   procesnom   postavení navrhovateľa   podal   odvolanie   proti   rozsudku   okresného   súdu   sp.   zn.   12   C   83/2005 z 25. januára 2012, ktorým súd prvého stupňa návrh na začatie konania o zaplatenie sumy 2 987,45 € s príslušenstvom z titulu zmluvy o prenájme nebytových priestorov zamietol.

Krajský   súd   prvým   výrokom   rozsudku   sp.   zn.   6   Co   327/2012   z 27.   mája   2013 napadnutý   rozsudok   okresného   súdu   potvrdil   a   druhým   výrokom   rozhodol   o   trovách odvolacieho konania.

II.3.2 K prvej námietke sťažovateľa

Podľa   tvrdenia   sťažovateľa   krajský   súd   napadnutý   rozsudok „nepresvedčivo“ odôvodnil a jeho závery sú v rozpore s vykonaným dokazovaním, čím porušil jeho základné práva podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 2 a 3 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 13 dohovoru, ako aj čl. 12 ods. 1 ústavy.

V nadväznosti na uvedenú námietku sťažovateľa ústavný súd považuje za potrebné poukázať na relevantnú časť odôvodnenia napadnutého rozsudku krajského súdu, v ktorej sa okrem iného uvádza:

„Odvolací   súd,   ktorý bol   viazaný rozsahom a   dôvodmi   odvolania (§   212   ods.   1 O. s. p.), preskúmal napadnutý rozsudok, prejednal odvolanie bez nariadenia pojednávania podľa § 214 ods. 2 O. s. p. a dospel k záveru, že odvolanie navrhovateľa nie je dôvodné. Podľa   §   219   ods.   2   O.   s.   p.   ak   sa   odvolací   súd   v   celom   rozsahu   stotožňuje s odôvodnením   napadnutého   rozhodnutia,   môže   sa   v   odôvodnení   obmedziť   len   na skonštatovanie   správnosti   dôvodov   napadnutého   rozhodnutia,   prípadne   doplniť   na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

Právny   záver   súdu   prvého   stupňa   je   vecne   správny   a   odvolací   súd   sa   aj s odôvodnením jeho rozhodnutia v celom rozsahu stotožňuje, pričom námietky navrhovateľa nepovažoval za dôvodné.

Z   obsahu   spisu   a   z   vykonaného   dokazovania   súdom   prvého   stupňa   jednoznačne vyplýva, že nájomný vzťah medzi navrhovateľom a odporcom vznikol na základe nájomných zmlúv,   predmetom   ktorých   bol   nájom   nebytových   priestorov   na   Obchodnej   ul.   č.   50 v Bratislave. Súd prvého stupňa správne konštatoval, že dňa 30. 7. 2001 bola uzavretá nájomná zmluva o nájme nebytových priestorov na dobu neurčitú, pričom táto nájomná zmluva bola odporcom vypovedaná v zákonnej trojmesačnej lehote k 1. 3. 2002. Z obsahu spisu taktiež vyplýva, že navrhovateľ predmetné priestory následne prenajal inému subjektu. Z rozpisu platieb súd prvého stupňa správne ustálil, že jednotlivé úhrady nájomného za jednotlivé   mesiace   boli   navrhovateľovi   v   celom   rozsahu   uhradené   a   preto   nárok navrhovateľa   považoval   za   nedôvodný   a   tento   zamietol.   Súd   prvého   stupňa   následne vychádzal   z   rozsudku   Okresného   súdu   Bratislava   I   č.   k.   7   C   57/2005-144   zo   dňa 27. 10. 2008 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Bratislave č. k. 6 Co 156/2009-181 zo dňa 28. 5. 2009, ktorý nadobudol právoplatnosť dňa 10. 7. 2009 a v ktorom súd riešil otázku nájomnej zmluvy a výpovede odporcu z nájomnej zmluvy a ustálil, že dňa 30. 7. 2001 bola uzavretá nájomná zmluva o nájme nebytových priestorov na dobu neurčitú, pričom táto bola odporcom vypovedaná v zákonnej 3-mesačnej lehote k 1. 3. 2002. Pokiaľ ide o p. L. K., matku navrhovateľa, ktorá bola vlastníckou predmetných nebytových priestorov v podiele 1/12, táto pohľadávku Zmluvou o postúpení pohľadávok zo dňa 20. 10. 2004, t. j. 7 dní pred svojou smrťou postúpila navrhovateľovi, pričom navrhovateľ predložil súdu dve verzie tejto zmluvy. Na prvej je podpis p. L. K. a na druhej sa podpis L. K. nenachádza a na miesto nej ju v zastúpení podpísal navrhovateľ s poukazom na plnú moc zo dňa 9. 6. 1997. V tomto   konaní   navrhovateľ   na   pojednávaní   pred   súdom   prvého   stupňa   konanom   dňa 11. 6. 2008   vyjadril   nesúhlas   s   tým,   aby   pravosť   podpisu   jeho   matky   na   tejto   listine preskúmal   znalec.   Na   základe   týchto   skutočností   existuje   dôvodné   podozrenie,   že   túto zmluvu navrhovateľ vyfabrikoval. Okrem toho podľa LV bola p. L. K. spoluvlastníckou nehnuteľností, v ktorej sa nachádzajú predmetné nebytové priestory iba v podiele 30/360, t. j.   1/12,   pričom   okrem   nej   túto   nehnuteľnosť   vlastní   ďalších   22   podielových spoluvlastníkov a navrhovateľ medzi nimi nefiguruje. Jeho matke teda mohol vzniknúť iba nárok na tú časť nájomného, ktorá zodpovedá jej spoluvlastníckemu podielu a iba túto pohľadávku mohla navrhovateľovi postúpiť. V rozpore s tým navrhovateľ uplatňoval sám celé nájomné, pričom ostatní podieloví spoluvlastníci neboli účastníkmi konania.

Súd prvého stupňa konštatoval, že nakoľko navrhovateľ si uplatňuje žalovanú sumu z titulu tej istej súdom právoplatne preskúmanej zmluvy o prenájme nebytových priestorov zo   dňa   30.   7.   2001   ako   i   preskúmanie   otázky   platnosti   tej   istej   zmluvy   o   postúpení pohľadávok (iba za iné časové obdobie), dokazovaním v tomto smere sa v tomto konaní nezaoberal, ale zaoberal sa iba výškou a dôvodnosťou žalovanej pohľadávky.

Navrhovateľ sa návrhom domáhal zaplatenia nájomného za I. štvrťrok roku 2002 vo výške 45.000,- Sk, t. j. za mesiac február vo výške 30.000,- Sk a za mesiac marec vo výške 15.000,- Sk. zaplatenia zmluvnej pokuty vo výške 0,5 % za každý deň omeškania od 1. 7. 2002 a zaplatenia úroku z omeškania 15,5 % z istiny do zaplatenia, ako i náhrady trov konania. Podobne zaplatenia nájomného za II. štvrťrok roku 2002 vo výške 45.000,- Sk za obdobie mesiacov apríl až jún 2002 po á 15.000,- Sk, zaplatenia zmluvnej pokuty vo výške 0,5 % za každý deň omeškania od 26. 3. 2002 a zaplatenia úroku z omeškania 16,5 % z istiny do zaplatenia, ako i náhrady trov konania. Súd prvého stupňa správne vyvodil záver,   že   zmluva   o   nájme   nebytových   priestorov   bola   účinná   od   30.   7.   2001   a   bola odporcom vypovedaná v zákonnej trojmesačnej lehote k 1. 3. 2002 a teda navrhovateľovi vzniklo právo na nájomné za dobu trvania tejto zmluvy, t. j. za mesiace august 2001 až február 2002. Odporca navrhovateľovi uhradil za obdobie august až október 2001 dňa 14. 9. 2000 nájomné vo výške 90.000,- Sk, za obdobie november 2001 až január 2002 nájomné vo výške 90.000,- Sk a za obdobie február 2002 nájomné vo výške 30.000,- Sk, t. j. ku dňu 5. 1. 2005 nájomného vo výške 210.000,- Sk. Odvolací súd je zhodne so súdom prvého stupňa názoru, že nájomné za toto požadované obdobie bolo uhradené v plnej výške.“

Krajský súd v napadnutom rozsudku ďalej uvádza:

„Súd prvého stupňa taktiež správne dospel k záveru, že v dôsledku ukončenia zmluvy o   nájme   nebytových   priestorov   výpoveďou   zo   strany   odporcu,   sa   navrhovateľ   nemôže domáhať zaplatenia nájomného za ďalší a to II. štvrťrok roku 2002 a preto jeho návrh v tejto časti správne považoval za nedôvodný a ako taký ho správne zamietol.

Súd   prvého   stupňa   vo   veci   riadne   zistil   skutkový   stav,   výsledky   vykonaného dokazovania vyhodnotil správne a vec posúdil správne aj po právnej stránke. Námietky odporcu podľa názoru odvolacieho súdu sú preto nedôvodné a odvolací súd k nim nemohol prihliadnuť ani v tomto odvolacom konaní.

Z   týchto   dôvodov odvolací súd   rozsudok súdu   prvého   stupňa ako vecne správny podľa § 219 ods. 1 O. s. p. potvrdil.“

Vychádzajúc   z citovaného,   ústavný   súd   konštatuje,   že   krajský   súd   v napadnutom rozsudku ústavne akceptovateľným spôsobom jasne a zrozumiteľne vysvetlil, prečo potvrdil výrok súdu prvého stupňa, ktoré skutočnosti považoval v konaní pred súdom prvého stupňa za preukázané, a prečo niektoré skutočnosti nepovažoval za potrebné opätovne dokazovať. Napadnutý rozsudok krajského súdu nemožno podľa názoru ústavného súdu považovať za neodôvodnený a ani za arbitrárny, t. j. taký, ktorý by bol založený na právnych záveroch, ktoré   nemajú   oporu   v zákone,   resp.   popierajú   podstatu,   zmysel   a účel   aplikovaných právnych noriem.

Na základe uvedeného ústavný súd zastáva názor, že medzi obsahom prvej námietky sťažovateľa uplatnenej proti napadnutému postupu a napadnutému rozsudku krajského súdu a ním označenými základnými právami podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 2 a 3 ústavy, právami podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 13 dohovoru a porušením čl. 12 ods. 1 ústavy neexistuje taká príčinná súvislosť, na základe ktorej by po prípadnom prijatí tejto časti sťažnosti na ďalšie   konanie   mohol   reálne   dospieť   k   záveru   o   ich   porušení,   čo   zakladá   dôvod   na odmietnutie sťažnosti ako zjavne neopodstatnenej vo vzťahu k argumentácii sťažovateľa týkajúcej sa prvej námietky.

II.3.3 K druhej námietke sťažovateľa

Sťažovateľ tvrdí, že krajský súd porušil jeho základné práva podľa čl. 46 ods.   1 a čl. 47 ods. 2 a 3 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 13 dohovoru, ako aj čl. 12 ods. 1 ústavy aj z dôvodu, že o jeho odvolaní rozhodol bez nariadenia ústneho pojednávania.

Podľa § 214 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“) na prejednanie odvolania   proti   rozhodnutiu   vo   veci   samej   nariadi   predseda   senátu   odvolacieho   súdu pojednávanie vždy, ak

a) je potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie,

b)   súd   prvého   stupňa   rozhodol   podľa   §   115a   bez   nariadenia   pojednávania   a   je potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie,

c) ide o konanie vo veciach porušenia zásady rovnakého zaobchádzania,

d) to vyžaduje dôležitý verejný záujem.

Podľa § 214 ods. 2 OSP v ostatných prípadoch možno o odvolaní rozhodnúť aj bez nariadenia pojednávania.

Ústavný súd v súvislosti s druhou námietkou sťažovateľa uvádza, že v § 214 ods. 1 OSP je taxatívnym spôsobom ustanovené, v ktorých prípadoch je odvolací súd povinný nariadiť na prerokovanie odvolania proti rozhodnutiu vo veci samej pojednávanie, pričom z § 214 ods. 2 OSP zároveň vyplýva, že v ostaných prípadoch je na úvahe odvolacieho súdu, či pojednávanie na prerokovania odvolania vo veci samej nariadi alebo nie.

Vychádzajúc z konkrétnych okolností posudzovanej veci, ústavný súd zastáva názor, že postup, ktorý zvolil krajský súd, t. j. že rozhodol o odvolaní sťažovateľa vo veci samej bez nariadenia pojednávania, je z ústavného hľadiska akceptovateľný.

Na základe uvedeného ústavný súd uzatvára, že ani medzi obsahom druhej námietky sťažovateľa   uplatnenej   proti   namietanému   konaniu   a   rozsudku   krajského   súdu   a   ním označenými základnými právami podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 2 a 3 ústavy, právami podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 13 dohovoru a porušením čl. 12 ods. 1 ústavy neexistuje taká príčinná súvislosť, na základe ktorej by po prípadnom prijatí tejto časti sťažnosti na ďalšie konanie mohol reálne dospieť k záveru o ich porušení.

Na základe uvedeného ústavný súd pri predbežnom prerokovaní odmietol aj túto časť sťažnosti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

Po odmietnutí sťažnosti ako celku bolo už bez právneho dôvodu zaoberať sa ďalšími návrhmi sťažovateľa uvedenými v petite jeho sťažnosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 30. januára 2014