znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

IV. ÚS 448/2012-54

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   14.   decembra   2012 v senáte   zloženom   z predsedníčky   Ľudmily   Gajdošíkovej   a   zo   sudcov   Jána   Lubyho a Ladislava Orosza o sťažnosti obchodnej spoločnosti R., a. s., B., zastúpenej advokátom JUDr. J. H., B., ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 26 ods. 1, 2 a 4 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 10 ods. 1 a 2 Dohovoru o ochrane ľudských práv   a   základných   slobôd   rozsudkom   Krajského   súdu   v Žiline   č. k.   5 Co 289/2009-261 z 8. decembra 2009, za účasti Krajského súdu v Žiline, takto

r o z h o d o l :

1. Základné práva obchodnej spoločnosti R., a. s., podľa čl. 26 ods. 1, 2 a 4 Ústavy Slovenskej republiky a právo podľa čl. 10 ods. 1 a 2 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných   slobôd   rozsudkom   Krajského   súdu   v Žiline   č. k.   5 Co 289/2009-261 z 8. decembra 2009   p o r u š e n é   b o l i.

2. Rozsudok Krajského súdu v Žiline č. k. 5 Co 289/2009-261 z 8. decembra 2009 z r u š u j e   a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie.

3. Obchodnej   spoločnosti   R.,   a. s.,   p r i z n á v a   úhradu   trov   konania   v   sume 305,85 € (slovom tristopäť eur a osemdesiatpäť centov), ktorú jej   j e   Krajský súd v Žiline p o v i n n ý   vyplatiť na účet jej právneho zástupcu JUDr. J. H., B., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 22. apríla 2010 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti R., a. s. (ďalej len „sťažovateľka“, v citáciách aj „sťažovateľ“ alebo „odporca“), ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 26 ods. 1, 2 a 4 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na slobodu prejavu podľa čl. 10 ods. 1 a 2 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Krajského súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“) č. k. 5 Co 289/2009-261 z 8. decembra 2009 (ďalej aj „napadnutý rozsudok“).

Zo   sťažnosti   a z   priloženej   dokumentácie   vyplýva,   že   v konaní   pred   Okresným súdom Žilina (ďalej len „okresný súd“) sa Ing. J. S. (ďalej len „navrhovateľ“) domáhal voči sťažovateľke uloženia povinnosti uverejniť v denníku N. ospravedlnenie za publikovanie článku   s nadpisom „Stal   sa   bosom   vykrádačov!“ 17. marca   2008   [v tejto   časti   vzal navrhovateľ neskôr svoj návrh späť, pozn.; (ďalej aj „namietaný článok“ alebo „článok“)] a zaplatenia nemajetkovej ujmy v peniazoch. Okresný súd rozsudkom č. k. 14 C/112/2008-180 z 11. júna 2009 (ďalej aj „rozsudok okresného súdu“ alebo „prvostupňový rozsudok“) rozhodol v právnej veci navrhovateľa tak, že sťažovateľke uložil povinnosť zaplatiť mu z titulu   náhrady   nemajetkovej   ujmy   sumu   20 000   €   a vo zvyšnej   časti   návrh   zamietol. Okresný   súd   zároveň   v dôsledku   čiastočného späťvzatia návrhu   zastavil   konanie v časti o uloženie povinnosti sťažovateľke uverejniť v denníku N. ospravedlnenie navrhovateľovi.

Sťažovateľka   podala   proti   označenému   prvostupňovému   rozsudku   odvolanie, o ktorom rozhodol krajský súd rozsudkom č. k. 5 Co 289/2009-261 z 8. decembra 2009 tak, že   rozsudok   okresného   súdu   v napadnutej   časti   potvrdil,   pričom   v odôvodnení   svojho potvrdzujúceho rozhodnutia odkázal na dôvody rozsudku súdu prvého stupňa. Napadnutým rozsudkom boli podľa sťažovateľky porušené jej v petite sťažnosti označené práva, a preto proti nemu podala sťažnosť ústavnému súdu podľa čl. 127 ods. 1 ústavy.

Sťažovateľka   ďalej   cituje   relevantné   články   ústavy   a dohovoru   a odvoláva   sa aj na judikatúru   Európskeho   súdu   pre   ľudské   práva   (ďalej   len   „ESĽP“)   konštatujúc,   že krajský súd v spojení s okresným súdom založili svoje rozhodnutia na tom, že zverejnením namietaného   článku   došlo   k neoprávnenému   zásahu   do   práva   na   ochranu   osobnosti navrhovateľa, a to tak vizuálnou úpravou úvodnej časti článku (nadpisy a fotografie), ako aj jeho   samotným   obsahom,   a tiež   na   tom,   že   v značnej   miere   bola   znížená   dôstojnosť a vážnosť navrhovateľa v spoločnosti.

Takéto posúdenie nie je podľa názoru sťažovateľky „kompatibilné so štandardom ochrany podľa čl. 26 Ústavy SR a čl. 10 Dohovoru“.

Pokiaľ ide o vizuálne spracovanie úvodnej časti namietaného článku, sťažovateľka uviedla, že «závery tvrdené navrhovateľom, s ktorými sa nekriticky stotožnili aj súdy, t. j. že z názvu a vizuálnemu prevedeniu článku sa javí, že „bosom vykrádačov“ je navrhovateľ, prichádzajú do úvahy len pri veľmi povrchnom čítaní osoby s viac ako podpriemernými inteligenčnými dispozíciami a pri obmedzení sa len na vetu: „Stal sa bossom vykrádačov!“, resp. len vtedy, ak si čitateľ neprečíta aj samotný článok. To však na to, aby bol zásah posúdený ako neoprávnený nepostačuje.

Po   prvé,   pri   priemerne   pozornom   čítaní,   ani   z názvu   článku   nevyplýva,   že   sa navrhovateľ „stal“ bossom vykrádačov. Text sa podľa pravidiel slovenského jazyka číta zľava doprava, podľa príslušných riadkov. A prvý riadok nadpisu znie: „... J. S. (54): Ako skončil jeho tajomný kumpán z emigrácie?“ a druhý odsek znie: „J. R. (57) Stal sa bosom vykrádačov!“. Z uvedeného jednoznačne vyplýva, že veta „Stal sa bosom vykrádačov!“ sa vzťahuje   k   „tajomnému   kumpánovi“   navrhovateľa   –   k J.   R.,   nie   k J. S.   Neobstojí   teda tvrdenie,   že   z názvu   vizuálneho   prevedenia   namietaného   článku   sa   javí,   že   „bosom vykrádačov“ je navrhovateľ.

Po druhé, poukazujeme na perex a obsah samotného článku. Z neho je jednoznačné, že ako o bosovi vykrádačov sa hovorí o J. R., a nie o J. S. Uvedené nakoniec nepopiera ani navrhovateľ, ale naopak to potvrdzuje. Dokonca aj sám súd prvého stupňa tvrdí, že nie je toho názoru, že väčšina čitateľov by bezbreho uverila titulke a nadobudla presvedčenie o kriminálnej   minulosti   navrhovateľa   (str.   18).   Otázkou   potom   je,   prečo   jej   takto „bezbreho“ uveril sám súd?

Po   tretie,   poukazujeme   aj   na   okolnosti   článku.   V článku   sa   totiž   pojednáva o minulosti predsedu... a poslanca..., ktorý súčasne patrí medzi najznámejšie verejne známe osobnosti, a to aj v spoločenskom, resp. v politickom živote. O navrhovateľovi je nakoniec verejne známe, že sám alebo prostredníctvom tretích osôb vlastní značný majetok. Samotná predstava, že by sa J. S., predseda... a poslanec..., stal bosom vykrádačov..., je natoľko neuveriteľná   a fantastická,   že   jej   nikto   nemohol   uveriť.   Názov   článku   mohol   nanajvýš vzbudiť záujem o jeho samotný obsah, ktorý jednoznačne vyvracia akékoľvek pochybnosti na danú tému.».

Ak by boli všeobecné súdy skúmali vec komplexne, najmä v kontexte samotného obsahu namietaného článku, a zároveň by prihliadli aj na všetky relevantné skutočnosti, nemohli podľa sťažovateľky dospieť k takým „neopodstatneným a prehnaným záverom“.

V nadväznosti   na   uvedené   sťažovateľka   podotýka,   že   v konaní   nebol   vykonaný žiaden dôkaz, na základe ktorého by čo aj len jedna osoba uverila, že navrhovateľ bol bosom vykrádačov. Predmetom článku bola informácia o minulosti navrhovateľa, konkrétne o skutočnosti,   že   v roku   1971 „neoprávnene   opustil   územie   vtedy   Československej socialistickej   republiky   (ČSSR)   spolu   s J.   R.,   ktorý   bol   neskôr   právoplatne   odsúdený za spáchanie závažnej trestnej činnosti“. Ide o informácie, ktorých pravdivosť navrhovateľ nenamieta.

Sťažovateľka   poukazuje   aj   na   to,   že   navrhovateľ   je   ako   známy   politik   osobou verejného   záujmu   a novinári   sú   jednak   oprávnení   sprostredkovať   informácie   o takýchto osobách a jednak má verejnosť právo, aby jej boli takého informácie sprístupnené. Ide teda o informácie   legitímneho   verejného   záujmu, ktorý   je výkonom   slobody   prejavu   a práva na informácie (čl. 26 ústavy a čl. 10 dohovoru). Z uvedeného sťažovateľka vyvodila záver, že „ak ide o výkon práva, dokonca ústavne garantovaného práva, nemôže dôjsť k založeniu zodpovednosti za neoprávnený zásah do práv na ochranu osobnosti. Uvedené platí tým viac,   ak   sťažovateľ   verejnosti   sprostredkoval   informácie   sprístupnené   štátnym   orgánom (Ústavom   pamäti   národa),   ktorý   ich   sprístupnil   podľa   zákona   č. 553/2002   Z. z. o sprístupnení dokumentov o činnosti bezpečnostných zložiek štátu 1939 – 1989 a o založení Ústavu pamäti národa a o doplnení niektorých zákonov... práve za účelom, aby sa s nimi mala možnosť oboznámiť verejnosť, čo je nakoniec účelom a zmyslom tohto zákona.“.

Ďalšia   argumentácia   sťažovateľky   je   venovaná   pomeru   veľkosti   fotografií jednotlivých osôb k namietanému článku, pričom túto skutočnosť považuje sťažovateľka za irelevantnú zdôrazňujúc, že „článok je o navrhovateľovi, a nie o J. J. Verejne činnou osobou   je   navrhovateľ,   nie   J.   J.,   ktorého   úloha   je   z hľadiska   obsahu   článku   okrajová. Pomer veľkosti fotografií je teda plne pochopiteľný.“. Navyše, podľa sťažovateľky nie je úlohou   súdov,   aby   nahrádzali   novinárov   pri   voľbe   spravodajskej   techniky,   ktorú   majú použiť.

Pokiaľ sa namietaný článok posudzuje ako celok, sťažovateľka zastáva názor, že z neho nevyplýva žiadna spojitosť navrhovateľa s trestnou činnosťou v ňom uvádzaných páchateľov trestnej činnosti. Sťažovateľka preto odmieta tvrdenie navrhovateľa, že podsúva verejnosti záver o jeho napojení na osoby v minulosti trestne stíhané a odsúdené za závažnú trestnú činnosť, a preto nemôžu obstáť závery „súdu“ abstrahujúce od kontextu a celého článku. Pokiaľ ide o uverejnenie fotografie navrhovateľa, sťažovateľka je presvedčená, že jej použitie bolo legitímne, pretože bol ústrednou postavou témy namietaného článku.

Ak prvostupňový súd vyslovil názor, že neexistuje logický súvis pri snahe poukázať na   minulosť   navrhovateľa   v spojení   s poukazom   na   trestnú   činnosť   ďalších   v ňom uvedených   osôb,   s ktorými   navrhovateľ   emigroval,   nie   je   sťažovateľke   zrejmé,   čo   tým okresný súd „chcel povedať“.

Sťažovateľka   vyjadruje   nesúhlas   aj   s tou   časťou   odôvodnenia   prvostupňového rozsudku, v ktorej sa uvádza, že poskytnúť dôkaz o dôsledkoch zásahu mimo okruhu osôb blízkych   navrhovateľovi   je   preňho   obťažné.   Zásah   do   osobnostných   práv   navrhovateľa podľa   názoru   okresného   súdu   nemusí   trvať   až   do   rozhodnutia o dôvodnosti/neodôvodnenosti   žaloby   a postačuje,   ak   ujma   v znížení   dôstojnosti   osoby navrhovateľa a jeho vážnosti v spoločnosti trvala v určitom časovom rozsahu po zverejnení nepravdivej   informácie,   čo   mal   okresný   súd   za   preukázané.   V nadväznosti   na   uvedené sťažovateľka poukazuje na to, že pozornosti okresného súdu ušlo, „že dôsledky zásahu, t. j. rozsah   a intenzitu   tvrdenej   ujmy   je   potrebné   v konaní   bezpečne   preukázať,   pretože   súd rozhoduje iba na základe skutkového stavu zisteného z vykonaných dôkazov (§ 153 ods. 1 O. s. p). O tom nemôže súd špekulovať. Opak je svojvôľou. Účelom náhrady nemajetkovej ujmy je reparácia objektívne (reálne) existujúcej, a nie nejakej fiktívnej ujmy. Spôsobilosť vyvolať vznik ujmy ešte neznamená, že táto ujma aj vznikla, a nie každý neoprávnený zásah vyvolá aj zníženie dôstojnosti a vážnosti fyzickej osoby v spoločnosti.“.

Podľa sťažovateľky „je na navrhovateľovi, aby uniesol dôkazné bremeno ohľadne skutočnosti, ktoré musí z hľadiska § 13 ods. 2, 3 ObčZ tvrdiť. Ak to nedokáže, dôkazné bremeno neuniesol, a toto nemožno nahrádzať domnienkami a špekuláciami zo strany súdu, ktoré sú motivované neunesením dôkazného bremena jednej zo sporových strán.“.

Sťažovateľka je toho názoru, že zníženie dôstojnosti a vážnosti navrhovateľa nebolo v danej veci preukázané a že pri zohľadnení (v relevantných častiach vágnych) výpovedí svedkov   nemal   okresný   súd   žiaden   skutkový   základ   na   hodnotenie,   či   vôbec   došlo k zníženiu dôstojnosti a vážnosti navrhovateľa v spoločnosti,   a ak áno, tak v akej miere. Sťažovateľka   v súvislosti   s uvedeným   dodala,   že „súdy   pri   skúmaní,   či   mohlo   dôjsť k zníženiu vážnosti alebo dôstojnosti navrhovateľa v spoločnosti, opomenuli skúmať, akej vážnosti a dôstojnosti sa navrhovateľ vďaka svojim excesom teší“.

Pokiaľ   ide   o odvolací   súd,   sťažovateľka   vyjadruje   názor,   že   k prvostupňovému rozsudku   ani   k jej   argumentom   neuviedol   nič   konkrétne   a navyše, „jasne   manifestoval neschopnosť súdu porozumieť judikatúre Európskeho súdu, rovnako ako súd prvého stupňa, ktorý tvrdil paralelu k prípadu Hannover proti Nemecku z roku 2004“.

Ďalšia   časť   odôvodnenia   sťažnosti   je   venovaná   otázke   primeranosti   náhrady nemajetkovej ujmy. Sťažovateľka (poukazujúc na príslušné ustanovenia zákona č. 215/2006 Z. z.   o   odškodňovaní   osôb   poškodených   násilnými   trestnými   činmi   v znení   zákona č. 79/2008 Z. z.) zdôrazňuje, že v danej veci priznaná výška náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch   predstavuje   viac   ako   1,35-násobok   maximálnej   výšky   odškodnenia   obetí násilných   trestných   činov,   ktorými   bola   spôsobená   smrť,   a viac   ako   6,76-násobok maximálnej výšky odškodnenia obetí násilných trestných činov, ktorými bola spôsobená ujma znásilnením. Výška odškodnenia obetiam násilných trestných činov je pritom podľa sťažovateľky kritériom, ktoré ESĽP aplikuje pri skúmaní primeranosti uloženej sankcie, keďže dôsledky neoprávneného zásahu do práva na ochranu osobnosti nie sú absolútne porovnateľné   s intenzitou   dôsledkov   spôsobených   násilnou   trestnou   činnosťou. Sťažovateľka   pripomína, že podobný názor zaujal aj Najvyšší   súd Slovenskej republiky (ďalej   len   „najvyšší   súd“)   v rozhodnutí   sp. zn.   4 Cdo 17/2005   z 27.   apríla   2006.   Ako na referenčné   kritérium   poukazuje   sťažovateľka   na zákon   č. 37/2004   Z. z.   o   náhrade za bolesť a o náhrade za sťaženie spoločenského uplatnenia a o zmene a doplnení zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 273/1994 Z. z. o zdravotnom poistení, financovaní zdravotného   poistenia,   o   zriadení   Všeobecnej   zdravotnej   poisťovne   a   o   zriaďovaní rezortných,   odvetvových,   podnikových   a   občianskych   zdravotných   poisťovní   v   znení neskorších predpisov v znení zákona č. 461/2008 Z. z. dospejúc na konkrétnych príkladoch k záveru, že výška navrhovateľovi priznanej nemajetkovej náhrady bola excesívna.

Jedna z námietok sťažovateľky   smeruje   aj voči   tomu,   že sa   súdy   oboch   stupňov nevysporiadali   s tým,   že   v súvislosti   s politikmi   možno   vo   vzťahu   k nim   často minimalizovať   škodlivý   následok   sporných   výrokov   omnoho   efektívnejšie   než prostredníctvom   súdneho   konania.   Pre osoby   činné   v oblasti   verejného   života   totiž všeobecne platí, že disponujú oveľa ľahším prístupom do médií a majú tak omnoho ľahšiu možnosť vyvrátiť to, čo považujú za nepravdivé.

Sťažovateľka   napokon   ukončila   odôvodnenie   sťažnosti   tvrdením,   že „súd   vôbec nemal za preukázané konkrétne pôsobenie článku na verejnosti. Príčinná súvislosť medzi nejakou   (údajne)   nepravdivou   informáciou   z článku   a dôsledkami   v okolí   navrhovateľa preukázaná nebola. Podľa súdu mal článok veľkú publicitu. To samé osebe však nesvedčí o znížení dôstojnosti a vážnosti navrhovateľa v spoločnosti.“.

Sumarizujúc   všetky   uvedené   skutočnosti   všeobecné   súdy   podľa   sťažovateľky postupovali „arbitrárne, ak opomenuli skúmať vec zo všetkých do úvahy prichádzajúcich hľadísk,   keď   opomenuli   argumenty   sťažovateľa.   Preto   závery   súdov   sa   neopierajú o prijateľné   posúdenie   skutočností   rozhodujúcich   z hľadiska   čl. 26   Ústavy   SR   a čl. 10 Dohovoru, a preto došlo k porušeniu práv garantovaných týmito ustanoveniami.“.

Na základe argumentácie uvedenej v sťažnosti sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd prijal jej sťažnosť na ďalšie konanie a následne nálezom takto rozhodol:

„1. Krajský   súd   v   Žiline   rozsudkom   sp. zn.   5 Co 289/2009   zo   dňa   08. 12. 2009 porušil právo sťažovateľa na slobodu prejavu a právo na informácie zaručené čl. 26 ods. 1, 2 a 4 Ústavy SR a čl. 10 ods. 1, 2 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

2. Rozsudok Krajského súdu v Žiline sp. zn. 5 Co 289/2009 zo dňa 08. 12. 2009 sa zrušuje a vec sa vracia na ďalšie konanie.“

V rámci prípravy predbežného prerokovania sťažnosti sa k nej na výzvu ústavného súdu   vyjadril   podaním   zo   7.   marca   2012   vtedajší   predseda   krajského   súdu,   ktorý v nadväznosti na k nemu pripojené vyjadrenie predsedu senátu uviedol, „že v predmetnej záležitosti sa jedná takmer výlučne s bezprostredné (právne) posúdenie záverov konajúcich súdov.   Vzhľadom   na   uvedené   nie   je   zo   strany   krajského   súdu   ako   inštitúcie (prostredníctvom   jeho   predsedu)   dobre   možné   zaujať   v konkrétnostiach   stanovisko k predmetnej ústavnej sťažnosti sťažovateľa. Z pozície predsedu krajského súdu mi totiž neprináleží   posudzovať   vecnú   správnosť   (v širšom   rozsahu)   jednotlivých   rozhodnutí odvolacieho súdu.“.

Ústavný   súd   sťažnosť   sťažovateľky   podľa   § 25   ods. 1   zákona Národnej   rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom   súde“)   predbežne prerokoval   a   uznesením   č. k.   IV. ÚS 448/2012-34 z 28. augusta   2012   ju   prijal   na   ďalšie   konanie   (§ 25   ods. 3   zákona   o ústavnom   súde). Po prijatí sťažnosti   na ďalšie konanie ústavný súd vyzval prípisom   z 30. augusta   2012 podpredsedníčku krajského súdu, aby sa vyjadrila, či trvá na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie.

Na   výzvu   ústavného   súdu   reagovala   podpredsedníčka   krajského   súdu   prípisom č. Spr 121/2012 zo 6. septembra 2012, ktorým mu oznámila, že „netrváme na verejnom pojednávaní   senátu   ústavného   súdu   a súhlasíme   s tým,   aby   podľa   § 30   ods. 2   zákona o ústavnom súde ústavný súd od verejného pojednávania upustil“.

Právny zástupca sťažovateľky na výzvu ústavného súdu podaním z 28. septembra 2012 oznámil, že sťažovateľka rovnako ako krajský súd netrvá na ústnom pojednávaní v konaní o jej sťažnosti.

Vzhľadom na vyjadrenia účastníkov konania ústavný súd podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom   súde   od   ústneho   pojednávania upustil,   keďže   dospel   k   záveru,   že   od   neho nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovateľka   sa   predovšetkým   domáha,   aby   ústavný   súd   v   náleze   vyslovil,   že rozsudkom krajského súdu č. k. 5 Co 289/2009-261 z 8. decembra 2009 došlo k porušeniu jej základných práv podľa čl. 26 ods. 1, 2 a 4 ústavy a práva na slobodu prejavu podľa čl. 10 ods. 1 a 2 dohovoru; napadnutým rozsudkom krajský súd potvrdil rozsudok okresného súdu č. k.   14 C/112/2008-180   z 11.   júna   2009   v   konaní   o ochranu   osobnosti,   ktorým   bola sťažovateľke uložená povinnosť zaplatiť navrhovateľovi sumu 20 000 € z titulu náhrady nemajetkovej   ujmy   a   nahradiť   mu   trovy   konania   v sume   2 234,87   €.   V ostatnej   časti, v ktorej okresný súd návrh navrhovateľa zamietol, a v časti, v ktorej okresný súd čiastočne konanie zastavil, ponechal krajský súd jeho rozsudok nedotknutý. Krajský súd sa stotožnil so závermi   okresného   súdu,   že   publikovaním   článku   s nadpisom „Stal   sa   bosom vykrádačov!“ 17. marca 2008 v denníku   N.   sťažovateľka   neoprávnene   zasiahla do osobnostných   práv navrhovateľa,   čím   zároveň   došlo   k zníženiu   jeho   cti,   dôstojnosti a vážnosti   v spoločnosti   v značnej   miere   a intenzita   tohto   zásahu   nie   je   primerane napraviteľná   inými   právnymi   prostriedkami,   než   priznaním   náhrady   nemajetkovej   ujmy v peniazoch.

Podľa čl. 26 ods. 1 ústavy sloboda prejavu a právo na informácie sú zaručené.

Podľa   čl. 26   ods. 2   prvej   vety   ústavy   každý   má   právo vyjadrovať   svoje   názory slovom,   písmom,   tlačou,   obrazom   alebo   iným   spôsobom,   ako   aj   slobodne   vyhľadávať, prijímať a rozširovať idey a informácie bez ohľadu na hranice štátu.

Podľa čl. 26 ods. 4 ústavy sloboda prejavu a právo vyhľadávať a šíriť informácie možno obmedziť zákonom, ak ide   o opatrenia v demokratickej   spoločnosti   nevyhnutné na ochranu práv a slobôd iných, bezpečnosť štátu, verejného poriadku, ochranu verejného zdravia a mravnosti.

Podľa čl. 10 ods. 1 dohovoru má každý právo na slobodu prejavu. Toto právo zahŕňa slobodu   zastávať   názory   a   prijímať   a   rozširovať   informácie   alebo   myšlienky   bez zasahovania štátnych orgánov a bez ohľadu na hranice. Tento článok nebráni štátom, aby vyžadovali udeľovanie povolení rozhlasovým, televíznym alebo filmovým spoločnostiam.

Podľa   čl. 10   ods. 2   dohovoru   výkon   týchto   slobôd,   pretože   zahŕňa   aj   povinnosti aj zodpovednosť,   môže   podliehať   takým   formalitám,   podmienkam   obmedzeniam   alebo sankciám,   ktoré   ustanovuje   zákon   a   ktoré   sú   nevyhnutné   v   demokratickej   spoločnosti v záujme   národnej   bezpečnosti,   územnej   celistvosti,   predchádzania   nepokojom a zločinnosti, ochrany zdravia alebo morálky, ochrany povesti alebo práv iných, zabráneniu úniku dôverných informácií alebo zachovania autority a nestrannosti súdnej moci.

Zo sťažnosti a z priloženej dokumentácie vyplýva, že sťažovateľka zastáva názor, že okresný   súd   i   krajský   súd   postupovali   v predmetnej   právnej   veci   arbitrárne,   keď   ju opomenuli preskúmať zo všetkých do úvahy prichádzajúcich hľadísk a neprihliadli na jej argumenty. „Preto   závery   súdov   sa   neopierajú   o prijateľné   posúdenie   skutočností rozhodujúcich z hľadiska čl. 26 Ústavy SR a čl. 10 Dohovoru, a preto došlo k porušeniu práv garantovaných týmto ustanoveniami.“

Sťažovateľka najmä:

- nesúhlasí   s názorom,   že názov,   ako   aj   vizuálna   úprava   namietaného   článku evokuje, že „bosom vykrádačov je navrhovateľ“; k takémuto názoru by podľa nej mohol čitateľ dospieť iba pri povrchnom prečítaní článku alebo ak si ho neprečítal vôbec,

- poukazujúc   na   perex,   ako   aj   obsah   samotného   článku   tvrdí,   že   z nich   je jednoznačne zrejmé, že ako o bosovi vykrádačov sa hovorí o J. R., a nie o navrhovateľovi; zastáva   tiež   názor,   že   všeobecné   súdy   neskúmali   vec   komplexne,   najmä   v kontexte samotného obsahu namietaného článku, a neprihliadli na všetky relevantné skutočnosti,

- tvrdí, že samotná predstava, že by navrhovateľ ako verejne známa osoba vlastniaci sám alebo „prostredníctvom tretích osôb“ značný majetok, vylučuje možnosť, že by niekto mohol uveriť tomu, že navrhovateľ sa mohol stať bosom vykrádačov,

- za pochybenie všeobecných súdov považuje aj to, že v konaní nebol vykonaný žiaden dôkaz, že by čo aj len jedna osoba uverila, že navrhovateľ bol bosom vykrádačov, pričom „súd“ vôbec   nemal   za   preukázané   konkrétne   pôsobenie   článku   na   verejnosti a nebola   preukázaná   ani   príčinná   súvislosť   medzi   namietanou   nepravdivou   informáciou z namietaného článku a reflexiou v okolí navrhovateľa,

- je   presvedčená,   že   vzhľadom   na   osobu   navrhovateľa   ako   známeho   politika verejného záujmu bola jednak oprávnená sprostredkovať informácie o ňom, a jednak, že verejnosť má právo, aby jej boli takého informácie sprístupnené; išlo preto o informácie legitímneho verejného záujmu, ktorý je výkonom slobody prejavu a práva na informácie (čl. 26   ústavy   a čl. 10   dohovoru),   a preto   nemohlo   dôjsť   k založeniu   jej   zodpovednosti za neoprávnený zásah do práv na ochranu osobnosti; navyše podľa sťažovateľky je potrebné prihliadnuť na skutočnosť, že išlo o sprostredkovanie takých informácií verejnosti, ktoré sťažovateľke poskytol štátny orgán (Ústav pamäti národa),

- považuje   veľkosť   fotografií   jednotlivých   aktérov   namietaného   článku za irelevantnú   otázku   akcentujúc,   že   článok   je   venovaný   navrhovateľovi   a úloha   J.   J. je v kontexte obsahu článku marginálna, preto tomu zodpovedá aj pomer veľkostí fotografií,

- vo   vzťahu   k   názoru   prvostupňového   súdu   o neexistencii   logického   súvisu   pri snahe   poukázať   na   minulosť   navrhovateľa   v spojení   s trestnou   činnosťou   ďalších v namietanom   článku   uvedených   osôb,   s ktorými   navrhovateľ   emigroval,   nepovažuje za zrejmé, čo tým okresný súd chcel vyjadriť,

-spochybňuje   priznanie   náhrady   nemajetkovej   ujmy   námietkou,   že   jej   rozsah a intenzita   neboli   v konaní   bezpečne   preukázané,   čo   nemožno   akceptovať,   pretože   súd rozhoduje iba na základe skutkového stavu zisteného z vykonaných dôkazov [§ 153 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“)]; navrhovateľ v tomto smere neuniesol podľa   sťažovateľky   dôkazné bremeno   a navyše, „súd“ vôbec neskúmal, „akej   vážnosti a dôstojnosti sa navrhovateľ vďaka svojim excesom teší“,

- aj pokiaľ ide o samotnú výšku priznanej náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch, považuje ju za excesívnu, pretože presahuje maximálnu výšku odškodnenia obetí násilných trestných   činov;   ide   pritom   i kritérium,   ktoré   ESĽP   aplikuje   pri   skúmaní   primeranosti uloženej sankcie, a podobný názor zaujal aj najvyšší súd (rozhodnutie najvyššieho súdu sp. zn. 4 Cdo 17/2005 z 27. apríla 2006),

- považuje za nedostatok v postupe súdov oboch stupňov to, že sa nevysporiadali s faktom, že politici (ktorým je navrhovateľ) disponujú oveľa ľahším prístupom do médií, majú možnosť minimalizovať škodlivý následok sporných výrokov omnoho efektívnejšie než prostredníctvom súdneho konania.

II.1   Všeobecné   východiská   na   rozhodovanie   ústavného   súdu   (ku   konfliktu medzi slobodou prejavu a právom na ochranu osobnosti)

Kľúčovou   úlohou   ústavného   súdu   v   tomto   konaní   bolo   posúdiť,   či   krajský   súd napadnutým   rozsudkom   ústavne   akceptovateľným   a   udržateľným   spôsobom   rozhodol v spore o ochranu osobnosti medzi sťažovateľkou [ako vydavateľkou denníka N., v ktorom bol 17. marca 2008 uverejnený namietaný článok s nadpisom (titulkom) „Stal sa bosom vykrádačov!“] a navrhovateľom,   u   ktorého   malo   podľa   záverov   okresného   súdu potvrdených   krajským   súdom   dôjsť   uverejnením   namietaného   článku   k   neprípustnému zásahu   do   jeho   osobnostných   práv,   a to   takému,   ktorý   zakladá   aj   nárok   na   náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch.

Základom sporu, ku ktorému sa v sťažovateľkinej veci ústavný súd musel vyjadriť, je konflikt medzi ústavou a dohovorom garantovanou slobodou prejavu (čl. 26 ods. 1 ústavy a čl. 10 dohovoru) a základným právom sťažovateľky vyhľadávať a rozširovať informácie, resp. možnosťou obmedziť slobodu prejavu zákonom (čl. 26 ods. 2 a 4 ústavy), a právom na ochranu   osobnosti   navrhovateľa,   ktoré   je   taktiež   garantované   ústavou   (najmä   čl. 19 ústavy).   Podstatou   rozhodovania   vo   väčšine   obdobných   právnych   sporov   je   hľadanie vyváženého vzťahu medzi ústavou garantovaným právom na ochranu cti, dôstojnosti či súkromia na jednej strane a slobodou prejavu a základným právom na informácie na strane druhej. Ústavný súd v tejto súvislosti vo svojej doterajšej judikatúre už viackrát zdôraznil, že   každý   konflikt   vo   vnútri   systému   základných   práv   a   slobôd   (resp.   ľudských   práv a základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodných   zmlúv   o   ľudských   právach a základných slobodách) treba riešiť prostredníctvom zásady ich spravodlivej rovnováhy (IV. ÚS 362/09, PL. ÚS 22/06, m. m. PL. ÚS 6/04, III. ÚS 34/07). Všetky základné práva a slobody sa chránia len v takej miere a rozsahu, kým uplatnením jedného práva alebo slobody   nedôjde   k   neprimeranému obmedzeniu, či   dokonca   popretiu   iného práva   alebo slobody (IV. ÚS 362/09, PL. ÚS 7/96).

Ústavný súd nemôže zasahovať do rozhodnutia všeobecného súdu iba preto, že by sám uskutočnil vyvažovanie ústavných hodnôt a základných práv inak, ako to so zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu už pred ním urobil všeobecný súd. Ústavný súd ale musí zasiahnuť   a chrániť   základné   právo   vtedy,   ak   všeobecné   súdy   extrémne   pochybili   pri hodnotení   významu   základného   práva   alebo   slobody,   resp.   ak   by   ich   postupom   boli porušené zásady spravodlivého procesu.

Podľa   judikatúry   ESĽP,   ktorú   ústavný   súd   konštantne   zohľadňuje   vo   svojej rozhodovacej   činnosti,   sloboda   prejavu   predstavuje   jeden   zo základných   pilierov demokratickej spoločnosti a jednu zo základných podmienok jej rozvoja a sebarealizácie jednotlivca.   Uplatňuje   sa   nielen   vo   vzťahu   k „informáciám“   a „myšlienkam“,   ktoré   sa prijímajú priaznivo, resp. sa pokladajú za neurážlivé a neutrálne, ale aj k tým, ktoré urážajú, šokujú   alebo   znepokojujú   štát   alebo   časť   obyvateľstva.   Vyžaduje   si   to   pluralizmus, znášanlivosť a veľkorysosť, bez ktorých nemožno hovoriť o „demokratickej spoločnosti“ (Handyside v. Spojené kráľovstvo, sťažnosť č. 5493/72, rozsudok zo 7. decembra 1976, § 49).

V   niektorých   situáciách   však   musí   sloboda   prejavu   ustúpiť.   Limitačné   klauzuly vyjadrené v čl. 26 ods. 4 ústavy (a tiež v čl. 10 ods. 2 dohovoru) explicitne uvádzajú dôvody obmedzenia   slobody   prejavu,   pričom   ide   o   obmedzenia,   ktoré   musia   zodpovedať   vždy demokratickému   charakteru   spoločnosti   („opatrenia   v   demokratickej   spoločnosti nevyhnutné“). Dôvodom takéhoto obmedzenia môže byť aj „ochrana práv a slobôd iných“, teda   okrem   iného   aj   záruky   vyplývajúce   zo základného   práva   na   ochranu   osobnosti v rozsahu   garantovanom   v čl. 19   ústavy   a konkretizovanom   najmä   v   § 11   a   nasl. Občianskeho   zákonníka,   ktoré   chránia   súkromné   osoby   pred   neoprávnenými   zásahmi zo strany iných súkromných osôb alebo štátu.

Ústavný   súd   vychádzajúc zo   záväznosti   ústavy   pre   všetky   orgány   verejnej   moci (všeobecné súdy nevynímajúc) konštatuje, že pri rozhodovaní sporov vo veciach ochrany osobnosti musí byť vždy zohľadnená ochrana slobody prejavu, a to minimálne v rozsahu jej ústavných záruk. Uvedené ustanovenia Občianskeho zákonníka teda nemožno aplikovať izolovane, ale je nutné ich vykladať a aplikovať v súlade s ústavou. Nutnosť zohľadniť slobodu prejavu, samozrejme, neznamená rezignáciu na ochranu osobnosti. Znamená to však, že v niektorých prípadoch musí byť uprednostnená sloboda prejavu, aj keď daný prejav môže mať isté nedostatky z hľadiska klasickej zákonnej ochrany osobnosti (porovnaj k tomu aj rozsudok najvyššieho súdu sp. zn. 5 Cdo 55/2008 z 25. februára 2009, dostupné na   internete:   www.supcourt.gov.sk ).   Ústavný   súd   v   tejto   súvislosti   pripomína   tiež˂˃ povinnosť   všeobecných   súdov   zohľadňovať   pri   svojej   rozhodovacej   činnosti   relevantnú judikatúru   ESĽP a ďalších   medzinárodných   súdnych   orgánov vyvoditeľnú okrem iného aj z čl. 1 ods. 2 ústavy.

Keďže   sťažovateľke   bola   rozsudkom   okresného   súdu   č. k.   14 C/112/2008-180 z 11. júna   2009   uložená   povinnosť   zaplatiť   navrhovateľovi   20 000   €   ako   náhradu nemajetkovej   ujmy   za   uverejnenie   namietaného   článku,   ktorú   krajský   súd   napadnutým rozsudkom potvrdil, je nepochybné, že rozhodnutiami všeobecných súdov došlo k zásahu do ústavou garantovanej slobody prejavu sťažovateľky, t. j. došlo k jej obmedzeniu. Úlohou ústavného   súdu   však   bolo   posúdiť,   či   v   danom   prípade   išlo   z   ústavného   hľadiska o akceptovateľné   obmedzenie   slobody   prejavu   a základného   práva   na   informácie   a   či krajský súd pri svojom rozhodovaní rešpektoval požiadavky vyplývajúce zo základného práva na súdnu ochranu garantovaného v čl. 46 ods. 1 ústavy.

Okrem práv spätých s ochranou osobnosti ústava zaručuje aj iné základné práva a slobody, napr. základné právo na súdnu a inú právnu ochranu (čl. 46 až čl. 50) a základné právo na slobodu prejavu (čl. 26). Uplatňovanie týchto základných práv a slobôd a ich právna ochrana musia byť proporcionálne a vzájomne vyvážené tak, aby sa nadmernou ochranou jedného práva nad únosnú mieru nepotlačila ochrana iného práva. To znamená, že ani   existencia   zásahu   do osobnostných   práv   nemusí   vždy   nevyhnutne   viesť   k   záveru o neoprávnenosti takého zásahu, ak bol dôsledkom uplatňovania iného základného práva, pričom   vzhľadom   na okolnosti   posudzovanej   veci   tento   zásah   nepresiahol   hranice primeranosti (proporcionality).

V   každom   konkrétnom   prípade   je   vždy   nevyhnutné   skúmať   mieru   (intenzitu) namietaného   porušenia   základného   práva   na   ochranu   osobnosti,   a   to   práve   v   kontexte so slobodou prejavu a so zreteľom na požiadavku proporcionality uplatňovania týchto práv.

Z   doterajšej   judikatúry   ústavného   súdu   vyplýva,   že   obmedzenie   akéhokoľvek základného práva alebo slobody, a teda aj slobody prejavu, možno považovať za ústavne akceptovateľné len vtedy, ak ide o obmedzenie, ktoré bolo ustanovené zákonom, zodpovedá niektorému ustanovenému legitímnemu cieľu a je nevyhnutné v demokratickej spoločnosti na dosiahnutie sledovaného cieľa, t. j. ospravedlňuje ho existencia naliehavej spoločenskej potreby   a   primerane   (spravodlivo)   vyvážený   vzťah   medzi   použitými   prostriedkami a sledovaným   cieľom,   t. j.   musí   ísť   o   obmedzenie,   ktoré   je   v   súlade   so   zásadou proporcionality (m. m. I. ÚS 4/02, I. ÚS 36/02, I. ÚS 193/03).

V posudzovanom   prípade   došlo   k   obmedzeniu   slobody   prejavu   sťažovateľky na zákonnom   podklade,   ktorý   tvorili   ustanovenia   § 11   a   nasl.   Občianskeho   zákonníka, pričom zároveň išlo o obmedzenie, ktoré sledovalo ochranu práva na súkromie, resp. práva na ochranu osobnosti navrhovateľa, čo nepochybne možno považovať za legitímny cieľ. Za týchto okolností   bolo z hľadiska   zvažovania ústavnej akceptovateľnosti   napadnutého rozsudku krajského súdu a postupu, ktorý predchádzal jeho vydaniu, potrebné zo strany ústavného   súdu   posúdiť,   či   bol   zásah   do   slobody   prejavu   sťažovateľky   primeraný, t. j. či zodpovedal zásade proporcionality.

II.2   K proporcionalite zásahu do slobody prejavu sťažovateľky

Vzhľadom   na   skutočnosť,   že   základné   podmienky   zásahu   do   slobody   prejavu sťažovateľky boli v posudzovanom prípade splnené, ústavný súd pristúpil k preskúmaniu proporcionality medzi zásahom do slobody prejavu sťažovateľky a ústavnými garanciami práva   na   súkromie   navrhovateľa.   Na   tento   účel,   obdobne   ako   v   iných   porovnateľných prípadoch (napr. II. ÚS 152/08, II. ÚS 326/09, IV. ÚS 302/2010), ústavný súd vykonal test proporcionality založený na hľadaní odpovedí na otázky KTO, O KOM, ČO, KDE, KEDY a AKO v danom prípade „hovoril“ [uverejnil informáciu; (k tomu pozri v odbornej literatúre napr. Kmec, J. et al.: Evropská úmluva o lidských právech. Komentář. Praha: C. H. Beck, 2012, s. 1082 a nasl.)].

II.2.1   KTO zásah do práva na ochranu osobnosti (práva na súkromie) vykonal

Z hľadiska dôležitosti výmeny názorov v demokratickej spoločnosti možno subjekty uplatňujúce slobodu prejavu klasifikovať do viacerých skupín. Z judikatúry ESĽP vyplýva, že   privilegované   postavenie   z aspektu   ochrany   slobody   prejavu   patrí   novinárom a masmédiám, a to zvlášť pri informovaní o veciach verejného záujmu (napr. rozsudok ESĽP   Prager   a   Oberschlick   v.   Rakúsko   z   26.   apríla   1995,   sťažnosť   č. 1594/90,   alebo rozsudok   ESĽP   Bladet   Troms   a   Stensaas   proti   Nórsku   z   20.   mája   1999,   sťažnosť č. 21980/93). V právnom štáte sa nesmie zabúdať na nezastupiteľnú úlohu tlače. Sloboda tlače   poskytuje   verejnosti   najlepší   prostriedok   na   odhaľovanie   a formovanie   názorov na myšlienky   a smerovanie   jej   politických   predstaviteľov.   Osobitne   dáva   politikom príležitosť reagovať a komentovať to, čo je v centre pozornosti verejnej mienky. Týmto umožňuje   každému   účasť   v slobodnej   politickej   diskusii,   ktorá   je   základom   koncepcie demokratickej spoločnosti (Castelles v. Španielsko, rozsudok z 23. apríla 1992). Novinári majú   (sociálnu)   povinnosť   poskytovať   informácie   a   myšlienky   týkajúce   sa   všetkých záležitostí verejného záujmu a verejnosť má právo takéto informácie dostať. Novinárom je dokonca   umožnené používať určitú   mieru   preháňania a provokácie (Perna v.   Taliansko, rozsudok   z 25.   júla   2001).   Ústavný   súd   akceptuje   uvedený   prístup   ESĽP,   a   to   nielen z dôvodu jeho autority, ale hlavne z dôvodu presvedčivosti jeho argumentácie (porovnaj IV. ÚS 107/2010, IV. ÚS 302/2010).

Vo   vzťahu   k   uvedenému   ústavný   súd   zdôrazňuje,   že   v posudzovanej   veci   je sťažovateľka   vydavateľkou   denníka   N.,   v   ktorom   bol   namietaný   článok   uverejnený. Sťažovateľka   je teda   v danom   prípade   „nositeľkou“   slobody   prejavu, a preto   sa   na ňu vzťahuje   zvýšená   ochrana   (privilegované   postavenie)   poskytovaná   novinárom,   resp. masmédiám, ktorú bolo potrebné pri rozhodovaní predmetnej veci zo strany všeobecných súdov primeraným spôsobom zohľadniť.

II.2.2   O KOM bol namietaný článok a do koho osobnostnej sféry zasahoval

Dôsledkom   snahy   o   podporu   výmeny   názorov   o   verejne   zaujímavých   témach   je kategorizácia   adresátov   kritiky.   Stupeň   dovolenej   kritiky   sa   mení   podľa   charakteristiky osobnosti   adresáta.   Hranice   akceptovateľnej   kritiky   sú   najširšie   u politikov   a   najužšie u „bežných“ občanov. V posudzovanom prípade namietaný článok obsahoval informácie týkajúce aktívneho politika (v čase jeho zverejnenia, pozn.), t. j. nesporne osoby verejného záujmu.

Obsahom namietaného článku boli, ako už bolo uvedené, nepochybne veci verejného záujmu – odkrývanie minulosti politika, konkrétne jeho väzieb s osobou (resp. osobami) právoplatne odsúdenou (odsúdenými) za trestnú činnosť, čo môže vyvolať polemiku, resp. pochybnosti, pokiaľ ide o jeho morálnu spôsobilosť zastávať funkciu vo verejnom živote, resp.   pôsobiť   vo verejnom   živote.   Otázky   spôsobu   konania   politikov   v minulosti   alebo súčasnosti, ktoré verejnosti napomáhajú pri utváraní obrazu o osobnosti a charaktere zväčša nimi volených funkcionárov, možno nepochybne legitímne považovať za otázky verejného záujmu. Ústavný súd už v tejto súvislosti zdôraznil, že poslaním tlače je nesporne šíriť informácie   a myšlienky   o otázkach   verejného   záujmu,   pričom   je   zároveň nespochybniteľným   právom   verejnosti   takéto   informácie   prijímať   [dostávať; (I. ÚS 352/2011)].

Aj ESĽP poukazuje na špecifickú a dôležitú úlohu médií, osobitne zdôrazňujúc úlohu tlače   s tým,   že   hoci   nemôže   prekračovať   určité   hranice,   predovšetkým   so zreteľom na ochranu   povesti   a práv   iných,   resp.   nutnosť   zabrániť   úniku   dôverných   informácií, prislúcha   jej   oznamovať   (pri   súčasnom   rešpektovaní   jej   povinností   a zodpovednosti) informácie a myšlienky nielen o všetkých politických otázkach, ale aj o ostatných témach všeobecného   záujmu   (Fressoz   a   Roire   proti   Francúzsku,   rozsudok   z 21.   januára   1999, De Haes a Gijsels proti Belgicku, rozsudok z 24. februára 1997, Bladet Troms a Stensaas proti Nórsku z 20. mája 1999). V rozhodnutí Thorgeir Thorgeison v. Island z 25. júna 1992 ESĽP uviedol: «Hoci   tlač nesmie   prekročiť   hranice stanovené,   medzi iným, za účelom „ochrany   povesti   iných“,   je   napriek   tomu   jej   povinnosťou   poskytovať   informácie a myšlienky o veciach verejného záujmu. Nielenže má tlač povinnosť poskytovať takéto informácie, ale aj verejnosť má právo tieto informácie dostať. Ak by to bolo inak, tlač by nebola schopná plniť svoju kľúčovú úlohu „verejného strážneho psa“.»

V   posudzovanom   prípade   je   zjavné,   že   namietaný   článok   sa   týka   navrhovateľa, keďže   v ňom   bol   identifikovaný   výslovným   uvedením   jeho   mena   a priezviska,   ako aj uverejnením jeho fotografie. Nie je taktiež sporné, že v čase uverejnenia namietaného článku   bol   navrhovateľ   významným   politikom,   poslancom   Národnej   rady   Slovenskej republiky   (ďalej   len   „národná   rada)   a   predsedom   jednej   z koaličných   strán   (a na tom základe aj členom koaličnej rady). Túto skutočnosť v zásade reflektoval aj okresný súd, ktorý vo svojom rozsudku uviedol, že „Podľa ratio detidendi rozsudkov Európskeho súdu pre ľudské práva politik sa nevyhnutne a vedome vystavuje pozornej kontrole svojich činov a   gest   tak   zo strany   novinárov,   ako   aj   zo   strany   občanov,   preto   musí   prejaviť   väčšiu toleranciu, najmä vtedy, keď sám sa dopúšťa konania, ktoré môže byť terčom kritiky. Aj on má samozrejme právo na ochranu povesti, a to aj mimo rámca súkromného života, avšak táto ochrana musí byť v rovnováhe so záujmami slobodnej diskusie politických otázok, pričom výnimky z práva na slobodu prejavu musia byť interpretované užšie ako obvykle. Vo veci Castells proti Španielsku z 23. 4. 1992 bol vyslovený názor, že hranice kritiky vlády a verejne činných osôb sú širšie ako hranice prípustnej kritiky súkromných osôb. Ďalej zo strany   ESĽP   bolo   konštatované,   že   aj   keď   tlač   nesmie   prekročiť   pevne   vymedzené hranice, najmä na ochranu cti tretích osôb, náleží jej oznamovať informácie a myšlienky verejného   záujmu   a   s   touto   funkciou   je   spojené   právo   verejnosti   získať   a   obdržať informácie. Tlač musí v demokratickej spoločnosti zohrávať dozornú úlohu a upozorňovať na možné problémy, nežiaduce javy a podobne (rozsudok vo veci Thorgeir Thorgeirson proti   Islandu,   Jersild   proti   Dánsku   z 23. septembra   1994,   rozsudku   Goodwin   proti Spojenému kráľovstvu z 27. marca 1996).

Európsky   súd   pre   ľudské   práva   považuje   slobodu   prejavu   zakotvenú   v   čl. 10 Dohovoru za jeden z hlavných základov demokratickej spoločnosti a predstavuje jednu z prvoradých podmienok pokroku a rozvoja každého jednotlivca. S výhradou podľa odseku 2 článku Dohovoru platí nielen pre informácie alebo myšlienky prijímané pozitívne alebo považované za neškodné, ale tiež pre tie informácie, ktoré šokujú či znepokojujú, čo je dané záujmom zachovania plurality, tolerancie a duchu otvorenosti, bez ktorých nie je možné fungovanie demokratickej spoločnosti. (Rozsudok vo veci Incal proti Turecku z 9. 6. 1998, obdobne aj Lehideux a Isorni proti Francúzsku z 23. 9. 1998, Open door a Dublin Well Woman proti Írsku, 1992, Vogt proti Nemecku, 1995).“.

Na druhej strane podľa názoru okresného súdu však na strane sťažovateľky ako vydavateľky denníka N. „nebol daný legitímny cieľ zdieľania informácie, ktorú je autor v zmysle judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva oprávnený aj zveličiť a prehnať tak, aby   vyvolal   verejnú   diskusiu   a   upriamil   pozornosť   na   riešenie   určitého   spoločenského problému.   Verejnosť   má   právo   byť   informovaná   o   minulosti   politika,   o   jeho   stykoch s určitým okruhom osôb a podobne. Informácia však musí byť adresná a nesmie vyvolávať mylné   predstavy.   Informácie   o minulosti   nesmú   byť   bez   iných   relevantných   súvislostí podávané ako informácie zo súčasného obdobia, nesmú byť vytrhnuté s kontextu a musia umožňovať nezávislé vyvodenie záveru. Ak je hlavnou témou minulosť politika, tak nie je možné,   aby   sa   jeho   minulosť   opísala   minulosťou   iných   osôb,   s   ktorými   je   spojený   len nepriamo   a   údaje   z jeho   minulosti   boli   obmedzené   len   na   konštatovanie   spoločnej emigrácie.   Pritom   obsah   nadpisu   a grafické   prevedenie   článku   v   spojení   s   obrazovými materiálmi   by   malo   zodpovedať   odovzdávanej   informácii   alebo   legitímnemu   záujmu riešenia verejnej otázky. V danom prípade bol navrhovateľ v obsahu článku spomenutý len okrajovo, to len vo vzťahu ku skutočnosti, že spoločne s osobami J. J. a J. R., ktorí mali kriminálnu minulosť, emigroval. Žiadna iná informácia z obsahu článku zrejmá nebola. Pritom však titulka zadeľovala informáciu o trestnej minulosti a spolu s nadúvodníkom a článkom sa vizuálne viazala na navrhovateľa.“.

Skutočnosť,   že   navrhovateľ   bol   v čase   zverejnenia   namietaného   článku   verejne činnou osobou, bola v danej veci vyhodnotená de facto v neprospech sťažovateľky, keď okresný súd síce nespochybnil oprávnenie novinárov sprostredkovať verejnosti informácie o minulosti   politikov,   avšak   na   druhej   strane   v protiklade   s tým   dospel   k záveru,   že konkrétne vo vzťahu k osobe navrhovateľa nebol na strane sťažovateľky legitímny cieľ „zdieľania   informácie“ týkajúcej   sa   navrhovateľa   s verejnosťou,   v neposlednom   rade poukazujúc   na   nevhodnosť   a účelovosť   spôsobu,   akým   bola   táto   informácia   čitateľom podaná.

Sťažovateľka   podľa   názoru   ústavného súdu,   ako už bolo konštatované,   v danom prípade   informovala   o   otázkach,   ktoré   súviseli   s   verejným   životom,   t. j.   informovala o otázkach legitímneho verejného záujmu, a preto v tejto súvislosti oprávnene namieta, že „prinášanie   informácií   o politikoch,   ako   osobách   verejného   záujmu,   pričom   ide o informácie   legitímneho   verejného   záujmu,   je   výkonom   slobody   prejavu   a práva na informácie, ktoré sú chránené a garantované čl. 26 Ústavy a čl. 10 Dohovoru. Ak ide o výkon   práva,   dokonca   ústavne   garantovaného   práva,   nemôže   dôjsť   k založeniu zodpovednosti za neoprávnený zásah do práv na ochranu osobnosti. Uvedené platí tým viac,   ak   sťažovateľ   verejnosti   sprostredkoval   informácie   sprístupnené   štátnym   orgánom (Ústavom   pamäti   národa),   ktorý   ich   sprístupnil   podľa   zákona   č. 553/2002   Z. z. o sprístupnení dokumentov o činnosti bezpečnostných zložiek štátu 1939-1989 a o založení Ústavu pamäti národa a o doplnení niektorých zákonov... práve za účelom, aby sa s nimi mala možnosť oboznámiť verejnosť, čo je nakoniec účelom a zmyslom tohto zákona.“.

Podľa   názoru vysloveného Ústavným súdom   Českej republiky je vecou   verejnou nielen   všetka   agenda   štátnych   orgánov a štátnych   inštitúcií,   ale   aj   osôb   pôsobiacich vo verejnom   živote,   napr.   činnosť   politikov,   úradníkov,   sudcov,   advokátov   alebo kandidátov či čakateľov na tieto funkcie; vecou verejnou je aj umenie vrátane novinárskych aktivít a showbiznisu a ďalej všetko, čo na seba upútava verejnú pozornosť. Tieto verejné záležitosti   môžu   a majú   byť   verejne   posudzované   (pozri   nález   Ústavného   súdu   Českej republiky sp. zn. I. ÚS 453/03). Otázkou verejného záujmu je teda nesporne aj minulosť významného politika, poslanca zastupiteľského zboru a predsedu jednej z koaličných strán, pričom v spojitosti s tým nemožno súhlasiť s názorom všeobecných súdov, že neexistuje logický súvis pri snahe poukázať na minulosť navrhovateľa v spojení s poukazom na trestnú činnosť ďalších v ňom uvedených osôb, s ktorými navrhovateľ emigroval.

V   nadväznosti   na   všeobecnými   súdmi   pripisovaný   podstatný   význam   nadpisu namietaného článku („Stal sa bosom vykrádačov!“), jeho grafickému prevedeniu v spojení s obrazovými   materiálmi   ústavný   súd   považuje   za   potrebné   zdôrazniť,   že   v sporoch o ochranu osobnosti, ktorých predmetom je posúdenie, či informácie (tvrdenia) uverejnené v printových médiách (v danom prípade v dennej tlači) mohli predstavovať neprípustný zásah   do   osobnostných   práv   navrhovateľa,   nekorešponduje   s   požiadavkou   objektívneho a spravodlivého   posúdenia   skutkových   okolností   sporu,   ak   vo   veci   rozhodujúci   súd nezohľadní,   resp.   nedostatočne   zohľadní   organickú   väzbu   medzi   titulkom   (nadpisom) určitého článku, jeho grafickým prevedením v spojení s obrazovými materiálmi a vecným obsahom tohto článku. Podľa názoru ústavného súdu treba pri posudzovaní tejto otázky vychádzať   z   funkcie,   ktorý   titulok   (nadpis)   v   printových   médiách   plní.   Jeho   funkciou (účelom) je upútať a zaujať čitateľa s tým, aby si článok prečítal a až na tomto základe si ozrejmil tlačou ponúkané informácie a urobil si o nich vlastný úsudok. Vychádzajúc z tejto funkcie   titulku   možno   aj   z   hľadiska   ochrany   práva   na   súkromie   dotknutých   osôb vo všeobecnosti   akceptovať   a   tolerovať,   že   sa   v   titulku   objavujú   expresívnejšie, provokujúce či zveličujúce vyjadrovacie prostriedky, a to zvlášť vtedy, ak ide o médium bulvárneho charakteru, ku ktorým denník N. v zásade možno zaradiť (m. m. II. ÚS 340/09).

Ústavný súd v súvislosti s uvedeným súhlasí so sťažovateľkou, pokiaľ v sťažnosti uviedla,   že „snaha   zvýšiť   záujem   o článok   je   sama   osebe   legitímna.   A   legitímne   bolo aj použitie fotografie navrhovateľa, pretože predsa ten bol ústrednou postavou témy – išlo predsa o jeho minulosť. Ako totiž vyplýva z rozsudku Európskeho súdu vo veci Karhuvaara a   Iltalehti   pri   Fínsku   z roku   2004,   je   pochopiteľné,   že   tlač   sa   snaží   upútať   pozornosť čitateľov a tento zámer je legitímny, ak slúži popri podpore predaja novín aj na určité objasnenie   udalosti,   teda   zámerom   je upútať   verejnosť   na riešenie   určitej   spoločenskej otázky (rovnako aj rozsudok Najvyššieho súdu SR 5 Cdo 55/2008 zo dňa 25. 02. 2009).“.

V posudzovanom prípade krajský súd v napadnutom rozsudku uvedenú legitímnu snahu   (zvýšiť   záujem   o článok)   pri   svojom   rozhodovaní   zjavne   nezohľadnil,   keď   sa stotožnil so závermi okresného súdu, podľa ktorých „text článku, jeho zvýraznenie v spojení s veľkou fotografiou navrhovateľa bol použitý zámerne na zvýšenie záujmu o článok bez legitímneho   dôvodu   spočívajúceho   vo   vyjadrení   a šírení   obsiahnutej   informácie.   Pri prvotnom   pohľade   na článok   čitateľ   získava   dojem,   že   informácia   sa   vzťahuje k navrhovateľovi.   Pri   veľkosti   písma   článku,   veľkosti   písma   nadpisu   a odovzdávajúcej informácie... čitateľ pojme obsah nadpisu v spojitosti s obsahom pravej časti článku, ktorá v smere čítania prechádza do fotografie navrhovateľa je takáto úvaha logická a vychádza z pravidiel   čítania   a spojenia   ilustrácií   s obsahom.   Logicky   každý   čitateľ   spája   nadpis článku s dominujúcou fotografiou, v tomto prípade s fotografiou navrhovateľa. Teda čitateľ si po prečítaní nadpisu logicky vytvorí predstavu o odhalení skutočností, že navrhovateľ sa stal bossom vykrádačov alebo aspoň vyšli informácie, ktoré by to mohli potvrdzovať.“.

Vychádzajúc z citovaných častí rozsudku okresného súdu, s odôvodnením ktorého sa krajský súd podľa § 219 ods. 2 OSP v celom rozsahu stotožnil, konfrontovaných s obsahom namietaného   článku   sa   námietka   sťažovateľky,   že «závery   tvrdené   navrhovateľom, s ktorými sa nekriticky stotožnili aj súdy, t. j. že z názvu a vizuálneho prevedenia článku sa javí, že „bosom vykrádačov“ je navrhovateľ prichádzajú do úvahy iba pri veľmi povrchnom čítaní... a pri obmedzení sa len na vetu „Stal sa bosom vykrádačov!“, resp. len vtedy, ak si čitateľ neprečíta samotný článok. To však na to, aby bol zásah posúdený ako neoprávnený, nepostačuje.», javí   ako   celkom   opodstatnená   a zároveň   spochybňujúca   presvedčivosť argumentácie krajského súdu.

II.2.3 ČO bolo obsahom namietaného článku

V   súvislosti   s   posudzovaním   tohto   kritéria   ústavný   súd   opätovne   zdôrazňuje,   že kľúčovým poslaním tlače je predovšetkým vyhľadávať a rozširovať informácie a myšlienky o otázkach verejného záujmu, pričom je zároveň nespochybniteľným právom verejnosti takéto informácie prijímať (dostávať). K otázkam verejného záujmu v prvom rade patria veci súvisiace s činnosťou štátnych orgánov, ako aj osôb, ktoré ich reprezentujú, teda osôb pôsobiacich vo verejnom živote. Tieto otázky „môžu a majú byť verejne posudzované“ (IV. ÚS 302/2010, m. m. tiež nález Ústavného súdu Českej republiky sp. zn. I. ÚS 453/03). Sťažovateľka   v článku   prezentovala   informácie   zo   spisov   Štátnej   bezpečnosti (sprístupnených Ústavom pamäti národa) týkajúcich sa zločineckej skupiny, v ktorej mal mať vedúce postavenie spoločník navrhovateľa (J. R.),   s ktorým navrhovateľ emigroval v roku 1971 do R. Sprístupnenie minulosti významného politika je podľa ústavného súdu vecou verejného záujmu, najmä ak môže podnietiť diskusiu, pokiaľ ide o jeho pôsobenie v ním zastávanej politickej funkcii.

Ústavný súd navyše uvádza, že v namietanom článku navrhovateľ vystupuje nielen ako   verejný   činiteľ,   ale   aj   ako   mediálne   známa   osoba,   čo   má   tiež   istý   vplyv   na   jeho klasifikáciu [k   tomu   pozri   rozsudky   ESĽP   Wirtschafts-Trend   Zeitschriften-Verlagsgesellschaft m. b. H. (č. 3) v. Austria, sťažnosti č. 15653/02 a 66298/01, rozsudok z 13. decembra 2005, § 44 a § 47; Krone Verlag GmbH & Co. KG v. Austria, sťažnosť č. 34315/96,   rozsudok   z   26.   februára   2002,   § 37],   ale   rovnako   tak   na   posudzovanie predmetnej   veci.   Skutočnosť,   že   navrhovateľ   je   mediálne   známou   osobou   dlhodobo pôsobiacou v politike, sa premietla aj do sporného titulku a celkovej vizuálnej realizácie namietaného   článku,   čo   bolo   vo   svojej   expresívnej   podobe   spôsobilé   efektívne   splniť funkciu upútavky na článok.

Sporný titulok „Stal sa bosom vykrádačov!“ a grafickú realizáciu článku v spojení s fotografiou   navrhovateľa   je   potrebné   podľa   názoru   ústavného   súdu   považovať za integrálnu súčasť namietaného článku, pričom je zjavné, že z jeho obsahu nevyplýva popis žiadnej takej činnosti navrhovateľa, z ktorej by sa dalo vyvodiť, že sa stal bosom vykrádačov,   ale   naopak,   je   z   neho   zrejmé,   že   informuje   výlučne   o   jeho   niekdajších kontaktoch s osobami, ktoré sa v minulom režime dopustili závažnej trestnej činnosti. Ide teda o informáciu o veci verejného záujmu, o ktorej verejnosť mala právo byť informovaná, pričom tento druh prejavu spadá jednoznačne pod ochranu čl. 26 ústavy.

II.2.4   KDE bol namietaný článok uverejnený

Prospešným kritériom pri posudzovaní namietaného zásahu do slobody prejavu je miesto zaznenia či uverejnenia problematických výrokov. Vo všeobecnosti platí, že čím hromadnejšie sa informácia distribuuje, tým vyššia je ochrana osobnostných práv. Sporný článok bol uverejnený v denníku N., ktorý bol podľa odôvodnenia rozsudku okresného súdu „v roku 2008 prezentovaný ako najčítanejší denník s celoštátnou pôsobnosťou“.

Kritérium   miesta   zaznenia   sporných   výrokov   je   však   potrebné   vnímať   v   spojení s kritériom   ich   autora.   Ak   je   ich   autorom   novinár,   tak   jeho   privilegované   postavenie do určitej   miery   neutralizuje   kritérium   miesta   ich   zaznenia   (m. m.   IV. ÚS 139/2010, I. ÚS 416/2011).

II.2.5   KEDY bol namietaný článok uverejnený

Navrhovateľ   v   konaní   pred   všeobecnými   súdmi   poukázal   na   skutočnosť,   že namietaný článok bol uverejnený v čase, keď zastával funkciu predsedu jednej z koaličných strán a zároveň bol poslancom národnej rady. Podľa prieskumov verejnej mienky bol v tom čase   druhým   najdôveryhodnejším   politikom   v štáte,   avšak   je   tiež   potrebné   uviesť,   že zároveň bol značnou časťou verejnosti vnímaný skôr v negatívnom svetle.

Ústavný   súd   v   tejto   súvislosti   opakovane   vyslovuje   názor,   že   bolo   v   súlade s poslaním tlače, a teda aj denníka N., bezprostredne potom, ako investigatívny novinár získal v archívoch Štátnej bezpečnosti materiály a údaje o problematike, ktorá tvorí obsah namietaného článku, čitateľskú verejnosť o tom informovať.

II.2.6   AKO boli informácie v namietanom článku formulované

Ústavný súd v poukazuje na zistenia z rozsudku okresného súdu č. k. 14 C/112/2008-180 z 11. júna 2009, z ktorých vyplýva, že namietaný článok bol uverejnený v denníku N. 17. marca 2008 v rubrike „TÉMA DŇA“ s tým, «že na stránke dominuje nadpis „Stal sa bosom vykrádačov!“, v ktorého pravej časti sa nachádza fotografia navrhovateľa. Písmo je vysoké   44   mm   v   časti   „Stal   sa   bosom“,   ktorá   je   označená   bielou   farbou   na čiernom podklade   a   50   mm   vysoké   v   časti   „vykrádačov“,   ktoré   je   označené   červenou   farbou. Fotografia navrhovateľa je vysoká 190 mm a dominuje v pravej časti článku, vytlačená je farebne.   Zaberá   1/3   rozlohy   strany   č. 3.   Nadúvodník   s   textom   „šéf...   J. S.   (54)“ s pokračovaním   „Ako   skončil   tajomný   kumpán   z   emigrácie?“,   nachádzajúci   sa   nad nadpisom,   je   v   pravej   časti   čiernym   písmom   na   bielom   podklade   v   čiernom   rámčeku a vo zvyšku   bielym   písmom   na   čiernom   podklade,   o   veľkosti   písma   10   mm.   Nadpis s nadúvodníkom   spolu   so   siluetou   postavy   v   červenom   štvorci   vo   vnútri   s   otáznikom a fotografiou navrhovateľa v pravej časti predstavuje približne 1/2 objemu článku. Vizuálne je nadpis prepojený s fotografiou odporcu, do ktorej zasahuje a vyúsťuje. V ľavej časti článku na strane 2 v spodnej časti sa nachádza úvodník zvýrazneným písmom a samotný text článku. V ľavej hornej časti sa nachádza pri siluete aj krátky článok k J. R. a v pravej časti   na   strane   3   krátky   článok   o J.   J.   pri   jeho   malej   5   cm   fotografii   a   článok   o navrhovateľovi.».

Okresný súd vo vzťahu k legitímnemu právu informovať verejnosť a k právu médií priniesť informácie zo života „verejných osôb“ vyslovil názor, že prioritou nebola v danej veci „snaha poskytnúť informácie o spojení s J. R. a J. J., ktoré už boli vtedy publikované, ale snaha o určitú senzáciu na úkor navrhovateľa. Súd postráda v článku líniu informácií o tom, s kým navrhovateľ emigroval a opise ďalších osudov všetkých osôb. V tomto prípade boli poskytnuté údaje len o J. J. a R., ale nie o navrhovateľovi, teda osud navrhovateľa, hoci by mal byť hlavnou osobou predávanej informácie, nebol uvedený, a teda mohol byť automaticky subsumovaný pod zverejnený osud ďalších osôb. Ak by aj bolo cieľom autora článku poskytnúť takéto informácie pre verejnosť, značne nevhodne boli zvolené prostriedky na ich podanie najmä preto, pretože mimoriadne ľahko mohli vyvolať klamlivú predstavu o osobe   navrhovateľa,   teda   pri   obvyklej   pozornosti   si   takúto   skutočnosť   musel   autor a zodpovedný šéfredaktor všimnúť.“.

V čase uverejnenia článku existovali informácie (údaje), ktorými disponoval Ústav pamäti národa ako verejnoprávna ustanovizeň, ktorej hlavnými úlohami sú okrem iného systematické   zhromažďovanie   a   odborné   dokumentačné   spracovávanie   všetkých   druhov informácií,   dokladov   a   dokumentov   vzťahujúcich   sa   na   dobu   neslobody,   ako aj poskytovanie   výsledkov   svojej   činnosti   verejnosti,   hlavne   zverejňovanie a sprístupňovanie informácií a iných dokladov o dobe neslobody 1939 – 1989 a o činoch a osudoch   jednotlivcov   [§ 8 ods. 1   písm. f)   a h)   zákona   č. 553/2002   Z. z.   o   sprístupnení dokumentov   o   činnosti   bezpečnostných   zložiek   štátu   1939 – 1989   a   o   založení   Ústavu pamäti národa a o doplnení niektorých zákonov (zákon o pamäti národa) v znení neskorších predpisov].   Sťažovateľka   tieto   informácie   sprostredkovala   verejnosti,   v súvislosti   s čím ústavný   súd   poukazuje   na svoju   judikatúru,   podľa   ktorej   je   informácia   pominuteľným majetkom   a oneskorenie   jej   zverejnenia   je   spravidla   spojené   so   stratou   jej   hodnoty a významu (PL. ÚS 5/03), pričom verejnosť má (aj podľa názoru okresného súdu v spojení s názorom   krajského   súdu) „právo   byť   informovaná   o minulosti   politika   o jeho   stykoch s určitým okruhom osôb a podobne“.

Pokiaľ Ústav pamäti národa sprístupní novinárovi informácie týkajúce sa minulosti politika, verejnosť ich má právo dostať; úlohou novinárov (vydavateľa) je potom verejnosti tieto informácie sprostredkovať.

Vo veci konajúce a rozhodujúce všeobecné súdy síce nespochybnili právo verejnosti dostať informácie o minulosti politika a o jeho stykoch s určitými osobami, avšak na druhej strane   vyjadrili   názor,   že   v posudzovanej   veci   krajský   súd   (obdobne   ako   okresný   súd) vychádzal z názoru, že zo strany sťažovateľky došlo „k zneužitiu slobody slova a zásahu do osobnostných   sfér   navrhovateľa“, a to „samotnou   formou   článku,   vizualizáciou s využitím   psychologických   zákonitostí,   podprahových   metód   vnímania   (zafixovaná   sila prvého dojmu, spojenie s fotografiou) s hladom čitateľov po nových informáciách, pri vtedy aktuálnej téme o navrhovateľovi plnej otáznikov“.

Takáto   myšlienková   konštrukcia   podľa   názoru   ústavného   súdu   nekorešponduje s už spomínanou   judikatúrou   ESĽP   a ani   s doterajšou   judikatúrou   ústavného   súdu a predstavuje zásah do slobody prejavu garantovanej čl. 10 dohovoru aj čl. 26 ústavy.

Z uvedeného vyplýva, že všeobecné súdy v prvom rade zvýraznený nadpis, ale aj text namietaného   článku   a   v neposlednom   rade   v   spojení   s dominujúcou   fotografiou navrhovateľa   posúdili   v kontexte   jeho celkového vizuálneho vyznenia ako   „informáciu“ umožňujúcu bežnému čitateľovi aj vyvodenie záveru, že navrhovateľ je (resp. môže byť) vedúcou osobnosťou skupiny ľudí, s ktorými v minulosti emigroval a ktorí neskôr páchali rozsiahlu   závažnú   majetkovú   trestnú   činnosť.   Tým   došlo   zo   strany   sťažovateľky   podľa všeobecných súdov k zneužitiu slobody slova a zásahu do osobnostných práv navrhovateľa.

Ústavný   súd   už   uviedol   (pozri   úvahy   v   častiach   II.2.2   a II.2.3   tohto   nálezu),   že nepovažuje za správne, ak všeobecný súd rozhodujúci o veci nezohľadní, resp. nedostatočne zohľadní   organickú   väzbu   medzi   titulkom   (nadpisom)   určitého   článku   a   jeho   vecným obsahom. Je pritom potrebné prisvedčiť sťažovateľke, že „v článku sa nenachádzala ani zmienka o tom, že členom alebo dokonca vodcom skupiny mal byť J. S.“, a tiež, že „z článku posudzujúc   ho   ako   celok...   žiadna   spojitosť   navrhovateľa   s trestnou   činnosťou   skupiny páchateľov   J.   R.   a spol.   nevyplýva“. Ak   všeobecné   súdy   dospeli   k iným   záverom,   ich výklad   sa   javí   byť   ústavne   neakceptovateľný, pretože   popiera   základné   východiská judikatúry ESĽP garantujúce slobodu prejavu, a to zvlášť vo vzťahu k novinárom a médiám, ktorým je v tejto sfére poskytnuté privilegované postavenie vrátane možnosti dopustiť sa aj určitého   zjednodušenia,   či   dokonca   nepresnosti   pri   rešpektovaní   zásady,   že   celkové vyznenie   uverejnených   informácií   v relevantnom   čase   zodpovedalo   reálne   existujúcim skutočnostiam   (porovnaj   k tomu   napr.   nález   Ústavného   súdu   Českej   republiky   sp. zn. I. ÚS 156/99).

V   posudzovanom   prípade   izolovaným   posúdením   sporného   titulku   namietaného článku krajský súd (a pred ním aj okresný súd) dospel k záveru, že „zadeľovala informáciu o trestnej činnosti spolu s nadúvodníkom a článkom sa vizuálne viazala na navrhovateľa“. Pokiaľ   si   krajský   súd   takýto   záver   okresného   súdu   osvojil,   ide   o   účelové   (zámerne zjednodušené) vyvodzovanie   kľúčových   záverov   na   potvrdzujúce   rozhodnutie   krajského súdu,   čo   podľa   názoru   ústavného   súdu   spochybňuje   napadnutý   rozsudok   ako   celok. Zo samotného   obsahu   článku   totiž   žiadne   relevantné   difamujúce   skutkové   tvrdenia   ani hodnotiace úsudky vo vzťahu k navrhovateľovi – a už vôbec nie skutočnosť, že by sa mal stať   bosom   vykrádačov   –   nevyplynuli,   čo   zjavne   potvrdzuje   aj   samotný   okresný   súd vo svojom rozsudku konštatujúc, že „v danom prípade bol navrhovateľ v obsahu článku spomenutý len okrajovo, to len vo vzťahu ku skutočnosti, že spoločne s osobami J. J. a J. R., ktorí mali kriminálnu minulosť, emigroval. Žiadna iná informácia z obsahu článku zrejmá nebola (str. 18).“.

Krajský súd fakticky uznal, že do dobrej povesti navrhovateľa zasiahla sťažovateľka údajmi, ktoré nebolo možné vykladať jednoznačne, a to bez toho, aby vyhodnotil, či takýto význam slov bol zamýšľaný aj autorom článku, pričom navyše samotný súd prvého stupňa tvrdí, že nie je toho názoru, že väčšina čitateľov by bezbreho uverila titulku a nadobudla presvedčenie o kriminálnej minulosti navrhovateľa.

V   tejto   súvislosti   ústavný   súd   poukazuje   na   právny   názor   vyjadrený   v   náleze Ústavného súdu Českej republiky sp. zn. II. ÚS 357/96, podľa ktorého polemické výroky zásadne vylučujú zásah do práva na ochranu osobnosti podľa § 11 a nasl. Občianskeho zákonníka,   pretože   každý   názor,   stanovisko,   kritika,   a   to   dokonca   nielen   polemicky uvedená, je zásadne prípustná, pretože sloboda prejavu je jednou z najdôležitejších zásad demokratickej spoločnosti.

Podľa   názoru   ústavného   súdu   bolo   žiaduce   aj   zo   strany   vo   veci   sťažovateľky konajúcich   všeobecných   súdov   považovať sporný   titulok „Stal   sa   bosom   vykrádačov!“ za integrálnu súčasť namietaného článku (v kontexte jeho grafického prevedenia a v spojení s obrazovými materiálmi) a až na tomto základe vyvodzovať vo vzťahu k nemu príslušné právne závery.

III.

III.1   Závery   ústavného   súdu   k namietanému   porušeniu   v petite   sťažnosti označených práv

Ústavný súd sumarizujúc svoje predbežné závery konštatuje, že v posudzovanej veci sťažovateľky, ktorá má ako vydavateľka denníka N. pri ochrane slobody prejavu v zmysle judikatúry ESĽP i ústavného súdu privilegované postavenie, uverejnil v tomto periodiku informácie   o veciach   verejného   záujmu   (týkajúce   sa   minulosti   prominentného   politika) získané prostredníctvom Ústavu pamäti národa z archívov bývalej Štátnej bezpečnosti, ktoré nemožno   v zásade   považovať   za   nepravdivé   ani   vykladať   jednoznačne   v neprospech navrhovateľa.   Za   daných   okolností   nemožno   podľa   názoru   ústavného   súdu   z ústavného hľadiska   akceptovať   záver   krajského   súdu,   ktorý napadnutým   rozsudkom rozhodujúc o odvolaní   sťažovateľky   proti   rozsudku   okresného   súdu   č. k. 14 C/112/2008-180   z 11.   júna   2009,   ktorým   jej   bola   uložená   povinnosť   zaplatiť navrhovateľovi náhradu nemajetkovej ujmy v sume 20 000 € z titulu neprípustného zásahu do   jeho   osobnostných   práv,   v   konflikte   medzi   jej   základným   právom   vyhľadávať a rozširovať informácie a slobodou prejavu a základným právom navrhovateľa na ochranu súkromia, uprednostnil jednostranne ochranu osobnostných práv navrhovateľa.

Krajský súd takto rozhodol

- napriek tomu, že sťažovateľka požíva v zmysle stabilizovanej judikatúry ESĽP, z ktorej   ústavný   súd   pri   rozhodovaní   porovnateľných   vecí   vychádza,   privilegované postavenie (zvýšenú ochranu),

- napriek   tomu,   že   navrhovateľ   bol   v   aktuálnom   čase   významným   koaličným politikom, poslancom národnej rady a predsedom druhej najväčšej koaličnej strany, ktorý musí v zmysle stabilizovanej judikatúry ESĽP strpieť vyššiu (najvyššiu) mieru kritiky v porovnaní s inými fyzickými osobami,

- posudzujúc izolovane titulok namietaného článku, jeho formu a vizualizáciu bez komplexného   zohľadnenia   väzby   na   jeho   obsah   a na   základe   toho   formuloval   právne závery,

- napriek tomu, že namietaný článok sa dotýkal vecí verejného záujmu (minulosť politika), o ktorých sú novinári nielen oprávnení, ale aj povinní verejnosť informovať, a

- napriek   tomu,   že   namietaný   článok   bol   formulovaný   na   základe   skutkových tvrdení autora (i keď zveličených a nadnesených), avšak nie nepravdivých.

Podľa   názoru   ústavného   súdu   sťažovateľka   uverejnením   namietaného   článku neprekročila jej ústavou a dohovorom garantovanú slobodu prejavu, a preto ani nemohla neprípustným spôsobom zasiahnuť do osobnostných práv navrhovateľa.

Za týchto okolností považuje ústavný súd právny záver krajského súdu vyjadrený v napadnutom rozsudku, v zmysle ktorého sťažovateľka neprípustným spôsobom zasiahla do   osobnostných   práv navrhovateľa,   z   ústavného   hľadiska   za   neakceptovateľný a neudržateľný. Na tomto závere nič nemení ani skutočnosť, že aj podľa názoru ústavného súdu   by   mohol   titulok   namietaného   článku   sám   osebe,   ako   aj   v spojení   s jeho   formou a vizualizáciou (avšak iba bez komplexného zohľadnenia obsahu článku a jeho celkového kontextu) vyznieť pre navrhovateľa difamujúco.

Na tomto základe ústavný súd rozhodol, že napadnutým rozsudkom krajského súdu došlo k porušeniu základných práv sťažovateľky podľa čl. 26 ods. 1, 2 a 4 ústavy a čl. 10 ods. 1 a 2 dohovoru (bod 1 výroku tohto nálezu).

III.2   K námietke sťažovateľky týkajúcej sa priznania náhrady nemajetkovej ujmy navrhovateľovi a jej výšky

Podstatou   tejto   námietky   sťažovateľky   bolo   tvrdenie,   že   krajský   súd   porušil   jej ústavou a dohovorom garantované práva tým, že potvrdil výrok rozsudku okresného súdu ukladajúci   jej   povinnosť   nahradiť   navrhovateľovi   nemajetkovú   ujmu   bez   toho,   aby   sa vysporiadal s jej argumentáciou uplatnenou v odvolaní týkajúcou sa jednak výroku súdu prvého stupňa o priznaní náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch navrhovateľovi a jednak jej samotnej výšky.

Z povahy   veci   vyplýva,   že   táto   námietka   sťažovateľky   bezprostredne   súvisí so skutočnosťou, že krajský súd v namietanom rozsudku vo svojej podstate potvrdil záver okresného   súdu   o tom,   že   uverejnením   namietaného   článku   sťažovateľka   neprípustným spôsobom zasiahla do práva na ochranu osobnosti navrhovateľa.

Keďže ústavný súd dospel k záveru, že sťažovateľka v danom prípade uverejnením namietaného článku realizovala svoje právo na slobodu prejavu a na slobodné rozširovanie informácií ústavou (resp. dohovorom) akceptovateľným spôsobom, a teda sa nedopustila neprimeraného zásahu do   práva na ochranu osobnosti navrhovateľa, bolo bez právneho významu   podrobnejšie   sa   zaoberať   touto   námietkou   sťažovateľky.   Z logiky   veci   totiž vyplýva,   že   ak   krajský   súd   podľa   záverov   ústavného   súdu   ústavou   neakceptovateľným spôsobom   pochybil   vo   svojom   závere   o tom,   že   sťažovateľka   neprípustným   spôsobom zasiahla do práva na ochranu osobnosti navrhovateľa, tak je v plnom rozsahu opodstatnená aj   jej   druhá   námietka   týkajúca   sa   rozhodnutia   krajského   súdu   vo   vzťahu   k povinnosti sťažovateľky nahradiť navrhovateľovi nemajetkovú ujmu, resp. jej výšku.

IV.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo   slobody   podľa   odseku   1,   a   zruší   také   rozhodnutie,   opatrenie   alebo   iný   zásah. Ak porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal. Ústavný súd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie...

Podľa § 56 ods. 2 prvej vety zákona o ústavnom súde ak sa základné právo alebo sloboda   porušili   rozhodnutím   alebo   opatrením,   ústavný   súd   také   rozhodnutie   alebo opatrenie zruší.

Podľa   § 56   ods. 3   písm. b)   zákona   o   ústavnom   súde   ak   ústavný   súd   sťažnosti vyhovie, môže vrátiť vec na ďalšie konanie.

Podľa § 56 ods. 6 zákona ústavnom súde ak ústavný súd právoplatné rozhodnutie, opatrenie   alebo   iný   zásah   zruší   a   vec   vráti   na   ďalšie   konanie,   ten,   kto   vo   veci   vydal rozhodnutie, rozhodol o opatrení alebo vykonal iný zásah, je povinný vec znova prerokovať a rozhodnúť. V tomto konaní alebo postupe je viazaný právnym názorom ústavného súdu.

Vzhľadom na skutočnosť, že ústavný súd rozhodol o tom, že napadnutým rozsudkom boli   porušené   základné   práva   sťažovateľky,   rozhodol   zároveň   aj   o   zrušení   rozsudku krajského súdu č. k. 5 Co/289/2009-261 z 8. decembra 2009 a vec vrátil krajskému súdu na ďalšie konanie (bod 2 výroku tohto nálezu). Krajský súd bude po vrátení veci na ďalšie konanie viazaný právnymi názormi ústavného súdu vyjadrenými predovšetkým v II. časti tohto nálezu.

Podľa   § 36   ods. 2   zákona   o   ústavnom   súde   ústavný   súd   môže   v   odôvodnených prípadoch   uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy. Sťažovateľka prostredníctvom svojho právneho zástupcu požiadala aj o priznanie úhrady trov konania, ktorú však nevyčíslila.

Pri výpočte trov konania sťažovateľky, ktoré jej vznikli v súvislosti s jej právnym zastupovaním   v konaní   pred   ústavným   súdom   advokátom   JUDr.   J.   H.   ústavný   súd vychádzal   z   § 1   ods. 3,   § 11   ods. 3,   § 14   ods. 1   písm. a)   a   b),   § 16   ods. 3   vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov a zo základných sadzieb za úkony právnej služby uskutočnené v roku 2010 (120,23 €, pri ktorých sa odmena zvyšuje o režijný paušál v sume 7,21 €). Úhradu trov konania ústavný súd sťažovateľke priznal   za   dva   úkony   právnej   služby   uskutočnené   v   roku   2010   (prevzatie   a   príprava zastúpenia   a   podanie   sťažnosti   ústavnému   súdu)   v   sume   254,88   €.   Trovy   konania   tak po zvýšení o 20 % DPH (právny zástupca sťažovateľky je platcom DPH) predstavujú sumu 305,85 €, ktorú je krajský súd povinný vyplatiť na účet právneho zástupcu sťažovateľky do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu (bod 3 výroku tohto nálezu).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 14. decembra 2012