znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

IV. ÚS 45/06-32

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 20. apríla 2006 v senáte zloženom z predsedu Alexandra Bröstla a zo sudcov Jána Auxta a Ľudmily Gajdošíkovej v konaní o   prijatej   sťažnosti   O.   Č.,   bytom   J.,   zastúpeného   advokátom   JUDr.   J.   K.,   P., vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 3 v spojení s čl. 12 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   rozsudkom   Krajského   súdu   v   Prešove z 12. októbra 2005 v konaní vedenom pod sp. zn. 1 Co 214/05, 1 Co 215/05, 1 Co 241/05 takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo O. Č. na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, základné právo na rovnosť účastníkov v konaní podľa čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky v spojení s čl. 12 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a právo na   spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Prešove z 12. októbra 2005 v konaní vedenom pod sp. zn. 1 Co 214/05, 1 Co 215/05, 1 Co 241/05 p o r u š e n é   b o l o.

2. Z r u š u j e   rozsudok   Krajského   súdu   v   Prešove   z   12. októbra 2005   sp. zn. 1 Co 214/05, 1 Co 215/05, 1 Co 241/05 v časti, v ktorej potvrdil rozsudok Okresného súdu Prešov č. k. 15 C 4/02-127 z 21. februára 2005 vo výroku, ktorým bol žalovaný zaviazaný nahradiť žalobcovi trovy konania, a v časti, v ktorej potvrdil uznesenie Okresného súdu Prešov č. k. 15 C 4/02-47 z 24. júna 2003 vo výroku o trovách konania, a v rozsahu tohto zrušenia mu vec v r a c i a   na ďalšie konanie.

3. O. Č. n e p r i z n á v a   finančné zadosťučinenie.

4. Krajský súd v Prešove j e   p o v i n n ý   uhradiť O. Č. trovy právneho zastúpenia v   sume   5 302 Sk   (slovom   päťtisíctristodva   slovenských   korún)   do dvoch   mesiacov od doručenia tohto nálezu na účet jeho právneho zástupcu advokáta JUDr. J. K., P.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením č. k. IV. ÚS 45/06-16 z 28. februára 2006 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom   súde“)   na   ďalšie   konanie   sťažnosť   O.   Č.   (ďalej   len   „sťažovateľ“)   v časti, v ktorej namietal porušenie svojho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), základného práva na rovnosť účastníkov   konania   podľa   čl. 47   ods. 3   ústavy   v   spojení   s   čl. 12   ods. 1   ústavy   a práva na spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“) z 12. októbra 2005 v konaní vedenom pod sp. zn. 1 Co 214/05, 1 Co 215/05, 1 Co 241/05.

Ústavnému   súdu   bolo   6. apríla 2006   doručené   vyjadrenie   podpredsedu   krajského súdu k sťažnosti, z ktorého vyplýva:

„V nadväznosti na Váš list č. IV. ÚS 45/06-23 tykajúci sa veci sp. zn. 1 Co 214/05 a 1 Co 215/05 Krajského súdu v Prešove Vám oznamujem nasledovné:

Predmetné   veci   napadli   na   Krajský   súd   v   Prešove   na   odvolacie   konanie   dňa 24. 6. 2005 a boli zaradené pod vyššie uvedené sp. zn 1 Co 214/05 a 1 Co 215/05 (správne sp. zn. 1 Co 214/05, 1 Co 215/05, 1 Co 241/05; pozn.).

Po naštudovaní veci a zvládnutí jej skutkovej a právnej náročnosti bolo vo veciach rozhodnuté dňa 12. 10. 2005 a odvolací senát vychádzal z toho, že v predmetnej veci bolo nepochybne preukázané, že vo vzťahu k hnuteľným veciam, ktoré sú predmetom konania bola uzavretá kúpna zmluva, na základe ktorej pôvodná vlastníčka M. Č. previedla tieto hnuteľné veci na žalobcu za dohodnutú kúpnu cenu 4.000,- Kčs 20. 10. 1987. Ďalej bolo nepochybne preukázané výpoveďami svedkov, že medzi účastníkmi tejto kúpnej zmluvy bolo dohodnuté, že veci, ktoré sú jej predmetom, zostanú v byte pôvodnej vlastníčky a to až do doby jedného roka po jej smrti. Účastníci kúpnej zmluvy sa teda dohodli na tom, že nedôjde k bezprostrednému prevzatiu vecí už po uzavretí kúpnej zmluvy, ale že žalobca ako nový vlastník predmetných hnuteľných vecí bude rešpektovať dohodnutú podmienku, podľa ktorej majú predmetné veci zostať v byte po dohodnutú dobu.

Ustanovenie   § 133   ods. 1   Občianskeho   zákonníka   dáva   len   základnú   úpravu nadobudnutia vlastníckeho práva k hnuteľným veciam a to prevzatím vecí, avšak nevylučuje iný   spôsob   nadobudnutia   vlastníckeho   práva.   V   tomto   smere   odvolací   súd   mal   za   to, že žalobca   sa   stal   vlastníkom   predmetným   hnuteľných   vecí   uzavretím   kúpnej   zmluvy a s pôvodnou vlastníčkou sa dohodol, že si ich zatiaľ neprevezme, ale ponechá ich v byte pre jej potreby, ako aj následne po jej smrti po dohodnutú dobu. Toto však v žiadnom prípade nespochybňuje vlastnícke právo žalobcu k predmetu konania.

Preto odvolací súd vo veci samej rozsudok ako vecne správny v súlade s ustanovením § 219 O. s. p. potvrdil.

Správny je aj výrok napadnutého rozsudku o trovách konania v zmysle § 142 ods. 1 O. s. p., pričom hodnota predmetu konania vo výške 4.000,- Sk tak ako to určil súd prvého stupňa bola stanovená správne a vychádza z vykonaného dokazovania. Úvahy súdu prvého stupňa   uvedené   v   odôvodnení   rozsudku   vo   vzťahu   k   trovám   konania   sú   správne a korešpondujú   s tou   skutočnosťou,   že v konaní   nie sú   preukázané iné   podklady alebo dôkazy, na základe ktorých by bolo možné uvažovať s vyššou hodnotou vecí. Naviac časť z nich, ako správne konštatuje súd prvého stupňa, podstatne stratila na hodnote, najmä pokiaľ ide o bytové zariadenie.

So zreteľom na to, že správny je výrok napadnutého rozsudku aj o trovách konania štátu,   odvolací   súd   rozsudok   v   týchto   výrokoch   ako   vecne   správny   potvrdil   v   súlade s ustanovením § 219 O. s. p.

Pokiaľ   ide   o   uznesenie,   súd   prvého   stupňa   taktiež   správne   rozhodol   o   trovách konania vo vzťahu k pôvodne žalovanému v 1. rade PhDr. E. Č. a to v zmysle § 146 ods. 2 veta prvá O. s. p. V konaní bolo preukázané, že žaloba proti žalovanému v 1. rade bola vzatá späť a nebolo preukázané, že by niesol zodpovednosť za zadržiavanie predmetných hnuteľných vecí vo vzťahu k žalobcovi.

Preto   okolnosti   uvádzané   navrhovateľom   v   ústavnej   sťažnosti   považujeme za nedôvodné a predmetnú sťažnosť navrhujeme zamietnuť (...).“

Ústavnému   súdu   bolo   12. apríla 2006   doručené   stanovisko   právneho   zástupcu sťažovateľa   k vyjadreniu   krajského   súdu,   v   ktorom   okrem   iného   uviedol: „Vyjadrenie krajského súdu sa teda nedotklo práve namietaných okolností ústavnej sťažnosti.

(...) v celom rozsahu trvám na doterajších podaniach v uvedenej veci (...).“

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde   upustil   v   danej   veci   od   ústneho   pojednávania,   pretože   po   oboznámení   sa   s   ich vyjadreniami, ako aj s obsahom súdnych spisov dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

Sťažnosť v tejto veci pôvodne prijal na ďalšie konanie IV. senát ústavného súdu. Od 1. marca 2006 v súlade s rozvrhom práce na rok 2006 sa sudca spravodajca Ján Auxt stal členom   II.   senátu   ústavného súdu   a veci,   v ktorých   je sudcom   spravodajcom   Ján Auxt, prerokúva II. senát ústavného súdu. Z tohto dôvodu túto vec prerokoval a vo veci samej rozhodol II. senát ústavného súdu v zložení, ktoré je uvedené v záhlaví tohto nálezu.

II.

Na   základe   preskúmania   rozsudku   krajského   súdu   z   12. októbra 2005   v konaní vedenom pod sp. zn. 1 Co 214/05, 1 Co 215/05, 1 Co 241/05, súdneho spisu Okresného súdu Prešov (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 15 C 4/02 a vyjadrení účastníkov konania ústavný súd zistil nasledovné:

Dňa   14. januára 2002   bola   okresnému   súdu   podaná   žaloba   sťažovateľa,   ktorou sa domáhal   vydania   hnuteľných   vecí   v hodnote   cca   50 000 Sk,   z   tejto   hodnoty   sporu sťažovateľ zaplatil aj súdny poplatok.

Na pojednávaní 20. februára 2003 sťažovateľ vzal proti žalovanému v prvom rade žalobu   späť   a   okresný   súd   uznesením   sp.   zn.   15 C 4/02   z   24. júna 2003   rozhodol   tak, že konanie proti žalovanému v prvom rade zastavil a sťažovateľa zaviazal zaplatiť náhradu trov konania žalovanému v prvom rade v sume 4 080 Sk. Sťažovateľ odvolaním z 24. júla 2003 napadol toto rozhodnutie okresného súdu vo výroku o trovách konania.

Okresný súd rozsudkom sp. zn. 15 C 4/02 z 21. februára 2005 žalobe v merite veci vyhovel   a priznal   sťažovateľovi   náhradu   trov   konania   v sume   10 605 Sk.   Proti   výroku o trovách   konania   podal   sťažovateľ   odvolanie,   v ktorom   namietal,   že   okresný   súd   pri rozhodovaní v merite veci o náhrade trov rozhodol tak, že vychádzal zo sumy 4 000 Sk, a v uznesení z 24. júna 2003 vyčíslil náhradu trov konania, ktoré mal zaplatiť sťažovateľ žalovanému v prvom rade, tak, že vychádzal zo sumy 50 000 Sk.

Krajský súd potvrdil rozsudok okresného súdu č. k. 15 C 4/02-127, ktorým okresný súd   určil,   že   žalovaný je povinný   vydať žalobcovi   hnuteľné veci   a   nahradiť   mu   trovy konania   10 605 Sk,   a   taktiež   potvrdil   uznesenie   okresného   súdu   č. k.   15 C 4/02-47 z 24. júna 2003   vo   výroku   o   náhrade   trov   konania,   ktorým   okresný   súd   konanie   proti žalovanému v prvom rade zastavil a uložil žalobcovi nahradiť žalovanému v prvom rade trovy konania 4 080 Sk.

III.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 3 v spojení s čl. 12 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru sťažovateľ odôvodnil takto:

„Zo skutkového stavu, ktorý je zrejmý z pripojených rozhodnutí, a z toho, čo bolo uvedené   v pôvodnej   ústavnej   sťažnosti   vyplýva,   že   súd   prvého   stupňa   tú   istú   skutkovú okolnosť   v uznesení   z   24. 6. 2003   ohľadne   vyčíslenia   trov   konania,   ktoré   mňa   zaviazal zaplatiť žalovanému v 1. rade, vychádzal z inej ceny predmetu konania (50.000,- Sk) ako v rozsudku   zo   dňa   21.   2.   2005,   keď   už   rozhodoval   o náhrade   trov   konania   mňa   voči žalovanému a vychádzal z ceny tých istých vecí v sume 4.000,- Sk.

Ide   o zjavný   rozpor   v týchto   dvoch   rozhodnutiach,   kde   jeden   z   účastníkov je zvýhodnený pri rozhodovaní o náhrade škody, a ja som v tomto prípade znevýhodnený. Pokiaľ   by   súd   prvého   stupňa   bol   v oboch   rozhodnutiach   použil   rovnakú   sumu predmetu konania, z ktorej by vychádzal pri výpočte náhrady trov právneho zastúpenia, nebolo by možné hovoriť o porušení rovnosti účastníkov konania.

Napriek   námietkam   uvedeným   v oboch   odvolaniach   voči   uzneseniu,   ako   aj   voči rozsudku,   odvolací   súd   sa   s tým   vo   svojich   dôvodoch   vôbec   nevyporiadal,   a obe rozhodnutia – zjavne rozporné – potvrdil, pričom svoje rozhodnutie bližšie nevysvetlil, resp. toto   nezdôvodnil,   a takto   aj   zdôvodnenie   rozsudku   krajského   súdu   nie   je   dostatočne presvedčivé a je v rozpore s ustanovením § 157 ods. 2 O. s. p.

Takýto   postup   súdov   je   v   rozpore   s   článkom   6   ods. 1   Dohovoru   209/1992 Zb., na spravodlivé prejednanie veci, ale aj v rozpore s nálezom Ústavného súdu I. ÚS 26/94, podľa ktorého obsahom práva na súdnu ochranu, uvedenú v článku 46 ods. 1 Ústavy SR nespočíva len v tom, že osobám nemožno brániť v uplatnení práva alebo ich diskriminovať pri   ich   uplatňovaní.   Jeho   obsahom   je   aj   zákonom   upravené   relevantné   konanie   súdov a iných orgánov SR.“

Podľa čl. 12 ods. 1 ústavy „Ľudia sú slobodní a rovní v dôstojnosti i v právach. Základné práva a slobody sú neodňateľné, nescudziteľné, nepremlčateľné a nezrušiteľné“.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy sa každý môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 47 ods. 3 ústavy všetci účastníci sú v konaní podľa odseku 2 rovní.

Podľa   čl. 6   ods. 1   dohovoru   má   každý   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.

1. Pokiaľ ide o základné práva a slobody, ústava rozdeľuje ochranu ústavnosti medzi všeobecné súdy a ústavný súd. Systém tejto ochrany je založený na princípe subsidiarity, ktorý   určuje   aj   rozsah   právomoci   ústavného   súdu   pri   poskytovaní   ochrany   základným právam a slobodám   vo vzťahu k právomoci všeobecných   súdov   (čl. 142 ods. 1 ústavy), a to tak, že všeobecné súdy sú primárne zodpovedné za výklad a aplikáciu zákonov, ale aj za   dodržiavanie základných   práv   a slobôd   (čl. 144   ods. 1   a   2   a   čl. 154   ods. 4   ústavy v znení platnom v rozhodujúcom čase).

Tieto zásady týkajúce sa vzťahu ústavného súdu a všeobecných súdov pri ochrane ústavnosti boli relevantné aj v danej veci.

Podľa   stabilizovanej   judikatúry   ústavného   súdu   (IV. ÚS 77/02)   každý   má   právo na to, aby sa v jeho veci v konaní pred všeobecnými súdmi rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže mať základ v platnom právnom poriadku Slovenskej republiky alebo   takých   medzinárodných   zmluvách,   ktoré   Slovenské   republika   ratifikovala   a boli vyhlásené spôsobom, ktorý predpisuje zákon.

2. O uplatnení   niektorého   z princípov   upravujúcich   náhradu   trov   konania,   ktoré vyplývajú z § 142 až 151 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“), rozhodovali aj okresný súd a krajský súd. Z týchto ustanovení vyplýva, že všeobecný súd rozhoduje o náhrade   trov   konania   podľa   vopred   ustanovených   zásad   a   podľa   úkonov,   ktoré   boli v konaní vykonané účastníkmi   a ich   právnymi zástupcami.   Výška náhrady   trov   konania sa určí tiež podľa osobitných predpisov.

Ústavný súd preskúmal napadnuté rozhodnutie krajského súdu a konštatoval, že jeho rozhodnutie týkajúce sa náhrady trov konania vyčíslených dvom účastníkom v tej istej veci rôzne,   z inej   ceny   predmetu   konania,   je   v   rozpore   so   zásadou   spravodlivého   súdneho konania obsiahnutou v čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru a princípom rovnosti a zákazom diskriminácie, ktorý vyplýva z čl. 47 ods. 3 a čl. 12 ods. 1 ústavy.

Ústavný   súd   najprv   zdôrazňuje,   že   rozhodnutiami   všeobecných   súdov   o trovách konania možno zasiahnuť do základných práv a slobôd. Rozhodnutím o trovách konania možno   predovšetkým   porušiť   právo   na   súdnu   ochranu.   Ústavný   súd   už   rozhodoval o ústavnosti rozhodnutí o trovách (napr. II. ÚS 78/03, II. ÚS 31/04).

Aj keď krajský súd rozhodol o náhrade trov konania v zmysle § 142 ods. 1 OSP (resp. § 146 ods. 2 prvej vety OSP), ktorým je princíp zodpovednosti za výsledok konania (princíp úspešnosti), podľa názoru ústavného súdu toto rozhodnutie krajského súdu nie je dostatočne odôvodnené. Bolo povinnosťou krajského súdu ako odvolacieho súdu, aby dal jednoznačnú   odpoveď   na   námietky   sťažovateľa   uvedené   v   odvolaniach   proti   výroku o náhrade trov konania napadnutého rozsudku a uznesenia okresného súdu. Odôvodnenie takéto   závery   podľa   názoru   ústavného   súdu   neobsahovalo,   nie   je   presvedčivé a je rozporuplné, čím sa reálne nezabezpečilo uplatnenie základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

V čl. 46 ods. 1 ústavy sa zaručuje základné právo na súdnu a inú právnu ochranu. Aj úprava   platenia   a náhrady   trov   konania   obsiahnutá   najmä   v   Občianskom   súdnom poriadku určuje, či sa právo na súdnu   ochranu naplní reálnym obsahom (čl. 46 ods.   4 ústavy).   Preto   procesné   predpisy,   ktoré   upravujú platenie   a náhradu   trov   konania, treba vykladať v súlade s takto vymedzeným obsahom základného práva na súdnu ochranu (čl. 46 ods. 4 ústavy). Pritom treba dbať na to, aby nikto len z dôvodu, že uplatní svoje základné právo   na   súdnu   ochranu   neutrpel   oproti   inému   účastníkovi,   a to   bez   zreteľa   na   jeho postavenie v konaní, materiálnu ujmu v dôsledku platenia trov konania.

V posudzovaných   veciach   je   zrejmé,   že   v   jednom   prípade   o   náhrade   trov konania rozhodol všeobecný súd tak, že vychádzal z inej hodnoty sporu (50 000 Sk) ako v druhom   prípade   (4 000 Sk),   čím   porušil   aj zásadu   rovnosti   účastníkov   konania   podľa čl. 47 ods. 3 ústavy v spojení so zásadou rovnosti práv ustanovenou v čl. 12 ods. 1 ústavy.

Vyplýva   to   aj   z rozhodnutia   krajského   súdu   sp. zn.   1 Co 214/05,   1 Co 215/05, 1 Co 241/05 z 12. októbra 2005, ktoré o náhrade trov konania vo vzťahu k sťažovateľovi odôvodnil takto:

„Správny je aj výrok napadnutého rozsudku o trovách konania v zmysle § 142 ods. 1 O. s. p., pričom hodnota predmetu konania vo výške 4.000,- Sk tak ako to určil súd prvého stupňa bola stanovená správne a vychádza z vykonaného dokazovania. Úvahy súdu prvého stupňa   uvedené   v   odôvodnení   rozsudku   vo   vzťahu   k   trovám   konania   sú   správne a korešpondujú s tou   skutočnosťou,   že   v konaní   nie sú preukázané iné podklady alebo dôkazy, na základe ktorých by bolo možné uvažovať s vyššou hodnotou vecí. Naviac časť z nich, ako správne konštatuje súd prvého stupňa, podstatne stratila na hodnote, najmä pokiaľ ide o bytové zariadenie.

So zreteľom na to, že správny je výrok napadnutého rozsudku aj o trovách konania štátu,   odvolací   súd   rozsudok   v   týchto   výrokoch   ako   vecne   správny   potvrdil   v   súlade s ustanovením § 219 O. s. p.“

Na   druhej   strane   vo   vzťahu   k druhému   účastníkovi   (žalovanému   v prvom   rade) krajský súd uviedol:

„Pokiaľ   ide   o   uznesenie,   súd   prvého   stupňa   taktiež   správne   rozhodol   o   trovách konania vo vzťahu k pôvodne žalovanému v 1. rade PhDr. E. Č. a to v zmysle § 146 ods. 2 veta prvá O. s. p. V konaní bolo preukázané, že žaloba proti žalovanému v 1. rade bola vzatá späť a nebolo preukázané, že by niesol zodpovednosť za zadržiavanie predmetných hnuteľných vecí vo vzťahu k žalobcovi (...).“

Okresný   súd   v rozhodnutí č. k.   15 C 4/02-47 z 24. júna 2003 priznal žalovanému v prvom   rade   náhradu   trov   konania   pozostávajúcich   z trov   právneho   zastúpenia   za   dva úkony   právnej   pomoci   spolu   vo   výške   4 080 Sk,   teda   vypočítal   ich   z iného   predmetu konania ako v prípade, keď priznával trovy konania sťažovateľovi.

Z týchto dôvodov   je ústavný súd toho názoru, že ak krajský súd akceptoval dve odlišné rozhodnutia okresného súdu v tej istej veci, ktorými priznal a vypočítal náhradu trov konania   rôzne   u sťažovateľa   a žalovaného   v prvom   rade,   jeho   rozhodnutie   možno považovať za také, ktoré je v rozpore so zásadou spravodlivého procesu, ako aj so zásadou rovnosti strán (účastníkov konania), teda za ústavne nesúladné.

Ústavný   súd   preto   dospel   k   záveru,   že   napadnutým   rozsudkom   krajského   súdu z 12. októbra 2005 sp. zn. 1 Co 214/05, 1 Co 215/05, 1 Co 241/05 v časti, v ktorej potvrdil rozsudok okresného súdu č. k. 15 C 4/02-127 z 21. februára 2005 vo výroku, ktorým bol žalovaný zaviazaný nahradiť žalobcovi trovy konania, a v časti, v ktorej potvrdil uznesenie okresného   súdu   č. k.   15 C 4/02-47   z   24. júna 2003   vo   výroku   o trovách   konania,   bolo porušené   základné   právo   sťažovateľa   na   súdnu   ochranu   podľa   čl. 46   ods. 1   ústavy a základné právo na rovnosť účastníkov konania podľa čl. 47 ods. 3 ústavy v spojení s čl. 12 ods. 1 ústavy a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

IV.

Podľa   § 56   ods. 2   zákona   o   ústavnom   súde   ak   sa   základné   právo   alebo sloboda porušili rozhodnutím alebo opatrením, ústavný súd také rozhodnutie alebo opatrenie zruší. Na   základe   citovaného   ustanovenia   zákona   o   ústavnom   súde   preto   ústavný   súd   zrušil napadnutý   rozsudok   krajského   súdu   a   vrátil   mu   vec   na   ďalšie   konanie   za účelom opätovného prejednania a rozhodnutia v odvolacom konaní.

V ďalšom   postupe   je   krajský   súd   viazaný   právnym   názorom   ústavného   súdu vysloveným v tomto rozhodnutí (§ 56 ods. 6 zákona o ústavnom súde), a to pod bodom 3 časti III tohto nálezu. Krajský súd je tiež viazaný rozhodnutím ústavného súdu o vrátení veci   na   ďalšie   konanie,   ktoré   je   vykonateľné   jeho   doručením   (§   56   ods.   7   zákona o ústavnom súde).

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti,   priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha primeraného finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho domáha.

Sťažovateľ prostredníctvom svojho právneho zástupcu požadoval za porušenie jeho označených   práv   finančné   zadosťučinenie,   ktorého   výšku   považuje „za   primeranú v minimálnej   sume   42.370,-   Sk,   ktoré   predstavujú   výšku   náhrady   trov   konania   pred súdom prvého   a druhého   stupňa   tak,   ako   boli   tieto   vyčíslené   podaniami   z 2. 3. 2005 a 12. 10. 2005,   ako   aj   za   zastupovanie   v konaní   pred   Ústavným   súdom   SR   (2   úkony á 2 150,- Sk + 2 x 150 Sk,- režijný paušál)“.

Ústavný   súd   finančné   zadosťučinenie   sťažovateľovi   nepriznal,   pričom   vychádzal z toho,   že   okrem   vyslovenia   porušenia   označených   práv   sťažovateľa   sa   v tomto   konaní náprava dosiahne aj zrušením napadnutého rozhodnutia krajského súdu, ktorým potvrdil rozhodnutia okresného súdu o náhrade trov konania, vrátením veci na ďalšie konanie a tým, že krajský súd je v ďalšom konaní viazaný právnym názorom ústavného súdu (§ 56 ods. 6 zákona o ústavnom súde).

Ústavný   súd   napokon   rozhodol   aj   o úhrade   trov   konania   sťažovateľa,   ktoré   mu vznikli v dôsledku právneho zastúpenia pred ústavným súdom advokátom JUDr. J. K.

Ústavný   súd   pri   priznaní   trov   konania   vychádzal   z   priemernej   mesačnej   mzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za I. polrok 2004, ktorá bola 15 008 Sk. Úhradu sťažovateľovi priznal podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde za dva úkony právnej   služby   uskutočnené   v roku   2005   (prevzatie   a prípravu   zastúpenia   a podanie sťažnosti)   v súlade   s   ustanoveniami   § 1   ods. 3,   § 11   ods. 2   a   § 16   ods. 3   vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov každý vo výške 2 501 Sk a k tomu 2 x 150 Sk režijný paušál. Ústavný súd priznal sťažovateľovi úhradu trov konania v celkovej sume 5 302 Sk.

Priznanú úhradu trov právneho zastúpenia je okresný súd povinný zaplatiť na účet právneho zástupcu sťažovateľa (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 OSP).

Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je prípustný   opravný   prostriedok,   toto   rozhodnutie   nadobúda   právoplatnosť   dňom   jeho doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 20. apríla 2006