znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

IV. ÚS 445/2013-86

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 28. apríla 2014 v senáte zloženom   z   predsedu   Ladislava   Orosza   (sudca   spravodajca),   zo   sudkyne   Ľudmily Gajdošíkovej a zo sudcu Jána Lubyho v konaní o sťažnosti P. Z., zastúpeného advokátkou Mgr. Elenou Szabóovou, Hlavné námestie 7, Nové Zámky, vo veci namietaného porušenia jeho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. 1 Cdo 235/2012 a jeho uznesením z 27. novembra 2012, za účasti Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo P. Z. na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských   práv   a základných   slobôd   postupom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky v konaní vedenom pod sp. zn. 1 Cdo 235/2012 a jeho uznesením z 27. novembra 2012 p o r u š e n é   b o l i.

2. Uznesenie   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   sp.   zn.   1   Cdo   235/2012 z 27. novembra 2012 z r u š u j e   a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie.

3. Najvyšší súd Slovenskej republiky j e   p o v i n n ý uhradiť P. Z. trovy konania v sume 275,94 € (slovom dvestosedemdesiatpäť eur a deväťdesiatštyri centov) na účet jeho právnej zástupkyne Mgr. Eleny Szabóovej, Hlavné námestie 7, Nové Zámky, do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Vo zvyšnej časti sťažnosti n e v y h o v u j e.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 7. marca 2013 elektronickou   poštou   a   12.   marca   2013   poštou   doručená   sťažnosť   P.   Z.   (ďalej   len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátkou Mgr. Elenou Szabóovou, Hlavné námestie 7, Nové Zámky, vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Najvyššieho súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „najvyšší   súd“)   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 1 Cdo 235/2012 a jeho uznesením z 27. novembra 2012 (ďalej aj „napadnuté uznesenie“).

Zo sťažnosti a z príloh k nej priložených vyplýva, že sťažovateľ sa ako navrhovateľ v konaní vedenom Okresným súdom Bratislava V (ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn. 10 C 251/2011   domáhal proti   odporkyni   zaplatenia sumy   2   207,65 € s príslušenstvom. Okresný súd rozsudkom č. k. 10 C 251/2011-264 z 29. februára 2012 (ďalej len „rozsudok okresného   súdu“)   uložil   odporkyni   povinnosť   zaplatiť   sťažovateľovi   sumu   1   026,98   € s úrokom z omeškania vo výške 9,25 % ročne z dlžnej sumy od 7. mája 2011 do zaplatenia a zaplatiť trovy konania a trovy právneho zastúpenia. Krajský súd v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) uznesením č. k. 5 Co 272/2012-302 z 31. júla 2012 (ďalej aj „uznesenie krajského súdu z 31. júla 2012“) rozsudok okresného súdu v odporkyňou napadnutej časti zmenil   tak,   že   žiaden   z   účastníkov   konania   nemá   právo   na   náhradu   trov   konania, a odvolanie   sťažovateľa   odmietol   ako   podané   oneskorene.   Proti   označenému   uzneseniu krajského súdu podal sťažovateľ dovolanie, o ktorom najvyšší súd rozhodol napadnutým uznesením tak, že ho odmietol ako podané oneskorene.

Sťažovateľ v sťažnosti okrem iného uvádza:«Ako sťažovateľ dokladuje priloženými výpismi z elektronickej pošty, dovolanie proti rozsudku (správne   má   byť   uznesenie,   pozn.) Krajského   súdu   v   Bratislave   podal elektronickou poštou dňa 22. 10. 2012, teda posledný deň lehoty na podanie dovolania. Na preukázanie tejto skutočnosti sťažovateľ predkladá súdu potvrdenie doručené jeho právnej zástupkyni   elektronickou   poštou   od   „podateľňa   OSBA   5“   dňa   22.   októbra   2012 o 23.09 hod.,   kde   je   podanie   identifikované   číslom   121023001017454.   Táto   potvrdenka korešponduje   s   podaním,   ktoré   bolo   právnou   zástupkyňou   odoslané   22.   októbra   2012 o 22,27 hod. Podotýkam, že podanie bolo v kópii adresované aj Najvyššiemu súdu SR ako súdu dovolaciemu, a elektronické podania dňa 22. 10. 2012 (identické čo do adresátov aj obsahu) boli dve - jedno odoslané 22.27 hod a druhé o 23.17 hod. Vzhľadom na doručené elektronické potvrdenie zásielky prijatej 22. 10. 2012 o 23,09 hod. podateľňou OSBA5 je teda nemožné predpokladať, že by elektronické podanie nebolo doručené včas.

V posledný deň zákonnej procesnej lehoty bolo dovolanie sťažovateľa preukázateľne doručené súdu prvého stupňa a lehota na podanie dovolania je teda zachovaná. Z dôvodu, ktorý sťažovateľovi nie je známy a ktorý teda ani nemohol pred rozhodnutím dovolacieho súdu   ovplyvniť,   sa   pravdepodobne   v   súdnom   spise   nenachádza   potvrdenie   o   doručení elektronického   podania.   Pri   tomto   svojom   tvrdení   vychádza   sťažovateľ   z   odôvodnenia uznesenia   dovolacieho   súdu,   ktorý   včasnosť   podaného   mimoriadneho   opravného prostriedku   vyvodzuje   výhradne   z   poštového   podania   (obálka   so   zreteľným   odtlačkom poštovej pečiatky) a o existencii (a tým ani včasnosti) elektronického podania sa vôbec nezmieňuje a ani sa v súvislosti s hodnotením včasnosti dovolania s elektronickým podaním nevysporiadava.

Sťažovateľ   poukazuje   na   to,   že   rovnaký   postup   bol   zachovaný   aj   pri   podaní odvolania: posledným dňom na podanie odvolania, ako Krajský súd v Bratislave správne uvádza, bol 2. máj 2012. Sťažovateľ odoslal odvolanie prostredníctvom právnej zástupkyne elektronickou   poštou   dňa   2.   mája   2012   o   11.31pm,   teda   29   minút   pred   okamihom rozhodujúcim pre uplynutie lehoty na podanie odvolania.

Sťažovateľ   predkladá   súdu   na   preukázanie   svojich   tvrdení   výpisy   z   elektronickej pošty právnej zástupkyne sťažovateľa (navrhovateľa, odvolateľa), a jednak výpis odoslaný M. W. z adresy... ktorým sa potvrdzuje, že správa odoslaná 2. 5. 2012 o 23.33 hod. (čo je skutočný čas doručenia podania súdu) bolo zobrazené na počítači príjemcu 3. 5. 2012 o 6,36 hod. Sťažovateľ namieta, že uvedeným postupom mu bola úplne odňatá možnosť konať   pred   súdom   ako   účastník,   rovnako   aj   zákonom   zaručená   možnosť   domáhať   sa ochrany   svojich   práv   pred   súdom   (právo   na   súdnu   ochranu).   Ústavne   neobhájiteľného konania sa v zmysle rozhodnutia o odmietnutí dovolania mal dopustiť Najvyšší súd SR, ktorý ako najvyššia inštancia súdov všeobecných, „primárne zodpovedných za dodržiavanie základných a ústavných práv“ (v zmysle početnej judikatúry ÚS SR) má dohliadať nad dodržiavaním zákonnosti pri ochrane práv účastníkov konania.

Hoci ako priameho porušiteľa sťažovateľ označuje Najvyšší súd SR, k pochybeniu pravdepodobne došlo, a to v oboch vyššie opísaných prípadoch, na súde prvostupňovom. Sťažovateľ opiera svoje tvrdenie o skutočnosť, že obe podania (odvolanie aj dovolanie) boli podané v zmysle procesných pravidiel na Okresnom súde Bratislava V, ktorý, súdiac podľa podkladov   oboch   súdov   pre   rozhodnutie   o   opravnom   prostriedku,   nezabezpečil   riadnu evidenciu   elektronických   podaní   riadne   vedenie   súdneho   spisu   (založením   výpisu elektronickej podateľne do súdneho spisu) a v prípade dovolania sa zdá, že elektronické podanie   sťažovateľa   bolo   „zatajené“   úplne,   keďže   dovolací   súd   vychádzal   výhradne z poštou doručeného podania.

To,   že   k   pochybeniu   pravdepodobne   došlo   na   prvostupňovom   súde,   však nepotvrdzuje správnosť rozhodnutia dovolacieho súdu (aj s prihliadnutím na to, že kópia elektronického podania bola doručená priamo podateľni NS SR, a rovnaká výhrada voči postupu   prvostupňového   súdu   bola   formulovaná   aj   v   samotnom   dovolaní   ako   dovolací dôvod), ani nemôže byť ústavne konformným dôvodom na znemožnenie prístupu sťažovateľa k spravodlivosti.   Zároveň   nemôžu   byť   uvedené   pochybenia   započítané   na   ťarchu sťažovateľa a sťažovateľ ako účastník súdneho sporu nemôže byť postihovaný znemožnením prístupu k spravodlivosti, nech už k pochybeniu došlo z akéhokoľvek dôvodu nemajúceho oporu v právnom predpise.

Naostatok,   rovnaké   pochybenie,   ktoré   sa   v   jednej   prejednávanej   veci   vyskytne dvakrát, v dôsledku čoho znemožní účastníkovi prístup k súdu, nie je z pohľadu sťažovateľa individuálnym, ale systémovým zlyhaním, z jeho individuálneho pohľadu korešpondujúcim s mediálne prezentovanou mierou nedôvery občanov voči súdom.

V   dôsledku   pravdepodobného   opakovaného   porušenia   povinností   prvostupňovým súdom   bol   sťažovateľovi   znemožnený   prístup   k   súdu,   k   preskúmaniu   rozhodnutia v odvolacom aj v dovolacom konaní. Nesporne však ostatným rozhodnutím v konaní, ktorým došlo k neoprávnenému zásahu do ústavných a základných práv sťažovateľa, a voči ktorému nie   je   prípustný   opravný   prostriedok   v   štruktúre   riadnych   i   mimoriadnych   opravných prostriedkov, bolo rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky. Paradoxom je, že na tento   súd   sa   sťažovateľ   obrátil   práve   pre   skoršie   ROVNAKÉ   porušenie   svojho   práva (odmietnutie podania ako podaného oneskorene). Oporu pre právny názor, o ktorý opiera svoju ústavnú sťažnosť, nachádza sťažovateľ aj v rozhodnutí NS SR sp. zn. 6 Sžhuv/3/2008, v ktorom   sa   konštatuje,   že   nezohľadnenie   prijatého   faxového   podania   vo   vzťahu   k zmeškaniu lehoty, resp. zastavenie konania z dôvodu, že faxové podanie bolo doručené po pracovnej dobe podateľne súdu, je odopretím spravodlivosti a zároveň čl. 36 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd pre odopretie prístupu k súdu.

Porovnateľne rozhodoval NS SR aj v konaní 8 Sži/3/2010, 6 Sžo 206/2010 (ktorý rieši síce zaručeným podpisom podpísané elektronické podanie, ale vyslovuje sa k náležitostiam podania   a   ich   záväznosti,   čo   je   bezosporu   aplikovateľné   aj   na   absenciu   všeobecnej záväznosti internej úpravy prevádzkovej doby podateľne súdu). Konečne, odvoláva sa aj na rozsudky   Nejvyššího   správního   soudu   ČR   (pri   porovnateľnosti   zákonnej   úpravy elektronických podaní) 5 Afs 77/2005 a 5 Afs 80/2005, ako aj na nálezy Ústavného súdu Českej republiky sp. zn. IV. ÚS 2492/08, I. ÚS 1286/10 a I. ÚS 547/03.

V   zmysle   Inštrukcie   13/2012   Ministerstva   spravodlivosti   Slovenskej   republiky z 29. marca 2012, č. 17594/2012-110, s účinnosťou od 1. 6. 2012 o postupe pri prijímaní, overovaní a evidencii elektronických podaní na súdy podpísaných zaručeným elektronickým podpisom:

Čl. 6 (1) Na posúdenie otázky riadneho a včasného doručenia elektronického podania súd pri svojom hodnotení zohľadňuje najmä nasledujúce skutočnosti:

a) pri procesnoprávnych lehotách

1. okamih odoslania elektronického podania (napríklad z vlastností e-mailu),

2. okamih prijatia elektronického podania informačným systémom prevádzkovaným ministerstvom,

3.   okamih   prijatia   elektronického   podania   elektronickou   podateľňou   určený v potvrdení   zaslanom   elektronickou   podateľňou   dátumom   a   častom   (hodina,   minúta, sekunda).

Sťažovateľ namieta, že v súvislosti s jeho elektronickým podaním nebol dodržaný ani predmetný interný rezortný predpis.»

Na základe uvedených skutočností sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:

„1.   Najvyšší   súd Slovenskej   republiky v konaní   spisová   značka   1   Cdo235/20012 porušil základné práva sťažovateľa P. Z. zaručené mu čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

2. Ústavný súd SR zrušuje rozsudok (správne má byť uznesenie, pozn.) Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1Cdo 235/2012 z 27. novembra 2011 (správne má byť 2012, pozn.) a vracia mu   vec   späť   na   ďalšie konanie,   a   ukladá   mu   povinnosť   konať   vo   veci   bez zbytočných prieťahov.

3. Priznáva sťažovateľovi náhradu trov právneho zastúpenia v konaní o ústavnej sťažnosti, ktoré je porušiteľ práv povinný vyplatiť advokátke Mgr. Elene Szabóovej, Hlavné námestie 7, Nové Zámky, do jedného mesiaca po právoplatnosti tohto rozhodnutia.“

Sťažovateľ   sa   domáha   tiež   priznania   primeraného   finančného   zadosťučinenia v konkrétne neoznačenej výške, pričom tento svoj návrh odôvodňuje takto:

«... Nejde totiž o jednotlivé porušenie, ale o porušenie v jeho cause považuje za opakované, bezdôvodné a zavinené.

Po doručení rozhodnutí, pri vedomosti (sprístupnením elektronickej korešpondencie právnej   zástupkyne   a   súdu)   o   skutočnom   čase   podania   predmetného   podania   (či   skôr

-predmetných podaní), sťažovateľ stratil dôveru v nestrannosť súdu, spravodlivosť a v to, že sa   vôbec   domôže   spravodlivosti,   keď   stav,   ktorý   subjektívne   pociťuje   ako   evidentnú a preukázanú nespravodlivosť „potvrdzuje aj súd v tejto republike najvyšší a najdôležitejší

-bez preverenia skutočného stavu veci“.

Zároveň, keďže už predchádzajúce podanie sťažovateľa (odvolanie) bolo odmietnuté bez   zákonného   dôvodu,   z jeho   pohľadu   „nedbanlivosťou   niekoho   na   súde“,   nadobudol presvedčenie,   že za chyby súdu je opakovane „trestaný“ účastník a nie ten,   kto chybu spôsobil.

Pretože sťažovateľ je kardiologickým pacientom, a (pochopiteľne) na svojej kauze je emočne zainteresovaný, v inkriminovanom období sa v dôsledku stresu zhoršili aj jeho zdravotné problémy.

Takýto postup v pomerne jednoduchej právnej veci, aj keby ho Ústavný súd označil za   nesprávny,   je   bezdôvodným   prieťahom   v   konaní,   keď   napriek   odvolaniu   podanému 2. 5. 2012,   resp.   dovolaniu   podanému   22.   10.   2012   nie   sú   jeho   podania   meritórne preskúmané a rozhodnuté. Už vzniknuté zbytočné prieťahy v konaní sa spätne neodstránia ani pozitívnym nálezom Ústavného súdu SR.

Popri tom, označený porušiteľ práv, ktorému bolo elektronické podanie doručené v kópii   a   teda   o   ňom   mal   mať   vedomosť   z   vlastnej   činnosti,   je   najvyšším   v   hierarchii všeobecných   súdov,   ktorý   má   porušeniu   práv   zabraňovať,   a   nie   ho   schvaľovať.   Preto opísaný postup porušiteľa práv vníma ako zvlášť závažný a odškodnenie by malo plniť nielen reparačnú či reštitučnú funkciu na strane poškodeného, ale aj preventívnu na strane porušiteľa práv.»

Uznesením   č.   k.   IV.   ÚS   455/2013-18   z   11.   júla   2013   ústavný   súd   sťažnosť sťažovateľa v časti namietaného porušenia jeho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom najvyššieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 1 Cdo 235/2012 a jeho uznesením z 27. novembra 2012 prijal na ďalšie konanie. Vo zvyšnej časti sťažnosť ústavný súd odmietol ako zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“). Po prijatí časti sťažnosti na ďalšie konanie ústavný   súd   vyzval   predsedu   najvyššieho   súdu,   aby   sa   vyjadril   k   sťažnosti   a   zároveň oznámil, či trvá na ústnom pojednávaní vo veci.

Na žiadosť ústavného súdu o vyjadrenie k sťažnosti reagoval predseda najvyššieho súdu   prípisom   z   9.   septembra   2013   (ústavnému   súdu   doručeným   16.   septembra   2013), v ktorom   vzniesol   námietku   predpojatosti   proti   sudcom   ústavného   súdu   Ladislavovi Oroszovi, Ľudmile Gajdošíkovej a Jánovi Lubymu, ktorým bola vec sťažovateľa pridelená ako zákonným sudcom vo veci. O námietke predpojatosti rozhodol v súlade s platným rozvrhom práce ústavného súdu I. senát ústavného súdu uznesením č. k. I. ÚS 652/2013-28 zo 6. novembra 2013 tak, že sudcovia Ladislav Orosz, Ľudmila Gajdošíková a Ján Luby nie sú vylúčení z výkonu sudcovskej funkcie v predmetnej veci.

Sťažovateľ   doručil   ústavnému   súdu   23.   októbra   2013   podanie   označené   ako „Doplnenie   podania   -   odstránenie   vady“,   ktorým   opravil,   resp.   spresnil   svoj   návrh   na rozhodnutie vo veci vo vzťahu k rozhodnutiu najvyššieho súdu, ktorým podľa jeho názoru malo dôjsť k porušeniu ním označených práv podľa ústavy a dohovoru, a to tak, že odstránil zjavné   chyby   v písaní   (právna   forma   napadnutého   rozhodnutia   a dátumu   jeho   vydania, pozn.)   a zároveň   konkretizoval   svoj   návrh   na   priznanie   primeraného   finančného zadosťučinenia   sumou   4 000   €,   argumentujúc,   že „nárok   na   priznanie   zadosťučinenia vyplýva priamo z textu ústavnej sťažnosti zo 7. 3. 2012, sťažovateľ si dovoľuje požiadať Ústavný súd SR, aby o jeho sťažnosti konal v zmysle vyššie uvedeného doplnenia (opravy) petitu“. Sťažovateľ si zároveň uplatnil úhradu trov konania v sume 275,94 €.

Na   základe   výzvy   ústavného   súdu   sa   k sťažnosti   za   najvyšší   súd   vyjadrila   jeho podpredsedníčka v prípise č. k. KP 3/2013-45 z 20. marca 2014, v ktorom predovšetkým uviedla:

«Napadnuté   rozhodnutie   najvyššieho   súdu,   ktorým   bolo   dovolanie   sťažovateľa odmietnuté   ako   oneskorene   podané   obsahuje   dostatok   skutkových   a   právnych   záverov, pričom jeho výklad a závery nie sú svojvoľné alebo zjavne neodôvodnené a nevyplýva z nich ani taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich podstaty a zmyslu. Skutočnosť, že sťažovateľ sa s názorom najvyššieho súdu nestotožňuje, nepostačuje sama osebe na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti napadnutého rozhodnutia. V zmysle svojej judikatúry považuje ústavný súd za protiústavné aj arbitrárne tie rozhodnutia, ktorých odôvodnenie je úplne odchylné od veci   samej   alebo   aj   extrémne   nelogické   so   zreteľom   na   preukázané   skutkové   a   právne skutočnosti (IV. ÚS 150/03, I. ÚS 301/06).

Z odôvodnenia rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 27. novembra 2012 sp. zn. 1 Cdo 235/2012 je zrejmé, že pri svojom rozhodovaní vychádzal z doručeniek založených v spise (č. l. 302 spisu), a skutočnosti, že uznesenie Krajského súdu v Bratislave z   31.   júla   2012,   sp.   zn.   5   Co   272/2012   bolo   navrhovateľovi   (jeho   právnej   zástupkyni) doručené dňa 20. septembra 2012. Jednomesačná lehota zákonom vymedzená na podanie dovolania (§ 240 ods. 1 O.s.p.) preto začala v danom prípade plynúť dňa 20. septembra 2010, kedy rozhodnutie odvolacieho súdu nadobudlo právoplatnosť a uplynula v sobotu 20. októbra 2012, a preto posledným dňom na podanie dovolania bol pondelok 22. októbra 2012, ktorý bol riadnym pracovným dňom. Ak preto navrhovateľ podal opravný prostriedok (dovolanie)   na poštovú prepravu až dňa   24.   októbra   2010 (čitateľný   odtlačok   poštovej pečiatky na obálke č.l. 310 spisu) a súdu prvého bol doručený 26. októbra 2012, podal ho oneskorene. Z ústavnoprávneho hľadiska preto niet žiadneho dôvodu, aby sa spochybňovali závery   napadnutého   rozhodnutia,   ktoré   sú   dostatočne   odôvodnené   a   majú   oporu vo vykonanom dokazovaní. Pritom je potrebné poukázať aj na znenie ustanovenia § 45 ods. 2 O.s.p., v zmysle ktorého sa údaje uvedené na potvrdení o doručení písomnosti (ďalej len „doručenka“) považujú za pravdivé, pokiaľ nie je dokázaný opak. Najvyšší súd trvá na tom, že dôvody sťažnosťou napadnutého rozhodnutia sú zrozumiteľné a dostatočne logické, vychádzajúce   zo   skutkových   okolností   prípadu   a   relevantných   právnych   noriem.   Toto rozhodnutie   nevykazuje   znaky   svojvôle,   nevyhodnocuje   nové   dôkazy   a   právne   závery, k čomu najvyšší súd dospel na základe vlastných myšlienkových postupov a hodnotení, ktoré ústavný   súd   nie   je   oprávnený   ani   povinný   nahrádzať   (podobne   aj   I.   ÚS   21/98, IV. ÚS 110/03,   pretože nie je   a   ani   nemôže   byť   ďalšou   opravnou   inštanciou v systéme všeobecného   súdnictva.   So   závermi   sťažovateľa   uvedenými   v   jeho   ústavnej   sťažnosti nemožno súhlasiť, preto navrhujem, aby Ústavný súd Slovenskej republiky túto aj v prijatej časti ako neopodstatnenú odmietol.»

Podpredsedníčka najvyššieho súdu zároveň ústavnému súdu oznámila, že netrvá na ústnom pojednávaní vo veci. Označené vyjadrenie najvyššieho súdu ústavný súd zaslal na vedomie a prípadné zaujatie stanoviska právnej zástupkyni sťažovateľa a zároveň ju vyzval, aby sa vyjadrila, či trvá na tom, aby sa vo veci sťažovateľa konalo ústne pojednávanie. V stanovisku   právnej   zástupkyne sťažovateľa   z 3.   apríla   2014   k   vyjadreniu   najvyššieho súdu sa okrem iného uvádza:

«Dalo   by   sa   očakávať,   osobitne   pri   tvrdení   sťažovateľa   (dokladované   listinnými dôkazmi   –   že   sporné   podanie   bolo   adresované   aj   Najvyššiemu   súdu   SR),   že   v záujme objektívneho zistenia stavu veci NS SR vykoná lustráciu evidencie (evidencií) elektronických podaní. Namiesto toho je vyjadrenie zamerané na preukázanie nedodržania zákonnej lehoty na   podanie   opravného   prostriedku   (elektronickou   formou),   vychádzajúc   výhradne z poštovej   zásielky   a poštovej   doručenky.   NS   SR   teda   podáva   k sťažnostnému   konaniu meritórne   vyjadrenie,   v ktorom   nemá   potrebu   vyjadriť   sa   k hodnoteniu   základného listinného dôkazu, ktorým preukazuje sťažovateľ opodstatnenosť svojej sťažnosti. Sťažovateľ akceptuje,   že   pri   počte   súdnych   spisov   môže   dôjsť   k ojedinelému   pochybeniu   (hoci   aj nezaložením   potvrdenia   o elektronickom   podaní   do   súdneho   spisu),   nemôže   sa   však stotožniť s tým, že porušiteľovi práva nezáleží na zistení „čo sa vlastne stalo“, a už vôbec nie na zjednaní nápravy administratívneho či právneho pochybenia.» Súčasťou stanoviska právnej zástupkyne sťažovateľa boli aj právne názory vyplývajúce z odôvodnení rozhodnutí ústavného   súdu   a najvyššieho   súdu   v obdobných   veciach,   ako   aj   konštatácia,   že   postup najvyššieho   súdu   v napadnutom   konaní   odporuje   judikatúre   najvyššieho   súdu   (konania vedené najvyšším súdom pod sp. zn. 2 Cdo 106/2004, sp. zn. 3 Obdo 7/2012, sp. zn. 1 S 2/2011). Právna zástupkyňa sťažovateľa zároveň ústavnému súdu oznámila, že netrvá na ústnom pojednávaní vo veci, a v súvislosti so zaujatím stanoviska k vyjadreniu najvyššieho súdu si uplatnila navýšenie úhrady trov konania o sumu 142,04 €.

Vzhľadom   na argumentáciu   sťažovateľa   týkajúcu   sa   doručovania   dovolania   proti uzneseniu   krajského   súdu   č.   k.   5   Co   272/2012-302   z   31.   júla   2012   prostredníctvom podateľne okresného súdu požiadal ústavný súd o vyjadrenie k relevantnej časti sťažnosti aj predsedu okresného súdu, ktorý v podaní sp. zn. Spr. 3167/2014 z 15. apríla 2014 uviedol: „Zo   spisu   č.   l.   274   som   zistil,   že   podateľňa   súdu   dňa   3.5.2012   o 7,35   hod. e-mailom   postúpila   podanie   od   Mgr.   Eleny   Szabóovej,   označené   ako   odvolanie navrhovateľa spisovej kancelárii, kde je uvedené aj to, že odvolanie doručené e-mailom je doručené súdu 2.5.2012. Z výpisu e-mailov som zistil, že odvolanie bolo doručené súdu

2.5.2012 o 23,32 hod. Z výpisu e-mailov v podateľni som ďalej zistil, že dovolanie bolo doručené súdu e-mailom 22.10.2012 o 23,51 hod. Z vyššie uvedeného vyplýva, že sťažovateľ má zrejme pravdu.“

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože dospel k názoru, že od neho nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd,   alebo ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy,   ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovateľ namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým uznesením najvyššieho súdu, ktorým bolo jeho dovolanie proti uzneseniu krajského súdu odmietnuté ako podané oneskorene.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

V zmysle čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola   spravodlivo   prejednaná   súdom,   ktorý   rozhodne   o   jeho   občianskych   právach   alebo záväzkoch...

Z doterajšej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že medzi obsahom základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a obsahom práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (m. m. II. ÚS 71/97). Z tohto vyplýva, že právne východiská, na základe ktorých ústavný súd preskúmava, či došlo k ich porušeniu, sú vo vzťahu k obom označeným právam v zásade identické (IV. ÚS 147/08).

Pokiaľ ide o základné práva a slobody, ústava rozdeľuje ochranu ústavnosti medzi všeobecné súdy a ústavný súd. Systém tejto ochrany je založený na princípe subsidiarity, ktorý   určuje   aj   rozsah   právomoci   ústavného   súdu   pri   poskytovaní   ochrany   základným právam a slobodám vo vzťahu k právomoci všeobecných súdov (čl. 142 ods. 1 ústavy), a to tak, že všeobecné súdy sú primárne zodpovedné za výklad a aplikáciu zákonov, ale aj za dodržiavanie základných práv a slobôd (čl. 144 ods. 1 a 2 a čl. 152 ods. 4 ústavy).

Ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil.   Úloha   ústavného súdu   sa   obmedzuje na   kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách (m. m. II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01).

Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také rozhodnutie všeobecných súdov, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (mutatis mutandis I. ÚS 37/95, II. ÚS 58/98, I. ÚS 5/00, I. ÚS 17/01).

Ústavný súd vo svojej judikatúre opakovane zdôraznil, že nezávislé rozhodovanie všeobecných   súdov   sa   má   uskutočňovať   v ústavou   a   zákonom   ustanovenom procesnoprávnom,   ako   aj   hmotnoprávnom   rámci.   Procesnoprávny   rámec   súdneho rozhodovania   tvoria   predovšetkým   princípy   riadneho   a spravodlivého   procesu,   ktoré   sú vyvoditeľné   z   čl.   46   a   nasl.   ústavy   a   čl.   6   ods.   1   dohovoru.   Všeobecný   súd   by   mal v argumentácii   obsiahnutej   v   odôvodnení   svojho   rozhodnutia   dbať   na   jeho   celkovú presvedčivosť,   teda   na   to,   aby   premisy   zvolené   v rozhodnutí,   rovnako   ako   závery, ku ktorým   na   základe   týchto   premís   dospel,   boli   pre   širšiu   právnickú   (ale   aj   laickú) verejnosť   prijateľné,   racionálne,   ale   v   neposlednom   rade   aj   spravodlivé   a   presvedčivé. Všeobecný súd musí súčasne vychádzať z toho, že práve on má poskytovať v občianskom súdnom   konaní   materiálnu   ochranu   zákonnosti   tak,   aby   bola   zabezpečená   spravodlivá ochrana práv a oprávnených záujmov účastníkov [§ 1 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“); napr. IV. ÚS 1/02, II. ÚS 174/04, III. ÚS 117/07, III. ÚS 332/09].

Uvedené   zásady   vzťahov   ústavného   súdu   a   všeobecných   súdov   pri   ochrane ústavnosti, ktoré možno vyvodiť z doterajšej konštantnej judikatúry ústavného súdu, boli relevantné   aj   v   danej   veci,   pričom   úlohou   ústavného   súdu   bolo   zistiť,   či   napadnuté uznesenie   najvyššieho   súdu   a postup,   ktorý   predchádzal   jeho   vydaniu,   sú   z ústavného hľadiska akceptovateľné a udržateľné.

Sťažovateľ zakladá svoj názor, že najvyšší súd napadnutým uznesením a postupom, ktorý predchádzal jeho vydaniu, porušil ním označené práva podľa ústavy a dohovoru, na tom,   že   najvyšší   súd   pri   preskúmavaní   splnenia   zákonnej   požiadavky   včasnosti   ním podaného dovolania proti uzneseniu krajského súdu sp. zn. 5 Co 272/2012 z 31. júla 2012 neprihliadal na ním (v posledný deň lehoty) urobené elektronické podanie. Sťažovateľ tvrdí, že   podal   a doručil   svoje   dovolanie   v súlade   s platnými   procesnoprávnymi   pravidlami okresnému súdu a kópiu elektronického podania doručil aj priamo do podateľne najvyššieho súdu,   ktorý   ale   napriek   tomu „... vychádzal   výhradne   z   poštou   doručeného   podania“. Takýmto   postupom   zároveň   malo   dôjsť   k   znemožneniu   prístupu   sťažovateľa   k súdu a preskúmania dovolaním napadnutého rozhodnutia krajského súdu v dovolacom konaní.

Podľa § 57 ods. 2 OSP lehoty určené podľa týždňov, mesiacov alebo rokov sa končia uplynutím toho dňa, ktorý sa svojím označením zhoduje s dňom, keď došlo k skutočnosti určujúcej začiatok lehoty, a ak ho v mesiaci niet, posledným dňom mesiaca. Ak koniec lehoty   pripadne   na   sobotu,   nedeľu   alebo   sviatok,   je   posledným   dňom   lehoty   najbližší nasledujúci pracovný deň.

Podľa § 57ods. 3 OSP lehota je zachovaná, ak sa posledný deň lehoty urobí úkon na súde alebo podanie odovzdá orgánu, ktorý má povinnosť ho doručiť.

Podľa   §   42   ods.   1   OSP   podanie   možno   urobiť   písomne,   ústne   do   zápisnice, elektronickými prostriedkami alebo telefaxom. Podanie obsahujúce návrh vo veci samej alebo   návrh   na   nariadenie   predbežného   opatrenia,   ktoré   bolo   urobené   elektronickými prostriedkami,   treba   doplniť   písomne   alebo ústne   do   zápisnice   najneskôr   do   troch   dní; podanie,   ktoré   bolo   podpísané   zaručeným   elektronickým   podpisom,   doplniť   netreba. Podanie urobené telefaxom treba doplniť najneskôr do troch dní predložením jeho originálu. Na podania, ktoré neboli v tejto lehote doplnené, sa neprihliada.

Podľa § 240 ods. 1 OSP účastník môže podať dovolanie do jedného mesiaca od právoplatnosti rozhodnutia odvolacieho súdu na súde, ktorý rozhodoval v prvom stupni. Ak odvolací súd vydal opravné uznesenie, plynie táto lehota od doručenia opravného uznesenia.

Podľa § 240 ods. 2 OSP zmeškanie lehoty uvedenej v odseku 1 nemožno odpustiť. Lehota je však zachovaná, ak sa dovolanie podá v lehote na odvolacom alebo dovolacom súde.

Zo zistení ústavného súdu   vyplýva, že uznesenie krajského súdu   z 31. júla 2012 nadobudlo právoplatnosť 20. septembra 2012, pričom dovolanie proti tomuto rozhodnutiu bolo možné podať v lehote jedného mesiaca od nadobudnutia jeho právoplatnosti. Keďže koniec   lehoty   na   podanie   dovolania   pripadol   na   sobotu   (20.   október   2012,   pozn.),   bol v zmysle § 57 ods. 2 druhej vety OSP posledným dňom lehoty pondelok (22. október 2012, pozn.) ako najbližší nasledujúci pracovný deň.

Sťažovateľ   v sťažnosti   tvrdí,   že „vzhľadom   na   doručené   elektronické   potvrdenie zásielky   prijatej   22.   10.   2012   o   23,09   hod.   podateľňou   OSBA5   je   teda   nemožné predpokladať, že by elektronické podanie nebolo doručené včas“.

Z vyjadrenia predsedu okresného súdu vyplýva, že „Z výpisu e-mailov v podateľni som ďalej zistil, že dovolanie bolo doručené súdu e-mailom 22. 10. 2012 o 23,51 hod.“.

Ústavný súd považuje za potrebné najprv uviesť, že samotná otázka, či dovolanie sťažovateľa smerujúce proti uzneseniu krajského súdu z 31. júla 2012 bolo podané včas, a teda v súlade s procesnoprávnymi predpismi, je skutková otázka, ktorej preskúmavanie ústavným súdom je vo všeobecnosti limitované jeho ústavným postavením.

Ústavný súd vo svojej doterajšej judikatúre už uviedol, že v konaní o sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy v zásade nie je skutkovým súdom, ktorý by vykonával dokazovanie na zistenie   skutkového   stavu,   ktorým   by   mohol   či   mal   odhaľovať   pravdivosť   skutkových tvrdení   (I.   ÚS   200/2011).   Ústavný   súd   v   tejto   súvislosti   tiež   uvádza,   že   aj   podľa rozhodovacej   činnosti   Komisie   pre   ľudské   práva   (sťažnosť   č.   6172/73,   X. v. United Kingdom,   sťažnosť   č.   10000/83,   H   v.   United   Kingdom)   sa   pod   spravodlivým   súdnym procesom na účely čl. 6 dohovoru v žiadnom prípade nechápe právo účastníka súdneho konania na preskúmanie toho, akým spôsobom vnútroštátny súd hodnotil právne a faktické okolnosti konkrétneho prípadu. Uvedené platí v zásade aj pre prípad zisťovania včasnosti podaného mimoriadneho opravného prostriedku.

V okolnostiach posudzovanej veci ústavný súd považoval za vhodné poukázať na právne   názory   samotného   najvyššieho   súdu   vyjadrené   v jeho   doterajšej   judikatúre k problematike, ktorá tvorí podstatu sťažovateľových námietok. Najvyšší súd v uznesení sp. zn. 3 Obdo 7/2012 z 29. februára 2012 k elektronickým podaniam, ktoré nie sú opatrené elektronickým   zaručeným   podpisom,   adresovaným   všeobecným   súdom   uviedol,   že „za urobené sa považujú momentom ako dôjdu na elektronickú adresu určenú pre súd, bez ohľadu nato, kedy bude došlý elektronický dokument spracovaný (vytlačením zhmotnený, zaevidovaný, ďalej odoslaný atď.), samozrejme za predpokladu, že budú v zákonnej lehote doplnené.   Keďže elektronické adresy sú aktívne bez prerušenia 24 hodín   denne,   nie je možnosť robiť podania takouto formou obmedzená úradnými hodinami súdov.“.

Trojdňová   lehota   na   doplnenie   podania   urobeného   elektronickými   prostriedkami (§ 42 ods. 1 OSP) je lehotou procesnou; pre jej počítanie, plynutie a zachovanie platia ustanovenia § 55 a § 57 OSP (vrátane jeho odseku 3). Opačný výklad, t. j. interpretovať zachovanie tejto lehoty ako výnimku zo všeobecného pravidla, nemá oporu v zákone a bol by aj v rozpore s účelom, ktorému má táto lehota slúžiť (m. m. rozsudok najvyššieho súdu sp. zn. 2 Cdo 219/2007 z 26. februára 2008).

Z   napadnutého   uznesenia   najvyššieho   súdu   vyplýva,   že   dovolanie   sťažovateľa najvyšší súd odmietol ako oneskorene podané, keďže mal za preukázané, že dovolanie bolo podané na poštovú prepravu 24. októbra 2010 (správne má byť 24. októbra 2012, pozn.) a okresnému   súdu   doručené   26.   októbra   2012,   pričom   posledným   dňom   lehoty   bol 22. október 2012.

S   prihliadnutím   na   vyjadrenie   predsedu   okresného   súdu,   z   ktorého   vyplýva,   že dovolanie   proti   uzneseniu   krajského   súdu   sťažovateľ   podal   okresnému   súdu   aj elektronickým   prostriedkom   [(e-mailom),   podľa   tvrdenia   predsedu   okresného   súdu   bolo podanie urobené 22. októbra 2012, pozn.], je ústavný súd toho názoru, že bolo povinnosťou najvyššieho súdu v súlade s už citovanými ustanoveniami Občianskeho súdneho poriadku, ako   aj   s už   citovanou   vlastnou   judikatúrou   prihliadať   na   takéto   podanie   a   náležitým spôsobom sa vysporiadať v prvom rade s otázkou, či uvedené elektronické podanie bolo urobené včas, a ak išlo o podanie bez zaručeného elektronického podpisu, či bolo doplnené do 3 dní písomne alebo ústne do zápisnice. Preto, pokiaľ najvyšší súd pri posudzovaní včasnosti dovolania vychádzal len z podania urobeného písomne, ktoré bolo doručované okresnému súdu prostredníctvom pošty, dopustil sa takého procesného pochybenia, ktoré zbavilo sťažovateľa   prístupu   k súdu,   teda   možnosti,   aby najvyšší súd   ako dovolací   súd preskúmal ním podaný mimoriadny opravný prostriedok (dovolanie), pričom v konkrétnych okolnostiach posudzovaného prípadu ide o také závažné pochybenie, ktoré je z ústavného hľadiska neakceptovateľné a neudržateľné. Ústavný súd preto rozhodol, že najvyšší súd napadnutým uznesením, ako aj postupom, ktorý predchádzal jeho vydaniu, porušil základné právo sťažovateľa na súdnu   ochranu podľa   čl.   46   ods.   1 ústavy, ako aj jeho právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (bod 1 výroku tohto nálezu). Na uvedený právny záver nemá vplyv skutočnosť, že najvyšší súd pri rozhodovaní o dovolaní   nemal   k   dispozícii   elektronické   podanie   dovolania   sťažovateľa.   Prípadné pochybenie súdu nižšieho stupňa procesného charakteru (sťažovateľ tvrdí, že elektronické podanie urobil na podateľni okresného súdu, čo potvrdzuje aj predseda okresného súdu vo svojom vyjadrení z 15. apríla 2014, pozn.) nemôže byť pričítané na ťarchu účastníka konania,   ktorý   sa   ochrany   svojich   práv   a   oprávnených   záujmov   domáha   spôsobom ustanoveným   zákonom,   teda   ak   v okolnostiach   namietaného   prípadu   v súlade s procesnoprávnymi predpismi podá mimoriadny opravný prostriedok na okresnom súde (k tomu pozri napr. nález Ústavného súdu Českej republiky sp. zn. I. ÚS 460/97). Navyše z výpisu elektronickej pošty právnej zástupkyne sťažovateľa vyplýva, tak ako to uvádza sťažovateľ,   že   elektronické   podanie   dovolania   bolo   doručované   v   kópii   aj   podateľni najvyššieho súdu.

Pre   úplnosť   ústavný   súd   v   súvislosti   s   tvrdením   sťažovateľa   o   porušení   jeho základného práva podľa ústavy a práva podľa dohovoru tým, že obdobne ako najvyšší súd aj   krajský   súd   odmietol   jeho   odvolanie   urobené   elektronickým   prostriedkom   ako oneskorene podané, poukazuje na § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde, podľa ktorého je ústavný súd viazaný návrhom na začatie konania okrem prípadov výslovne uvedených v tomto   zákone.   Viazanosť   ústavného   súdu   návrhom   na   začatie   konania   sa   prejavuje   vo viazanosti   petitom,   teda   tou   časťou   sťažnosti,   v   ktorej   sťažovateľ   špecifikuje,   akého rozhodnutia sa domáha (§ 20 ods. 1 zákona o ústavnom súde), čím zároveň vymedzí rozsah predmetu konania pred ústavným súdom z hľadiska požiadavky na poskytnutie ústavnej ochrany. Vzhľadom   na to môže ústavný súd rozhodnúť len o tom,   čoho   sa   sťažovateľ domáha   v   petite   svojej   sťažnosti,   a   vo   vzťahu   k   tomu   subjektu,   ktorého   označil   za porušovateľa svojich práv. Platí to predovšetkým v situácii, keď je sťažovateľ zastúpený zvoleným advokátom (m. m. II. ÚS 19/05, III. ÚS 2/05, IV. ÚS 287/2011).

V súlade s uvedeným ústavný súd preto s prihliadnutím na petit (návrh sťažovateľa na rozhodnutie vo veci) a ním vymedzený rozsah predmetu konania pred ústavným súdom nemohol posudzovať ústavnosť postupu krajského súdu pri preskúmavaní včasnosti podania jeho odvolania.

III.

V   zmysle   čl.   127   ods.   2   ústavy   ak   ústavný   súd   vyhovie   sťažnosti,   svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ak porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal. Ústavný súd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie.

V zmysle § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde ak sa základné právo alebo sloboda porušili rozhodnutím alebo opatrením, ústavný súd také rozhodnutie alebo opatrenie zruší.

Podľa   §   56   ods.   3   písm.   b)   zákona   o   ústavnom   súde   ak   ústavný   súd   sťažnosti vyhovie, môže vrátiť vec na ďalšie konanie.

Vzhľadom na to, že ústavný súd rozhodol, že postupom najvyššieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 1 Cdo 235/2012 a jeho uznesením z 27. novembra 2012 bolo porušené základné právo sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a jeho právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, bolo potrebné zároveň v zmysle čl. 127 ods. 2 ústavy a § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde rozhodnúť o jeho zrušení a v záujme efektívnej ochrany práv sťažovateľa aj vrátiť vec v zmysle § 56 ods. 3 písm. b) zákona o ústavnom súde najvyššiemu súdu na ďalšie konanie a rozhodnutie (bod 2 výroku tohto nálezu).

Po zrušení napadnutého uznesenia najvyššieho súdu a vrátení veci na ďalšie konanie bude najvyšší súd povinný opätovne rozhodnúť o dovolaní proti uzneseniu krajského súdu, pričom bude viazaný právnymi názormi ústavného súdu vyjadrenými v časti II tohto nálezu (§ 56 ods. 6 zákona o ústavnom súde).

V   súlade   s   §   56   ods.   4   zákona   o   ústavnom   súde   sa   ústavný   súd   tiež   zaoberal žiadosťou   sťažovateľa   o   priznanie   finančného   zadosťučinenia.   Sťažovateľ   požadoval finančné zadosťučinenie v sume 4 000 € z dôvodov uvedených vo svojej sťažnosti. Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, finančné zadosťučinenie.

Ústavný   súd   však   finančné   zadosťučinenie   sťažovateľovi   nepriznal,   pričom vychádzal z toho, že okrem vyslovenia porušenia označených práv sťažovateľa sa v konaní náprava dosiahne najmä zrušením napadnutého uznesenia najvyššieho súdu a vrátením veci na ďalšie konanie (bod 4 výroku tohto nálezu).

Ústavný   súd   napokon   rozhodol   aj   o   úhrade   trov   konania   sťažovateľa,   ktoré   mu vznikli v súvislosti s jeho právnym zastupovaním advokátkou Mgr. Elenou Szabóovou. Podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže v odôvodnených prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

Sťažovateľ   si   prostredníctvom   svojej   právnej   zástupkyne   uplatnil   úhradu   trov konania v celkovej sume 417,98 €. Ústavný súd pri rozhodovaní o priznaní trov konania vychádzal z priemernej mesačnej mzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za I. polrok 2012, ktorá bola 781 €. Úhradu priznal za dva úkony právnej služby urobené v roku 2013 (prevzatie a prípravu zastúpenia a podanie sťažnosti) v súlade s § 1 ods. 3, § 11 ods. 3 a § 14 ods. 1 písm. a) a b) vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“), a to každý úkon po 130,16 €, t. j. spolu 260,32 €, čo spolu s režijným paušálom 2 x 7,81 € (§ 16 ods. 3 vyhlášky) predstavuje sumu 275,94   €.   Ústavný   súd   nepriznal   sťažovateľovi   úhradu   trov   konania   za   stanovisko k vyjadreniu   podpredsedníčky   najvyššieho   súdu   doručené   ústavnému   súdu   23.   októbra 2013, keďže z obsahu tohto podania nevyplývajú žiadne nové skutkové okolnosti alebo nové právne názory (bod 3 výroku tohto nálezu).

Priznanú úhradu trov právneho zastúpenia je najvyšší súd povinný zaplatiť na účet právnej zástupkyne sťažovateľa (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 OSP). Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je prípustný opravný prostriedok, je potrebné pod právoplatnosťou nálezu uvedenou vo výroku tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 28. apríla 2014