znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 449/2011-6

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 20. októbra 2011 predbežne prerokoval sťažnosť F. M., B., ktorou namieta porušenie svojho práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Bratislava II v konaní vedenom pod sp. zn. 58 C/148/2010 a jeho rozsudkom z 21. apríla 2011, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť F. M. o d m i e t a   pre nedostatok právomoci Ústavného súdu Slovenskej republiky na jej prerokovanie.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bolo 18. júla 2011 doručené podanie F. M., B. (ďalej len „sťažovateľka“), označené ako „Sťažnosť“. Z jeho obsahu   vyplynulo,   že   namieta   vedenie   súdneho   pojednávania   21.   apríla   2011   a vynesenie rozsudku   č.   k.   58   C/148/2010-41   Okresným   súdom   Bratislava   II   (ďalej   len „okresný súd“) v jej neprítomnosti, odvolávajúc sa na Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“). Ústavný súd žiada o spravodlivé rozhodnutie.

Vychádzajúc   z obsahu   podania   ústavný   súd   posúdil   podanie   sťažovateľky   ako sťažnosť podanú podľa čl. 127 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), v ktorej namieta porušenie svojho práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 58 C/148/2010 a jeho rozsudkom z 21. apríla 2011.

Súčasťou sťažnosti je aj žiadosť o ustanovenie právneho zástupcu na konanie pred ústavným súdom.

Ústavný   súd   na   okresnom   súde   zistil,   že   sťažovateľka   podala   proti   označenému rozsudku okresného súdu (ktorý prevzala 15. júna 2011) odvolanie.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o   organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na   ktorých prerokovanie   nemá   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený. Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

Sťažovateľka sa sťažnosťou domáha vyslovenia porušenia svojho práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 58 C/148/2010 a jeho rozsudkom z 21. apríla 2011.

Z   čl.   127   ods.   1   ústavy   vyplýva,   že   systém   ústavnej   ochrany   základných   práv a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných súdov je ústavou založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.

Z princípu subsidiarity vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu základným   právam   a   slobodám   je   daná   iba   vtedy,   ak   o   ochrane   týchto   práv   a   slobôd nerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd sa pri zakladaní svojej právomoci riadi zásadou, že všeobecné súdy sú ústavou povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť. Preto je právomoc   ústavného   súdu   subsidiárna   a   nastupuje   až   vtedy,   ak   nie   je   daná   právomoc všeobecných súdov (m. m. IV. ÚS 236/07). Princíp subsidiarity právomoci ústavného súdu predstavuje ústavný príkaz pre každú osobu. Preto každý, kto namieta porušenie svojho základného práva, musí rešpektovať postupnosť tejto ochrany a predtým, ako podá sťažnosť ústavnému   súdu,   požiadať   o   ochranu   ten   orgán   verejnej   moci,   ktorého   kompetencia predchádza právomoci ústavného súdu (IV. ÚS 128/04).

Ak ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa ochrany základných   práv   alebo   slobôd   môže   domôcť   využitím   jemu   dostupných   a   účinných prostriedkov   nápravy   pred   iným   súdom,   musí   takúto   sťažnosť   odmietnuť   z   dôvodu nedostatku právomoci na jej prerokovanie (m. m. IV. ÚS 115/07).

Proti   namietanému postupu,   ako   aj namietanému uzneseniu   okresného   súdu   bola sťažovateľka   oprávnená   podať   odvolanie   (zo   zistení   ústavného   súdu   vyplýva,   že   toto oprávnenie   aj   využila).   O odvolaní   sťažovateľky   je   oprávnený   a   aj   povinný   rozhodnúť Krajský   súd v Bratislave (ďalej len „krajský súd“).   Právomoc krajského súdu   v danom prípade vylučuje právomoc ústavného súdu rozhodovať o jej sťažnosti smerujúcej proti postupu a rozsudku okresného súdu.

Na   základe   uvedeného   ústavný   súd   pri   predbežnom   prerokovaní   sťažnosti sťažovateľky rozhodol o jej odmietnutí podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu nedostatku svojej právomoci.

Po odmietnutí sťažnosti bolo už bez právneho dôvodu zaoberať sa ďalšími návrhmi sťažovateľky.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 20. októbra 2011