znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 444/2011-19

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   19.   októbra   2011 predbežne prerokoval sťažnosť I. D., t. č. vo výkone väzby, zastúpeného advokátom Mgr. D. Š., B., vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 17 ods. 1, 2, 3 a 5 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práv podľa čl. 5 ods. 1, 3 a 4 a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ako aj čl. 11 ods. 3 Zmluvy medzi Československou   socialistickou   republikou   a   Socialistickou   federatívnou   republikou Juhosláviou   o   úprave   právnych   vzťahov   v   občianskych,   rodinných   a   trestných   veciach publikovanou pod č. 207/1964 Zb. v spojení s čl. 7 ods. 5 Ústavy Slovenskej republiky postupom   Okresného   súdu   Trnava   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   4 T 29/2011   a   jeho uznesením z 28. júna 2011 a postupom Krajského súdu v Trnave v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Tos 131/2011 a jeho uznesením z 22. júla 2011 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť I. D. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 20. septembra 2011 doručená sťažnosť I. D., t. č. vo výkone väzby (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom Mgr. D. Š., B., ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 17 ods. 1, 2, 3 a 5 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práv podľa čl. 5 ods. 1, 3 a 4 a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“), ako aj čl. 11 ods. 3 Zmluvy medzi Československou socialistickou republikou   a   Socialistickou   federatívnou   republikou   Juhosláviou   o   úprave   právnych vzťahov v občianskych, rodinných a trestných veciach publikovanou pod č. 207/1964 Zb. (ďalej len „medzinárodná zmluva“) v spojení s čl. 7 ods. 5 ústavy postupom Okresného súdu Trnava (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 4 T 29/2011 a jeho uznesením z 28. júna 2011 (ďalej aj „namietané uznesenie okresného súdu“) a postupom Krajského súdu v Trnave (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Tos 131/2011   a   jeho   uznesením   z   22.   júla   2011   (ďalej   aj   „namietané   uznesenie   krajského súdu“).

Z   obsahu   sťažnosti   a   jej   príloh   vyplýva,   že   sťažovateľ   je   trestne   stíhaný   pre podozrenie   zo   spáchania   obzvlášť   závažného   zločinu   lúpeže   formou   spolupáchateľstva podľa § 20 k § 188 ods. 1, ods. 2 písm. a) a c) a ods. 4 písm. a) Trestného zákona s použitím § 138 písm. a) Trestného zákona. Sťažovateľ je stíhaný väzobne z dôvodov uvedených v § 71 ods. 1 písm. a) Trestného poriadku (tzv. úteková väzba), pričom väzba začala plynúť 26. novembra 2009.

Dňa 17. júna 2011 podal prokurátor Krajskej prokuratúry v Trnave na sťažovateľa obžalobu pre obzvlášť závažný zločin lúpeže formou spolupáchateľstva podľa § 20 k § 188 ods. 1, ods. 2 písm. a) a c) a ods. 4 písm. a) Trestného zákona s použitím § 138 písm. a) Trestného zákona.

Dňa 10.   júna 2011   podal   obhajca   sťažovateľa   žiadosť   o   prepustenie   sťažovateľa z väzby a tiež o nahradenie väzby písomným sľubom, zárukou dôveryhodnej osoby alebo dohľadom probačného a mediačného úradníka (ďalej len „žiadosť o prepustenie z väzby“).

V žiadosti o prepustenie z väzby poukázal sťažovateľ na „nedôvodnosť väzby, na nečinnosť OČTK, na neprimeranú dĺžku väzobného stíhania, a predovšetkým na porušenie medzinárodnej zmluvy“.

Uznesením okresného súdu č. k. 4 T 29/2011-1275 z 28. júna 2011 bola žiadosť sťažovateľa o prepustenie z väzby zamietnutá a rovnako bol zamietnutý jeho návrh na nahradenie väzby písomným sľubom, zárukou dôveryhodnej osoby – Z. R. – a dohľadom probačného a mediačného úradníka. Proti označenému uzneseniu okresného súdu podal sťažovateľ sťažnosť, o ktorej rozhodol krajský súd uznesením sp. zn. 3 Tos 131/2011 z 22. júla 2011 tak, že sťažnosť sťažovateľa zamietol.

Zásadná   námietka   sťažovateľa, ktorý   je štátnym občanom   Chorvátskej   republiky, spočíva v tom, že súdy už pri prvotnom rozhodovaní o jeho väzbe nerešpektovali príslušné ustanovenia medzinárodnej zmluvy, ktoré zabezpečujú ochranu občanom zmluvných štátov pred trestným stíhaním na území druhého štátu. Sťažovateľ sa konkrétne odvoláva na čl. 11 ods. 3 medzinárodnej zmluvy, podľa ktorého svedok alebo znalec, ktorý sa ustanovil na predvolanie orgánu druhej zmluvnej strany, nesmie byť na jej území bez ohľadu na svoje občianstvo trestne stíhaný ani vzatý do väzby, ani sa nesmie na ňom vykonať trest uložený skôr súdom za trestný čin, ktorý spáchal pred prekročením hraníc dožadujúcej zmluvnej strany. Rovnako tak nemôže byť trestne stíhaný ani v súvislosti s podávaním svedectva alebo znaleckého posudku alebo za trestný čin, ktorý je predmetom konania.

Sťažovateľ uvádza, že „Na telefonickú výzvu vyšetrovateľa A. Č. som sa dobrovoľne dostavil k vyšetrovateľovi PZ na Slovensko, ktorému som poskytol súčinnosť v plnej miere. Dostavil som sa ako svedok, nie ako obvinený. Na jeho výzvu som sa ďalej dobrovoľne podrobil   kriminalistickému   zaisteniu,   biologických   stôp,   DNA   a   pachovej   stopy   na   ich porovnanie so stopami, ktoré mali byť podľa vyjadrenia tohto vyšetrovateľa zaistené na mieste činu. Prebiehalo do nasledovne. Dňa 06. 10. 2009 som sa dobrovoľne dostavil na základe telefonického kontaktu pred vyšetrovateľa PZ kpt. Ing. A. Č. z KR PZ v Trnave, kde som bol vypočutý a zároveň mi boli odobraté porovnávacie materiály na skúmanie (č. l. 252 vyšetrovacieho spisu). Vyšetrovateľ PZ kpt. Č. mi neoznámil, že moja prítomnosť nie je ďalej   potrebná.   Z   uvedeného   dôvodu   som   až   do   môjho   zadržania   zotrval   na   území Slovenskej   republiky.   Dňa   26.   11.   2009   som   sa   dostavil   opätovne   k vyšetrovateľovi   na základe telefonického predvolania. Stále som bol v pozícii svedka. Toho istého dňa 26. 11. 2009   o   15.45   mi   bolo   vznesené   obvinenie   a   bol   som   obmedzený   na   osobnej   slobode. Uvedeným postupom došlo priamo k porušeniu medzinárodnej zmluvy. Z uvedeného dôvodu trestné stíhanie ani len nemalo byť začaté, a ak už bolo začaté, tak malo byť zastavené lebo je neprípustné, teda aj väzba je nezákonná.

V Uznesení sa Krajský súd v Trnave vôbec nevyjadril k namietanej nezákonnosti väzby   z dôvodu   porušenia   medzinárodnej zmluvy,   v   tomto   smere sťažnosť nepreskúmal a nevysporiadal sa s námietkami.“.

Ďalej   sťažovateľ   namieta,   že   v označenom   trestnom   konaní   vôbec   nebolo preukázané, že by u neho hrozilo riziko úteku, a teda nie je daný väzobný dôvod podľa § 71 ods. 1 písm. a) Trestného poriadku.

Z   vykonaného   dokazovania   taktiež   podľa   sťažovateľa   vyplýva,   že   sa   skutku kladenému mu za vinu nedopustil (výpovede svedkov o tom, že v čase spáchania skutku bol sťažovateľ v Chorvátsku, a nie na Slovensku, lokalizácia chorvátskych telefónnych čísel v čase spáchania skutku v Chorvátsku, pečiatky v pase sťažovateľa z hraničného prechodu Gruskovje v Slovinsku).

Sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd po prijatí jeho sťažnosti na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:

„Základné právo sťažovateľa,   a to právo na slobodu podľa čl.   5 ods.   1,   ods.   3 a ods. 4 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, právo na osobnú slobodu podľa čl. 17 ods. 1, ods. 2, ods. 3, ods. 5 Ústavy SR, právo na spravodlivý súdne konanie podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR, právo prednosti medzinárodných zmlúv podľa porušenie čl. 7 ods. 5 Ústavy SR a právo uvedené v čl. 11 ods. 3 Zmluvy medzi Československou socialistickou republikou a Socialistickou federatívnou republikou Juhosláviou o úprave právnych vzťahov v občianskych, rodinných a trestných veciach publikovanou pod č. 207/1964 Zb. bolo porušené postupom a uznesením o väzbe Okresného súdu v Trnave v konaní vedenom pod sp. zn. 4 T/29/2011 zo dňa 28. 06. 2011. Základné právo sťažovateľa, a to právo na slobodu podľa čl. 5 ods. 1, ods. 3 a ods. 4 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a právo na spravodlivé súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   Európskeho   dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv a základných slobôd, právo na osobnú slobodu podľa čl. 17 ods. 1, ods. 2, ods. 3, ods. 5 Ústavy SR, právo na spravodlivý súdne konanie podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR, právo prednosti medzinárodných zmlúv podľa porušenie čl. 7 ods. 5 Ústavy SR a právo uvedené v čl. 11 ods. 3 Zmluvy medzi Československou socialistickou republikou a Socialistickou federatívnou republikou Juhosláviou o úprave právnych vzťahov v občianskych, rodinných a trestných veciach publikovanou pod č. 207/1964 Zb. bolo porušené postupom a uznesením o väzbe Krajského súdu v Trnave v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Tos/131/2011 zo dňa 22. 07. 2011.

Uznesenie   Krajského   súdu   v   Trnave   z   22.   07.   2011   sp.   zn.   3   Tos/131/2011 u Uznesenie Okresného súdu v Trnave zo dňa 28. 06. 2011sp. zn. 4 T/29/2011 sa zrušujú a prikazuje sa Okresnému súdu v Trnave, aby menovaného I. D... neodkladne prepustil z väzby na slobodu.

Ústavný   súd   priznáva   sťažovateľovi   náhradu   trov   právneho   zastúpenia   vo   výške 261,82 EUR, ktorá je splatná do 15 dní od právoplatnosti tohto nálezu na účet právneho zástupcu sťažovateľa Mgr. D. Š...“

II.

Ústavný súd ako nezávislý súdny orgán ochrany ústavnosti rozhoduje podľa čl. 127 ods.   1   ústavy   o   sťažnostiach   fyzických   osôb   alebo   právnických   osôb,   ak   namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy,   ktorú   Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Podľa   § 25 ods.   1 zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom   prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez ústneho   pojednávania.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je   zjavne neopodstatnený.

Podľa čl. 17 ods. 1 ústavy osobná sloboda sa zaručuje.

Podľa čl. 17 ods. 2 ústavy nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak, ako z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Nikoho nemožno pozbaviť slobody len pre neschopnosť dodržať zmluvný záväzok.

Podľa čl. 17 ods. 3 ústavy obvineného alebo podozrivého z trestného činu možno zadržať   len   v   prípadoch   ustanovených   zákonom.   Zadržaná   osoba   musí   byť   ihneď oboznámená s dôvodmi zadržania, vypočutá a najneskôr do 48 hodín prepustená na slobodu alebo odovzdaná súdu. Sudca musí zadržanú osobu do 48 hodín a pri obzvlášť závažných trestných   činoch   do   72   hodín   od   prevzatia   vypočuť   a   rozhodnúť   o   väzbe   alebo   o   jej prepustení na slobodu.

Podľa čl. 17 ods. 5 ústavy do väzby možno vziať iba z dôvodov a na čas ustanovený zákonom a na základe rozhodnutia súdu. Každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom   svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 7 ods. 5 ústavy medzinárodné zmluvy o ľudských právach a základných slobodách,   medzinárodné   zmluvy,   na   ktorých   vykonanie   nie   je   potrebný   zákon, a medzinárodné   zmluvy, ktoré priamo   zakladajú práva   alebo povinnosti   fyzických   osôb alebo   právnických   osôb   a   ktoré   boli   ratifikované   a   vyhlásené   spôsobom   ustanoveným zákonom, majú prednosť pred zákonmi.

Podľa   čl.   5   ods.   1   dohovoru   každý   má právo   na slobodu   a   osobnú   bezpečnosť. Nikoho   nemožno   pozbaviť   slobody   okrem   nasledujúcich   prípadov,   pokiaľ   sa   tak   stane v súlade s konaním ustanoveným zákonom:

a) zákonné uväznenie po odsúdení príslušným súdom;

b)   zákonné   zatknutie   alebo   iné   pozbavenie   osoby   preto,   že   sa   nepodrobila rozhodnutiu   vydanému   súdom   podľa   zákona,   alebo   preto,   aby   sa   zaručilo   splnenie povinnosti ustanovenej zákonom;

c) zákonné zatknutie alebo iné pozbavenie slobody osoby za účelom predvedenia pred príslušný súdny orgán pre dôvodné podozrenie zo spáchania trestného činu, alebo ak sú oprávnené dôvody domnievať sa, že je potrebné zabrániť jej v spáchaní trestného činu alebo v úteku po jeho spáchaní;

d) iné pozbavenie slobody maloletého na základe zákonného rozhodnutia na účely výchovného dohľadu alebo jeho zákonné pozbavenie slobody na účely jeho predvedenia pred príslušný orgán;

e) zákonné držanie osôb, aby sa zabránilo šíreniu nákazlivej choroby, alebo duševne chorých osôb, alkoholikov, narkomanov alebo tulákov;

f)   zákonné   zatknutie   alebo   iné   pozbavenie   slobody   osoby,   aby   sa   zabránilo   jej nepovolenému vstupu na územie, alebo osoby, proti ktorej prebieha konanie o vyhostenie alebo vydanie.

Podľa čl. 5 ods. 3 dohovoru každý, kto je zatknutý alebo inak pozbavený slobody v súlade s ustanoveniami odseku 1 písm. c) tohto článku, musí byť ihneď predvedený pred sudcu alebo inú úradnú osobu splnomocnenú zákonom na výkon súdnej právomoci a má právo byť súdený v primeranej lehote alebo prepustený počas konania. Prepustenia sa môže podmieniť zárukou, že sa dotknutá osoba ustanoví na pojednávanie.

Podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru každý, kto bol pozbavený slobody zatknutím alebo iným spôsobom,   má   právo   podať   návrh   na   konanie,   v   ktorom   by   súd   urýchlene   rozhodol o zákonnosti   jeho pozbavenia slobody   a   nariadil   prepustenie, ak je pozbavenie slobody nezákonné.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne   a   v   primeranej   lehote   prejednaná   nezávislým   a   nestranným   súdom   zriadeným zákonom,   ktorý   rozhodne   o   jeho   občianskych   právach   alebo   záväzkoch   alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu...

Podľa čl. 11 ods. 1 medzinárodnej zmluvy ak v konaní pred orgánmi jednej zmluvnej strany je potrebná osobná účasť osoby, ktorá má byť vyslúchnutá ako svedok alebo ako znalec a ktorá je na území druhej zmluvnej strany, predvolanie sa jej zašle prostredníctvom príslušného orgánu druhej zmluvnej strany.

Podľa   čl.   11   ods.   2   medzinárodnej   zmluvy   predvolaná   osoba   nie   je   povinná   sa ustanoviť a predvolanie nesmie obsahovať vyhrážku donucovacími opatreniami pre prípad, že sa neustanoví.

Podľa čl. 11 ods. 3 medzinárodnej zmluvy svedok alebo znalec, ktorý sa ustanovil na predvolanie orgánu druhej zmluvnej strany, nesmie byť na jej území bez ohľadu na svoje občianstvo trestne stíhaný ani vzatý do väzby, ani sa nesmie na ňom vykonať trest uložený skôr súdom za trestný čin, ktorý spáchal pred prekročením hraníc dožadujúcej zmluvnej strany. Rovnako tak nemôže byť trestne stíhaný ani v súvislosti s podávaním svedectva alebo znaleckého posudku alebo za trestný čin, ktorý je predmetom konania.

Podľa   čl.   11   ods.   4   medzinárodnej   zmluvy   svedok   alebo   znalec   stratí   ochranu uvedenú v ustanovení odseku 3, ak neopustí územie dožadujúcej zmluvnej strany v lehote siedmich dní odo dňa, kedy mu bolo oznámené, že jeho prítomnosť nie je ďalej potrebná. Do tejto lehoty sa nezapočítava doba, po ktorú svedok alebo znalec nemohol opustiť územie tejto zmluvnej strany z dôvodov nezávislých od jeho vôle.

1.   K   namietanému   postupu   okresného   súdu   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 4 T 29/2011 a jeho uzneseniu z 28. júna 2011

Vo   vzťahu   k   namietanému   porušeniu   sťažovateľom   označených   práv   postupom okresného súdu a jeho uznesením ústavný súd poukazuje na čl. 127 ods. 1 ústavy, z ktorého vyplýva,   že   systém   ústavnej   ochrany   základných   práv   a slobôd   je   rozdelený   medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných súdov je ústavou založená primárne   („...   ak   o   ochrane   týchto   práv   a   slobôd   nerozhoduje   iný   súd“)   a   právomoc ústavného súdu len subsidiárne.

Z princípu subsidiarity vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu základným   právam   a   slobodám   je   daná   iba   vtedy,   ak   o   ochrane   týchto   práv   a   slobôd nerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd sa pri zakladaní svojej právomoci riadi zásadou, že všeobecné súdy sú ústavou povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť. Preto je právomoc   ústavného   súdu   subsidiárna   a   nastupuje   až   vtedy,   ak   nie   je   daná   právomoc všeobecných súdov (m. m. IV. ÚS 236/07). Ak ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti   zistí,   že   sťažovateľ   sa   ochrany   základných   práv   alebo   slobôd   môže   domôcť využitím jemu dostupných a účinných prostriedkov nápravy pred iným súdom, musí takúto sťažnosť   odmietnuť   z   dôvodu   nedostatku   právomoci   na   jej   prerokovanie   (m.   m. IV. ÚS 115/07).

Sťažovateľ mal právo podať proti namietanému uzneseniu okresného súdu sťažnosť (čo   aj   využil),   o   ktorej   bol   oprávnený   a   aj   povinný   rozhodnúť   krajský   súd.   Právomoc krajského súdu rozhodnúť o sťažnosti sťažovateľa v danom prípade vylučuje právomoc ústavného súdu. Vzhľadom na túto skutočnosť ústavný súd pri predbežnom prerokovaní túto časť sťažnosti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu nedostatku svojej právomoci.

2.   K   namietanému   postupu   krajského   súdu   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 3 Tos 131/2011 a jeho uzneseniu z 22. júla 2011

Pred predbežným prerokovaním tejto časti   sťažnosti   ústavný súd poukázal na už citovaný   §   25   ods.   2   zákona o ústavnom   súde,   z ktorého   vyplýva, že jeho úlohou   pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená. V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide vtedy,   keď   namietaným   postupom   alebo   namietaným   rozhodnutím   príslušného   orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím   príslušného   orgánu   verejnej   moci   a   základným   právom   alebo   slobodou, porušenie   ktorých   sa   namietalo,   prípadne   z   iných   dôvodov.   Za   zjavne   neopodstatnenú sťažnosť   preto   možno   považovať takú,   pri   predbežnom   prerokovaní   ktorej   ústavný   súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07).

Vo   vzťahu   k   namietanému   porušeniu   sťažovateľom   označených   práv   postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Tos 131/2011 a jeho uznesením z 22. júla 2011 spočíva jeho zásadná námietka v tvrdení, že jeho trestné stíhanie je neprípustné, keďže sa na neho vzťahuje ochrana v zmysle čl. 11 ods. 3 medzinárodnej zmluvy, a preto aj jeho vzatie do väzby rovnako ako ďalšie trvanie jeho väzby je nezákonné. Sťažovateľ poukazuje v   tejto   súvislosti   aj   na   skutočnosť,   že   krajský   súd   sa   v   namietanom   uznesení   vôbec nevysporiadal s touto jeho námietkou.

Ústavný súd v prvom rade považoval za potrebné uviesť, že v danom prípade ide o námietku, ktorú sťažovateľ mohol uplatniť už pri svojom vzatí do väzby. Sťažovateľ síce uznesenie okresného súdu sp. zn. Tp 95/09 z 27. novembra 2009 v spojení s uznesením krajského   súdu   sp.   zn.   6 Tpo 44/2009   z   10.   decembra   2009   napadol   aj   sťažnosťou z 9. marca   2010   adresovanou   ústavnému   súdu   (konanie   bolo   vedené   pod   sp.   zn. III. ÚS 387/2010),   avšak   námietku   neprípustnosti   trestného   stíhania   z dôvodu   porušenia medzinárodnej zmluvy v tejto sťažnosti neuplatnil. Z toho možno vyvodiť, že sťažovateľ uplatňuje označenú námietku oneskorene, čo už samo osebe zakladá dôvod na odmietnutie tejto časti jeho sťažnosti z dôvodu, že bola podaná oneskorene.

Napriek uvedenému ústavný súd považoval za potrebné vysporiadať sa so zásadnou námietkou sťažovateľa aj meritórne.

Podľa názoru ústavného súdu je tvrdenie sťažovateľa, že sa v namietanej trestnej veci na   neho   ako   občana   Chorvátskej   republiky   vzťahuje   ochrana   pred   trestným   stíhaním v zmysle   čl. 11   medzinárodnej   zmluvy,   nesprávne,   pretože   sťažovateľ   v posudzovanom prípade nespĺňa podmienky ustanovené v označenom článku medzinárodnej zmluvy.

Článok 11   medzinárodnej   zmluvy síce   zabezpečuje   ochranu   svedkom   a znalcom, ktorí   sú   občanmi   Chorvátskej   republiky   pred   trestným   stíhaním   na   území   Slovenskej republiky (rovnako tak ako svedkom a znalcom, ktorí sú občanmi Slovenskej republiky pred trestným   stíhaním   na   území   Chorvátskej   republiky,   pozn.),   avšak   len   za   splnenia predpokladov vymedzených medzinárodnou zmluvou.

Prostredníctvom čl. 11 medzinárodnej zmluvy sa má zabrániť situáciám, pri ktorých by osoba, ktorá má byť vypočutá ako svedok alebo ako znalec, mala byť vylákaná pod zámienkou   výsluchu   svedka   alebo   znalca   na   územie   druhej   zmluvnej   strany,   kde   bude následne trestne stíhaná.

Základným predpokladom na aplikáciu ustanovení čl. 11 medzinárodnej zmluvy je, že osoba, ktorá má byť vypočutá ako svedok alebo ako znalec bude na výsluch predvolaná a predvolanie   sa   jej   zašle   prostredníctvom   príslušného   orgánu   druhej   zmluvnej   strany. Ďalším predpokladom je, že táto osoba sa dostaví na územie druhej zmluvnej strany práve na účely vykonania výsluchu, na ktorý je predvolaná.

V prípade sťažovateľa nebol splnený ani jeden z dvoch uvedených predpokladov ustanovených v medzinárodnej zmluve. Na výsluch uskutočnený 6. októbra 2009 (a ani na výsluch   uskutočnený   26. novembra   2009)   nebol   sťažovateľ   predvolaný   spôsobom uvedeným   v   čl.   11   ods.   1   medzinárodnej   zmluvy,   teda   mu nebolo   zaslané predvolanie prostredníctvom príslušného orgánu druhej (chorvátskej) zmluvnej strany. Sťažovateľ sám uvádza, že na oba výsluchy k vyšetrovateľovi sa dostavil na základe telefonickej výzvy vyšetrovateľa A. Č.

Zo   zistení   ústavného   súdu   navyše   vyplynulo,   že   sťažovateľ   prišiel   na   územie Slovenskej republiky v septembri 2009 na návštevu svojej družky a dcéry, teda nie na účely podrobenia sa výsluchu.

Zo   zápisnice   o   výsluchu   sťažovateľa   pred   sudcom   pre   prípravné   konanie   dňa 27. novembra 2009 (zápisnica okresného súdu sp. zn. Tp 95/2009) vyplýva, že sťažovateľ počas výsluchu okrem iného uviedol: „Keď sa skončila sezóna v septembri 2009 som prišiel za družkou do B., s ktorou už žijem 20. Väčšinou som sa od septembra zdržiaval v B. Tu ma kontaktoval policajt v septembri alebo v októbri. My sme sa už s p. Č. stretli, zobrali mi odtlačky, vypočuli ma ako svedka. Stretli sme sa v B. a potom ma kontaktovali policajti až túto stredu.“

Zo správy súdneho poradcu M. K. zo 16. októbra 2009 vyplýva, že „Znovu vykonali preverenie v teréne obvineného I. D. na adrese K. a rodičia obžalovaného povedali, že bol u nich pred mesiacom a pol, a že sa vrátil do B., pretože sa tam nachádza jeho manželka a dieťa.“.

Z už   uvedeného   teda   možno   formulovať   záver,   že   vzhľadom   na   nesplnenie podmienok uvedených v čl. 11 ods. 1 medzinárodnej zmluvy sťažovateľ nepožíval ochranu vyplývajúcu z čl. 11 ods. 3 medzinárodnej zmluvy, a preto je jeho zásadná námietka proti jeho väzobnému stíhaniu na území Slovenskej republiky zjavne neopodstatnená.

Bez ohľadu na uvedený záver ústavný súd považoval za potrebné poznamenať, že sa nemôže stotožniť s argumentáciou okresného súdu v namietanom uznesení, prostredníctvom ktorej sa vysporiadal s námietkou sťažovateľa o tom, že v jeho prípade neboli rešpektované ustanovenia   medzinárodnej   zmluvy   [„Argument   obhajoby   o   porušení   ustanovení medzinárodnej zmluvy neobstojí, nakoľko obžalovaný mal medzi výsluchom, na ktorý bol predvolaný z Chorvátska a druhým výsluchom a vznesením obvinenia dostatočne dlhý čas (20 dní) na to, aby opustil územie SR, čiže nebol vylákaný pod zámienkou výsluchu svedka na   územie   iného štátu,   kde by   bol   následne   stíhaný,   čo je situácia   ktorej   má   zabrániť ustanovenie   čl.   11   Zmluvy   medzi   Československou   socialistickou   republikou   a Socialistickou federatívnou republikou Juhosláviou.“]. Táto skutočnosť ale nič nemení na závere ústavného súdu o tom, že zásadná námietka sťažovateľa je zjavne neopodstatnená.

Vo vzťahu k ďalším námietkam sťažovateľa [v konaní vôbec nebolo preukázané, že by u sťažovateľa hrozilo riziko úteku, a teda nie je daný väzobný dôvod podľa § 71 ods. 1 písm. a) Trestného poriadku, a námietka, že sa skutku kladenému mu za vinu nedopustil] ústavný súd poukazuje na odôvodnenie namietaného uznesenia krajského súdu v spojení s namietaným   uznesením   okresného   súdu,   ako   aj   na   uznesenie   ústavného   súdu   sp.   zn. III. ÚS 387/2010 z 19. októbra 2010.

Z namietaného uznesenia okresného súdu vyplýva, že „Na základe vyššie uvedených skutočností dospel súd k záveru, že dôvody väzby v zmysle citovaného ustanovenia § 71 ods. 1 písm. a) Tr. poriadku u obvineného I. D. tak, ako boli uvedené v uznesení Okresného súdu Trnava zo dňa 27. 11. 2009 sp. zn. Tp 95/2009, potvrdeným uznesením Krajského súdu v Trnave pod sp. zn. 6 Tpo/44/2009 zo dňa 10. 12. 2009 naďalej trvajú. Už pri rozhodovaní o väzbe obvineného I. D. boli posudzované jednak formálne, jednak materiálne podmienky väzby. Z obsahu doposiaľ zadokumentovaného spisového materiálu boli zistené skutočnosti, ktoré   nasvedčujú   tomu,   že   stíhaný   skutok   bol   spáchaný,   má   znaky   trestného   činu   a   sú dôvody   na   podozrenie,   že   ho   spáchal   obvinený   I.   D.   Súdy   oboch   stupňov   viackrát konštatovali,   že   materiálna   podmienka   väzby   je   daná   tým,   že   je   cudzím   štátnym príslušníkom, na území Slovenskej republiky nemá žiadne oficiálne trvalé bydlisko a preto ak by opustil územie SR a následne sa ukryl v cudzine, najmä mimo Európskej únie, došlo by k výraznému sťaženiu a nemožnosti realizovať a ukončiť trestné stíhanie. Za skutok za ktorý je obžalovaný stíhaný mu hrozí trest odňatia slobody vo výmere 15 až 25 rokov, prípadne doživotie a toto sú konkrétne skutočnosti zakladajúce dôvod jeho väzby. Trestné konanie sa zavinením obvineného značným spôsobom predĺžilo ešte v čase kedy I. D. nebol obvineným zo spáchania skutku a preto je dôvodné sa domnievať, že v súčasnosti v pozícii obvineného v spojitosti s hrozbou uloženia mimoriadne vysokého trestu by sa obvinený skrýval na rôznych miestach v zahraničí, aby sa tak vyhýbal trestnému stíhaniu a trestu, ktorý mu hrozí a zmaril tak samotnú podstatu trestného konania.“.

Z namietaného uznesenia krajského súdu vyplýva, že tento sa stotožnil s dôvodmi uvedenými   v   uznesení   súdu   prvého   stupňa   a   tieto   si   v   celom   rozsahu   osvojil.   Taktiež krajský   súd   poukázal   na   predchádzajúce   rozhodnutia   o   väzbe   sťažovateľa,   ako   aj   na skutočnosť, že sťažovateľ nemá žiadne oficiálne bydlisko na Slovensku a je cudzím štátnym príslušníkom.

V už spomenutom uznesení sp. zn. III. ÚS 387/2010 z 19. októbra 2010 sa okrem iného   uvádza:   „Vo   svetle   týchto   skutočností,   spolu   s   ďalšími   zisteniami   o   tom,   že sťažovateľ nemá na Slovensku žiaden zdroj príjmov (podniká v Chorvátsku) ani majetok väčšej hodnoty, ani tu nie je oficiálne prihlásený k pobytu a opakovane sa zdržiaval na území Slovenskej republiky bez toho, aby sa dostavil na výsluch, a to až do októbra 2009, nemožno záver krajského súdu o existencii dôvodnej obavy z toho, že sťažovateľ by sa vzhľadom na výšku hroziaceho trestu pobytom v cudzine mohol vyhýbať trestnému stíhaniu a   sťažovať   alebo   mariť   tak   dosiahnutie   účelu   trestného   konania,   považovať   za   prejav arbitrárnosti v dôsledku abstraktnej úvahy bez konkrétneho skutkového základu.“

Ústavný   súd   vychádzajúc   z   obsahu   označených   rozhodnutí   okresného   súdu, krajského   súdu,   ako   aj   svojho   predchádzajúceho   rozhodnutia   konštatoval,   že   sťažnosť sťažovateľa nezakladá žiadne dôvody na zmenu postoja ústavného súdu k týmto námietkam sťažovateľa, ktoré už v konaní vedenom pod sp. zn. III. ÚS 387/2010 vyhodnotil ako zjavne neopodstatnené.

Na tomto základe ústavný súd pri predbežnom prerokovaní v tejto časti sťažnosť sťažovateľa   odmietol   podľa   §   25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   z dôvodu   zjavnej neopodstatnenosti.

Keďže   ústavný   súd   odmietol   sťažnosť   ako   celok,   neprichádzalo   už   do   úvahy rozhodovať o ďalších návrhoch sťažovateľa uplatnených v petite jeho sťažnosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 19. októbra 2011