znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

IV. ÚS 449/2012-31

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   7.   novembra   2012 v senáte   zloženom   z   predsedníčky   Ľudmily   Gajdošíkovej   a zo   sudcov   Jána   Lubyho a Ladislava   Orosza   v   konaní   o   sťažnosti   Ing.   B.   S.   -   R.,   zastúpeného   B.   Advokátska kancelária s. r. o., B., konajúca prostredníctvom konateľa a advokáta JUDr. M. B., ktorou namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva   podľa   čl. 6   ods. 1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd postupom Okresného súdu Lučenec v konaní vedenom pod sp. zn. 6 C 76/2004, za účasti Okresného súdu Lučenec, takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo Ing. B. S. - R. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa   čl. 48 ods. 2 Ústavy   Slovenskej republiky   a právo na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd   postupom   Okresného   súdu   Lučenec   v   konaní vedenom   pod   sp. zn.   6 C 76/2004 p o r u š e n é   b o l i.

2.   Okresnému súdu Lučenec   p r i k a z u j e,   aby v konaní vedenom pod sp. zn. 6 C 76/2004 konal bez zbytočných prieťahov.

3. Ing. B. S. – R. p r i z n á v a   finančné zadosťučinenie v sume 2 500 € (slovom dvetisícpäťsto eur), ktoré mu j e   Okresný súd Lučenec   p o v i n n ý   vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Okresný súd Lučenec   j e   p o v i n n ý   uhradiť Ing. B. S. – R. trovy konania v sume 323,50 € (slovom tristodvadsaťtri eur a päťdesiat centov) na účet B. Advokátska kancelária s. r. o., B., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením   sp. zn. IV. ÚS 449/2012   z 28.   augusta   2012   prijal   podľa   § 25   ods. 3   zákona   Národnej   rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť Ing. B. S. - R. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských   práv   a   základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   postupom   Okresného   súdu Lučenec   (ďalej   len   „okresný   súd“)   v   konaní   vedenom   pod   sp. zn.   6 C 76/2004   (ďalej aj „namietané konanie“).

Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ podal 23. augusta 2004 okresnému súdu návrh na začatie konania, ktorým sa domáhal zaplatenia sumy 1 895,37 € s prísl.

Sťažovateľ uviedol, že ku dňu podania sťažnosti ústavnému súdu nebolo konanie v jeho právnej veci právoplatne skončené.

Okrem toho, že sa sťažovateľ domáha, aby ústavný súd podľa čl. 127 ústavy vyslovil, že postupom okresného súdu bolo porušené jeho základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a právo na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, zároveň navrhuje prikázať okresnému súdu konať   v   napadnutom   konaní   bez   zbytočných   prieťahov.   Napokon   sa   domáha priznania finančného zadosťučinenia v sume 3 000 € a úhrady trov konania.

Okresný   súd   sa   na   základe   výzvy   ústavného   súdu   vyjadril   k   sťažnosti   podaním sp. zn. Spr. 1509/2012 doručeným ústavnému súdu 25. júna 2012, v ktorom sa okrem iného uvádza:

„Z   chronologického   prehľadu   jednotlivých   procesných   úkonov   vyplýva,   že   súd vo veci konal priebežne, okrem obdobia od decembra 2005 do októbra 2006, avšak od tej doby napriek pravidelnostiam úkonov sudcu vec objektívne nebolo možné skončiť. Dĺžka konania je ovplyvnená skutočnosťou, že na strane žalovaného je subjektívna kumulácia približne 200 právnych subjektov – fyzických osôb, z ktorých v samotnom návrhu na začatie konania boli viacerí už pred podaním návrhu mŕtvi, t. z. nemali právnu subjektivitu už v čase,   keď   žalobca   žalobu   podával.   Následne   v   priebehu   konania   dochádzalo   taktiež k úmrtiam   jeho   účastníkov,   na   čo   musel   súd   reagovať   a   v   konaní   ďalej   pokračovať   s dedičmi po ukončení dedičského konania po týchto účastníkoch. Uvedené skutočnosti mali vplyv na dĺžku samotného konania. Posledným úkonom je pojednávanie vo veci samej zo dňa 06. 06. 2012, pričom samotní účastníci požiadali o odročenie pojednávania z dôvodu poskytnutia 30-dňovej lehoty za účelom mimosúdneho vyriešenia sporu.

Z   vyššie   uvedených   dôvodov   preto   Okresný   súd   Lučenec   nesúhlasí   s   tvrdením sťažovateľa Ing. B. S., že konaním tunajšieho súdu došlo k porušeniu jeho ústavných práv.“K   vyjadreniu   okresného   súdu   sťažovateľ   zaujal   stanovisko   podaním   doručeným ústavnému súdu 19. októbra 2012, v ktorom okrem iného uviedol:

«Na základe predmetnej výzvy sa písomne vyjadrujeme k stanovisku predsedníčky Okresného   súdu   Lučenec   sp. zn.   Spr. 1509/2012   zo   dňa   19. 06. 2012   (ďalej   len „Stanovisko“) a k tomuto uvádzame nasledovné:

Skutočnosti,   ktoré   sú   obsahom   vyššie   citovaného   Stanoviska,   považujeme   iba za účelovú obranu, ktorá podľa nášho názoru nemôže zbaviť a ani nezbavuje Okresný súd Lučenec   zodpovednosti   za   stav,   v   akom   sa   napadnuté   konanie   nachádza   v   čase rozhodovania   Ústavného   súdu   Slovenskej   republiky   o   podanej   ústavnej   sťažnosti na porušenie práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov.

Považujeme   za   vhodné   opätovne   poznamenať,   že   nutnosť   zisťovania   výsledkov dedičských   konaní   z   dôvodu   úmrtí   niekoľkých   žalovaných   –   fyzických   osôb   nemôže odôvodňovať   a   už   vôbec   nie   ospravedlniť   celkovú   neprimeranú   dĺžku   posudzovaného súdneho konania.

Podľa   nášho   názoru   preto   možno   konštatovať,   že   aj   napriek   skutočnosti,   že   ide o konanie s pomerne veľkým počtom účastníkov, nie je ústavnoprávne akceptovateľné, že napadnuté konanie nebolo právoplatne skončené ani po viac ako ôsmich (8) rokoch od jeho začatia (viď. napr. IV. ÚS 155/2009, IV. ÚS 82/2010, IV. ÚS 486/2011, IV. ÚS 502/2011). Ďalej,   súčasťou   Stanoviska   k   sťažnosti   bol   aj   prehľad   procesných   úkonov doterajšieho priebehu napadnutého konania. Z predloženého prehľadu však vyplýva, že viaceré   úkony,   ktoré   Okresný   súd   Lučenec   v   tejto   veci   vykonal,   možno   považovať   iba za jednoduché (nenáročné) úkony smerujúce napr. k zisteniu pobytu účastníkov konania, či k doplneniu návrhu na začatie konania atď.

Tvrdenie   Okresného   súdu   Lučenec,   že   (citácia):   „Z   chronologického   prehľadu jednotlivých procesných úkonov vyplýva, že súd vo veci konal priebežne, okrem obdobia...“, ešte nevylučuje, že napriek tomu konal v tejto veci neefektívne a nesústredne.

Preto   pri   tejto   príležitosti   podotýkame,   že   nielen   nečinnosť,   ale   aj   nesprávna a predovšetkým neefektívna činnosť všeobecného súdu môže zapríčiniť porušenie ústavou zaručeného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, a to v prípade, ak takáto jeho   činnosť   nesmerovala   k   odstráneniu   právnej   neistoty   týkajúcej   sa   tých   práv,   kvôli ktorým sa Sťažovateľ na neho obrátil s návrhom, aby o jeho veci rozhodol (viď. napr. IV. ÚS 22/2002, III. ÚS 103/2009).

Tak,   ako   sme   už   uviedli   v   podanej   ústavnej   sťažnosti,   postup   Okresného   súdu Lučenec   bol   vo   viacerých   obdobiach   konania   neefektívny   a   nesústredený,   pričom v súvislosti s tým považujeme za potrebné opätovne poukázať na uznesenie Krajského súdu v Banskej Bystrici č. k. 15 Co 127/2008-453 zo dňa 30. 07. 2008, v ktorom sa konštatuje (citácia):   „... je   neúnosné,   aby   okresný   súd   postupoval   spôsobom,   že   doručuje   všetky rozhodnutia všetkým účastníkom konania, čo nie je praktické ani hospodárne a možné". Z vyššie uvedených dôvodov preto nesúhlasíme s tvrdením Okresného súdu Lučenec, že jeho konaním nedošlo k porušeniu základného práva Sťažovateľa podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

Práve naopak, máme za to, že celková dĺžka napadnutého konania, t. j.   konania vedeného na Okresnom súde Lučenec pod sp. zn. 6 C/76/2004, je z ústavného hľadiska neakceptovateľná   a neospravedlniteľná,   a   preto   na   základe   uvedených   skutočností navrhujeme, aby Ústavný súd Slovenskej republiky po vykonaní dokazovania vyniesol nález v znení, tak ako je uvedený v podanej ústavnej sťažnosti.»

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože dospel k názoru, že od neho nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

Z obsahu sťažnosti a zo súdneho spisu okresného súdu sp. zn. 6 C 76/2004 ústavný súd zistil tento priebeh a stav konania:

-23. augusta 2004 bol okresnému súdu doručený návrh sťažovateľa na vydanie platobného   rozkazu „o   zaplatenie   57 100   Sk   istiny   a 22 378   Sk   penálov z omeškania“ proti žalovanému „členovi U. C.“,

-10. septembra 2004 na základe výzvy okresného súdu z 3. septembra 2004 Obvodný   lesný   úrad   v L.   podaním   z 10.   septembra   2004   oznámil,   že „Spoločenstvo – U. C. je odo dňa 21. 12. 1998 na Obvodnom lesnom úrade v L. registrované ako spoločenstvo bez právnej subjektivity v súlade s § 10 zákona č. 181/1995 Z. z. pod por. č. 38/98/P“,

-17.   septembra   2004   bol   súdny   spis   sp. zn.   2   Ro/1517/2004   preradený   do civilného oddelenia a bola mu pridelená sp. zn. 6 C/76/2004,

-25.   októbra   2004   okresný   súd   uznesením   vyzval   sťažovateľa,   aby   doplnil návrh v lehote 20 dní (doplnený návrh bol okresnému súdu predložený 18. novembra 2004),

-23. novembra 2004 okresný súd uznesením vyzval sťažovateľa, aby v lehote 20 dní opätovne doplnil ním predložený doplnený návrh,

-1.   júna   2005   okresný   súd   uznesením   opätovne   vyzval   sťažovateľa,   aby v lehote   5 dní   doplnil   návrh   na   začatie   konania   a spresnil   petit   (doplnený návrh bol okresnému súdu predložený 9. júna 2005),

-12. júla 2005 okresný súd na základe čiastočného späťvzatia návrhu konanie proti žalovaným v 38., 46., 47., 68., 85.,120.,153. a 181. rade zastavil,

-19. júla 2005 okresný súd vydal vo veci platobný rozkaz, proti ktorému traja žalovaní   podali   odpor,   následne   3.   augusta   2005   podala   odpor   aj   ďalšia žalovaná,

-24. augusta 2005 okresný súd zisťoval pobyt niektorých účastníkov konania prostredníctvom registra obyvateľov Slovenskej republiky,

-11. novembra 2005 okresný súd uznesením vyzval účastníkov konania, ktorí podali vo veci odpor, na zaplatenie súdneho poplatku,

-22.   novembra   2006   uskutočnené   pojednávanie   bolo   odročené   na   neurčito s tým,   že „zástupcovia   P.   predložia   do   termínu   ďalšieho   pojednávania splnomocnenia   od   všetkých   odporcov...   Potom   bude   vytýčený   nový   termín pojednávania...“,

-20. apríl 2007 – „žiadosť o vytýčenie pojednávania“,

-21. máj 2007 – „žiadosť o vytýčenie pojednávania“ – urgencia,

-25. júl 2007 – „žiadosť o vytýčenie pojednávania“ – urgencia,

-11. októbra 2007 okresný súd vypočul predsedu U. C.,

-11. februára 2008 okresný súd konanie uznesením zastavil,

-3. marca 2008 bolo okresnému súdu doručené odvolanie sťažovateľa proti uzneseniu okresného súdu z 11. februára 2008,

-28. apríla 2008 okresný súd vydal opravné uznesenie,

-20. júna 2008 okresný súd predložil súdny spis na rozhodnutie Krajskému súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“),

-30. júla 2008 krajský súd uznesením sp. zn. 15 Co/127/2008 zrušil uznesenie okresného súdu č. k. 6 C/76/2004-338 z 8. februára 2008 a vec mu vrátil na ďalšie konanie,

-28. novembra 2008 okresný súd odročil pojednávanie na neurčito s tým, že „právny zástupca navrhovateľa oboznámi súd do 20. 1. 2009 s výsledkom mimosúdneho rokovania ohľadom uzavretia mimosúdnej dohody, prípadne do tohto termínu zašle zmenu návrhu ohľadne označenia účastníkov konania na strane odporcov“,

-17.   júla   2009   pojednávanie   sa   pre   neprítomnosť   účastníkov   konania neuskutočnilo a bolo odročené na 14. august 2009,

-16. septembra 2009 okresný súd na pojednávaní vyhlásil rozsudok,

-2.   novembra   2009   zákonná   sudkyňa   požiadala   predsedu   okresného   súdu „o predĺženie lehoty na napísanie rozsudku“ do 16. decembra 2009,

-3.   marca   2010   po   podaní   odvolania   proti   rozsudku   okresného   súdu žalovanými (odvolanie podané 4. januára 2010) bol súdny spis predložený na rozhodnutie krajskému súdu,

-23. júna 2010 krajský súd uznesením sp. zn. 15 Co/63/2010 zrušil rozsudok okresného   súdu   zo 16. septembra   2009 a vec   mu vrátil   na ďalšie konanie (súdny spis bol okresnému súdu vrátený 9. júla 2010),

-od 20. októbra 2010 do 21. novembra 2011 okresný súd realizoval procesné úkony zamerané na zisťovanie trvalého pobytu účastníkov konania, resp. ich právnych nástupcov,

-10. apríla 2012 okresný súd nariadil termín pojednávania na 6. jún 2012,

-6.   júna   2012   okresný   súd   odročil   pojednávanie   na   neurčito   s tým,   že účastníkom   konania   bola   poskytnutá   30-dňová   lehota   na „mimosúdne vyriešenie sporu“.

III.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovateľ sa svojou sťažnosťou   domáha vyslovenia porušenia základného práva podľa   čl. 48   ods. 2   ústavy,   podľa   ktorého   každý   má   právo,   aby   sa   jeho   vec   verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov.

Sťažovateľ zároveň namieta aj porušenie čl. 6 ods. 1 dohovoru, podľa ktorého každý má právo, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom.

Ústavný súd si pri výklade základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov garantovaného v čl. 48   ods. 2   ústavy   osvojil   judikatúru   Európskeho súdu   pre ľudské   práva   k   čl. 6   ods. 1   dohovoru,   pokiaľ   ide   o   právo   na   prejednanie   záležitosti v primeranej   lehote,   preto   v   obsahu   týchto   práv   nemožno   vidieť   zásadnú   odlišnosť (napr. II. ÚS 55/98, I. ÚS 132/03, IV. ÚS 105/07, IV. ÚS 90/2010).

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o   sťažnostiach   namietajúcich   porušenie   základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (čo platí, aj pokiaľ ide o čl. 6 ods. 1 dohovoru) vychádza zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu. Samotným prerokovaním veci na súde sa právna neistota osoby domáhajúcej sa rozhodnutia neodstraňuje. K stavu právnej istoty dochádza zásadne až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím súdu (m. m. IV. ÚS 221/04).

Základnou povinnosťou súdu je preto zabezpečiť taký procesný postup v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník konania obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.

Táto   povinnosť   súdu   vyplýva   z   § 6   Občianskeho   súdneho   poriadku   (ďalej   len „OSP“),   ktorý   súdom   prikazuje,   aby   v   súčinnosti   so   všetkými   účastníkmi   konania postupovali tak, aby ochrana ich práv bola rýchla a účinná, ďalej z § 100 ods. 1 prvej vety OSP, podľa ktorej len čo sa konanie začalo, postupuje v ňom súd i bez ďalších návrhov tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

Sudca je podľa § 117 ods. 1 druhej vety OSP povinný robiť vhodné opatrenia, aby sa zabezpečilo splnenie účelu pojednávania a úspešné vykonanie dôkazov. Ďalšia významná povinnosť pre sudcu vyplýva z § 119 ods. 1 OSP v znení účinnom v relevantnom čase, podľa ktorého sa pojednávanie môže odročiť len z dôležitých dôvodov, ktoré sa musia oznámiť. Ak sa pojednávanie odročuje, predseda senátu alebo samosudca spravidla oznámi deň, kedy sa bude konať nové pojednávanie.

Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom, a tým aj k   porušeniu   základného   práva   podľa   čl. 48   ods. 2   ústavy   a   práva   podľa   čl. 6   ods. 1 dohovoru,   ústavný   súd   v   súlade   so   svojou   doterajšou   judikatúrou   (III. ÚS 111/02, IV. ÚS 74/02, III. ÚS 142/03) zohľadňuje tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1), správanie účastníka súdneho konania (2) a postup samotného súdu (3). Za súčasť prvého kritéria sa považuje aj povaha prerokúvanej veci.

1. Pokiaľ ide o právnu a skutkovú zložitosť veci, ústavný súd konštatuje, že spory o zaplatenie   peňažnej   sumy   vyplývajúce   z občianskoprávnych,   resp.   obchodnoprávnych vzťahov   tvoria   bežnú   súčasť   rozhodovacej   agendy   všeobecných   súdov   a v zásade   ich nemožno považovať za právne ani skutkovo zložité. Aj keď možno v danej veci pripustiť určitú mieru skutkovej zložitosti najmä vzhľadom na celkový počet účastníkov konania na strane žalovaných, z ktorých niektorí v priebehu konania zomreli, a bolo potrebné konať s ich   právnymi   nástupcami,   ústavný   súd   je   toho   názoru,   že   táto   skutočnosť   nezbavuje okresný súd zodpovednosti za stav namietaného konania v čase meritórneho rozhodovania o sťažnosti ústavným súdom.

2. Ďalším kritériom, podľa ktorého ústavný súd zisťoval, či v namietanom konaní mohlo   dôjsť   k zbytočným   prieťahom,   bolo   správanie   sťažovateľa   ako   účastníka   tohto súdneho   konania.   Ústavný   súd   zastáva   názor,   že   aj   sťažovateľ   v procesnom   postavení navrhovateľa má určitý podiel na spomalení priebehu namietaného konania, a konštatuje, že na jeho ťarchu je potrebné pripísať skutočnosť, že návrhy sťažovateľa mali nedostatky, pričom na ich odstraňovanie okresný súd musel sťažovateľa opakovane vyzývať.

Ústavný   súd   uvedené   skutočnosti   zobral   do   úvahy   pri   rozhodovaní   o priznaní finančného zadosťučinenia.

3. Tretím kritériom, podľa ktorého ústavný súd zisťoval, či v namietanom konaní došlo   k zbytočným   prieťahom,   bol   postup   samotného   okresného   súdu.   Ústavný   súd nepovažoval   za   potrebné   osobitne   vyhodnocovať   priebeh   postupu   a jednotlivé   procesné úkony vykonané okresným súdom v namietanom konaní, pretože s poukázaním na svoju predchádzajúcu judikatúru (napr. IV. ÚS 121/2011, IV. ÚS 188/2011) konštatuje, že nie je z ústavnoprávneho hľadiska akceptovateľné, aby namietané konanie nebolo ani po viac ako ôsmich   rokoch   od   jeho   začatia   právoplatne   skončené.   Napriek   tomuto   konštatovaniu ústavný súd poukazuje aj na to, že priebeh namietaného konania bol poznačený obdobiami úplnej nečinnosti okresného súdu, konkrétne od 11. novembra 2005 do 22. novembra 2006 a následne od uvedeného dátumu do 10. októbra 2007, čo predstavuje nečinnosť v rozsahu takmer dvoch rokov.

Ústavný   súd   ďalej   dodáva,   že   namietaný   postup   okresného   súdu   bol   okrem nečinnosti poznačený aj neefektívnou činnosťou, čo vyplýva najmä z toho, že krajský súd v priebehu namietaného konania už dvakrát zrušil rozhodnutie okresného súdu (uznesenie o zastavení   namietaného   konania   z 8.   februára   2008,   rozsudok   okresného   súdu zo 16. septembra 2009).

V prvom   prípade   krajský   súd   uznesením   sp. zn.   15 Co/127/2008   z 30.   júla   2008 zrušil uznesenie okresného súdu sp. zn. 6 C/76/2004 z 8. februára 2008, keď v odôvodnení okrem iného uviedol:

„Z právnej úpravy vyplýva podstatný rozdiel spravovania a existovania spoločenstva v závislosti od toho, či spoločenstvo vzniklo bez právnej subjektivity alebo ako spoločenstvo s právnou subjektivitou. Podľa § 2 ods. 3 tohto zákona, ak tento zákon neustanovuje inak, vzťahujú sa na práva a povinnosti vlastníkov podielov spoločnej nehnuteľnosti ustanovenia Občianskeho   zákonníka.   Vzhľadom   na   citovaný   zákon   spoločníci,   teda   odporcovia   sú povinní   oznámiť   splnomocnenú   osobu,   ktorá   koná   za   členov   spoločenstva   bez   právnej subjektivity,   pričom   sa   na   nich   vzťahuje   ustanovenie   § 31   Občianskeho   zákonníka.   Aj z tohto pohľadu je potom neúnosné, aby okresný súd postupoval spôsobom, že doručuje všetky   rozhodnutia   všetkým   účastníkom   konania,   čo   nie   je   prakticky   ani   hospodárne a možné.

Odvolací   súd   preto   rozhodnutie   okresného   súdu   zrušil   ako   nedôvodné,   ktoré   sa nezakladá na riadne zistených a odôvodnených skutočnostiach.“

V druhom   prípade   krajský   súd   uznesením   sp. zn.   15 Co/63/2010   z 23.   júna 2010 zrušil a vrátil na konanie rozsudok okresného súdu č. k. 6 C/76/2004-529 zo 16. septembra 2009, keď v odôvodnení okrem iného uviedol, že „preskúmaním veci zistil, že rozhodnutie okresného   súdu   nie   je   správne   a   trpí   vadami,   ktoré   treba   v   konaní   odstrániť“. Ďalej poukázal na to, že v konaní pred okresným súdom došlo aj k procesným vadám, ktoré majú za následok nesprávnosť rozhodnutia vo veci, pričom pripomenul, že „Občiansky súdny poriadok zaviedol novelou § 29a, podľa ktorého v zmysle ods. 1 platí, že ak je v tej istej veci na jednej strane sporu počet účastníkov väčší ako 20 jednotlivým výkonom ich práv by mohol   byť   ohrozený   účel   a   rýchly   priebeh   konania   a   títo   účastníci   sa   nedohodnú   na spoločnom zástupcovi, navrhne ho súd a účastníkov vyzve, aby sa k nemu vyjadrili. Zároveň súd pripojí doložku, že ak sa účastníci nevyjadria v určitej lehote, bude sa predpokladať, že nemajú k ustanovenému zástupcovi pripomienky. Spoločný zástupca má rovnaké procesné postavenie   ako   splnomocnenec.   Spoločný   zástupca   nemôže   bez   písomného   súhlasu zastúpeného účastníka konania vziať za neho návrh späť.

Podľa ods. 2, ak účastník nesúhlasí s ustanovením spoločného zástupcu, môže súd vylúčiť prejednanie jeho nároku na samostatné konanie, ak to povaha veci dovoľuje. Z   obsahu   spisu   je   zrejmé,   že   navrhovateľ   na   danú   zmenenú   procesnú   situáciu reagoval a navrhol súdu postup v zmysle daného ustanovenia. Súd však zostal nečinný v tomto smere a tým si sťažil konanie v danej veci, čo nakoniec našlo odozvu aj v podanom odvolaní, s ktorým v tomto rozsahu bude potrebné prisvedčiť odporcom a čo nakoniec viedlo aj k zrušeniu daného rozhodnutia okrem iných vád...“.

Krajský súd upozornil aj na ďalšie pochybenie okresného súdu spočívajúce v tom, „že účastníci označení pod por. č. 145/ J. B. (zomrel 07. 08. 2004), 126/ D. G., 186/ E. H., sú uvedení ako účastníci konania, i keď je zrejmé, že už zomreli.

Ako bolo vyššie uvedené, J. B. nemôže byť účastníkom konania tak, ako to uviedol okresný súd. Z obsahu spisu vyplýva, že návrh bol podaný dňa 23. 08. 2004, J. B. zomrel 07. 08. 2004,   teda   ešte   pred   začatím   konania.   Z   tohto   pohľadu   prichádza   do úvahy aplikácia ust. § 103, § 104 Občianskeho súdneho poriadku. Ako bolo vyššie uvedené, v zmysle ust. § 19 O. s. p. spôsobilosť byť účastníkom konania má ten, kto má spôsobilosť mať práva a povinnosti, t. z., že pokiaľ daný účastník v čase podania návrhu už nežil, stratil spôsobilosť   byť   účastníkom   konania   smrťou   a   v   danom   prípade   ide   o neodstrániteľnú podmienku pre nedostatok spôsobilosti byť účastníkom konania a v takomto prípade súd musí konanie zastaviť.

Pri ďalších účastníkoch sa odvolaciemu súdu nepodarilo zistiť, kedy došlo k úmrtiu, v rozhodnutí tento údaj nie je uvedený. Okresný súd uviedol len to, že dedičské konanie je neukončené.   Takýto   postup   je   neprípustný.   Pokiaľ   by   aj   ostatní   účastníci   zomreli   pred podaním návrhu, prichádza do úvahy vyššie uvedený postup. Pokiaľ však k úmrtiu došlo po podaní návrhu na začatie konania, súd postupuje podľa § 107 Občianskeho súdneho poriadku, keď podľa ods. 1 platí, že ak účastník stratí spôsobilosť byť účastníkom konania skôr, ako sa konanie právoplatne skončilo, súd posúdi podľa povahy veci, či má konanie zastaviť alebo prerušiť alebo či môže v ňom pokračovať. Ak pri ďalších účastníkoch došlo k úmrtiu po podaní návrhu, okresný súd v zmysle daného ustanovenia mal konať s do úvahy prichádzajúcimi   dedičmi,   resp.   ak   dedičské   konanie   bolo   ukončené   s   dedičom.   Je   ale nepochybné, že na strane odporcov nemôže vystupovať mŕtvy účastník s odkazom na to, že dedičské konanie je neukončené...“.

Napokon ako na procesný nedostatok v postupe okresného súdu poukázal krajský súd na to, že „okresný súd síce rozhodol o príslušenstve pohľadávky, avšak jeho rozhodnutie v tejto časti nie je odôvodnené, povinnosťou súdu aj v takomto prípade je presne uviesť, kedy sa účastník či účastníci dostali do omeškania s plnením tej ktorej sumy tak, aby bolo závery   súdu   možné   preskúmať.   Taktiež   výrok   rozsudku,   pokiaľ   ide   o   úroky,   nie   je jednoznačne zrozumiteľný a nie je správny...“.

Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd dospel k záveru, že doterajším namietaným postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 6 C 76/2004 došlo k zbytočným prieťahom, a tým aj k porušeniu základného práva sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

IV.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak porušenie základných práv podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal.

Vzhľadom   na   to,   že   ústavný   súd rozhodol,   že základné   právo   sťažovateľa na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl. 48   ods. 2   ústavy   a   právo na prejednanie   jeho   záležitosti   v   primeranej   lehote   podľa   čl. 6   ods. 1   dohovoru bolo postupom okresného   súdu porušené,   prikázal   mu,   aby   vo   veci   konal   bez   zbytočných prieťahov a odstránil tak stav právnej neistoty, v ktorej sa nachádza sťažovateľ domáhajúci sa rozhodnutia súdu vo svojej veci.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha primeraného finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho domáha. Podľa § 56 ods. 5 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd rozhodne o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil, je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.

Sťažovateľ   sa   domáha   priznania   primeraného   finančného   zadosťučinenia   v sume 3 000 € z dôvodov uvedených vo svojej sťažnosti. Poukázal na to, že „právna neistota sťažovateľa... po dlhých rokoch ešte stále nie je odstránená, podmieňuje nesprávnu činnosť okresného súdu v konaní“.

Cieľom   finančného   zadosťučinenia   je   dovŕšenie   ochrany   porušeného   základného práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo spôsobom, ktorý vyžaduje nielen   vyslovenie   porušenia,   prípadne   príkaz   na   ďalšie   konanie   bez   pokračujúceho porušovania   základného   práva   (IV. ÚS 210/04).   Podľa   názoru   ústavného   súdu   v   tomto prípade prichádza do úvahy priznanie finančného zadosťučinenia. Pri určení finančného zadosťučinenia   ústavný   súd   vychádza   zo   zásad spravodlivosti   aplikovaných   Európskym súdom pre ľudské práva, ktorý spravodlivé finančné zadosťučinenie podľa čl. 41 dohovoru o priznáva so zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu.

S prihliadnutím na doterajšiu dĺžku konania okresného súdu vedeného pod sp. zn. 6 C 76/2004   a zároveň   berúc   do   úvahy   konkrétne   okolnosti   daného   prípadu,   ako aj skutočnosť,   že   konanie   vo   veci   nebolo   do   rozhodnutia   ústavného   súdu   právoplatne skončené,   ústavný   súd   považoval   priznanie   sumy   2 500   €   za   primerané   finančné zadosťučinenie podľa § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde.

Ústavný   súd   napokon   rozhodol   aj   o   úhrade   trov   konania   sťažovateľa,   ktoré   mu vznikli   v   dôsledku   jeho   právneho   zastúpenia   v   konaní   vedenom   ústavným   súdom   B. Advokátska kancelária s. r. o., B. Podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže v odôvodnených prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o priznaní   trov   konania   vychádzal   z priemernej mesačnej mzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za I. polrok 2011, ktorá bola 763 €.

Úhradu   priznal   za   dva   úkony   právnej   služby   (prevzatie   a   prípravu   zastúpenia a podanie sťažnosti) v súlade s § 1 ods. 3, § 11 ods. 3 a § 14 ods. 1 písm. a) a b) vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov   za   poskytovanie   právnych   služieb   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len „vyhláška“), a to každý úkon po 127,16 €, t. j. spolu 254,32 €, čo spolu s režijným paušálom 2 x   7,63   €   (§ 16   ods. 3   vyhlášky)   predstavuje   sumu   269,58   €.   Keďže   B.   Advokátska kancelária s. r. o., B., je platcom dane z pridanej hodnoty [ďalej len „DPH“ (na základe predloženej   fotokópie   osvedčenia   o registrácii   pre   DPH)],   uvedená   suma   bola   zvýšená o DPH vo výške 20 % podľa § 18 ods. 3 vyhlášky a podľa zákona č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej   hodnoty   v   znení   neskorších   predpisov.   Trovy   právneho   zastúpenia   vrátane započítania DPH a režijného paušálu boli priznané v celkovej sume 323,50 €.

Priznanú úhradu trov konania je okresný súd povinný zaplatiť na účet B. Advokátska kancelária   s. r. o.,   B.   (§ 31a   zákona   o   ústavnom   súde   v spojení   s § 149   OSP),   v lehote uvedenej v bode 3 výroku tohto nálezu.

Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je prípustný opravný prostriedok, treba pod právoplatnosťou nálezu uvedenou vo výroku tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.V Košiciach 7. novembra 2012