znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 45/2012-38

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 27. januára 2012 predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti S., a. s., B., zastúpenej B., s. r. o., B., konajúcou prostredníctvom konateľa a advokáta Mgr. P. B., vo veci namietaného porušenia jej základného práva vlastniť majetok a na ochranu majetku podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej   republiky,   základného   práva   na   súdnu   ochranu   podľa   čl. 46   ods. 1   Ústavy Slovenskej   republiky, na   verejné   prerokovanie   veci   v jej   prítomnosti   a   aby   sa   mohla vyjadriť   ku   všetkým   vykonávaným   dôkazom   podľa   čl. 48   ods. 2   Ústavy   Slovenskej republiky, ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   uznesením   Najvyššieho   súdu   Slovenskej republiky č. k. 1 MObdoV/6/2009-555 z 22. júla 2010 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť obchodnej spoločnosti S., a. s.,   o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 16. novembra 2010 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti S., a. s. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1, čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavy“)   a práv   podľa   čl. 6   ods. 1   Dohovoru o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovoru“)   a podľa   čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len   „dodatkový   protokol“)   uznesením   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   aj „najvyšší   súd“)   č. k.   1 MObdoV/6/2009-555   z   22.   júla   2010   (ďalej   aj   „napadnuté uznesenie“).

Napadnutým uznesením bolo v právnej veci žalobcu S., š. p. (ďalej len „žalobca“), o zaplatenie   142   583 757,60   Sk   proti   sťažovateľke   ako   žalovanej   v 1. rade   a obchodnej spoločnosti B.,   a. s.,   organizačnej   zložky   B.   ako   žalovanej   v 2. rade   rozhodnuté o mimoriadnom   dovolaní   generálneho   prokurátora Slovenskej   republiky (ďalej   len „generálny prokurátor“)   proti   rozsudku   Krajského súdu   v Bratislave (ďalej   len „krajský súd“)   č. k.   8 Cb 83/01-286   zo 7. decembra   2004   v znení   doplňujúceho   rozsudku   č. k. 38 Cb 83/01-299   z 18.   januára   2005   a proti   rozsudku   najvyššieho   súdu   č. k. 2 Obo 259/2007-472   z 19.   marca   2008   ako   súdu   odvolacieho   v znení   doplňujúceho rozsudku č. k. 2 Obo 259/2007-479 zo 16. apríla 2008 tak, že rozsudok odvolacieho súdu bol zrušený v častiach, ktorými vo vzťahu k sťažovateľke potvrdil rozsudok krajského súdu a rozhodol o trovách konania pred krajským súdom aj pred odvolacím súdom.

Zo sťažnosti, z jej príloh, napadnutého uznesenia a príslušného spisového materiálu vyplýva,   že   16.   apríla   1993   bolo zmluvou   o združení   podľa   § 829   a nasl.   Občianskeho zákonníka založené Združenie D., účelom ktorého malo byť dofinancovanie výstavby V. a financovanie   jeho   prevádzky.   Medzi   zakladajúcich   členov   združenia   patril   aj   S.,   š. p. (do 13. decembra 2001 právny predchodca sťažovateľky), a P., š. p., ktorý bol právnym predchodcom   žalobcu.   Na   dosiahnutie   účelu   združenia   sa   každý   z jeho členov   zaviazal na určité plnenie, pričom v prípade právneho predchodcu sťažovateľky išlo o poskytovanie finančných   prostriedkov   z výnosov   z prevádzky   vybudovaných   energetických   objektov v jeho   správe   a následne   vlastníctve.   Z týchto   prostriedkov   mali   byť   žalobcovi   ako vodohospodárskemu   prevádzkovateľovi   uhrádzané   náklady   jeho   činnosti   v združení. Podkladom   na   preukázanie   opodstatnenosti   nároku   bola „výsledovka   hospodárenia“, na základe ktorej boli štvrťročne vystavované jednotlivé faktúry, ktorými bolo uplatňované uhradenie príslušných nákladov. Z uvedeného záväzkového vzťahu zostala sporná úhrada faktúry   č. 20001995   z   18.   júla   2000,   faktúry   č. 20003980   z 12. októbra   2000,   faktúry č. 19991297 zo 14. júla 1999 a faktúry č. 19990510 zo 14. októbra 1999 (ďalej len „sporné faktúry“).

Žalobca 12. októbra 2000 uzavrel s obchodnou spoločnosťou B., a. s., organizačnou zložkou   B.   (ďalej   len   „komisionár“),   Komisionársku   zmluvu   č. 1/2000/R   (ďalej   len „komisionárska zmluva“), ktorou sa komisionár zaviazal vo vlastnom mene pre žalobcu a na jeho účet zariadiť vymoženie ťažko vymáhateľných pohľadávok voči sťažovateľke. Predmetné pohľadávky boli špecifikované v prílohe č. 1 komisionárskej zmluvy, pričom medzi   nimi   boli   aj   pohľadávky   z   už   uvedených   sporných   faktúr.   Podľa   čl. 3   bodu 4 komisionárskej   zmluvy   sa   zmluvné   strany   dohodli,   že   komisionár   je   oprávnený za komitenta   pri   zariaďovaní   záležitosti   prijať   finančné   alebo   iné   plnenie   do svojej dispozície,   prípadne   na vlastný účet.   V nadväznosti   na komisionársku   zmluvu podpísali žalobca a komisionár v ten istý deň tiež zmluvu o pristúpení k záväzku, na základe ktorej sa komisionár zaviazal v zmysle § 533 ods. 1 Občianskeho zákonníka splniť za sťažovateľku jeho dlh   identifikovaný rovnakým zoznamom neuhradených   sporných   faktúr,   aký tvoril označenú prílohu komisionárskej zmluvy.

Sťažovateľka bola o uzavretí predmetnej komisionárskej zmluvy informovaná listom z 19.   októbra   2000,   pričom   následne   došlo   k vzájomným   rokovaniam   medzi   ňou a komisionárom.   Zo   zápisnice   z   ich vzájomného   rokovania   zo 16.   februára   2001   malo vyplynúť usporiadanie pohľadávok žalobcu voči sťažovateľke a spôsob ich vysporiadania, podľa   ktorého   malo   v prípade   sporných   faktúr   dôjsť   k vyrovnaniu   pohľadávok   formou jednostranných   zápočtov   medzi   sťažovateľkou   a obchodnou   spoločnosťou   O.,   a. s., na základe postúpenia pohľadávok od komisionára.

Žalobou z 24. októbra 2001 sa žalobca domáhal voči sťažovateľke a komisionárovi zaplatenia sumy 142 583 757,60 Sk spolu s úrokom z omeškania, pričom na jej zaplatenie navrhoval zaviazať žalovaných spoločne a nerozdielne. Predmetná pohľadávka vychádzala práve   z už   uvedených   sporných   faktúr,   ktoré   podľa   názoru   žalobcu   neboli   uhradené. Podstatou sporu pritom bola otázka, či záväzok sťažovateľky voči žalobcovi zanikol formou jednostranných   zápočtov,   ktoré   realizovala   prostredníctvom   komisionára   plniaceho   si súčasne svoje povinnosti voči žalobcovi z komisionárskej zmluvy.

Krajský   súd   sa   vo   svojom   rozsudku   č. k.   38 Cb 83/01-286   zo 7.   decembra   2004 stotožnil s právnym názorom sťažovateľky a žalobu v rozsahu týkajúcom sa žalovanej sumy voči   nej   zamietol   (v   ďalšom   výroku   však   uznal   jej   povinnosť   zaplatiť solidárne   úroky z omeškania z uvedenej sumy za určité obdobie). Ako krajský súd v odôvodnení svojho rozsudku   uviedol,   medzi   žalobcom   a sťažovateľkou   nebol   dohodnutý   spôsob   splnenia záväzku a sťažovateľka „si svoj dlh splnil[a] formou jednostranných zápočtov... i napriek tomu, že navrhovateľ v priebehu dokazovania trval na tom, že pohľadávka“ sťažovateľky „zanikne   až   pripísaním   finančných   prostriedkov“ na   jeho   účet.   Podľa   krajského   súdu uzavretím komisionárskej zmluvy umožnil žalobca komisionárovi zvoliť si spôsob splnenia záväzku.   V   tejto   zmluve   totiž   nebol   tento   spôsob   konkretizovaný   a   jej   čl. 3   bod   4 komisionára   oprávňoval,   aby   pri   zariaďovaní   záležitostí   spojených   s vymáhaním pohľadávky, ktorej úhrada je predmetom tohto sporu, prijímal finančné alebo iné plnenia do svojej   dispozície,   prípadne   na   vlastný   účet.   Také   obmedzenie,   ktoré   by   zakazovalo komisionárovi splniť záväzok sťažovateľky inou formou než priamou úhradou, ako napr. formou   zápočtov,   podľa   názoru   krajského   súdu komisionárska zmluva   neobsahuje. S uvedeným   postupom   napokon   vyjadril   listom   z 10.   novembra   2000   adresovaným sťažovateľke súhlas i žalobca, hoci v tomto liste súčasne uviedol, že podľa jeho názoru dôjde k zániku dlhu až pripísaním finančných prostriedkov na jeho účet. K tomu ale krajský súd dodal, že žalobca zvolil spôsob splnenia záväzku v zmysle § 327 ods. 1 Obchodného zákonníka,   a to   prostredníctvom   komisionára,   ktorému   udelil   všetky   kompetencie na vymoženie   pohľadávky,   ktorej   úhrada   je   predmetom   tohto   sporu.   O spôsobe   plnenia formou jednostranných zápočtov bol žalobca dobre informovaný a tento spôsob nenamietal. Komisionár preto podľa názoru krajského súdu realizoval splnenie záväzku sťažovateľky formou jednostranných zápočtov v súlade s predmetnou komisionárskou zmluvou.

Všetci účastníci konania podali proti rozsudku krajského súdu odvolanie. Vo vzťahu k jeho   výroku,   ktorým   bola   zamietnutá   žaloba   o   zaplatenie   142 583 757,60   Sk   proti sťažovateľke,   podal   odvolanie   žalobca.   Najvyšší   súd   ako   súd   odvolací   však   svojím rozsudkom   sp. zn.   2 Obo 259/2007   z 19.   marca   2008   rozsudok   krajského   súdu   č. k. 38 Cb 83/01-286   zo 7. decembra 2004   (v znení   doplňujúceho   rozsudku   č. k. 38 Cb 83/01-299 z 18. januára 2005) v časti, ktorou zaviazal žalovaného v 2. rade zaplatiť žalobcovi sumu 142 583 757,60 Sk spolu s úrokom z omeškania v sume 92 455 069,30 Sk, a v časti, ktorou zaviazal žalovaného v 2. rade zaplatiť žalobcovi na náhradu trov konania sumu   600 000   Sk,   potvrdil.   Stotožnil   sa   pritom   s odôvodnením   krajského   súdu   v tejto otázke.

Na podnet žalobcu podal generálny prokurátor mimoriadne dovolanie proti rozsudku odvolacieho   súdu.   Toto   mimoriadne   dovolanie   smerovalo   proti   tej   jeho   časti,   ktorou odvolací súd potvrdil zamietavý rozsudok súdu prvého stupňa vo vzťahu k sťažovateľke, a súčasne   i proti   výroku,   ktorým   bola   komisionárovi   ako   druhému   žalovanému   uložená povinnosť   zaplatiť   žalobcovi   istinu   142 583 757,60   Sk   a 92 455 069,30   Sk   úrokov z omeškania,   pretože   podľa   generálneho   prokurátora   táto   povinnosť   mala   byť   uložená spoločne   a nerozdielne   obom   žalovaným.   Napadnuté   rozhodnutie   žiadal   generálny prokurátor zrušiť a vec vrátiť súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Doplňujúcim podaním z 24. apríla 2009 žiadal napadnuté rozhodnutie zmeniť tak, že navrhol, aby dovolací súd napadnuté   rozhodnutie   odvolacieho   súdu zmenil   tým   spôsobom,   že   zaviaže   oboch žalovaných zaplatiť žalobcovi spoločne a nerozdielne uvedenú istinu i úroky z omeškania.

Podľa generálneho prokurátora bolo v konaní pred všeobecnými súdmi vo vzťahu k sťažovateľke rozhodujúcou skutočnosťou, či došlo k splneniu jej záväzku voči žalobcovi a či tým jej záväzok zanikol. Konajúce súdy však nemali akceptovať postup komisionára spočívajúci   v postúpení   pohľadávok   tretej   osobe   a súhlase   so   započítaním   pohľadávok sťažovateľky. Generálny prokurátor vyjadril názor, že komisionár mal vymôcť pohľadávky, ktorých bol v dôsledku uzavretia zmluvy o pristúpení k záväzku sám spoludlžníkom popri sťažovateľke, pričom záväzok oboch bol spoločný a nerozdielny. Práve táto skutočnosť bola dôvodom,   pre   ktorý   nemohol   urobiť   žiaden   úkon   spojený   s nakladaním   s týmito pohľadávkami vrátane ich postúpenia. Zo zápisnice zo 16. februára 2001 zároveň vyplýva, že listy, na ktoré sa súd prvého stupňa v rozhodnutí odvoláva, sa týkajú pohľadávky v sume 63 038 991,30 Sk, ktorá však vznikla z inej faktúry než dlžné sumy, ktoré sú predmetom konania.   Žalobca   listom   z 10.   novembra   2000   sťažovateľke   oznámil,   že   pripísanie finančných prostriedkov na účet komisionára nepovažuje za splnenie záväzku. Z konania komisionára nevznikajú vo vzťahu k tretím osobám žiadne práva ani povinnosti, a teda prijatie plnenia komisionárom od sťažovateľky nemá pre žalobcu žiadne následky, rovnako ako úkony vykonané medzi žalovanými. Napadnutý rozsudok tak podľa názoru generálneho prokurátora   spočíva   na nesprávnom   právnom   posúdení   veci   spôsobenom   nesprávnou aplikáciou § 324 ods. 1 Obchodného zákonníka.

Sťažovateľka   vo   svojom   vyjadrení   k mimoriadnemu   dovolaniu   žiadala,   aby   ho dovolací   súd   ako   nedôvodné   zamietol.   Ustanovenie   § 582   Obchodného   zákonníka predpokladá, že za určitých podmienok má komisionár aj postavenie dlžníka, nie je však vylúčená   ani   prípadná   kolízia   súčasného   postavenia   komisionára   a dlžníka   vymáhanej pohľadávky. Sťažovateľka vyjadrila názor, že konala na základe oznámenia, že žalobca poveril vymáhaním pohľadávok komisionára, pričom nebol povinný ani oprávnený žiadať, aby bol oboznámený s obsahom komisionárskej zmluvy, ani skúmať jej obsah a zvažovať jej určitosť a platnosť. Keďže nemala dôvod pochybovať o jej platnosti, konala v dobrej viere,   že   môže   usporiadať   pohľadávky   priamo   s komisionárom.   Komisionárska   zmluva pripúšťala aj možnosť postúpenia pohľadávky za odplatu, pričom postúpenie pohľadávok žalobcu   a platnosť   zápočtov   žalobca   nikdy   nespochybnil.   Je   povinnosťou   komisionára bezodkladne   previesť   na komitenta   práva,   ktoré   získal.   Sťažovateľka   splnila   svoju povinnosť   komisionárovi,   ktorého   mu   oznámil   veriteľ.   Sama   pritom   nevedela,   že komisionár je aj spoludlžníkom, o čom sa dozvedela až dodatočne. Na záver vo svojom vyjadrení sťažovateľka konštatovala, že v danej veci nie sú splnené procesné podmienky podania   mimoriadneho   dovolania,   pretože   napadnuté   rozhodnutia   nie   sú   založené na nesprávnom právnom posúdení veci.

Najvyšší súd v úvode napadnutého uznesenia z 22. júla 2010 konštatoval, že boli splnené   podmienky   na   podanie   mimoriadneho   dovolania   podľa   § 243e   Občianskeho súdneho   poriadku   (ďalej   aj   „OSP“),   vec   preskúmal   v zmysle   § 243a   ods. 3   OSP   bez nariadenia dovolacieho pojednávania a dospel k záveru, že dovolanie bolo opodstatnené. Najvyšší   súd   uviedol,   že   z komisionárskej   zmluvy   podľa   § 577   Obchodného   zákonníka vyplývajú práva a povinnosti len pre jej účastníkov. Zároveň podľa názoru najvyššieho súdu platí,   že   keďže   nepriamy   zástupca   koná   vo   vlastnom   mene,   nevznikajú   z jeho   konania zastúpenému žiadne práva a povinnosti. Tretie osoby totiž ani nemusia vedieť, že koná ako komisionár. Najvyšší súd ďalej poukázal na to, že uvedené špecifiká nepriameho zastúpenia preto prakticky vylučujú, aby bolo predmetom zariadenia obchodnej záležitosti na základe komisionárskej   zmluvy   aj   vymoženie   pohľadávky   komitenta.   Keďže   komisionár   koná vo vlastnom   mene, môže vymáhať len pohľadávky, ktoré mu patria. Na to,   aby mohol vymáhať   pohľadávku   komitenta,   musí   mu   ju   tento   zákonom   predpísaným   spôsobom postúpiť,   a teda   v takom   prípade   by   vo   vzťahu   k dlžníkovi   vystupoval   ako   vlastník pohľadávky, alebo by musel byť na jej vymáhanie splnomocnený v mene komitenta, čo by ale znamenalo, že by už nešlo o konanie na základe komisionárskej zmluvy. Pokiaľ ale pohľadávka patrí komitentovi, k jej splneniu v zmysle § 324 ods. 1 Obchodného zákonníka podľa názoru najvyššieho súdu nemohlo dôjsť plnením veriteľovi.

Najvyšší   súd upriamil ďalej pozornosť na to,   že v danom prípade komisionárska zmluva   z 12.   októbra   2000   neobsahovala   ustanovenie,   ktoré   by   bolo   možné   považovať za postúpenie   pohľadávok   žalobcu   na komisionára,   ani   splnomocnenie   na   vymáhanie pohľadávok.   List   žalobcu   z 19.   októbra   2000   adresovaný   sťažovateľke   mal   podľa najvyššieho   súdu   len   informačný   význam.   Konkrétne   obsahoval   informáciu   o uzavretí komisionárskej   zmluvy   a poverenie,   aby   komisionár   vo vlastnom   mene   zabezpečoval vymáhanie pohľadávok. V žiadnom prípade ho však nebolo možné považovať za oznámenie veriteľa   dlžníkovi,   že   pohľadávky   postúpil   komisionárovi   v zmysle   § 526   ods. 1 Občianskeho zákonníka. Z týchto dôvodov preto najvyšší súd ako súd dovolací nesúhlasil s právnym   názorom   krajského   súdu   a odvolacieho   súdu,   že   komisionár   uzavretím komisionárskej zmluvy nastúpil vo vzťahu k sťažovateľke na miesto veriteľa a sťažovateľka sa   v dôsledku   uzavretia   tejto   zmluvy   mohla   zbaviť   svojho   záväzku   len   plnením komisionárovi. Bolo právom a povinnosťou žalobcu sledovať, či komisionár splnil svoju povinnosť   a pripísal   plnenie   na   jeho   účet.   Najvyšší   súd   ako   súd   dovolací   tak   dospel k záveru, že rozhodnutie najvyššieho súdu ako súdu odvolacieho vychádza z nesprávneho výkladu   príslušných   ustanovení   Obchodného   zákonníka   upravujúcich   komisionársku zmluvu, najmä § 577 a § 581 v spojení s § 324 Obchodného zákonníka a v jeho dôsledku k nesprávnemu   skutkovému   a právnemu   záveru   o účinkoch   plnenia   žalovanej   v   1. rade (sťažovateľky)   komisionárovi   na   dlh   žalobcu.   Rozhodnutie   najvyššieho   súdu   ako   súdu odvolacieho preto najvyšší súd ako súd dovolací zrušil.

II.

Sťažovateľka   svojou   sťažnosťou   namieta,   že   dovolací   súd   bol   povinný   nariadiť pojednávanie v zmysle § 243a ods. 1 v spojení s § 243 ods. 2 OSP, na ktorom jej mala byť daná príležitosť vyjadriť sa ku všetkým tvrdeniam uvádzaným v mimoriadnom dovolaní. V súlade s ustálenou súdnou praxou sa za odňatie možnosti konať pred súdom považuje taký   procesný   postup   súdu,   ktorým   sa   účastníkovi   konania   znemožní   realizácia   jeho procesných   práv   priznaných   mu   Občianskym   súdnym   poriadkom   na   účel   obhájenia a ochrany jeho práv a právom chránených záujmov.

Vo svojej argumentácii sťažovateľka zdôrazňuje, že v mimoriadnom dovolaní boli namietané viaceré skutočnosti, ktorými sa krajský súd ani odvolací súd vôbec nezaoberali, a účastníci   konania   tak   nemali   možnosť   vyjadriť   sa   k nim   v predchádzajúcich   fázach konania. Napadnuté uznesenie zároveň považuje za prekvapujúce, pretože dovolací súd sa pri hmotnoprávnom posúdení veci odchýlil od svojho právneho názoru, ktorý zaujal ako súd odvolací a ktorý tiež zaujal krajský súd. V tejto súvislosti upozorňuje na § 213 ods. 2 OSP, podľa   ktorého odvolací súd,   pokiaľ je toho názoru, že sa na vec vzťahuje ustanovenie právneho predpisu, ktoré pri doterajšom rozhodovaní veci nebolo použité, vyzve účastníkov konania, aby sa k možnému použitiu tohto ustanovenia vyjadrili. Aj keď sa toto ustanovenie v zmysle § 243i ods. 2 OSP nevzťahuje na konanie o mimoriadnom dovolaní, najvyšší súd bol prostredníctvom nariadenia pojednávania povinný postupovať spôsobom garantujúcim sťažovateľke analogickú ochranu pred prekvapujúcim rozhodnutím. Sťažovateľka navyše bez   nariadenia   pojednávania   nemohla   požiadať   najvyšší   súd,   aby   uviedol,   ako   sa   mu na základe   dovtedy   tvrdených   a preukazovaných   skutočností   javí právne   posúdenie   veci v zmysle § 100 ods. 1 OSP. V tejto súvislosti zdôrazňuje, že mimoriadnym dovolaním bol napadnutý právoplatný a vykonateľný rozsudok zo strany generálneho prokurátora, čo samo osebe predstavuje zásah do princípu právnej istoty (porov. rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva vo veci sťažnosti č. 28342/95 – Brumarescu proti Rumunsku z 28. októbra 1999).   V   závere   k tejto   námietke   sťažovateľka   dodáva,   že   najvyšší   súd   vo   svojom rozhodnutí výslovne odkázal na § 243a ods. 3 OSP, ktoré však nariadenie pojednávania vylučuje len v prípade, že mimoriadne dovolanie smeruje proti uzneseniu. V danej veci však smerovalo proti rozsudku odvolacieho súdu.

Ďalšia skupina námietok sťažovateľky sa týka odôvodnenia napadnutého uznesenia, ktoré považuje za nezrozumiteľné a nepresvedčivé. Nemožno totiž z neho podľa nej zistiť, akými   úvahami   sa   najvyšší   súd   riadil   pri   posudzovaní   dôkazov,   ktoré   sú   podkladom napadnutého uznesenia. Ide v prvom rade o námietku, že najvyšší súd konštatoval splnenie podmienok   prípustnosti   mimoriadneho   dovolania   podľa   § 243e   OSP,   tento   záver   však nijako bližšie nespresnil. Predovšetkým neuviedol, v čom má spočívať potreba ochrany práv a zákonom   chránených   záujmov   žalobcu   napriek   skutočnosti,   že   napadnutým druhostupňovým rozsudkom bol určený subjekt, ktorý je povinný na uhradenie žalovanej sumy.   Nijakým   spôsobom   sa   nevysporiadal   ani   s argumentmi   sťažovateľky   vo   vzťahu k ochrane   jej   dobromyseľnosti.   Napadnuté   uznesenie   preto   považuje   sťažovateľka za nepreskúmateľné.

V tejto   súvislosti   sťažovateľka   zdôrazňuje,   že   pri   rozhodovaní   o mimoriadnom dovolaní musí najvyšší súd dôsledne vyvažovať právo úspešného účastníka sporu spoľahnúť sa na konečné rozhodnutie súdu a záujem štátu, aby výkon spravodlivosti viedol, pokiaľ možno, k rozhodnutiam súdov, ktoré sú v súlade so zákonom. Vystaviť úspešného účastníka sporu   nebezpečenstvu   zvrátenia   už   raz   vydaného   konečného   rozhodnutia   by   malo   byť možné len v krajnom prípade. Takýmto prípadom by pritom mali byť flagrantné prípady porušenia   zákona,   a nie   prípady,   v ktorých   ide   o subtílne   posúdenie   zložitých   aspektov stručnej   a málo   využívanej   obchodnoprávnej   úpravy.   Tieto   prípady   by   mali   tiež zohľadňovať povahu účastníkov konania a verejný záujem na zákonnom rozhodnutí, ktorý je väčší v prípade rozhodovania o rodinných či niektorých občianskoprávnych veciach ako v tejto veci, v ktorej ide o spor dvoch podnikateľských subjektov. Zároveň sťažovateľka zdôrazňuje,   že   každé   mimoriadne   dovolanie   v občianskoprávnych   sporoch   stavia   jednu zložku štátnej moci (prokuratúru) na stranu jedného z účastníkov konania, čo z podstaty veci   predstavuje   narušenie   rovnosti   zbraní   účastníkov   občianskeho   súdneho   konania. Na takýto zásah do výkonu súdnej moci musia existovať dôvody presahujúce sféru záujmov len jedného z účastníkov konania a musia mať aj rozmer verejného záujmu. V opačnom prípade   je   takýto   zásah   a jeho   akceptovanie   súdmi   v podobe   zrušenia   právoplatných rozhodnutí úplne arbitrárny a môže vo verejnosti narušiť dôveru v nestrannosť súdnej moci.

Námietka   sťažovateľky   týkajúca   sa   nedostatočného   odôvodnenia   sa   vzťahuje i na záver najvyššieho súdu o nesprávnom skutkovom a právnom závere odvolacieho súdu, ktorý bol dôvodom zrušenia rozsudku odvolacieho súdu v napadnutej časti a vrátenia veci na jeho ďalšie konanie. Z odôvodnenia však nie je zrejmé, v čom mali spočívať nesprávne skutkové   závery.   Sťažovateľka   argumentovala   tým,   že   bude   mať   v odvolacom   konaní vzhľadom   na   ustanovenie   § 205a   OSP   len   minimálne   možnosti   predkladania   dôkazov na účely   objektívneho   zistenia   skutkového   stavu.   Ak   ale   nesprávnosť   dovolaním napadnutého   rozsudku   spočíva   iba   v nesprávnom   právnom   posúdení   správne   zisteného skutkového stavu, bolo povinnosťou dovolacieho súdu, za predpokladu, že by jej právny názor mal byť správny, napadnuté rozhodnutie zmeniť, keďže § 243b ods. 2 druhá veta OSP neumožňuje   dovolaciemu   súdu   rozhodnúť   sa   podľa   vlastného   uváženia,   či   napadnuté rozhodnutie zmení alebo zruší, a zároveň bezdôvodným vrátením veci odvolaciemu súdu by došlo v rozpore s § 100 ods. 1 OSP k zbytočnému predlžovaniu súdneho konania.

Sťažovateľka napokon namieta arbitrárnosť právneho záveru najvyššieho súdu, ktorý posudzoval vzťah medzi ňou a žalobcom ako vzťah obchodnoprávny. Pri posudzovaní toho, či došlo k splneniu dlhu sťažovateľky, totiž vychádzal z § 557 a § 581 v spojení s § 324 Obchodného zákonníka. V doterajšom súdnom konaní pritom posudzovali súdy tento vzťah ako vzťah občianskoprávny, a pokiaľ bol najvyšší súd iného záveru, bolo jeho povinnosťou sa   s touto   otázkou   vo   svojom   odôvodnení   vysporiadať.   Sťažovateľka   považuje   právne závery   najvyššieho   súdu   za   neodôvodnené   a arbitrárne,   pretože   podľa   nej   neaplikoval na predmetný právny vzťah príslušný právny predpis.

Z týchto   dôvodov   považuje   sťažovateľka   právne   závery   najvyššieho   súdu   ako za extrémne   nesúladné   s vykonanými   skutkovými   zisteniami   vyplývajúcimi   zo   spisovej dokumentácie. V nadväznosti na namietané porušenie základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48   ods. 2   ústavy   a práva   na   spravodlivý   proces   podľa   čl. 6   ods. 1   dohovoru sťažovateľka namieta tiež porušenie svojho základného práva vlastniť majetok a na ochranu majetku   podľa   čl. 20   ods. 1   ústavy   a práva   na   pokojné   užívanie   majetku   podľa   čl. 1 dodatkového protokolu, keďže toto rozhodnutie predstavuje podľa nej prvú fázu zásahu do jej   majetkovej   sféry.   V   závere   dodáva,   že   ak   nebude   napadnuté   uznesenie   zrušené, odvolací súd bude v novom konaní viazaný právnym názorom najvyššieho súdu, a bude teda musieť vydať rozhodnutie pre ňu nepriaznivé, ktoré by už nemala možnosť nijako zvrátiť. Tým by došlo k situácii, keď by sťažovateľka musela opakovane plniť záväzky zo sporných pohľadávok, čím by došlo k dovŕšeniu zásahu do jej majetkovej sféry.

III.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   § 25   ods. 1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993   Z. z.   o organizácii   Ústavného   súdu   Slovenskej   republiky,   o konaní   pred   ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“)   prerokuje   každý   návrh   predbežne   na neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa, pričom skúma, či dôvody   uvedené v ustanovení § 25 ods. 2 tohto zákona nebránia prijatiu návrhu na ďalšie konanie. Návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene pritom ústavný súd môže podľa tohto ustanovenia odmietnuť. Zároveň môže odmietnuť i návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Ústavný súd nadväzne na to napokon v rámci predbežného prerokovania sťažnosti pristúpil k posúdeniu, či jednotlivé námietky vznesené sťažovateľkou neodôvodňujú záver o jej zjavnej neopodstatnenosti.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy sa každý môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde...

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy má každý právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala..... v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým vykonaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť len v prípadoch ustanovených zákonom.

Podľa   čl. 6   ods. 1   dohovoru   má   každý   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo...   prejednaná   nezávislým   a nestranným   súdom   zriadeným   zákonom,   ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.

1. K namietanému porušeniu základných práv sťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru

Ústavný súd vo vzťahu k čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru už uviedol, že formuláciou uvedenou v čl. 46 ods. 1 ústavy ústavodarca v základnom právnom predpise Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu ochranu s právnym režimom   súdnej   ochrany   podľa   dohovoru   (II. ÚS 71/97).   Z uvedeného   dôvodu   preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (IV. ÚS 195/07).

Podľa   svojej   konštantnej   judikatúry   ústavný   súd   nie   je   súčasťou   systému všeobecných   súdov,   ale   podľa   čl. 124   ústavy   je   nezávislým   súdnym   orgánom   ochrany ústavnosti.   Pri   uplatňovaní   tejto   právomoci   nie   je   úlohou   ústavného   súdu   zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného   súdu   sa   obmedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách (napr. I. ÚS 19/02, I. ÚS 27/04, I. ÚS 74/05). Právomoc ústavného súdu konať a rozhodovať podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o namietaných porušeniach ústavou alebo príslušnou medzinárodnou zmluvou garantovaných práv a slobôd je kvalifikovaná princípom subsidiarity, v zmysle ktorého ústavný súd o namietaných zásahoch rozhoduje len v prípade, že je vylúčená právomoc všeobecných súdov, alebo v prípade, že účinky výkonu   tejto   právomoci   všeobecným   súdom   nie   sú   zlučiteľné   so   súvisiacou   ústavnou úpravou alebo úpravou v príslušnej medzinárodnej zmluve. V nadväznosti na to ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré   ho   pri   výklade   a   uplatňovaní zákonov   viedli   k   rozhodnutiu,   ani   preskúmavať,   či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Skutkové a právne závery   všeobecného súdu   môžu byť predmetom   kontroly zo strany ústavného súdu   len vtedy,   ak   by   ním   vyvodené   závery   boli   zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a   tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02, I. ÚS 426/2011).

O prípad   porušenia   ústavou   garantovaného   základného   práva   na   súdnu   ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, resp. práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rozhodnutím alebo postupom všeobecného súdu pritom môže ísť okrem iného vtedy, ak by tento súd fakticky odňal komukoľvek možnosť domáhať sa alebo brániť svoje právo na všeobecnom súde (napr. II. ÚS 8/01), alebo by rozhodol arbitrárne, bez náležitého odôvodnenia svojho rozhodnutia (napr. I. ÚS 241/07), prípadne, pokiaľ by sa pri výklade a aplikácii zákonného predpisu natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (napr. III. ÚS 264/05).

Uvedené   prípady   porušenia   základného   práva   na súdnu   ochranu   majú   relevanciu i v danej   veci,   pretože   sťažovateľka   formulovala   dôvody   svojej   sťažnosti   obdobným spôsobom.   Prvá   jej   námietka   spočíva   v podstate   tom,   že   nemohla   predpokladať   zmenu právneho názoru dovolacieho súdu, a predovšetkým sa k novému právnemu názoru nemohla vyjadriť. Predmetná   námietka   je   úzko   spojená   s jej   argumentáciou   smerujúcou   proti právnym záverom všeobecných súdov, ktoré však z už uvedených dôvodov zásadne nie sú predmetom kontroly zo strany ústavného súdu. Zmenu právneho názoru preto ústavný súd posudzoval len z hľadiska procesného postupu dovolacieho súdu, nie však z hľadiska jej obsahu.

Ústavný   súd   zastáva   stanovisko,   že najvyšší   súd ako dovolací   súd   mohol   zaujať v danej veci aj iný právny názor, než k akému dospel ako súd odvolací, pričom s ohľadom na priebeh konania nemožno voči nemu namietať ani to, že by sťažovateľke nevytvoril dostatočný   procesný   priestor   pre   vyjadrenie   sa   k obsahu   mimoriadneho   dovolania. Sťažovateľka   mala   v rámci   dovolacieho   konania   možnosť   vyjadriť   sa   k prípustnosti a opodstatnenosti   mimoriadneho   dovolania a bola jej na to poskytnutá   primeraná lehota. Už zo samotných príloh sťažnosti pritom vyplýva, že túto svoju možnosť využila.

Pokiaľ   ide   o otázku   ústneho   pojednávania,   je   potrebné   uviesť,   že   napriek nesprávnemu označeniu ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku, ktorým dovolací súd odôvodnil nenariadenie ústneho pojednávania v danej veci, by tento súd ani inak nemal na takýto postup povinnosť, pretože posúdenie toho, či by jeho uskutočnenie malo význam pre   objasnenie   veci,   bolo   v zmysle   § 243a   ods. 1   OSP   na   jeho   uvážení   (III. ÚS 29/05, II. ÚS 160/05).   Ústavný   súd   v tejto   súvislosti   pripomína,   že   i Európsky   súd   pre   ľudské práva   berie   pri   aplikácií   čl. 6   ods. 1   dohovoru   do   úvahy   osobitosti   konaní   pred   súdmi vyšších   inštancií   (odvolací,   dovolací),   pričom   nedostatok   verejného   prerokovania   veci možno ospravedlniť povahou konania, o ktoré ide, ak pojednávanie na súde prvého stupňa bolo   verejné.   V prípade   kasačných   súdov   je   takým   ospravedlniteľným   dôvodom prerokovávanie výlučne právnych otázok (napr. rozhodnutie vo veci sťažnosti č. 8209/78 – Sutter proti Švajčiarsku z 22. februára 1984, § 29 a § 30, rozhodnutie vo veci sťažnosti č. 17358/90 – Bulut proti Rakúsku z 22. februára 1996, § 41). Takúto povinnosť pritom nemožno vyvodiť ani z čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 ústavy.

Opodstatnenie nemožno priznať ani námietke nedostatočného odôvodnenia v otázke, či   boli   splnené   zákonom   ustanovené   podmienky   na   podanie   mimoriadneho   dovolania. Ústavný súd už v minulosti konštatoval, že splnenie zákonom ustanovených podmienok na podanie   mimoriadneho   dovolania   nepatrí   do   výlučnej   právomoci   generálneho prokurátora,   ale   podlieha   prieskumu   zo   strany   dovolacieho   súdu   (I. ÚS 136/06, II. ÚS 346/08,   IV. ÚS 177/2010).   V prípade,   že by   dospel   k záveru,   že   tieto   podmienky splnené   nie   sú,   je   povinnosťou   súdu   svoj   záver   dostatočným   spôsobom   odôvodniť. Na druhej strane však nie je nevyhnutné, aby splnenie všetkých zákonom ustanovených podmienok   bolo   v jeho   odôvodnení   výslovne   konštatované   a zdôvodnené.   To   platí predovšetkým pre tie z nich, ktorých splnenie je zrejmé alebo ich možno v konkrétnom prípade jednoznačne vyvodiť.

Ani   sťažovateľka   sa   nedomáha   takej   širokej   povinnosti   odôvodnenia,   pokiaľ   ide o napadnuté   uznesenie,   ale   namieta   neuvedenie   dôvodov,   prečo   najvyšší   súd   dospel k názoru   o potrebe   ochrany   práv   a zákonom   chránených   záujmov   žalobcu   napriek skutočnosti,   že   napadnutým   druhostupňovým   rozsudkom   bol   určený   subjekt,   ktorý   je povinný na uhradenie žalovanej sumy. Tento súd sa podľa nej taktiež nijako nevysporiadal s jej argumentáciou vo vzťahu k ochrane jej dobromyseľnosti. Podľa názoru ústavného súdu sa však otázky, ktoré mali byť podľa sťažovateľky posudzované z hľadiska prípustnosti mimoriadneho dovolania, týkajú v podstate samotného právneho posúdenia veci zo strany dovolacieho súdu.

Rovnako aj v prípade mimoriadneho dovolania je jeho základným účelom ochrana práv   fyzických   osôb   a právnických   osôb,   využitie   tohto   opravného   prostriedku   je   však viazané na niekoľko obmedzení. V danej veci je podstatné, že zákonodarca zveril aktívnu legitimáciu   na   jeho   podanie   generálnemu   prokurátorovi   len   z určitých   dôvodov za predpokladu, že na jeho podanie dal podnet účastník konania alebo osoba dotknutá či poškodená   rozhodnutím   súdu   (§ 243e   ods. 1   OSP).   Jeden   z uvedených   dôvodov   pritom predstavuje to, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci. Naplnenie tohto dôvodu, teda záver generálneho prokurátora o tom, že rozhodnutím súdu bol porušený zákon, ale nemôže dovolací súd skúmať z hľadiska podmienok dovolania v rovine vecnej správnosti, ale len v rovine tvrdenia. Otázka, či skutočne došlo k porušeniu zákona, je totiž až predmetom rozhodnutia dovolacieho súdu vo veci samej. K tomu, aby bolo mimoriadne dovolanie prípustné, sa tak z hľadiska tejto podmienky vyžaduje len tvrdenie generálneho prokurátora   o porušení   zákona,   pričom   v tomto   smere   o jej   splnení   neexistujú   žiadne pochybnosti.   Nie je preto   daný   dôvod,   pre ktorý   by ústavný   súd mal považovať záver o prípustnosti mimoriadneho dovolania za nepreskúmateľný, alebo dokonca arbitrárny.

Posledná   zásadná   námietka   sťažovateľky   sa   týkala   aplikácie   § 243b   ods. 2   OSP v znení zákona č. 384/2008 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov a o zmene a doplnení niektorých zákonov, podľa ktorého, ak súd dôjde k záveru, že v dôsledku nesprávneho právneho posúdenia nebol dostatočne   zistený   skutkový   stav,   uznesením   zruší   napadnuté   rozhodnutie.   Ak   ale nesprávnosť   dovolaním   napadnutého   rozhodnutia   spočíva   len   v nesprávnom   právnom posúdení správne zisteného skutkového stavu, dovolací súd napadnuté rozhodnutie zmení. Je   namieste   dodať,   že   uvedenou   novelizáciou   Občianskeho   súdneho   poriadku   došlo k odkloneniu sa od výlučne kasačného princípu rozhodovania dovolacieho súdu, ktorý mu umožňoval len potvrdiť alebo zrušiť napadnuté rozhodnutie.

V napadnutom uznesení dovolací súd konštatoval, že „rozhodnutie odvolacieho súdu vychádza   z nesprávneho   výkladu   príslušných   ustanovení   Obchodného   zákonníka upravujúcich komisionársku zmluvu, najmä § 577 a § 581 v spojení s § 324 Obchodného zákonníka   a v jeho   dôsledku   k nesprávnemu   skutkovému   a právnemu   záveru   o účinkoch plnenia“ sťažovateľky   a komisionára   na   dlh   sťažovateľky   voči   žalobcovi.   Dovolanie   je preto z dôvodu uvedeného v § 243f ods. 1 písm. c) OSP opodstatnené, v dôsledku čoho najvyšší súd „rozhodnutie odvolacieho súdu v napadnutej časti podľa § 243 ods. 2 OSP zrušil a vec vrátil odvolaciemu súdu na ďalšie konanie.“.

Ústavný súd nemá dôvod považovať uvedený záver za arbitrárny, pretože zodpovedá dôvodom,   pre ktoré dovolací súd zrušil   rozhodnutie odvolacieho súdu.   V tomto zmysle postačuje   poukázať   na   to,   že   podľa   dovolacieho   súdu   nemožno   zo   spisu   vyvodiť mechanizmus plnenia a zániku pohľadávok z postúpených sporných faktúr, najmä kto ich a na základe   čoho   postúpil   a ako bola riešená odplata   za ich   postúpenie,   z čoho možno vyvodiť   záver   o nedostatočnom   zistení   skutkového   stavu.   Otázka,   či   malo   zo   strany dovolacieho súdu dôjsť súčasne i k zrušeniu rozhodnutia krajského súdu, presahuje podľa názoru ústavného súdu rámec možnosti jeho prieskumu z jeho strany, pretože jej za daných okolností   nemožno   priznať   ústavnoprávny   význam.   Ani   v prípade   tejto   námietky   preto nebolo možné konštatovať spojitosť s namietaným porušením v sťažnosti označených práv sťažovateľky.

Zo všetkých uvedených záverov dospel ústavný súd k záveru, že sťažnosť je v časti namietaného   porušenia   základných   práv   podľa   čl. 46   ods. 1   a   čl. 48   ods. 2   ústavy, ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru zjavne neopodstatnená, a preto ju podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z tohto dôvodu odmietol.

2. K namietanému porušeniu základného práva sťažovateľky podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu

K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu ústavný súd považuje za potrebné upriamiť pozornosť na svoju stabilizovanú judikatúru, súčasťou ktorej je aj právny názor, podľa ktorého všeobecný súd zásadne   nemôže   byť   sekundárnym   porušovateľom   základných   práv   a práv   hmotného charakteru,   ak   toto   porušenie   nevyplynie   z   toho,   že   všeobecný   súd   súčasne   porušil aj ústavnoprocesné   princípy   postupu   vyplývajúce   z čl. 46   až   čl. 48   ústavy,   resp.   čl. 6 dohovoru. Keďže ústavný súd nezistil porušenie základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 ústavy ani práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, nemohlo napadnutým uznesením dôjsť ani   k porušeniu   základného   práva   podľa   čl. 20   ods. 1   ústavy   a   práva   podľa   čl. 1 dodatkového   protokolu   (obdobne   napr.   II. ÚS 71/07,   III. ÚS 26/08,   IV. ÚS 82/09, III. ÚS 103/2010). V opačnom prípade by sa ústavný súd stal opravnou inštanciou voči všeobecným   súdom,   a   nie   súdnym   orgánom   ochrany   ústavnosti   podľa   čl. 124   ústavy v spojení s čl. 127 ods. 1 ústavy. Ústavný súd by takým postupom nahradzoval skutkové a právne   závery   v   rozhodnutiach   všeobecných   súdov,   ale   bez   toho,   aby   vykonal dokazovanie,   ktoré   je   základom   na   to,   aby   sa   vytvoril   skutkový   základ   rozhodnutí všeobecných   súdov   a   jeho   subsumpcia   pod   príslušné   právne   normy   (obdobne   napr. II. ÚS 71/07, III. ÚS 26/08, IV. ÚS 82/09, III. ÚS 103/2010).

Vzhľadom na to ústavný súd aj v tejto časti sťažnosť odmietol už pri jej predbežnom prerokovaní z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

Keďže   sťažnosť   bola   odmietnutá,   bolo   už   bez   právneho   dôvodu   zaoberať   sa aj ďalšími procesnými návrhmi sťažovateľky uplatnenými v petite jej sťažnosti a taktiež už neprichádzalo do úvahy zaoberať sa jej návrhom na odklad vykonateľnosti a pozastavenie účinkov napadnutého uznesenia najvyššieho súdu s tým, „aby dočasne nekonal vo veci časti druhostupňového rozsudku zrušenej napadnutým uznesením“.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 27. januára 2012