znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 45/2013-15

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 23. januára 2013 predbežne   prerokoval   sťažnosť   JUDr.   J.   G.,   správcu   konkurznej   podstaty   úpadcu Poľnohospodárske   družstvo   v P.   v   konkurze,   N.,   zastúpeného   C.   s.   r.   o.,   B.,   konajúca prostredníctvom   konateľa   a advokáta   JUDr.   M.   K.,   ktorou   namieta   porušenie   svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v spojení s namietaným porušením čl. 1 ods. 1 a čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky rozsudkom Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 15 S 15/2010 z 20. októbra 2010, ako aj rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 10 Sžr 25/2011 z 15. februára 2012, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť   JUDr.   J.   G.,   správcu   konkurznej   podstaty   úpadcu   Poľnohospodárske družstvo v P. v konkurze, o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 13. júna 2012 telefaxom   a   15.   júna   2012   poštou   doručená   sťažnosť   JUDr.   J.   G.,   správcu   konkurznej podstaty úpadcu Poľnohospodárske družstvo v P. v konkurze, N. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného C. s. r. o., B., konajúca prostredníctvom konateľa a advokáta JUDr. M. K., ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských   práv   a   základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   v spojení   s   namietaným porušením čl. 1 ods. 1 a čl. 2 ods. 2 ústavy rozsudkom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 15 S 15/2010 z 20. októbra 2010 (ďalej aj „napadnutý rozsudok krajského   súdu“),   ako   aj   rozsudkom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len „najvyšší súd“) sp. zn. 10 Sžr 25/2011 z 15. februára 2012 (ďalej aj „napadnutý rozsudok najvyššieho súdu“).

Z   obsahu   sťažnosti   a   jej   príloh   vyplýva,   že   uznesením   krajského   súdu   sp.   zn. 3 K 11/1993 z 28. marca 1996 bol vyhlásený konkurz na majetok Poľnohospodárskeho družstva v P. (ďalej len „úpadca“). Sťažovateľ ako správca konkurznej podstaty úpadcu uzatvoril 28. januára 2009 kúpnu zmluvu s kupujúcim — S., D., predmetom ktorej boli nehnuteľnosti nachádzajúce sa v katastrálnom území N., zapísané v pozemnoknižnej vložke č. 2 ako parc. č. 1491/6 — pasienok o výmere 48 828 m2, z ktorej podľa identifikácie parciel z 15. januára 2009 vyhotovenej Správou katastra Nitra (ďalej len „správa katastra“) pod č. 5121/09 je v registri C KN vytvorená parc. č. 1491/6 — lesné pozemky o výmere 48 605 m2 (ďalej len „nehnuteľnosť“).

Sťažovateľ v sťažnosti popisuje skutkový stav, ktorý predchádzal podaniu sťažnosti ústavnému súdu, pričom v tejto súvislosti okrem iného uvádza:

„Správa   katastra   Nitra   povolila   vklad   kúpnej   zmluvy   dňa   04.   02.   2009   pod č. V 376/2009. Následne bol podaný protest prokurátora zo dňa 21. 04. 2009 z dôvodu nedostatkov v postupe a rozhodnutí Správy katastra Nitra č. V 376/2009 zo dňa 04. 02. 2009. Správa katastra Nitra svojím rozhodnutím zo dňa 20. 05. 2009 vyhovela protestu krajského prokurátora Krajskej prokuratúry Nitra a napadnuté rozhodnutie Správy katastra Nitra č. V 376/2009 zo dňa 04. 02. 2009 zrušila. Voči uvedenému rozhodnutiu sťažovateľ podal odvolanie, o ktorom Katastrálny úrad v Nitre vo svojom Rozhodnutí zo dňa 27. 07. 2009   číslo:   Vo   30/2009   -   3/Zv   rozhodol   tak,   že   síce   vyhovel   odvolaniu,   ale   zmenil rozhodnutie správy katastra Nitra č. V 376/2009-25 zo dňa 20. 05. 2009 tak, že vyhovuje protestu prokurátora a rozhodnutie Správy katastra Nitra č. V 376/2009 zo dňa 04. 02. 2009 zrušil a vec vrátil Správe katastra Nitra na ďalšie konanie.

Následne Správa katastra Nitra dňa 18. 08. 2009 rozhodla podľa ust. § 31a písm. c) zákona č. 162/1995 Z. z. o katastri nehnuteľností a o zápise vlastníckych a iných práv k nehnuteľnostiam prerušila konanie o návrhu na vklad vlastníckeho práva do katastra nehnuteľností a stanovila účastníkom termín na odstránenie vád návrhu.

Správa katastra v Nitre dňa 9. 10. 2009 rozhodla o zastavení konania rozhodnutím č.: V 376/2009-42 s odôvodnením, že dňa 6. 10. 2009 boli Správe katastra v Nitre doručené doklady,   avšak   tieto   doklady   neboli   v   súlade   s   požiadavkou   uvedenou   v   rozhodnutí o prerušení konania č. V 376/2009-34.

Proti   rozhodnutiu   Správy   katastra   č.:   V   376/2009-42   zo   dňa   9.   10.   2009   podal sťažovateľ odvolanie na príslušný orgán podľa § 18 ods. 1 písm. b) zákona č. 162/1995 Z. z. o   katastri   nehnuteľností   a   zápise   vlastníckych   a   iných   práv   k nehnuteľnostiam   v znení neskorších   predpisov.   Príslušný   Katastrálny   úrad   v   Nitre   odvolanie   voči   napadnutému rozhodnutiu   rozhodnutím   č.   Vo   59/2009-4/Zv   zo   dňa   17.   3.   2010   zamietol   a   potvrdil rozhodnutie Správy katastra č. V 376/2009- 42 zo dňa 9. 10. 2009. V odvolaní sťažovateľ okrem   zrušenia   napadnutého   rozhodnutia   navrhoval   s   poukazom   na   §   9   Správneho poriadku,   aby   bol   Katastrálny   úrad   v Nitre   (p.   prednostka   JUDr.   E.   B.,   ako   aj   všetci pracovníci   na   tomto   úrade)   vylúčený   z   odvolacieho   konania,   z   dôvodu   pochybností o nepredpojatosti. Katastrálny úrad v Nitre predložil predmetné odvolanie na rozhodnutie Úradu   geodézie,   kartografie   a   katastra   SR.   Úrad   geodézie,   kartografie   a   katastra   SR, zastúpený predsedom JUDr.   Š.   M.   rozhodnutím č.   PO-373/2010/Pľ   zamietol   podnet na vylúčenie JUDr. B.

Následne   dňa   1.   6.   2010   podal   sťažovateľ   na   Krajský   súd   v   Nitre   žalobu o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia Katastrálneho úradu v Nitre zo dňa 17. 3. 2010, č. Vo 59/2009-4/Zv, ktorým navrhoval predmetné rozhodnutie, spolu s rozhodnutím Správy katastra   č.   V376/2009-42   zo   dňa   9.   10.   2009   a   rozhodnutím   Správy   katastra   Nitra č. V 376/2009-34 zo dňa 18. 8. 2009 zrušiť.

Krajský súd v Nitre rozsudkom č. k. 15 S/15/2010-104 zo dňa 20. 10. 2010 žalobu zamietol. Proti tomuto rozsudku podal sťažovateľ dňa 21. 12. 2010 odvolanie podľa ust. § 205 ods. 2 písm. a) zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok...

Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudkom č. k. 10 Sžr/25/2011 zo dňa 15. 2. 2012 sa   nevysporiadal   s   odvolaním   sťažovateľa,   ktorým   sťažovateľ   napádal,   že   predmetné rozhodnutie   Krajského   súdu   v   Nitre   č.   k.   15   S/15/2010-104   zo   dňa   20.   10.   2010   je nepreskúmateľné   a   tým,   že   rozhodol   vo   vecí   a   potvrdil   napadnutý   rozsudok,   odňal sťažovateľovi   možnosť   konať   pred   súdom,   ako   aj   právo   na   opravný   prostriedok.   Tiež nesprávne   právne   posúdil   vec,   nakoľko   tak   ako   to   sťažovateľ   namietal   v   žalobe o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia,   podľa   ust.   §   27   ods.   1   zákona č.   328/1991 Zb. o konkurze a vyrovnaní v znení platnom v čase vyhlásenia konkurzu sťažovateľovi stačí na predaj   predmetnej   nehnuteľnosti   súhlas   súdu   po   vypočutí   úpadcu,   uznesenia   ktoré sťažovateľ predložil tak prvostupňovému súdu ako aj Správe katastra Nitra jednoznačne oprávňujú sťažovateľa na predaj nehnuteľností zapísaných do majetkovej podstaty úpadcu Poľnohospodárske družstvo v P. v konkurze, vrátane tých, ktorých prevod bol predmetom katastrálneho   konania.   Správa   katastra   Nitra   nebola   oprávnená   prerušiť   konanie   a následne   ho   zastaviť   s   odôvodnením,   že   nebolo   preukázané   právo   nakladať s nehnuteľnosťou.   Nakoľko   prevádzané   nehnuteľnosti   boli   správcom   zapísané   do konkurznej podstaty a neboli podané žiadne námietky ani excindačné žaloby, v tomto čase platí   nevyvrátiteľná   domnienka,   že   sa   jedná   o   veci,   ktoré   sú   oprávnene   zapísané   do konkurznej podstaty a sťažovateľ ako správca má pri ich predaji zmluvnú voľnosť...“

Ďalšia   časť   sťažnosti   obsahuje   právnu   argumentáciu,   v   rámci   ktorej   sťažovateľ v súvislosti   s   namietaným   porušením   ním   označených   základných   práv   podľa   ústavy   a práva podľa dohovoru v rámci konania pred súdmi jednotlivých stupňov poukazuje najmä na tieto skutočnosti:

„Sťažovateľ   počas   celého   konania   pred   Správou   katastra   Nitra,   Katastrálnym úradom Nitra, Krajským súdom v Nitre a Najvyšším súdom v Bratislave bol vyzývaný na predloženie   listín   preukazujúcich,   že   príslušným   konkurzným   súdom   bol   udelený   súhlas s prevodom   predmetnej   nehnuteľnosti   mimo   dražby   a   listinu   preukazujúcu,   alebo osvedčujúcu vlastníctvo predávajúceho k tejto nehnuteľnosti.

Sťažovateľ v odvolaniach počas celého predchádzajúceho konania poukazoval na ust. § 27 ods. 1 zákona č. 328/1991 Zb. o konkurze a vyrovnaní v znení platnom v čase vyhlásenia konkurzu... na úpadcu Poľnohospodárske družstvo v P...

V zmysle vyššie citovaného ustanovenia je zrejmé, že sťažovateľovi stačí na predaj predmetnej   nehnuteľnosti   súhlas   súdu   po   vypočutí   úpadcu.   Sťažovateľ   v   priebehu katastrálneho konania ako aj na výzvu v rámci rozhodnutia o prerušení konania doložil Uznesenie Krajského súdu v Bratislave č. k.: Z-2-3K 11/93 zo dňa 16. 03. 1998, ktorého výrok bol doplnený ešte Uznesením Krajského súdu v Bratislave č. k.: Z-2-3K 11/93-330 zo dňa 18. 08. 1999 a neskôr aj Opatrením Z-2-3 K 11 /93-382 zo dňa 11. 06. 2001. Predmetné   uznesenia   jednoznačne   oprávňujú   sťažovateľa   na   predaj   nehnuteľností zapísaných   do   majetkovej   podstaty   úpadcu   Poľnohospodárske   družstvo   v P.   v konkurze, vrátane   tých,   ktorých   prevod   bol   predmetom   katastrálneho   konania.   S poukazom   na uvedené   je   teda   zrejmé,   že   Správa   katastra   Nitra   nebola   oprávnená   nielen   prerušiť katastrálne konanie a následne zastaviť, nakoľko nie je možné zastaviť konanie z dôvodu absencie doloženia listín a dokumentov, ktoré kataster nie je oprávnený nielen skúmať, ale ani požadovať. Následne ani Krajský súd v Nitre ani Najvyšší súd v Bratislave sa s touto právnou úpravou a argumentáciou nevysporiadal.

Obdobne požiadavka Správy katastra Nitra ohľadom doloženia listiny preukazujúcej alebo osvedčujúcej predávajúceho k prevádzanej nehnuteľnosti je absolútne nedôvodná. V zmysle ustálenej súdnej praxe, v prípade, ak správca konkurznej podstaty zaradí nejakú vec do konkurznej podstaty, nemá povinnosť skúmať existenciu vlastníckeho práva úpadcu k tejto veci. Vec sa podľa ustálenej súdnej praxe zaradí do súpisu konkurznej podstaty aj vtedy, ak sú pochybnosti, či skutočne do konkurznej podstaty patrí. Podľa ust. § 19 ods. 1 zákona o konkurze a vyrovnaní ak sú pochybnosti, či vec patrí do podstaty, zapíše sa do súpisu podstaty s poznámkou o nárokoch uplatnených inými osobami alebo s poznámkou o iných   dôvodoch,   ktoré   spochybňujú   zaradenie   veci   do   súpisu.   Správca   konkurznej podstaty úpadcu zaradí do súpisu každú vec, o ktorej je presvedčený, že patrí alebo môže patriť do podstaty. Nemá pritom povinnosť skúmať existenciu vlastníckeho práva úpadcu k zapisovaným veciam a vec do súpisu zaradí aj v prípade, ak má pochybnosti, či skutočne do podstaty patrí. Vtedy ju, ale zapíše do podstaty s poznámkou o nárokoch uplatnených inými   osobami   alebo   o   iných   dôvodoch,   ktoré   jej   zaradenie   do   súpisu   spochybňujú. Konkurzný súd posúdi dôvody spochybňujúce zaradenie veci do podstaty, uloží lehotu na podanie vylučovacej žaloby. Táto žaloba má procesnú povahu a nedodržanie stanovenej lehoty má za následok to, že vec sa považuje ako do súpisu oprávnene zahrnutá a dotknutá osoba sa už nemôže domáhať svojho práva k nej. Rovnaký záver je potrebné urobiť aj v prípade, ak osoba, ktorá sa cíti byť vlastníkom určitej veci, nenamieta jej zapísanie do konkurznej podstaty, nedovoláva sa teda svojho vlastníckeho práva k nej a nežiada ju ani vylúčiť z podstaty, alebo svoje námietky voči zaradeniu veci do podstaty vezme späť. Potom totiž platí ust. § 6 ods. 2 zákona o konkurze a vyrovnaní, teda že do podstaty patria veci, ktoré patrili dlžníkovi v deň vyhlásenia konkurzu. Súpis podstaty tvorí právny podklad pre speňaženie majetku patriaceho do podstaty, lebo speňažený môže len ten majetok, ktorý bol spísaný, pričom správca je oprávnený takto spísaný majetok speňažiť okrem prípadu, ak bol zo súpisu zákonným spôsobom vylúčený. V danom prípade bol úpadca v deň vyhlásenia konkurzu zapísaný ako vlastník sporných nehnuteľností, a keď vlastnícke právo tretia osoba postupom podľa ust. § 19 zákona o konkurze a vyrovnaní nevyvrátila, aj tu platí zákonná domnienka,   že   sporné   nehnuteľnosti   boli   do   súpisu   zapísané   oprávnene,   a   teda   ich vlastníkom bol úpadca, aj keby v konečnom nebolo išlo o jeho majetok. Pokiaľ v rámci speňažovania podstaty správca takúto vec predá nemôže sa tretia osoba úspešne domáhať určenia   vlastníckeho   práva,   lebo   takéto   nadobudnutie   má   právne   účinky   prevodu vlastníctva aj proti pôvodnému vlastníkovi...

Nakoľko prevádzané nehnuteľnosti boli správcom zapísané do konkurznej podstaty a neboli podané žiadne námietky ani excindačné žaloby, v tomto čase platí nevyvrátiteľná domnienka,   že   sa   jedná   o   veci,   ktoré   sú   oprávnene   zapísané   do   konkurznej   podstaty a sťažovateľ ako správca má pri ich predaji zmluvnú voľnosť. Z uvedeného dôvodu Správa katastra Nitra nebola oprávnená prerušiť katastrálne konanie a neskôr ho zastaviť z dôvodu nedoloženia   listiny   preukazujúcej   alebo   osvedčujúcej   vlastníctvo   predávajúceho   k   tejto nehnuteľnosti, a teda v prípade vyššie citovaných rozhodnutí Správy katastra Nitra ako aj rozhodnutia Katastrálneho úradu v Nitre išlo o nezákonné rozhodnutia.“

Sťažovateľ   namieta,   že „súd   prvého   stupňa   zo   sťažovateľovi   neznámych   príčin uviedol v odôvodnení iba uznesenie č. k. Z-2-3K 11/2003 zo dňa 16. 03. 2008 a uznesenie č. k.: Z-2-3K 11/93-330 zo dňa 18. 08. 1999, napriek tomu, že súčasťou spisového materiálu je aj Opatrenie Krajského súdu v Bratislave č. k. Z-2-3 K/93-382 zo dňa 11. 06. 2001, ktorým bolo doplnené uznesenie Krajského súdu v Bratislave vydané dňa 16. 03. 1998 ako aj   doplňujúce   uznesenie   zo   dňa   18.   08.   1999   v   časti   výroku   o   súhlase   s   predajom poľnohospodárskych   objektov   o   možnosť   predaja   všetkého   hnuteľného   a   nehnuteľného majetku úpadcu“.

Podľa sťažovateľa odôvodnenie napadnutého rozsudku krajského súdu obmedzujúce sa iba na konštatovanie, že „vychádzajúc zo znenia ust. § 27 ods. 2 Zákona o konkurze a vyrovnaní je nepochybné, že pri predaji konkurznej podstaty mimo dražby túto uskutoční správca so súhlasom súdu, avšak v danom prípade žalobcovi právne relevantný súhlas na uzavretie kúpnej zmluvy konkurzným súdom v Bratislave daný nebol...“, neobsahuje právnu ani logickú argumentáciu, ani žiadnu právnu úvahu, a preto je nepreskúmateľné.

Tým, že najvyšší súd potvrdil napadnutý rozsudok krajského súdu, podľa sťažovateľa mu „odňal možnosť konať pred súdom ako aj právo na opravný prostriedok“.

V   dôsledku „nezákonných   rozhodnutí“ krajského   súdu   a   najvyššieho   súdu   došlo podľa sťažovateľa aj k porušeniu jeho základného práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy.

Na základe argumentácie uvedenej v sťažnosti sa sťažovateľ domáha, aby ústavný súd nálezom takto rozhodol:

„1. Základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu vyplývajúce z článku 46 ods. 1 Ústavy   Slovenskej   republiky,   a   právo   sťažovateľa   na   ochranu   vlastníctva   vyplývajúce z čl. 20   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky   a   právo   na   spravodlivé   súdne   konanie vyplývajúce z čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, článok 1 ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky   a   článok   2   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky Rozsudkom Krajského súdu v Nitre č. k. 15 S/15/2010-104 zo dňa 20. 10. 2010 a ako aj Rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. k: 10 Sžr/25/2011 zo dňa 15. 02. 2012 porušené bolo.

2. Rozsudok Krajského súdu v Nitre č. k. 15S/15/2010-104 zo dňa 20. 10. 2010 a ako aj Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. k: 10 Sžr/25/2011 zo dňa 15. 02. 2012 sa zrušujú a vec sa Krajskému súdu v Nitre vracia na ďalšie konanie.

3. Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný uhradiť sťažovateľovi trovy konania do 15 dní od doručenia tohto nálezu na účet jeho právneho zástupcu.“

II.

Podľa čl. 127 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd,   alebo ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy,   ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   ktorých   prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc, návrhy, ktoré   nemajú zákonom   predpísané náležitosti,   neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Z obsahu sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru v spojení s namietaným   porušením   čl.   1   ods.   1   a   čl.   2   ods.   2   ústavy,   ku   ktorému   malo   dôjsť rozsudkom   krajského   súdu   sp.   zn.   15   S   15/2010   z   20.   októbra   2010   a   rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. 10 Sžr 25/2011 z 15. februára 2012.

1. K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru v spojení s namietaným porušením čl. 1 ods.   1   a   čl.   2   ods.   2   ústavy   rozsudkom   krajského   súdu   sp.   zn.   15   S   15/2010 z 20. októbra 2010

Z   čl.   127   ods.   1   ústavy   vyplýva,   že   systém   ústavnej   ochrany   základných   práv a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných súdov je ústavou založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.

Z princípu subsidiarity vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu základným   právam   a   slobodám   je   daná   iba   vtedy,   ak   o   ochrane   týchto   práv   a   slobôd nerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd sa pri zakladaní svojej právomoci riadi zásadou, že všeobecné súdy sú ústavou povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť. Preto je právomoc   ústavného   súdu   subsidiárna   a   nastupuje   až   vtedy,   ak   nie   je   daná   právomoc všeobecných súdov (m. m. IV. ÚS 236/07). Ak ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti   zistí,   že   sťažovateľ   sa   ochrany   svojich   základných   práv   alebo   slobôd   môže domôcť využitím jemu dostupných a účinných prostriedkov nápravy pred iným súdom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku právomoci na jej prerokovanie (m. m. IV. ÚS 115/07).

Sťažovateľ   bol   oprávnený   podať   proti   napadnutému   rozsudku   krajského   súdu odvolanie (čo aj využil), o ktorom bol oprávnený a aj povinný rozhodnúť najvyšší súd. Právomoc najvyššieho súdu rozhodnúť o odvolaní sťažovateľa v danom prípade vylučuje právomoc   ústavného   súdu.   Vzhľadom   na   túto   skutočnosť   ústavný   súd   pri   predbežnom prerokovaní   túto   časť   sťažnosti   odmietol   podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde z dôvodu nedostatku svojej právomoci.

2. K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru v spojení s namietaným porušením čl. 1 ods.   1   a   čl.   2   ods.   2   ústavy   rozsudkom   najvyššieho   súdu   sp.   zn.   10   Sžr   25/2011 z 15. februára 2012

Z   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   vyplýva,   že   úlohou   ústavného súdu   pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená. V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide predovšetkým   vtedy,   keď   namietaným   postupom   alebo   namietaným   rozhodnutím príslušného   orgánu   verejnej   moci   nemohlo   dôjsť   k   porušeniu   základného   práva   alebo slobody,   ktoré   označil   sťažovateľ,   a   to   buď   pre   nedostatok   príčinnej   súvislosti   medzi označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody,   reálnosť   ktorej   by   mohol   posúdiť   po   prijatí   sťažnosti   na   ďalšie   konanie (I. ÚS 140/03, IV. ÚS 166/04, IV. ÚS 136/05, II. ÚS 98/06, III. ÚS 198/07).

Postup ústavného súdu pri rozhodovaní o sťažnostiach podľa čl. 127 ods. 1 ústavy predurčuje jeho ústavné postavenie vyjadrené v čl. 124 ústavy, podľa ktorého je ústavný súd nezávislým   súdnym   orgánom   ochrany   ústavnosti.   V   súvislosti   so   svojím   ústavným postavením   ústavný   súd   vo   svojej   judikatúre   zdôrazňuje,   že   vo   veciach   patriacich   do právomoci všeobecných súdov nie je alternatívou ani mimoriadnou opravnou inštitúciou (m. m.   II.   ÚS   1/95,   II.   ÚS   21/95).   Preto   nie   je   zásadne   oprávnený   preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať či v konaní pred všeobecným súdom bol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný   súd   vyvodil.   Úloha   ústavného   súdu   sa   obmedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie a ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný   súd   zasiahnuť   len   vtedy,   ak   by   ich   konanie   alebo   rozhodovanie   bolo   zjavne nedôvodné alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by malo za následok porušenie niektorého základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02 atď.) O svojvôli pri výklade alebo aplikácii zákona alebo iného všeobecne záväzného právneho predpisu všeobecným súdom by bolo možné   uvažovať   vtedy,   ak   by   sa   jeho   názor   natoľko   odchýlil   od   znenia   príslušných ustanovení zákona alebo iného všeobecne záväzného právneho predpisu, že by zásadne poprel ich účel a význam (napr. I. ÚS 115/02, I. ÚS 176/03).

Ústavný súd vo svojej judikatúre taktiež uvádza, že obsahom základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je umožniť každému reálny prístup k súdu, pričom tomuto základnému   právu   zodpovedá   povinnosť   súdu   o   veci   konať a rozhodnúť (napr. II ÚS 88/01, III. ÚS 362/04), ako aj zabezpečiť konkrétne procesné garancie v súdnom konaní. Do obsahu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy nepatrí právo účastníka konania dožadovať sa toho, aby všeobecné súdy preberali alebo sa riadili výkladom všeobecne záväzných predpisov, ktorý predkladá účastník konania (II. ÚS 3/97, II. ÚS 251/03). Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu medzi základným právom podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právom podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nie je zásadná odlišnosť (m. m. II. ÚS 71/97), a preto ich porušenie skúma spoločne.

Uvedené právne názory tvoria základné východiská aj pre predbežné prerokovanie tejto časti sťažnosti sťažovateľa.

2.1   Sťažovateľ v prvom   rade   tvrdí,   že napadnutým rozsudkom   najvyššieho súdu došlo k porušeniu jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Sťažovateľ sa nestotožňuje so závermi najvyššieho súdu uvedenými v odôvodnení jeho rozsudku sp. zn. 10 Sžr 25/2011 z 15. februára 2012, a to najmä s tým, že najvyšší súd v súvislosti s posúdením dôvodnosti zastavenia konania o návrhu na vklad vlastníckeho práva do katastra nehnuteľností katastrálnymi úradmi podľa jeho názoru:

- sa nevysporiadal s jeho odvolaním proti rozsudku krajského súdu z 20. októbra 2010, v ktorom namietal, že prvostupňové rozhodnutie je nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov, ako aj pre svoju nezrozumiteľnosť (v tejto súvislosti sťažovateľ poukázal aj na nález ústavného súdu sp. zn. II. ÚS 263/09 z 1. júla 2009),

- vec nesprávne právne posúdil, pretože podľa § 27 ods. 1 zákona č. 328/1991 Zb. o konkurze a vyrovnaní v znení platnom v čase vyhlásenia konkurzu na majetok úpadcu (ďalej   len   „zákon   o   konkurze   a   vyrovnaní“)   mu   mal   stačiť   na   predaj   predmetnej nehnuteľnosti súhlas súdu po vypočutí úpadcu a uznesenia, ktoré sťažovateľ predložil tak prvostupňovému súdu, ako aj správe katastra, ktoré ho podľa jeho tvrdenia jednoznačne oprávňujú na predaj nehnuteľností zapísaných do majetkovej podstaty úpadcu vrátane tých, ktorých prevod bol predmetom katastrálneho konania.

Najvyšší   súd   ako   súd   odvolací   v   konaní   o   preskúmanie   zákonnosti   rozhodnutia správneho orgánu (katastrálneho úradu) č. Vo 59/2009-4/Zv zo 17. marca 2010 rozhodol o odvolaní sťažovateľa proti rozsudku krajského súdu sp. zn. 15 S 15/2010 z 20. októbra 2010 tak, že ho ako vecne správny potvrdil.

Na   účely   posúdenia   opodstatnenosti   sťažnosti   ústavný   súd   pri   predbežnom prerokovaní   preskúmal   k   sťažnosti   pripojený   rozsudok   najvyššieho   súdu   sp.   zn. 10 Sžr 25/2011 z 15. februára 2012 a zistil, že najvyšší súd v odôvodnení najprv poukázal na obsah rozsudku krajského súdu, pričom v tejto súvislosti najmä uviedol:

„Napadnutým rozsudkom Krajský súd v Nitre zamietol žalobu žalobou, ktorou sa domáhal preskúmania rozhodnutia žalovaného č. 59/2009-41zv zo dňa 17. 3. 2010, ktorým tento potvrdil rozhodnutie Správy katastra Nitra č. V 376/2009-42 zo dňa 9. 10. 2009 o zastavení   konania   o   návrhu   na   vklad   vlastníckeho   práva   do   katastra   nehnuteľností v súlade s § 31b písm. f/ katastrálneho zákona.

Krajský súd v Nitre posudzujúc správnosť záverov katastrálnych orgánov pri svojom rozhodovaní   mal   za   preukázané,   že   žalovaný   svojim   rozhodnutím   rozhodol   o   odvolaní žalobcu   proti   rozhodnutiu   správy   katastra   o   zastavení   konania   o   návrhu   na   vklad vlastníckeho práva do katastra nehnuteľností tak, že toto odvolanie zamietol a rozhodnutie správy katastra potvrdil. Predmetné rozhodnutie žalovaného vychádzalo so skutočnosti, že v rámci konania V 376/09 Správa katastra Nitra prerušila konanie v súlade s § 31a písm. c/ katastrálneho zákona z dôvodu absencie niektorých príloh k návrhu na vklad do katastra nehnuteľností a určila primeranú lehotu na odstránenie vytknutých nedostatkov. Správou katastra vytknuté nedostatky konania o návrhu na vklad neboli žalobcom v určenej lehote odstránené   v   celom   rozsahu.   Nakoľko   podané   odvolanie   neobsahovalo   žiadne   nové skutočnosti ani dôkazy, konkrétne dôvody nezákonnosti alebo nesprávnosti napadnutého rozhodnutia Správy katastra Nitra o zastavení konania o návrhu na vklad vlastníckeho práva do katastra nehnuteľností, rozhodol o zamietnutí odvolania a potvrdení rozhodnutia prvostupňového správneho orgánu.

Súd   v   odôvodnení   svojho   rozhodnutia   -   vychádzajúc   z   obsahu   predloženého administratívneho   spisu   ako   aj   listinných   dôkazov   predložených   žalobcom   uviedol,   že žalobca   v   konaní   predložil   kúpnu   zmluvu   uzavretú   medzi   ním   ako   predávajúcim   a kupujúcim S. zo dňa 28. 1. 2009, predmetom ktorej bola podľa čl. 1 zmluvy parcela č. 1491/6 o výmere 48 605 m2 nachádzajúca sa v k. ú. N., zapísaná v pozemkovoknižnej vložke č. 2 ako pasienok.

Uzneseniami sp. zn. Z-2-3K 11/2003 zo dňa 16. 3. 2008 a č. k. Z-2-3 K 11/93-330 zo dňa 18. 8. 1999 bol daný súhlas súdu s predajom nehnuteľností mimo dražbu, pričom z obsahu   týchto   uznesení   vyplýva,   že   predmetný   súhlas   bol   daný   na   predaj   pozemkov vo vlastníctve úpadcu nachádzajúcich sa v k. ú. N., ktoré prešli do vlastníctva úpadcu podľa zákona č. 81/49 Zb. Z ďalšieho obsahu týchto uznesení nevyplýva bližšia špecifikácia, podľa ktorej   by   bola   možnosť   stotožniť   súhlas   na   predaj   konkrétneho   pozemku,   ktorý   bol predmetom kúpnej zmluvy zo dňa 28. 1. 2009 medzi úpadcom a kupujúcim.

Vychádzajúc zo znenia ustanovenia § 27 ods. 2 zákona č. 328/1991 Zb. o konkurze a vyrovnaní je nepochybné, že pri predaji konkurznej podstaty mimo dražby túto uskutoční správca so súhlasom súdu, avšak v danom prípade žalobcovi právne relevantný súhlas na uzavretie kúpnej zmluvy konkurzným súdom v Bratislave daný nebol.

S poukazom na vyššie uvedené preto dospel krajský súd k záveru, že rozhodnutie žalovaného Katastrálneho úradu v Nitre je vecne správne, pokiaľ bolo zamietnuté odvolanie žalobcu   a   potvrdené   rozhodnutie   Správy   katastra   Nitra,   keďže   zastaveniu   konania prvostupňovým   správnym   orgánom   predchádzalo   dôvodné   prerušenie   konania s poskytnutím   primeranej   lehoty   so   súčasnou   výzvou   na   predloženie   požadovaných listinných dokladov. Nakoľko napriek stanovenej 30 dňovej lehote so súčasným poučením o možnosti   zastavenia   konania   neboli   predmetné   nedostatky   konania   odstránené, prvostupňový   správny   orgán   v   zmysle   §   31   b   katastrálneho   zákona   dôvodne   rozhodol o zastavení konania o návrhu na vklad vlastníckeho práva do katastra nehnuteľností.“

Najvyšší   súd   v   ďalšej   časti   napadnutého   rozsudku   uviedol   (citoval)   relevantné ustanovenia   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   162/1995   Z.   z.   o   katastri nehnuteľností a o zápise vlastníckych a iných práv k nehnuteľnostiam (katastrálny zákon) v znení neskorších predpisov [(ďalej len „katastrálny zákon“) § 31 ods. 1, § 31a písm. c)], zákona o konkurze a vyrovnaní (§ 27 ods. 3) a interpretoval ich vo vzťahu k posudzovanej veci.

Po podrobnom oboznámení sa s administratívnym spisom, ako aj so súdnym spisom sa   najvyšší   súd   zaoberal   skutkovým   základom   prerokovávanej   veci,   jeho   právnym posúdením   a   skúmaním,   pričom   sa   stotožnil   s   právnym   názorom   krajského   súdu,   že „žalobca na výzvu súdu jednoznačne nepreukázal, že súhlas konkurzného súdu platí aj na prevádzané nehnuteľnosti, ani nedoložil relevantnú listinu, preukazujúcu jeho vlastníctvo k nej“.

Na   účely   zdôraznenia   správnosti   citovaného   právneho   názoru   krajského   súdu najvyšší súd vo svojom rozsudku navyše uviedol:

„Najvyšší súd Slovenskej republiky mal z obsahu pripojeného administratívneho ako aj   súdneho   spisu   za   preukázané,   že   žalobca   ako   predávajúci   uzavrel   kúpnu   zmluvu s kupujúcim,   ktorej   predmetom   bol   prevod   nehnuteľností   nachádzajúcich   sa   v   k.   ú.   N., zapísaných v pozemnoknižnej vložke č. 2 ako parc. č. 149/6 - pasienok vo výmere 48 828 m2, z ktorej podľa identifikácie parciel zo dňa 15. 1. 2009 je v registri CKN vytvorená parc. 1491/6 lesné pozemky vo výmere 48 605 m2. Správa katastra Nitra pôvodne povolila vklad vlastníckeho práva na základe kúpnej zmluvy dňa 4. 2. 2009, pričom následne po podanom proteste prokurátora rozhodnutím zo dňa 20. 5. 2009 protestu vyhovela a rozhodnutie zo dňa 4. 2. 2009 zrušila. Na odvolanie žalobcu Katastrálny úrad v Nitre zrušil rozhodnutie Správy katastra Nitra zo dňa 4. 2. 2009 a vec jej vrátil na ďalšie konanie s tým, aby opätovne preskúmala splnenie všetkých podmienok na povolenie vkladu, najmä oprávnenie prevodcu nakladať s predmetnou nehnuteľnosťou. Následne správa katastra rozhodnutím č. V 376/2009-34 zo dňa 18. 8. 2009 rozhodla o prerušení konania podľa § 31a písm. c) katastrálneho zákona a vyzvala žalobcu, aby v lehote 30 dní odo dňa doručenia tohto rozhodnutia svoj návrh doplnil a doložil listiny preukazujúce, že príslušným konkurzným súdom udelený súhlas s prevodom nehnuteľnosti mimo dražby sa vzťahoval aj na predmetnú nehnuteľnosť a listinu preukazujúcu, alebo osvedčujúcu vlastníctvo predávajúceho k tejto nehnuteľnosti. Nakoľko správou katastra vytknuté nedostatky návrhu na vklad a jeho príloh neboli účastníkmi konania v určenej lehote odstránené v celom rozsahu, správa katastra konanie o návrhu na vklad V 376/09 zastavila podľa § 31 b písm. f/ katastrálneho zákona. Žalobca v katastrálnom konaní predložil uznesenie Krajského súdu v Bratislave č. k. Z-2- 3K 11/93 zo dňa 16. 3. 1998, ktorým konkurzný súd súhlasil s predajom majetkovej podstaty úpadcu PD P. mimo dražby, kde však nekonkretizoval, ktoré nehnuteľnosti je možné so súhlasom súdu previesť. Uznesením Z-2-3K 11/93-330 zo dňa 18. 8. 1999 súd doplnil výrok predchádzajúceho   uznesenia   krajského   súdu   zo   dňa   16.   3.   1998   o   špecifikáciu poľnohospodárskych objektov patriacich do konkurznej podstaty úpadcu, pričom z tohto uznesenia vyplýva, že predmetný súhlas bol daný na predaj pozemkov vo vlastníctve úpadcu nachádzajúcich sa v k. ú. N., ktoré prešli do vlastníctva úpadcu podľa zákona č. 81/49 Zb. Napokon opatrením č. Z-2-3 K 11/93-382 zo dňa 11. 6. 2001 Krajský súd v Bratislave rozhodol o vydaní doplňujúceho súhlasu s predajom mimo dražby tak, že predchádzajúce citované   uznesenia   doplnil   v   časti   výroku   o   súhlas   s   predajom   poľnohospodárskych objektov o možnosť predaja všetkého hnuteľného a nehnuteľného majetku úpadcu.“

Najvyšší súd v súvislosti s námietkou sťažovateľa, že vec nesprávne právne posúdil, napriek   tomu,   že   uznesenia,   ktoré   predložil   tak   prvostupňovému   súdu,   ako   aj   správe katastra,   ho   jednoznačne   oprávňujú   na   predaj   nehnuteľností   zapísaných   do   majetkovej podstaty   úpadcu   vrátane   tých,   ktorých   prevod   bol   predmetom   katastrálneho   konania, v odôvodnení   svojho   rozsudku   uviedol,   že „vyššie   označené   opatrenia,   ktoré   vydal konkurzný   súd   za   účelom   speňažovania   majetku   úpadcu,   sú   vo   vzťahu   k   predávanej nehnuteľnosti   tak   nepresné,   že   predávaná   nehnuteľnosť   v   nich   nie   je   identifikovateľná a listinu preukazujúcu vlastníctvo žalobca nedoložil vôbec“.

K   námietke   sťažovateľa,   že   najvyšší   súd   sa   nevysporiadal   s   jeho   odvolaním, v ktorom   namietal   nepreskúmateľnosť   prvostupňového   rozhodnutia,   najvyšší   súd v odôvodnení svojho rozsudku uviedol:

„Vychádzajúc   z   vyššie   uvedeného   odvolací   súd   skúmal,   či   správa   katastra opodstatnene   prerušila   konanie   a   požadovala   predloženie   vo   výzve   špecifikovaných dokladov a či žalobca výzve vyhovel, pričom sa zameral na skúmanie dôvodnosti námietok žalobcu,   že   katastrálne   úrady   neodôvodnene   zastavili   konanie   o   návrhu   na   vklad nehnuteľnosti,   keďže   žalobca   predložil   platný   súhlas   súdu   s   prevodom   predmetnej nehnuteľnosti mimo dražby.

Poľnohospodárske družstvo v P. je v konkurze na základe rozhodnutia Krajského súdu v Bratislave č. k. 3K /93 z 28. 3. 1996, konkurzné konanie sa preto ešte spravuje ustanoveniami zákona č. 328/1991 Zb. o konkurze a vyrovnaní v znení účinnom v čase vyhlásenia konkurzu.

Najvyšší   súd   vychádzajúc   z   predchádzajúcej   judikatúry   (napr.   rozhodnutie 2 Sž-O-KS 88/2004 zo dňa 19. 5. 2005) je toho názoru, že skutočnosť, že žalobca zapísal predmetné nehnuteľnosti do konkurznej podstaty, resp. že konkurznému súdu, ani správcovi konkurznej   podstaty   nebola   doručená   námietka,   resp.   vylučovacia   žaloba   podľa ustanovenia   §   19   ZKV   ešte   neznamená,   že   správny   orgán   nemá   povinnosť   skúmať oprávnenie žalobcu nakladať s predmetnými nehnuteľnosťami. Zahrnutie nehnuteľností do konkurznej   podstaty   ešte   neznamená,   že   žalobca   nadobudol   vlastnícke   právo   k   týmto nehnuteľnostiam v súlade s § 132 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka na základe prevodu, alebo prechodu vlastníctva. Vzhľadom na vyššie uvedené je preto v danom prípade správny postup správneho orgánu, keď v rámci svojich zákonných oprávnení skúmal oprávnenie prevodcu s nehnuteľnosťou nakladať, nakoľko predávajúci preukázal iba vlastnícke právo k prevádzanému pozemku výpisom z pozemkovej knihy, kde je ako vlastník uvedené Jednotné roľnícke družstvo III. typu v N. Žalobca nepredložil v konaní žiaden doklad, z ktorého by bolo preukázané, že predávajúci je právnym nástupcom JRD III. typu v N. Je zrejmé, že majetkoprávne   nebola   predmetná   nehnuteľnosť,   ktorú   mal   vlastniť   úpadca   a   bola predmetom   predaja,   vysporiadaná.   Poukaz   žalobcu   na   právne   nástupníctvo   po pozemnoknižnom   vlastníkovi   v   rámci   iných   konaní   nie   je   dostatočným   dôkazom   na preukázanie oprávnenia nakladať s nehnuteľnosťou...

Z uvedených dôvodov Najvyšší súd Slovenskej republiky nepovažoval dôvody žalobou uvedené v odvolaní za spôsobilé spochybniť vecnú správnosť napadnutého rozsudku.“

Z citovaného vyplýva, že najvyšší súd sa v napadnutom rozsudku zaoberal všetkými podstatnými   námietkami   sťažovateľa,   ktoré   uplatnil   vo   svojom   odvolaní   a   zopakoval v sťažnosti   adresovanej   ústavnému   súdu.   Ústavný   súd   v   tejto   súvislosti   považoval   za potrebné   navyše   zdôrazniť,   že   v   posudzovanom   prípade   sťažovateľ   namieta   porušenie svojich   práv   garantovaných   ústavou   a   dohovorom   rozsudkom   najvyššieho   súdu   sp.   zn. 10 Sžr   25/2011   z   15.   februára   2012,   ktorý   bol   vydaný   podľa   piatej   časti   druhej   hlavy Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“), t. j. v rámci správneho súdnictva, ktoré má svoje špecifiká.

V rámci správneho súdnictva súdy preskúmavajú zákonnosť rozhodnutí a postupov orgánov verejnej správy na základe žalôb alebo opravných prostriedkov (§ 244 ods. 1 OSP). Úlohou   súdu   (či   už   prvostupňového,   alebo   odvolacieho)   v   správnom   súdnictve   nie   je nahradzovať   činnosť   správnych   orgánov,   ale   len   preskúmať   zákonnosť   ich   postupov a rozhodnutí, teda to, či kompetentné orgány pri riešení konkrétnych otázok rešpektovali príslušné   hmotno-právne   a   procesno-právne   predpisy.   Teda   treba   vziať   do   úvahy,   že správny súd nie je súdom skutkovým, ale je súdom, ktorý posudzuje iba právne otázky napadnutého   postupu   alebo   rozhodnutia   orgánu   verejnej   správy.   Vychádzajúc   z   týchto špecifických   čŕt   správneho   súdnictva   ústavný   súd   posudzoval   aj   dôvodnosť   námietok sťažovateľa proti namietanému rozsudku najvyššieho súdu.

Podľa   názoru   ústavného   súdu   najvyšší   súd   o   otázkach,   ktoré   boli   dôvodom   na podanie   žaloby   sťažovateľa   o   preskúmanie   zákonnosti   rozhodnutia   správneho   orgánu (o ktorej v prvom stupni rozhodoval krajský súd), nerozhodol svojvoľne. Naopak, podľa názoru ústavného súdu je napadnutý rozsudok najvyššieho súdu ústavne akceptovateľným a udržateľným spôsobom odôvodnený, a preto nesignalizuje možnosť vysloviť porušenie sťažovateľom označených práv podľa ústavy a dohovoru.

Najvyšší súd v odôvodnení napadnutého rozsudku zhrnul skutkové zistenia a právne závery krajského súdu, a to v rozsahu zodpovedajúcom odvolacím námietkam sťažovateľa, pričom   právne názory   krajského   súdu   rozvinul   a   doplnil   vlastnými úvahami a   závermi (predovšetkým vo vzťahu k povinnosti správneho orgánu skúmať oprávnenie sťažovateľa nakladať   s   predmetnými   nehnuteľnosťami   v   súlade   s   hmotnoprávnymi   podmienkami povolenia vkladu), ktoré podľa názoru ústavného súdu korešpondujú právnym normám, ktoré mali byť v danom prípade aplikované. Z citovaných častí odôvodnenia napadnutého rozsudku   najvyššieho   súdu   zjavne   vyplýva,   akými   právnymi   úvahami   sa   spravoval   pri rozhodovaní,   a aj to,   ako   právne posúdil   kľúčové sťažovateľove námietky   (týkajúce sa predovšetkým ním tvrdenej skutočnosti, že keďže prevádzané nehnuteľnosti boli ním ako správcom zapísané do konkurznej podstaty a neboli podané žiadne námietky ani excindačné žaloby,   v   tom   čase   platí   nevyvrátiteľná   domnienka,   že   ide   o   veci,   ktoré   sú   oprávnene zapísané do   konkurznej   podstaty   a sťažovateľ   ako správca   má pri   ich   predaji   zmluvnú voľnosť, pozn.). Za daných okolností ústavný súd nesúhlasí s tvrdením sťažovateľa, že napadnutý   rozsudok   najvyššieho   súdu   je   z   hľadiska   ním   uplatnených   námietok nepreskúmateľný.

Podľa § 31 ods. 1 katastrálneho zákona správa katastra preskúma zmluvu z hľadiska, či obsahuje podstatné náležitosti zmluvy, či je úkon urobený v predpísanej forme, či je prevodca   oprávnený   nakladať   s   nehnuteľnosťou,   či   sú   prejavy   vôle   dostatočne   určité a zrozumiteľné,   či   zmluvná   voľnosť   alebo   právo   nakladať   s   nehnuteľnosťou   nie   sú obmedzené, či zmluva neodporuje zákonu, či zákon neobchádza a či sa neprieči dobrým mravom.   Pri   rozhodovaní   o   vklade   prihliada   správa   katastra   aj   na   skutkové   a   právne skutočnosti, ktoré by mohli mať vplyv na povolenie vkladu.

Podľa § 31a písm. c) katastrálneho zákona konanie o návrhu na vklad sa preruší, ak bol   účastník   konania   vyzvaný,   aby v   určenej   lehote   predložil   verejnú   listinu   alebo inú listinu,   ktorá   potvrdzuje   právo   k   nehnuteľnosti,   alebo   aby   odstránil   nedostatky   návrhu, prípadne jeho príloh.

Podľa § 31a písm. f) katastrálneho zákona konanie o návrhu na vklad sa zastaví, ak účastník konania v určenej lehote neodstránil nedostatky návrhu na vklad, prípadne jeho príloh.

Podľa § 27 ods. 3 zákona o konkurze a vyrovnaní predaj mimo dražby uskutoční správca   so   súhlasom   súdu   a   za   podmienok   určených   schôdzou   konkurzných   veriteľov. Majetok možno predať mimo dražby aj za sumu nižšiu ako je určená hodnota, alebo za cenu zistenú   podľa   cenových   predpisov.   Rovnako   tak   možno   previesť   úpadcove   ťažko vymáhateľné pohľadávky. Na účely tohto zákona sa za ťažko vymáhateľné pohľadávky považujú tie, ktoré napriek výzve neboli uhradené v lehote l roka po lehote splatnosti.

Podľa názoru ústavného súdu v konkrétnych okolnostiach prípadu treba zdôrazniť predovšetkým   tú   skutočnosť,   že   všeobecné   súdy   preskúmavali   zákonnosť   vkladového konania   zastaveného   pre   neodstránenie   nedostatkov   návrhu   na   vklad,   resp.   jeho   príloh sťažovateľom   v   celom   rozsahu.   V   danom   prípade   sťažovateľ   namietal neodôvodnenosť zastavenia   návrhu   na   vklad nehnuteľnosti   katastrálnymi úradmi,   keďže   predložil   súhlas konkurzného   súdu   s   prevodom   predmetnej   nehnuteľnosti   mimo   dražby.   Podľa   názoru najvyššieho súdu však sťažovateľom predložené opatrenia konkurzného súdu zo 16. marca 1998, z 18. augusta 1999 a najmä opatrenie z 11. júna 2001, z ktorých malo byť zrejmé, že nimi bol prevodcovi udelený súhlas konkurzného súdu na prevod nehnuteľnosti, ktorá bola predmetom prevodu na základe kúpnej zmluvy č. V 376/2009, nedostatočne preukazujú súdom schválené oprávnenie prevodcu nakladať s predmetným pozemkom parc. č. 1491/6 — lesné   pozemky   o   výmere   48   605   m2.   Za   nedostatočné   ich   považoval   aj   prokurátor Krajskej prokuratúry v Nitre, ktorý proti vykonaniu vkladu podal protest č. Kd 64/09-4 z 21. apríla   2009.   Predpokladom   vydania   označeného opatrenia   konkurzného súdu   z 11.   júna 2001   malo   byť   majetkovoprávne   vyporiadanie   majetku   úpadcu,   čo   ale   podľa   názoru najvyššieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn. V 376/09 nebolo preukázané. Vzhľadom na konkrétne okolnosti posudzovanej veci je irelevantná aj argumentácia sťažovateľa právnymi názormi vyjadrenými v náleze ústavného súdu sp. zn. II. ÚS 263/09 z 1. júla 2009.Odôvodnenie   rozhodnutia   všeobecného   súdu   (prvého   aj   druhého   stupňa),   ktoré stručne a jasne objasní skutkový   stav a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na súdnu ochranu, resp. spravodlivý súdny proces (m. m. III. ÚS 209/04, I. ÚS 117/05). Odôvodnenie súdneho rozhodnutia   v   opravnom   konaní   pritom   nemusí   odpovedať   na   každú   námietku   alebo argument,   ktoré   boli   uplatnené   v   opravnom   prostriedku,   ale   iba   na   tie,   ktoré   majú rozhodujúci význam na rozhodnutie o   odvolaní, zostali sporné alebo sú   nevyhnutné na doplnenie dôvodov prvostupňového rozhodnutia, ktoré sa preskúmava v odvolacom konaní (napr. IV. ÚS 358/08).

Ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnostiach podľa čl. 127 ods. 1 ústavy nenahrádza postupy a rozhodnutia všeobecných súdov, pretože ústavný súd nie je opravnou inštanciou vo vzťahu ku všeobecným súdom. Kritériom na rozhodovanie ústavného súdu musí byť najmä to, či prípadné pochybenia všeobecného súdu v posudzovanom prípade dosahuje takú intenzitu, ktorá   už naznačuje, že   nimi došlo   k neprípustnému   zásahu do   ústavou   alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou garantovaných základných práv alebo slobôd, t. j. musí ísť o zistenie, že v okolnostiach daného prípadu došlo k takému zásahu do právom chránenej   sféry   sťažovateľa,   ktorý   predstavuje   neprípustné   obmedzenie,   resp.   odopretie základných práv alebo slobôd (m. m. II. ÚS 193/06, II. ÚS 210/06, IV. ÚS 238/07).

O   takýto   zásah   však   podľa   názoru   ústavného   súdu   v   posudzovanej   veci   nešlo. Citované časti odôvodnenia namietaného rozsudku najvyššieho súdu naopak potvrdzujú, že rozsudok najvyššieho súdu sp. zn. 10 Sžr 25/2011 z 15. februára 2012 obsahuje ústavne akceptovateľné a udržateľné odôvodnenie, ktoré vychádza z právnych názorov krajského súdu (ako prvostupňového súdu), ktoré sú navyše vhodným spôsobom rozvinuté a doplnené. Za daných okolností v sťažnosti uplatnené námietky nie sú podľa názoru ústavného súdu spôsobilé   spochybniť   ústavnú   akceptovateľnosť   právnych   záverov   všeobecných   súdov. Svedčí o tom v okolnostiach prípadu najmä to, že všeobecné súdy (ako aj správne orgány) so sťažovateľom konali ako s účastníkom správneho konania, jeho návrhmi sa zaoberali a v rámci týchto konaní sa mal možnosť k veci vyjadriť.

Na   základe   uvedeného   ústavný   súd   dospel   k   záveru,   že   medzi   napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu a obsahom základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj právom na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru neexistuje taká príčinná súvislosť, na základe ktorej by po prípadnom prijatí sťažnosti na ďalšie konanie mohol reálne dospieť k záveru o ich porušení. Ústavný súd preto túto časť sťažnosti pri predbežnom prerokovaní odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

2.2 Sťažovateľ tiež namieta, že rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. 10 Sžr 25/2011 z 15. februára 2012 došlo aj k porušeniu jeho základného práva na ochranu majetku podľa čl. 20 ods. 1 ústavy.

V súvislosti s namietaným porušením základného práva vyplývajúceho z čl. 20 ods. 1 ústavy   ústavný   súd   poukazuje   na   svoju   stabilizovanú   judikatúru   (napr.   II.   ÚS   78/05, IV. ÚS 301/07), ktorej súčasťou je aj právny názor, že všeobecný súd zásadne nemôže byť sekundárnym porušovateľom základných práv a slobôd hmotného charakteru, ku ktorým patrí aj základné právo vyplývajúce z čl. 20 ods. 1 ústavy, ak toto porušenie nevyplýva z toho, že všeobecný súd súčasne porušil ústavnoprocesné princípy vyplývajúce z čl. 46 až čl. 48 ústavy, resp. čl. 6 ods. 1 dohovoru. O prípadnom porušení týchto práv by bolo možné uvažovať zásadne len vtedy, ak by zo strany všeobecného súdu primárne došlo k porušeniu niektorého zo základných práv, resp. ústavnoprocesných princípov vyjadrených v čl. 46 až čl. 48 ústavy, resp. v spojení s ich porušením (IV. ÚS 326/07).

Pretože   ústavný   súd   dospel   k   záveru,   že   v   danom   prípade   neexistuje   medzi napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu a základným právom sťažovateľa podľa v čl. 46 ods. 1 ústavy a ani jeho právom podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru taká príčinná súvislosť, ktorá by   umožňovala   vysloviť   ich   porušenie,   neprichádza   v   tomto   prípade   do   úvahy   ani vyslovenie   porušenia   základného   práva   sťažovateľa   vyplývajúceho   mu   z   čl.   20   ods.   1 ústavy.

Na základe uvedeného ústavný súd pre predbežnom prerokovaní odmietol sťažnosť sťažovateľa aj v tejto časti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

2.3   K   namietanému   porušeniu   čl.   1   ods.   1   a   čl.   2   ods.   2   ústavy   napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu

Sťažovateľ   namieta   tiež   porušenie   čl.   1   ods.   1   a   čl.   ods.   2   ústavy,   ktoré   majú charakter   všeobecných   ústavných   princípov,   a   nie   konkrétnych   základných   práv   alebo slobôd garantovaných ústavou. Všeobecné ústavné princípy sú vždy implicitnou súčasťou rozhodovania ústavného súdu o sťažnostiach podľa čl. 127 ods. 1 ústavy. V prípade, ak ústavný   súd   dospeje   k   záveru,   že   v   danom   prípade   napadnutým   rozhodnutím   orgánu verejnej moci nedošlo, resp. nemohlo dôjsť k porušeniu konkrétnych základných práv alebo slobôd, príp. práv vyplývajúcich z kvalifikovanej medzinárodnej zmluvy, neprichádza do úvahy ani vyslovenie porušenia tých ustanovení ústavy, ktoré majú charakter všeobecných ústavných princípov.

Z uvedených dôvodov ústavný súd pri predbežnom prerokovaní odmietol aj túto časť sťažnosti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre jej zjavnú neopodstatnenosť.

Vzhľadom   na   odmietnutie   sťažnosti   ako   celku   sa   už   ústavný   súd   ďalšími požiadavkami sťažovateľa na ochranu ústavnosti nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 23. januára 2013