znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 446/2011-16

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 19. októbra 2011 predbežne   prerokoval   sťažnosti   obchodnej   spoločnosti   P.,   s.   r.   o.,   B.,   zastúpenej Advokátskou   kanceláriou   H.,   spol. s r. o.,   B.,   konajúcou   prostredníctvom   konateľa   a advokáta Mgr. J. H., vedené pod sp. zn. Rvp 2603/2011, sp. zn. Rvp 2605/2011, sp. zn. Rvp 2607/2011 a sp. zn. Rvp 2609/2011, ktorými namieta porušenie svojho práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva   na   ochranu   majetku   podľa   čl.   1   Dodatkového   protokolu   k Dohovoru   o   ochrane ľudských práv a základných slobôd uzneseniami Krajského súdu v Banskej Bystrici č. k. 2 CoE 46/2011-45 z 29. apríla 2011, č. k. 13 CoE 148/2011-65 z 28. júna 2011, č. k. 1 CoE 275/2011-61 zo 6. júna 2011 a č. k. 17 CoE 195/2011-76 z 21. júna 2011, a takto

r o z h o d o l :

1. Sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o., vedené pod sp. zn. Rvp 2603/2011, sp. zn. Rvp 2605/2011, sp. zn. Rvp 2607/2011 a sp. zn. Rvp 2609/2011 s p á j a   na spoločné konanie, ktoré bude ďalej vedené pod sp. zn. Rvp 2603/2011.

2.   Sťažnosti   obchodnej   spoločnosti   P.,   s.   r.   o., o d m i e t a   z   dôvodu   zjavnej neopodstatnenosti.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) boli 3. októbra 2011 doručené   sťažnosti   obchodnej   spoločnosti   P.,   s.   r.   o.,   B.   (ďalej   len   „sťažovateľka“), zastúpenej   Advokátskou   kanceláriou   H.,   spol. s r.   o.,   B.,   konajúcou   prostredníctvom konateľa a advokáta Mgr. J. H., ktorými namieta porušenie svojho práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a práva na ochranu majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) uzneseniami Krajského   súdu   v   Banskej   Bystrici   (ďalej   len   „krajský   súd“)   č.   k.   2   CoE 46/2011-45 z 29. apríla 2011, č. k. 13 CoE 148/2011-65 z 28. júna 2011, č.   k. 1 CoE 275/2011-61   zo 6. júna   2011   a   č.   k.   17   CoE   195/2011-76   z   21.   júna   2011   (ďalej   aj „napadnuté uznesenia krajského súdu“).

Zo sťažností a z ich príloh vyplýva, že sťažovateľka sa v rámci svojej podnikateľskej činnosti zaoberá inter alia poskytovaním úverov z vlastných zdrojov. Na základe zmluvy o úvere (ďalej len „zmluva“) uzavretej 30. mája 2008 poskytla fyzickej osobe úver v sume 398,33   €,   na   základe   zmluvy   uzavretej   24.   januára   2006   poskytla   fyzickej   osobe   úver v sume 464,71 €, na základe zmluvy uzavretej 23. októbra 2007 poskytla fyzickej osobe úver v sume 165,97 € a na základe zmluvy uzavretej 5. novembra 2004 poskytla fyzickej osobe úver v sume 464,71 €, ktoré spolu s ďalšími poplatkami boli dlžníci povinní vrátiť v 12   mesačných   splátkach   (vec   vedená   pod   sp.   zn.   Rvp   2603/2011),   v   7   mesačných splátkach (vec vedená pod sp. zn. Rvp 2605/2011) a v 10 mesačných splátkach (veci vedené pod sp. zn. Rvp 2607/2011 a sp. zn. Rvp 2609/2011). Vzhľadom na skutočnosť, že dlžníci neuhradili niekoľko po sebe idúcich splátok, dostali sa do omeškania.

Vo veciach vedených pod sp. zn. Rvp 2603/2011, sp. zn. Rvp 2605/2011 a sp. zn. Rvp 2607/2011 sťažovateľka „zahájila rozhodcovské konanie pred rozhodcovským súdom zriadeným   zriaďovateľom   S.   a.   s.,   so   sídlom   B.   v   súlade   s   rozhodcovskou   dohodou uzatvorenou medzi sťažovateľom a dlžníkom“.

1. Vo veci vedenej pod sp. zn. Rvp 2603/2011 sa 15. januára 2009 rozhodcovský nález   stal   vykonateľným.   Súdny   exekútor   následne   na   základe   poverenia   udeleného Okresným súdom Lučenec (ďalej len „okresný súd“) 16. decembra 2009 začal nútený výkon rozhodnutia. Okresný súd ex offo uznesením č. k. 8 Er 372/2009-31 z 30. septembra 2010 exekúciu vyhlásil za neprípustnú a zastavil ju. Proti tomuto uzneseniu sťažovateľka podala odvolanie, o ktorom rozhodol krajský súd uznesením č. k. 2 CoE 46/2011-45 z 29. apríla 2011 tak, že uznesenie okresného súdu potvrdil.

2. Vo   veci   vedenej   pod   sp.   zn.   Rvp   2605/2011   sa   rozhodcovský   nález   stal vykonateľným 28. septembra 2006. Dňa 12. decembra 2006 bol podaný návrh oprávneného na   vykonanie   exekúcie   súdnemu   exekútorovi.   Súdny   exekútor   následne   na   základe poverenia udeleného okresným súdom 11. januára 2007 začal nútený výkon rozhodnutia. Okresný súd ex offo uznesením č. k. 12 Er 14/2007-45 z 25. januára 2011 exekúciu zastavil. Proti   tomuto   uzneseniu   sťažovateľka   podala   odvolanie,   o   ktorom   rozhodol   krajský   súd uznesením č. k. 13 CoE 148/2011-65 z 28. júna 2011 tak, že uznesenie okresného súdu potvrdil.

3.   Vo   veci   vedenej   pod   sp.   zn.   Rvp   2607/2011   sa   rozhodcovský   nález   stal vykonateľným 9. mája 2008. Dňa 24. augusta 2008 bola pred súdnym exekútorom spísaná zápisnica   oprávneného   na   vykonanie   exekúcie.   Súdny   exekútor   následne   na   základe poverenia udeleného okresným súdom 7. októbra 2008 začal nútený výkon rozhodnutia. Okresný   súd   ex   offo   uznesením   č.   k.   21   Er   897/2008-41   zo   16.   marca   2011   vyhlásil exekúciu za neprípustnú a zastavil ju. O odvolaní proti uzneseniu okresného súdu rozhodol krajský súd uznesením č. k. 1 CoE 275/2011-61 zo 6. júna 2011 tak, že uznesenie okresného súdu potvrdil.

4. Vo veci vedenej pod sp. zn. Rvp 2609/2011 bolo účastníkmi zmluvného vzťahu na zabezpečenie úveru priamo v zmluve dohodnuté, že splnomocnený zástupca dlžníka, určený menovite v zmluve, je (bude) oprávnený v prípade, ak dlžník neplní svoje povinnosti, okrem iného podpísať notársku zápisnicu o uznaní dlhu, ktorá má povahu exekučného titulu. Dňa 2.   júla 2005 bola notárom   spísaná notárska   zápisnica   a   následne 17.   októbra   2005 bol podaný návrh na výkon exekúcie súdnemu exekútorovi, ktorý 15. novembra 2005 začal nútený   výkon   rozhodnutia.   Okresný   súd   11.   apríla   2011   uznesením č.   k.   13   Er   1003/2005-66   vyhlásil   exekúciu   za   neprípustnú   a   zastavil   ju.   O   odvolaní povinného   proti   uzneseniu   okresného   súdu   rozhodol   krajský   súd   uznesením č. k. 17 CoE 195/2001-76 z 21. júna 2011 tak, že uznesenie okresného súdu potvrdil.

Podľa názoru sťažovateľky napadnutými uzneseniami krajského súdu a postupom, ktorý mu predchádzal, „... boli porušené... základné práva a slobody vyplývajúce z článku 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd... v príčinnej súvislosti s vyššie uvedeným porušením práva na spravodlivý proces boli... porušené aj základné   práva   a slobody   sťažovateľa   vyplývajúce   z čl.   1   Dodatkového   protokolu...“. V ďalších častiach sťažností sťažovateľka s poukazom na viacero rozhodnutí Európskeho súdu   pre   ľudské   práva   a ústavného   súdu   interpretuje   čl.   6   ods.   1   dohovoru   a čl.   1 dodatkového protokolu a v podstatnom uvádza, že „v nadväznosti na porušenie práva na spravodlivý proces krajský súd porušil svojím rozhodnutím právoplatne zastaviť exekučné konania...   aj   práva   sťažovateľa   pokojne   užívať   svoj   majetok...   tým,   že   súd   zasiahol   do vykonávacieho konania... tak, že exekučné konania bez ďalšieho zastavil, porušil právo sťažovateľa vlastniť majetok... v zmysle Protokolu 1 Dohovoru“.

Sťažovateľka   na   základe   argumentácie   uvedenej   v   sťažnostiach   navrhuje,   aby ústavný   súd   rozhodol   nálezom,   v   ktorom   vysloví   porušenie   jej   práva „na   spravodlivý proces   vyplývajúce   z   článku   6   ods.   1...   dohovoru...   a   na   ochranu   majetku   podľa   čl.   1 Dodatkového   protokolu...“ napadnutými   uzneseniami   krajského   súdu,   zruší   napadnuté uznesenia, veci vráti na ďalšie konanie a prizná jej primerané finančné zadosťučinenie, ako aj úhradu trov konania.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich   základných   práv   alebo   slobôd,   alebo   ľudských   práv   a   základných   slobôd vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy,   ktorú   Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na jeho odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na   prerokovanie ktorých nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Sťažovateľka v sťažnostiach podľa čl. 127 ods. 1 ústavy adresovaných ústavnému súdu vyjadruje svoje výhrady proti uzneseniam krajského súdu č. k. 2 CoE 46/2011-45 z 29. apríla 2011, č. k. 13 CoE 148/2011-65 z 28. júna 2011, č. k. 1 CoE 275/2011-61 zo 6. júna 2011 a č. k. 17 CoE 195/2011-76 z 21. júna 2011, ktorými podľa jej názoru došlo k neprípustnému zásahu do jej práva na spravodlivé súdne konanie tým, že krajský súd verifikoval zastavenie už prebiehajúceho exekučného konania (resp. vyhlásenie exekúcie za neprípustnú s následným zastavením exekučného konania) bez tohto, aby sa sťažovateľka mala možnosť k tomu vyjadriť, čím súčasne malo dôjsť aj k neprípustnému zásahu do jej práva na ochranu majetku podľa čl. 1 dodatkového protokolu, keďže v dôsledku zastavenia exekučných konaní malo byť z exekúcie oprávnenej sťažovateľke upreté právo na vrátenie majetku od povinných.

II.1 K spoločnému prerokovaniu vecí

Podľa § 31a zákona o ústavnom súde ak tento zákon neustanovuje inak a povaha veci to   nevylučuje,   použijú   sa   na   konanie   pred   ústavným   súdom   primerane   ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“).

V zmysle § 112 ods. 1 OSP v záujme hospodárnosti konania môže súd spojiť na spoločné konanie veci, ktoré sa uňho začali a skutkovo spolu súvisia alebo sa týkajú tých istých účastníkov.

Zákon   o   ústavnom   súde   nemá   osobitné   ustanovenie   o   spojení   vecí   na   spoločné konanie, avšak v súlade s § 31a zákona o ústavnom súde možno v konaní o sťažnosti podľa čl. 127 ústavy primerane použiť na prípadné spojenie vecí § 112 ods. 1 OSP.

S   prihliadnutím   na   obsah   sťažností   vedených   ústavným   súdom   pod   sp.   zn. Rvp 2603/2011, sp. zn. Rvp 2605/2011, sp. zn. Rvp 2607/2011 a sp. zn. Rvp 2609/2011, z ktorých   vyplýva   ich   právna   a   skutková   súvislosť,   a   prihliadajúc   taktiež   na   totožnosť v osobe   sťažovateľky   a krajského súdu,   proti   ktorému   tieto   sťažnosti   smerujú, rozhodol ústavný súd aplikujúc § 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 112 ods. 1 OSP tak, ako to je uvedené v bode 1 výroku tohto uznesenia.

II.2 K namietanému porušeniu práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uzneseniami krajského súdu č. k. 2 CoE 46/2011-45 z 29. apríla 2011, č. k. 13 CoE 148/2011-65 z 28. júna 2011, č. k. 1 CoE 275/2011-61 zo 6. júna 2011 a č. k. 17 CoE 195/2011-76 z 21. júna 2011

Z citovaného § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného súdu pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená. V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide vtedy,   keď   namietaným   postupom   alebo   namietaným   rozhodnutím   príslušného   orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím   príslušného   orgánu   verejnej   moci   a   základným   právom   alebo   slobodou, porušenie   ktorých   sa   namietalo,   prípadne   z   iných   dôvodov.   Za   zjavne   neopodstatnenú sťažnosť   preto   možno   považovať takú,   pri   predbežnom   prerokovaní   ktorej   ústavný   súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07).

Pri rozhodovaní o sťažnostiach podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd štandardne poukazuje na svoje ústavné postavenie vymedzené v čl. 124 ústavy, z ktorého vyplýva, že vo   veciach   patriacich   do   právomoci   všeobecných   súdov   nie   je   alternatívnou   ani mimoriadnou opravnou inštitúciou (m. m. II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96), ale súdnym orgánom ochrany   ústavnosti.   Preto   nie   je   zásadne   oprávnený   preskúmavať a   posudzovať   právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecným súdom bol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a   aplikácie   s   ústavou,   prípadne   medzinárodnými   zmluvami   o ľudských   právach a základných   slobodách.   Do   sféry   pôsobnosti   všeobecných   súdov   môže   ústavný   súd zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne nedôvodné alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by malo za následok porušenie niektorého základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02,   III.   ÚS   180/02   atď.).   O   svojvôli   pri   výklade   alebo   aplikácii   zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať vtedy, ak by sa jeho názor natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (napr. I. ÚS 115/02, I. ÚS 176/03).

Krajský   súd   svoje   uznesenie   č.   k.   2   CoE   46/2011-45   z 29.   apríla   2011,   ktorým potvrdil uznesenie okresného súdu č. k. 8 Er 372/2009-31 z 30. septembra 2010 o vyhlásení exekúcie   za   neprípustnú   a   jej   zastavení   (sťažnosť   vedená   pôvodne   pod   sp.   zn. Rvp 2603/2011, pozn.), odôvodnil takto:

„Rozhodcovský   rozsudok   má podľa   § 35   ZRK   účinky   ako   právoplatný rozsudok. Podľa ZRK to platí pre rozhodnutia vydané rozhodcovským súdom v konaní podľa ZRK. Rozhodcovskému súdu jeho kompetencia rozhodovať majetkové spory neplynie priamo zo zákona,   ale   rozhodcovský   súd   ju   získa   až   na   základe   dohody   medzi   účastníkmi   sporu v rozhodcovskej zmluve. Z tohto dôvodu je pre posúdenie, či exekučnému súdu bol alebo nebol   predložený   exekučný   titul,   nevyhnutnou   súčasťou   prieskumu   zisťovanie,   či   bol rozhodcovský rozsudok vydaný na základe rozhodcovskej zmluvy dohodnutej či už vo forme osobitnej zmluvy, alebo doložky k inej zmluve. Pokiaľ rozhodcovská zmluva trpí absolútnou neplatnosťou, ide o právny úkon, ktorý neexistuje a pokiaľ bol vydaný na základe takéhoto právneho úkonu rozhodcovský rozsudok trpí neúčinnosťou, nakoľko rozhodcovskému súdu chýbala právomoc na vydanie rozhodnutia. Rozhodcovskú doložku koncipovanú v takom znení,   ako   vyplýva   z bodu   17   zmluvy   o úver   exekučný   súd   správne   právne   posúdil   ako neprijateľnú   zmluvnú   podmienku   obsiahnutú   v spotrebiteľskej   zmluve.   Podstatnou skutočnosťou z hľadiska posúdenia absolútnej neplatnosti tohto dojednania je skutočnosť, že   táto   podmienka   nebola   so   spotrebiteľom   individuálne   dohodnutá,   čo   vyplýva   z jej zaradenia   do   všeobecných   podmienok   poskytnutia   úveru   vopred   pripravenej   zmluvy a celkom   zjavne   tak   nemal   spotrebiteľ   reálnu   možnosť   obsah   predloženej   formulárovej zmluvy   ovplyvniť,   resp.   niektoré   zo   zmluvných   dojednaní   vylúčiť.   Odvolací   súd   navyše zastáva   názor,   že   už   samotné   forma,   v akej   sú   zmluvné   dojednania   napísané   –   a to drobulinkým   ťažko   čitateľným,   resp.   takmer nečitateľným husto popísaným   textom   – už sama o sebe podstatne sťažuje ďalšie oboznámenie sa spotrebiteľa s obsahom dojednaní v takomto texte obsiahnutými. Takto vnútená podmienka, ktorá sa týka priamo predmetu zmluvy, ktorá zvyšuje nerovnováhu medzi dodávateľom a spotrebiteľom je neprijateľnou podmienkou   v zmysle   §   53   ods.   1   OZ,   na   základe   ktorého   prvostupňový   súd   túto rozhodcovskú doložku vyhodnotil ako neprijateľnú podmienku zmluvy, a teda je absolútne neplatný právny úkon. Odvolací súd k tomu dodáva, že v tomto prípade je nepochybné, že rozhodcovská zmluva bola spotrebiteľovi vnútená tak, že bola ako doložka zapracovaná do všeobecných podmienok poskytnutia úveru na zadnej strane formulára zmluvy. Spotrebiteľ tak ak chcel od dodávateľa získať predmet zmluvy, kvôli ktorému zmluvu uzatváral, nemal inú   možnosť,   než   túto   podmienku   prijať.   Nemohol   ovplyvniť   výber   rozhodcov (rozhodcovského   súdu)   uvedených   v predtlači   zmluvy.   Už   táto   skutočnosť   zvyšuje nerovnováhu   vo   vzťahu   medzi   dodávateľom   a spotrebiteľom   v neprospech   spotrebiteľa. Konečne, rozhodcovské konanie je založené práve na tom, že zmluvné strany sa spoločne dohodnú   na   výbere   osôb   (súdu),   ktorých   objektívnosti   a úsudku   dôverujú.   Naopak,   ak dodávateľ   vnucuje   rozhodovanie   sporu   jednostranne   určeným   rozhodcom,   tak   ako   to vyplýva   z formulára   predtlače   predmetnej   úverovej   zmluvy,   svojím   spotrebiteľom,   tým spôsobuje   značnú   nerovnováhu   vo   vzájomných   vzťahoch   medzi   ním   a konkrétnym spotrebiteľom. Nie je ani zanedbateľná skutočnosť, že takýmto spôsobom prenáša spory z nezávislých súdov k určitému rozhodcovi, ktorému tým dlhodobo poskytuje zdroj príjmov a to v konaniach, v ktorých nie je povinnosť ústneho prejednania. Z uvedeného vyplýva, že exekučný súd vec správne právne posúdil, keď exekúciu vyhlásil za neprípustnú a konanie zastavil z dôvodu, že zistil, že exekučný titul predložený v konaní, nie je v súlade so zákonom a považoval ho za materiálne nevykonateľný. Absenciu tejto vlastnosti exekučného titulu správne vyhodnotil ako neodstrániteľnú prekážku brániacu vo vykonaní exekúcie a v zmysle § 57 ods. 1. písm. g/ exekúciu vyhlásil za neprípustnú a § 58 ods. 1 Exekučného poriadku exekúciu aj bez návrhu zastavil.“

Krajský súd v uznesení sp. zn. 13 CoE 148/2011 z 28. júna 2011, ktorým potvrdil uznesenie okresného súdu č. k. 12 Er 14/2007-45 z 25. januára 2011 o zastavení exekúcie s tým,   že   exekúciu   vyhlásil   aj   za   neprípustnú   (sťažnosť   pôvodne   vedená   pod   sp.   zn. Rvp 2605/2011, pozn.), okrem iného uviedol:

«Na určenie, či ide o spotrebiteľskú zmluvu je nevyhnutné preskúmať, či sa zmluva uzatvára medzi „dodávateľom, ktorý pri jej uzatváraní a plnení koná v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti“ (§ 53 ods. 3 OZ) a „spotrebiteľom, fyzickou   osobou,   ktorá   pri   uzatváraní   a plnení   spotrebiteľskej   zmluvy   nekoná   v rámci premetu svojej obchodnej činnosti alebo inej podnikateľskej činnosti“ (§ 53 ods. 4 OZ“). Oprávnená   konala   v rámci   svojej   podnikateľskej   činnosti.   Predmetom   jej   činnosti   je   aj „poskytovanie úverov z vlastných zdrojov“ (č. l. 63-64 spisu). Oprávnená a dlžník uzavreli formulárovú spotrebiteľskú zmluvu o úvere (č. k. 24-25 spisu) a pre prípad sporu „dohodli“ aj rozhodcovskú doložku (bod 17 Všeobecných podmienok poskytnutia úveru; č. l. 25 spisu). Vždy, keď formulárová úverová zmluva obsahuje nie individuálne dohodnutú alternatívu (§ 53 ods. 2 OZ) riešenia sporu a to buď rozhodcom alebo všeobecným súdom, ale výber ponecháva aj na veriteľovi, ide o neprijateľnú zmluvnú podmienku, teda neplatnú (§ 53 ods. 5   OZ),   lebo   spotrebiteľovi   sa   nedáva   žiadna   možnosť   dohodnúť   si   s veriteľom osobu/orgán,   ktorý   rozhodne ich prípadný spor   so spotrebiteľskej zmluvy.   Neprijateľná zmluvná podmienka (§ 53 ods. 1 OZ) je neplatná a preto rozhodcovský rozsudok (č. k. 4-5 spisu)   nie   je   exekučným   titulom   (§   41   ods.   2   písm.   i/   zák.   č.   233/1995   Z.   z.   v znení neskorších predpisov). Potom správne mal exekučný súd vyhlásiť exekúciu za neprípustnú a exekúciu   zastaviť   (§   57   ods.   1   písm.   g/   zák.   č.   233/1995   Z  .   z.   v znení   neskorších predpisov).   Odvolací   súd preto   potvrdil   uznesenie okresného súdu o zastavení   exekúcie a doplnil ho aj o výrok o neprípustnosti exekúcie.»

Krajský súd v uznesení č. k. 1 CoE 275/2011-61 zo 6. júna 2011, ktorým potvrdil uznesenie okresného súdu č. k. 21 Er 897/2008-41 zo 16. marca 2011 o vyhlásení exekúcie za neprípustnú a jej zastavení (sťažnosť pôvodne vedená pod sp. zn. Rvp 2607/2011, pozn.), okrem iného uviedol:

„Podľa názoru odvolacieho súdu je v záujme spravodlivého usporiadania vzťahov naplnenie   cieľa   vylúčiť   zo   života   spotrebiteľov   nekalé   podmienky   v spotrebiteľských vzťahoch v záujme vyššej kvality života ľudí, preto posúdenie rozhodcovskej doložky ako neprijateľnej,   pretože   spôsobuje   hrubý   nepomer   v právach   a povinnostiach   medzi dodávateľom   a spotrebiteľom   v neprospech   spotrebiteľa,   obsiahnuté   v napadnutom uznesení exekučného súdu je vecne správne, spravodlivé a v súlade s právom. Z dôvodu, že neprijateľná   rozhodcovská   doložka   je   neplatná,   rozhodcovský   rozsudok   nemôže   byť zákonným exekučným titulom na vykonanie exekúcie. Je materiálne nevykonateľný, čo je neodstrániteľná prekážka brániaca exekúcii a dôvod na vyhlásenie exekúcie za neprípustnú podľa § 57 ods. 1 písm. g/ Exekučného poriadku a zároveň na zastavenie exekúcie.“

Krajský súd uznesením č. k. 17 CoE 195/2011-76 z 21. júna 2011, ktorým potvrdil uznesenie okresného súdu č. k. 13 Er 1003/2005-66 z 11. apríla 2011 o vyhlásení exekúcie za neprípustnú a jej zastavení (sťažnosť pôvodne vedená pod sp. zn. Rvp 2609/2011, pozn.), okrem iného uviedol:

«Samotná skutočnosť, že v prejednávanej veci bolo udelené poverenie na vykonanie exekúcie súdnemu exekútorovi nezakladá prekážku rei judicatae a neznamená tak vylúčenie možnosti   preskúmavania   exekučného   titulu   súdom   v každej   fáze   exekučného   konania. Poverenie   je listina,   ktorou súdny exekútor   preukazuje   oprávnenie   vykonávať exekúciu. Podľa   §   41   ods.   2   písm.   c/   Exekučného   poriadku,   podľa   tohto   zákona   možno   vykonať exekúciu aj na podklade notárskych zápisníc, ktoré obsahujú právny záväzok a v ktorých je vyznačená oprávnená osoba a povinná osoba, právny dôvod, predmet a čas plnenia, ak povinná osoba v notárskej zápisnici s vykonateľnosťou súhlasila. Z citovanej formulácie sa dá   vyvodiť,   že   mala   na   mysli   notárske   zápisnice,   ktoré   obsahovali   uznanie   určitého právneho záväzku. Takýmto právnym záväzkom mohlo byť uznanie peňažného dlhu, resp. peňažného záväzku, ale aj dlhu alebo záväzku nepeňažného, teda inej povahy. V praxi nie sú pochybnosti o tom, že v prípade peňažných dlhov, resp. záväzkov, ide o uznanie dlhu, resp. o uznanie záväzku zo strany dlžníka. Preto hoci notárska zápisnica podľa § 41 ods. 2 Exekučného   poriadku   je   rýdzo   procesnoprávnym   inštitútom   nadväzuje   tento   inštitút   na hmotnoprávny základ, teda na ustanovenia občianskeho a obchodného práva o uznaní dlhu, resp. záväzku. Zmluvné strany si v zmluve o úvere dohodli, že ich vzťah sa bude riadiť Obchodným zákonníkom.... pre záväzok, ktorý je predmetom uznania, je charakteristická jeho „určitosť“. Tento pojem treba chápať tak, že jeho nevyhnutnými zložkami sú jednak dôvod   a jednak   výška   záväzku.   Týmto   úkonom   dlžník   uznáva   svoj   určitý   záväzok,   čim vlastne potvrdzuje jeho existenciu a platnosť v čase uznania. Zákon na účinnosť takéhoto uznania   predpisuje   obligatórnu   písomnú   formu.   Podľa   §   574   ods.   2   Občianskeho zákonníka, dohoda, ktorou sa niekto vzdáva práv, ktoré môžu vzniknúť až v budúcnosti, je neplatná. Uznať záväzok alebo uznať dlh je právom dlžníka, ktoré v budúcnosti realizovať môže, ale aj nemusí. Záleží to od rôznych okolností, ktoré nastanú až v budúcnosti. V zmysle citovaného ustanovenia, ktoré má kogentnú povahu, nie je prípustné, aby sa niekto vzdal práva,   ktoré   môže   vzniknúť   až   v budúcnosti.   Takáto   dohoda   je   neplatná   podľa   §   39 Občianskeho zákonníka. Právo, ktoré môže v budúcnosti vzniknúť, je právom ktoré v čase uzavretia dohody nie je ešte známe a nemožno s ním disponovať. Ak v čase uzavretia zmluvy o splnomocení nebola známa výška záväzku, nemohol povinný realizovať svoje právo dlh uznať alebo nie. Potom ani nemohol splnomocniť tretiu osobu na takýto úkon. Preto je splnomocnenie   obsiahnuté   v zmluve   o úvere   neplatným   právnym   úkonom.   Odvolací   súd dospel   rovnako   ako   súd   prvého   stupňa   k rovnakému   záveru   o neplatnosti   udeleného plnomocenstva, čoho nezvratným následkom je i neplatnosť samotnej notárskej zápisnice. Neprávo totiž nemožno zhojiť právom. Keďže v prejednávanej veci riadny exekučný titul nie je   daným,   pričom   na   podmienku   existencie   a trvania   exekučného   titulu   súd   prihliada v každej fáze exekučného konania, súd prvého stupňa postupoval správne, keď exekúciu zastavil.»

Ústavný súd v nadväznosti na citované právne názory krajského súdu zdôrazňuje, že jedným z predpokladov vedenia exekučného konania je relevantný exekučný titul, keďže bez jeho existencie   nemožno exekúciu   vykonať.   Preto   je podľa   názoru   ústavného súdu z ústavného hľadiska akceptovateľný právny záver krajského súdu vychádzajúci z toho, že ak neexistuje notárska zápisnica, príp. rozsudok Stáleho rozhodcovského súdu, ktoré sú spôsobilé   byť   exekučným   titulom   buď   z   hľadiska   formálneho,   alebo   z   hľadiska materiálneho, exekúcia je neprípustná, čo je dôvod na zastavenie exekučného konania.

Vzhľadom na už uvedené nemožno podľa názoru ústavného súdu ani právne závery krajského   súdu   vyjadrené   v   uzneseniach   č.   k.   2   CoE   46/2011-45   z   29.   apríla   2011, č. k. 13 CoE   148/2011-65   z   28.   júna   2011,   č.   k.   1   CoE   275/2011-61   zo   6.   júna   2011 a č. k. 17 CoE 195/2011-76 z 21. júna 2011 považovať za svojvoľný výklad a aplikáciu príslušných   ustanovení   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   233/1995   Z.   z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „Exekučný poriadok“), ktorý by mohol mať za následok porušenie ústavou garantovaných práv sťažovateľky ako účastníčky exekučného konania.

V nadväznosti   na námietky   sťažovateľky   ústavný súd poukazuje na § 58   ods.   1 Exekučného   poriadku,   podľa   ktorého   exekúciu   možno   zastaviť   na   návrh   alebo   aj   bez návrhu.

Zatiaľ čo dôvody, na základe ktorých všeobecný súd obligatórne zastaví exekúciu (§ 57   ods.   1   Exekučného   poriadku)   alebo   na   základe   ktorých   fakultatívne   pristúpi k takémuto rozhodnutiu (§ 57 ods. 2 Exekučného poriadku), upravuje Exekučný poriadok podrobne,   okamih   (čas),   kedy   tak   má   alebo   môže   učiniť,   nie   je   v   ňom   ustanovený explicitne. Z uvedeného možno vyvodiť záver, že všeobecný súd rozhodne o zastavení exekúcie kedykoľvek v priebehu konania, len čo zistí, že sú dané dôvody na ukončenie núteného vymáhania pohľadávky. Z toho vyplýva, že všeobecný súd je povinný v priebehu celého exekučného konania ex offo skúmať, či sú splnené všetky predpoklady na vedenie takéhoto konania. Jedným z obligatórnych dôvodov zastavenia exekúcie je totiž v súlade s § 57 ods. 1 písm. g) Exekučného poriadku vyhlásenie exekúcie súdom za neprípustnú, pretože je tu iný dôvod, pre ktorý exekúciu nemožno vykonať.

Ústavný súd v nadväznosti na uvedené poukazuje aj na judikatúru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“), ktorý v rozsudku sp. zn. 3 Cdo/164/1996 z 27.   januára   1997   publikovanom   v Zbierke   stanovísk   a rozhodnutí   pod   č.   R   58/1997 uviedol, že „súdna exekúcia môže byť nariadená len na základe titulu, ktorý je vykonateľný po stránke formálnej a materiálnej. Ak bude exekúcia podľa titulu, ktorý tieto požiadavky nespĺňa, aj napriek tomu nesprávne nariadená, musí byť v každom štádiu konania i bez návrhu zastavená.“.

Podľa názoru ústavného súdu krajský súd konal ústavne súladným spôsobom, keď uznesením č. k. 2 CoE 46/2011-45 z 29. apríla 2011 potvrdil uznesenie okresného súdu č. k. 8 Er 372/2009-31 z 30. septembra 2010 o vyhlásení exekúcie za neprípustnú a jej zastavení   (sťažnosť   vedená   pôvodne   pod   sp.   zn.   Rvp   2603/2011,   pozn.)   a uznesením č.   k.   13 CoE   148/2011-65   z   28.   júna   2011   potvrdil   uznesenie   okresného   súdu č. k. 12 Er 14/2007-45 z 25. januára 2011 o zastavení exekúcie s tým, že exekúciu vyhlásil aj za neprípustnú (sťažnosť vedená pôvodne pod sp. zn. Rvp 2605/2001, pozn.), ako aj uznesením krajského súdu č. k. 1 CoE 275/2011-61 zo 6. júna 2011 potvrdil uznesenie okresného   súdu   č.   k.   21   Er   897/2008-41   zo   16.   marca   2011   o   vyhlásení   exekúcie   za neprípustnú a jej zastavení (sťažnosť vedená pôvodne pod sp. zn. Rvp 2607/2011, pozn.) v súlade   s   príslušnými   ustanoveniami   Exekučného   poriadku   z   dôvodu   chýbajúceho vykonateľného exekučného titulu v podobe rozsudku Stáleho rozhodcovského súdu.

Rovnako podľa ústavného súdu krajský súd postupoval ústavne súladným spôsobom, keď uznesením č. k. 17 CoE 195/2011-76 z 21. júna 2011 potvrdil uznesenie okresného súdu   č.   k.   13   Er   1003/2005-66   z 11.   apríla   2011,   ktorým   bola   exekúcia   vyhlásená   za neprípustnú   a   zastavená (sťažnosť   pôvodne   vedená   pod   sp.   zn.   Rvp   2609/2011,   pozn.) v súlade   s   príslušnými   ustanoveniami   Exekučného   poriadku   z   dôvodu   nespôsobilého exekučného titulu vo forme notárskej zápisnice.

V   okolnostiach   prípadu   ústavný   súd   vzhľadom   na   už   uvedené   považuje   právne názory vyjadrené v uzneseniach krajského súdu č. k. 2 CoE 46/2011-45 z 29. apríla 2011, č. k.   13 CoE   148/2011-65 z 28.   júna 2011,   č.   k.   1   CoE   275/2011-61 zo 6. júna 2011 a č. k. 17   CoE   195/2011-76   z   21.   júna   2011   týkajúce   sa   možnosti   zastaviť   konanie v exekučných veciach, resp. možnosti vyhlásiť exekúciu za neprípustnú a následne konanie v   exekučnej   veci   zastaviť,   t.   j.   týkajúce   sa   právnej   podstaty   sťažnosti   sťažovateľky, z ústavného   hľadiska   za   akceptovateľné   a   udržateľné,   keďže   sú   primeraným   spôsobom odôvodnené, pričom ich v žiadnom prípade nemožno považovať za arbitrárne.

V súvislosti so sťažovateľkiným prejavom nespokojnosti s napadnutým rozhodnutím krajského súdu ústavný súd konštatuje, že obsahom práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nie je záruka, že rozhodnutie súdu bude spĺňať očakávania a predstavy účastníka konania. Podstatou je, aby postup súdu bol v súlade so zákonom, aby bol ústavne akceptovateľný a aby jeho rozhodnutie bolo možné kvalifikovať ako zákonné preskúmateľné a nearbitrárne. V opačnom prípade nemá ústavný súd dôvod zasahovať do postupu   a rozhodnutí   súdov,   a tak   vyslovovať   porušenie   základných   práv   (m.   m. I. ÚS 50/04, III. ÚS 162/05).

S prihliadnutím   na postavenie ústavného súdu   vo   vzťahu k rozhodovacej   činnosti všeobecných súdov a s poukazom na to, že obsahom práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (resp. základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy) nie je právo na úspech v konaní (obdobne napr. II. ÚS 218/02, III. ÚS 198/07), ústavný súd sťažnosti v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

II.3   K namietanému   porušeniu   práva   podľa   čl.   1   dodatkového   protokolu uzneseniami   krajského   súdu   č.   k.   2   CoE   46/2011-45   z   29.   apríla   2011, č. k. 13 CoE 148/2011-65 z 28. júna 2011, č. k. 1 CoE 275/2011-61 zo 6. júna 2011 a č. k. 17 CoE 195/2011-76 z 21. júna 2011

Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická osoba alebo právnická osoba má právo   pokojne   užívať svoj   majetok.   Nikoho   nemožno   zbaviť jeho   majetku   s výnimkou verejného   záujmu   a za   podmienok,   ktoré   ustanovuje   zákon   a všeobecné   zásady medzinárodného práva.

Predchádzajúce   ustanovenie   však   nebráni   právu   štátu   prijímať   zákony,   ktoré považuje za nevyhnutné, aby upravil užívanie majetku v súlade so všeobecným záujmom alebo zabezpečil platenie daní alebo iných poplatkov alebo pokút.

V   súvislosti   s   namietaným   porušením   práva   podľa   čl.   1   dodatkového   protokolu ústavný   súd   považuje   predovšetkým   za   potrebné   poukázať   na   svoju   stabilizovanú judikatúru,   súčasťou   ktorej   je   aj   právny   názor,   podľa   ktorého   všeobecný   súd   zásadne nemôže byť sekundárnym porušovateľom základných práv a práv hmotného charakteru, ku ktorým nepochybne patrí aj právo podľa čl. 1 dodatkového protokolu, ak toto porušenie nevyplynie z toho, že všeobecný súd súčasne porušil aj ústavnoprocesné princípy postupu vyplývajúce z čl. 46 až čl. 48 ústavy, resp. z čl. 6 dohovoru. Keďže ústavný súd nezistil porušenie čl. 6 ods. 1 dohovoru, nemohlo dôjsť ani k porušeniu sťažovateľkou označeného práva   podľa   čl.   1   dodatkového   protokolu.   V   opačnom   prípade   by   sa   ústavný   súd   stal opravnou inštanciou voči všeobecným súdom, a nie súdnym orgánom ochrany ústavnosti podľa čl. 124 ústavy v spojení s čl. 127 ods. 1 ústavy. Ústavný súd by takým postupom nahradzoval skutkové a právne závery v rozhodnutiach všeobecných súdov, ale bez toho, aby   vykonal   dokazovanie,   ktoré   je   základom   na   to,   aby   sa   vytvoril   skutkový   základ rozhodnutí všeobecných súdov a jeho subsumpcia pod príslušné právne normy (obdobne napr. II. ÚS 71/07, III. ÚS 26/08, IV. ÚS 82/09, III. ÚS 103/2010).

Ústavný súd navyše po preskúmaní napadnutých uznesení krajského súdu dospel k záveru, že z odôvodnenia napadnutých uznesení krajského súdu nemožno vyvodiť nič, čo by signalizovalo, že ním došlo k neprípustnému zásahu do práva na ochranu majetku podľa čl.   1   dodatkového   protokolu,   keďže   krajský   súd   v   posudzovaných   prípadoch   ústavne konformným   spôsobom   interpretoval   a   aplikoval   príslušné   právne   normy   a   rozhodol v zmysle ustálenej judikatúry formulovanej najvyšším súdom.

Ústavný súd konštatuje, že z tohto dôvodu neexistuje taká príčinná súvislosť medzi napadnutými uzneseniami krajského súdu a právom podľa čl. 1 dodatkového protokolu, ktorá by zakladala možnosť vysloviť porušenie tohto práva po prijatí sťažností na ďalšie konanie. Ústavný súd preto sťažnosti pri predbežnom prerokovaní aj v tejto časti odmietol ako zjavne neopodstatnené podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Pretože   sťažnosti   boli   odmietnuté   ako   celok,   ústavný   súd   o   ďalších   návrhoch sťažovateľky uplatnených v sťažnostiach už nerozhodoval.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 19. októbra 2011