znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 446/2012-9

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 28. augusta 2012 predbežne   prerokoval   sťažnosť   obchodnej   spoločnosti   A.,   spol.   s r. o.,   P.,   zastúpenej advokátkou JUDr. D. Š., B., vo veci namietaného porušenia jej základného práva podľa čl. 20 ods. 1, 3, 4 a 5 Ústavy Slovenskej republiky Všeobecne záväzným nariadením mesta B. č. 9/2011 o verejnom poriadku na území mesta B. zo 4. júla 2012 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť obchodnej spoločnosti A., spol. s r. o.,   o d m i e t a   z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 26. júla 2012 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti A., spol. s r. o. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 20 ods. 1, 3, 4 a 5 Ústavy Slovenskej republiky   (ďalej   len   „ústava“)   Všeobecne   záväzným   nariadením   mesta   B.   č. 9/2011 zo 4. júla 2012 o verejnom poriadku na území mesta B. (ďalej aj „napadnuté VZN“).

Sťažovateľka vo svojej sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy okrem iného uviedla, že je vlastníčkou viacerých nehnuteľností v katastrálnom území B. zapísaných na LV č...

Ďalej sťažovateľka poukázala na to, že ako vlastníčka predmetných nehnuteľností riadne   a včas   platí „mestu   ako   správcovi   dane   v zmysle   Zákona   č. 582/2004   Z. z. o miestnych daniach a miestnom poplatku za komunálne odpady a drobné stavebné odpady daň   z nehnuteľností“.   Odvolávajúc   sa   na   § 6   ods. 1   zákona   Slovenskej   národnej   rady č. 369/1990 Zb. o obecnom zriadení v znení neskorších predpisov, podľa ktorého „obec môže vo veciach územnej samosprávy vydávať nariadenia; nariadenie nesmie byť v rozpore s Ústavou Slovenskej republiky, ústavnými zákonmi, zákonmi a medzinárodnými zmluvami, s ktorými vyslovila súhlas Národná rada Slovenskej republiky a ktoré boli ratifikované a vyhlásené spôsobom ustanoveným zákonom“, cituje sťažovateľka § 6 napadnutého VZN „Čistenie   chodníkov   a miestnych   komunikácií“.   Podľa   označeného   ustanovenia napadnutého VZN platí, že:

„1. Každý,   kto   svojou   činnosťou   spôsobí   znečistenie   alebo   poškodenie   verejného priestranstva,   je   povinný   ho   na   vlastné   náklady   bezodkladne   odstrániť,   resp.   vykonať nápravu.

2. Ak pôvodca znečistenia nie je známy, zodpovedá za jeho odstránenie právnická alebo   fyzická   osoba,   ktorá   je   užívateľom   nehnuteľnosti   hraničiacej   s   verejným priestranstvom.

3. Závady   v schodnosti   chodníkov priľahlých k nehnuteľnosti,   ktorá sa   nachádza v zastavanom   území   a   hraničí   s   cestou   alebo   miestnou   komunikáciou,   sú   povinní   bez prieťahov   odstraňovať   užívatelia   nehnuteľností,   pokiaľ   tieto   závady   vznikli   znečistením, poľadovicou alebo snehom.

4. Osoby   podľa   ods. 3   sú   povinné   odstraňovať   znečistenie   najmä   zametaním, odstraňovaním   nečistôt,   buriny,   náletov,   odpadkov   a   pod.   Zakazuje   sa   zhŕňať   zmetené nečistoty   na   miestnu   komunikáciu,   verejnú   zeleň,   do   kanalizačných   vpustí   alebo   tieto ponechať zhrnuté na chodníkoch alebo ich spaľovať.

5. Osoby   podľa   ods. 3   sú   povinné   v   zimnom   období   čistiť   chodníky   od   snehu a poľadovice. Sneh sa musí zhŕňať na okraj chodníka k ceste alebo k miestnej komunikácii. V prípade vytvorenia poľadovice sa musia chodníky posýpať inertným materiálom (piesok, drva). Sneh a ľad z chodníka treba odstrániť tak, aby sa ním nezatarasili priechody cez komunikáciu, kanalizačné vpuste, vchody a vjazdy do budov alebo iných zariadení alebo plochy na manipuláciu s materiálom alebo tovarom.

6. Užívateľ nehnuteľnosti je povinný čistiť priľahlý chodník, ako aj schody v celej šírke na vlastné náklady.

7. Užívatelia   nehnuteľností   na   Námestí...   sú   povinní   zabezpečiť   čistenie   miestnej komunikácie pre peších v šírke 3 m pozdĺž nehnuteľnosti.

8. Užívatelia   nehnuteľností,   ktoré   v   zastavanom   území   hraničia   s   cestou   alebo miestnou komunikáciou, zodpovedajú za škody, ktorých príčinou boli závady v schodnosti na priľahlých chodníkoch, ktoré vznikli znečistením, poľadovicou alebo snehom a neboli bez prieťahov odstránené.

9. Užívateľ   nehnuteľnosti   je   povinný   vykonať   čistenie   chodníka   najneskôr do 08.00 hod   tak,   aby   chodci   a   obyvatelia   nehnuteľnosti   boli   čo   najmenej   obťažovaní. Chodník a miestnu komunikáciu uvedenú v ods. 3 tohto ustanovenia treba čistiť i cez deň, keď vznikne akútna potreba ich čistenia. V zimnom období musí byť vždy odprataný sneh a námraza musí byť včas odstránená.

10. Ak sa vytvoria na streche alebo odkvape nehnuteľnosti cencúle, užívateľ tejto nehnuteľnosti je povinný vykonať také opatrenia, aby cencúle a ľad zo strechy neohrozovali život alebo zdravie ľudí.

11. V prípade snehovej alebo inej kalamity je povinná fyzická alebo právnická osoba uposlúchnuť výzvu Mesta s určením podmienok pre likvidáciu kalamity v zmysle platných právnych noriem.“

Za nedodržanie,   resp.   porušenie   citovaného   ustanovenia   napadnutého   VZN   môže primátor mesta B. uložiť porušiteľovi pokutu do výšky 6 638 €.

Sťažovateľka   tvrdí,   že   v dôsledku   vydania   napadnutého   VZN   dochádza k porušovaniu jej v petite sťažnosti označeného základného práva, pričom zdôrazňuje, že „akékoľvek obmedzenie vlastníckeho práva je možné iba v nevyhnutnej miere a vo verejnom záujme,   na   základe   zákona   a za   primeranú   náhradu“. V súvislosti   s týmto   tvrdením sťažovateľka   argumentuje,   že „Mesto   B.   svojím   VZN   Mesta   B.   č. 9/2011   o   verejnom poriadku   na   území   mesta   B.   v   platnom   znení   mi   určuje   ako   vlastníkovi   objektu nachádzajúceho sa v meste B. čistiť nehnuteľnosti (chodníky) a zabezpečovať ich zimnú údržbu v stanovenom rozsahu a čase bez nároku na primeranú náhradu a bez toho, aby táto povinnosť vyplývala zo zákona, nakoľko ja nie som vlastníkom predmetnej nehnuteľností (chodníkov), ktoré mám bezodplatne čistiť a udržiavať, resp. opravovať na vlastné náklady a tieto nemám ani v nájme.“.

V nadväznosti na uvedené je sťažovateľka toho názoru, „že Mesto B. vydaným VZN obmedzuje moje základné práva, ktoré vyplývajú z Ústavy SR, keď v rozpore so zákonom i Ústavou SR mi ukladá povinnosť bez primeranej náhrady bezodplatne a na vlastné moje náklady zabezpečovať čistotu a údržbu majetku mesta, resp. tretej osoby, z ktorého konania mne vznikajú finančné náklady, pričom práve z vyššie uvedených predpisov vyplýva, že túto činnosť – starostlivosť o majetok mesta vykonáva mesto prostredníctvom samosprávy“.

Z uvedených dôvodov navrhovateľka navrhuje, aby ústavný súd prijal jej sťažnosť na ďalšie konanie a vo veci samej následne rozhodol týmto nálezom:

„Základné právo sťažovateľa vlastniť majetok, právo na rovnaký obsah a ochranu tohto vlastníckeho práva upravené v čl. 20 ods. 1, ods. 3, ods. 4 a ods. 5 Ústavy Slovenskej republiky   je   porušené   Všeobecne   záväzným   nariadením   Mesta   B.   č. 9/2011   o verejnom poriadku na území mesta B. v platnom znení. Mesto B. je povinné uhradiť trovy právneho zastúpenia.“

II.

Ústavný   súd   je   podľa   čl. 127   ods. 1   ústavy   oprávnený   konať   o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo   slobôd,   alebo   ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Ústavný   súd   podľa   § 25   ods. 1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každú   sťažnosť   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každej sťažnosti ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jej prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia sťažnosti vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, sťažnosti,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom,   neprípustné   sťažnosti,   zjavne neopodstatnené   sťažnosti   alebo   sťažnosti   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako aj sťažnosti podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Sťažovateľka namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 20 ods. 1, 3, 4 a 5 ústavy Všeobecne záväzným nariadením mesta B. č. 9/2011 o verejnom poriadku na území mesta B. zo 4. júla 2012.

Vychádzajúc   z   argumentácie   sťažovateľky   bolo   úlohou   ústavného   súdu   pri predbežnom prerokovaní sťažnosti v prvom rade posúdiť, či môže vzhľadom na platnú ústavnú   a   zákonnú   úpravu   jeho   postupu   pri   ochrane   ústavnosti   a   z   nej   vychádzajúcu judikatúru v konaní podľa čl. 127 ods. 1 ústavy posudzovať jej námietky proti napadnutému VZN,   ktorými   malo   dôjsť   podľa   jej   tvrdenia   k porušeniu   jej   v sťažnosti   označeného základného práva.

Podľa   čl. 20   ods. 1   ústavy   každý   má   právo   vlastniť   majetok.   Vlastnícke   právo všetkých   vlastníkov má rovnaký   zákonný obsah a ochranu. Dedenie   sa   zaručuje. Podľa čl. 20 ods. 3 ústavy vyvlastnenie alebo nútené obmedzenie vlastníckeho práva je možné iba v nevyhnutnej miere a vo verejnom záujme, a to na základe zákona a za primeranú náhradu.

Podľa čl. 20 ods. 3 ústavy vlastníctvo zaväzuje. Nemožno ho zneužiť na ujmu práv iných alebo v rozpore so všeobecnými záujmami chránenými zákonom. Výkon vlastníckeho práva nesmie poškodzovať ľudské zdravie, prírodu, kultúrne pamiatky a životné prostredie nad mieru ustanovenú zákonom.

Podľa čl. 20 ods. 4 ústavy vyvlastnenie alebo nútené obmedzenie vlastníckeho práva je   možné   iba   v nevyhnutnej   miere   a vo   verejnom   záujme,   a to   na   základe   zákona a za primeranú náhradu.

Podľa čl. 20 ods. 5 ústavy iné zásahy do vlastníckeho práva možno dovoliť iba vtedy, ak ide o majetok nadobudnutý nezákonným spôsobom alebo z nelegálnych príjmov a ide o opatrenie   nevyhnutné   v   demokratickej   spoločnosti   pre   bezpečnosť   štátu,   ochranu verejného poriadku, mravnosti alebo práv a slobôd iných. Podmienky ustanoví zákon.

Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu o zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti môže   ísť   vtedy,   keď   namietaným   postupom   alebo   rozhodnutím   orgánu   verejnej   moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď   pre   nedostatok   vzájomnej príčinnej   súvislosti   medzi   označeným   postupom   alebo rozhodnutím orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, IV. ÚS 169/2011).

Ústavný súd ďalej uvádza, že podľa čl. 68 ústavy vo veciach územnej samosprávy a na zabezpečenie úloh vyplývajúcich pre samosprávu zo zákona môže obec (a aj vyšší územný celok) vydávať všeobecne záväzné nariadenia, ktoré sú jedným z prameňov práva, t. j. právnym predpisom, aj keď s obmedzenou územnou pôsobnosťou vzťahujúcou sa len na územie obce (resp. vyšší územný celok).

Z čl. 127 ods. 2 ústavy vyplýva, že k porušeniu základného práva sťažovateľa môže dôjsť   právoplatným   rozhodnutím,   opatrením   alebo   iným   zásahom,   t. j.   individuálnymi právnymi aktmi, medzi ktoré nemožno zaradiť všeobecne záväzné nariadenia obcí, ktoré, ak sú vydané či už podľa čl. 68, alebo čl. 71 ods. 2 ústavy, sú normatívnymi právnymi aktmi, t. j. ústavný súd v konaní podľa čl. 127 ods. 1 ústavy nie je oprávnený rozhodovať o porušení základných práv fyzických osôb a právnických osôb normatívnymi právnymi aktmi.

Sťažovateľka   sa   síce   domáha   v   konaní   o   sťažnosti   vyslovenia   porušenia   svojho základného   práva   všeobecným   záväzným   nariadením   obce,   avšak   predmetom   konania podľa čl. 127 ods. 1 ústavy nemôže byť otázka, ktorú žiada v tomto konaní riešiť. Ústavný súd   totiž   nemôže   v   konaní   o   sťažnosti   rozhodnúť,   že   obec   porušila   svojím   všeobecne záväzným nariadením označené základné právo sťažovateľky. K záveru o porušení čl. 20 ods. 1, 3, 4 a 5 ústavy označeným VZN by ústavný súd mohol dospieť len v konaní o súlade právnych predpisov podľa čl. 125 ods. 1 písm. c) ústavy, a to len za predpokladu, ak o nich nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   vo   svojej   ustálenej   judikatúre   predovšetkým   zdôrazňuje,   že   „každé konanie možno začať len ako samostatné konanie a len na návrh oprávnených subjektov, a preto žiadne z nich nemôže tvoriť súčasť iného druhu konania pred ústavným súdom a na základe jeho vlastného rozhodnutia. Ústavná a zákonná úprava konaní pred ústavným súdom   ich   preto   koncipuje   výlučne   ako   samostatné   konania   a   nepripúšťa   možnosť uskutočniť   ich   aj   v   rámci   a   ako   súčasť   iného   druhu   konania   (konaní)   pred   ústavným súdom.“ (II. ÚS 66/01, tiež II. ÚS 184/03, III. ÚS 184/06, IV. ÚS 314/07, IV. ÚS 84/2012). Z citovaného okrem iného vyplýva, že v konaní o sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy nemôže   ústavný   súd   uplatniť   právomoc,   ktorou   disponuje   v   konaní   o   súlade   právnych predpisov podľa čl. 125 ústavy.

Ústavný súd vo svojej judikatúre tiež opakovane uvádza, že sťažnosťou podľa čl. 127 ods. 1 ústavy sa možno brániť len proti porušeniam základných práv individuálnymi, a nie normatívnymi právnymi aktmi. Nemožno preto v konaní o takejto sťažnosti vysloviť, že k porušeniu   ústavou   garantovaného   základného   práva   došlo   priamo   ustanovením normatívneho   právneho   aktu,   ale   iba   jeho   konkrétnou   aplikáciou   (m. m.   III. ÚS 18/02, IV. ÚS 306/08, IV. ÚS 318/2011). Ústavný súd ďalej poznamenáva, že v konaní o sťažnosti podľa   čl. 127   ods. 1   ústavy   je   viazaný   prezumpciou   správnosti   normatívnych   právnych aktov.   Na posúdenie   ich   ústavnosti   slúži   iný   typ   konania   (konanie   o   súlade   právnych predpisov). Z tohto dôvodu takéto sťažnosti odmieta ako zjavne neopodstatnené, keďže ich zjavná neopodstatnenosť spočíva v rozpore medzi typom konania pred ústavným súdom, ktorý   sťažovateľ   zvolil,   a   obsahom   sťažnosti   (m. m.   IV. ÚS 253/08,   tiež   II. ÚS 40/00, II. ÚS 19/01).

V   nadväznosti   na   už   uvedené   ústavný   súd   ako   nezávislý   súdny   orgán   ochrany ústavnosti   (čl. 124   ústavy)   považuje   za   potrebné   ešte   zdôrazniť,   že   pri   výkone   svojej jurisdikcie je tiež viazaný ústavným princípom legality vyjadreným v čl. 2 ods. 2 ústavy, a preto   môže   uplatňovať   svoje   právomoci   iba   v   zákonnom   a   ústavnom   rámci,   čo   sa považuje v podmienkach právneho štátu za conditio sine qua non pre akúkoľvek legitímnu činnosť jeho orgánov. Za tohto stavu ústavný súd dospel k záveru, že ani pri zohľadnení požiadavky materiálneho prístupu k ochrane základných práv a slobôd nie sú v danom prípade splnené podmienky na zásadný odklon od jeho doterajšej stabilizovanej judikatúry, ktorá vychádza z ústavnej a zákonnej úpravy, a preto sa nemôže v tomto konaní zaoberať meritórnymi argumentmi sťažovateľky obsiahnutými v jej sťažnosti, hoci nevylučuje, že by za určitých okolností mohli mať ústavnoprávnu relevanciu (m. m. IV. ÚS 306/08).

Na   základe   uvedeného   ústavný   súd   po   predbežnom   prerokovaní   konštatoval,   že sťažovateľka sa svojou sťažnosťou podanou podľa čl. 127 ods. 1 ústavy domáhala vo svojej podstate konania o súlade právnych predpisov podľa čl. 125 ústavy, a preto jej sťažnosť v súlade   so   svojou   stabilizovanou   judikatúrou   odmietol   podľa   § 25   ods. 2   zákona o ústavnom súde z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

Vzhľadom   na   odmietnutie   sťažnosti   ústavný   súd   už   o   ďalších   požiadavkách sťažovateľky nerozhodoval.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 28. augusta 2012