znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 446/2013-19

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 11. júla 2013 predbežne prerokoval sťažnosť R. B., nar..., t. č. vo výkone väzby, vo veci namietaného porušenia jeho základného práva podľa čl. 17 ods. 2 a 5 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj práv podľa čl. 5 ods. 1 písm. c), ods. 3 a 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Senica v konaní vedenom pod sp. zn. 1 T 145/2010 a jeho uznesením z 23. februára 2012 a postupom Krajského súdu v Trnave v konaní vedenom pod sp. zn. 6 Tos 42/2012 a jeho uznesením z 22. marca 2012 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť R. B. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 18. apríla 2012 doručená   sťažnosť   a   23.   apríla   2012   jej   doplnenie,   ktoré   podal   R.   B.   (ďalej   len „sťažovateľ“) a ktorými namieta porušenie svojho základného práva na osobnú slobodu podľa čl. 17 ods. 2 a 5 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), ako aj práva na slobodu a bezpečnosť podľa čl. 5 ods. 1 písm. c), ods. 3 a 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Senica (ďalej len   „okresný   súd“)   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   1   T   145/2010   a   jeho   uznesením z 23. februára 2012 a postupom Krajského súdu v Trnave (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 6 Tos 42/2012 a jeho uznesením z 22. marca 2012.

Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ požiadal návrhom z 23. januára 2012 doručeným okresnému súdu 25. januára 2012 o prepustenie z väzby na slobodu. Okresný súd rozhodol o jeho žiadosti na neverejnom zasadnutí 23. februára 2012 uznesením sp. zn. 1 T 145/2010 tak,   že   ju   zamietol.   Sťažovateľ   podal   proti   uzneseniu   okresného   súdu   sťažnosť bezprostredne po jeho vyhlásení a písomne ju odôvodnil po doručení uznesenia (5. marca 2012) podaním, ktoré odoslal 7. marca 2012. Krajský súd sťažnosť sťažovateľa zamietol uznesením sp. zn. 6 Tos 42/2012 z 22. marca 2012, ktoré mu bolo doručené 16. apríla 2012.

Sťažovateľ namieta, že konanie okresného súdu trvalo 43 dní a konanie krajského súdu 40 dní, čo s poukazom na judikatúru ústavného súdu považuje za neprimerane dlhú dobu   a zastáva   názor,   že   týmto   postupom   okresného   súdu   a   krajského   súdu   došlo k zbytočným   prieťahom   a   súčasne   k   obmedzeniu   jeho   možnosti   žiadať   o   preskúmanie zákonnosti väzby v krátkych intervaloch, a tým aj k porušeniu v sťažnosti označených práv.

V doplnení sťažnosti sťažovateľ uviedol, že do väzby bol vzatý uznesením okresného súdu z 30. augusta 2010 s tým, že väzba začína od 26. augusta 2010 o 22.55 h. Obžaloba bola podaná 26. novembra 2010 a do podania sťažnosti ústavnému súdu okresný súd v jeho veci nerozhodol, pričom trestné stíhanie je vedené väzobne. Preto namieta aj neprimerane dlhú dobu väzby v spojení so zbytočnými prieťahmi v postupe okresného súdu vo veci samej.

Sťažovateľ uviedol, že žiadosť o prepustenie z väzby z 23. januára 2012 odôvodnil okrem iného aj nečinnosťou okresného súdu, pričom krajský súd v uznesení z 22. marca 2012 konštatoval, že vo veci dochádza k prieťahom. Napriek tomu však sťažovateľa z väzby neprepustil, preto namieta porušenie v sťažnosti označených práv aj uznesením okresného súdu a uznesením krajského súdu.

Sťažovateľ žiada, aby mu ústavný súd ustanovil právneho zástupcu pre konanie pred ústavným súdom, aby jeho sťažnosť prijal na ďalšie konanie a vo veci samej rozhodol týmto nálezom:

„1. V konaní pod sp. zn. 1T 145/2010 Okresný súd Senica a Krajský súd v Trnave porušili právo obvineného R. B., nar... v M., trvale bytom S., t. č. vo výkone väzby, podľa článku 17 ods. 2 a 5 Ústavy Slovenskej republiky a článku 5 ods. 4 Dohovoru.

2. Obvinenému R. B. priznáva v súlade s článkom 5 ods. 5 Dohovoru za porušenie označených práv spravodlivé finančné zadosťučinenie v sume 3000 euro (tritisíc), ktoré sú mu povinné v lehote dvoch (2) mesiacov vyplatiť menované súdy.“

V doplnení sťažnosti sťažovateľ žiadal, aby ústavný súd zrušil sťažnosťou napadnuté uznesenie okresného súdu a uznesenie krajského súdu a v nadväznosti na toto rozhodnutie žiadal, aby bol prepustený na slobodu.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa čl. 17 ods. 2 ústavy nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak, ako z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Nikoho nemožno pozbaviť slobody len pre neschopnosť dodržať zmluvný záväzok.

Podľa čl. 17 ods. 5 ústavy do väzby možno vziať iba z dôvodov a na čas ustanovený zákonom a na základe rozhodnutia súdu.

Podľa   čl.   5   ods.   1   písm.   c)   dohovoru   každý   má   právo   na   slobodu   a   osobnú bezpečnosť. Nikoho nemožno pozbaviť slobody okrem nasledujúcich prípadov, pokiaľ sa tak stane v súlade s konaním ustanoveným zákonom:

c) zákonné zatknutie alebo iné pozbavenie slobody osoby za účelom predvedenia pred príslušný súdny orgán pre dôvodné podozrenie zo spáchania trestného činu, alebo ak sú oprávnené dôvody domnievať sa, že je potrebné zabrániť jej v spáchaní trestného činu alebo v úteku po jeho spáchaní.

Podľa čl. 5 ods. 3 dohovoru každý, kto je zatknutý alebo inak pozbavený slobody v súlade s ustanoveniami odseku 1 písm. c) tohto článku, musí byť ihneď predvedený pred sudcu alebo inú úradnú osobu splnomocnenú zákonom na výkon súdnej právomoci a má právo byť súdený v primeranej lehote alebo prepustený počas konania. Prepustenie sa môže podmieniť zárukou, že sa dotknutá osoba ustanoví na pojednávanie.

Podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru každý, kto bol pozbavený slobody zatknutím alebo iným spôsobom,   má   právo   podať   návrh   na   konanie,   v   ktorom   by   súd   urýchlene   rozhodol o zákonnosti   jeho pozbavenia slobody   a   nariadil   prepustenie, ak je pozbavenie slobody nezákonné.

Podľa   §   79   ods.   3   Trestného   poriadku   obvinený   má   právo   kedykoľvek   žiadať o prepustenie   na   slobodu.  ...   O   takej   žiadosti   sa   musí   bez   meškania   rozhodnúť.   Ak   sa žiadosť zamietla, môže ju obvinený, ak v nej neuvedie iné dôvody, opakovať až po uplynutí tridsiatich   dní   odo   dňa,   keď   rozhodnutie   o   jeho   predchádzajúcej   žiadosti   nadobudlo právoplatnosť.

Vo vzťahu k označeným článkom ústavy a dohovoru ústavný súd poukazuje na svoju ustálenú judikatúru, z ktorej vyplýva, že v čl. 17 ústavy, ako aj v čl. 5 dohovoru týkajúcich sa práva na osobnú slobodu je obsiahnuté tak právo podať návrh na konanie, v ktorom by súd neodkladne alebo urýchlene rozhodol o zákonnosti väzby a nariadil prepustenie, ak je táto   nezákonná,   ako   aj   právo   nebyť   vo   väzbe   dlhšie,   ako   po   dobu   nevyhnutnú,   resp. primeranú dobu, alebo byť prepustený počas konania (napr. III. ÚS 7/00, III. ÚS 255/03, III. ÚS 199/05), pričom prepustenie z väzby na slobodu môže byť v zákonom ustanovených prípadoch podmienené zárukou (III. ÚS 7/00, IV. ÚS 181/07).

Ústavný   súd   v   prípadoch,   v   ktorých   sa   zaoberal   požiadavkou   urýchlenosti rozhodovania o žiadosti o prepustenie z väzby, judikoval, že aj keď sa jednotlivé lehoty z hľadiska   požiadaviek   neodkladnosti   alebo   urýchlenosti   posudzujú   podľa   všetkých okolností   prípadu,   spravidla   lehoty   rátané   na   mesiace   sú   príliš   dlhé   a   nevyhovujú požiadavke rýchlosti (obdobne napr. III. ÚS 7/00, I. ÚS 18/03). V tejto súvislosti ústavný súd konštatoval, že požiadavke neodkladnosti rozhodovania o žiadosti o prepustenie z väzby v zmysle čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy nezodpovedá lehota počítaná na mesiace, ale na týždne. Tejto   požiadavke   preto   spravidla   nemôže   zodpovedať   lehota   konania   presahujúca   na jednom   stupni   súdu   dobu   jedného   mesiaca   a   ani   nečinnosť   trvajúca   týždne   (m.   m. III. ÚS 255/03, IV. ÚS 253/05, III. ÚS 345/06).

Ústavný súd v súlade s judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) (napr. R.M.D. v. Švajčiarsko, rozsudok z 26. septembra 1997, § 42) posudzuje namietané porušenie práva na urýchlené preskúmanie zákonnosti väzby podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru   s   ohľadom   na   konkrétne   okolnosti   prípadu,   berúc   do   úvahy   postup   a   úkony namietaného   orgánu,   ako   aj   okolnosti   na   strane   sťažovateľa   a   iné   faktory,   ktorých dôsledkom boli prieťahy a ktoré nemožno pripísať konajúcemu orgánu (napr. Kolompar v. Belgicko, rozsudok z 24. septembra 1992, § 42).

Sťažovateľ namieta porušenie svojich práv postupom okresného súdu a krajského súdu v konaní o jeho žiadosti o prepustenie z väzby podanej 25. januára 2012, pričom namieta aj neprimeranú dobu väzby v súvislosti s prieťahmi v postupe okresného súdu v konaní vo veci samej. Na účely preskúmania opodstatnenosti sťažnosti sa preto ústavný súd zameral na posúdenie priebehu konania od podania obžaloby, t. j. okamihu, keď je za vykonávanie úkonov vo veci samej zodpovedný okresný súd, ktorý sťažovateľ označil ako orgán   zodpovedný   za prieťahy   vo   veci   samej,   do   doručenia   sťažnosti   ústavnému   súdu. Ústavný súd zo spisu okresného súdu sp. zn. 1 T 145/2010 zistil tento priebeh konania:

- 26. novembra 2010 – Okresná prokuratúra S. podala na sťažovateľa obžalobu,

- 9. decembra 2010 – okresný súd zaslal obžalobu sťažovateľovi,

-   20.   decembra   2010   –   okresný   súd   na   neverejnom   zasadnutí   rozhodol   o   trvaní dôvodu   väzby   sťažovateľa   podľa   §   71   ods.   1   písm.   c)   Trestného   poriadku   a   súčasne zamietol jeho žiadosť o prepustenie z väzby,

- 18. januára 2011  krajský súd uznesením sp. zn. 3 Tos/211/2010 zamietol sťažnosť sťažovateľa proti rozhodnutiu o väzbe,

- 25. januára 2011 – spis bol vrátený okresnému súdu,

- 26. januára 2011  okresný súd určil termín predbežného prerokovania obžaloby,

- 28. februára 2011 – okresný súd predbežne prerokoval obžalobu a nariadil termín hlavného   pojednávania   na   11.   apríl   2011,   súčasne   zamietol   žiadosť   sťažovateľa o prepustenie   z   väzby,   ako   aj   jeho   návrh   na   nahradenie   väzby   dohľadom   probačného a mediačného úradníka,

- 24. marca 2011 – krajský súd uznesením sp. zn. 3 Tos 52/2011 zamietol sťažnosť sťažovateľa proti uzneseniu o väzbe,

- 11. apríla 2011 – uskutočnilo sa hlavné pojednávanie,

- 2. mája 2011 – okresný súd rozhodol o žiadosti sťažovateľa o prepustenie z väzby doručenej 19. apríla 2011 tak, že ju zamietol, neprijal jeho písomný sľub a zamietol aj návrh na nahradenie väzby dohľadom probačného a mediačného úradníka,

- 23. mája 2011 – krajský súd uznesením sp. zn. 6 Tos 33/2011 zamietol sťažnosť sťažovateľa proti uzneseniu o väzbe,

-   30.   mája   2011   –   okresný   súd   odročil   hlavné   pojednávanie   pre   neprítomnosť prísediacej,

- 20. júna 2011 – uskutočnilo sa hlavné pojednávanie,

- 11. júla 2011 – okresný súd rozhodol o žiadosti sťažovateľa o prepustenie z väzby podanej 27. júna 2011 tak, že ju zamietol,

- 9. augusta 2011 – krajský súd uznesením sp. zn. 3 Tos 135/2011 zamietol sťažnosť sťažovateľa proti uzneseniu o väzbe,

-   12.   septembra   2011   –   hlavné   pojednávanie   sa   neuskutočnilo   pre   neprítomnosť senátu,

- 24. októbra 2011 – uskutočnilo sa hlavné pojednávanie,

- 28. novembra 2011 – uskutočnilo sa hlavné pojednávanie a následne okresný súd na neverejnom   zasadnutí   rozhodol   o   žiadosti   sťažovateľa   o   prepustenie   z   väzby   a   jej nahradenie dohľadom probačného a mediačného úradníka podanej 9. novembra 2011 tak, že ju zamietol,

-   13.   decembra   2011   –   krajský   súd   uznesením   sp.   zn.   3   Tos   231/2011   zamietol sťažnosť sťažovateľa proti uzneseniu o väzbe,

- 16. januára 2012 – uskutočnilo sa hlavné pojednávanie, na ktorom okresný súd rozhodol   uznesením   podľa   §   88   Trestného   poriadku   o   zabezpečení   účasti   svedkyne, sťažovateľ podal sťažnosť proti tomuto uzneseniu,

- 26. januára 2012 – krajský súd uznesením sp. zn. 5 Tos 15/2012 zamietol sťažnosť sťažovateľa ako podanú neoprávnenou osobou,

- 8. februára 2012 – spis bol vrátený okresnému súdu,

- 23. februára 2012 – okresný súd zamietol žiadosť sťažovateľa o prepustenie z väzby a jej nahradenie písomným sľubom alebo dohľadom probačného a mediačného úradníka, ktorú podal 25. januára 2012,

- 5. marca 2012  sťažovateľovi bolo doručené písomné vyhotovenie uznesenia,

- 8. marca 2012  okresný súd predložil spis na rozhodnutie o sťažnosti krajskému súdu, kde bol doručený 14. marca 2012,

-   12.   marca   2012   –   okresnému   súdu   bolo   doručené   odôvodnenie   sťažnosti sťažovateľa zo 7. marca 2012, v ktorom sťažovateľ namietol zaujatosť sudcov okresného súdu, navrhol vylúčiť členov senátu konajúceho v jeho veci a vec odňať okresnému súdu a prikázať ju inému okresnému súdu,

- 22. marca 2012  krajský súd uznesením sp. zn. 6 Tos 42/2012 zamietol sťažnosť sťažovateľa proti uzneseniu o väzbe, spis zaslal okresnému súdu 12. apríla 2012,

- 16. apríla 2012  spis bol vrátený okresnému súdu, okresný súd zaslal uznesenie krajského súdu 20. apríla 20102 sťažovateľovi, ktorému bolo doručené 27. apríla 2012.

1. K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy a práva   podľa   čl.   5   ods.   1   písm.   c)   a ods.   4   dohovoru   postupom   okresného   súdu a postupom   krajského   súdu   v   súvislosti   s   právom   na   urýchlené   preskúmanie zákonnosti väzby

Z prehľadu konania okresného súdu vyplýva, že od podania žiadosti sťažovateľa o prepustenie z väzby 25. januára 2012 do rozhodnutia okresného súdu o nej 23. februára 2012   uplynuli   štyri   týždne   (29   dní),   ďalšie   dva   týždne   (v   rámci   ktorých   okresný   súd doručoval uznesenie) trvalo predloženie sťažnosti na rozhodnutie krajskému súdu (8. marca 2012) a po vrátení spisu (16. apríla 2012) okresný súd odoslal uznesenie krajského súdu sťažovateľovi   na   štvrtý   deň   (20.   apríla   2012),   a   teda   od   vrátenia   spisu   do   doručenia právoplatného rozhodnutia krajského súdu sťažovateľovi (27. apríla 2012) uplynulo ďalších 11 dní.

Krajský súd konal o sťažnosti sťažovateľa od 14. marca 2012 do 22. marca 2012, keď   sťažnosť   zamietol   a spis   s uznesením   expedoval   okresnému súdu   12. apríla 2012, v dispozícii krajského súdu sa tak vec sťažovateľa nachádzala štyri týždne a jeden deň.

Jednoduchým spočítaním jednotlivých lehôt sa javí, že doba konania okresného súdu a   krajského   súdu   nezodpovedá   požiadavke   urýchleného   konania   a   presahuje   limity prípustnej dĺžky rozhodovania o žiadosti sťažovateľa o prepustenie z väzby. Ústavný súd však zohľadnil, že okresný súd mohol určiť termín na rozhodnutie o žiadosti sťažovateľa doručenej 25. januára 2012 najskôr 8. februára 2012, keď bol spis vrátený z krajského súdu, kde   sa   nachádzal   na   rozhodnutie   o   sťažnosti   sťažovateľa   proti   uzneseniu,   ktoré   nebol oprávnený napadnúť sťažnosťou, a teda ústavný súd považoval 8. február 2012 za začiatok lehoty,   od   ktorej   posudzoval   konanie   okresného   súdu.   Vzhľadom   na   nevyhnutnosť zabezpečiť eskortu na predvedenie sťažovateľa a súčasne pri určení termínu dbať aj na zabezpečenie možnosti plného uplatnenia práva na obhajobu sťažovateľa považuje ústavný súd nariadenie termínu neverejného zasadnutia o dva týždne (na 23. február 2012) ako zodpovedajúce požiadavke rýchlosti rozhodovania. Okresný súd tak rozhodol o žiadosti sťažovateľa do dvoch týždňov od momentu, keď mal k dispozícii spisový materiál. V rámci jedného mesiaca od takto určeného začiatku lehoty na rozhodnutie okresného súdu bolo uznesenie doručené sťažovateľovi a spis bol odoslaný na rozhodnutie o sťažnosti krajskému súdu. Po vrátení spisu (16. apríla 2012) okresný súd zaslal právoplatné uznesenie krajského súdu sťažovateľovi na štvrtý deň (20. apríla 2012).

Krajskému súdu trvalo rozhodovanie o sťažnosti sťažovateľa 8 dní (od 14. marca 2012   do   22.   marca   2012)   a   ďalšie   tri   týždne   trvalo   vyhotovenie   uznesenia   a   jeho expedovanie okresnému súdu.

Ústavný súd považuje lehotu 8 dní, ktoré potreboval krajský súd na rozhodnutie o sťažnosti, za primeranú požiadavke urýchleného rozhodovania vyplývajúcej z čl. 5 ods. 4 dohovoru a čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy. Uznesenie krajského súdu je právoplatné a vykonateľné jeho   vydaním,   a   teda   jeho   účinky   nastávajú   bez   ohľadu   na   doručenie   uznesenia sťažovateľovi.   Nezmeniteľnosť   účinkov   rozhodnutia   krajského   súdu   však   nemôže ospravedlňovať neprimerane dlhú dobu jeho doručovania sťažovateľovi, ktorú je v tomto prípade   potrebné   pričítať   postupu   krajského   súdu   (tri   týždne   od   vydania   uznesenia   do expedovania spisu okresnému súdu). Pre sťažovateľa má doručenie rozhodnutia význam nielen z hľadiska oboznámenia sa s obsahom rozhodnutia o jeho žiadosti, ale aj z hľadiska možnosti   podať opakovanú žiadosť o prepustenie z väzby (t.   j. založenú na rovnakých dôvodoch), pretože túto môže podať až po plynutí tridsiatich dní odo dňa, keď rozhodnutie o jeho predchádzajúcej žiadosti nadobudlo právoplatnosť (§ 79 ods. 3 Trestného poriadku). Preto   môže   príslušný   súd   doručením   právoplatného   rozhodnutia   o   žiadosti   po   uplynutí tridsiatich dní od jeho vydania zasiahnuť do práva obvineného podať opakovanú žiadosť o prepustenie z väzby, a tým aj do práva na preskúmanie zákonnosti väzby v pravidelných krátkych časových intervaloch. V tomto prípade bolo právoplatné uznesenie krajského súdu z 22. marca 2012 doručené sťažovateľovi cestou okresného súdu až 27. apríla 2012, pričom za zistený prieťah, ako je už konštatované, je zodpovedný krajský súd.

Podľa   názoru   ústavného   súdu   nebol   postup   okresného   súdu   a   krajského   súdu v konaní   o   žiadosti   sťažovateľa   podanej   25.   januára   2012   optimálny,   pretože   nemožno súhlasiť s doručením právoplatného uznesenia krajského súdu sťažovateľovi až po uplynutí tridsaťdňovej lehoty od jeho vydania, avšak zistený prieťah v doručovaní právoplatného rozhodnutia   ústavný   súd   v   danej   veci   nepovažuje   za   zásah   takej   intenzity,   ktorý   by v konkrétnych okolnostiach prípadu (namietaná zaujatosť sudcov okresného súdu) mohol znamenať porušenie práva sťažovateľa na urýchlené preskúmanie zákonnosti jeho väzby a prípadne mohol obmedziť sťažovateľa v jeho práve na preskúmavanie zákonnosti jeho väzby v pravidelných intervaloch.

Vzhľadom na uvedené ústavný súd odmietol túto časť sťažnosti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

2. K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy a práva podľa čl. 5 ods. 1 písm. c) a ods. 3 dohovoru uznesením okresného súdu sp. zn. 1 T 145/2010 z 23. februára 2012 a uznesením krajského súdu sp. zn. 6 Tos 42/2012 z 22. marca 2012

Sťažovateľ namietal v žiadosti o prepustenie z väzby podanej 25. januára 2012 aj prieťahy v postupe okresného súdu v konaní o veci samej a tvrdil, že z tohto dôvodu je trvanie jeho väzby v rozpore so zákonnou úpravou obmedzujúcou trvanie väzby len na nevyhnutný   čas   (§   76   ods.   1   Trestného   poriadku).   Okresný   súd   ani   krajský   súd   pri rozhodovaní   o jeho   žiadosti   o prepustenie   z väzby   túto   námietku   neakceptovali a neprepustili   sťažovateľa   z   väzby,   a   preto   žiada,   aby   ústavný   súd   zrušil   označené rozhodnutia a prepustil ho z väzby na slobodu.

Vzhľadom na formuláciu námietok a petitu sťažnosti ústavný súd ustálil pre potreby tohto konania, že sťažovateľ namieta primárne porušenie svojho práva na osobnú slobodu v súvislosti s prieťahmi vo veci samej, a preto sa osobitne nezaoberal posúdením sťažnosti z hľadiska   čl.   48   ods.   2   ústavy   a   čl.   6   ods.   1   dohovoru,   ktoré   sťažovateľ   uviedol v odôvodnení doplnenia svojej sťažnosti. Ústavný súd tak postupoval aj preto, že sťažnosť v prípade namietaného porušenia základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (ak by boli premietnuté do petitu sťažnosti) by musel odmietnuť ako neprípustnú pre nevyčerpanie dostupných prostriedkov ochrany týchto práv (§ 55 ods. 3 Trestného poriadku, resp. § 62 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov).

Vychádzajúc z princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu vyjadreného v čl. 127 ods. 1 ústavy, ústavný súd sťažnosť v časti namietaného porušenia základných práv podľa ústavy a práv podľa dohovoru uznesením okresného súdu z 23. februára 2012 odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie, pretože na preskúmanie postupu a uznesenia okresného súdu bol príslušný krajský súd.

Ústavný   súd   sa   preto   ďalej   zaoberal   námietkami   sťažovateľa   len   vo   vzťahu k uzneseniu krajského súdu. Pri skúmaní opodstatnenosti týchto námietok ústavný súd vzal do úvahy obsah odôvodnenia uznesenia okresného súdu aj krajského súdu, vychádzajúc pritom   zo   svojho   ustáleného   právneho   názoru,   podľa   ktorého   odôvodnenia   rozhodnutí prvostupňového   súdu   a   odvolacieho,   resp.   sťažnostného   súdu   nemožno   posudzovať izolovane (II. ÚS 78/05, III. ÚS 264/08, IV. ÚS 372/08), pretože prvostupňové a odvolacie (resp. sťažnostné) konanie z hľadiska predmetu konania tvoria jeden celok.

Pri   preskúmaní   tejto   časti   sťažnosti   ústavný   súd   postupoval   v   súlade   so   svojou judikatúrou odkazujúcou na judikatúru ESĽP, podľa ktorej osoba vo väzbe je oprávnená na preskúmanie   procesných   a   hmotných   podmienok,   ktoré   sú   predpokladom   na   jej „zákonnosť“,   pričom   požiadavka   preskúmania   hmotných   podmienok   väzby   zahŕňa povinnosť preskúmať okolnosti svedčiace pre a proti väzbe a rozhodnúť s poukazom na právne kritériá, či sú dané dôvody opodstatňujúce väzbu, alebo prepustiť osobu z väzby na slobodu,   pokiaľ   také   dôvody   neexistujú   (pozri   III.   ÚS   38/01,   III.   ÚS   79/02 a III. ÚS 135/04).   Pretrvávanie   dôvodného   podozrenia,   že   osoba,   ktorá   bola   pozbavená slobody   väzbou,   spáchala trestný   čin, je conditio   sine   qua   non   zákonnosti   jej   ďalšieho držania vo väzbe. Po uplynutí určitého času to však už nestačí, pričom keď má väzba trvať naďalej, musí pristúpiť iný významný a dostatočný dôvod alebo dôvody a navyše musí byť preukázané,   že   kompetentné   orgány   postupujú   vo   veci   s   osobitnou   starostlivosťou (III. ÚS 79/02, III. ÚS 315/05). Hoci súd nemusí odpovedať na každý argument obsiahnutý v   opravnom   prostriedku   proti   väzbe,   sudca   sa   musí   vysporiadať   s   konkrétnymi skutočnosťami v ňom uvedenými, ktoré sú spôsobilé spochybniť existenciu nevyhnutných podmienok na zákonné pozbavenie osobnej slobody. Pritom argumenty súdu pre a proti väzbe nemôžu byť všeobecné a abstraktné, ale musia sa opierať o konkrétne skutočnosti týkajúce sa danej osoby a veci (napr. Boicenco v. Moldavsko, rozsudok z 11. júla 2006, § 142).

Okresný súd v uznesení z 23. februára 2012 konštatoval, že sťažovateľ sa nachádza vo väzbe na základe uznesenia tohto súdu sp. zn. Tp 20/10 z 30. augusta 2010, pričom lehota väzby sa počíta od 26. augusta 2010 o 22.55 h. Sťažovateľ je naďalej dôvodne podozrivý zo spáchania zločinu nedovolenej výroby omamných a psychotropných látok, jedov alebo prekurzorov, ich držania a obchodovania s nimi podľa § 172 ods. 1 písm. c) a d) Trestného zákona, pričom 26. novembra 2010 bola na neho podaná obžaloba. Okresný súd zároveň zistil, že u sťažovateľa aj naďalej trvá dôvod väzby podľa § 71 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku. Obavu z ďalšieho páchania trestnej činnosti okresný súd odôvodnil trestnou minulosťou sťažovateľa, keď bol deväťkrát súdne trestaný a posudzovanej trestnej činnosti sa dopustil v skúšobnej dobe podmienečného odsúdenia. Okresný súd na tomto základe zaujal záver, že sťažovateľ má sklony k páchaniu trestnej činnosti a vzhľadom na to,   že   pred   vzatím   do   väzby   nemal   stály   príjem,   konštatoval   motiváciu   sťažovateľa zabezpečovať   si   trestnou   činnosťou   prostriedky   na   svoju   obživu.   Okresný   súd   zároveň uviedol, že vo veci sťažovateľa koná urýchlene a bez prieťahov, pričom využíva všetky zákonné možnosti na zabezpečenie účasti svedkov na hlavnom pojednávaní, a preto jeho postup v tejto veci nemá za následok neprimeranú dobu trvania väzby.

Krajský súd sa v uznesení z 22. marca 2012 stotožnil so záverom okresného súdu, že charakter trestnej činnosti a osoba sťažovateľa opodstatňujú obavu, že po prepustení na slobodu by sťažovateľ mohol pokračovať v páchaní trestnej činnosti, a teda je daný dôvod väzby podľa § 71 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku. Krajský súd sa naopak nestotožnil s námietkou sťažovateľa o neprimeranej dobe väzby v spojení so zbytočnými prieťahmi v prejednávaní   jeho   veci   spôsobenými   postupom   okresného   súdu,   hoci   konštatoval,   že „prieťahy   v   konaní   sú   skutočne   spôsobené   objektívne“.   Prieťahy   v   konaní   však nešpecifikoval.

V prvom rade je potrebné uviesť, že sťažovateľ nespochybnil v sťažnosti ústavnému súdu odôvodnenosť trestného stíhania ani existenciu dôvodu väzby. Poukázal na rozpor medzi výrokom a odôvodnením uznesenia krajského súdu z 22. marca 2012 týkajúceho sa posúdenia   plynulosti   postupu   okresného   súdu   v   prerokúvaní   jeho   veci   ako   jednej z kumulatívnych podmienok zákonnosti jeho väzby.

Väzba sťažovateľa trvala do podania sťažnosti ústavnému súdu jeden rok a necelých osem mesiacov, z toho rok a necelých päť mesiacov trvala väzba v konaní pred okresným súdom. Vzhľadom na dôvody sťažnosti sa ústavný súd zameral na preskúmanie postupu okresného   súdu   v   prerokúvaní   veci   samej   a   zistil,   že   okresný   súd   postupoval v posudzovanom   období   (od   podania   obžaloby   do   podania   sťažnosti   ústavnému   súdu) v zásade   bez   prieťahov,   pravidelne   uskutočňoval   hlavné   pojednávania,   dôvodom odročovania hlavného pojednávania bola prevažne neúčasť predvolaných svedkov, okresný súd preto na zabezpečenie účasti svedkyne po márnom využití miernejších prostriedkov nariadil obmedzenie jej osobnej slobody, čo viedlo k jej zadržaniu a vypočutiu. Okresný súd tiež v primeraných lehotách rozhodoval o návrhoch a žiadostiach sťažovateľa. Hoci možno okresnému súdu vytknúť, že v dôsledku neprítomnosti členov senátu sa nekonalo hlavné pojednávanie   12.   septembra   2011,   ústavný   súd   nezistil   v   posudzovanom   období   také obdobia   nečinnosti   alebo neefektívnej   činnosti   okresného súdu,   ktoré   by opodstatňovali záver o zbytočných prieťahoch a svedčili by o svojvoľnom predlžovaní nevyhnutnej doby väzby sťažovateľa.

Ústavný súd, sumarizujúc svoje závery, poukazuje na právny názor (uplatnený už viackrát v jeho doterajšej judikatúre), podľa ktorého k iným dôvodom, ktoré môžu zakladať záver   o   zjavnej   neopodstatnenosti   sťažnosti,   patrí   aj   ústavnoprávny   rozmer,   resp. ústavnoprávna   intenzita   namietaných   pochybení,   resp.   nedostatkov   v   činnosti   alebo rozhodovaní   príslušného   orgánu   verejnej   moci,   posudzovaná   v   kontexte   s   konkrétnymi okolnosťami prípadu (IV. ÚS 362/09, m. m. IV. ÚS 62/08). Podľa názoru ústavného súdu je uvedený právny názor aplikovateľný aj na túto časť sťažnosti sťažovateľa.

Sťažovateľom uvádzané skutočnosti nijako v okolnostiach danej veci neindikujú také pochybenia v namietanom uznesení krajského súdu, ktoré by mali ústavnoprávny rozmer, teda   ktoré   by   vytvárali   priestor   na   možnosť   vyslovenia   porušenia   označených   práv sťažovateľa podľa ústavy a dohovoru po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie.

Z   uvedených   dôvodov   je   podľa   názoru   ústavného   súdu   táto   časť   sťažnosti sťažovateľa zjavne neopodstatnená pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi napadnutým uznesením krajského súdu a namietaným porušením práv sťažovateľa podľa označených článkov ústavy a dohovoru, a preto ju ústavný súd podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z tohto dôvodu v tejto časti odmietol.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 11. júla 2013