znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 446/2010-8

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 25. novembra 2010 predbežne prerokoval sťažnosť V. Š., K., zastúpenej advokátkou JUDr. A. K., K., vo veci namietaného porušenia jej základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 21 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods.   1 Dohovoru o ochrane ľudských   práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 3 Co 276/2009 z 22. júna 2010 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť V. Š. o d m i e t a   z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 9. novembra 2010 doručená sťažnosť V. Š., K. (ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej advokátkou JUDr. A. K., K., ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 21 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 3 Co 276/2009 z 22. júna 2010 (ďalej aj „namietaný rozsudok“).

Zo   sťažnosti   a z   priloženej   dokumentácie   vyplýva,   že   sťažovateľka   v   postavení žalobkyne sa po zmene žalobného petitu domáhala určenia, že je „nájomcom bytu č.... na 5. poschodí nehnuteľnosti – slobodárne, súpisné č.... na parcele č.... zapísané v katastri nehnuteľností   na   LV   č.  ...   kat.   územie  ...,   pozostávajúceho   z   jednej   miestnosti s príslušenstvom   nachádzajúcom   sa   v K.,   ku   ktorému   bytu   nájom   trvá“. Žalobu,   ktorú sťažovateľka pôvodne podala s ďalšími žalobcami smerovala proti žalovaným v 1. až 10. rade.

Sťažovateľka zastáva názor, že zo sporného bytu bola bez právneho titulu násilím vysťahovaná   spolu   s   ďalšími   obyvateľmi   domu   v K.   Následne   vlastník   domu   začal vykonávať stavebné úpravy, ktoré mu však boli rozhodnutím stavebného úradu zakázané, „napriek čomu v dome vytvoril nové byty s novým dispozičným riešením a tieto odpredal, ktoré byty pre uvedenú prekážku neboli do skončenia tohto konania skolaudované a ani zapísané   v   katastri   nehnuteľností.   Z   obyvateľov   domu   (žalobcov)   sa   prevažne   stali bezdomovci.“.

Rozsudkom   Okresného   súdu   Košice   II   (ďalej   len   „okresný   súd“)   sp.   zn. 24 C 27/2007 z 10. novembra 2008 bola žaloba zamietnutá. Proti označenému rozsudku podala   sťažovateľka   odvolanie.   Rozsudkom   krajského   súdu   sp.   zn.   3   Co   276/2009 z 22. júna 2010 bol rozsudok okresného súdu potvrdený.

Sťažovateľka   tvrdí,   že   namietaný   rozsudok   krajského   súdu   je   arbitrárny   a   nemá oporu   v zákone.   Sťažovateľka   nesúhlasí   s právnym   záverom   oboch   vo   veci   konajúcich súdov, podľa ktorého predmet sporu – byt, ku ktorému mala nájomný vzťah, neexistuje, pretože   bol   v   dôsledku   stavebných   prác   zničený.   Podľa   sťažovateľky «Nezákonnou prestavbou odporca získal byty s novým dispozičným riešením (presnejšie povedané práva k budúcim   bytom,   pretože   neboli   skolaudované   a   iba   takto   sú   zapísané   v   katastri nehnuteľnosti). V skutočnosti teda neexistujú „byty“ odporcov, ale existujú byty pôvodných nájomcov, a teda aj môj byt, z ktorých boli povyberané priečky, pričom základ týchto bytov (ako obvodové múry, podlahy, stropy a pod. existujú). Napriek tomu porušovateľ zhodnotil, že vec bola zničená a týmto skončil aj nájomný pomer ku nej.».

Sťažovateľka tiež nesúhlasí s právnym názorom vo veci   konajúcich   súdov,   že sa mala žalobou podanou v trojmesačnej lehote domáhať neplatnosti výpovede z nájmu bytu. V tejto súvislosti sťažovateľka tvrdí, že „opakovane som tvrdila a predkladala listinnými dôkazmi, že výpoveď z nájmu mi nebola daná a už vôbec nie prenajímateľom. Všetkým nájomcom domu... boli hromadne odovzdané odstúpenia od zmlúv o ubytovaní, učinené treťou osobou, nie prenajímateľom (teda bez príslušnej právnej legitimity založiť právne účinky odstúpenia), a preto nebolo voči čomu a komu sa relevantne právne brániť a už vôbec nie v konaní o neplatnosť výpovede z nájmu (ktorá výpoveď nebola daná)“.

Sťažovateľka žiada, aby ústavný súd o jej sťažnosti nálezom takto rozhodol:„Základné práva sťažovateľa zaručené podľa čl. 21 ods. 1 Ústavy SR, čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a čl. 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd na spravodlivé a verejné prejednanie veci nezávislým a nestranným súdom, boli rozsudkom   Krajského   súdu   v   Košiciach,   zo   dňa   22.   06.   2010,   sp.   zn.   3   Co/276/2009, porušené.

Ústavný súd SR zrušuje rozsudok Krajského súdu v Košiciach, zo dňa 22. 06. 2010, sp. zn. 3 Co/276/2009 a vec mu vracia na nové konanie a rozhodnutie.

Ústavný   súd   SR   zakazuje   porušovateľovi   pokračovať   v   porušovaní   namietaných základných práv sťažovateľa.

Ústavný súd SR priznáva sťažovateľovi finančné zadosťučinenie vo výške 333 €. Porušovateľ je povinný nahradiť sťažovateľovi trovy konania - právneho zastúpenia na účet jej právnej zástupkyne vo výške 254,88 €.“

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o   organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na   prerokovanie ktorých nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený. Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

Z citovaného § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného súdu pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená. V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu možno o zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným   postupom   alebo   namietaným   rozhodnutím príslušného   orgánu   verejnej   moci   nemohlo   dôjsť   k   porušeniu   základného   práva   alebo slobody,   ktoré   označil   sťažovateľ,   a   to   buď   pre   nedostatok   príčinnej   súvislosti   medzi označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03).

Sťažovateľka sa predovšetkým domáha, aby ústavný súd vyslovil, že namietaným rozsudkom krajského súdu došlo k porušeniu jej základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 21 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. V tejto súvislosti sa ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sústredil na preskúmanie namietaného rozsudku krajského súdu v spojení   s rozsudkom   okresného   súdu   sp.   zn.   24 C 27/2007   z   10.   novembra   2008 z hľadiska toho, či obsahuje také nedostatky, ktoré by mohli signalizovať možné porušenie sťažovateľkou označených základných práv podľa ústavy a práva podľa dohovoru.

Z rozsudku okresného súdu sp. zn. 24 C 27/2007 z 10. novembra 2008 vyplýva, že súd prvého stupňa vychádzajúc zo zápisu o prevzatí budov, stavieb a rozvodných zariadení z 20. augusta 1963, ako aj zo zápisov v katastri nehnuteľností (budova je označená ako slobodáreň) posúdil nájomný vzťah medzi sťažovateľkou a spoločnosťou P., s. r. o. (ďalej len „žalovaná 1“ alebo „prenajímateľ“), ako nájom obytnej miestnosti v zariadení určenom na trvalé bývanie podľa ustanovenia § 717 a § 718 Občianskeho zákonníka, a teda nie ako nájom bytu.

Okresný súd v tejto súvislosti v odôvodnení svojho rozsudku uviedol, že „Nájom obytných miestností v zariadeniach určených na trvalé bývanie je podobne ako nájom bytu chráneným nájmom, ktorá skutočnosť vyplýva aj z ust.   § 718. Na zákonom neupravené otázky, ktoré sa týkajú nájomnej zmluvy a práv a povinností vznikajúcich z tohto nájmu, je treba použiť analógiu legis v zmysle ust. § 853 Občianskeho zákonníka a teda ustanovenia o nájme bytu. V danom prípade zo samotného vzťahu medzi prenajímateľom a nájomcom vyplýva, čo je zrejmé z obsahu uzavretej zmluvy pomenovanej ako zmluva o ubytovaní, aj z predpisu nájomného a zálohových platieb za služby spojené s nájmom,   že sa jednalo o zariadenie určené na trvalé bývanie a teda o obytnú miestnosť. Nejednalo sa o ubytovanie v   zmysle   ust.   §   755   a   nasl.   Občianskeho   zákonníka,   teda   nejednalo   sa   o   prechodné ubytovanie.

... Odporca v 1. rade ako výlučný vlastník nehnuteľnosti, domu so súpisným č.... zmluvou o nájme ubytovne uzavretej dňa 1. 6. 2003 prenajal uvedenú budovu nájomcovi, spoločnosti K. s. r. o. V tejto zmluve sa jej účastníci dohodli, že nájomca vstupuje do všetkých práv a povinností ubytovateľa vyplývajúcich z uzavretých zmlúv o ubytovaní Na základe   tejto   zmluvy   o   nájme   ubytovne   spoločnosť   K.   s.   r.   o.   odstúpila   od   zmluvy o ubytovaní, ktoré odstúpenie navrhovateľovi doručila dňa 26. 6. 2003. Toto odstúpenie od zmluvy   o   ubytovaní   súd   podľa   obsahu   posúdil   ako   výpoveď   nájomnej   zmluvy,   ktorej neplatnosť navrhovateľ v zákonom stanovenej trojmesačnej lehote nenapadol a podľa toho sa nájomný vzťah navrhovateľa skončil uplynutím trojmesačnej výpovednej lehoty dňom 30. 9. 2003. Odporca v 1. rade ešte pred uplynutím výpovednej lehoty, a to dňa 20. 7. 2003 násilne navrhovateľa aj s jeho rodinou deložoval z prenajímanej obytnej miestnosti. Z vykonaného dokazovania bolo v ďalšom preukázané, že odporca v 1. rade potom, čo   násilne   deložoval   navrhovateľa   (a   ostatných   nájomcov)   z   obytnej   miestnosti,   začal s rekonštrukciou predmetného domu, a to nad rámec stavebného povolenia a v rámci týchto prác   vybúral   všetky   priečky   na   jednotlivých   poschodiach.   Túto   skutočnosť   mal   súd preukázanú z rozhodnutia Mestskej časti K., Oddelenia výstavby a životného prostredia zo dňa 25. 2. 2004 (na č. l. 470 a 472). Z uvedeného rozhodnutia vyplýva, že Mestská časť K., Oddelenie výstavby a životného prostredia ako vecne a miestne príslušný stavebný úrad dňom   19.   1.   2004   zahájila   z   úradnej   moci   konanie   o   odstránenie   stavby,   resp.   o dodatočnom povolení stavby umiestnenej v K. na pozemku parc. č.... v katastrálnom území K.... Z listu Mestskej časti K., Oddelenia výstavby a životného prostredia zo dňa 12. 1. 2004 adresovaného Kancelárii prezidenta SR súd mal preukázané, že stavebný úrad dňa 29. 12. 2003   nariadil   na   deň   9.   1.   2004   výkon   štátneho   stavebného   dozoru   za   účelom vykonania   kontroly   plnenia   podmienok   rozhodnutia   vydaného   v   stavebnom   konaní.   Pri miestnej ohliadke zistil, že vlastník stavby v K. C. s. r. o. K. nevykonal všetky nariadené udržiavacie práce v rozsahu uvedenom v rozhodnutí zo dňa 2. 9. 2003 a navyše uskutočnil stavebné úpravy, ktoré súvisia so zmenou v užívaní stavby, a to vybúranie deliacich priečok a realizácia nových priečok za účelom vytvorenia jednej bytovej jednotky na poschodí. Z uvedeného   teda   vyplýva,   že   stavebný   úrad   dňa   9.   1.   2004   pri   obhliadke   zistil,   že   boli vybúrané   priečky   za   účelom   vytvorenia   nových   bytových   jednotiek,   z   čoho   súd   mal preukázané, že dňa 9. 1. 2004 už v predmetnom dome neexistovali obytné miestnosti a teda ani obytná miestnosť č...., ku ktorej určenia nájomného vzťahu sa domáha v tomto konaní navrhovateľ.

Zničením predmetu nájmu – obytnej miestnosti č.... došlo aj k zániku nájomného pomeru navrhovateľa s poukazom na ust.   § 680 ods.   1 Občianskeho zákonníka,   podľa ktorého zničením prenajatej veci nájomná zmluva zaniká. Existencia nájomného pomeru je viazaná na určitú vec ako na predmet nájmu. Ak sa táto vec zničí, zaniká aj nájomný pomer, pričom nezáleží na tom, z akých príčin sa prenajatá vec zničila, resp. kto spôsobil zničenie prenajatej veci.

Podľa   ust.   §   154   ods.   1   O.   s.   p.   pre   rozsudok   je   rozhodujúci   stav   v   čase   jeho vyhlásenia. Na základe uvedených skutočností súd návrh navrhovateľa zamietol z dôvodu, že nájomný pomer skončil najneskôr dňa 9. 1. 2004 zničením predmetu nájmu a preto nie je možné určiť, že navrhovateľ je nájomcom veci, ktorá zanikla zničením a nie je možné uložiť odporcovi, aby umožnil navrhovateľovi užívať takúto vec, nakoľko taký rozsudok súdu by bol nevykonateľný.

Okrem uvedeného odporcovia v 2. až 10. rade nadobudli rozostavané byty do svojho vlastníctva už v čase, keď preukázateľne obytné miestnosti neexistovali, keďže kúpne zmluvy boli   uzavierané   od   apríla   2004   a   preto   ani   nemohli   vstúpiť   do   právneho   postavenia prenajímateľa, teda odporcovia v 2. až 10. rade nie sú v tomto konaní ani pasívne vecne legitimovaní.“.

Krajský súd rozsudkom sp. zn. 3 Co 246/2009 z 22. júna 2010 rozhodol tak, že rozsudok okresného súdu potvrdil. Krajský súd vec prerokoval bez nariadenia pojednávania podľa § 214 ods. 2 OSP.

Krajský   súd   sa   v odôvodnení   namietaného   rozsudku   v   celom   rozsahu   stotožnil so závermi okresného súdu, pokiaľ ide o ustálenie právneho vzťahu medzi sťažovateľkou a žalovanou 1, v tom, že išlo o nájom obytnej miestnosti v zariadení určenom na trvalé bývanie,   ako   aj   s   dôvodmi   zamietnutia   žaloby   spočívajúcimi   jednak   v   zániku   nájmu uplynutím   výpovednej   lehoty   v   dôsledku   nepodania   žaloby sťažovateľkou   o   neplatnosť výpovede z nájmu v trojmesačnej zákonnej lehote a jednak v zániku nájmu v dôsledku zničenia predmetu nájmu.

Okrem dôvodov, ktoré viedli k zamietnutiu žaloby súd prvého stupňa, krajský súd uviedol aj ďalší, podľa názoru ústavného súdu zásadný dôvod zamietnutia žaloby: „Podľa § 685 ods. 1 OZ nájom bytu vzniká nájomnou zmluvou, ktorou prenajímateľ prenecháva nájomcovi za nájomné byt do užívania, a to buď na dobu určitú, alebo bez určenia doby užívania;   nájomná   zmluva   spravidla   obsahuje   aj   opis   príslušenstva   a   opis   stavu   bytu. Nájom   bytu   je   chránený;   ak   nedôjde   k   dohode,   možno   ho   vypovedať   len   z   dôvodov ustanovených v zákone.

Z citovaného zákonného ustanovenia vyplýva, že základnou podmienkou toho, aby mohlo dôjsť k uzavretiu zmluvy o nájme bytu je existencia bytu.

Z § 118 ods. 2 OZ vyplýva, že predmetom občianskoprávnych vzťahov môžu byť tiež byty. Pojmovým znakom bytu ako predmetu občianskoprávnych vzťahov v zmysle § 118 ods. 2   OZ   je   účelové   určenie   miestností,   ktoré   byt   tvoria,   na   trvalé   bývanie,   dané právoplatným   kolaudačným   rozhodnutím   stavebného   úradu.   Existencia   uvedeného rozhodnutia   je   predpokladom   toho,   aby   určité   miestnosti   mohli   byť   predmetom občianskoprávnych vzťahov ako byty.

Vzhľadom   na   to,   že   v   danom   prípade   sa   žalobkyňa   domáhala   určenia,   že   je nájomkyňou bytu, ku ktorému nájom naďalej trvá a uloženia povinnosti umožniť jej užívanie bytu, základným predpokladom úspešnosti takéhoto žalobného návrhu bolo preukázanie, že v danom prípade žalobkyni vznikol nájom k bytu.

V konaní pred súdom prvého stupňa však žiadnym spôsobom nebolo preukázané, aby obytné   priestory,   ktoré   žalobkyňa   obývala,   boli   bytom.   Nebolo   súdu   predložené   žiadne právoplatné kolaudačné rozhodnutie stavebného úradu, z ktorého by vyplynulo, že obytný priestor, ktorý bol žalobkyni pridelený do nájmu je bytom.

Žalobkyňa   počas   celého   konania   pred   súdom   prvého   stupňa   sama   uvádzala,   že nehnuteľnosť v ktorej obývala obytné priestory je nehnuteľnosťou – slobodárňou, je teda zrejmé,   že   nehnuteľnosť   nie   je   podľa   samotného   tvrdenia   žalobkyne   bytovým   domom. Slobodáreň je potrebné chápať ako zariadenie, v ktorom sú obytné miestnosti určené na trvalé bývanie a nájom týchto obytných miestností je potrebné považovať za osobitný druh nájmu, ktorý popri nájme bytu slúži na uspokojovanie trvalých potrieb občana na bývanie. Ide   o   nájom   obytných   miestností   v   zariadeniach   určených   na   trvalé   bývanie,   ktorý   je upravený v § 717 a 718 OZ.

Vychádzajúc z vyššie uvedeného, odvolací súd dospel k záveru, že v danom prípade žalobkyni nevznikol nájom k bytu, ako to konštatoval aj súd prvého stupňa, ktorý výslovne uzavrel, že nájomný vzťah uzavretý medzi žalobkyňou a prenajímateľom posúdil ako nájom obytnej miestnosti v zariadení určenom na trvalé bývanie, ktorými sú slobodárne, podnikové ubytovne,   penzióny   a   pod..   Keďže   žalobkyni   nevznikol   nájom   k   bytu   podľa   záveru odvolacieho súdu žalobkyňa sa nemôže úspešne domáhať určenia, že je nájomníčkou bytu a nájom k tomuto bytu naďalej trvá a že žalovaní sú povinní umožniť jej užívanie bytu, pretože jej žiaden nájom k bytu nevznikol, keďže obytné priestory, ku ktorým jej vznikol nájomný vzťah, nie sú bytom.“

Sťažovateľka tvrdí, že namietaný rozsudok je arbitrárny, a to jednak preto, že krajský súd považoval nájom jej bytu za skončený v dôsledku zničenia predmetu nájmu, ako aj preto, že nepodala žalobu o neplatnosť výpovede z nájmu v trojmesačnej zákonnej lehote, v dôsledku čoho márne uplynula výpovedná lehota.

Sťažovateľka v sťažnosti vôbec nenapadla právny záver okresného súdu aj krajského súdu o tom, že nájomný vzťah, ktorý vznikol medzi ňou a prenajímateľom, nie je nájomným vzťahom k bytu, ale je nájmom obytnej miestnosti v zariadení určenom na trvalé bývanie. Pritom zo sťažnosťou napadnutého rozsudku krajského súdu vyplýva, že práve skutočnosť, že v konaní nebolo preukázané, že medzi sťažovateľkou a prenajímateľom vznikol nájomný vzťah k bytu, je (bola) sama osebe postačujúcim dôvodom na zamietnutie žaloby, keďže sťažovateľka sa po celý čas domáhala určenia, že je nájomkyňou bytu, ku ktorému nájom naďalej trvá, a uloženia povinnosti umožniť jej užívanie tohto bytu. Za daných okolností základným predpokladom úspešnosti žalobného návrhu sťažovateľky bolo preukázanie, že v danom   prípade   jej   vznikol   nájom   k   bytu.   V   konaní   bolo   naopak   preukázané,   že sťažovateľke síce vzniklo právo nájmu, avšak k obytnej miestnosti v zariadení určenom na trvalé bývanie.

Ústavný súd vo svojej ustálenej judikatúre zdôrazňuje, že nie je súčasťou systému všeobecných   súdov,   ale podľa   čl.   124   ústavy   je   nezávislým   súdnym   orgánom   ochrany ústavnosti.   Pri   uplatňovaní   tejto   právomoci   ústavný   súd   v zásade   nie   je   oprávnený preskúmavať   a posudzovať   právne   názory   všeobecného   súdu   ani   posudzovať   skutkové závery, ku ktorým všeobecný súd dospel. Úlohou ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného   súdu   sa   obmedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných   slobodách.   Posúdenie   veci   všeobecným   súdom   sa   môže   stať   predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade, ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom možno uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (m. m. I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 382/06).

Vychádzajúc z citovanej časti odôvodnenia namietaného rozsudku krajského súdu v spojení   s   odôvodnením   rozsudku   okresného   súdu   ústavný   súd   konštatuje,   že   právne závery krajského súdu nemožno považovať ani za zjavne neodôvodnené, ani za arbitrárne, a preto neexistuje dôvod na to, aby do nich zasiahol.

V nadväznosti na uvedené ústavný súd zastáva názor, že namietaným rozsudkom krajského   súdu   nemohlo   dôjsť   k porušeniu   základného   práva   sťažovateľky   na   súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy ani práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.   Vo   vzťahu   k namietanému   porušeniu   základného   práva   na   nedotknuteľnosť obydlia podľa čl. 21 ods. 1 ústavy ústavný súd poukazuje na svoju stabilizovanú judikatúru, podľa ktorej všeobecný súd zásadne nemôže byť sekundárnym porušovateľom základných práv   hmotného   charakteru,   ku   ktorým   nepochybne patrí   aj základné   právo   vyplývajúce z čl. 21 ods. 1 ústavy, ak toto porušenie nevyplýva z toho, že všeobecný súd súčasne porušil ústavnoprocesné princípy vyplývajúce z čl. 46 až čl. 48 ústavy, resp. čl. 6 ods. 1 dohovoru. O prípadnom porušení základného práva podľa čl. 21 ods. 1 ústavy by bolo teda možné uvažovať   len   vtedy,   ak   by   zo   strany   všeobecného   súdu   primárne   došlo   k porušeniu niektorého zo základných práv, resp. ústavnoprocesných princípov vyjadrených v čl. 46 až čl. 48 ústavy, resp. v spojení s ich porušením (napr. II. ÚS 78/05 alebo IV. ÚS 326/07). Keďže   v danom   prípade   podľa   názoru   ústavného   súdu   nemohlo   dôjsť   k porušeniu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy ani práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru,   nemohlo   byť namietaným   rozsudkom   krajského   súdu   porušené   ani   základné právo sťažovateľky podľa čl. 21 ods. 1 ústavy.

Sťažovateľka   sa   v   petite   sťažnosti   domáhala   aj   vyslovenia   porušenia   svojho základného práva na „... verejné prejednanie veci nezávislým a nestranným súdom“, avšak v sťažnosti   nijakým   spôsobom   nevysvetľuje,   ako   malo   dôjsť   k   zásahu   do   jej   práva   na verejné prejednanie veci, t. j. v tejto časti sťažnosť trpí nedostatkom odôvodnenia. Ústavný súd len môže usudzovať, že sťažovateľka namieta porušenie tohto práva v súvislosti s tým, že   krajský   súd   v predmetnej   veci   rozhodol   o odvolaní   sťažovateľky   bez   nariadenia verejného   pojednávania.   Skutočnosť,   že   krajský   súd   rozhodol   vo   veci   bez   nariadenia verejného   pojednávania,   nemôže   viesť   k záveru   o porušení   niektorého   z ústavou garantovaných práv sťažovateľky. Z § 214 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku vyplýva, že odvolací súd môže rozhodnúť o odvolaní bez nariadenia pojednávania, ak tomu nebránia dôvody uvedené v § 214 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku; tieto v danom prípade podľa zistení ústavného súdu neboli naplnené. Za daných okolností aj túto časť sťažnosti ústavný   súd   považuje   za   zjavne   neopodstatnenú,   pričom   navyše   pripomína,   že   právo účastníka   súdneho   konania   na   verejné   prerokovanie   jeho   veci   je   súčasťou   záruk obsiahnutých   v   čl.   48   ods.   2   ústavy,   ktorého   porušenie   sťažovateľka   zastúpená kvalifikovanou právnou zástupkyňou v petite sťažnosti nenamieta.

Vychádzajúc   z   uvedeného   ústavný   súd   po   predbežnom   prerokovaní   odmietol sťažnosť   sťažovateľky   z dôvodu   zjavnej   neopodstatnenosti   podľa   §   25   ods.   2   zákona o ústavnom súde.

Vzhľadom na to, že ústavný súd sťažnosť ako celok odmietol, bolo bez právneho významu zaoberať sa ďalšími návrhmi sťažovateľky.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 25. novembra 2010