znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

IV. ÚS 449/2010-26

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 17. marca 2011 v senáte zloženom z predsedu Ladislava Orosza, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu Jána Lubyho v konaní o sťažnosti D. Ch., L., zastúpenej advokátom JUDr. J. V., N., vo veci namietaného   porušenia   jej   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   postupom   Okresného   súdu Dolný Kubín v konaní vedenom pod sp. zn. 4 T 32/2005, za účasti Okresného súdu Dolný Kubín, takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo D. Ch. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Dolný Kubín v konaní vedenom pod sp. zn. 4 T 32/2005 p o r u š e n é   b o l o.

2. Okresnému   súdu   Dolný   Kubín p r i k a z u j e,   aby   v   konaní   vedenom   pod sp. zn. 4 T 32/2005 konal bez zbytočných prieťahov.

3. D. Ch. p r i z n á v a   finančné zadosťučinenie v sume 2 000 € (slovom dvetisíc eur), ktoré jej j e   Okresný súd Dolný Kubín p o v i n n ý   vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Okresný súd Dolný Kubín j e   p o v i n n ý   uhradiť D. Ch. trovy konania v sume 254,88 € (slovom dvestopäťdesiatštyri eur a osemdesiatosem centov) na účet jej právneho zástupcu JUDr. J. V., N., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd”) bola 6. októbra 2010 doručená sťažnosť D. Ch., L. (ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej advokátom JUDr. J. V., N., ktorou namieta porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Okresného súdu Dolný Kubín (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 4 T 32/2005 (ďalej len „namietané konanie“).

Z obsahu sťažnosti vyplýva, že okresný súd pod sp. zn. 4 T 32/2005 vedie trestné konanie proti sťažovateľke a R. K. (ďalej len „spoluobžalovaný“) ako obžalovaným pre trestný čin ublíženia na zdraví podľa § 221 ods. 1 Trestného zákona platného a účinného do 31. decembra 2005 (ďalej len „Trestný zákon“) spáchaný formou spolupáchateľstva podľa § 9   ods.   2   Trestného   zákona   a pre   trestný   čin   výtržníctva   podľa   § 202   ods.   1   Trestného zákona. Sťažovateľka namieta, že označené trestné konanie „... I napriek skutočnosti, že odo dňa začatia konania už uplynulo viac ako 5 rokov a 6 mesiacov do dnešného dňa nie je toto konanie právoplatne skončené“.

Sťažovateľka   tvrdí,   že   v jej   trestnej   veci „ide   o   trestné   konanie   za   trestný   čin ublíženia na zdraví a za trestný čin výtržníctva. t. j. za trestné činy, ku ktorým existuje bohatá súdna judikatúra“, pričom „Z obsahu spisu Okresného súdu Dolný Kubín sp. zn. 4 T 32/2005 je zrejmé, že ja – sťažovateľka som sa spolu s mojím advokátom JUDr. J. V. zúčastňovala nariadených hlavných pojednávaní vo veci. Toto trestné konanie sa neustále preťahuje pre opakované neúčasti obžalovaného R. K., svedka R. B., svedka M. S., svedkyne E. S. a svedkyne J. Š. rod. K. na nariadených hlavných pojednávaniach,, ktorým za ich neúčasti na hlavných pojednávaniach nikdy neboli súdom uložené poriadkové pokuty...“.

Sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd po prijatí jej sťažnosti na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:

„Základné právo sťažovateľky D. Ch. rod. Ch. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa článku 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Dolný Kubín v konaní vedenom pod sp. zn. 4 T 32/2005 porušené bolo.

Okresnému súdu Dolný Kubín sa prikazuje, aby v konaní vedenom na Okresnom súde Dolný Kubín pod sp. zn. 4 T 32/2005 konal bez zbytočných prieťahov.

Sťažovateľke D. Ch. rod. Ch. sa priznáva primerané finančné zadosťučinenie v sume 3.000,-EUR, ktoré je Okresný súd Dolný Kubín povinný zaplatiť sťažovateľke D. Ch. rod. Ch. do 2 mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

Sťažovateľke D. Ch. rod. Ch. sa priznávajú trovy tohto konania v sume 254,88 EUR, ktoré je Okresný súd Dolný Kubín povinný zaplatiť sťažovateľke D. Ch. rod. Ch. na účet advokáta JUDr. J. V... do 2 mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.“

Ústavný   súd   sťažnosť   sťažovateľky   predbežne   prerokoval   a   uznesením   sp.   zn. IV. ÚS 449/2010 z 25. novembra 2010 ju prijal na ďalšie konanie. Po prijatí sťažnosti na ďalšie   konanie   ústavný   súd   vyzval   právneho   zástupcu   sťažovateľky   a   predsedníčku okresného   súdu,   aby   sa   vyjadrili,   či   trvajú   na   tom,   aby   sa   vo   veci   konalo   ústne pojednávanie. Predsedníčku okresného súdu ústavný súd zároveň vyzval, aby sa vyjadrila k sťažnosti.

Predsedníčka okresného súdu vo svojom vyjadrení k sťažnosti sp. zn. Spr 1036/10 z 13. januára 2011 doručenom ústavnému súdu 20. januára 2011 poukázala na procesné úkony, ktoré v trestnej veci sťažovateľky okresný súd vykonal, a v záverečnej časti uviedla: „Z   uvedeného   prehľadu   konštatujem,   že   zákonný   sudca   vykonal   úkony   smerujúce k rozhodnutiu vo veci a dňa 07. 10. 2010 vyhlásil rozsudok.“

Keďže   predsedníčka   okresného   súdu   aj   právny   zástupca   sťažovateľky   ústavnému súdu oznámili, že netrvajú na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie, ústavný súd v súlade   s   §   30   ods.   2   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom   súde“)   upustil   od ústneho   pojednávania,   pretože   dospel   k   záveru,   že   od   neho   nemožno   očakávať   ďalšie objasnenie veci.

II.

Ústavný súd z predloženého spisu okresného súdu sp. zn. 4 T 32/2005 zistil tento priebeh namietaného konania:

1. Dňa 16. marca 2005 doručila Okresná prokuratúra Dolný Kubín okresnému súdu obžalobu proti sťažovateľke a spoluobžalovanému pre trestný čin ublíženia na zdraví podľa § 221 ods. 1 Trestného zákona spáchaného formou spolupáchateľstva podľa § 9 ods. 2 Trestného zákona spolu s trestným činom výtržníctva podľa § 202 ods. 1 Trestného zákona.

2.   Prvé   hlavné   pojednávanie   vo   veci   bolo   nariadené   na   27.   máj   2005;   toto pojednávanie   bolo   odročené   bez   vykonania   dokazovania   z   dôvodu   neúčasti spoluobžalovaného (nemal vykázané doručenie predvolania) na 13. júl 2005, ktoré však bolo   znovu   odročené   pre   opätovnú   neúčasť   spoluobžalovaného,   ako   aj   predvolaných svedkov na 25. november 2005.

3.   Na   hlavnom   pojednávaní,   ktoré   sa   konalo   25.   novembra   2005,   okresný   súd vypočul oboch obžalovaných, poškodených manželov S. a svedkov, pričom pojednávanie odročil   na   základe   žiadosti   obhajcu   sťažovateľky   o   doplnenie   dokazovania   o výsluch svedkyne H. a svedka B. na 7. apríl 2006.

4. Hlavné pojednávanie konané 7. apríla 2006 bolo po vypočutí svedkyne odročené z dôvodu   neúčasti   svedka   B.   na   28.   september   2006,   ktoré   bolo   tiež   odročené   bez dokazovania pre neúčasť spoluobžalovaného a svedka B., ktorý nemal vykázané doručenie (právny zástupca sťažovateľky trval na osobnom výsluchu tohto svedka), na 29. december 2006.

5. Termín pojednávania nariadený na 29. december 2006 bol zrušený, pričom ďalšie hlavné pojednávanie bolo nariadené na 2. marec 2007, ktoré bolo pre neúčasť svedka B. bez vykonania   dokazovania   odročené   na   neurčito.   Okresný   súd   po   odročení   pojednávania vykonal úkony na zistenie pobytu svedka B. (z telefonického rozhovoru okresný súd zistil, že svedok pracuje v zahraničí).

6. Po oznámení svedka B., kedy sa bude nachádzať na území Slovenskej republiky, okresný   súd   nariadil   pojednávanie   na   10.   júl   2007,   na   ktorom   vypočul   svedka   B.   a pojednávanie odročil na 12. júl 2007 na účely vyhlásenia rozsudku.

7. Okresný súd vo veci rozhodol rozsudkom sp. zn. 4 T 32/2005 z 12. októbra 2007, proti   ktorému   podala   sťažovateľka   4.   decembra   2007   odvolanie   (spoluobžalovaný   proti rozsudku odvolanie nepodal, a preto vo vzťahu k nemu rozsudok nadobudol právoplatnosť 2. januára 2008).

8. Okresný súd predložil spis Krajskému súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“) na rozhodnutie o odvolaní 7. januára 2008. Krajský súd po neverejnom zasadnutí uznesením sp. zn. 1 To 8/2008 z 5. februára 2008 vrátil spis okresnému súdu na vykonanie opravy pisárskych   chýb   a   iných   zrejmých   nesprávností   (spis   bol   okresnému   súdu   doručený 14. februára 2008).

9. Dňa 15. februára 2008 došlo v sťažovateľkinej veci k zmene zákonného sudcu z dôvodu   stáže   doterajšej   zákonnej   sudkyne   na   krajskom   súde.   Nový   zákonný   sudca vykonal v súlade s pokynom krajského súdu opravy v rozsudku uznesením z 26. mája 2008; proti tomuto uzneseniu podala sťažovateľka 10. júna 2008 sťažnosť.

10. Dňa 2. júla 2008 bola vec opätovne pridelená pôvodnej zákonnej sudkyni, pričom spis   bol   na   rozhodnutie   o   sťažnosti   sťažovateľky   predložený   krajskému   súdu   až 30. septembra   2008;   krajský   súd   rozhodol   o   sťažnosti   sťažovateľky   na   neverejnom zasadnutí uznesením z 21. októbra 2008 tak, že napadnuté uznesenie o oprave rozsudku zrušil a uložil okresnému súdu vo veci znova konať a rozhodnúť (spis bol okresnému súdu vrátený 14. novembra 2008).

11. Okresný súd rozhodol opätovne o oprave rozsudku uznesením zo 16. decembra 2008,   ktoré   bolo   spoluobžalovanému   doručené   (po   vypátraní   jeho   aktuálneho   pobytu)

16. februára   2009;   sťažovateľka   podala   proti   tomuto   uzneseniu   sťažnosť   doručenú okresnému súdu 30. januára 2009. Dňa 20. marca 2009 bol spis predložený krajskému súdu na rozhodnutie. Krajský súd uznesením z 2. apríla 2009 zamietol sťažnosť sťažovateľky z dôvodu, že bola podaná oneskorene; uznesenie krajského súdu bolo spoluobžalovanému doručené až 30. júna 2009.

12. Okresný súd následne 9. júla 2009 predložil spis krajskému súdu na rozhodnutie o odvolaní sťažovateľky z 12. júla 2007; o odvolaní rozhodol krajský súd uznesením sp. zn. 3 To 99/2009 zo 17. septembra 2009 tak, že rozsudok okresného súdu z 12. júla 2009 zrušil aj vo vzťahu k spoluobžalovanému a vrátil vec na nové konanie a rozhodnutie (zrušujúce rozhodnutie   krajského   súdu   bolo   doručené   stranám   konania   v   období   od 23. do 28. novembra 2009).

13. Keďže v priebehu konania došlo k viacerým zmenám zákonných sudcov, bolo potrebné   vo   veci   vykonať   celé   hlavné   pojednávanie   znovu.   Okresný   súd   nariadil pojednávanie   na   10.   december   2009;   toto   pojednávanie   bolo   na   žiadosť   obhajcu sťažovateľky (z dôvodu jej práceneschopnosti) odročené na 2. február 2010, ktoré bolo na opätovnú žiadosť obhajcu sťažovateľky (z dôvodu kolízie termínov pojednávaní) odročené na 30. marec 2010.

14.   Na   pojednávaní   uskutočnenom   30.   marca   2010   okresný   súd   vykonal dokazovanie, predovšetkým výsluchom strán a svedkov a pojednávanie odročil na 29. apríl 2010,   ktoré   opätovne   odročil   bez   vykonania   dokazovania   na   účely   zistenia   pobytu spoluobžalovaného; ďalšie pojednávanie bolo nariadené na 1. júl 2010.

15. Dňa 1. júla 2010 sa uskutočnilo ďalšie pojednávanie, na ktorom okresný súd vykonal dokazovanie a pojednávanie odročil na 31. august 2010, ktoré bolo bez vykonania dokazovania   odročené   na   7.   október   2010   (z   dôvodu   nedoručenia   predvolania spoluobžalovanému).

16. Na pojednávaní konanom 7. októbra 2010 bol vyhlásený rozsudok, ktorý bol stranám doručovaný v období od 27. októbra do 27. decembra 2010. Sťažovateľka, ako aj spoluobžalovaný podali proti rozsudku odvolanie.

III.

Ústavný súd podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ak porušenie práv alebo slobôd vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva a slobody porušil, vo veci konal.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov.

Účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu. Samotným prerokovaním veci na súde sa právna neistota osoby domáhajúcej sa rozhodnutia neodstráni. K stavu právnej istoty dochádza zásadne až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím súdu.

Judikatúra ústavného súdu sa ustálila v tom, že otázka, či v konkrétnom prípade bolo, alebo nebolo porušené právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov garantované v čl.   48   ods.   2   ústavy,   sa   skúma   vždy   s   ohľadom   na   konkrétne   okolnosti   každého jednotlivého prípadu najmä podľa týchto troch základných kritérií: zložitosť veci, správanie účastníka,   resp.   strany   konania   a   postup   súdu   (I.   ÚS   41/02).   V   súlade   s   judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) ústavný súd prihliada aj na predmet sporu   (povahu   veci)   v posudzovanom   konaní   a   jeho   význam   pre   sťažovateľa   (napr. I. ÚS 19/00, I. ÚS 54/02, II. ÚS 32/02, I. ÚS 80/06). Podľa rovnakých kritérií ústavný súd postupoval aj v danom prípade.

1.   Pokiaľ   ide   o   kritérium   zložitosť   veci,   ústavný   súd   konštatuje,   že   predmetom namietaného   trestného   konania   je   rozhodovanie   o obžalobe   proti   sťažovateľke a spoluobžalovanému pre trestný čin ublíženia na zdraví podľa § 221 ods.   1 Trestného zákona spáchaný formou spolupáchateľstva podľa § 9 ods. 2 Trestného zákona a pre trestný čin výtržníctva podľa § 202 ods. 1 Trestného zákona. Ide o štandardnú rozhodovaciu agendu súdov   prvého stupňa v právnej veci,   ku ktorej existuje ustálená judikatúra všeobecných súdov,   a preto   nemožno   namietané   konanie   považovať   z právneho   hľadiska   za   zložité. Doterajší priebeh namietaného konania nesignalizuje ani skutkovú zložitosť veci, ktorá by mohla aspoň čiastočne ospravedlniť skutočnosť, že okresný súd vo veci po uplynutí šiestich rokov   od   začatia   konania   (doručenia   obžaloby)   právoplatne   nerozhodol.   Z   hľadiska hodnotenia   povahy   veci   ústavný   súd   vzal   do   úvahy   všeobecnú   zásadu   uznávanú   aj v judikatúre   ESĽP,   podľa   ktorej   sa   primeraná   lehota   na   konania   v trestných   veciach v dôsledku mimoriadne citeľného zásahu do sféry osobnostných práv a slobôd,   ktorý je s priebehom   trestného   procesu   spojený,   musí   posudzovať   prísnejšie   (II. ÚS   32/03, I. ÚS 80/06), a z tohto hľadiska posudzoval doterajší priebeh namietaného konania.

2.   Pri   hodnotení   správania sťažovateľky   ako obžalovanej v namietanom trestnom konaní   ústavný   súd   nezistil   žiadnu   závažnú   okolnosť,   ktorá   by   mala   byť   osobitne zohľadnená na jej ťarchu pri posudzovaní otázky, či a z akých dôvodov došlo v tomto konaní k zbytočným prieťahom. Sťažovateľka je v namietanom konaní zastúpená obhajcom –   advokátom,   ktorý   v   dvoch   prípadoch   požiadal   o   odročenie   hlavného   pojednávania (onemocnenie   sťažovateľky   a   kolízia   pojednávaní).   Spoločne   so   svojím   obhajcom   sa sťažovateľka   zúčastnila   všetkých   dosiaľ   uskutočnených   pojednávaní   v posudzovanej trestnej   veci.   Procesné   návrhy   a úkony,   ktoré   sťažovateľka   spolu   so   svojím   obhajcom v doterajšom priebehu namietaného konania uplatnila (návrhy na doplnenie dokazovania, podanie   odvolania   a sťažnosti),   nemožno   pripísať   na   jej   ťarchu,   keďže   ich   efektívne uplatnila v súvislosti so svojím právom na obhajobu.

3. Napokon sa ústavný súd zaoberal postupom okresného súdu v predmetnej trestnej veci. V tejto súvislosti ústavný súd poukázal na svoju ustálenú judikatúru, podľa ktorej k zbytočným prieťahom v konaní, a teda k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy   môže   dôjsť   nielen   samotnou   nečinnosťou   všeobecného   súdu,   ale   aj   jeho neefektívnou činnosťou, teda takým konaním, ktoré nevedie efektívne k odstráneniu právnej neistoty   (II. ÚS   32/03,   IV.   ÚS   267/04,   IV.   ÚS   182/08).   Rovnako   tak   môže   zapríčiniť porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy aj nesprávna činnosť štátneho orgánu (m. m. II. ÚS 33/99).

Vychádzajúc z obsahu súvisiaceho trestného spisu ústavný súd konštatoval, že aj keď v doterajšom priebehu namietaného konania nedošlo k dlhodobejším obdobiam nečinnosti okresného   súdu,   v podstate   celý   jeho   doterajší   priebeh   je   poznamenaný   neefektívnou a nesprávnou   činnosťou   okresného   súdu   spočívajúcou   v neefektívnom   nariaďovaní hlavných pojednávaní (nezabezpečenie účasti predvolaných svedkov a spoluobžalovaného, problémy   s doručovaním   rozhodnutí   spoluobžalovanému)   a vecnými   a formálnymi pochybeniami   pri   rozhodovaní.   Ústavný   súd   v tejto   súvislosti   poukazuje   najmä   na skutočnosť, že krajský súd dvakrát (uzneseniami z 5. februára 2008 a 21. októbra 2008) vrátil okresnému súdu vec na odstránenie zjavných chýb v písomnom vyhotovení rozsudku z 12. októbra 2007 a zosúladenie jeho obsahu s obsahom zápisnice o hlavnom pojednávaní z 12. októbra 2007. Následne krajský súd uznesením sp. zn. 3 To 99/2009 zo 17. septembra 2009 na základe odvolania sťažovateľky zrušil tento rozsudok a vrátil vec okresnému súdu, aby   ju   v potrebnom   rozsahu   znovu   prerokoval   a rozhodol.   V odôvodnení   označeného uznesenia krajský súd okrem iného uviedol:

„...   Vyhotovenie   rozsudku   musí   byť   v zhode   s obsahom   rozsudku   tak,   ako   bol vyhlásený.

Podľa zápisnice o hlavnom pojednávaní rozsudok okresného súdu bol vyhlásený tak, že obžalovaná... (ale aj obžalovaný...) boli uznaní vinnými iba z jedného trestného činu... V písomnom   vyhotovení   rozsudku   už   je   však   ale   uvedené,   že   obidvaja   obžalovaní   boli uznaní vinnými jednak z tohto trestného činu..., ale aj z trestného činu výtržníctva... Oproti vyhlásenému   rozsudku   na   hlavnom   pojednávaní   teda   došlo   u obžalovaných   k rozšíreniu trestnej zodpovednosti... čo je v rozpore s ust. § 129 Tr. por.

V písomne   vyhotovenom   rozsudku   pri   ukladaní   trestu   okresný   súd   opomenul aplikovať aj ustanovenie o úhrnnom treste...

Na pisárske a vecné chyby, ako aj nesprávny procesný postup, krajský súd poukázal už v predchádzajúcich uzneseniach. Na podklade tam uvedených dôvodoch preto možno konštatovať, že zápisnica o hlavnom pojednávaní okresného súdu z 12. októbra 2007, ale aj písomné vyhotovenie rozsudku okresného súdu, nespĺňajú ani základné kritériá pre úradnú, resp. verejnú listinu...“

V dôsledku   uvedených   pochybení   a neefektívnej   činnosti   okresného   súdu   došlo k značnému   predĺženiu   namietaného   súdneho   konania,   ktoré   treba   pripísať   na   ťarchu okresného   súdu.   Ústavný   súd   zároveň   konštatoval,   že   už   samotná   dĺžka   namietaného konania (do dňa rozhodnutia ústavného súdu už viac ako 6 rokov, pričom skutok, pre ktorý bola   podaná   obžaloba,   sa   stal   13.   apríla   2004,   t.   j.   takmer   pred   7   rokmi)   v relatívne jednoduchej   trestnej   veci   zakladá   dôvod   na   vyslovenie   záveru   o jeho   nezlučiteľnosti s imperatívom ustanoveným v čl. 48 ods. 2 ústavy, keďže v ňom došlo k predĺženiu stavu právnej   neistoty   sťažovateľky   do   takej   miery,   že   sa   jej   právo   na   súdnu   ochranu   stáva iluzórnym,   a   teda   ho   ohrozuje   vo   svojej   podstate   (m.   m.   I.   ÚS   66/03,   I.   ÚS   73/06, I. ÚS 80/06).

Doterajšiu   zjavne   neprimeranú   dĺžku   namietaného   súdneho   konania   nemôže v žiadnom   prípade   ospravedlniť   ani   skutočnosť,   že   v jeho   doterajšom   priebehu   došlo k viacerým zmenám v osobách zákonného sudcu (celkom štyrikrát); táto skutočnosť totiž nemôže byť pripísaná na ťarchu sťažovateľky ako strany trestného konania. Ústavný súd v tejto   súvislosti   poukázal   na   svoju   doterajšiu   judikatúru,   podľa   ktorej   skutočnosť,   že okresný súd mal personálne problémy, ktoré nedokázal riešiť, nemôže byť pripočítaná na ťarchu   strany   súdneho   konania a nemá povahu okolnosti,   ktorá   vylučuje zodpovednosť súdu,   ktorý   je   vecne   a miestne   príslušný   rozhodnúť   v predmetnej   právnej   veci (I. ÚS 156/02, II. ÚS 247/2010). Ústava v čl. 48 ods. 2 zaväzuje predovšetkým súdy ako garantov spravodlivosti, aby prijali príslušné opatrenia umožňujúce prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, a tým vykonanie spravodlivosti v primeranej lehote.

Na základe uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol, že postupom okresného súdu došlo   v namietanom   trestnom   konaní   k zbytočným   prieťahom   v konaní,   a teda   aj k porušeniu základného práva sťažovateľky na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy (bod 1 výroku tohto nálezu).

V   nadväznosti   na   tento   výrok   v   záujme   zabezpečenia   efektívnosti   poskytnutej ochrany sťažovateľke ústavný súd prikázal okresnému súdu podľa čl. 127 ods. 2 ústavy a § 56 ods. 3 písm. a) zákona o ústavnom súde v namietanom konaní konať bez zbytočných prieťahov (bod 2 výroku tohto nálezu), keďže vec ešte nie je právoplatne skončená (proti v poradí   druhému   meritórnemu rozsudku   vo veci   zo 7. októbra   2010 totiž sťažovateľka podala odvolanie).

IV.

Ústavný súd môže priznať tomu, koho základné právo alebo sloboda sa porušili, aj primerané finančné zadosťučinenie (čl. 127 ods. 2 ústavy, § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde).

Cieľom primeraného finančného zadosťučinenia je dovŕšenie ochrany porušeného základného práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo spôsobom, ktorý vyžaduje poskytnutie vyššieho stupňa ochrany nielen deklaráciu porušenia, prípadne príkaz na ďalšie konanie bez porušovania základného práva (m. m. napr. IV. ÚS 210/04).

Sťažovateľka   žiadala,   aby   jej   bolo   priznané   primerané   finančné   zadosťučinenie v sume 3 000 €, čo odôvodnila najmä tým, že „... stav mojej právnej neistoty trvajúci viac ako 5 rokov a 6 mesiacov mi spôsobil nielen materiálnu ujmu, ale aj nemateriálnu ujmu, najmä zdravotné problémy“.

Pri   určení   sumy   primeraného   finančného   zadosťučinenia   vychádzal   ústavný   súd zo zásad   spravodlivosti,   z   ktorých   vychádza   aj   ESĽP,   ktorý   spravodlivé   finančné zadosťučinenie   podľa   čl.   41   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd priznáva so zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu.

Zohľadňujúc   predovšetkým   doterajšiu   neprimeranú   dĺžku   namietaného   konania, právnu povahu veci, o ktorej okresný súd rozhoduje, ako aj charakter zbytočných prieťahov, ku ktorým došlo v namietanom konaní (neefektívna a nesprávna činnosť okresného súdu), ústavný súd dospel k záveru, že v danom prípade bude priznanie finančného zadosťučinenia v sume 2 000 € sťažovateľke primerané konkrétnym okolnostiam prípadu (bod 3 výroku tohto nálezu).

Ústavný   súd   napokon   rozhodol   aj o   úhrade   trov   konania   sťažovateľky,   ktoré   jej vznikli v súvislosti s jej právnym zastupovaním v konaní pred ústavným súdom advokátom JUDr. J. V. Ústavný súd pri rozhodovaní o úhrade trov konania vychádzal z priemernej mesačnej mzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za prvý polrok 2009, ktorá bola 721,40 €, keďže išlo o úkony právnej služby vykonané v roku 2010. Úhradu priznal za dva úkony právnej služby (prevzatie a prípravu zastúpenia a spísanie sťažnosti) podľa § 1 ods.   3,   §   11   ods.   2,   §   14   ods.   1   písm.   a)   a   c)   a   §   16   ods.   3   vyhlášky   Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“), a to za každý úkon po 120,23 €, t. j. spolu v sume 240,46 €, čo spolu s režijným paušálom dvakrát po 7,21 € (§ 16 ods. 3 vyhlášky) predstavuje sumu 254,88 € (bod 4 výroku tohto nálezu).

Priznanú úhradu   trov   konania je okresný   súd   povinný   zaplatiť na účet právneho zástupcu sťažovateľky (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 Občianskeho súdneho poriadku).

Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je prípustný opravný prostriedok, treba pod právoplatnosťou nálezu uvedenou vo výroku tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 17. marca 2011