znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 444/2013-11

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 11. júla 2013 predbežne prerokoval sťažnosť Ing. R. G., t. č. vo väzbe, zastúpeného advokátkou JUDr. L. R., S., ktorou namieta porušenie svojho práva na slobodu a bezpečnosť podľa čl. 5 ods. 1 Dohovoru   o ochrane ľudských   práv   a   základných   slobôd   a práva   na spravodlivé   súdne konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd uznesením   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   sp.   zn.   1 Tost 6/2013   z   27.   februára 2013, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Ing. R. G. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 15. mája 2013 doručená   sťažnosť   Ing.   R.   G.,   t.   č.   vo   väzbe   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   zastúpeného advokátkou   JUDr.   L.   R.,   S.,   ktorou   namieta   porušenie   svojho   práva   na   slobodu a bezpečnosť podľa čl. 5 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „najvyšší   súd“)   sp.   zn. 1 Tost 6/2013 z 27. februára 2013 (ďalej aj „namietané uznesenie“).

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že proti sťažovateľovi a ďalším osobám podal prokurátor Úradu špeciálnej prokuratúry Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky na Špecializovanom   trestnom   súde   v   Pezinku,   pracovisko   Banská   Bystrica   (ďalej   len „špecializovaný   trestný   súd“),   obžalobu   za   spáchanie   (1)   zločinu   založenia,   zosnovania a podporovania   zločineckej   skupiny   podľa   §   296   Trestného   zákona   a (2)   z účastníctva na zločine neodvedenia dane a poistného podľa § 21 ods. 1 písm. a) a § 277 ods. 1 a 4 Trestného zákona čiastočne dokonaného a čiastočne v štádiu pokusu podľa § 14 ods. 1 Trestného základ na skutkovom základe uvedenom v obžalobe.

Sťažovateľ je väzobne stíhaný od 30. októbra 2011 na základe väzobných dôvodov podľa § 71 ods. 1 písm. b) a c) Trestného poriadku. Po podaní obžaloby špecializovaný trestný súd rozhodol   uznesením sp.   zn. BB-3 T 4/2013 z 13. februára 2013 o tom, že ponecháva sťažovateľa vo väzbe z dôvodov uvedených v § 71 ods. 1 písm. b) a c) Trestného poriadku. Sťažovateľ podal proti uzneseniu špecializovaného trestného súdu sťažnosť, ktorá bola uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 1 Tost 6/2013 z 27. februára 2013 zamietnutá.

Sťažovateľ   tvrdí,   že   namietané   uznesenie   nie   je   dostatočne   odôvodnené,   keďže najvyšší   súd   v ňom   nereagoval   na   jeho   námietky   týkajúce   sa   (podľa   jeho   tvrdenia) nezákonne získaných dôkazov — výpovedí svedkov (v skutočnosti obvinených), na ktorých je založené jeho obvinenie.

Sťažovateľ v sťažnosti okrem iného uvádza:

„Dovoľujeme si s plnou vážnosťou, že najvyšší súd sa so spisom v mojej trestnej veci vôbec   neoboznámil,   jeho   obsah   nepozná,   a   preto   ani   nedokázal   reagovať   na   vážne porušenia   zákona   zo   strany   orgánov   prípravného   konania,   ako   aj   nelegitímny   spôsob obstarávania dôkazov v konaní, na ktoré sme v súvislosti s rozhodnutím súdu prvého stupňa objektívne   poukazovali,   pretože   predchádzali   podaniu   obžaloby   ako   aj   samotnému rozhodnutiu súdu o mojom ponechaní vo väzbe...“

Sťažovateľ namieta, že rozhodnutie špecializovaného trestného súdu a najvyššieho súdu   sú   v zásade   rovnaké,   keďže   sťažnostný   súd   sa   len   obmedzil   na   zopakovanie argumentov súdu prvého stupňa. Sťažovateľ považuje taktiež za „ústavne neprijateľné, aby sa prvostupňový i odvolací súd, po podaní obžaloby, svorne odvolávali na skutočnosti, ktoré môžu postačovať na zdôvodnenie začínajúcej väzby, ale nie po tom, čo táto trvá nepretržite 17 mesiacov...“.

Sťažovateľ sa domáha, aby ústavný súd o jeho sťažnosti rozhodol nálezom, v ktorom vysloví, že:

„1)   uznesením   Najvyššieho   súdu   Slov.   republiky   zo   dňa   27.   februára   2013, č.   k.   1   Tost   6/2012,   bolo   porušené   základné   právo   sťažovateľa   na   slobodu   a   osobnú bezpečnosť podľa čl. 5 ods. 1 a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd

2) sťažnosťou napadnuté uznesenie najvyššieho súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.“

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich   základných   práv   alebo   slobôd,   alebo   ľudských   práv   a   základných   slobôd vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy,   ktorú   Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o   organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na   ktorých prerokovanie   nemá   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený. Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

Z   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   vyplýva,   že   úlohou   ústavného súdu   pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená. V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide vtedy,   keď   namietaným   postupom   alebo   namietaným   rozhodnutím   príslušného   orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím   príslušného   orgánu   verejnej   moci   a   základným   právom   alebo   slobodou, porušenie   ktorých   sa   namietalo,   prípadne   z   iných   dôvodov.   Za   zjavne   neopodstatnenú sťažnosť   preto   možno   považovať takú,   pri   predbežnom   prerokovaní   ktorej   ústavný   súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07).

Podľa   čl.   5   ods.   1   dohovoru   každý   má právo   na slobodu   a   osobnú   bezpečnosť. Nikoho   nemožno   pozbaviť   slobody   okrem   nasledujúcich   prípadov,   pokiaľ   sa   tak   stane v súlade s konaním ustanoveným zákonom:

a) zákonné uväznenie po odsúdení príslušným súdom;

b)   zákonné   zatknutie   alebo   iné   pozbavenie   osoby   preto,   že   sa   nepodrobila rozhodnutiu   vydanému   súdom   podľa   zákona,   alebo   preto,   aby   sa   zaručilo   splnenie povinnosti ustanovenej zákonom;

c) zákonné zatknutie alebo iné pozbavenie slobody osoby za účelom predvedenia pred príslušný súdny orgán pre dôvodné podozrenie zo spáchania trestného činu, alebo ak sú oprávnené dôvody domnievať sa, že je potrebné zabrániť jej v spáchaní trestného činu alebo v úteku po jeho spáchaní;

d) iné pozbavenie slobody maloletého na základe zákonného rozhodnutia na účely výchovného dohľadu alebo jeho zákonné pozbavenie slobody na účely jeho predvedenia pred príslušný orgán;

e) zákonné držanie osôb, aby sa zabránilo šíreniu nákazlivej choroby, alebo duševne chorých osôb, alkoholikov, narkomanov alebo tulákov;

f)   zákonné   zatknutie   alebo   iné   pozbavenie   slobody   osoby,   aby   sa   zabránilo   jej nepovolenému vstupu na územie, alebo osoby, proti ktorej prebieha konanie o vyhostenie alebo vydanie.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Sťažovateľ namieta porušenie svojich práv podľa čl. 5 ods. 1 a čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením   najvyššieho   súdu   sp.   zn.   1   Tost   6/2013   z   27.   februára   2013,   ktorým   bola zamietnutá jeho sťažnosť proti uzneseniu špecializovaného trestného súdu z 13. februára 2013, ktorým bolo rozhodnuté o jeho (a ďalších dvoch obžalovaných) ponechaní vo väzbe.

Dôvodnosť ďalšieho trvania väzby je ratione materiae súčasťou čl. 5 ods. 3 a 4 dohovoru. Článok 5 ods. 1 dohovoru, ktorého porušenie namieta sťažovateľ, sa naopak, ratione   materiae vzťahuje   na   rozhodovanie   o   vzatí   do   väzby   (o   uvalení   väzby),   resp. o zbavení osobnej slobody po právoplatnom odsúdení za spáchaný trestný čin [čl. 5 ods. 1 písm. a) dohovoru]. Z uvedeného dôvodu je v konkrétnych okolnostiach posudzovanej veci sťažovateľov   návrh,   ktorým   sa   domáha   vyslovenia   porušenia   čl.   5   ods.   1   dohovoru namietaným   uznesením   najvyššieho   súdu,   už na prvý   pohľad   neopodstatnený   (obdobne napr. m. m. I. ÚS 338/06, I. ÚS 352/06, IV. ÚS 152/09, II. ÚS 318/06, III. ÚS 34/07), t. j. čl. 5 ods. 1 dohovoru nie je na vec sťažovateľa aplikovateľný.

Vo   vzťahu   k   sťažovateľom   namietanému   porušeniu   práva   podľa   čl.   6   ods.   1 dohovoru ústavný súd v súlade so svojou doterajšou judikatúrou (napr. III. ÚS 135/04), ako aj judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva (napr. rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva vo veci De Wilde et. al. v. Belgicko z 18. júna 1971, séria A, č. 12, § 76) poukazuje na to, že čl. 17 ústavy, ako aj čl. 5 dohovoru obsahujú nielen základné hmotné, ale aj procesné atribúty práva na osobnú slobodu, t. j. vrátane práva na spravodlivé súdne konanie pri jej pozbavení, a preto na konanie a rozhodovanie súdu o väzbe sú aplikovateľné tieto   špeciálne ustanovenia   o   osobnej   slobode,   a   nie všeobecné   ustanovenia   obsiahnuté v čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Z   uvedeného   vyplýva,   že   princípy   práva   na   spravodlivé   súdne   konanie   pri rozhodovaní o väzbe sú súčasťou čl. 17 ústavy (prípadne čl. 5 dohovoru), ktorý je v tomto zmysle vo vzťahu špeciality   voči ustanoveniam čl. 46 ods.   1 ústavy, resp.   čl. 6 ods. 1 dohovoru, ktoré sa vzťahujú len na konanie vo veci samej.

Vychádzajúc z uvedeného, ústavný súd pri predbežnom prerokovaní konštatoval, že medzi   obsahom   práv   podľa   čl.   5   ods.   1   a čl.   6   ods.   1   dohovoru,   ktorých   porušenie sťažovateľ namieta, a uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 1 Tost 6/2013 z 27. februára 2013 neexistuje taká príčinná súvislosť, na základe ktorej by ústavný súd po prípadnom prijatí sťažnosti   na   ďalšie   konanie   mohol   dospieť   k záveru   o ich   porušení.   Ústavný   súd   preto sťažnosť   sťažovateľa   podľa   §   25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   odmietol   ako   zjavne neopodstatnenú.

Po odmietnutí sťažnosti ako celku bolo už bez právneho dôvodu zaoberať sa ďalšími návrhmi sťažovateľa.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 11. júla 2013