znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 447/2013-7

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 11. júla 2013 predbežne prerokoval sťažnosť R. P., H., zastúpeného advokátom JUDr. D. S., H., ktorou namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Okresného súdu Humenné sp. zn. 15   C/40/2009   zo 14. mája   2012   a   rozsudkom   Krajského   súdu   v   Prešove   sp.   zn.   16 CoPr/10/2012 z 19. novembra 2012, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť R. P. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 23. januára 2013 doručená sťažnosť R. P., H. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom JUDr. D. S., H., ktorou namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“)   a práva   na   spravodlivé   súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Okresného súdu Humenné (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 15 C/40/2009 zo 14. mája 2012 a rozsudkom Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 16 CoPr/10/2012 z 19. novembra 2012.

Z obsahu sťažnosti a z príloh k nej pripojených ústavný súd zistil tieto skutočnosti:

Sťažovateľ sa žalobou doručenou okresnému súdu 20. januára 2009 domáhal proti obchodnej spoločnosti E. s. r. o. (pôvodne L. s. r. o., pozn.), H. (ďalej len „žalovaná“), zaplatenia sumy 2 482,30 € z titulu nevyplatenia časti mzdy za mesiace december 2005, január 2006 a február 2006.

Okresný   súd   vo   veci   rozhodol   platobným   rozkazom   sp.   zn.   21   Ro/5/2009 z 26. januára 2009, proti ktorému žalovaná podala v zákonnej lehote odpor.

Okresný   súd   potom,   ako   vec   prerokoval,   rozsudkom   sp.   zn.   15   C/40/2009 z 23. marca 2010 (ďalej len „rozsudok okresného súdu z 23. marca 2010“) vo veci samej rozhodol tak, že žalovanú zaviazal zaplatiť sťažovateľovi sumu 1 875,87 € so 6 % úrokom z omeškania   od   21.   marca   2006   do   zaplatenia.   Zároveň,   na   základe   sťažovateľom uskutočneného čiastočného späťvzatia žaloby rozhodol aj o čiastočnom zastavení konania o zaplatenie sumy 408,83 € s príslušenstvom.

Proti rozsudku okresného súdu z 23. marca 2010 podali účastníci konania odvolanie. O odvolaniach podaných sťažovateľom a žalovanou proti predmetnému rozsudku okresného súdu rozhodol krajský súd uznesením sp. zn. 16 Co/91/2010 z 21. októbra 2010 (ďalej len „uznesenie krajského súdu“) tak, že rozsudok okresného súdu z 23. marca 2010 zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

Okresný   súd   po   tom,   ako   vec   v   intenciách   záverov   uznesenia   krajského   súdu prerokoval,   rozsudkom   sp.   zn.   15   C/40/2009   zo   14.   mája   2012   (ďalej   len   „napadnutý rozsudok okresného súdu“) o žalobe rozhodol tak, že ju v celom rozsahu zamietol.Proti napadnutému rozsudku okresného súdu podal sťažovateľ odvolanie, o ktorom krajský súd rozsudkom sp. zn. 16 CoPr/10/2012 z 19. novembra 2012 (ďalej len „napadnutý rozsudok krajského súdu“) rozhodol tak, že rozsudok okresného súdu ako vecne správny potvrdil.

Napadnutý rozsudok krajského súdu v spojení s napadnutým rozsudkom okresného súdu nadobudol právoplatnosť 23. novembra 2012.

Následne sťažovateľ podal ústavnému súdu sťažnosť, v ktorej uvádza: «Skutočnosť, že sa súdy stotožnili s tvrdením odporcu ohľadom tzv. „vzorca“ odmeňovania za prácu, považuje   sťažovateľ   za   rozpor   s   dobrými   mravmi   a   obchádzanie   zákona,   pretože zamestnanec   je   tým   poškodený   na   mzde   za   vykonanú   prácu,   na   výške   dôchodku a prípadných   sociálnych   dávkach.   Zároveň   týmto   spôsobom   zamestnávateľ   „okráda“ zamestnanca a štát na odvodoch....

Oba súdy poukazujú na skutočnosť, že sťažovateľ uplatnil svoje právo na súde až 16 mesiacov po skončení pracovného pomeru. Opomenuli však, že nie je možné na ťarchu sťažovateľa pripočítať skutočnosť, že uplatnil svoje právo na súde s časovým odstupom, pokiaľ ho uplatnil pred uplynutím prmlčacej lehoty. Bolo na vôli sťžovateľa či vôbec podá žalobu a kedy.

Rozhodnita   obidvoch   súdov   vychádzali   z   nesprávneho   právneho   posúdenia   veci a z nesprávneho   výkladu   obsahu   mzdových   dojednaní   špecifikovaných   v   prílohe   č.   2 k pracovnej zmluve zo dňa 01. 07. 2005, čo malo za následok, že týmito rozhodnutiami boli porušené práva sťažovateľa...

Sťažovateľ za správny považuje výklad týchto dojednaní v rozsudku Okresného súdu Humenné   zo   dňa   1.   09.   2009,   č.   k.:   21C/952009-93,   ktorý   bol   potvrdený   rozsudkom Krajského súdu v Prešove zo dňa 25. 03. 20110, sp. zn.: 8Co 195/09, pričom z odôvodnenia rozsudku prvostupňového súdu jasne vyplýva, že doslovný a gramatický výklad sporných ustanovení je zrejmé,   že zamestnanec má nárok za mesiace kedy jazdil v zahraničí na minimálnu mzdu + na tzv. kilometrovné podľa počtu kilometrov a mimo tejto mzdy má nárok na cestovné náhrady, ktoré nie sú a nemôžu byť mzdu podľa osobitného zákona. Pre správne právne posúdenie tejto veci je podstatné aj to, že ju treba posudzovať podľa pracovného práva, ktoré obmedzuje zmluvnú voľnosť účastníkov pracovnoprávnych vzťahov a obsahuje kogentné právne normy, ktoré musia byť dodržané, vrátane výkladu prejavu vôle účastníkov pri hodnotení ich dohôd a právnych úkonov. Poukazujeme najmä na §§ 15, 17 ods. 1, 118 ods. 1, 2, 119 ods. 1, 3 ZP.»

Na základe uvedenej argumentácie sa sťažovateľ v konaní pred ústavným súdom domáha, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:„1. Okresný súd Humenné a Krajský súd v Prešove, v konaniach vedených na OS Humenné pod sp. zn. 15/40/2009 a KS v Prešove pod sp. zn. 16CoPr 10/2012, porušili základné právo sťažovateľa P. R., H., zaručené Ústavou SR a čl. 6, ods. 1 Dohovoru o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd,   domáhať   sa   svojho   práva   zákonom stanoveným postupom na nezávislom a nestrannom súde a práva na spravodlivé súdne konanie.

2. Ústavný súd Slovenskej republiky ruší rozsudok Krajského súdu v Prešove č. k. 16CoPr 10/2012 z 19. 11. 2012 a rozsudok Okresného súdu Humenné č. k. 15C/40/2009- 227 zo 14. 5. 2012 a vec vracia tomuto súdu na opätovné prejednanie a rozhodnutie bez zbytočného odkladu a prieťahov.

3. Krajský súd v Prešove a Okresný súd Humenné sú povinné spoločne a nerozdielne zaplatiť sťažovateľovi trovy právneho zastúpenia na účet jeho právneho zástupcu vo výške 291,56 € (odmena za 1 úkon 130,16 € + režijný paušál 15,62 € podľa vyhl. č. 655/2004 Z. z., počet úkonv 2: - prevzatie a príprava zastúpenia, - spísanie sťažnosti).“

II.

Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Podľa § 20 ods. 1 zákona o ústavnom súde návrh na začatie konania sa ústavnému súdu podáva písomne. Návrh musí obsahovať, akej veci sa týka, kto ho podáva, prípadne proti komu návrh smeruje, akého rozhodnutia sa navrhovateľ domáha, odôvodnenie návrhu a navrhované dôkazy. Návrh musí podpísať navrhovateľ (navrhovatelia) alebo jeho (ich) zástupca.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   ktorých   prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc, návrhy, ktoré   nemajú zákonom   predpísané náležitosti,   neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene, môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom...

Ústavný súd vo vzťahu k čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru konštantne pripomína, že formuláciou uvedenou v čl. 46 ods. 1 ústavy ústavodarca vyjadril zhodu zámerov v koncepte práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy s konceptom súdnej ochrany podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Z uvedeného dôvodu preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť.

1.   K   namietanému   porušeniu   základného   práva   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým rozsudkom okresného súdu

Ústavný súd v rámci predbežného prerokovania sťažnosti preskúmal časť sťažnosti, ktorou   sťažovateľ   namieta   porušenie   svojho základného práva   na súdnu   ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým rozsudkom okresného súdu.

Ústavný súd v tejto súvislosti poukazuje na čl. 127 ods. 1 ústavy, z ktorého vyplýva, že systém ústavnej ochrany základných práv a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný   súd,   pričom   právomoc   všeobecných   súdov   je   ústavou   založená   primárne a právomoc   ústavného   súdu   len   subsidiárne,   „...   ak   o   ochrane   týchto   práv   a   slobôd rozhoduje iný súd.“.

Z princípu subsidiarity vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu základným   právam   a   slobodám   je   daná   iba   vtedy,   ak   o   ochrane   týchto   práv   a   slobôd nerozhodujú všeobecné súdy. Preto právomoc ústavného súdu nastupuje až vtedy, ak nie je daná právomoc všeobecných súdov (m. m. IV. ÚS 236/07). Ak ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa ochrany svojich základných práv alebo slobôd môže   domôcť   využitím   jemu   dostupných   a   účinných   prostriedkov   nápravy   pred   iným súdom,   musí   takúto   sťažnosť   odmietnuť   z   dôvodu   nedostatku   právomoci   na   jej prerokovanie (m. m. IV. ÚS 115/07).

Podľa   §   201   a   nasl.   zákona   č.   99/1963   Zb.   Občiansky   súdny   poriadok   v   znení neskorších predpisov účastník môže napadnúť rozhodnutie súdu prvého stupňa odvolaním, pokiaľ to zákon nevylučuje.

Na základe uvedeného ústavný súd dospel k záveru, že sťažovateľ mal v systéme všeobecného súdnictva právo podať proti napadnutému rozsudku okresného súdu účinný opravný prostriedok (odvolanie) na dosiahnutie nápravy ním tvrdeného porušenia práv (čo aj využil), o ktorom bol oprávnený a aj povinný rozhodnúť krajský súd. Využitie tejto zákonnej možnosti účinnej ochrany sťažovateľom označených práv vylučuje prijatie tejto časti   sťažnosti   ústavným   súdom,   ktorý   môže   uplatniť   svoju   právomoc   iba   vtedy,   ak sťažovateľ nemal inú ústavnú a zákonnú možnosť účinnej ochrany svojich práv.

Vzhľadom na túto skutočnosť ústavný súd po predbežnom prerokovaní sťažnosti v tejto časti dospel k záveru, že podmienky na jej prijatie na ďalšie konanie splnené neboli, a preto podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde rozhodol tak, že sťažnosť v tejto časti odmietol pre nedostatok právomoci.

2.   K   namietanému   porušeniu   základného   práva   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým rozsudkom krajského súdu

Ústavný   súd   v   rámci   predbežného   prerokovania   sťažnosti   preskúmal sťažnosť   aj v časti, v ktorej sťažovateľ namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým rozsudkom krajského súdu.

Z   citovaného   obsahu   sťažnosti   vyplýva,   že   podstata   argumentácie   sťažovateľa, s ktorou   spája   porušenie   ním   označených   práv   napadnutým   rozsudkom   krajského   súdu, spočíva jednak v námietke nesprávneho „ustálenia“ obsahu prejavu vôle zmluvných strán (sťažovateľa a žalovanej) zo strany všeobecných súdov pri určení spôsobu výpočtu mzdy sťažovateľa a jednak v námietke nesprávneho právneho posúdenia veci.

Ústavný súd sa preto pri predbežnom prerokovaní sťažnosti sústredil na posúdenie otázky, či možno považovať napadnutý rozsudok krajského súdu za ústavne udržateľný a akceptovateľný   z   hľadiska   námietok,   ktoré   sťažovateľ   proti   nemu   uplatnil.   V   tejto súvislosti   ústavný   súd   považoval   za   potrebné   poukázať   na   to,   že   v   súlade   so   svojou konštantnou   judikatúrou   vo   veciach   patriacich   do   právomoci   všeobecných   súdov   nie   je alternatívnou ani mimoriadnou opravnou inštitúciou (m. m. II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96). Preto nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré   ho   pri   výklade   a   uplatňovaní   zákonov   viedli   k   rozhodnutiu   vo   veci   samej,   ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecným súdom bol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu   sa   obmedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   a   aplikácie s ústavou,   prípadne   medzinárodnými   zmluvami   o   ľudských   právach   a   základných slobodách, ktoré Slovenská republika ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom ustanoveným zákonom. Do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný súd zasiahnuť len vtedy, ak   by   ich   konanie   alebo   rozhodovanie   bolo   zjavne   nedôvodné   alebo   arbitrárne,   a   tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by malo za následok porušenie niektorého základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, IV. ÚS 16/09).

V nadväznosti na namietané porušenie označeného základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru ústavný súd zdôrazňuje, že ich integrálnou súčasťou je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne   a   zrozumiteľne   dáva   odpovede   na   všetky   právne   a   skutkovo   relevantné   otázky súvisiace s predmetom právnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu (m. m. IV. ÚS 115/03, III. ÚS 60/04). V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje aj na judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“), z ktorej vyplýva, že právo   na   spravodlivé   konanie   zahŕňa   aj   právo   na   odôvodnenie   súdneho   rozhodnutia. Odôvodnenie   rozhodnutia   však   neznamená,   že   na   každý   argument   sťažovateľa   je   súd povinný dať podrobnú odpoveď. Splnenie povinnosti odôvodniť rozhodnutie je preto vždy posudzované so zreteľom na konkrétny prípad (m. m. Georgidias v. Grécko z 29. mája 1997,   Recueil   III/1997).   Obdobne   ESĽP   v   rozsudku   Ruiz   Torija   v.   Španielsko z 9. decembra 1994, Annuaire, č. 303-B, uviedol, že právo na spravodlivý súdny proces nevyžaduje, aby súd v rozsudku reagoval na každý argument prednesený v súdnom konaní. Stačí, aby reagoval na ten argument (argumenty), ktorý je z hľadiska výsledku súdneho rozhodnutia považovaný za rozhodujúci.

V súlade s uvedeným je teda povinnosťou všeobecného súdu uviesť v rozhodnutí dostatočné   a   relevantné   dôvody,   na   ktorých   svoje   rozhodnutie   založil.   Dostatočnosť a relevantnosť   týchto   dôvodov   sa   musí   týkať   tak   skutkovej,   ako   i   právnej   stránky rozhodnutia (m. m. III. ÚS 328/05, III. ÚS 116/06).

Z   uvedeného   však   nevyplýva   záruka   vydania   rozhodnutia   v   súlade   s   právnym názorom   účastníka   súdneho   konania,   resp.   záruka   úspechu   v   konaní   pred   všeobecným súdom.

Na základe takto vymedzených východísk ústavný súd posúdil napadnutý rozsudok krajského súdu.

Krajský súd vo výrokovej časti napadnutého rozsudku potvrdil napadnutý rozsudok okresného   súdu.   Následne,   v   úvodnej   časti   odôvodnenia   napadnutého   rozsudku rekapituloval podstatné časti rozsudku okresného súdu, argumentáciu účastníkov konania nastolenú v odvolacom konaní a následne v časti relevantnej pre toto konanie uviedol: „Po doplnenom dokazovaní, výsluchu navrhovateľa, ale aj svedkyne Ing. D. S., prijal (okresný súd, pozn.) záver, že za mzdu nepovažoval kilometrovné. Z dokazovania vyplynulo, že toto kilometrovné si účastníci dohodli iba ako spôsob alebo vzorec výpočtu celkového príjmu vrátane cestovných náhrad, že takýto postup bol dôležitý pre výpočet motivačných súm, ktoré odporca vyplácal vodičom v záujme toho, aby vodiči, ktorý jazdia menej alebo len na menej lukratívne miesta, mali motiváciu pracovať aj v prípade, ak by niektorí mesiac neboli toľko vyťažení a nešli do zahraničia. Bolo zistené, že súhlasili s tým všetci zamestnanci, až na navrhovateľa. Zároveň však súd konštatoval, že navrhovateľ ani po skončení druhého pracovného pomeru si takýto nárok v roku 2007 voči odporcovi neuplatňoval.

Odvolací súd je tiež názoru, že vôľu oboch účastníkov konania preukazovalo to, že navrhovateľ   bol   s   vyplácaním   mzdy   spokojný   a   za   tých   istých   podmienok   sa   vrátil k odporcovi pracovať. V konaní ničím nepreukázal, aby sa rovnakých nárokov domáhal skôr. Jeho prejav vôle bol totožný s vôľou odporcu, pretože žiadnym spôsobom neprejavil svoju nespokojnosť s príjmom.

Bol názoru, že podľa ust. § 119 ods.3 Zákonníka práce posledná veta, pracovný výkon zamestnanca v prejednávanej veci (t. j. počet ubehnutých kilometrov) je zahrnutý v základnej zložke mzdy, teda v hrubej mzde a tzv. kilometrovné by bolo iba preplatením zamestnanca.

Navrhovateľ v konaní nepreukázal, aby ním tvrdené kilometrovné bolo dohodnutou mzdou alebo patrilo do základnej zložky mzdy. Z prejavenej vôle medzi účastníkmi, teda navrhovateľom a odporcom vyplynulo, že ich vôľa bola totožná a kilometrovné malo byť zahrnuté len do celkovej výplaty alebo celkového príjmu iba v tom prípade, ak by išlo o vodičov, ktorí jazdia menej alebo len na menej lukratívne miesta, napr. v rámci SR, ktorí odjazdia   menej   kilometrov.   V   tomto   prípade   by   toto   kilometrovné   bolo   preplácané   len takýmto vodičom.

Odvolací   súd   nepovažoval   za   dôvodnú   odvolaciu   námietku   navrhovateľa,   pokiaľ poukázal   na   predchádzajúce   rozhodnutie   súdu,   kedy   súd   jeho   návrhu   vyhovel.   Iný   bol priebeh konania v konaní pred súdom v podobnej veci a iný v tomto konaní, pričom v tomto konaní súd skúmal skutočnú vôľu účastníkov mzdového dojednania.

Odvolací   súd   v   predchádzajúcom   rozhodnutí   tohto   konania   prijal   jasné   právne závery a pokyny, na ktorých sa nič nezmenilo a na základe ktorých aj súd prvého stupňa vo veci postupoval. Doplnil dokazovanie a na základe zisteného stavu, prijal aj právne závery.

Z   výsledkov   vykonaného dokazovania vyplynulo,   že nemožno považovať   za mzdu kilometrovné, pretože si to účastníci dohodli ako vzorec výpočtu celkového príjmu, vrátane cestovných náhrad a motivačných súm, ktoré mal odporca vyplácať vodičom, aby tí vodiči, ktorí jazdia menej a nešli do zahraničia mali motiváciu pracovať.

Odvolací súd v zhode s názorom súdu prvého stupňa mzdové dojednanie v časti, kde sa uvádza kilometrovné, nepovažoval za dohodnutú mzdu.

Dohoda o mzde je pre výklad mzdového dojednania prvoradá a túto dohodu zákon prenecháva   na   vôli   zmluvných   strán.   Bolo   na   navrhovateľovi   preukázať   takúto   vôľu, o ktorej tvrdil, že súčasťou mzdy a mzdového dojednania medzi ním a odporcom bolo aj kilometrovné.   Vôľu   oboch   účastníkov   bola   preukázaná   aj   tým,   že   navrhovateľ   bol s vyplácaním   mzdy   spokojný   a   nepreukázal   v   konaní   nikdy   nespokojnosť   s   vyplácaním takejto mzdy.

Preto odvolací súd mal za to, že závery súdu prvého stupňa bezpečne zodpovedajú zistenému   skutkovému   stavu,   ktorý   doplnil   aj   o   výpoveď   svedkyne   Ing.   D.   S.,   mzdovej účtovníčky odporcu, ktorá jednoznačne potvrdila, že mesačná mzda predstavovala mzdu za odpracované dni a v odstavci, kde je uvedená celková mzda, mal byť uvedený celkový príjem,   pričom   navrhovateľovi   sa   vyplácal   celkový   príjem,   ktorý   pozostával   zo   mzdy   a cestovných náhrad a pokiaľ tento súčet nedosahoval základný rámec, doplácalo sa vo forme prémií do výšky rámca. To tvorilo celkový príjem.

V   súvislosti   s   týmto   zistením   a   závermi   súdu   prvého   stupňa,   preto   odvolací   súd napadnutý rozsudok vo výroku, ktorým návrh zamietol v zmysle ust. § 219 O. s. p. ako vecne správny potvrdil.“

Pri   hodnotení   napadnutého   rozsudku   krajského   súdu   ústavný   súd   vychádzal z ustáleného právneho názoru, podľa ktorého rozhodnutie súdu prvého stupňa a odvolacieho súdu nemožno posudzovať izolovane (m. m. II. ÚS 78/05, III. ÚS 264/08, IV. ÚS 372/08, IV. ÚS 320/2012), pretože prvostupňové a odvolacie konanie z hľadiska predmetu konania tvoria jeden celok. Tento právny názor zahŕňa aj požiadavku komplexného posudzovania rozhodnutí   všeobecných   súdov   (prvostupňového   aj   odvolacieho),   ktoré   boli   vydané v priebehu príslušného súdneho konania (m. m. IV. ÚS 350/09).

Vzhľadom   na   obsahovú   spojitosť   napadnutého   rozsudku   krajského   súdu s napadnutým rozsudkom okresného súdu, ako aj na citovanú judikatúru považoval ústavný súd   za   potrebné   v   ďalšom   poukázať   aj   na   podstatnú   časť   odôvodnenia   napadnutého rozsudku okresného súdu.

Okresný súd v napadnutom rozsudku v časti relevantnej pre toto konanie uviedol: «Navrhovateľ po vrátení veci odvolacím súdom trval na podanom návrhu vrátane dvoch späťvzatí;   predmetom   konania   ostala   teda   suma   2   073,47   eur   so   6   %-ným   úrokom z omeškania ročne od 21. 03. 2006 do zaplatenia. Trval na tom, že mu okrem cestovných náhrad   patrí   aj   mzda   za   ubehnuté   kilometre   v   jednotlivých   mesiacoch,   ktoré   sa   majú vynásobiť sumou za ubehnutý kilometer (3,40 Sk). Cestovné náhrady sú zákonným nárokom a vypočítavajú sa podľa času trvania pracovnej cesty. Ubehnuté kilometre s cestovnými náhradami nemajú nič spoločné. Poukázal na to, že zákon o cestovných náhradách nepozná pojem „kilometrovné“. Vyplácať cestovné náhrady (stravné a vreckové) podľa ubehnutých kilometrov je v rozpore s týmto zákonom. Ubehnuté kilometre sú výkonom zamestnanca. Stravné je zamestnávateľ povinný vyplácať podľa času stráveného na pracovnej ceste, aj keď neubehne ani kilometer.   Protokol Inšpektorátu práce P.   nemá   podľa   navrhovateľa žiadnu súvislosť s prejednávanou vecou a pre túto právnu vec je právne irelevantný. Na súdnom pojednávaní uviedol, že uplatnené nároky sú na základe druhej pracovnej zmluvy, teda zmluvy z 01. 07. 2005, a že na prílohe č. 2 k nej je jeho podpis, ktorým prejavil svoju vôľu pristúpiť k mzdovým dojednaniam. Tie si však vykladal od začiatku inak ako jeho zamestnávateľ.... Poukázal na to, že v obdobnom spore 21 C/95/2009 o doplatenie mzdy za mesiace   marec,   apríl   a   máj   2006   bol   úspešný,   Krajský   súd   v   Prešove   tento   rozsudok v odvolacom   konaní   potvrdil   a   odporca   sa   neúspešne   dožadoval   podať   voči   nemu dovolanie.

Svedkyňa   Ing.   D.   S.,   ekonómka   a   mzdová   účtovníčka   u   odporcu,   v   rámci   svojej výpovede uviedla, že mesačná mzda predstavovala mzdu za odpracované dni. V odstavci, kde   je   uvedená   celková   mzda,   mal   byť   uvedený   celkový   príjem,   teda   je   v   ňom   chyba. Navrhovateľovi sa vyplácal celkový príjem, ktorý pozostával zo mzdy a cestovných náhrad, a pokiaľ tento súčet nedosahoval základný rámec, doplácalo sa mu vo forme prémií do výšky   rámca.   To   tvorilo   celkový   príjem.   Navrhovateľ   nikdy   nemal   výhrady   voči   mzde. Kilometre so odsúhlasovali každý mesiac....

Navrhovateľ v konaní uviedol, že pokiaľ ide o vyplatenie cestovných náhrad v súlade so zákonom č. 283/2002 Z. z. o cestovných náhradách, tieto mu boli vyplácané v súlade so zákonom a nároky týkajúce sa týchto pracovných náhrad si voči odporcovi neuplatňuje. Pre správne rozhodnutie vo veci bolo potrebné preto z výsluchu účastníkov, ale aj listinných dôkazov   ustáliť   a   vyjasniť,   aký   prejav   vôle   dohodnutý   medzi   účastníkmi   týkajúci   sa mzdových   dojednaní   uvedených   v   prílohe   č.   2   mzdového   dojednania   bol   na   strane navrhovateľa a odporcu aj s prihliadnutím k tomu, že navrhovateľ si toto svoje právo začal uplatňovať   až   šestnásť   mesiacov   po   skončení   pracovného   pomeru   u   odporcu.   Podľa výpovede   navrhovateľa   mzda   bola   dojednaná   tak,   že   mzdu   tvorí   počet   ubehnutých kilometrov krát suma, ktorá bola určená v jednotlivých mzdových dojednaniach za to-ktoré obdobie.   Podľa   odporcu   mzda bola   dohodnutá   pevnou   čiastkou,   táto   mzda + cestovné náhrady   podľa   osobitných   predpisov   boli   vyplácané   navrhovateľovi   presne   a   v   súlade s týmto mzdovým dojednaním, s tým, že kilometrovné bol iba vzorec rámca príjmu, ktorý odporca   mal   pre   výpočet   motivačného;   to   sa   týkalo   najmä   vodičov,   ktorí   jazdili   po Slovensku   alebo   po   krajinách,   kde   boli   nižšie   cestovné   náhrady,   pričom   tento   spôsob prepočtu   vlastne   zabezpečoval   určité   spravodlivé   odmeňovanie   každého   vodiča zamestnaného u odporcu, s čím vodiči boli uzrozumení, súhlasili s tým, a ani jeden z nich mimo navrhovateľa nemal nikdy výhrady voči takémuto spôsobu odmeňovania a nikdy si voči odporcovi neuplatňoval doplatenie mzdy za nejaké obdobie.

Na základe vykonaného dokazovania mal súd za to, že mzda, tak ako si ju dohodli účastníci konania, bola hrubá mzda mesačná, ktorú odporca navrhovateľovi každý mesiac za uplatnené obdobie vyplatil podľa dodatkov k prílohe č. 2 k pracovnej zmluve zo dňa 01. 07. 2005, pričom túto okolnosť sám navrhovateľ aj potvrdil. V mesiaci december to bolo 6 900,- Sk, v januári a februári 2006 po 8 280,- Sk. Za mzdu súd nepovažoval kilometrovné, pretože z vykonaného dokazovania vyplynulo, že toto si účastníci dohodli ako spôsob alebo vzorec výpočtu celkového príjmu vrátane cestovných náhrad. Takýto postup bol dôležitý pre výpočet motivačných súm, ktoré odporca vyplácal vodičom a v záujme toho, aby tí vodiči, ktorí   jazdia   menej   alebo   len   na   menej   lukratívne   miesta,   mali   motiváciu   pracovať   aj v prípade, ak by niektorý mesiac neboli toľko vyťažení a nešli do zahraničia po celú dobu mesiaca. Odporca potvrdil, že každý s tým súhlasil, čomu zodpovedá aj skutkový stav, že ani jeden   zo   44   zamestnaných   sa   nikdy   nedomáhal   takýchto   nárokov   ako   navrhovateľ. Takémuto záveru napomáha aj tá okolnosť, že navrhovateľ si ani po skončení druhého pracovného pomeru neuplatnil v r. 2007 voči odporcovi nárok na doplatenie mzdy, hoci v žalobnom návrhu to tak bolo uvedené, ale uplatňoval si len náhradu cestovných nákladov, na   ktoré   mal   nárok   a   ktoré   mu   aj   odporca   vyplatil.   Až   začiatkom   roka   2009,   teda s odstupom   takmer   1,5   roka,   si   navrhovateľ   začal   uplatňovať   nárok   voči   odporcovi   na doplatenie mzdy za jednotlivé obdobia, aj to nie súvislé, čo odôvodňoval tým, že nemal finančné prostriedky na zaplatenie súdneho poplatku za podaný návrh na začatie konania, resp. že niektoré nároky už boli premlčané.

Mzda bola medzi   účastníkmi   konania dohodnutá pevnou   sumou,   zodpovedajúcou hrubej   mzde   uvedenej   v   mzdových   dojednaniach.   Náhrady   cestovných   nákladov   boli účtované a vyplácané tiež správne podľa osobitných predpisov, avšak tieto ani navrhovateľ v   konaní   nenamietal.   Mzdové   dojednanie   v   časti,   kde   sa   uvádza   kilometrovné,   súd nepovažoval s ohľadom na vyššieuvedené okolnosti za dohodnutú mzdu. Dohoda o mzde je pre výklad tohto mzdového dojednania prvoradá, a túto dohodu zákon prenecháva na vôli zmluvných strán. Vôľu oboch účastníkov konania preukazuje to, že navrhovateľ bol s týmto vyplácaním   mzdy   spokojný,   za   tých   istých   podmienok   sa   opätovne   vrátil   pracovať k odporcovi a v konaní ničím nepreukázal, aby sa rovnakých svojich nárokov domáhal skôr, než podal tento žalobný návrh.   Podľa názoru súdu to,   že jeho prejav vôle bol totožný s prejavenou   vôľou   odporcu,   je   preukázané   aj   skutočnosťou,   že   po   celú   dobu   trvania pracovného pomeru u odporcu nevyužil zákonnú možnosť okamžite skončiť pracovný pomer pre nevyplatenie mzdy. V konaní nepreukázal ani to, že by počas trvania pracovnoprávneho vzťahu u odporcu akýmkoľvek spôsobom prejavil svoju nespokojnosť so svojím príjmom. Svoje   rozhodnutie   súd   opiera   aj   o   ustanovenie   §   119   ods.   3   ZP   poslednú   vetu,   podľa ktorého základnou zložkou mzdy je zložka poskytovaná podľa odpracovaného času alebo dosiahnutého   výkonu.   Z   tohto   ustanovenia   jednoznačne   vyplýva,   že   pracovný   výkon zamestnanca, v prejednávanej veci počet ubehnutých kilometrov, je zahrnutý v základnej zložke mzdy, teda v hrubej mzde zamestnanca. Prípadné vyplatenie tzv. kilometrovného, na ktoré poukazuje navrhovateľ, by podľa názoru súdu bolo preplatením práce zamestnanca, resp. duplicitným zaplatením jeho pracovného výkonu.»

Pri posudzovaní prípadných negatívnych ústavnoprávnych dôsledkov tak v danom prípade ide o posúdenie, či napadnutý rozsudok krajského súdu v spojení s napadnutým rozsudkom okresného súdu nevykazuje známky svojvôle, o čom by bolo možné v zásade uvažovať   v   tom   prípade,   ak   by   tieto   rozhodnutia   neobsahovali   dostatok   skutkových právnych dôvodov na ich vydanie, resp. ak by sa všeobecné súdy dostatočne presvedčivým spôsobom nevysporiadali s relevantnou argumentáciou sťažovateľa.

Ústavný   súd   po   preskúmaní   napadnutého   rozsudku   krajského   súdu   (v   spojení s odôvodnením napadnutého rozsudku okresného súdu) konštatuje, že krajský súd v ňom aj s ohľadom na obsah odôvodnenia napadnutého rozsudku okresného súdu, obsah odvolacích námietok   a žalobnej argumentácie sťažovateľa   ústavne akceptovateľným a   udržateľným spôsobom objasnil skutkový základ veci a aplikoval s vecou súvisiace právne predpisy a pri ich interpretácii sa neminul s ich účelom a zmyslom, ktoré sledujú. Napokon, krajský súd vzhľadom na eventualitu prijatého záveru nebol povinný vyhovieť požiadavke sťažovateľa, bol len povinný vysvetliť a zdôvodniť mu, na základe čoho dospel k prijatým záverom. Podľa názoru ústavného súdu si krajský súd túto úlohu splnil, a tým si zastal svoju pozíciu orgánu, ktorý je v prvom rade povinný poskytnúť ochranu základným právam a slobodám sťažovateľa.

Vychádzajúc z uvedeného, ústavný súd považoval za potrebné poukázať na svoju stabilizovanú judikatúru, v ktorej zdôrazňuje, že odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré zrozumiteľne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka konania na súdnu ochranu (m. m. IV. ÚS 115/03, IV. ÚS 403/2012).

Z ústavnoprávneho hľadiska   preto niet v danej   situácii žiadneho dôvodu,   aby sa spochybňovali závery napadnutého rozsudku krajského súdu. Pretože napadnutý rozsudok krajského   súdu   v   spojení   s napadnutým   rozsudkom   okresného   súdu   nevykazuje   znaky svojvôle a je dostatočne odôvodnený na základe jeho vlastných myšlienkových postupov a hodnotení, ústavný súd nie je oprávnený ani povinný tieto postupy a hodnotenia nahrádzať (m. m. I. ÚS 21/98, III. ÚS 209/04).

Ústavný súd tak aj vzhľadom na nedostatok ústavnoprávne relevantnej argumentácie [sťažovateľ v konaní pred ústavným súdom len pokračoval v skutkovej a právnej polemike s meritórnymi závermi všeobecných súdov, ktoré ústavný súd vzhľadom na už uvedené nie je   oprávnený   ani   povinný   (pre)hodnocovať]   nezistil   žiadne   ústavnoprávne   vady napadnutého rozsudku krajského súdu v spojení s napadnutým rozsudkom okresného súdu, ktoré   by   odôvodňovali   akúkoľvek   ústavnoprávnu   korekciu   zo   strany   ústavného   súdu. Skutočnosť,   že sťažovateľ sa   so skutkovými a právnymi zisteniami všeobecných súdov nestotožňuje,   nemôže   sama   osebe   viesť   k   záveru   o   zjavnej   neodôvodnenosti   alebo arbitrárnosti   tohto   názoru   a   nezakladá   ani   oprávnenie   ústavného   súdu   nahradiť   tieto meritórne zistenia svojím vlastným.

V súvislosti s uvedeným posudzovaním námietok sťažovateľa ústavný súd poukazuje na závery svojej ustálenej rozhodovacej činnosti, podľa ktorej je dôvodom na odmietnutie sťažnosti pre jej zjavnú neopodstatnenosť absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom alebo slobodou na jednej strane a namietaným rozhodnutím, postupom alebo iným zásahom orgánu štátu do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej, ako aj nezistenie   žiadnej   možnosti   porušenia   označeného   základného   práva   alebo   slobody namietaným rozhodnutím, postupom orgánom štátu, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (m. m. I. ÚS 66/98, I. ÚS 4/00, III. ÚS 138/02, IV. ÚS 1/2012). Ústavný súd môže pri predbežnom prerokovaní odmietnuť taký návrh, ktorý sa na prvý pohľad a bez najmenšej pochybnosti javí ako neopodstatnený.

Na   základe   už   uvedeného   ústavný   súd   uzatvára,   že   na   základe   sťažovateľom vymedzených   námietok,   prostredníctvom   ktorých   namietal   porušenie   svojho   základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, a s prihliadnutím na obsah   odôvodnenia   napadnutého   rozsudku   krajského   súdu   v   spojení   s napadnutým rozsudkom   okresného   súdu   nezistil   také   účinky,   ktoré   by   zakladali   príčinnú   súvislosť s namietaným porušením označených práv.

Vzhľadom na uvedené ústavný súd po predbežnom prerokovaní tejto časti sťažnosť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

Keďže   ústavný   súd   v   rámci   predbežného   prerokovania   sťažnosti   nezistil   žiadnu možnosť porušenia sťažovateľom označených práv napadnutým rozsudkom krajského súdu a sťažnosť z už uvedených dôvodov odmietol, rozhodovanie o ďalších procesných návrhoch sťažovateľa   (návrhu   na   zrušenie   napadnutého   rozsudku   krajského   súdu,   napadnutého rozsudku okresného súdu a priznania náhrady trov právneho zastupovania), ktoré sa vecne viažu na vyslovenie porušenia sťažovateľom označených práv, stratilo opodstatnenie, preto sa nimi ústavný súd už nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 11. júla 2013