znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 448/2011-12

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 20. októbra 2011 predbežne prerokoval sťažnosť J. Š., t. č. vo výkone väzby, zastúpeného advokátom JUDr. D. R., B., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva podľa čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej   republiky   a   práva   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane ľudských   práv   a základných   slobôd   postupom   Špecializovaného   trestného   súdu   v Pezinku,   pracovisko Banská Bystrica, v konaní vedenom pod sp. zn. BB 4 T/31/2007 a jeho rozsudkom z 22. júla 2009 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť J. Š. o d m i e t a   pre nedostatok právomoci Ústavného súdu Slovenskej republiky na jej prerokovanie.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 3. júna 2011 doručená   sťažnosť   J.   Š.,   t.   č.   vo   výkone   väzby   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   zastúpeného advokátom JUDr. D. R., B., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva podľa čl. 48 ods.   1 Ústavy   Slovenskej republiky   (ďalej len „ústava“) a práva   podľa   čl.   6 ods.   1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Špecializovaného   trestného   súdu   v   Pezinku,   pracovisko   Banská   Bystrica   (ďalej   len „špecializovaný   trestný   súd“),   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   BB   4   T/31/2007   a jeho rozsudkom z 22. júla 2009.

Z   obsahu   sťažnosti   vyplýva,   že   na   sťažovateľa   bola   16.   októbra   2007   podaná obžaloba na vtedajší Špeciálny súd v Pezinku (ďalej len „špeciálny súd“) a jeho vec bola v súlade s rozvrhom práce pridelená „zákonnému sudcovi“ – príslušnému senátu.

Sťažovateľ   uviedol,   že „Následne dňa   22-07-2009 bol   Špecializovaným   trestným súdom,   resp.   jeho   senátom   v   totožnom   zložení   ako   senát   bývalého   Špeciálneho   súdu, odsúdený k trestu odňatia slobody v trvaní 8 rokov so zaradením na výkon trestu do II. nápravnovýchovnej skupiny. Proti tomu rozsudku som podal odvolanie..., v ktorom okrem iného namietal predovšetkým porušenie práva na zákonného sudcu. Toto odvolanie bolo zamietnuté rozsudkom Najvyššieho súdu SR zo dňa 11-04-2011.“.

Sťažovateľ   v   sťažnosti   poukázal na nález ústavného   súdu   sp.   zn.   PL.   ÚS   17/08 z 20. mája 2009, ktorým bol vyslovený nesúlad podstatnej časti zákona č. 458/2003 Z. z. o zriadení   Špeciálneho   súdu   a   Úradu   špeciálnej   prokuratúry   a   o   zmene   a   doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 458/2003 Z. z.“) s príslušnými článkami ústavy a záväznej medzinárodnej zmluvy, ktorý stratil k 17. júlu 2009 účinnosť.

Uviedol, že zákonom č. 291/2009 Z. z. o Špecializovanom trestnom súde a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 291/2009 Z. z.“), bol zriadený špecializovaný trestný súd, podľa ktorého prechod výkonu súdnictva je upravený v § 18i tohto zákona, podľa ktorého „Výkon súdnictva, všetky práva a povinnosti vrátane   prechodu   správy   majetku   štátu,   práv   a   povinností   vyplývajúcich z pracovnoprávnych   vzťahov   a   štátnozamestnaneckých   vzťahov   a   iných   obdobných právnych vzťahov a práv a povinností z osobných vzťahov sudcu k štátu prechádza dňom vyhlásenia nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky PL. ÚS 17/08 z 20. mája 2009 v Zbierke zákonov Slovenskej republiky zo Špeciálneho súdu na Špecializovaný súd.“.

Sťažovateľ ďalej uviedol, že novovzniknutý špecializovaný trestný súd „v zmysle citovaného zákonného ustanovenia pokračoval v hlavnom pojednávaní v jeho trestnej veci dňa 22-07-2009, pred senátom v totožnom zložení ako bol bývalý senát Špeciálneho súdu, pričom   na   tomto   pojednávaní   vyniesol   rozsudok,   sp.   zn.   BB   4T/31/2007,   ktorým...   bol uznaný za vinného...“.

V tejto súvislosti sťažovateľ poukázal na skutočnosť, že až „následne dňa 23-07- 2009   vydal   podpredseda   Špecializovaného   trestného   súdu   poverený   riadením   súdu opatrenie, ktorým upravil rozvrh práce Špecializovaného trestného súdu“.

Podľa sťažovateľa „z vyššie uvedeného vyplýva, že v trestnej veci vedenej proti mojej osobe   pojednávali   dva   personálne   zhodne   obsadené   senáty   dvoch   rôznych   súdov,   t.   j. Špeciálneho   súdu   a   Špecializovaného   trestného   súdu,   pričom   senát   Špecializovaného trestného súdu rozhodol rozsudkom vo veci samej v čase, kedy neexistoval rozvrh práce tohto súdu, a teda neboli vopred známe pravidlá prideľovania trestných vecí náhodným výberom. Uvedeným postupom boli porušené moje práva podľa čl. 48 ods. 1 Ústavy, podľa ktorého: Nikoho nemožno odňať jeho zákonnému sudcovi...“.

Vo   vzťahu   k   namietanému   porušeniu   základného   práva   na   zákonného   sudcu zaručeného   čl.   48   ods.   1   ústavy   postupom   špecializovaného   trestného   súdu   sťažovateľ poukázal na judikatúru ústavného súdu, podľa ktorej je zákonným sudcom sudca, ktorý spĺňa zákonom   určené   predpoklady   na výkon   tejto   funkcie,   bol natrvalo alebo dočasne pridelený na výkon funkcie k určitému súdu, jeho funkcia nezanikla a bol určený v súlade s rozvrhom práce súdu.

Sťažovateľ   argumentoval,   že   podľa   čl.   141a   ods.   4   písm.   b)   ústavy   právomoc rozhodovať o   pridelení   a preložení sudcov   patrí   do   pôsobnosti   Súdnej   rady   Slovenskej republiky (ďalej len „súdna rada“), ktorá však doteraz nerozhodla o pridelení, dočasnom pridelení alebo preložení sudcov na špecializovaný trestný súd, a z tohto dôvodu neexistuje „zákonný sudca“, ktorý by mohol vykonať hlavné pojednávanie vo veci sťažovateľa.

Sťažovateľ vyjadril názor, že „Aj napriek tejto skutočnosti senát špecializovaného trestného súdu pokračoval v hlavnom pojednávaní a rozhodol o mojej vine a treste...“.

Sťažovateľ   konštatoval,   že „konaním,   konkrétne   pokračovaním   v   hlavnom pojednávaní   Špecializovaným   trestným   súdom   v mojej   trestnej   veci   vedenej   pod   sp.   zn. BB 4T 31/2007, došlo k porušeniu Ústavy v dotknutých článkoch, pretože v predmetnej trestnej veci konal sudca, resp, senát zložený zo sudcov, ktorí neboli na novovzniknutý súdny orgán pridelení, resp. dočasne pridelení Súdnou radou, ktorej ako jedinej prislúcha táto právomoc ex constitutio a nemožno ju obmedziť, resp. obísť žiadnym zákonom. Vytvoril sa tak právny stav, kedy si zákonodarca uzurpoval túto ústavnú právomoc Súdnej rady a sám pridelil sudcov na špecializovaný trestný súd.“.

Sťažovateľ považoval za závažné porušenie základného práva na zákonného sudcu podľa čl. 48 ods. 1 ústavy aj skutočnosť, že v čase rozhodovania špecializovaného trestného súdu v jeho veci 22. júla 2009 „neexistoval“ rozvrh práce špecializovaného trestného súdu v zmysle zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   č.   757/2004   Z.   z.“),   ktorý   má   podľa sťažovateľa „kľúčový význam pre uplatnenie práva na zákonného sudcu“, pričom zákon č. 458/2003 Z. z. stratil účinnosť 17. júla 2009, a teda podľa rozvrhu práce špeciálneho súdu nebolo možné postupovať.

V   tejto   súvislosti   poukázal   na   skutočnosť,   že „rozvrh   práce   Špecializovaného trestného súdu bol prijatý až opatrením č. 4 JUDr. O. K. ako osoby poverenej riadením súdu zo dňa   23-07-2009,   teda   až   nasledujúci   deň   po vyhlásení   rozsudku,   ktorým...   bol uznaný   vinným   a   ktorým   mu   bol   uložený   trest,   a   to   tak,   že   týmto   opatrením   ponechal v platnosti rozvrh práce zaniknutého Špeciálneho súdu s poukazom na ustanovenie § 18i zákona   č.   371/2004   Z.   z.   o   sídlach   a   obvodoch   súdov   Slovenskej   republiky   v   znení neskorších   predpisov.   Rozvrh   práce   s   obsahom   ako   to   vyžaduje   §   50   ods.   2   zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch bol vydaný až dňa 07-09-2009.“.

Vo   vzťahu   k   namietanému   porušeniu   práva   sťažovateľa   na   prejednanie   jeho záležitosti súdom zriadeným zákonom podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru sťažovateľ dôvodil, že vzhľadom na to, že sudcovia senátu špecializovaného trestného súdu prerokúvajúceho jeho vec   neboli   na   výkon   svojej   funkcie   pridelení   v   súlade   so   zákonom   č.   385/2000   Z.   z. o sudcoch   a   prísediacich   a   o   zmene   a   doplnení   niektorých   zákonov   v znení   neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 385/2000 Z. z.“), teda súdnou radou, nie sú určení zákonným spôsobom, a teda zákonnosť súdu nie je založená na jeho zložení, tak ako to vyžaduje judikatúra   Európskeho   súdu   pre   ľudské   práva,   na   základe   čoho   možno   vyvodiť   záver o porušení čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Na základe uvedených skutočností sťažovateľ žiadal, aby ústavný súd prijal jeho sťažnosť na ďalšie konanie a aby v náleze vyslovil:

„1.   Postupom   Špecializovaného   trestného   súdu   -   pracovisko   Banská   Bystrica v konaní vedenom pod sp. zn. BB 4T/ 31/2007 bolo porušené základné právo sťažovateľa podľa článku 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

2. Rozsudok Špecializovaného trestného súdu - pracovisko Banská Bystrica č. k. BB 4T/31/2007 zo dňa 22-07-2009 obžalovaného J. Š. a Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 11-04-2011 v právnej veci obžalovaného J. Š. sa zrušujú a vec sa vracia Špecializovanému trestnému súdu na ďalšie konanie.

3. Špecializovaný trestný súd je povinný uhradiť J. Š. trovy právneho zastúpenia v sume 314,18 € (1 úkon právnej služby 123,50 € + režijný paušál 7,41 € + 20 % DPH) na účet právneho zástupcu JUDr. D. R. vedený v spoločnosti O., a. s. číslo účtu:...“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   sťažnosť   sťažovateľov   prerokoval   na   neverejnom   zasadnutí   a   preskúmal   ju zo všetkých hľadísk uvedených v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc, návrhy, ktoré   nemajú zákonom   predpísané náležitosti,   neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa   čl.   48   ods.   1   ústavy   nikoho   nemožno   odňať   jeho   zákonnému   sudcovi. Príslušnosť súdu ustanoví zákon.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Sťažovateľ   namietal   porušenie   svojho   základného   práva   nebyť   odňatý   svojmu zákonnému sudcovi podľa čl. 48 ods. 1 ústavy a práva na prejednanie svojej záležitosti súdom   zriadeným   zákonom   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   postupom   špecializovaného trestného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. BB 4 T/31/2007.

Sťažovateľ uviedol, že v jeho trestnej veci, pôvodne vedenej na špeciálnom súde, pokračoval v rozhodovaní, vykonal hlavné pojednávanie a rozhodol a jeho vine a treste senát špecializovaného trestného súdu, ktorého členovia neboli do svojich funkcií kreovaní ústavne   konformným   spôsobom.   Sťažovateľ   vychádzal   z   argumentov,   že   nálezom ústavného súdu   sp. zn. PL. ÚS 17/08 bol vyslovený nesúlad zákona č. 458/2003 Z. z. a ustanovení   ďalších   relevantných   právnych   predpisov   s   príslušnými   článkami   ústavy a záväznej   medzinárodnej   zmluvy,   na   základe   čoho   zákon   č.   458/2003   Z.   z.   ku   dňu vyhlásenia   predmetného   nálezu   v   Zbierke   zákonov   Slovenskej   republiky   17.   júla   2009 stratil účinnosť.

Trestnú vec sťažovateľa prevzal novovzniknutý súdny orgán – špecializovaný trestný súd zriadený zákonom č. 291/2009 Z. z. Sťažovateľ namietal, že vo veci konajúci senát špecializovaného trestného súdu, teda jeho členovia, neboli pridelení na tento súd súdnou radou tak, ako si to vyžaduje čl. 141a ods. 4 písm. b) ústavy a naň nadväzujúce ustanovenia § 11 ods. 1 a § 12 ods. 2 zákona č. 385/2000 Z. z., a navyše tomuto senátu vec sťažovateľa nebola pridelená na základe vypracovaného rozvrhu práce v súlade s ustanovením § 51 zákona č. 757/2004 Z. z., ktorý podľa sťažovateľa v čase prejednania a rozhodnutia jeho veci neexistoval.

Sťažovateľ namietal neústavnosť postupu zákonodarcu, ktorý si podľa neho osvojil právomoc patriacu podľa ústavy výlučne súdnej rade a rozhodol sám o pridelení sudcov pre novovzniknutý súdny orgán.

Kľúčová   námietka   sťažovateľa   sa   teda   netýka   pochybení   v   procesnom   postupe špecializovaného trestného súdu pri prerokovávaní jeho veci, ale poukazuje na porušenie pravidiel   ústavnosti   a   zákonnosti   pri   pridelení   členov   rozhodujúceho   senátu na špecializovaný   trestný   súd   v súvislosti   s prijatím   novej   právnej   úpravy,   a to   zákona č. 291/2009 Z. z.

Tak, ako to uvádza samotná dôvodová správa k zákonu č. 291/2009 Z. z., kontinuitu pri prechode právomoci špeciálneho súdu na špecializovaný trestný súd zabezpečil samotný zákon č. 291/2009 Z. z., ktorého čl. II novelizoval zákon č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný poriadok účinný od 1. januára 2006“) tak, že za §   567e   vložil   §   567f,   ktorý   v odseku   1   zakotvil,   že vo   veciach,   ktoré patria   do pôsobnosti špecializovaného trestného súdu, v ktorých bolo začaté trestné stíhanie pred nadobudnutím účinnosti tohto zákona, je príslušný na konanie špecializovaný trestný súd, ak ďalej nie je ustanovené inak, a ktorého čl. XII novelizoval zákon č. 371/2004 Z. z. o sídlach   a   obvodoch   súdov   Slovenskej   republiky   a   o   zmene   zákona   č.   99/1963   Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (v znení zákonov č. 428/2004 Z. z. a č. 757/2004 Z. z.) tak, že za § 18h vložil § 18i, ktorý ustanovil, že výkon súdnictva, všetky práva a povinnosti vrátane prechodu správy majetku štátu, práv a povinností vyplývajúcich z   pracovnoprávnych   vzťahov   a   štátnozamestnaneckých   vzťahov   a   iných   obdobných právnych vzťahov a práv a povinností z osobných vzťahov sudcu k štátu prechádza dňom vyhlásenia nálezu ústavného súdu sp. zn. PL. ÚS 17/08 z 20. mája 2009 v Zbierke zákonov Slovenskej republiky zo špeciálneho súdu na špecializovaný trestný súd.

Ústavný súd zdôrazňuje, že všetky orgány verejnej moci vrátane ústavného súdu musia vychádzať z prezumpcie ústavnosti všetkých ustanovení zákona č. 291/2009 Z. z. a preto nemôže v rámci konania o sťažnostiach fyzických a právnických osôb podľa § 49 a nasledujúcich   zákona   o   ústavnom   súde   skúmať   ústavnosť   predmetného   právneho predpisu. Priestor na riešenie uvedenej otázky poskytuje iba konanie o súlade právnych predpisov   podľa   §   37   a   nasl.   zákona   o   ústavnom   súde,   na   iniciovanie   ktorého   navyše v zmysle právnej úpravy [§ 37 ods. 1 s odkazom na § 18 ods. 1 písm. a) až f) zákona o ústavnom súde] nie je sťažovateľ aktívne procesne legitimovaný.

Ústavný   súd   vo   svojej   ustálenej   judikatúre   predovšetkým   zdôrazňuje,   že   „každé konanie možno začať len ako samostatné konanie a len na návrh oprávnených subjektov, a preto žiadne z nich nemôže tvoriť súčasť iného druhu konania pred ústavným súdom a na základe jeho vlastného rozhodnutia. Ústavná a zákonná úprava konaní pred ústavným súdom   ich   preto   koncipuje   výlučne   ako   samostatné   konania   a   nepripúšťa   možnosť uskutočniť   ich   aj   v   rámci   a   ako   súčasť   iného   druhu   konania   (konaní)   pred   ústavným súdom.“ (II. ÚS 66/01, tiež II. ÚS 184/03, III. ÚS 184/06, IV. ÚS 314/07). Z citovaného okrem iného vyplýva, že v konaní o sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy nemôže ústavný súd   uplatniť právomoc,   ktorou   disponuje   v   konaní o   súlade   právnych   predpisov   podľa čl. 125 ústavy. Záver vyplývajúci z citovaného právneho názoru má nesporne aj ústavnú relevanciu, a to zvlášť v prípadoch, ak by sa v konaní, ktoré patrí v zmysle čl. 131 ods. 2 ústavy do pôsobnosti senátu ústavného súdu, mala uplatniť právomoc, ktorú ústava zveruje do pôsobnosti pléna (čl. 131 ods. 1 ústavy), čo je aj prípad sťažovateľa. Aj ústavný súd je totiž   viazaný   čl.   2   ods.   2   ústavy,   a   preto   si   senát   ústavného   súdu   nemôže   v   rozpore s ústavnou úpravou atrahovať právomoc pléna ústavného súdu, a to ani vtedy, ak by to v okolnostiach prípadu mohlo byť v prospech ochrany základných práv a slobôd (porovnaj IV. ÚS 50/2010).

V   nadväznosti   na   už   uvedené   ústavný   súd   ako   nezávislý   súdny   orgán   ochrany ústavnosti (čl. 124 ústavy) považoval za potrebné ešte zdôrazniť, že je pri výkone svojej jurisdikcie tiež viazaný ústavným princípom vyjadreným v čl. 2 ods. 2 ústavy, a preto môže uplatňovať   svoje   právomoci   iba   v   zákonnom   a   ústavnom   rámci,   čo   sa   považuje v podmienkach právneho štátu za conditio sine qua non pre akúkoľvek legitímnu činnosť jeho orgánov. Za tohto stavu ústavný súd dospel k záveru, že ani pri zohľadnení požiadavky materiálneho prístupu k ochrane základných práv a slobôd nie sú v danom prípade splnené podmienky na zásadný odklon od jeho doterajšej stabilizovanej judikatúry, ktorá vychádza z ústavnej a zákonnej úpravy, a preto sa nemôže v tomto konaní zaoberať meritórnymi argumentmi sťažovateľa obsiahnutými v jeho sťažnosti, hoci nevylučuje, že by za určitých okolností mohli mať ústavnoprávnu relevanciu (m. m. IV. ÚS 306/08).

Na základe uvedeného ústavný súd po predbežnom prerokovaní sťažnosť sťažovateľa podanú podľa čl. 127 ods. 1 ústavy v súlade so svojou stabilizovanou judikatúrou odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre nedostatok právomoci ústavného súdu na jej prerokovanie.

Po odmietnutí sťažnosti ako celku z tohto dôvodu bolo už bez právneho významu zaoberať sa ďalšími návrhmi sťažovateľa.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 20. októbra 2011