znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

IV. ÚS 447/2010-47

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 17. februára 2011 v senáte zloženom z predsedu Jána Lubyho, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu Ladislava   Orosza   v   konaní   o   sťažnosti   občianskeho   združenia   I.,   B.,   zastúpeného advokátom   JUDr.   J.   D.,   B.,   ktorou   namieta   porušenie   svojho   základného   práva   na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej republiky   postupom   Krajského   súdu   v   Bratislave   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 9 Cbs 33/04, za účasti Krajského súdu v Bratislave, takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo občianskeho združenia I. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Krajského súdu v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn. 9 Cbs 33/04 p o r u š e n é   b o l o.

2. Krajskému súdu v Bratislave p r i k a z u j e,   aby v konaní vedenom pod sp. zn. 9 Cbs 33/04 konal bez zbytočných prieťahov.

3. Občianskemu združeniu I. p r i z n á v a   finančné zadosťučinenie v sume 4 000 € (slovom štyritisíc eur), ktoré mu j e   Krajský súd v Bratislave p o v i n n ý   vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Krajský   súd   v   Bratislave j e   p o v i n n ý   uhradiť   občianskemu   združeniu   I. trovy konania v sume 454,90 € (slovom štyristopäťdesiatštyri eur a deväťdesiat centov) na účet jeho právneho zástupcu JUDr. J. D., B., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 28. júla 2010 doručená   sťažnosť   občianskeho   združenia   I.,   B.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   zastúpeného advokátom   JUDr. J.   D.,   B.,   ktorou   namieta   porušenie   svojho   základného   práva   na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 9 Cbs 33/04 (ďalej aj „namietané konanie“).

Zo   sťažnosti   a   z   priloženej   dokumentácie   vyplýva,   že   sťažovateľ   je   účastníkom namietaného konania v postavení navrhovateľa. Sťažovateľ sa návrhom z 12. marca 2004 domáhal   uloženia   povinnosti   pôvodnému   odporcovi   C.,   a.   s.,   B.   (ďalej   len   „pôvodný odporca“), zdržať sa nekalosúťažného konania spočívajúceho v klamlivom označení tovaru. Vec je krajským súdom vedená pod sp. zn. 9 Cbs 33/04. S účinnosťou od 1. júla 2008 prešli práva   a   záväzky   pôvodného   odporcu   na   obchodnú   spoločnosť   R.,   a.   s.,   B.   (ďalej   len „odporca“), ktorá v čase rozhodovania ústavného súdu vystupuje v namietanom konaní ako odporca.

V úvodnej časti sťažnosti sťažovateľ popisuje doterajší priebeh namietaného konania a v tejto súvislosti najmä uvádza:

«Sťažovateľ   podal   dňa   12.   03.   2004   návrh   na   vydanie   predbežného   opatrenia, ktorým žiadal Krajský súd v Bratislave, aby uložil žalovanému obchodnému reťazcu C. zdržať   sa   nekalosúťažného   konania,   ktorým   poškodzuje   spotrebiteľov   tak,   že   cena predávaného tovaru vyznačená na cenovkách v jeho prevádzkach je v okamihu ponuky nižšia, než cena toho istého tovaru skutočne účtovaná pri pokladni.

Krajský súd v Bratislave návrhu vyhovel. Žalovaný podal proti rozhodnutiu odpor. Krajský súd v Bratislave rozsudkom č. k. 9 Cbs 33/04-508 zo dňa 26. mája 2005 doručeným   navrhovateľovi   dňa   3.   októbra   2005   žalobu   zamietol.   Navrhovateľ   sa   proti rozsudku odvolal.

Najvyšší súd SR uznesením 6 Obo 364/2005 zo dňa 4. júna 2007 rozsudok Krajského súdu v Bratislave č. k. 9 Cbs 33/04-508 zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie...

Krajský   súd   v   Bratislave   ustanovil   termín   ústneho   pojednávania   o   odvolaní   so začiatkom   11.30   hod.   na   deň   16.   10.   2008.   Napriek   tomu,   že   Krajský   súd   Bratislava predvolal právneho zástupcu navrhovateľa (sťažovateľa) na 11.30 hod., ústne pojednávanie vo   veci   9   Cbs   33/04   začal   o   11.00   hod.   Právny   zástupca   navrhovateľa   sa   na   ústne pojednávanie ustanovil o 11.28 hod. Podstatná časť ústneho pojednávania sa uskutočnila v neprítomnosti právneho zástupcu navrhovateľa. Krajský súd v Bratislave navrhovateľovi neposkytol ani kópiu zápisnice z ústneho pojednávania, hoci právny zástupca navrhovateľa o kópiu súd požiadal pred skončením ústneho pojednávania.

Krajský súd v Bratislave rozsudkom č. k. 9 Cbs 33/2004-594 zo dňa 21. 10. 2008 zamietol žalobu.

Navrhovateľ   dňa   4.   11.   2008   podal   odvolanie   proti   rozsudku   Krajského   súdu v Bratislave č. k. 9 Cbs 33/04-594.

Najvyšší súd SR uznesením 6 Obo 2/2009 zo dňa 31. marca 2009 rozsudok Krajského súdu v Bratislave z 21. októbra 2008, č. k. 9 Cbs 33/2004-594 zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie...

Krajský súd v Bratislave predvolaním z 18. 5. 2009 oznámil navrhovateľovi, že vo veci jeho žaloby nariaďuje pojednávanie na deň 5. novembra 2009.

Na ústnom pojednávaní konanom dňa 5. 11. 2009 Krajský súd v Bratislave vyhlásil uznesenie,   ktorým   pripustil   zmenu   žaloby   podľa   písomného   podania   žalobcu.   Potom vyhlásil uznesenie o odročení pojednávania na 18. marca 2010 s tým, že súd predvolá svedkov tak, ako boli navrhnutí právnym zástupcom žalobcu.

Na ústnom pojednávaní konanom dňa   18.   marca 2010   Krajský   súd   v Bratislave vypočul dvoch svedkov navrhnutých právnym zástupcom žalobcu. Na to vyhlásil uznesenie, ktorým odročil pojednávanie na 1. júla 2010 s tým, že právny zástupca žalovaného do 20. 5. 2010 oznámi súdu mená a adresy osôb, zamestnancov C. za účelom ich predvolania ako svedkov...

Krajský   súd   v   Bratislave   predvolal   pracovníkov   žalovaného,   ktorí   vybavovali reklamácie   spotrebiteľov,   na   ústnom   pojednávaní   konanom   18.   marca   2010.   Ústne pojednávanie,   na   ktoré   predvolal   pracovníkov   žalovaného,   nariadil   na   1.   júl   2010 s odôvodnením, že pracovný kalendár súdu je natoľko vyťažený, že je nemožné vykonať ústne pojednávanie skôr.

Krajský súd v Bratislave tento termín neskôr zmenil, ústne pojednávanie nariadil na 17. jún 2010 „z dôvodu dovolenky členky senátu.“...

Krajský súd v Bratislave na ústnom pojednávaní konanom 17. júna 2010 vypočul dvoch   pracovníkov   žalovaného.   Jeden   zo   svedkov   nepatril   k   svedkom   skutočností náležiacich   k   skutkovému   stavu   konania   9   Cbs   33/04.   Napriek   odôvodnenej   námietke právneho zástupcu sťažovateľa proti výsluchu tohto svedka (zápisnica o pojednávaní, s. 4), Krajský   súd   v   Bratislave   svedka   siahodlho   vypočul   o   skutočnostiach   vecne   ani   právne nesúvisiacich s predmetom konania. Po skončení výsluchu svedka súd pojednávanie odročil na 14. 10. 2010 stým, že v priebehu mesiaca júl posúdi zmenu návrhu, ktorú predložil právny zástupca žalobcu na ústnom pojednávaní 17. júna 2010.

Krajský súd v Bratislave Uznesením 9 Cbs 33/2004-682 zo dňa 29. 06. 2010 pripustil zmenu návrhu, o ktorú požiadal sťažovateľ dňa 17. 6. 2010.»

Sťažovateľ zdôrazňuje, že „v súlade s rozhodnutím Európskeho súdu pre ľudské práva o sťažnosti č. 13960/06 z 9. februára 2010 (Case of A. R., spol. s r. o. v. Slovakia) uplatňuje svoje základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov v celom konaní pred dvomi inštanciami všeobecného súdnictva vrátane Najvyššieho súdu Slovenskej republiky. Sťažovateľ svoje základné právo uplatňuje jednou sťažnosťou pre celé konanie (Case of A. R., spol. s r. o. v. Slovakia, s. 4, § 36 až 38). Sťažovateľ sa uchádza o ochranu svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov v konaní pred dvomi   stupňami   všeobecného   súdnictva   primárne   z   dôvodu,   že konanie   pred   najvyšším súdom   vo   veci   predloženej   sťažovateľom   na   rozhodnutie   Krajským   súdom   v   Bratislave vôbec nebolo nevyhnutné, ak by Krajský súd v Bratislave svojím nesprávnym postupom opakovane   nebol   zapríčinil,   že do rozhodovania   sporu   9 Cbs   33/04 bol   nútený   vstúpiť Najvyšší súd SR.“.

Podľa   sťažovateľa   jeho „návrhom   vymedzená   vec   nie   je   skutkovo   ani   právne zložitá“. V tejto súvislosti poukazuje aj na skutočnosť, že „Od 4. júna 2007 je postavenie Krajského   súdu   Bratislava   zjednodušené,   lebo   v   konaní   je   viazaný   právnymi   názormi Najvyššieho súdu Slovenskej republiky na predmet konania.“.

Sťažovateľ tvrdí, že „sa počas celého konania správal aktívne, navrhol a predložil dôkazy v prospech svojej žaloby spolu so žalobou, dôkazy počas konania dopĺňal o nové dôkazy a v rámci svojho procesného postavenia poskytoval súdu súčinnosť, o ktorú ho súd požiadal“. V   súvislosti   so   skutočnosťou,   že   v   doterajšom   priebehu   konania   dvakrát predložil vo veci konajúcemu súdu návrh na zmenu výroku rozhodnutia, sťažovateľ uvádza, že prvým z nich požiadal o zvýšenie sumy na uverejnenie rozhodnutia súdu v masmédiách a druhým navrhol uverejnenie rozsudku na internete s poukazom na to, že „Od podania návrhu do súčasnosti sa zmenila štruktúra a význam komunikačných médií na Slovensku. Podstatne sa zvýšil význam komunikácie prostredníctvom internetu...“. V nadväznosti na uvedené   sťažovateľ   zdôrazňuje,   že „Zmeny   návrhu   výroku   predložené   sťažovateľom v okolnostiach prípadu nemožno označiť za príčinu, pre ktorú konanie vo veci 9 Cbs 33/04 pred Krajským nie je právoplatne skončené. Naopak, príčinou pre zmenu návrhu sa stali prieťahy v konaní Krajského súdu Bratislava...“.

Podľa   sťažovateľa   skutočnosť,   že „jeho   vec   nie   je   Krajským   súdom   Bratislava právoplatne   skončená   šesť   a   štvrť   roka   po   predložení   veci   súdu   na   rozhodnutie,   je výsledkom pestrej zmesi úkonov nesprávnej činnosti jedného sudcu a päť sudkýň dvoch senátov, ktoré dosiaľ v mene Krajského súdu Bratislava o návrhu rozhodovali. Nesprávnej činnosti sa Krajský súd Bratislava v konaní 9 Cbs 33/04 dopustil v početných fázach svojho postupu. Nesprávnou činnosťou Krajský súd Bratislava zapríčinil, že sťažovateľ bol nútený uplatniť svoje práva prostredníctvom dvoch odvolaní proti nezákonným rozhodnutiam súdu. Nezákonné rozhodnutia v okolnostiach prípadu majú povahu úkonov, ktorými sa Krajský súd Bratislava dopúšťa zbytočných prieťahov v konaní 9 Cbs 33/04...

Krajský súd Bratislava vo veci 9 Cbs 33/04 opakovane nesprávne organizuje svoj procesný postup, dopúšťa sa pri príprave a vedení konania nedostatkov, ktoré majú za následok, že stav sťažovateľovej právnej neistoty dosiaľ nie je právoplatne odstránený. Krajský súd Bratislava svojím postupom na ústnom pojednávaní, ktoré zvolal na 16. október 2008, odňal sťažovateľovi možnosť konať pred súdom, keď ho predvolal na ústne pojednávanie o pol hodiny neskôr, ako skutočne začal vec prejednávať na ústnom pojednávaní.

Iného zbytočného prieťahu v dôsledku nesprávnej organizácie svojho procesného postupu sa Krajský súd v Bratislave dopustil pri predvolaní svedkov na ústne pojednávanie v konaní o druhom odvolaní sťažovateľky. Od 6. apríla 2009 z uznesenia Najvyššieho súdu SR 6 Obo 2/2009 Krajský súd v Bratislave vie, že má vypočuť zamestnancov žalovaného, ale až   po   dvoch   ústnych   pojednávaniach,   dňa   18.   marca   2010   zamestnancov   žalovaného skutočne predvolal, a to na deň 1. júla 2010. Ich výsluch napokon vykonal dňa 17. júna 2010.   K   zmene   termínu   ústneho   pojednávania   súd   neprimäla   opakovaná   sťažnosť   na zbytočný   prieťah   v   konaní,   ale   čerpanie   dovolenky   členkou   súdneho   senátu   v   pôvodne ustanovenom čase ústneho pojednávania (1. júla 2010)...

Krajský súd Bratislava vo veci 9 Cbs 33/04 opakovane postupoval cestou omylov. Prvého výrazného omylu sa súd dopustil vo fáze konania po podaní odporu proti platobnému rozkazu a rozhodnutím o zamietnutí žaloby.

Žalovaná strana svoju obhajobu v konaní 9 Cbs 33/04 založila na tvrdení, že skutok, ktorý je príčinou pre podanie žaloby, sa nestal.

Sťažovateľ   k   žalobe   priložil   kópie   písomných   dôkazov   o   protiprávnom   správaní žalovaného.   Ako   čas   plynul,   päťkrát   doplnil dôkazy   predložené súdu   (23.   marca   2004; 17. júna 2004; 11. januára 2005; 31. marca 2005; 4. apríla 2005).

Sťažovateľ v úhrne predložil kópie šiestich písomností, ktorými spotrebiteľka J. D. upozornila žalovaného na to, že účtuje spotrebiteľom vyššie ceny, než boli uvedené na cenovkách v regáloch jeho prevádzkarní a štyri písomné odpovede pracovníkov žalovaného na   tieto   upozornenia,   16   kópií   pokladničných   dokladov,   VHS   záznam   spravodajskej informácie   odvysielanej   v   hlavnej   spravodajskej   relácii   STS   M.   a fotokópiu   cenovky   z regála v prevádzke žalovaného spolu s pokladničným dokladom preukazujúcim, že žalovaný za predmetný tovar skutočne neúčtoval sumu uvedenú na cenovke na regáli. Krajský súd v Bratislave v rozsudku z 26. mája 2005 pristúpil na argumentáciu žalovaného o tom, že skutok sa nestal, aj keď kvôli tomu musel prehliadnuť množstvo žalobcom navrhnutých dôkazov.

Od   nesprávnych   úkonov   Krajský   súd   Bratislava   neupustil   ani   v   ďalších   fázach konania 9 Cbs 33/04, po zrušení rozsudku Najvyšším súdom SR, a to aj napriek zákonom určenej viazanosti právnymi názormi Najvyššieho súdu SR.“.

Vychádzajúc z uvedeného sťažovateľ zastáva názor, že „... Krajský súd Bratislava porušil a porušuje základné právo sťažovateľa na prejednanie jeho veci bez zbytočných prieťahov v čase šesť rokov a približne štyri mesiace“.

Sťažovateľ sa domáha tiež priznania primeraného finančného zadosťučinenia v sume 7 000 €, pričom tento svoj návrh podrobne odôvodnil (pozri IV. časť tohto nálezu).

Na základe argumentácie uvedenej v sťažnosti sťažovateľ žiada, aby ústavný súd o nej nálezom takto rozhodol:

„1. Základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov priznané čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky občianskemu združeniu I., B. v konaní pred Krajským súdom Bratislava vo veci 9 Cbs 33/04 porušené bolo.

2. Ústavný súd Slovenskej republiky podľa čl. 127 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky prikazuje   Krajskému   súdu   Bratislava,   aby   vo   veci   9   Cbs   33/04   upustil   od   ďalšieho porušovania   základného   práva   občianskeho   združenia   I.   na   prerokovanie   veci   bez zbytočných prieťahov.

3. Ústavný súd Slovenskej republiky podľa čl. 127 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky priznáva občianskemu združeniu I. za porušenie jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov primerané finančné zadosťučinenie 7000,- euro. Krajský súd Bratislava je povinný vyplatiť toto zadosťučinenie do dvoch mesiacov odo dňa vyhlásenia nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky v sídle Ústavného súdu Slovenskej republiky. Krajský súd Bratislava platbu vykoná na účet právneho zástupcu sťažovateľa, ktoré mu právny zástupca sťažovateľa uvedie.

4.   Sťažovateľovi   priznáva   náhradu   trov   právneho   zastúpenia   v   sume   302   euro a 70 centov, ktorú je Krajský súd Bratislava povinný vyplatiť advokátovi JUDr. J. D. do dvoch mesiacov od vyhlásenia tohto nálezu v sídle Ústavného súdu Slovenskej republiky. Krajský súd Bratislava platbu vykoná na účet, ktorý mu JUDr. J. D. uvedie.“

Ústavný   súd   si   ešte   pred   predbežným   prerokovaním   vyžiadal   vyjadrenie predsedníčky   krajského   súdu   k   sťažnosti.   Predsedníčka   krajského   súdu   na   žiadosť ústavného súdu reagovala prípisom sp. zn. Spr 3482/2010 z 27. septembra 2010, v ktorom s poukazom na písomné vyjadrenie predsedníčky príslušného senátu krajského súdu okrem iného uvádza:

«Má za to,   že nespôsobila žiadne prieťahy (zákonná sudkyňa v predmetnej veci, pozn.) v tomto konaní. Rezolútne popiera, že by spôsobila prieťahy v konaní, i keď sa to sťažovateľovi tak môže zdať.

Žaloba bola Krajskému súdu v Bratislave doručená dňa 12. 03. 2004. Vo veci bol vyhlásený rozsudok dňa 26. 05. 2005, voči ktorému podal žalobca odvolanie.

Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   uznesením   zo   dňa   04.   06.   2007,   rozsudok Krajského súdu v Bratislave zo dňa 26. 05. 2005 zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. V súvislosti so zmenou v Rozvrhu práce Krajského súdu v Bratislave, predmetnú vec sp. zn. 9 Cbs 33/2004 prevzala menovaná predsedníčka senátu v mesiaci apríl 2008. V   zápisnici   o   pojednávaní   zo   dňa   16.   10.   2008   (č.   l.   588   súdneho   spisu)   je konštatované,   že   v   spisovej   kancelárii   došlo   k   chybe   pri   opisovaní   úpravy   sudcu   na predvolanie   na   pojednávanie.   Právny   zástupca   žalobcu   bol   oboznámený   s   priebehom pojednávania   od   11.00   hod.   do   11.30   hod.   dňa   16.   10.   2008;   predsedníčka   senátu poznamenala,   že   na   tomto   pojednávaní   predložil   zmenu   návrhu   na   výrok   súdneho rozhodnutia.

Krajský súd v Bratislave uznesením zo dňa 16. 10. 2008 rozhodol o pripustení zmeny návrhu a vo veci vyhlásil rozsudok dňa 21. 10. 2008.

Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesením zo dňa 31. 03. 2009 zrušil rozsudok súdu   prvého   stupňa   zo   dňa   21.   10.   2008   z   dôvodu,   že...   „žaloba   bola   zamietnutá   bez ďalšieho dokazovania o dôvodnosti žaloby vo vzťahu k právnemu nástupcovi žalovaného, rozhodol v rozpore s ust. § 107 ods. 4 OSP“.

Krajský súd v Bratislave v rozsudku zo dňa 21. 10. 2008 (č. l. 594 súdneho spisu) na strane č. 2 sa zaoberal zmenou účastníka konania na strane žalovaného s tým, že žalobu zamietol   z   dôvodu   „zmeny   návrhu   na   výrok   súdneho   rozhodnutia“,   v   ktorej   žalobca prostredníctvom právneho zástupcu navrhol, aby súd uložil C. a. s., B. povinnosť... a nie spoločnosti R., a. s., resp. R., a. s. (viď č. l. 585 súdneho spisu), i keď v tomto podaní ako účastníka konania na strane žalovaného žalobca uvádza R. a. s., B.

Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky bolo dňa 07. 04. 2009 doručované právnym   zástupcom   účastníkov   konania,   t.   j.   v   čase,   kedy   bola   predsedníčka   senátu dlhodobejšie práceneschopná (z dôvodu operácie).

Hneď v prvý deň po nástupe do práce dňa 18. 05. 2009 vytýčila termín pojednávania na deň 05. 11. 2009. Jej práceneschopnosť spôsobila, že musela odročiť veci predvolané na koniec mesiaca marec 2009, ďalej mesiace apríl a máj 2009 až na 2. polrok 2009, z čoho vznikol samozrejme aj tento časový posun v predvolaní danej veci. Predsedníčka senátu poznamenala, že právny zástupca sťažovateľa podaním zo dňa 05. 11. 2009, menil žalobu (viď č. l. 630 súdneho spisu) a trval na vypočutí svedkov. Po porade senátu, v priebehu pojednávania dňa 05. 11. 2009, bolo rozhodnuté pojednávanie odročiť za účelom výsluchu svedkov.

Na pojednávaní, konanom dňa 18. 03. 2010, opäť po porade senátu, bolo rozhodnuté vypočuť svedkov pracovníkov Infocentra spoločnosti žalovaného. Na tomto pojednávaní súd rozhodoval o ďalšej zmene návrhu, ktorú predložil žalobca na pojednávaní dňa 17. 06. 2010. Vo veci je nariadené pojednávanie na deň 14. 10. 2010. Predsedníčka senátu na záver vyjadrenia uviedla, že vec pojednáva v prvostupňovom senáte; vec nie je právoplatne skončená, a preto sa k ďalším tvrdeniam, uvedených právnym zástupcom žalobcu - sťažovateľa, nebude vyjadrovať.»

Ústavný súd sťažnosť predbežne prerokoval a uznesením č. k. IV. ÚS 447/2010-26 z 25. novembra 2010 ju prijal na ďalšie konanie.

Po   prijatí   sťažnosti   na   ďalšie   konanie   ústavný   súd   vyzval   právneho   zástupcu sťažovateľa a predsedníčku krajského súdu, aby sa vyjadrili, či trvajú na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie. Predsedníčku krajského súdu ústavný súd zároveň vyzval, aby sa vyjadrila, či chce doplniť svoje vyjadrenie k sťažnosti z 27. septembra 2010.

Právny   zástupca   sťažovateľa   a   predsedníčka   krajského   súdu   ústavnému   súdu oznámili, že netrvajú na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie. Vzhľadom na tieto oznámenia ústavný súd v súlade s § 30 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“) upustil od ústneho pojednávania, keďže dospel k názoru, že od ústneho pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

Právny   zástupca   sťažovateľa   po   predchádzajúcej   výzve   ústavného   súdu   zaujal v podaní   z   20.   januára   2011   stanovisko   k   vyjadreniu   predsedníčky   krajského   súdu z 27. septembra 2010, v ktorom okrem iného uviedol:

«Krajský súd odôvodnil zbytočné prieťahy v konaní vo veci 9 Cbs 33/2004 radom skutočností, ktoré v rozhodovacej činnosti Ústavného súdu SR získali kvalifikáciu všeobecne známych skutočností nezbavujúcich všeobecný súd zodpovednosti za porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy SR, resp. za porušenie ľudského práva na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Bizarne, krajský súd sa   k   týmto   notorietám   uchýlil   ako   keby   nebol   oboznámený   s   podmienkami   ochrany základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov,   ani   s   case-law Európskeho súdu pre ľudské práva...

Argument krajského súdu o množstve vecí v súdnych oddeleniach ignoruje režim uplatnenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, aj ľudského práva na prejednanie veci v primeranej lehote.

Ba čo viac, ignoruje aj skutkový stav. Najvyšší súd SR zrušil rozsudok krajského súdu dňa 4. júna 2007. Krajský súd určil nadväzujúce ústne pojednávanie na 16. október 2008. Medzi oboma udalosťami uplynul 1 rok a 12 dní. Časový interval predstavuje zbytočný prieťah v konaní.

Iný príklad: krajský súd od 9. apríla 2009 z ďalšieho rozhodnutia Najvyššieho súdu SR vedel, že je povinný pokračovať v konaní. Pracovníkov žalovaného za svedkov však predvolal až na ústnom pojednávaní konanom dňa 18. 3. 2010. Zbytočný prieťah v konaní zapríčinený   nesprávnou   organizáciou   činnosti   súdu   v   tomto   prípade   trval   11   mesiacov a 23 dní.

A do tretice príkladov: krajský súd uznesením 9 Cbs 33/2004-613 zo dňa 10. 11. 2008 uložil žalobcovi, aby v lehote 8 dní od doručenia predmetného uznesenia zaplatil súdny poplatok za odvolanie vo výške 10.000,- Slovenských korún. Toto uznesenie nemalo základ   v právnom   poriadku,   lebo   sťažovateľ   patrí   k   subjektom   práva   oslobodeným   od súdneho   poplatku   ex   lege.   Svoje   nezákonné   rozhodnutie,   ktoré   bol   súd   podľa   zákona povinný napraviť ihneď, v skutočnosti zrušil až 6. septembra 2010 uznesením 9 Cbs 33/04- 685. Tomuto kroku súdu predchádzal úkon sťažovateľa, ktorý 4. augusta 2010 požiadal krajský súd o vydanie rozhodnutia o vrátení bezdôvodne ustanoveného súdneho poplatku. Krajský súd nerozhodol o návrhu predloženom sťažovateľom, ale postupoval vo veci podľa vlastného uváženia a svoje uznesenie z 10. 11. 2008 „sám od seba“ zrušil uznesením zo 6. septembra 2010. Uznesenie súdu zo 6. septembra 2010 bolo postihnuté radom právnych chýb. Ak by krajský súd nekonal „sám od seba“, ale keby rozhodol o návrhu predloženom sťažovateľom dňa 4. augusta 2010, nebol by sa mohol dopustiť takých chýb, aké urobil „sám od seba“, lebo viazanosť sťažovateľovým návrhom by mu to neumožnila. Chyby súdu mali za následok, že sťažovateľovi nezvýšilo iné, ako podať odvolanie s požiadavkou zmeny uznesenia súdu zo 6. septembra 2010. Štandardný postup najvyššieho súdu v odvolacom konaní mal za následok, že Krajský súd v Bratislave nemohol uskutočniť ústne pojednávanie vo   veci   zvolané   na   14.   10.   2010.   Nové   ústne   pojednávanie   je   v   súčasnosti   určené   na 9. marec 2011. Časový interval od 6. 9. 2010, keď krajský súd rozhodol v nesúlade so zákonom o zrušení rozhodnutia o súdnom poplatku (ktoré dva roky predtým tiež vydal v rozpore so zákonom) do 9. marca 2011, ak sa ustanovené ústne pojednávanie naozaj uskutoční, predstavuje ďalší zbytočný prieťah spôsobený nesprávnou činnosťou súdu. Ide o zbytočný prieťah v trvaní šesť mesiacov.

V záujme predídenia nedorozumeniu sťažovateľ poznamenáva, že uvedené situácie nie sú v okolnostiach prípadu jediné, ktoré sťažovateľ označuje za nedostatky v organizácii postupu Krajského súdu Bratislava spôsobujúce, že právna neistota, o ktorej odstránenie sťažovateľ svojou žalobou požiadal krajský súd, naďalej trvá.

Ďalšou príčinou, ktorú podľa krajského súdu má ústavný súd zohľadniť v prospech hodnotenia postupu uplatneného krajským súdom vo veci 9 Cbs 33/2004, je „dlhodobejšia práceneschopnosť (z dôvodu operácie)“ predsedníčky senátu.

Sťažovateľ poznamenáva, že túto okolnosť súd uviedol ako všeobecný argument bez toho,   aby   konkretizoval   skutočnú   dĺžku   „dlhodobejšej   práceneschopnosti“   predsedníčky senátu, teda bez toho, aby umožnil aspoň uvažovať, či by táto okolnosť mohla mať právnu relevanciu pre skúmanie zbytočných prieťahov vo veci 9 Cbs 33/2004. Sťažovateľ zároveň poznamenáva,   že   zdravotný   stav   sudcu   sám   o   sebe   nemá   povahu   okolnosti   zbavujúcej oprávnenú osobu základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov. Krajský súd v Bratislave sa pokúsil navodiť zdanie, že k prieťahom v jeho konaní došlo aj z dôvodu, že sťažovateľ počas konania niekoľkokrát zmenil návrh na výrok súdneho rozhodnutia.

Toto   tvrdenie   je   udržateľné   iba   vo   všeobecnej   podobe,   ku   ktorej   sa   krajský   súd účelovo uchýlil. Sťažovateľ pripomína, čo už ohľadne svojich návrhov na zmenu výroku uviedol: „Zmeny návrhu výroku nemožno označiť za príčinu, pre ktorú konanie vo veci 9 Cbs   33/04   pred   Krajským   nie   je   právoplatne   skončené.   Naopak,   príčinou   pre   zmenu návrhu   sa   stali   prieťahy   v   konaní   Krajského   súdu   Bratislava.   Sťažovateľ   nereagoval zmenou žalobného petitu na zmeny vývoja procesnej situácie. Sťažovateľ žiada Krajský súd Bratislava, aby mu priznal právo uverejniť rozsudok na náklady žalovanej strany. Pohyb cien   reklamy   na   trhu   printových   a   elektronických   masmédií   v   Slovenskej   republike   je hlavnou príčinou pre zmeny návrhu na výrok rozhodnutia, lebo ak má byť rozhodnutie Krajského súdu Bratislava vykonateľné, potom sa musí zvýšiť peňažná čiastka, ktorú súd prizná   sťažovateľovi   na   uverejnenie   rozsudku   na   náklady   žalovanej   strany.“   Návrh   na zmenu   výroku   rozhodnutia   spočívajúci   v   úpravách   nákladov   na   uverejnenie   súdneho rozhodnutia nepredstavuje zásah do konania, ktorého kvalita by mala mať za následok, že Krajský súd v Bratislave o žalobe, ktorú dostal 12. marca 2004, dosiaľ nerozhodol. V čase, keď sťažovateľ predkladá Ústavnému súdu SR toto vyjadrenie, Krajský súd Bratislava porušil a porušuje základné právo sťažovateľa na prejednanie jeho veci bez zbytočných prieťahov v čase šesť rokov, desať mesiacov a osem dní. Krajský súd Bratislava určil termín najbližšieho ústneho pojednávania na 9. marec 2011, čím vylúčil, že vo veci 9 Cbs 33/2004 rozhodne skôr ako šesť rokov a 362 dní po podaní žaloby.»

II.

Zo spisu vedeného krajským súdom pod sp. zn. 9 Cbs 33/2004 ústavný súd zistil takýto priebeh namietaného konania:

1. Dňa 12. marca 2004 bol krajskému súdu doručený návrh sťažovateľa, ktorým sa domáhal   proti   (pôvodnému)   odporcovi   uloženia   povinnosti   zdržať   sa   nekalosúťažného konania spočívajúceho v klamlivom označovaní tovaru, ktorý sťažovateľ doplnil podaním z 26. marca 2004. Sťažovateľ sa domáhal tiež vydania predbežného opatrenia.

2. Uznesením č. k. 9 Cbs 33/2004-55 z 12. mája 2004 krajský súd uznesením nariadil predbežné opatrenie; označené uznesenie nadobudlo právoplatnosť 3. júna 2004.

3. Dňa 30. júna 2004 krajský súd zaslal odporcovi kópiu doplnenia návrhu.

4.   Sťažovateľ   podaním   zo   16.   júla 2004   oznámil   krajskému   súdu   zmenu svojho právneho zástupcu a podaním z 9. novembra 2004 požiadal o pripustenie zmeny petitu návrhu.

5.   Pojednávanie   nariadené   na   16.   november   2004   bolo   odročené   z   dôvodu poskytnutia času právnemu zástupcovi odporcu na vyjadrenie k navrhovanej zmene petitu; odporca požiadal podaním zo 17. decembra 2004 o predĺženie lehoty na vyjadrenie k zmene petitu, pričom svoje vyjadrenie doručil krajskému súdu 31. decembra 2004.

6. Dňa 11. januára 2005 sa vo veci konalo pojednávanie, ktoré bolo odročené pre účely zabezpečenia účasti svedka.

7. Pojednávanie vo veci z 5. apríla 2005 bolo odročené z dôvodu ospravedlnenej neúčasti právneho zástupcu odporcu.

8. Pojednávanie vo veci konané 10. mája 2005 bolo odročené pre účely výsluchu svedka, ďalšie pojednávanie konané 17. mája 2005 bolo po vypočutí svedka tiež odročené.

9. Podaním z 20. mája 2005 sťažovateľ doplnil návrh o ďalšie dôkazy.

10. Pojednávanie konané 24. mája 2005 bolo po záverečných prednesoch účastníkov konania odročené pre účely vyhlásenia rozhodnutia.

11.   Dňa 26.   mája 2005 krajský   súd   vyhlásil   rozsudok   č.   k.   9 Cbs 33/2004-508, ktorým návrh sťažovateľa zamietol (po žiadostiach zákonnej sudkyne na predĺženie lehoty na vypracovanie rozsudku zo 7. júla a 29. júla 2005 bol rozsudok doručený sťažovateľovi 3. októbra 2005); sťažovateľ podal proti označenému rozsudku odvolanie (krajskému súdu bolo doručené 2. novembra 2005).

12.   Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „najvyšší   súd“)   uznesením č. k. 6 Obo 364/2005-571 z 19. apríla 2007 odvolaním napadnutý rozsudok krajského súdu zrušil a vec vrátil krajskému súdu na ďalšie konanie (spis bol krajskému súdu doručený 4. júna 2007).

13.   Pojednávanie   nariadené   na   18.   september   2008   bolo   odročené   pre   chyby v doručovaní.

14. Podaním zo 16. októbra 2008 sťažovateľ požiadal o pripustenie zmeny petitu návrhu.

15. Na pojednávaní konanom 6. októbra 2008 krajský súd uznesením pripustil zmeny petitu a odročil ho pre účely vyhlásenia rozsudku.

16. Krajský súd rozsudkom č. k. 9 Cbs 33/2004-594 z 21. októbra 2008 opätovne zamietol žalobu, proti ktorému sa sťažovateľ odvolal.

17. Uznesením č. k. 9 Cbs 33/2004-613 z 10. novembra 2008 krajský súd uložil sťažovateľovi zaplatiť súdny poplatok za podané odvolanie.

18.   Dňa   8.   januára   2009   krajský   súd   predložil   spis   najvyššiemu   súdu   pre   účely rozhodnutia o odvolaní; najvyšší súd uznesením č. k. 6 Obo 2/2009-623 31. marca 2009 rozsudok krajského súdu z 21. októbra 2008 zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie (spis bol krajskému súdu doručený 6. apríla 2009).

19. Na pojednávaní konanom 5. novembra 2009 krajský súd pripustil zmenu petitu.

20.   Na   pojednávaní   konanom   18.   marca   2010   krajský   súd   uskutočnil   výsluch svedkov, pričom pojednávanie bolo odročené pre účely výsluchu ďalších svedkov.

21. Podaním z 24. mája 2010 odporca požiadal krajský súd o predĺženie lehoty na oznámenie adresy svedkov, ktorých treba vypočuť.

22.   Na   pojednávaní   konanom   17.   júna   2010   krajský   súd   vypočul   svedkov a pojednávanie odročil pre účely posúdenia ďalšieho návrhu na zmenu petitu.

23. Uznesením č. k. 9 Cbs 33/2004-682 z 29. júna 2010 krajský súd pripustil zmenu petitu.

24. Podaním z 9. augusta 2010 sťažovateľ požiadal o vrátenie súdnych poplatkov, ktoré   mu   krajský   súd   uložil   zaplatiť   uznesením   z   10.   novembra   2008;   krajský   súd uznesením č. k. 9 Cbs 33/2004-685 zo 6. septembra 2010 z vlastnej iniciatívy rozhodol o vrátení súdneho poplatku. Sťažovateľ požiadal najvyšší súd o zmenu uznesenia krajského súdu zo 6. septembra 2010, ktorému najvyšší súd vyhovel uznesením z 10. novembra 2010.

25. Pojednávanie nariadené na 14. október 2010 bolo zrušené z dôvodu, že spis sa nachádzal na najvyššom súde.

26. Ďalšie pojednávanie vo veci je nariadené na 9. marec 2011.

III.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovateľ sa sťažnosťou domáha vyslovenia porušenia svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 9 Cbs 33/04.

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o   sťažnostiach   namietajúcich   porušenie   základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (čo platí, aj pokiaľ ide o čl. 6 ods. 1 dohovoru) vychádza zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu. Samotným prerokovaním veci na súde sa právna neistota   osoby domáhajúcej   sa   rozhodnutia   neodstraňuje. K stavu právnej istoty dochádza zásadne až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím súdu (m. m. IV. ÚS 221/04).

Základnou   povinnosťou   súdu   a   sudcu   je   preto   zabezpečiť   taký   procesný   postup v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník konania obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.

Táto povinnosť súdu a sudcu vyplýva z § 6 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“),   ktorý   súdom   prikazuje,   aby   v   súčinnosti   so   všetkými   účastníkmi   konania postupovali tak, aby ochrana ich práv bola rýchla a účinná, ďalej z § 100 ods. 1 prvej vety OSP, podľa ktorého len čo sa konanie začalo, postupuje v ňom súd i bez ďalších návrhov tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

Sudca je podľa § 117 ods. 1 druhej vety OSP povinný robiť vhodné opatrenia, aby sa zabezpečilo splnenie účelu pojednávania a úspešné vykonanie dôkazov. Ďalšia významná povinnosť pre sudcu vyplýva z § 119 ods. 1 OSP, podľa ktorého sa pojednávanie môže odročiť len z dôležitých dôvodov, ktoré sa musia oznámiť. Ak sa pojednávanie odročuje, predseda   senátu   alebo   samosudca   spravidla   oznámi   deň,   kedy   sa   bude   konať   nové pojednávanie.

Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní, a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru,   ústavný   súd   v   súlade   so   svojou   doterajšou   judikatúrou   (III.   ÚS   111/02, IV. ÚS 74/02, III. ÚS 142/03) zohľadňuje tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1), správanie účastníka súdneho konania (2) a postup samotného súdu (3). Za súčasť prvého kritéria sa považuje aj povaha prerokúvanej veci.

Podľa uvedených kritérií posudzoval ústavný súd aj sťažnosť sťažovateľa.

1. Predmetom namietaného konania je rozhodovanie o žalobe sťažovateľa, ktorou sa domáha uloženia povinnosti odporcovi zdržať sa nekalosúťažného konania spočívajúceho v klamlivom označovaní tovaru. Ústavný súd na základe analýzy príslušného súdneho spisu konštatoval, že doterajší priebeh namietaného konania neumožňuje po skutkovej stránke hodnotiť   vec   sťažovateľa   ako   zložitú,   aj   keď   si   uskutočnenie   dokazovania   (najmä výsluchom svedkov) vyžiadalo primeraný čas, čo ústavný súd zohľadnil pri rozhodovaní o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia. Z právneho hľadiska považuje ústavný súd vec za zložitejšiu, zároveň ale súhlasí s názorom sťažovateľa, že po 4. júni 2007, keď bolo krajskému súdu doručené zrušujúce uznesenie najvyššieho súdu č. k. 6 Obo 364/2005-571   z   19.   apríla   2007,   v   ktorom   sú   formulované   právne   názory   odvolacieho   súdu   ku kľúčovým   právnym   otázkam,   s   ktorými   sa   musí   krajský   súd   v   namietanom   konaní vysporiadať, je už „postavenie Krajského súdu Bratislava zjednodušené, lebo v konaní je viazaný právnymi názormi Najvyššieho súdu Slovenskej republiky na predmet konania“. Na tomto   základe   ústavný   súd   konštatoval,   že   aj   pri   zohľadnení   určitej   miery   skutkovej a právnej zložitosti veci nemožno ospravedlniť doterajšiu neprimeranú dĺžku namietaného konania.

2. Pokiaľ ide o správanie sťažovateľa ako účastníka namietaného konania, ústavný súd konštatoval, že sťažovateľ bol v priebehu konania aktívny a poskytoval krajskému súdu požadovanú súčinnosť, preto nemožno doterajšiu dĺžku namietaného konania pripisovať na jeho ťarchu, ani pri rešpektovaní skutočnosti, že s jeho návrhmi na zmenu petitu žaloby sa krajský súd musel v priebehu konania vysporiadať, čo si vyžiadalo určitý čas. Ústavný súd v tejto   súvislosti   v   zhode   so   sťažovateľom   konštatoval,   že   sťažovateľ   zmenami   petitu reagoval na aktuálny vývoj procesnej situácie, ktoré nemožno pripísať na jeho ťarchu (m. m. II. ÚS 172/07), pričom tieto boli spôsobené aj tým, že krajský súd nerozhodol vo veci v primeranom čase.

3. Ešte pred hodnotením postupu krajského súdu v namietanom konaní ústavný súd považoval   za   potrebné   poukázať   na   svoju   ustálenú   judikatúru,   podľa   ktorej   zbytočné prieťahy v konaní môžu byť zapríčinené nielen samotnou nečinnosťou všeobecného súdu, ale   aj   jeho   neefektívnou   činnosťou,   teda   takým   konaním,   ktoré   nevedie   efektívne k odstráneniu právnej neistoty (II. ÚS 32/03, IV. ÚS 267/04, IV. ÚS 182/08). Rovnako tak môže   zapríčiniť   porušenie   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy aj nesprávna činnosť štátneho orgánu (m. m. II. ÚS 33/99).

Z analýzy súdneho spisu (podrobnejšie pozri II. časť tohto nálezu) vyplýva, že od podania návrhu na začatie konania (12. marec 2004) do dňa rozhodovania ústavného súdu o sťažnosti sťažovateľa uplynulo takmer 7 rokov, pričom vec nie je ešte stále právoplatne skončená,   čo   už   samo   osebe   signalizuje,   že   postup   krajského   súdu   nekorešponduje s požiadavkami vyplývajúcimi z čl. 48 ods. 2 ústavy.

V   doterajšom   priebehu   namietaného   konania   krajský   súd   vo   veci   samej   dvakrát meritórne rozhodol (rozsudky z 26. mája 2005 a 21. októbra 2008), pričom najvyšší súd v oboch prípadoch tieto rozsudky zrušil (uzneseniami z 19. apríla 2007 a 31. marca 2009).

V odôvodnení svojho zrušujúceho uznesenia z 19. apríla 2007 najvyšší súd okrem iného uviedol, že súd pri rozhodovaní o tom, či došlo k nekalej súťaži, „rieši ako právnu otázku, či tvrdené konanie je porušením dobrých mravov súťaže, či došlo k nemu v rámci hospodárskej súťaže a či toto konanie je spôsobilé vyvolať ujmu iným súťažiteľom alebo spotrebiteľom,   teda   či   sú   dané   predpoklady   kvalifikácie   konania   podľa   §   44   ods.   1 Obchodného zákonníka“, a v tejto súvislosti vytkol krajskému súdu, že „žiaden z týchto predpokladov   napadnutým   rozhodnutím   neposudzoval.   Zaoberal   sa   len   zisťovaním,   či žalobca   vierohodne   preukázal   príslušnými   písomnými   dokladmi   svoje   tvrdenie o nepravdivom   údaji   o   cene   výrobku   v   regáloch   obchodu...“. Najvyšší   súd   tiež   vytkol krajskému   súdu,   že „vôbec   nevyhodnotil   žalobcom   k   návrhu   predložené   doklady,   a   to uznania   a   ospravedlnenia   žalovaného,   ktoré   v   podstate   potvrdzujú   skutočnosti   uvedené v žalobe   a   vytknuté   konania   žalovaného,   ktoré   podľa   žaloby   zakladajú   právny   dôvod uplatneného návrhu“,   a preto   mu uložil,   aby „v ďalšom   konaní   vykonal   dôkazy,   ktoré žalobca navrhol (svedecké výpovede nielen spotrebiteľov, ale aj pracovníkov žalovaného, ktorí vybavovali reklamácie spotrebiteľov), a takto vykonané dôkazy posúdiť, či tvrdené konania sú konaním nekalej súťaže“.

V   druhom   zo   zrušujúcich   uznesení   najvyšší   súd   vytkol   krajskému   súdu,   že nepostupoval v súlade s § 107 ods. 4 v spojení s § 43 ods. 1 OSP v súvislosti so zmenami na strane žalovaného.

Rovnako z dôvodu nesprávnej činnosti krajského súdu bolo uznesením najvyššieho súdu   z   10.   novembra   2010   zrušené   aj   jeho   uznesenie   zo   6.   septembra   2010,   ktorému predchádzalo pochybenie krajského súdu pri ukladaní povinnosti zaplatiť súdny poplatok sťažovateľovi spôsobené uznesením z 10. novembra 2008.

Na   plynulosť   konania   krajského   súdu   vo   veci   sťažovateľa   negatívne   vplývali   aj ďalšie procesné chyby krajského súdu súvisiace s doručovaním predvolaní na pojednávanie (č. l. 588), resp. neefektívnou prípravou pojednávaní (odročovanie pojednávaní pre účely výsluchu ďalších svedkov).

Obranu krajského súdu založenú na tvrdení „o množstve vecí v súdnych oddeleniach tunajšieho súdu“, či „dlhodobejšej práceneschopnosti predsedníčky senátu“ ústavný súd nemohol akceptovať s poukazom na svoju doterajšiu judikatúru [i judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej aj „ESĽP“)], v zmysle ktorej veľký počet vecí v súdnom oddelení   nemožno pokladať za okolnosť,   ktorá   zbavuje súd ústavou   určenej   povinnosti postupovať   v   občianskom   súdnom   konaní   tak,   aby   čo   najskôr   odstránil   stav   právnej neistoty,   v   ktorej   sa   nachádza   osoba   domáhajúca   sa   rozhodnutia   súdu   (pozri   napr. II. ÚS 48/96, I. ÚS 19/00, I. ÚS 50/01). Skutočnosť, že vo veci konajúci súd mal personálne problémy,   ktoré   nedokázal   riešiť,   nemôže   byť pripočítaná   na   ťarchu   účastníka   konania a nemá povahu okolností, ktoré by vylučovali zodpovednosť súdu, ktorý je vecne a miestne príslušný na rozhodnutie vo veci občana, ktorý sa naň obrátil (pozri napr. I. ÚS 156/02).

Na   tomto   základe   ústavný   súd   rozhodol,   že   krajský   súd   svojou   neefektívnou a nesprávnou   činnosťou   spôsobil   v   namietanom   konaní   zbytočné   prieťahy,   čím   porušil základné právo sťažovateľa podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (bod 1 výroku tohto nálezu).

IV.

Ak ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby podľa čl. 127 ods. 2 ústavy vysloví, že k porušeniu práva alebo slobody došlo právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom, prípadne nečinnosťou, zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah, prípadne prikáže tomu, kto právo alebo slobodu porušil, aby vo veci konal.

Keďže   namietané   konanie   nebolo   ku   dňu   vydania   tohto   nálezu   ešte   právoplatne ukončené,   ústavný   súd   prikázal   krajskému   súdu,   aby   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 9 Cbs 33/2004   v   ďalšom   období   konal   bez   zbytočných   prieťahov   (bod   2   výroku   tohto nálezu).

Vzhľadom   na   to,   že   ústavný   súd   rozhodol   o   tom,   že   postupom   krajského   súdu v namietanom konaní bolo porušené základné právo sťažovateľa podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, zaoberal sa aj jeho žiadosťou o priznanie primeraného finančného zadosťučinenia. Aj keď ústavný   súd   prikázal   krajskému   súdu,   aby   v   konaní   sp.   zn.   9   Cbs   33/2004   konal   bez zbytočných prieťahov, nepovažoval vzhľadom na okolnosti prípadu uplatnenie tejto svojej právomoci za dostatočné na to, aby sa dosiahla vo veci účinná náprava, a preto dospel k názoru,   že   treba   rozhodnúť   aj   o   žiadosti   sťažovateľa   priznať   mu   primerané   finančné zadosťučinenie.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy a § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Cieľom primeraného finančného zadosťučinenia je dovŕšenie ochrany porušeného základného práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo spôsobom, ktorý vyžaduje poskytnutie vyššieho stupňa ochrany, nielen deklaráciu porušenia, prípadne príkaz na ďalšie konanie bez porušovania základného práva (m. m. napr. IV. ÚS 210/04).Sťažovateľ sa domáhal priznania primeraného finančného zadosťučinenia v sume 7 000   €, „z   dôvodu,   že   samé   rozhodnutie   o   porušení   jeho   základného   práva   na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   v   okolnostiach   prípadu   nemá   povahu dostatočnej satisfakcie. Právoplatné vyriešenie jeho právneho postavenia, ktoré zásluhou Krajského súdu Bratislava je zatiaľ neisté, sa nedá napraviť konštatovaním poškodenia sťažovateľa na jeho základnom práve, ba ani odstránením budúcich prieťahov v konaní súdu   o   jeho   veci.   Sťažovateľ   utrpel   psychickú   ujmu   spočívajúcu   v   pocitoch   márnosti, nespravodlivosti a krivdy, že v rozhodnom čase nedosiahol spravodlivú ochranu svojich práv a právom chránených záujmov...“. V   súvislosti   s   požadovanou   sumou   finančného zadosťučinenia   popri   relevantnej   judikatúre   ústavného   súdu   poukázal   sťažovateľ   aj   na judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva, pričom v tomto kontexte argumentoval, že «Výška primeraného finančného zadosťučinenia podľa čl. 127 Ústavy SR nezávisí od voľnej úvahy Ústavného súdu SR. Podlieha požiadavke Európskeho súdu pre ľudské práva, aby primerané finančné zadosťučinenie za prieťah v konaní zodpovedalo jednotnému štandardu ustanovenému pre odškodňovanie v Rade Európy. Európsky súd pre ľudské práva vyžaduje, aby náhrada poskytnutá sťažovateľovi na vnútroštátnej úrovni bola primeraná a dostatočná podľa článku 41 Dohovoru.

V prípadoch, keď sťažovateľ aj po vyčerpaní dostupného vnútroštátneho prostriedku môže tvrdiť, že je „obeťou“, lebo dostal finančné zadosťučinenie za porušenie ľudského práva   na   prejednanie   veci   v   primeranej   lehote   vo   výške,   ktorá   nie   je   primeraná a dostatočná,   musí   mu   byť   priznaný   rozdiel   medzi   čiastkou   získanou   vo   vnútroštátnom konaní a čiastkou, ktorú by za predpokladu, že by ju priznal príslušný vnútroštátny orgán, nebolo možné považovať za zjavne neprimeranú v porovnaní s čiastkou, ktorú by priznal Súd (Case of Scordino v. Italy GC Sťažnosť č. 36813/97, §§ 178-213; Case of Cocchiarella v. Italy GC Sťažnosť č. 64886/01, §§ 69-98. ).

Európsky súd pre ľudské práva sformuloval kritériá, ktoré sú základom pre výpočet primeranej   a   dostatočnej   nemajetkovej   ujmy...   Z   právnej   argumentácie   ESĽP   vo   veci Scordino, § 214 v spojení s § 272 a § 273, možno vyvodiť, že rok prieťahov Európsky súd pre ľudské práva hodnotí sumou 1500 až 1750 euro.».

V   ďalšej   časti   odôvodnenia   požadovaného   rozsahu   finančného   zadosťučinenia sťažovateľ   polemizuje s právnym   názorom   ústavného   súdu,   ktorý   vo   veci   vedenej   pod sp. zn. I. ÚS 4/06 uviedol, že „... v súlade so svojou doterajšou judikačnou praxou (ktorá, ako bolo uvedené, vychádza predovšetkým z kritérií stanovených ESĽP) dôsledne skúma všetky   okolnosti   porušenia   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie veci v primeranej lehote garantovaného   v   čl.   6   ods.   1   dohovoru,   pričom   kritériá   stanovené   ESĽP   nepreberá formálne,   ale   materiálne,   teda   okrem   základných   kritérií   (zložitosť   veci,   správanie účastníka konania, postup súdu a význam konania pre sťažovateľa) prihliada aj na reálne možnosti národného hospodárstva Slovenskej republiky (napr. v danom prípade na to, že priemerná nominálna mesačná mzda zamestnanca v hospodárstve Slovenskej republiky za predchádzajúci   kalendárny   rok   bola   cca   400   EUR;   oproti   tomu   obdobný   ekonomický ukazovateľ v Talianskej republike predstavoval cca 2 000 EUR).“.

Podľa   sťažovateľa «Kritérium   reálnych   možností   národného   hospodárstva Slovenskej   republiky   je   kritériom,   ktoré   je   dobové   a   premenlivé.   Príslušné   orgány Slovenskej   republiky   pri   rade   príležitostí   zverejnili   štatistické   údaje   na   základe dosiahnutých ekonomických výsledkov prezentujúce hospodárstvo Slovenskej republiky ako mimoriadne zdravé a úspešné v porovnaní s inými členskými štátmi Európskej únie, a to aj v období po prepuknutí svetovej hospodárskej krízy. Úspešnosť národného hospodárstva Slovenskej republiky sa   vo   vzťahu   k určovaniu primeraného finančného zadosťučinenia podľa   čl.   127   Ústavy   Slovenskej   republiky   musí   odraziť   v   zvyšovaní   priznaného primeraného   finančného   zadosťučinenia   tak,   aby   sa   približovalo   k   štandardnému zadosťučineniu podľa case-law Európskeho súdu pre ľudské práva, ktoré Ústavný súd SR vo veci I. ÚS 4/06 roku 2006 „podstrelil“ s odkazom na priemernú nominálnu mesačnú mzdu zamestnanca v hospodárstve Slovenskej republiky v kalendárnom roku 2005. Ústavný   súd   SR   v   svojom   právnom   názore   o   „materiálnom“   preberaní   kritérií ustanovených Európskym súdom pre ľudské práva nezaujal postoj k výpočtu odškodného podľa rokov trvania celého sporu, v ktorom došlo k zbytočnému prieťahu, a nie podľa rokov trvania zbytočných prieťahov v súdnom konaní. Aj rozdielny pohľad na túto otázku hrozí konaniami   proti   Slovenskej   republike   z   dôvodu,   že   primerané   finančné   zadosťučinenie priznané Ústavným súdom SR nemá povahu primeraného a dostatočného odškodnenia, aké sa vyžaduje podľa čl. 41 Dohovoru. „Ústavný súd SR v konaní o sťažnosti preskúmava oddelene jednotlivé časti konania podľa rôznych inštancií alebo inštitúcií, ktoré konali so zbytočnými prieťahmi. Tento postup vyplýva z potreby ústavného súdu určiť orgán, ktorý má znášať zodpovednosť za porušenie sťažovateľových ľudských práv a základných slobôd a ktorý má poskytnúť primerané odškodné dotknutým osobám. Tento postup je rozdielny od postupu Súdu, ktorý preskúmava celkové trvanie konania.“ (Case of Oblúk v. Slovakia. Sťažnosť č. 69484/01, § 59) „Súd zdôrazňuje, že preskúmanie prieťahu podľa čl. 127 môže byť   „účinné“   pre   účely   Dohovoru   iba   ak   v každom   individuálnom   prípade   môže   viesť k preskúmaniu celej dĺžky konania“ (Case of Bako. Sťažnosť č. 60227/00). Od sťažovateľa sa vyžaduje, aby namietol celkovú dĺžku konania vo veci bez ohľadu na počet inštancií súdnej moci zainteresovaných na   porušovaní   ľudského   práva na   prerokovanie veci   bez zbytočných prieťahov. Bez pochybností to možno vyvodiť z právneho názoru Európskeho súdu pre ľudské práva vo veci Oblúk (Case of Oblúk v. Slovakia. Sťažnosť č. 69484/01, § 62), ale aj z radu iných rozsudkov (napr. Case of A. R., spol. s r. o. v. Slovakia, § 35). Sťažovateľ v súlade s case-law Európskeho súdu pre ľudské práva žiada o primerané finančné zadosťučinenie za každý rok konania o jeho žalobe pred dvomi inštanciami súdnej moci vypočítané odo dňa podania návrhu na Krajský súd Bratislava až do dňa rozhodnutia Ústavného súdu SR o porušení sťažovateľovho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov s tým, že pri uplatnení kritérií ustálených v case-law Európskeho súdu pre ľudské práva s prihliadnutím na reálne možnosti národného hospodárstva Slovenskej republiky označuje za primerané, aby za každý začatý kalendárny rok konania o svojej žalobe dostal finančné zadosťučinenie vo výške 1000 euro. Pri prepočte urobenom ku dňu podania sťažnosti na ústavný súd ide o 7000,- euro.».

S   citovanými   názormi   sťažovateľa   ústavný   súd   súhlasí   len   čiastočne.   V   tejto súvislosti   konštatuje,   že   jeho   judikatúra   z   posledného   obdobia   potvrdzuje,   že   popri uplatňovaní základných kritérií, ktoré štandardne uplatňuje vo svojej judikatúre aj ESĽP (zložitosť   veci,   správanie   účastníka   konania,   postup   súdu   a   význam   konania   pre sťažovateľa),   sa   ústavný   súd   svojimi   rozhodnutiami,   ktoré   sa   týkajú   sumy   priznaného finančného zadosťučinenia, približuje k sumám priznávaným ESĽP za zbytočné prieťahy v trvaní   jedného   roka.   Ústavný   súd   ale   naďalej   považuje   za   potrebné   zohľadňovať   pri rozhodovaní   o   týchto   otázkach   materiálne   hľadisko   odvádzané   od   reálnych   možností národného   hospodárstva   Slovenskej   republiky   založených   na   skutočnosti,   že   priemerná nominálna   mesačná   mzda   zamestnanca   v   hospodárstve   Slovenskej   republiky   za predchádzajúci kalendárny rok je v porovnaní s obdobnými ukazovateľmi v iných členských štátoch Rady Európy stále relatívne nízka. Ústavný súd tiež poukazuje na skutočnosť, že medzi platnou právnou úpravou sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy (§ 49 a nasl. zákona o ústavnom   súde)   a   sťažnosťou   podľa   čl.   34   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) existujú určité rozdiely, ktoré možno judikatúrou preklenúť len čiastočne. Sťažnosti podľa čl. 34 dohovoru, ktorými sťažovatelia namietajú porušenie svojho práva na prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1   dohovoru,   totiž   smerujú   vždy   proti   Slovenskej   republike,   a   teda   proti   všetkým orgánom   verejnej   moci   Slovenskej   republiky,   ktoré   v   namietanom   konaní   konali a rozhodovali, zatiaľ čo z vnútroštátnej právnej úpravy [pozri najmä § 50 ods. 1, ale tiež § 56   ods.   3   písm.   a)   zákona   o   ústavnom   súde]   možno   vyvodiť,   že   sťažnosti,   ktorými sťažovatelia namietajú porušenie svojho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, musia smerovať   proti   postupu   konkrétneho   orgánu   verejnej   moci   (vo   veci   sťažovateľa   proti postupu   krajského   súdu).   Za   daných   okolností   by priznanie   zodpovednosti   za   zbytočné prieťahy   v   konaní spôsobené   postupom   iného   orgánu   verejnej   moci   (napr.   odvolacieho alebo dovolacieho súdu) na ťarchu orgánu verejnej moci, proti ktorému sťažnosť smeruje, nezodpovedalo   princípu   spravodlivosti   ako   integrálnej   zložke   materiálne   chápaného právneho štátu. Navyše, ústavný súd je v zmysle § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde viazaný návrhom na začatie konania, ktorý je koncentrovane vyjadrený v petite sťažnosti. Ústavný súd tiež zohľadňuje pri svojom rozhodovaní skutočnosť, že primárnym cieľom sťažnosti   podľa   čl.   127   ods.   1   ústavy   nie   je   a   nemôže   byť   priznanie   finančného zadosťučinenia.

Na   základe   uvedeného   ústavný   súd   zohľadňujúc   konkrétne   okolnosti   prípadu, predovšetkým neefektívnu a nesprávnu činnosť krajského súdu a ňou spôsobené zbytočné prieťahy   v   konaní,   dospel   k   záveru,   že   v   danom   prípade   bude   priznanie   finančného zadosťučinenia v sume 4 000 € (slovom štyritisíc eur) sťažovateľovi primerané konkrétnym okolnostiam prípadu (bod 3 výroku tohto nálezu).

Ústavný   súd   napokon   rozhodol   podľa   §   36   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   aj o úhrade   trov   konania   sťažovateľa,   ktoré   mu   vznikli   v   súvislosti   s   jeho   právnym zastupovaním advokátom JUDr. J. D. Sťažovateľ sa v zmysle podania z 29. decembra 2010 domáhal   priznania   úhrady   trov   konania   v   sume   454,90   €.   Keďže   suma   požadovaná sťažovateľom   neprevyšovala   sumu   vypočítanú   podľa   príslušných   ustanovení   vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov, ústavný súd priznal úhradu trov konania sťažovateľovi v sume ním požadovanej (bod 4 výroku tohto nálezu).

Priznanú   úhradu   trov   konania   je   krajský   súd   povinný   zaplatiť   na   účet   právneho zástupcu sťažovateľa (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 OSP).

Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je prípustný   opravný   prostriedok,   je   potrebné   pod   „právoplatnosťou   nálezu“ uvedenou   vo výroku tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 17. februára 2011