znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 449/2013-12

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 24. júla 2013 predbežne prerokoval sťažnosť P. Ž., V., zastúpeného advokátom JUDr. B. K., V., ktorou namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2 Cdo/133/2011 z 29. septembra 2011, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť P. Ž. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 12. decembra 2011 doručená sťažnosť P. Ž., V.(ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) uznesením   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „najvyšší   súd“)   sp.   zn.   2 Cdo/133/2011 z 29. septembra 2011.

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ sa žalobou doručenou Okresnému súdu Vranov nad Topľou (ďalej len „okresný súd“) domáhal uložiť žalovaným povinnosť zaplatiť   mu   ním   požadovanú   zľavu   z   kúpnej   ceny   ojazdeného   motorového   vozidla a náhradu nákladov spojených s prepravou uvedeného vozidla, ako aj trovy konania.

Okresný súd rozhodol rozsudkom sp. zn. 11 C/150/2008 z 21. júla 2010 tak, že žalobu zamietol a sťažovateľa zaviazal, aby žalovaným uhradil trovy konania. Proti tomuto rozsudku podal sťažovateľ odvolanie, o ktorom rozhodol Krajský súd v Prešove (ďalej len „krajský súd“) tak, že v zamietajúcej časti potvrdil rozsudok okresného súdu vo veci samej a zrušil ho vo výroku o trovách konania.

Proti   rozsudku   krajského   súdu   podal   sťažovateľ   dovolanie,   o   ktorom   rozhodol najvyšší súd uznesením sp. zn. 2 Cdo/133/2011 z 29. septembra 2011 tak, že dovolanie odmietol a žalobcu zaviazal uhradiť žalovaným trovy dovolacieho konania.

Sťažovateľ v sťažnosti poukazuje na skutkové okolnosti relevantné v predmetnej veci, pričom namieta to, ako všeobecné súdy právne posúdili uvedené skutočnosti. V tejto súvislosti v sťažnosti uvádza:

«Okrem tejto zistenej a prejavenej vady sa v priebehu konania zistilo, že informácie predávajúceho o stave vozidla neboli úplné resp. boli nesprávne.

V podaní zo dňa 12. 3. 2009 sme napríklad preukázali, že pri kontrole 19. 1. 2007 sa úradne   potvrdzuje   počet   najazdených   kilometrov   na   136.616.   V   kúpnej   zmluve   zo   dňa 29. 6. 2007 predávajúci potvrdzuje 136.000 najazdených kilometrov.

Z uvádzania nepravdivých údajov v kúpnej zmluve súd nevyvodil žiadne dôsledky. Skutočnosť, že na telese turbodúchadla je výslovne uvedený zákaz použitia silikónu. súdy   obišli   konštatovaním,   že   takýto   postup   síce   nie   je   správny,   avšak   aplikácia   tohto materiálu   neznamená   okamžité   spôsobenie   vady   alebo   znefunkčnenie   turbodúchadla, pretože k jeho znefunkčneniu došlo až v neskoršom období.

Ide o nedodržanie predpísanej technológie pre opravu veci. Súdy   sa   nevyporiadali   ani   s   charakterom   uzavretej   kúpnej   zmluvy   v   súvislosti s oprávnením žalovaného i na podpísanie kúpnej zmluvy.

Na záver zmluvy je bez akéhokoľvek odkazu za predávajúceho pečiatka a podpis B.a za kupujúceho Ž.. V záhlaví zmluvy meno B. T. sa neuvádza a neuvádza sa ani dôvod jeho podpisu.

Vzhľadom na tento právny a faktický stav okresný súd sa nevysporiadal so vznesenou námietkou,   že   žalovaný   2   konal   v   rozpore   so   znením   §   31   ods.   1   OZ   a   preto   platí nevyvrátiteľná domnienka (§ 32 ods. 1 OZ), že koná vo vlastnom mene....

Okresný súd nevyvodil z toho žiadne závery. Listiny   o   sprostredkovaní   predaja   boli   predložené   až   dodatočne   v   konaní   pred súdom.

Podľa   posúdenia   tejto   otázky   by   mohla   následne   nastať   situácia,   že   išlo   o   typ spotrebiteľskej zmluvy (§ 2 a nasl. zák. č. 250/2007 Z. z. a § 52 a nasl. OZ).

Zhňujúc uvedené námietky možno konštatovať, že súd okrem toho, že vyhodnotil veci jednostranne iba   v prospech   tvrdení   žalovaných,   nevyporiadal   sa s jednotlivými bodmi žaloby.

Na strane 2 rozsudku odvolacieho súdu je doslova uvedené: „V tomto smere súd prvého stupňa správne analyzoval, že vytknutie vád a uplatnenie práv vyplývajúcich   zo   zodpovednosti   za vady,   pokiaľ   ide o   vadu   turbodúchadla,   nie   je dôvodné, aj keď bolo robené v zákonom stanovenej lehote a uplatnenie ďalších nárokov týkajúcich sa tzv. skrytých vád a nárokov súvisiacich s úhradou nevyhnutných nákladov vzniknutých v súvislosti s uplatnením práv vyplývajúcich zo zodpovednosti za vady, nebolo uskutočnené v zákonom stanovenej lehote danej ustanovením § 599 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka.“

Z tohto pre nás ťažko zrozumiteľného textu nie je zrejmé, v čom spočíva chybný postup žalobcu, alebo v čom spočíva odmietnutie práva žalobcu na účinnú reklamáciu vady a náhradu nevyhnutných nákladov resp. na poskytnutie zľavy kúpnej ceny.

K prevzatiu vozidla došlo 29. 6. 2007 a po neúspešnej reklamácií žaloba na súd bola podaná 16.7.2008 a žalovaní sa k nej vyjadrili 23. 9. 2008.

Všetko sa teda odohralo v lehote 24 mesiacov od prevzatia veci, ako sa to uvádza v § 599 ods. 1, 2 OZ.

Podobne   nie   je   z   rozsudku   zrejmé,   ako   bola   vyhodnotená   znalcom   zistená a potvrdená vada na turbodúchadle. Predsa je úplne zrejmé, že táto skrytá vada trvala v čase prevzatia vozidla.

Pri   kúpe   vozidla   sa   predsa   nerozoberá   turbodáchadlo,   aby   sa   zistilo,   či   má predpísané tesnenie.»

K namietanému uzneseniu najvyššieho súdu sťažovateľ v sťažnosti uvádza:„Z hľadiska odôvodnenosti dovolania dovolací súd opomenul posúdiť skutočnosť, že

- išlo o vadu veci, ktorá sa prejavila po prevzatí veci ale nepochybne jestvovala v čase prevzatia vozidla, keďže súčiastka turbodúchadla bola vadná takým spôsobom, že proti výslovnému zákazu na tesnenie bol použitý silikon. Tento stav spôsobil, že pri drobení sa silikonu upchali sa kanálikv na prívod oleja a auto funkčne zlyhalo.

- išlo o vadu, ktorá bola uplatnená včas v lehote podľa § 597 ods. 1 OZ. No a odvolací súd tento záver okresného súdu - bez prejednania veci na pojednávaní a bez možnosti sa k zmene vyjadriť - uzavral tak, že je potrebné aplikovať § 599 ods. 1, 2 OZ. Súdy   nesprávne   aplikovali   ustanovenie   zákona.   V   rozsudku   odvolacieho   súdu   sa hodnotí iba postoj žalovanej 2 - majiteľky auta, a nie aj postoj žalovaného 1, ktorý podľa sprostredkovateľskej   zmluvy   mal   zabezpečiť   pred   predajom   vozidla   jeho   odbornú prehliadku, čo zrejme nesplnil a nevedel na súde predložiť o tom žiadny doklad. Nepredložil ani servisnú knižku k vozidlu o opravách vozidla.

Súdy vo svojom stanovisku pochybili v tom, že nedodržali zásadu predvídateľnosti práva, ako je priebežne judikované pri reklamácii skrytých vád u vecí, ktoré sa odpredávajú cestou autobazáru.

Svoje   odmietajúce   stanovisko   dovolací   súd   založil   iba   na   tom,   že   v   prípade nesprávneho hodnotenia dôkazov nejde o dôvod, ktorý by zakladal prípustnosť dovolania. Z toho dôvodu ani vecne nesprávne rozhodnutie nezakladá dôvod dovolania.

Nejde však iba o nesprávnosť hodnotenia dôkazov, ale ide o nesprávnu aplikáciu právnych predpisov.

Nepochybne išlo o skrytú vadu, ktorá jestvovala v čase predaja vozidla, čo výslovne vyplýva z posudku znalca. Nedovolené použitie silikonu namiesto tesnenia je vada, ktorá sa prejaví postupne, ako sme už vyššie uviedli.

Ak pri bežnom použití auta toto turbodúchadlo zlyhá a zistí sa,   že bolo zlepené silikonom, potom tu nejde o názor žalobcu na vyhodnotenie súdu, že taká vada v čase predaja   nebola,   ale   o   objektívne   zistenie   (viď   R   č.   9/2003.   zošit   1.   str.   46.   sp.   zn. 5Co 133/00).

Princíp riadneho chodu spravodlivosti v zmysle článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských   práv   a   základných   slobôd   resp.   čl.   46   ods.   1   Ústavy   SR.   zaväzuje   súdy   na odôvodňovanie súdnych rozhodnutí (rozsudkov a uznesení); nemôže sa to chápať tak, že sa vyžaduje podrobná odpoveď na každý argument. Pokiaľ sa však rozhodnutie odvolacieho súdu nebude zaoberať odvolaním brojacim práve proti dôvodom uvedeným v rozhodnutí prvého stupňa, takýto postup je nezlučiteľný so zásadou spravodlivosti konania (Rozsudok NS SR sp. zn. 2Cdo 170/2005).“

Na základe týchto skutočností sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd takto rozhodol:„... Základné práva P. Ž. podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.   zn. 2Cdo 133/2011 zo dňa 29.   9.   2011 boli porušené.

... Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2 Cdo 133/2011 zo dňa 29. 9. 2011 zrušuje a vec vracia Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky na ďalšie konanie.... P. Ž. priznáva náhradu trov konania (právneho zastupovania) v sume 228.-Eur, ktorú je Najvyšší súd Slovenskej republiky povinný zaplatiť na účet právneho zástupcu... do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.“

Ešte   pred   predbežným   prerokovaním   sťažnosti   sudca   IV.   senátu   ústavného   súdu Ladislav Orosz (ďalej aj „oznamovateľ“) listom z 28. marca 2013 v zmysle § 27 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) predsedníčke ústavného súdu oznámil, že vo veciach uvedených v oznámení je členom senátu IV. ÚS (ako sudca spravodajca, resp. člen senátu). Vo všetkých uvedených veciach figuruje na strane odporcu (aj) najvyšší súd, a to   v   rámci   jeho   rozhodovacej   činnosti   (trestnoprávnej,   občianskoprávnej, obchodnoprávnej a správnej). Oznamovateľ, aj keď sa necítil byť v uvedených veciach predpojatý pri výkone funkcie sudcu a bol pripravený rozhodnúť o sťažnostiach objektívne a nestranne, vzhľadom na (i) podané trestné oznámenie JUDr. Š. H. (predsedu najvyššieho súdu) z 22. februára 2013 proti jeho osobe, ako aj (ii) JUDr. Š. H. v televízii 21. februára 2013   a   11.   marca   2013   prezentované   osobné   invektívy   proti   jeho   osobe   predložil   vec predsedníčke   ústavného   súdu   na   zabezpečenie   postupu   podľa   §   28   ods.   2   zákona   o ústavnom súde.

Prvý senát ústavného súdu uznesením č. k. I. ÚS 367/2013-8 z 5. júna 2013 rozhodol tak,   že   sudca   IV.   senátu   ústavného   súdu   Ladislav   Orosz   vo   veci   vedenej   pod   sp.   zn. Rvp 4136/2011 nie je vylúčený z výkonu sudcovskej funkcie. V nadväznosti na to IV. senát ústavného súdu v konaní o sťažnosti sťažovateľa pokračoval ďalej.

II.

Ústavný súd podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde ústavný súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   návrhy   vo   veciach,   na   ktorých prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy   podané   oneskorene,   môže   ústavný   súd   na   predbežnom   prerokovaní   odmietnuť uznesením   bez   ústneho   pojednávania.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je zjavne   neopodstatnený.   Ak   ústavný   súd   navrhovateľa   na   také   nedostatky   upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

Z   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   vyplýva,   že   úlohou   ústavného súdu   pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená. V súlade   s   konštantnou   judikatúrou   ústavného   súdu   za   zjavne   neopodstatnenú   možno považovať   sťažnosť   vtedy,   keď   namietaným   postupom   alebo   namietaným   rozhodnutím príslušného   orgánu   verejnej   moci   nemohlo   dôjsť   k   porušeniu   základného   práva   alebo slobody,   ktoré   označil   sťažovateľ,   a   to   buď   pre   nedostatok   príčinnej   súvislosti   medzi označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03).

Podľa   svojej   konštantnej   judikatúry   ústavný   súd   nie   je   súčasťou   systému všeobecných   súdov,   ale podľa   čl.   124   ústavy   je   nezávislým   súdnym   orgánom   ochrany ústavnosti.   Z   tohto   ústavného   postavenia   vyplýva,   že   úlohou   ústavného   súdu   nie   je zastupovať   všeobecné   súdy,   ktorým   predovšetkým   prislúcha   interpretácia   a   aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie   a   aplikácie   s   ústavou   alebo   kvalifikovanou   medzinárodnou   zmluvou o ľudských právach a základných slobodách (napr. I. ÚS 19/02, I. ÚS 27/04, I. ÚS 74/05).

Právomoc   ústavného   súdu   konať   a   rozhodovať   podľa   čl.   127   ods.   1   ústavy o namietaných   porušeniach   ústavou   alebo   príslušnou   medzinárodnou   zmluvou garantovaných práv a slobôd je založená na princípe subsidiarity, v zmysle ktorého ústavný súd o namietaných zásahoch do týchto práv alebo slobôd rozhoduje len v prípade, že je vylúčená   právomoc   všeobecných   súdov,   alebo   v   prípade,   ak   by   účinky   výkonu   tejto právomoci   všeobecným   súdom   neboli   zlučiteľné   s   ústavou   alebo   kvalifikovanou medzinárodnou   zmluvou.   V   nadväznosti   na   to   nie   je   ústavný   súd   zásadne   oprávnený preskúmavať   a   posudzovať   právne   názory   všeobecného   súdu,   ktoré   ho   pri   výklade a uplatňovaní   zákonov   viedli   k   rozhodnutiu,   ani   preskúmavať,   či   v   konaní   pred všeobecnými súdmi bol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu len vtedy, ak by ním vyvodené závery   boli   zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a   tak   z   ústavného   hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02).

Sťažovateľ   v   sťažnosti   namieta   porušenie   základného   práva   podľa   čl.   46   ods.   1 ústavy uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 2 Cdo/133/2011 z 29. septembra 2011.

Najvyšší súd ako dovolací súd v odôvodnení namietaného uznesenia z 29. septembra 2011,   ktorým   odmietol   dovolanie   sťažovateľa,   poukázal   na   to,   že   procesné   podmienky v dovolacom   konaní   upravuje   §   236   Občianskeho   súdneho   poriadku   (ďalej   aj   „OSP“). Najvyšší súd v tejto súvislosti uviedol:

„Keďže v preskúmavanej veci je dovolaním napadnutý rozsudok v časti, v ktorej odvolací súd potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej, pričom vo výroku svojho rozhodnutia   nevyslovil   prípustnosť   dovolania,   ani   nebolo   potvrdené   rozhodnutie   súdu prvého   stupňa,   ktorým   vo   výroku   vyslovil   neplatnosť   zmluvnej   podmienky   podľa   §   153 ods. 3 a 4, a vo veci samej dosiaľ nebolo dovolacím súdom vydané rozhodnutie, ktoré by bolo pre odvolací súd záväzné, je nesporné, že prípustnosť dovolania žalobcu z ustanovenia § 238 ods. 1 až 3 O. s. p. vyvodiť nemožno.“

Následne   najvyšší   súd   skúmal,   či   dovolanie   nie   je   prípustné   podľa   §   237   OSP, pričom sa zaoberal osobitne tým, či je splnený dovolací dôvod podľa § 237 písm. f) OSP, teda či postupom všeobecných súdov sťažovateľovi nebola odňatá možnosť konať pred súdom.   Poukázal   na   dovolaciu   námietku   sťažovateľa,   že   odvolací   súd   rozhodol   bez nariadenia pojednávania, pričom uviedol:

„Odvolací súd rozhodol v predmetnej veci v súlade s § 214 O. s. p. bez nariadenia pojednávania. Rozsudok v súlade s § 156 ods. 1 a 3 O. s. p. verejne vyhlásil, pričom oznámenie o verejnom vyhlásení rozsudku bolo vyvesené na úradnej tabuli súdu 19. januára 2011 (rozhodnutie bolo vyhlásené 16. februára 2011 o 9.30 hod.). Odvolací súd neopakoval a ani nevykonával doplnenie dokazovania, pri svojom rozhodnutí vychádzal zo skutkových zistení na základe dokazovania vykonaného prvostupňovým súdom. Zo spisu nevyplýva ani to,   že   by   išlo   o   dôležitý   verejný   záujem   (Dohovor   o   ľudských   právach   a   základných slobodách   nevyžaduje   a   ani   z   judikatúry   ESĽP   nevyplýva,   že   by   sa   malo   na   všetkých súdnych inštanciách pojednávanie vykonať verejne). Ak teda rozhodoval súd prvého stupňa na   pojednávaní,   odvolací   súd   v   zásade   nemusí   nariadiť   pojednávanie.   Doposiaľ   ESĽP nejudikoval, čo je dôležitý verejný záujem a navrhované ustanovenie necháva odvolacím senátom voľnú úvahu, kedy nariadia pojednávanie z dôležitého verejného záujmu. Spravidla pôjde o veci týkajúce sa v rôznych súvislostiach väčšieho okruhu osôb, napr. spory týkajúce sa územného celku, sídliska a pod.“

K   námietke   sťažovateľa,   že   odvolací   súd   nevykonal   dôkazy,   ktoré   v   odvolaní navrhol, najvyšší súd uviedol:

„Pokiaľ dovolateľ namietal, že odvolací súd mu odňal možnosť konať pred súdom tým, že nevykonal ním navrhnuté dôkazy, treba uviesť, že podľa ustálenej judikatúry platí, že takýto postup súdu nemožno zásadne považovať za odňatie možnosti konať pred súdom. Účastníci sú totiž povinní označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení, pričom za dôkaz môžu   slúžiť   všetky   prostriedky,   ktorými   možno   zistiť   stav   veci,   najmä   výsluch   svedkov, znalecký   posudok,   správy   a   vyjadrenia   orgánov   a   právnických   osôb,   listiny,   ohliadka a výsluch účastníkov (§ 120 ods. 1 veta prvá a § 125 veta prvá O. s. p.). O tom, ktoré z navrhnutých dôkazov (ale aj tých, ktoré navrhnuté neboli) budú vykonané, rozhoduje však súd. Z uvedeného je zrejmé, že Občiansky súdny poriadok účastníkovi konania priznáva právo vykonanie určitého dôkazu navrhnúť. Toto procesné oprávnenie dovolateľ v danej veci aj využil (nebolo mu odňaté). Rozhodnutie o tom, či navrhnutý dôkaz bude vykonaný, ponecháva súdu. Odvolací súd preto svojím postupom dovolateľa nevylúčil z realizácie žiadneho procesného práva, ktoré mu Občianky súdny poriadok priznáva.“

Najvyšší súd poukázal tiež na námietku sťažovateľa o tom, že rozsudok krajského súdu   je   nepreskúmateľný   a   nedostatočne   odôvodnený,   čím   mal   byť   naplnený   dovolací dôvod podľa § 237 písm. f) OSP. V tejto súvislosti najvyšší súd v odôvodnení svojho uznesenia odkázal na relevantnú judikatúru ústavného súdu, pričom uviedol:

„... odvolací súd v odôvodnení napadnutého rozhodnutia uviedol stručne rozhodujúci skutkový stav, primeraným spôsobom opísal priebeh konania, stanoviská oboch procesných strán k prejednávanej veci, výsledky vykonaného dokazovania, obsah odvolania a citoval právne predpisy, ktoré aplikoval na prejednávaný prípad a z ktorých vyvodil svoje právne závery.   Závery,   ktoré   prijal,   primerane   vysvetlil.   Z   odôvodnenia   napadnutého rozsudku odvolacieho   súdu   nevyplýva   jednostrannosť,   ani   taká   aplikácia   príslušných   ustanovení všeobecne   záväzných   právnych   predpisov,   ktorá   by   bola   popretím   ich   účelu,   podstaty a zmyslu. Najvyšší súd Slovenskej republiky dospel k názoru, že skutkové a právne závery odvolacieho súdu nie sú v danom prípade zjavne neodôvodnené a nezlučiteľné s čl. 46 ods. 1   Ústavy   Slovenskej   republiky   a   že   odôvodnenie   dovolaním   napadnutého   rozsudku odvolacieho súdu ako celok spĺňa parametre zákonného odôvodnenia (§ 157 ods. 2 O. s. p.). Za porušenie základného práva zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky v žiadnom prípade nemožno považovať to, že odvolací súd neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa predstáv žalobcu. Vadu konania v zmysle § 237 písm. f) O. s. p. dovolací súd nezistil, preto prípustnosť dovolania nemožno vyvodiť ani z tohto ustanovenia.“

Najvyšší súd sa tiež vysporiadal s ďalšími dovolacími námietkami sťažovateľa takto:„Žalobca ako dovolací dôvod ďalej uviedol, že napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O. s. p.).... Treba uviesť, že nesprávne právne posúdenie veci (omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav) je síce relevantným dovolacím dôvodom, samo osebe ale prípustnosť dovolania nezakladá (nemá základ vo vade konania v zmysle § 237 O. s. p. a nespôsobuje zmätočnosť rozhodnutia). V dôsledku toho by posúdenie, či odvolací súd použil na zistený skutkový stav správny právny predpis a či ho aj správne aplikoval, prichádzalo do úvahy až vtedy, keby dovolanie bolo procesne prípustné. O taký prípad ale v danej veci nejde. Pre úplnosť - k formuláciám v dovolaní, ktoré nasvedčujú, že dovolateľ namieta aj nesprávne hodnotenie dôkazov - dovolací súd dodáva, že v prípade nesprávnosti hodnotenia dôkazov nejde o dôvod, ktorý by zakladal prípustnosť dovolania podľa § 237 O. s. p. Ak aj súd nesprávne vyhodnotí niektorý z vykonaných dôkazov, môže byť jeho rozhodnutie z tohto dôvodu vecne nesprávne; táto samotná skutočnosť však prípustnosť dovolania nezakladá. Nesúhlas   dovolateľa   s   vyhodnotením   dôkazov   súdom   nie   je   ani   dovolacím   dôvodom   v zmysle § 241 ods. 2 O. s. p. (viď tiež R 42/1993).“

Na   tomto   základe   najvyšší   súd   dovolanie   sťažovateľa   odmietol   z   dôvodu,   že dovolanie podľa § 238 OSP nebolo prípustné a vady podľa § 237 OSP nezistil.

  Základom   argumentácie   sťažovateľa   je   jeho   nesúhlas   s   právnym   názorom najvyššieho súdu ako dovolacieho súdu.

Z odôvodnenia namietaného uznesenia je zrejmé, že najvyšší súd ako dovolací súd sa podrobne   zaoberal   jednotlivými   dovolacími   námietkami   sťažovateľa,   ktoré   primeraným spôsobom vyhodnotil a svoje závery odôvodnil. Ústavný súd konštatuje, že právne závery najvyššieho súdu ako dovolacieho súdu nie sú založené na svojvoľnej interpretácii, prípadne aplikácii   príslušných   ustanovení   Občianskeho   súdneho   poriadku   (najmä   ustanovenia týkajúce   sa   podmienok   konania   o dovolaní).   Najvyšší   súd   v   odôvodnení   namietaného uznesenia   uviedol   argumentáciu,   ktorá   dostatočným   spôsobom   odôvodňuje   jeho   záver o tom, že nie je naplnený dovolací dôvod podľa § 237 písm. f) OSP a že ďalšia dovolacia argumentácia   sťažovateľa   (námietka   nesprávneho   právneho   posúdenia   veci)   nezakladá prípustnosť dovolania, preto nejde o rozhodnutie, ktoré by bolo zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a preto ústavný súd považuje namietané uznesenie najvyššieho súdu za ústavne udržateľné.

Ústavný   súd   v   tejto   súvislosti   poukazuje   na   to,   že   aj   argumentácia   sťažovateľa v sťažnosti   je zameraná na skutkové   zistenia, ktoré   okresný   súd   vyvodil   z vykonaných dôkazov, a tiež na právne hodnotenie tohto skutkového stavu. Ústavný súd už konštatoval, že   odlišné   právne   hodnotenie   skutkového   stavu   je   klasickým   východiskom   sporového konania,   kde   v   súdnom   konaní   proti   sebe   stoja   účastníci   konania,   ktorí   majú   odlišný a protichodný názor na vzniknutú skutkovú situáciu, ktorá spravidla vyplýva zo zmluvného vzťahu   medzi   sporovými   stranami.   Súd,   ktorý   rozhoduje   spor   účastníkov   konania,   pri rozhodnutí v prospech   jedného z účastníkov rozhodne v zásade aj v súlade s právnym názorom úspešného účastníka, teda spravidla v rozpore s právnym názorom neúspešného účastníka (m. m. IV. ÚS 135/2012). Skutočnosti, ktoré sťažovateľ uvádza v sťažnosti, sú podľa názoru ústavného súdu výrazom výlučne jeho odlišného právneho názoru na predmet sporu. Skutkové otázky nie sú predmetom dovolacieho konania, dovolací súd nie je súdom skutkovým a nevykonáva dokazovanie (§ 243a ods. 2 OSP). Otázku právneho posúdenia možno uplatniť len v prípade, ak je dovolanie inak prípustné, pričom v tomto prípade o takú situáciu   nešlo.   Sťažovateľom   uvádzané   skutočnosti   nijako   neindikujú   také   pochybenia najvyššieho súdu v namietanom konaní a v jeho uznesení, ktoré by mali ústavnoprávny rozmer,   teda   ktoré   by   naznačovali   možnosť   vysloviť   porušenie   označeného   základného práva sťažovateľa podľa ústavy.  

V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje na svoju judikatúru, v ktorej už konštatoval, že postup súdneho orgánu, ktorý koná v súlade s procesnoprávnymi a hmotnoprávnymi predpismi konania v občianskoprávnej alebo trestnoprávnej veci, nemožno považovať za porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (I. ÚS 8/96, I. ÚS 6/97). Ústavný súd nezistil   také   skutočnosti,   ktoré   by   naznačovali   možnosť   porušenia   základného   práva sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 ústavy postupom najvyššieho súdu v namietanom konaní a jeho uznesením z 29. septembra 2011. Skutočnosť, že sťažovateľ sa s právnym názorom najvyššieho súdu ako dovolacieho súdu nestotožňuje, nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej   neodôvodnenosti   alebo   arbitrárnosti   tohto   názoru   a   nezakladá   ani   oprávnenie ústavného súdu   nahradiť jeho právny názor svojím vlastným. O svojvôli pri   výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam. Podľa názoru ústavného súdu predmetný právny výklad príslušných ustanovení Občianskeho súdneho poriadku najvyšším súdom ako dovolacím súdom takéto nedostatky nevykazuje.

Na   tomto   základe   ústavný   súd   dospel   k   záveru,   že   v   danom   prípade   neexistujú skutočnosti, ktoré by signalizovali možnosť vyslovenia porušenia základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 2 Cdo/133/2011 z 29. septembra 2011 po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie, a preto ju pri predbežnom prerokovaní odmietol z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Vzhľadom   na odmietnutie   sťažnosti   ako celku   stratilo   opodstatnenie   zaoberať sa ďalšími návrhmi sťažovateľa uvedenými v sťažnosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 24. júla 2013