znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 45/08-27

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 7. februára 2008 predbežne prerokoval sťažnosť P. O., t. č. vo väzbe, zastúpeného advokátkou JUDr. S. P., L.,   ktorou   namieta   porušenie   svojich   základných   práv   podľa   čl.   17   ods.   2   a 5   Ústavy Slovenskej   republiky   a práva   podľa   čl.   5   ods.   4   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných slobôd postupom Krajského súdu v Banskej Bystrici v konaní vedenom pod sp. zn. 5 Tpo 44/07, 5 Tpo 45/07, 5 Tpo 46/07, 5 Tpo 47/07, 5 Tpo 48/07 a 5 Tpo 83/07 a jeho uznesením zo 6. júla 2007 v súvislosti s rozhodovaním o predĺžení lehoty trvania jeho väzby v prípravnom konaní po 10. júli 2007, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť P. O. o d m i e t a   z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 8. novembra 2007 doručená sťažnosť P.   O., t.   č.   vo väzbe (ďalej len „sťažovateľ“),   ktorou   namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 17 ods. 2 a 5 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej   len   „ústava“)   a práva   podľa   čl.   5   ods.   4   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 5 Tpo 44/07, 5 Tpo 45/07, 5 Tpo 46/07, 5 Tpo 47/07, 5 Tpo 48/07 a 5 Tpo 83/07 a jeho uznesením zo 6. júla 2007 v súvislosti s rozhodovaním o predĺžení lehoty trvania jeho väzby v prípravnom konaní po 10. júli 2007. Následne 10. decembra 2007 doručila právna zástupkyňa sťažovateľa JUDr. S. P., L., nové znenie   sťažnosti,   z ktorého   ústavný   súd   pri   svojom   ďalšom   postupe   v tomto   konaní vychádzal.

Z nového znenia sťažnosti, ako aj z dokumentácie, ktorú si ústavný súd ešte pred predbežným prerokovaním sťažnosti vyžiadal z krajského súdu a Okresného súdu Banská Bystrica   (ďalej   len   „okresný   súd“),   vyplýva,   že   proti   sťažovateľovi   (spolu   s ďalšími spoluobvinenými)   je   vedené   trestné   stíhanie   pre   podozrenie   zo   spáchania   obzvlášť závažného   zločinu   nedovolenej   výroby   omamných   a psychotropných   látok,   jedov   alebo prekurzorov, ich držania a obchodovania s nimi podľa § 172 ods. 1 písm. b), c) a d) a ods. 2 písm.   c)   Trestného   zákona   a zločinu   nedovoleného   ozbrojovania   a obchodovania   so zbraňami   podľa   §   294   ods.   2   Trestného   zákona.   Sťažovateľ   bol   uznesením   sudcu   pre prípravné konanie okresného súdu sp. zn. 0 Tp 171/06 z 13. októbra 2006 vzatý do väzby.

Uznesením okresného súdu sp. zn. 0 Tp 171/06 z 22. júna 2007 bola na základe návrhu Krajskej   prokuratúry   v Banskej   Bystrici   (ďalej len   „krajská prokuratúra“)   väzba sťažovateľa predĺžená do 10. septembra 2007.

Sťažovateľ vo svojej sťažnosti uviedol:„Proti uzneseniu okresného súdu o predĺžení väzby zo dňa 22. 6. 2007 som ústne do zápisnice   na   verejnom   zasadnutí   podal   sťažnosť.   Moja   sťažnosť   bola   napadnutým uznesením   krajského   súdu   na   neverejnom   zasadnutí   zamietnutá   ako   nedôvodná,   čím uznesenie okresného súdu nadobudlo právoplatnosť.

Krajský súd tým, že o mojej sťažnosti rozhodoval na neverejnom zasadnutí, a teda mi neposkytol   možnosť   zúčastniť   sa   konania   pred   súdom   a   osobne   sa   vyjadriť   k dôvodom ďalšieho predĺženia väzby mám za to, že porušil moje základné právo garantované v čl. 17 ods.   2   a   ods.   5   Ústavy   SR,   ako   aj   v   čl.   5   ods.   4   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných slobôd, v zmysle ktorého každý, kto je zatknutý alebo inak pozbavený slobody, má právo podať návrh na začatie konania, v ktorom súd urýchlene rozhodne o zákonnosti pozbavenia jeho slobody a nariadi prepustenie, ak je pozbavenie slobody nezákonné.“

V ďalšom texte sťažnosti sťažovateľ svoje tvrdenie o porušení jeho základných práv podľa čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy a práva podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru odôvodňuje s poukazom na   judikatúru   Európskeho   súdu   pre   ľudské   práva   (ďalej   aj   „ESĽP“),   ako   aj   doterajšiu judikatúru ústavného súdu vo väzobných veciach (v konkrétnostiach sťažovateľ poukazuje na nálezy sp. zn. II. ÚS 315/06 a sp. zn. III. ÚS 84/06) a ďalej uvádza, že „Postup KS v Banskej Bystrici vo veci konania č.: 5 Tpo 44 až 48/07 a 5 Tpo 83/07, ktorého výsledkom bolo vydanie uznesenia zo dňa 6. 7. 2007 a zamietnutie mojej sťažnosti voči uzneseniu sudcu pre prípravné konanie Okresného súdu v Banskej Bystrici, ktorým uznesením sudca pre   prípravné   konanie   predĺžil   lehotu   trvania   mojej   väzby   do   10.   9.   2007,   preto nepovažujem za dostatočný na to, aby ho bolo možné akceptovať, a to práve s prihliadnutím na absenciu verejného prerokovania veci, ktorého by som sa v prípade jeho nariadenia mal právo zúčastniť a osobne súdu predniesť argumenty svedčiace proti môjmu zotrvaniu vo väzbe“.

Na základe argumentácie uvedenej v sťažnosti sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd vo veci jeho sťažnosti vydal tento nález:

„1.   Krajský súd v Banskej Bystrici v konaní vedenom pod sp.   zn.   5 Tpo 44/07, 5 Tpo 45/07, 5 Tpo 46/07, 5 Tpo 47/07, 5 Tpo 48/07 a 5 Tpo 83/07 zo dňa 6. júla 2007 porušil základné právo P. O. na osobnú slobodu uvedené v čl. 5 ods. 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a v čl. 17 ods. 2 a ods. 5 Ústavy Slovenskej republiky v súvislosti s predĺžením lehoty trvania väzby v prípravnom konaní po 10. 7. 2007 do 10. 9. 2007.

2. Uznesenie Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 5 Tpo 44/07, 5 Tpo 45/07, 5 Tpo 46/07, 5 Tpo 47/07, 5 Tpo 48/07 a 5 Tpo 83/07 zo dňa 6. júla 2007 zrušuje v časti týkajúcej   sa   P.   O.   a   Okresnému   súdu   Banská   Bystrica   prikazuje,   aby   prepustil   P.   O. neodkladne z väzby na slobodu.

3. P. O. priznáva náhradu trov právneho zastúpenia v sume 7.425,- Sk (slovom: sedemtisícštyristodvadsaťpäť slovenských korún), (trovy pozostávajú z: 2 úkony po 2.970,- Sk, 2x režijný paušál po 178,- Sk a 19 % DPH vo výške 1.129,- Sk), ktorú je Krajský súd v Banskej Bystrici povinný vyplatiť jeho právnej zástupkyni advokátke JUDr. P. S. do jedného mesiaca od právoplatnosti tohto nálezu.“

Ústavný súd si ešte pred predbežným prerokovaním sťažnosti vyžiadal od predsedu krajského súdu dotknutý spis a vyjadrenie k sťažnosti. Predseda krajského súdu ústavnému súdu doručil 28. decembra 2007 vyjadrenie predsedu príslušného senátu krajského súdu, v ktorom   sa   uvádza,   že   krajský   súd   trvá   na   svojich   rozhodnutiach   týkajúcich   sa rozhodovania o ďalšom trvaní väzby sťažovateľa a v súvislosti s námietkami sťažovateľa poukázal na dôvody uvedené v dotknutých uzneseniach krajského súdu. Ústavný súd zaslal vyjadrenie krajského súdu na vedomie a prípadné zaujatie stanoviska právnej zástupkyni sťažovateľa. Právna zástupkyňa sťažovateľa v podaní z 21. januára 2008 ústavnému súdu oznámila, že trvá na podanej sťažnosti a dôvodoch v nej uvedených.

II.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej   republiky,   o konaní   pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na   ktorých prerokovanie   nemá   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený. Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.Z citovaného vyplýva, že úlohou ústavného súdu pri predbežnom prerokovaní návrhu je   tiež   posúdiť,   či   tento   nie   je   zjavne   neopodstatnený.   Podľa   stabilizovanej   judikatúry ústavného   súdu   možno   o zjavnej   neopodstatnenosti   návrhu   (sťažnosti)   hovoriť predovšetkým   vtedy,   ak   namietaným   postupom   orgánu   verejnej   moci   nemohlo   dôjsť k porušeniu   toho   základného   práva, ktoré označil   sťažovateľ,   pre nedostatok   vzájomnej príčinnej   súvislosti   medzi   napadnutým   postupom   tohto   orgánu   a základným   právom, porušenie ktorého   sa   namietalo, ale aj vtedy,   ak v konaní pred orgánom   verejnej   moci vznikne procesná situácia alebo procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval uvedené   základné   právo,   pretože   uvedená   situácia   alebo   stav   takúto   možnosť   reálne nepripúšťajú (IV. ÚS 16/04, II. ÚS 1/05, II. ÚS 20/05, IV. ÚS 55/05, IV. ÚS 288/05).

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovateľ namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy a práva podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru postupom krajského súdu súvisiacim s rozhodovaním o jeho sťažnosti proti uzneseniu okresného súdu sp. zn. 0 Tp 171/06 z 22. júna 2007, ktorým mu bola predĺžená lehota trvania väzby do 10. septembra 2007. Z obsahu jeho sťažnosti vyplýva, že k porušeniu označených práv namietaným postupom krajského súdu malo dôjsť podľa neho preto, že krajský súd rozhodol o jeho sťažnosti proti označenému uzneseniu okresného   súdu „na   neverejnom   zasadnutí,   a teda   mi   neposkytol   možnosť   zúčastniť   sa konania pred súdom a osobne sa vyjadriť k dôvodom ďalšieho predĺženia väzby“.

Z uvedeného   vyplýva,   že   úlohou   ústavného   súdu   pri   predbežnom   prerokovaní sťažnosti sťažovateľa bolo posúdiť, či mohlo dôjsť k porušeniu jeho označených práv tým, že krajský súd rozhodol o jeho sťažnosti proti označenému uzneseniu sudcu pre prípravné konanie okresného súdu na neverejnom zasadnutí, t. j. bez vypočutia sťažovateľa. Podľa čl. 17 ods. 2 ústavy nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak, ako z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Nikoho nemožno pozbaviť slobody len pre neschopnosť dodržať zmluvný záväzok.

Podľa čl. 17 ods. 5 ústavy do väzby možno vziať iba z dôvodov a na čas ustanovený zákonom a na základe rozhodnutia súdu.

Podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru každý, kto bol pozbavený slobody zatknutím alebo iným spôsobom,   má   právo   podať   návrh   na   konanie,   v   ktorom   by   súd   urýchlene   rozhodol o zákonnosti   jeho pozbavenia slobody   a   nariadil   prepustenie, ak je pozbavenie slobody nezákonné.

V súvislosti   s námietkami   sťažovateľa   proti   postupu   krajského   súdu   vyjadrenými v jeho sťažnosti ústavný súd považoval za potrebné opätovne poukázať na svoju judikatúru vo   väzobných   veciach   v nadväznosti   na   požiadavku   vypočutia   obvineného   pred rozhodnutím o predĺžení lehoty trvania jeho väzby.

Požiadavky   práva   na   preskúmanie   zákonnosti   väzby   a rozhodnutie   (vrátane rozhodovania o jej ďalšom trvaní) o nej sú obsiahnuté v čl. 17 ods. 5 ústavy v spojení s čl. 17 ods. 1 ústavy, ktorý vo všeobecnej rovine garantuje osobnú slobodu, ako aj v čl. 5 ods. 4 dohovoru a sú definované v niekoľkoročnej judikatúre ESĽP, ktorou sa pri svojej rozhodovacej činnosti konštantne riadi aj ústavný súd.

Z   judikatúry   ESĽP   vyplýva,   že   v konaní   podľa   čl.   5   ods.   4   dohovoru   sa   musia poskytovať určité procesné záruky, pričom tieto nemusia byť bez výhrad rovnaké ako tie, ktoré   vyplývajú   z   čl.   6   ods.1   dohovoru   a   ktoré   zabezpečujú   podmienky   spravodlivého súdneho procesu. Možno však konštatovať, že pri rozhodovaní o zákonnosti väzby sa na niektoré z týchto procesných záruk kladie mimoriadny dôraz. Jednou z takýchto záruk je aj právo osoby predložiť súdu argumenty a vyjadrenia proti svojmu ponechaniu vo väzbe. Európsky súd pre ľudské práva v rozsudku vo veci Sanchez - Reisse v. Švajčiarsko z 21. októbra 1986 vyslovil názor, že možnosť osoby pozbavenej osobnej slobody „osobne sa   vyjadriť“   je   jednou   zo   základných   procesných   záruk   spravodlivého   procesu.   Toto rozhodnutie ESĽP sa týkalo vydávacej väzby podľa čl. 5 ods. 1 písm. f) dohovoru. Pokiaľ ide   o   osobu,   ktorej   osobná   sloboda   bola   obmedzená   v   súlade   s   čl.   5   ods.   1   písm.   c) dohovoru, ESĽP sa   prikláňa k nutnosti a nevyhnutnosti výsluchu dotknutej osoby pred súdom,   ako   aj   k   zásade   kontradiktórnosti   konania   a   rovnosti   zbraní   (rozsudok   vo   veci Nikolov v. Bulharsko z 25. marca 1999, rozsudok vo veci Kampanis v. Grécko z 13. júla 1995).   Európsky   súd   pre   ľudské   práva   vychádza   vzhľadom   na   dané   okolnosti z predpokladu, že osobná prítomnosť dotknutej osoby je sama osebe zárukou spravodlivého procesu a zároveň aj zárukou eliminácie možného porušenia základných práv a slobôd. Ústavný súd podotýka, že na uvedené rozhodnutia ESĽP poukazuje vo svojej sťažnosti aj sťažovateľ.

V súlade s uvedeným považoval ústavný súd za potrebné upozorniť aj na svoj právny názor,   podľa   ktorého   väzba   je   zásadným   zaisťovacím   inštitútom   a   predstavuje výrazný zásah do   základného práva jednotlivca   na osobnú slobodu. Neodmysliteľnou   procesnou zárukou pri takomto zásahu musí byť právo dotknutej osoby „osobne sa vyjadriť“, teda byť vypočutá súdom k dôvodom a okolnostiam ďalšieho zotrvania vo väzbe (III. ÚS 84/06).

Postup všeobecných súdov pri rozhodovaní o väzbe a jej ďalšom trvaní je upravený v § 72 ods. 2 nového Trestného poriadku (ktorý sa vzťahuje aj na väzbu sťažovateľa), podľa ktorého vziať do väzby možno len obvinenú fyzickú osobu. Uznesenie o vzatí do väzby sa musí odôvodniť aj skutkovými okolnosťami. O väzbe rozhoduje súd a v prípravnom konaní na návrh prokurátora sudca pre prípravné konanie. Pred rozhodnutím o vzatí alebo nevzatí obvineného do väzby musí byť obvinený vypočutý. O ďalšom trvaní väzby, zmene dôvodov väzby, návrhu na predĺženie lehoty väzby alebo žiadosti obvineného o prepustenie z väzby možno rozhodnúť aj na neverejnom zasadnutí, ak zo žiadostí nevyplývajú také skutočnosti, na ktoré treba obvineného vypočuť na verejnom zasadnutí, alebo ak obvinený v žiadosti o prepustenie z väzby výslovne nepožiadal o výsluch a zároveň neuviedol nové skutočnosti súdu skôr neznáme, ktoré sú významné na rozhodnutie.

Z citovaného vyplýva, že podľa nového Trestného poriadku musí byť obvinený pred rozhodnutím o vzatí alebo nevzatí do väzby vypočutý. Oproti tomu o ďalšom trvaní väzby, zmene   dôvodov   väzby,   návrhu   na   predĺženie   lehoty   väzby   alebo   žiadosti   obvineného o prepustenie z väzby možno rozhodnúť aj na neverejnom zasadnutí, ak z návrhu alebo žiadosti nevyplývajú také skutočnosti, pre ktoré treba obvineného vypočuť na verejnom zasadnutí. Z toho možno urobiť záver, že nový Trestný poriadok v prípade rozhodovania o návrhu na predĺženie lehoty trvania väzby, vrátane sťažnosti obvineného proti rozhodnutiu súdu   o jej   predĺžení,   ponecháva   určitý   priestor   na   úvahu   všeobecného   súdu   o   tom,   či obvineného osobne vypočuje, t. j. bude konať o takomto návrhu, resp. sťažnosti obvineného na verejnom zasadnutí, alebo ho nevypočuje, t. j. bude konať na neverejnom zasadnutí. Táto úvaha všeobecného súdu je ale obmedzená znením poslednej vety citovaného § 72 ods. 2 nového   Trestného   poriadku.   Na   základe   jej   interpretácie   možno   dôjsť   k záveru,   že súd rozhoduje na verejnom zasadnutí v prípade, ak sú alternatívne (nie kumulatívne) splnené dve podmienky. Prvou podmienkou je, že zo sťažnosti vyplývajú také skutočnosti, na ktoré treba   obvineného   vypočuť,   alebo   druhou   podmienkou   je,   ak   obvinený   v   žiadosti o prepustenie   z väzby   o   výsluch   požiada   a   zároveň   uvedie   nové   skutočnosti   súdu   skôr neznáme, ktoré sú významné na rozhodnutie (m. m. IV. ÚS 290/07).

V súvislosti   s interpretáciou   a uplatením   §   72   ods.   2   nového   Trestného   poriadku v danej   veci   ústavný   súd   zohľadňoval   aj   svoju   doterajšiu   judikatúru,   podľa   ktorej   ak ustanovenie čl. 5 ods. 4 dohovoru, vzhľadom na jeho výklad zo strany ESĽP, zabezpečuje väčší rozsah ochrany základného práva na osobnú slobodu v súvislosti s právom obvineného byť vypočutý súdom pri rozhodovaní o ďalšom trvaní jeho väzby, tak je všeobecný súd vzhľadom na čl. 154c ods. 1 ústavy (podľa ktorého majú medzinárodné zmluvy o ľudských právach a základných slobodách, ktoré Slovenská republika ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom ustanoveným zákonom prednosť pred zákonom, ak zabezpečujú väčší rozsah ústavných práv a slobôd) povinný aplikovať čl. 5 ods. 4 dohovoru namiesto ustanovenia § 72 ods. 2 nového Trestného poriadku (m. m. napr. I. ÚS 352/06).

Na druhej strane podľa názoru ústavného súdu nemožno ani judikatúru ESĽP k čl. 5 ods. 4 dohovoru vykladať tak bezmedzne, že by z nej vyplývala povinnosť všeobecného súdu   a zvlášť   odvolacieho   súdu   rozhodovať   o ďalšom   trvaní   väzby   vždy   na   verejnom zasadnutí, t. j. po vypočutí obvineného, bez ohľadu na konkrétne okolnosti prípadu.

V danom prípade rozhodoval sudca pre prípravné konanie okresného súdu o návrhu krajskej prokuratúry na predĺženie lehoty trvania väzby na verejnom zasadnutí konanom 22. júna 2007 za účasti sťažovateľa a obhajcu JUDr. J. M. (ten na základe substitučnej plnej moci   z 20.   júna   2007   zastupoval   právnu   zástupkyňu   sťažovateľa   JUDr. S.   P.),   pričom sťažovateľa pred rozhodnutím vypočul. Sťažovateľ vyjadril nesúhlas s návrhom krajskej prokuratúry na predĺženie lehoty trvania jeho väzby a do zápisnice uviedol, že „mám za to, že ide len o ďalšie prieťahy vo veci“. Až na základe toho okresný súd uznesením sp. zn. 0 Tp 171/06 z 22. júna 2007 rozhodol o predĺžení lehoty trvania väzby sťažovateľa do 10. septembra   2007,   pričom   návrhu   krajskej   prokuratúry   vyhovel   len   čiastočne,   keďže   tá navrhovala predĺžiť väzbu do 10. novembra 2007. Sťažovateľ priamo na verejnom zasadnutí podal ústne do zápisnice sťažnosť proti označenému rozhodnutiu okresného súdu, ktorú on ani jeho právna zástupkyňa následne bližšie neodôvodnili a sťažovateľ ani nepožiadal o svoj výsluch pred rozhodovaním krajského súdu o jeho sťažnosti v zmysle § 72 ods. 2 nového Trestného poriadku.

Na tomto skutkovom základe po preskúmaní trestného spisu sťažovateľa ústavný súd dospel   k záveru,   že   vzhľadom   na   konkrétne   okolnosti   prípadu   (najmä   skutočnosti,   že okresný súd rozhodol o návrhu na predĺženie trvania väzby sťažovateľa po jeho výsluchu, a skutočnosti, že sťažovateľ o svoj výsluch krajským súdom nepožiadal a že svoju sťažnosť proti napadnutému uzneseniu okresného súdu nijakým spôsobom neodôvodnil) postupom krajského   súdu   pri   rozhodovaní   o sťažnosti   sťažovateľa   proti   označenému   uzneseniu okresného   súdu   ani   uznesením   krajského   súdu   sp.   zn.   5   Tpo   44/07,   5 Tpo   45/07, 5 Tpo 46/07, 5 Tpo 47/07, 5 Tpo 48/07 a 5 Tpo 83/07 zo 6. júla 2007, ktorým sťažnosť sťažovateľa zamietol, nemohlo dôjsť k porušeniu základných práv sťažovateľa podľa čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy ani jeho práva podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru. Konkrétne okolnosti prípadu totiž podľa názoru ústavného súdu nevyvolávali potrebu rozhodnúť o tejto jeho sťažnosti na verejnom zasadnutí krajského súdu, t. j. po jeho vypočutí.

Opierajúc   sa   o uvedené   ústavný   súd   po   predbežnom   prerokovaní   sťažnosť sťažovateľa   odmietol   podľa   §   25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   z dôvodu   zjavnej neopodstatnenosti.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 7. februára 2008