znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

IV. ÚS 45/04-35

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 13. apríla 2005 v senáte zloženom z predsedu Jána Auxta a zo sudcov Juraja Horvátha a Jána Lubyho v konaní o sťažnosti Ing. J. H., bytom B., zastúpeného advokátkou JUDr. E. K., B., ktorou namietal porušenie jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   postupom   Krajského   súdu   v Žiline   v konaní vedenom pod sp. zn. 19 Cb 175/00, za účasti Krajského súdu v Žiline, takto

r o z h o d o l :

Základné právo Ing. J. H. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   postupom   Krajského   súdu   v Žiline   v   konaní vedenom pod sp. zn. 19 Cb 175/00 p o r u š e n é   n e b o l o.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením sp. zn. IV. ÚS 45/04-9 z 25. februára 2004 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť Ing. J. H. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Krajského súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 19 Cb 175/00.

Na základe výzvy ústavného súdu z 26. augusta 2004 sa k sťažnosti písomne vyjadril krajský súd podaním sp. zn. Spr 353/04 doručeným ústavnému súdu 29. septembra 2004, v ktorom konštatoval, že: „(...) Nemôžem súhlasiť so sťažovateľmi, že po tom, ako NS SR uznesením   z   6. 12. 2002   sp. zn.   Ndob 745/02   rozhodol   o   nevylúčení   sudkýň   nebol do dnešného dňa vykonaný žiaden úkon a že senát nekoná vyše jedného roka. Z vyššie uvádzaného prehľadu vyplýva opak. V tejto súvislosti poukazujem na to, že v krátkom čase po   tomto   rozhodnutí   samotný   navrhovateľ   vzniesol   námietku   zaujatosti   voči prejednávajúcemu senátu ako i návrh na prikázanie veci inému súdu z dôvodu vhodnosti, ktorým ako nedôvodným nebolo vyhovené. Táto skutočnosť tiež konanie predĺžila.

Napokon poukazujem na to, že senát 8 Co vznesenými námietkami (č. l. 138 a 168) nesledoval   obštrukcie   v   konaní.   V   zmysle   ustanovenia   § 15   ods. 1   O. s. p.   má   sudca povinnosť   oznámiť   skutočnosti,   pre   ktoré   je   vylúčený.   Len   sudca   je   totiž   najlepšie informovaný o dôvodoch svojho vylúčenia a zákon mu v tomto smere ukladá oznamovaciu povinnosť. Senát si preto splnil len svoju povinnosť, keď mal za to, že sú tu skutočnosti, pre ktoré by nemohol vec prejednať a rozhodnúť. Okrem toho aj podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej   republiky   je   základným   právom   účastníka   prejednať   vec   pred   nestranným súdom. Preto aj z tohoto hľadiska bolo potrebné neporušiť toto právo. Aj tá skutočnosť, že žalobca bol v spore s Krajským súdom v Žiline bola dôvodnou okolnosťou predloženia spisu nadriadenému   súdu,   z ktorého   dôvodu   vytýčené   pojednávanie   (o   ktorom   mal   žalobca vedomosti) muselo byť zrušené.

Preto   od   uznesenia   došlého   krajskému   súdu   18. 12. 2002   do   podania   ústavnej sťažnosti 23. 12. 2003 obdržal žalobca písomnosti z ktorých mu muselo byť zrejmé, že súd vo veci koná.

Dovoľujem   si   v tejto   veci   poukázať   aj   na   to,   že   ohľadom   sporu   medzi   týmito účastníkmi mi bolo do senátu predložených ešte 6 vecí (sp. zn. 19 Cb 101/00, 19 Cb 219/01, 19 Cb 554/00, 19 Cb 203/00, 19 Cb 578/99, 19 Cb 220/01). V ďalších 5 veciach som bola členkou senátu (19 Cb 378/98, 19 Cb 858/98, 19 Cb 266/99, 19 Cb 184/00, 19 Cb 185/00). V každej   z týchto   vecí   bol   z rovnakých   dôvodov   vznesený   návrh   na   vylúčenie   sudcov zo strany   senátu   8 Co   v   dôsledku   čoho   po   postupe   predsedu   krajského   súdu   bol   spis predložený NS SR. (...)“

K stanovisku predsedu krajského súdu sa vyjadrila právna zástupkyňa sťažovateľa podaním doručeným ústavnému súdu 18. novembra 2004, v ktorom okrem iného uviedla:„(...)   v období   od   decembra   2002   do   16. 1. 2004   –   dňa   vytýčenia   pojednávania určeného na deň 16. 3. 2004 nebol zo strany Krajského súdu v Žiline vykonaný žiadny úkon smerujúci   k navrhovateľovi   ako   k účastníkovi   konania.   V tomto   období   boli   opakovane riešené podané námietky zaujatosti zo strany sudcov Krajského súdu v Žiline a v jednom prípade   námietka   zaujatosti   a návrh   na   prikázanie   veci   z   dôvodu   vhodnosti   inému krajskému súdu ktorý podal navrhovateľ (sťažovateľ) dňa 5. 5. 2003.“

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

Z obsahu sťažnosti, jej príloh a zo súdneho spisu krajského súdu sp. zn. 19 Cb 175/00 ústavný súd zistil nasledovný priebeh a stav konania:

Dňa 12. apríla 2000 sťažovateľ podal krajskému súdu žalobu o neplatnosť uznesení valného zhromaždenia žalovanej spoločnosti. Po vyhlásení sudcov senátu krajského súdu, ktorým bola vec pridelená na prejednanie a rozhodnutie, že sa cítia byť vo veci predpojatí, bol spis predložený Najvyššiemu súdu   Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“). Najvyšší   súd   27. júna 2000   rozhodol   tak,   že   sudcovia   neboli   vylúčení   z prejednávania a rozhodovania   veci. Krajský   súd   7. septembra 2000   vyzval   sťažovateľa   na   zaplatenie súdneho   poplatku.   Dňa   27. októbra 2000   krajský   súd   zastavil   konanie   pre   nezaplatenie súdneho   poplatku   sťažovateľom.   Dňa 28. novembra 2000   sťažovateľ   zaplatil   súdny poplatok a krajský súd 8. decembra 2000 zrušil uznesenie o zastavení konania.

Dňa   16. januára 2001   krajský   súd   nariadil   pojednávanie   na   5. február 2001, na ktorom   rozhodol   tak,   že   žalobu   sťažovateľa   zamietol.   Dňa   27. marca 2001   podal sťažovateľ   odvolanie   proti   rozsudku   krajského   súdu   z   5. februára 2001.   Krajský   súd 28. marca 2001 vyzval sťažovateľa na zaplatenie súdneho poplatku za odvolanie. Súdny poplatok bol zaplatený 12. apríla 2001.

Dňa 9. apríla 2002 najvyšší súd zrušil rozsudok krajského súdu z 5. februára 2001 a spis vrátil krajskému súdu 17. júna 2002. Sudcovia senátu krajského súdu, ktorým bola vec pridelená na prejednanie a rozhodnutie, opätovne vyhlásili svoju predpojatosť, preto bol spis   8. augusta 2002   doručený   najvyššiemu   súdu.   Dňa   28. augusta 2002   najvyšší súd rozhodol tak, že sudcovia sú vylúčení z jej prejednávania a rozhodovania.

Dňa   30. októbra 2002   bola   opatrením   predsedu   krajského   súdu   vec   pridelená na prejednanie a rozhodnutie členom iného senátu krajského súdu. Po vyhlásení sudcov senátu   krajského   súdu,   že   sa   cítia   byť   vo   veci   predpojatí,   bol   2. decembra 2002   spis predložený najvyššiemu súdu. Dňa 6. decembra 2002 najvyšší súd rozhodol tak, že týchto sudcov   nevylúčil   z   prejednávania   a   rozhodovania   veci   a   spis   vrátil   krajskému   súdu 18. decembra 2002.

Sťažovateľ   podal   13. mája 2003   krajskému   súdu   návrh   na   prikázanie veci   inému súdu z dôvodu vhodnosti a na vylúčenie všetkých sudcov krajského súdu z rozhodovania a prejednávania   veci.   Dňa   23. mája 2003   krajský   súd   vyzval   sťažovateľa   na   zaplatenie súdneho poplatku za návrh na prikázanie veci inému súdu z dôvodu vhodnosti, ktorý bol 6. júna 2003   zaplatený.   Krajský   súd   spis   predložil   najvyššiemu   súdu   20. júna 2003. Najvyšší súd 29. júla 2003 rozhodol o návrhu sťažovateľa tak, že sudcovia krajského súdu nie sú   vylúčení z prejednávania a rozhodovania veci. Spis bol vrátený krajskému súdu v septembri 2003.

Dňa   27. októbra 2003   krajský   súd   opätovne   spis   predložil   najvyššiemu   súdu na rozhodnutie o návrhu sťažovateľa na prikázanie veci inému krajskému súdu z dôvodu vhodnosti. Najvyšší súd 17. decembra 2003 návrh sťažovateľa zamietol ako nedôvodný.

Krajský súd 21. januára 2004 nariadil pojednávanie na 16. marec 2004, ktoré však odročil na neurčito z dôvodu, že mu bolo doručené uznesenie Okresného súdu Bratislava III (ďalej   len   „okresný   súd“),   ktorým   pripustil   pristúpenie   krajského   súdu   ako   žalovaného v štvrtom rade do konania vedeného na okresnom súde pod sp. zn. 27 C 47/00 o ochranu osobnosti sťažovateľa.

Dňa   18. marca 2004   krajský   súd   predložil   spis   najvyššiemu   súdu   na   rozhodnutie o vyhlásení sudcov krajského súdu o ich predpojatosti a o ich vylúčení z prejednávania a rozhodovania   veci   z   dôvodu   pristúpenia   krajského   súdu   do   konania   ako   žalovaného v súdnej veci vedenej na okresnom súde pod sp. zn. 27 C 47/00. Dňa 1. apríla 2004 bol spis vrátený krajskému súdu bez rozhodnutia, pretože dvaja sudcovia krajského súdu neuviedli dôvody svojej predpojatosti. Dňa 19. apríla 2004 bol spis opätovne predložený najvyššiemu súdu. Najvyšší súd 27. apríla 2004 rozhodol, že sudcovia krajského súdu nie sú vylúčení z prejednávania a rozhodovania veci, a spis 7. mája 2004 vrátil krajskému súdu.

Dňa   22. júla 2004   krajský   súd   určil   termín   pojednávania   na   9. september 2004, na ktorom vyhlásil rozsudok. Predsedníčka senátu krajského súdu 7. októbra 2004 požiadala predsedu   krajského   súdu   o predĺženie   lehoty   na   vyhotovenie   písomného   rozhodnutia. Rozsudok krajského súdu bol účastníkom konania doručený 11. februára 2005.

III.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Článok   48   ods. 2   ústavy   ustanovuje   právo   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov.   Účelom   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia štátneho   orgánu.   Samotným   prerokovaním   veci   na   súde   alebo   inom   štátnom   orgáne sa právna   neistota   osoby   domáhajúcej   sa   rozhodnutia   neodstráni.   K odstráneniu   stavu právnej neistoty dochádza až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iného štátneho orgánu. Preto na splnenie základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy nestačí, aby štátne orgány vec prerokovali,   prípadne   vykonali   rôzne   úkony   bez   ohľadu   na   ich   počet   a právoplatne nerozhodli (IV. ÚS 232/03).

Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu sa posudzovanie otázky, či v konkrétnom prípade bolo alebo nebolo porušené právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, posudzuje vždy s ohľadom na konkrétne okolnosti prípadu, a to najmä podľa týchto troch základných kritérií: právna a faktická zložitosť veci (1), správanie účastníka konania (2) a postup, akým v konaní postupoval súd (3).

1) Predmetom konania vedeného na krajskom súde je nárok sťažovateľa na určenie neplatnosti uznesení valného zhromaždenia žalovanej spoločnosti. Predmetné konanie nie je možné   po   preskúmaní   súdneho   spisu   hodnotiť   ako   právne   i skutkovo   zložité.   Tvorí štandardnú   súčasť   rozhodovacej   praxe   všeobecných   súdov.   Ochrana   pred   nezákonnými uzneseniami   valných   zhromaždení   obchodných   spoločností   je   predmetom   úpravy Obchodného zákonníka, ktorá je interpretovaná v stabilnej judikatúre všeobecných súdov (napr.   II. ÚS 65/04,   IV. ÚS 157/03).   Krajský   súd   ani   netvrdil,   že   vec   je   právne   alebo skutkovo zložitá.

2) Správanie sťažovateľa ako účastníka konania je druhým kritériom pri rozhodovaní o tom, či v konaní došlo k zbytočným prieťahom.

Ústavný   súd   konštatuje,   že   doterajšia   doba   konania   pred   okresným   súdom   bola podstatnou mierou ovplyvnená úkonmi sťažovateľa, ktoré vyvolávali potrebu, aby o nich súd rozhodoval. Pri podaní žaloby nezaplatil súdny poplatok, čím si nesplnil poplatkovú povinnosť   podľa   § 5   ods. 1   písm.   a)   zákona   Slovenskej   národnej   rady   č.   71/1992   Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov v znení neskorších predpisov, ktorá   mu   vznikla   v zmysle   citovaného   ustanovenia   podaním   žaloby.   Sťažovateľ   tento poplatok nezaplatil ani na základe výzvy krajského súdu zo 7. septembra 2000, v dôsledku čoho   bolo   konanie   27. októbra 2000   zastavené.   Súdny   poplatok   bol   zaplatený až 28. novembra 2000, t. j. po viac ako 7 mesiacoch od podania žaloby. Priebeh konania bol ovplyvnený   i   návrhmi   sťažovateľa   (vzniesol   námietku   zaujatosti   proti   všetkým   sudcom krajského   súdu   a   podal   návrh   na   prikázanie   veci   inému   súdu),   ktoré   boli   zamietnuté najvyšším súdom.

Ústavný súd pripúšťa, že účastník konania má podľa Občianskeho súdneho poriadku právo podávať námietky zaujatosti a navrhovať prikázanie veci inému príslušnému súdu a nemožno mu uprieť ani právo žalovať zákonných sudcov o ochranu osobnosti, ale takéto úkony súčasne znamenajú spomalenie konania a prieťahy, ktoré sa v celkovom kontexte nedajú pričítať na vrub konajúcemu súdu (m. m. II. ÚS 65/04, IV. ÚS 157/03).

Sťažovateľ   prispel   k predĺženiu   konania   aj   tým,   že   sa   nezúčastnil   nariadeného pojednávania (5. februára 2001).

3) Tretím kritériom, podľa ktorého ústavný súd hodnotil, či v uvedenom konaní došlo ku zbytočným prieťahom, bol postup krajského súdu. Ako vyplýva z obsahu spisu, činnosť krajského súdu v relevantnom období sa okrem procesných otázok (výzvy na zaplatenie súdneho poplatku, uznesenie o zastavení konania v dôsledku nezaplatenia súdneho poplatku sťažovateľom, zrušenie tohto uznesenia a pod.) zameriavala aj na rozhodovanie v merite veci (5. februára 2001 a 9. septembra 2004), teda smerovala k odstráneniu právnej neistoty sťažovateľa, i keď do obdobia rozhodnutia o sťažnosti podanej ústavnému súdu vo veci nebolo právoplatne rozhodnuté. Treba pripomenúť, že počas tejto doby konania krajský súd viackrát   predložil   spis   na   rozhodnutie   najvyššiemu   súdu,   a   to   buď   z   dôvodu   konania o odvolaní sťažovateľa, rozhodovania o vylúčení sudcov z prejednávania a rozhodovania veci,   alebo z dôvodu   rozhodovania   o návrhu   na   prikázanie   veci   inému   súdu   (spis   bol na najvyššom súde viac ako 17 mesiacov).

Ústavný súd síce zistil v postupe krajského súdu ojedinelý prieťah od 18. decembra 2002, keď bol doručený spis z najvyššieho súdu, do 23. mája 2003, keď krajský súd vyzval sťažovateľa   na   zaplatenie   súdneho   poplatku   za   návrh   na   prikázanie   veci   inému   súdu z dôvodu   vhodnosti,   t.   j.   v   trvaní   piatich   mesiacov,   ale   toto   obdobie   nedosahuje   takú intenzitu, ktorá by zdôvodňovala záver o existencii zbytočných prieťahov v konaní, a tým o porušení   sťažovateľovho   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy.

Ústavný   súd   pri   tomto   rozhodnutí   vychádzal   zo   svojej   konštantnej   judikatúry (I. ÚS 35/01,   IV. ÚS 135/03,   IV. ÚS 203/03,   IV. ÚS 58/04),   podľa   ktorej   ojedinelá nečinnosť súdu hoci aj v trvaní niekoľkých mesiacov sama osobe ešte nemusí zakladať porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy.

Vzhľadom na priebeh sporu, ktorý ústavný súd zistil v prípade sťažovateľa, napriek času, ktorý uplynul od podania žaloby (apríl 2000), ústavný súd konštatuje, že základné právo   sťažovateľa   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl. 48   ods. 2 ústavy v konaní pred krajským súdom sp. zn. 19 Cb 175/00 porušené nebolo.

Sťažovateľ   okrem   vyslovenia   porušenia   základného   práva   na   prerokovanie   veci bez zbytočných   prieťahov   žiadal   ústavný   súd,   aby   vo   svojom   rozhodnutí   prikázal okresnému súdu vo veci vedenej pod sp. zn. 19 Cb 175/00 konať bez zbytočných prieťahov a aby mu priznal primerané finančné zadosťučinenie v sume 50 000 Sk.

Výrok o prikázaní okresnému súdu, aby vo veci konal bez zbytočných prieťahov, a priznaní   primeraného   finančného   zadosťučinenia   sú   viazané   na   porušenie   základného práva alebo slobody sťažovateľa. Ústavný súd nezistil porušenie označených základných práv   sťažovateľa,   a   preto   neprikázal   okresnému   súdu   vo   veci   konať   bez   zbytočných prieťahov a nepriznal sťažovateľovi primerané finančné zadosťučinenie.

O úhrade trov konania ústavný súd rozhodol v zmysle § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde tak, že ich úhradu neúspešnému sťažovateľovi nepriznal.

Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je prípustný   opravný   prostriedok,   toto   rozhodnutie   nadobúda   právoplatnosť   dňom   jeho doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 13. apríla 2005