znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 445/2010-18

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 25. novembra 2010   predbežne   prerokoval   sťažnosť   obchodnej   spoločnosti   P.,   s. r. o.,   B.,   zastúpenej advokátkou JUDr. A. C., B., ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky uznesením Krajského súdu v Košiciach č. k. 3 CoE/366/2009-30 z 30. júna 2010, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť   obchodnej   spoločnosti   P.,   s.   r.   o., o d m i e t a   z dôvodu   zjavnej neopodstatnenosti.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 26. októbra 2010 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti P., s. r. o., B. (ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej advokátkou JUDr. A. C., B., ktorou namieta porušenie svojich základných práv na súdnu ochranu a na rovnosť účastníkov v konaní podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) uznesením Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 3 CoE/366/2009 z 30. júna 2010 (ďalej aj „namietané uznesenie“).

Ako vyplynulo zo sťažnosti sťažovateľky a z jej príloh, sťažovateľka ako oprávnená doručila súdnemu exekútorovi Mgr. J. H. (ďalej len „súdny exekútor“) 13. júla 2009 návrh na vykonanie exekúcie, ktorým sa domáhala vymoženia sumy 777,53 € s príslušenstvom od K. Ž. a J. Ž. (ďalej len „povinní“) na základe exekučného titulu – rozhodcovského rozsudku č. k. RK-293/08-EK zo 17. júna 2008, ktorý nadobudol právoplatnosť 12. júla 2008 a stal sa vykonateľným 16. júla 2008 (ďalej len „exekučný titul“).

Súdny exekútor následne predložil Okresnému súdu Spišská Nová Ves (ďalej len „okresný súd“) žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie spolu s exekučným titulom,   ktorým   boli   povinní   zaviazaní   zaplatiť   sťažovateľke   sumu   777,53   € s príslušenstvom a náhradu trov rozhodcovského konania.

Okresný súd uznesením č. k. 11 Er 438/2009-13 z 10. septembra 2009 exekučné konanie v časti istiny vo výške 541,75 € a 14,25 % ročného úroku zo sumy 541,75 € od 1. mája 2008 zastavil. Okresný   súd vychádzal pritom   zo zistení,   že na základe zmluvy o revolvingovom úvere č. 8300000314 zo 16. októbra 2007 bol „povinným poskytnutý úver vo výške 16 500,- Sk, čo predstavuje celkovú sumu splátok úveru, úrokov a poplatku za uzatvorenie   zmluvy,   ktorý   činí   10   500,-   Sk.   Z   uvedenej   sumy   poskytnutá   čiastka   činí 6 000, Sk. Povinný sa zmluvne zaviazal splatiť úver za obdobie 30 mesiacov v mesačných splátkach po 550,- Sk. V Zmluve je uvedená ročná priemerná miera nákladov (ďalej RPMN) vo výške 164,15 %.“.

Okresný súd posudzoval poskytnutý úver ako úver spotrebiteľský v zmysle zákona č. 258/2001 Z.   z. o spotrebiteľských   úveroch   a o zmene a doplnení zákona Slovenskej národnej   rady   č.   71/1986   Zb.   o   Slovenskej   obchodnej   inšpekcii   v   znení   neskorších predpisov (ďalej len „zákon o spotrebiteľských úveroch“). Okresný súd dospel k záveru, že spotrebiteľský úver obsahoval neprimerane vysokú ročnú priemernú mieru nákladov, ktorá je v rozpore s dobrými mravmi a rovnako v rozpore s dobrými mravmi boli aj ustanovenia o zmluvných pokutách z dôvodu, že okrem zmluvnej pokuty percentuálne určenej za každý deň   omeškania   so   splnením   peňažného   záväzku   boli   dojednané   aj   zmluvné   pokuty v percentuálnej výške závislej od počtu dní omeškania so zaplatením. Okresný súd ďalej zistil, že povinní zaplatili oprávnenému z dlžného úveru sumu 1 650 Sk. Za primeranú považoval okresný súd ročnú priemernú mieru nákladov vo výške 74,04 %.

Okresný súd v odôvodnení uznesenia č. k. 11 Er 438/2009-13 z 10. septembra 2009 ďalej okrem iného uviedol: „Odplata podľa Zmluvy predstavuje sumu 10 500 Sk, z toho 90,11 % (164,15-74,04) činí 9 461,55 Sk. O túto sumu súd znížil nesplatenú výšku úveru, ktorá predstavovala sumu 777,53 eur (23 423,87 Sk) a čo do sumy 314,07 exekučné konanie zastavil. Zmluvná pokuta z rozhodcovským rozsudkom priznanej istiny predstavuje sumu 284,60 eur (8 574 Sk). Ide o sumu prevyšujúcu výšku poskytnutého úveru povinným, a preto ju súd považuje za neprimeranú a v rozpore s dobrými mravmi. Vzhľadom k uvedenému a výške poskytnutého úveru, s poukazom aj na ustanovenie § 301 Obchodného zákonníka súd považuje za primeranú a v súlade s dobrými mravmi zmluvnú pokutu vo výške 20 %, t. j. 56,92 eur (1 714,77 Sk). Preto nesplatenú výšku úveru znížil i o zvyšnú časť zmluvnej pokuty vo výške 227,68 eur a v tejto časti konanie zastavil. Konanie bolo teda zastavené v časti istiny   v   celkovej   výške   541,75   eur   (314,07+227,68).   Vzhľadom   na   túto   skutočnosť   súd zastavil i konanie v časti 14,25 % ročného úroku z tejto sumy, počnúc od 1. 5. 2008 do zaplatenia.“

Proti   označenému   uzneseniu   okresného   súdu   podala   sťažovateľka   odvolanie, o ktorom rozhodol krajský súd uznesením č. k. 3 CoE 366/2009-30 z 30. júna 2010 tak, že uznesenie okresného súdu ako vecne správne potvrdil.

Uznesenie okresného súdu č. k. 11 Er 438/2009-13 z 10. septembra 2009 v spojení s uznesením   krajského   súdu   č.   k.   3   CoE   366/2009-30   z   30.   júna   2010   nadobudlo právoplatnosť 26. augusta 2010.

Sťažovateľka svoju sťažnosť v časti, ktorou namieta porušenie svojho základného práva   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   uznesením   krajského   súdu   č.   k.   3   CoE   366/2009-30 z 30. júna 2010 odôvodňuje s poukazom na § 45 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o rozhodcovskom konaní“) v spojení s poukazom   na   zákon   č.   233/1995   Z.   z.   o   súdnych   exekútoroch   a   exekučnej   činnosti a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „Exekučný poriadok“) a v tejto súvislosti tvrdí, že z citovanej právnej úpravy nevyplýva, že «exekučný súd má skúmať právne dôvody uloženého plnenia, čo zodpovedá aj tomu, že exekučný súd nekoná   ako   súd   v   základnom   (nachádzacom   konaní)   –   nenariaďuje   pojednávania, nevykonáva dokazovanie o výške nároku, a podobne). Pre exekučný súd tiež platí viazanosť rozhodnutím   orgánu,   ktorého   rozhodnutie   má   len   vykonať   (rovnako   neskúma   to, či rozhodnutie osvedčené ako európsky exekučný titul je po vecnej stránke správne alebo nie;   neskúma   vo   veci   samej   ani   platobné   výmery,   výkazy   nedoplatkov   vo   veciach   daní a poplatkov,   vo   veciach   sociálneho   zabezpečenia,   sociálneho   poistenia,   starobného dôchodkového sporenia, a vo veciach verejného zdravotného poistenia atď.). Predmetné ustanovenie pri určení rozsahu preskúmavacieho oprávnenia exekučného súdu je potrebné vykladať   z   hľadiska   určenia   toho,   čo   sa   má   vykonať   –   „plnenie,   na   ktoré   zaväzuje rozhodcovský rozsudok“ (aj v prípade rozsudku všeobecného súdu, či výkazu nedoplatkov vo veciach daní a podobne predmetom exekučného konania je nútené splnenie uloženej povinnosti niečo plniť, a nie to, prečo a na základe čoho má povinný plniť).

Spojenie „ak rozhodcovský rozsudok zaväzuje účastníka rozhodcovského konania na plnenie, ktoré je objektívne nemožné, právom nedovolené alebo odporuje dobrým mravom“ koncentruje postup exekučného súdu výlučne na samotné plnenie ako také. Exekučný súd nie je oprávnený teda preskúmavať správnosť záverov orgánu, ktorý exekučný titul vydal (rovnako aj pri iných exekučných tituloch podľa § 41 ods. 2 Exekučného poriadku) t. j. exekučný   súd   nemôže   pri   výkone   rozhodnutia   dospieť   k   inému   záveru,   ako   rozhodol príslušný orgán.».

Na podporu svojich tvrdení sťažovateľka poukazuje aj na rozhodnutie Súdneho dvora Európskej únie (predtým Európsky súdny dvor) vo veci Asturcom Telecomunicaciones SL proti   Cristina   Rodriguez   Nogueira,   podľa   ktorého   ak   spotrebiteľ   nepodá   žalobu o preskúmanie   rozhodcovského   rozsudku,   všeobecný   súd   nemôže   naprávať   toto   jeho opomenutie   a   ani   nahrádzať   celkovú   pasivitu   spotrebiteľa   v   rozhodcovskom   konaní (rozhodnutie   Súdneho   dvora   Európskej   únie   vo   veci   C-40/08,   Asturcom Telecomunicaciones SL v. Cristina Rodriguez Nogueira).

Sťažovateľka   na   základe   uvedeného   konštatuje,   že „exekučný   súd   a   následne   aj porušovateľ sa zaoberali otázkami, na ktoré nie sú zo zákona oprávnení, porušili ust. článku 2 ods. 2 Ústavy SR a súčasne právo sťažovateľa podľa článku 46 ods. 1 Ústavy SR na zákonný a právne relevantný postup súdu“.

Vo vzťahu k namietanému porušeniu práva na rovnosť účastníkov v konaní podľa čl. 47 ods. 3 ústavy sťažovateľka uvádza, že «postupom Krajského súdu v Košiciach bol ústavný článok 47 ods. 3 porušený. Neústavným výkladom zákona a jeho obchádzaním v otázke právomoci exekučného súdu bolo povinnému vytvorené priaznivejšie postavenie. Povinný   napriek   absolútnej   pasivite   v   celom   predchádzajúcom   konaní,   bol   postupom Krajského súdu v Košiciach postavený do pozície ako keby námietky podal, teda ako keby vykonal procesný úkon, hoci tak nikdy nespravil a naopak sťažovateľovým prvým úkonom mohlo byť až odvolanie. V prípade podaných námietok povinným by však sťažovateľ mal aspoň   právo   sa   k   nim   vyjadriť,   kým   v   tomto   prípade   k   argumentácii   porušovateľa,   či prvostupňového súdu nemohol zaujať ani stanovisko.

V prípade podaných námietok (v žalobnej odpovedi) by sa sťažovateľ mohol k nim vyjadriť bez toho, aby bol obmedzený zákonom, v prípade odvolania (ktoré bolo vyjadrením k „námietkam" exekučného súdu) mohol tak urobiť len na základe zákonných odvolacích dôvodov.   Postup   spočívajúci   v   nahradení   vôle   a   činnosti   protistrany   sťažovateľa   aj činnosťou Krajského súdu v Košiciach nemá oporu v zákone a nesporne a jednoznačne vedie   k   záveru,   že   konštatovanie   „žiadne   ustanovenie   Občianskeho   súdneho   poriadku nemožno vykladať a uplatňovať v konaní pred súdom tak, aby niektorý z účastníkov bol zvýhodnený   na   úkor   druhého   účastníka   pri   uplatňovaní   práv   alebo   mal   priaznivejšie postavenie   pri   prejednávaní   a   rozhodovaní   vecí“   bolo   porušené   v   neprospech sťažovateľa.».

Na základe uvedeného sťažovateľka žiada, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie o nej nálezom takto rozhodol:

„I. Základné právo spoločnosti P., s. r. o., B., IČO:... na súdnu ochranu podľa článku 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky bolo uznesením Krajského súdu v Košiciach, č. k. 3 CoE/366/2009-30 zo dňa 30. 06. 2010 porušené.

II. Základné právo spoločnosti P., s. r. o., B., IČO:... na rovnosť účastníkov v konaní podľa   článku   47   ods.   3   Ústavy   Slovenskej   republiky   bolo   uznesením   Krajského   súdu v Košiciach, č. k. 3 CoE/366/2009-30 zo dňa 30. 06. 2010 porušené.

III.   Uznesenie   Krajského   súdu   v   Košiciach,   č.   k.   3   CoE/366/2009-30   zo   dňa 30. 06. 2010 sa zrušuje a vec sa mu vracia na ďalšie konanie.

IV.   Krajský   súd   v   Košiciach   je   povinný   nahradiť   sťažovateľovi   trovy   právneho zastúpenia   v konaní   pred   Ústavným   súdom   Slovenskej   republiky   vo   výške   303,30   EUR vrátane   DPH   (slovom   tristotri   eur   tridsať   eurocentov)   za   dva   úkony   právnej   služby   - prevzatie zastúpenia a podanie sťažnosti á 143,07 EUR vrátane DPH (120,23 EUR + 19 % DPH) + 2 x režijný paušál á 8,58 EUR vrátane DPH (7,21 EUR + 19 % DPH) na účet jeho právneho zástupcu.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Z   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   vyplýva,   že   úlohou   ústavného súdu   pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená. V súlade   s   konštantnou   judikatúrou   ústavného   súdu   možno   o   zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným   postupom   alebo   namietaným   rozhodnutím príslušného   orgánu   verejnej   moci   nemohlo   dôjsť   k   porušeniu   základného   práva   alebo slobody,   ktoré   označil   sťažovateľ,   a   to   buď   pre   nedostatok   príčinnej   súvislosti   medzi označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03).

V sťažnosti je petit zreteľne oddelený od jej ostatných častí. Ústavný súd je podľa § 20   ods.   3   zákona   o   ústavnom   súde   viazaný   návrhom   na   začatie   konania.   Viazanosť ústavného   súdu   návrhom   sa   vzťahuje   zvlášť   na   návrh   výroku   rozhodnutia,   ktorého   sa sťažovateľka   domáhala   (petit).   Ústavný   súd   môže   rozhodnúť   len   o   tom,   čoho   sa sťažovateľka domáha v petite svojej sťažnosti, a vo vzťahu k tomu subjektu, ktorý označila za porušiteľa svojich práv (čl. 2 ods. 2 ústavy).

Podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   má   každý   právo   domáhať sa   zákonom   ustanoveným spôsobom   svojho   práva   na nezávislom   a nestrannom   súde   a v prípadoch   ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 47 ods. 3 ústavy všetci účastníci sú si v konaní... rovní.

Sťažovateľka   namietala porušenie   v petite označených   práv uznesením   krajského súdu č. k. 3 CoE/366/2009-30 z 30. júna 2010.

Podľa   judikatúry   ústavného   súdu   základné   právo   na   súdnu   ochranu   zaručuje každému právo na prístup k súdu, ako aj konkrétne procesné garancie v konaní pred ním (I. ÚS 26/94). Základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy sa možno domáhať   v   medziach   a   za   podmienok   ustanovených   vykonávacími   zákonmi   (napr. III. ÚS 124/04).   Podľa   čl.   142   ústavy   súdy   rozhodujú   v   občianskoprávnych a trestnoprávnych veciach; súdy preskúmavajú aj zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy a zákonnosť rozhodnutí, opatrení alebo iných zásahov orgánov verejnej moci, ak tak ustanoví zákon. Ústavou zaručené základné právo na súdnu ochranu vyplývajúce z čl. 46 ods. 1 ústavy neznamená právo na úspech v konaní pred všeobecným (občianskoprávnym) súdom   a   nemožno   ho   účelovo   chápať   tak,   že   jeho   naplnením   je   len   „víťazstvo“ v občianskoprávnom spore (m. m. II. ÚS 21/02, IV. ÚS 277/05).

Podľa   svojej   konštantnej   judikatúry   ústavný   súd   nie   je   súčasťou   systému všeobecných   súdov,   ale podľa   čl.   124   ústavy   je   nezávislým   súdnym   orgánom   ochrany ústavnosti.   Z   tohto   ústavného   postavenia   vyplýva,   že   úlohou   ústavného   súdu   nie   jej zastupovať   všeobecné   súdy,   ktorým   predovšetkým   prislúcha   interpretácia   a   aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie   a   aplikácie   s   ústavou   alebo   kvalifikovanou   medzinárodnou   zmluvou o ľudských právach a základných slobodách (napr. I. ÚS 19/02, I. ÚS 27/04, I. ÚS 74/05). Právomoc ústavného súdu konať a rozhodovať podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o namietaných porušeniach ústavou alebo príslušnou medzinárodnou zmluvou garantovaných práv a slobôd je založená na princípe subsidiarity, v zmysle ktorého ústavný súd o namietaných zásahoch do týchto práv alebo slobôd rozhoduje len v prípade, že je vylúčená právomoc všeobecných súdov, alebo v prípade, ak by účinky výkonu tejto právomoci všeobecným súdom neboli zlučiteľné s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou. V nadväznosti na to nie je ústavný súd zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol, alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Skutkové a právne závery   všeobecného súdu   môžu byť predmetom   kontroly zo strany ústavného súdu   len vtedy,   ak   by   ním   vyvodené   závery   boli   zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a   tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie   základného   práva   alebo   slobody   (m.   m.   I.   ÚS   13/00,   I.   ÚS   139/02, III. ÚS 180/02).

Z obsahu sťažnosti vyplýva, že jej podstatou je nesúhlas sťažovateľky s postupom exekučných súdov, ktoré v rámci exekúcie vecne posúdili a rozhodli o časti exekučného titulu   (rozhodcovského   rozsudku).   V   nadväznosti   na   to   sťažovateľka   nesúhlasila s hodnotením vykonaného dokazovania a ich právnymi názormi, teda s ich interpretáciou a aplikáciou príslušných ustanovení zákonov v jej právnej veci.

Za   kľúčovú   považoval   ústavný   súd   námietku   sťažovateľky,   v zmysle   ktorej „Exekučný súd nie je oprávnený preskúmavať správnosť záverov orgánu, ktorý exekučný titul vydal... t. j. exekučný súd nemôže pri výkone rozhodnutia dospieť k inému záveru, ako rozhodol príslušný orgán (v danom prípade rozhodcovský súd, pozn.)..

Krajský   súd   v relevantnej   časti   odôvodnenia   namietaného   uznesenia   vo   vzťahu k tejto   námietke   sťažovateľky   svoju   argumentáciu   založil   na   interpretácii   §   45   zákona o rozhodcovskom konaní a v tejto súvislosti po citácii jeho ustanovení uviedol:

„... Podľa § 45 ods. 3 zákona o rozhodcovskom konaní, proti rozhodnutiu súdu podľa odsekov   1   a   2   je   prípustný   opravný   prostriedok.   Citované   ustanovenie   §   45   Zákona o rozhodcovskom   konaní   oprávňuje   exekučný   súd,   preskúmať   materiálnu   stránku právoplatnosti   rozhodcovského   rozsudku   ako   exekučného   titulu   z hľadiska,   či   nárok priznaný   rozhodcovským   rozsudkom   nevykazuje   niektoré   z   vád   uvedených   v   tomto ustanovení. Podľa názoru odvolacieho súdu exekučný súd je oprávnený z hľadísk uvedených v § 45 ods. 1 Zákona o rozhodcovskom konaní preskúmať rozhodcovský rozsudok tak, ako keby   právoplatný   nebol   a   v   tejto   súvislosti   aj   posúdiť,   či   nezaväzuje   účastníka rozhodcovského konania na plnenie, ktoré je objektívne nemožné, právom nedovolené alebo odporuje   dobrým   mravom.   V   prípade   zistenia,   že   rozhodcovský   rozsudok   zaväzuje povinného na plnenie právom nedovolené a v rozpore s dobrými mravmi, exekučný súd v zmysle citovaného ustanovenia § 45 ods. 2 Zákona o rozhodcovskom konaní exekučné konanie zastaví.

Odvolací   súd   sa   nestotožnil   s   tvrdením   oprávneného,   že   ak   súd   prvého   stupňa posudzoval, či rozhodcovský rozsudok ako exekučný titul, nezaväzuje k plneniu, ktoré je právom   nedovolené   alebo   odporuje   dobrým   mravom,   konal   nad   rozsah   zákona. V predmetnej veci exekučné konanie bolo v štádiu, keď bol podaný návrh na vykonanie exekúcie, ale súdny exekútor ešte nebol súdom poverený jej vykonaním. Exekučný poriadok v citovanom ustanovení § 44 ods. 2 veta tretia zvýraznil zodpovednosť exekučného súdu za vydanie poverenia na vykonanie exekúcie, keď uviedol, že ak súd zistil rozpor v žiadosti alebo   návrhu,   alebo   exekučného   titulu   so   zákonom,   žiadosť   o   udelenie   poverenia   na vykonanie exekúcie uznesením zamietne. V ustanovení § 57 ods. 2 Exekučného poriadku je upravená možnosť zastavenia exekúcie v prípade, ak to vyplýva z ustanovení Exekučného poriadku alebo osobitného zákona. Pre účely exekučného konania je osobitným zákonom aj Zákon o rozhodcovskom konaní, ktorý v § 45 ods. 1, 2 stanovuje prípady, kedy exekučný súd exekučné konanie zastaví.“

V   nadväznosti   na   citované   právne   názory   krajský   súd   ďalej   v   odôvodnení namietaného uznesenia uviedol:

„Odvolací súd vychádzajúc z predloženej zmluvy o spotrebiteľskom úvere dospel k záveru, že oprávnený poskytol povinným spotrebiteľský úver vo výške 6 000 Sk, čo vyplýva z bodu 5., 6. zmluvy o úvere. Povinní sa zaviazali splatiť úver do 30 mesiacov s tým, že mesačná splátka vrátane úroku predstavuje 550,00 Sk. Zmluva neobsahuje údaje o úrokoch, ale v bode 6. a 6. zmluvy je uvedená zmluvná odmena vo výške 10 500 Sk. Nebolo sporné, že povinní zaplatili oprávnenému tri splátky úveru po 550,00 Sk, spolu 1 650 Sk. Dlžná istina preto   predstavuje   4   350   Sk   a   pokiaľ   v   rozhodcovskom   rozsudku   je   konštatované,   že nesplatená   výška   istiny   predstavuje   14   850   Sk,   táto   skutočnosť   nezodpovedá   zmluvne dohodnutým podmienkam. Z obsahu zmluvy zrozumiteľne nevyplýva, čo predstavuje suma 10 500 Sk, pretože uvedená suma je na jednej strane považovaná za zmluvnú odmenu, na strane druhej sa uvádza, že poskytnutá istina 6 000 Sk spolu so zmluvnou odmenou 10 500 Sk (16 500 Sk) predstavuje úver vrátane úrokov. V tomto prípade nie je zo zmluvy zrejmé, aký úrok bol účastníkmi dohodnutý a v akom pomere suma 10 500 Sk zahŕňa prípadný úrok za poskytnutie úveru a odmenu za poskytnutie úveru. Z týchto dôvodov sa javí právny úkon v časti   dohody   o   úrokoch   a   odmene   za   nezrozumiteľný   a   v   tejto   časti   v   zmysle   §   37 Občianskeho zákonníka ako neplatný.

Oprávnený ako dodávateľ pre veľký počet spotrebiteľov – dlžníkov pripravil vopred všeobecné   obchodné   podmienky   vzťahujúce   sa   na   predmetnú   zmluvu   o   revolvingovom úvere, text ktorých je napísaný veľmi drobnými písmenami s čim nahusteným textom bez odsekov   znemožňuje   ich   riadne   prečítanie   zo   strany   spotrebiteľa,   čo   má   za   následok porušenie   informačných   povinností   zo   strany   poskytovateľa   služieb   podľa   §   3   zákona o spotrebiteľských úveroch. Z uvedených dôvodov na ďalšie ustanovenia zmluvy uvedené vo všeobecných obchodných podmienkach upravujúce zmluvné pokuty súd neprihliadol. Proti uzneseniu sa odvolal oprávnený a preto rešpektujúc zákaz zmeny k horšiemu (reformatio in peius) v odvolacom konaní, nerozhodol v neprospech odvolateľa. Z uvedených dôvodov odvolací súd napadnuté uznesenie ako vecne správne podľa § 219 ods. 1 O. s. p. potvrdil.“

Ústavný súd po posúdení argumentácie krajského súdu dospel k záveru, že citované právne   názory   odvolacieho   súdu   nemožno   považovať   v žiadnom   prípade   za   svojvoľné. Naopak, právne názory krajského súdu zodpovedajú zmyslu a účelu predmetnej právnej úpravy,   a preto   ich   ústavný   súd   hodnotí   z ústavného   hľadiska   ako   akceptovateľné a udržateľné, a teda konformné s obsahom základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy. Podľa názoru ústavného súdu základné právo na súdnu ochranu v zmysle čl. 46 ods. 1 ústavy   nemôže   byť   porušené   iba   tou   skutočnosťou,   že   sa   všeobecné   súdy   nestotožnia vo svojich záveroch s požiadavkami účastníka konania.

Ústavný súd po oboznámení sa s obsahom namietaného uznesenia krajského súdu konštatuje, že krajský súd konal v medziach svojej právomoci, keď príslušné ustanovenia podstatné   pre   posúdenie   veci   interpretoval   a   aplikoval,   a   jeho   úvahy   vychádzajú z konkrétnych faktov, sú logické, a preto aj celkom legitímne a právne akceptovateľné. Vzhľadom na aplikáciu príslušných ustanovení zákona, a to predovšetkým § 45 zákona o rozhodcovskom konaní, § 57 ods. 2 Exekučného poriadku, ako aj právnu úpravu zákona o spotrebiteľských úveroch, ako aj obsahu relevantných dôkazov je napadnuté rozhodnutie krajského súdu aj náležite odôvodnené. Ústavný súd považuje postup krajského súdu pri preskúmavaní rozhodnutia okresného súdu za legitímny s ústavne korešpondujúcou mierou interpretácie na vec použitých ustanovení označených zákonov, a teda vylučujúci porušenie základného práva sťažovateľky na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy.

V súvislosti so sťažovateľkiným prejavom nespokojnosti s namietaným uznesením krajského súdu ústavný súd konštatuje, že obsahom základného práva na súdnu ochranu podľa   čl. 46 ods.   1 ústavy   nie je záruka, že rozhodnutie súdu   bude spĺňať očakávania a predstavy účastníka konania. Podstatou je, aby postup súdu bol v súlade so zákonom, aby bol ústavne akceptovateľný a aby jeho rozhodnutie bolo možné kvalifikovať ako zákonné, preskúmateľné a nearbitrárne. V opačnom prípade nemá ústavný súd dôvod zasahovať do postupu a rozhodnutí súdov, a tak vyslovovať porušenia základných práv (obdobne napr. I. ÚS 50/04, III. ÚS 162/05).

Pokiaľ   sťažovateľka   namietala   porušenie   práva   na   rovnosť   účastníkov   v   konaní podľa   čl.   47   ods.   3   ústavy,   ústavný   súd   iba   konštatuje,   že   keďže   nedospel   k záveru o arbitrárnosti   či   zjavnej   neodôvodnenosti   namietaného   uznesenia   krajského   súdu v súvislosti s ústavnými zárukami vyplývajúcimi z čl. 46 ods. 1 ústavy, nemožno uvažovať o arbitrárnosti   a ústavnej   neakceptovateľnosti   tohto   rozhodnutia   ani   vo   vzťahu k namietanému porušeniu čl. 47 ods. 3 ústavy.

Ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti nezistil takú príčinnú súvislosť medzi namietaným uznesením krajského súdu a sťažovateľkou namietaným porušením jej základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 3 ústavy, ktorá by signalizovala, že k ich porušeniu reálne mohlo dôjsť, a preto ju odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

Vzhľadom   na odmietnutie   sťažnosti   ako celku   stratilo   opodstatnenie   zaoberať sa ďalším   návrhom   sťažovateľky   na ochranu   ústavnosti   (zrušenie   namietaného   uznesenia), keďže rozhodovanie o ňom je viazané na vyslovenie porušenia práva alebo slobody (čl. 127 ods. 2 prvej vety ústavy).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 25. novembra 2010