znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 444/2010-13

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 25. novembra 2010 predbežne prerokoval sťažnosť Mgr. P. D., K., zastúpeného advokátkou JUDr. P. L., N., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky uznesením Okresného súdu Nové Zámky č. k. 13 Er 19/2006-224 z 10. februára 2009 v spojení s uznesením Krajského súdu v Nitre č. k. 8 CoE 3/2010-386 z 30. júna 2010 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť   Mgr.   P.   D. o d m i e t a   pre   nedostatok   právomoci   Ústavného   súdu Slovenskej republiky.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 25. októbra 2010 doručená sťažnosť Mgr. P. D., K. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátkou JUDr. P. L., N., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) uznesením Okresného súdu Nové Zámky (ďalej len „okresný súd“) č. k. 13 Er 19/2006-224 z 10. februára 2009 v spojení s uznesením Krajského súdu v Nitre (ďalej len „krajský súd“) č. k. 8 CoE 3/2010-386 z 30. júna 2010. Za porušovateľa základného práva označil sťažovateľ krajský súd.

Zo sťažnosti vyplýva, že proti sťažovateľovi ako povinnému bolo na základe návrhu oprávnených, maloletého M. a v tom čase maloletej S. (ďalej aj „oprávnení“), zastúpených zákonnou zástupkyňou MUDr. I. D., vedené exekučné konanie súdnym exekútorom JUDr. E. V. (ďalej len „súdny exekútor“) na vymoženie dlžného výživného v sume 100 000 Sk za obdobie apríl 2001 až máj 2005 a bežného výživného vo výške 2 000 Sk mesačne od júna 2005.

Uznesením okresného súdu sp. zn. 13 Er 19/2006 z 2. apríla 2007, ktoré nadobudlo právoplatnosť 17. apríla 2007, bola exekúcia na vymoženie dlžného výživného v sume 100 000 Sk za obdobie apríl 2001 až máj 2005 zastavená.

Dňa 20. mája 2008 nadobudlo právoplatnosť uznesenie okresného súdu, ktorým súd exekúciu na vymoženie bežného výživného na oprávnenú, toho času plnoletú S. D., zastavil.

Uznesením sp. zn. 13 Er 19/2006 zo 16. júna 2008 okresný súd na návrh sťažovateľa exekúciu   zastavil   a   žiadnemu   z   účastníkov   nepriznal   právo   na   náhradu   trov   konania. Sťažovateľ   aj   oprávnení   podali   proti   uzneseniu   okresného   súdu   odvolanie.   V   rámci odvolacieho konania krajský súd napadnuté uznesenie zrušil a vec vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie.

Uznesením   okresného   súdu   č.   k.   13   Er   19/2006-224   z   10.   februára   2009   bola exekúcia na vymoženie bežného výživného na maloletého M. D. počnúc mesiacom jún 2005 a výživného na toho času plnoletú S. D. za obdobie jún 2005 až apríl 2006 zastavená a nikomu   z   účastníkov   nebolo   priznané   právo   na   náhradu   trov   konania.   Sťažovateľ   bol zaviazaný zaplatiť súdnemu exekútorovi odmenu a náhradu hotových výdavkov v sume 58,42 €. Návrh zákonnej zástupkyne oprávnených na uloženie pokuty sťažovateľovi a jeho právnemu zástupcovi okresný súd zamietol.

Proti   výroku   o   zastavení   exekúcie   podal   odvolanie   oprávnený   maloletý   M.   D. zastúpený zákonnou zástupkyňou. Sťažovateľ podal odvolanie proti výroku, ktorým mu bola   uložená   povinnosť   zaplatiť   súdnemu   exekútorovi   odmenu   a   náhradu   hotových výdavkov v sume 58,42 €, ako aj proti výroku o nepriznaní náhrady trov konania.

Uznesením krajského súdu č. k. 8 CoE 3/2010-386 z 30. júna 2010 bolo uznesenie okresného súdu potvrdené.

Sťažovateľ v sťažnosti rozsiahlo argumentuje a zdôvodňuje, prečo malo podľa jeho názoru dôjsť k zastaveniu exekúcie už skôr, a to z úradnej moci (neúčinnosť exekučného titulu rozsudku okresného súdu sp. zn. 8 C 38/1999 zo 4. novembra 1999), pričom v tejto súvislosti poukazuje na § 57 ods. 1 písm. b) a § 57 ods. 4 Exekučného poriadku. Sťažovateľ tvrdí, že «Okresný súd v Nových Zámkoch tak porušil ustanovenia Exekučného poriadku ako i zásadu „iura novit curia“ a negarantoval právo sťažovateľa na súdnu a inú právnu ochranu podľa 2 hlavy, 7 oddielu Ústavy SR pretože mal, v zmysle ustanovenia § 57 ods. 1 písm.   b)   Exekučného   poriadku,   exekučné   konanie   zastaviť   ex   officio   teda   z   úradnej povinnosti. Okresný súd v Nových Zámkoch to však po celý čas trvania exekučného konania č. EX 215/2005 neurobil. Protiprávny a nezákonný stav tak trvá už viac ako 5 rokov a to i napriek niekoľkonásobným sťažnostiam povinného.».

Podľa názoru sťažovateľa výpočet odmeny a náhrady hotových výdavkov súdneho exekútora   v sume   58,42   €   nie   je   v   súlade   s   vyhláškou   č.   288/1995   Z.   z.   o   odmenách a náhradách súdnych exekútorov (ďalej len „vyhláška č. 288/1995 Z. z.“). V tejto súvislosti sťažovateľa uvádza, že „Nie je nám tak isto známe, z akého dôvodu použil exekučný súd pri výpočte trov exekučného konania vyhlášku č. 288/1995 Z. z. účinnú od 30. 4. 2008, keďže návrh na vykonanie exekúcie bol podaný dňa 20. 12. 2005 a teda exekučný súd mal použiť vyhlášku č. 288/1995 Z. z. účinnú od 30. 6. 2006. Súdny exekútor, v rozpore s § 14 ods. 2 vyhlášky   č.   288/1995   Z.   z.,   nezaslal   exekučnému   súdu   časovú   špecifikáciu   jednotlivých úkonov exekučnej činnosti a tak exekučný súd nemohol rozhodnúť vo veci v zmysle zákona, t. j. nemohol posúdiť časové hľadisko vykonaných úkonov v exekučnom konaní...

Vzhľadom na tú skutočnosť, že súdny exekútor nepredložil exekučnému súdu časovú špecifikáciu   trvania   jednotlivých   úkonov   exekučnej   činnosti,   je   možné   považovať   tak rozhodnutie Okresného súdu v Nových Zámkoch ako i rozhodnutie Krajského súdu v Nitre za arbitrárne.“. Sťažovateľ tiež tvrdí, že súdnemu exekútorovi nepatrí odmena za úkon „vypracovanie schválenie odmeny“.

Na základe argumentácie uvedenej v sťažnosti sťažovateľ žiada, aby ústavný súd o nej nálezom takto rozhodol:

„1. Základné právo sťažovateľa Mgr. P. D., trvale bytom K. na súdnu a inú právnu ochranu   právoplatným   rozhodnutím   Okresného   súdu   v   Nových   Zámkoch   č.   k.:   13 Er/19/2006-224 zo dňa 10. 2. 2009 v spojení s uznesením Krajského súdu v Nitre č. k.: 8 CoE/3/2010-386 zo dňa 30. 6. 2010 porušené bolo.

2. Uznesenie Krajského súdu v Nitre č. k.: 8 CoE/3/2010-386, zo dňa 30. 6. 2010 sa v časti   povinnosti   uhradiť   trovy   súdneho   exekútora   zrušuje   a   vec   sa   vracia   na   ďalšie konanie.

3. Sťažovateľovi Mgr. P. D., trvale bytom K. sa priznáva primerané zadosťučinenie v sume 4000 €, ktoré je Krajský súd v Nitre povinný vyplatiť do dvoch mesiacov odo dňa právoplatnosti nálezu.

4. Krajský súd v Nitre je povinný zaplatiť sťažovateľovi Mgr. P. D., trvale bytom K. náhradu trov právneho zastúpenia v celkovej výške 125,40 € (za dva úkony právnej pomoci á 55,49 € plus 2 x režijný paušál á 7,21 €) na účet advokáta, JUDr. P. L., vedený v... do 15 dní od právoplatnosti nálezu.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc, návrhy, ktoré   nemajú zákonom   predpísané náležitosti,   neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Ústavný súd pri predbežnom prerokovaní považoval za potrebné poukázať na tieto skutočnosti vyplývajúce zo sťažnosti:

1. Odvolanie sťažovateľa proti uzneseniu okresného súdu č. k. 13 Er 19/2006-224 z 10.   februára   2009   smerovalo   proti   výroku   o uložení   povinnosti   zaplatiť   súdnemu exekútorovi   odmenu   a   náhradu   hotových   výdavkov   v   sume   58,42   €   a   proti   výroku o nepriznaní náhrady trov konania. Proti výroku o zastavení exekúcie sťažovateľ odvolanie nepodal, čo ani neprichádzalo do úvahy, keďže táto časť označeného uznesenia bola v jeho prospech (týmto výrokom sa vyhovelo jeho návrhu, pozn.). Sťažovateľ síce podal odvolanie „Proti   celému   odôvodneniu   tohto   uznesenia“, avšak   odvolanie   len   proti   dôvodom rozhodnutia podľa § 222 ods. 4 Občianskeho súdneho poriadku prípustné nie je.

2.   Najrozsiahlešia   časť   argumentácie   sťažovateľa   sa   týka   samotného   rozhodnutia súdu o zastavení exekúcie, resp. odôvodnenia jeho tvrdenia, že k zastaveniu exekúcie malo dôjsť už skôr, a to z úradnej moci (neúčinnosť exekučného titulu rozsudku okresného súdu sp. zn. 8 C 38/1999 zo 4. novembra 1999).

3. Ostatné námietky sťažovateľa sa týkajú tej časti označeného uznesenia okresného súdu, ktorým mu bola uložená povinnosť zaplatiť súdnemu exekútorovi odmenu a náhradu hotových výdavkov v sume 58,42 €. Napokon to potvrdzuje aj sťažovateľom navrhovaný petit,   v ktorom   sa   domáha   zrušenia   uznesenia   krajského   súdu   č. k.   8   CoE   3/2010-386 z 30. júna   2010   len   v   tej   časti,   ktorou   bol   potvrdený   výrok   uznesenia   okresného   súdu č. k. 13   Er   19/2006-224   z   10.   februára   2009   o „povinnosti   uhradiť   trovy   súdneho exekútora“.

4.   Žiadna   námietka   sťažovateľa   sa   netýka   bodu   2   výroku   označeného   uznesenia okresného   súdu   („Žiadny   z   účastníkov   nemá   na   náhradu   trov   právo“,   pozn.),   t.   j. rozhodnutia o náhrade trov konania medzi účastníkmi.

Z uvedeného možno usúdiť, že podľa sťažovateľa došlo k porušeniu jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy tým, že bol označeným uznesením okresného   súdu   zaviazaný   zaplatiť   súdnemu   exekútorovi   odmenu   a   náhradu   hotových výdavkov v sume 58,42 €, čo krajský súd uznesením č. k. 8 CoE 3/2010-386 z 30. júna 2010 potvrdil. Vzhľadom na to sa ústavný súd sústredil pri predbežnom prerokovaní na tie námietky   sťažovateľa,   prostredníctvom   ktorých   spochybňuje   ústavnosť   namietaného uznesenia krajského súdu v tej časti, ktorou potvrdil uznesenie okresného súdu o uložení povinnosti zaplatiť súdnemu exekútorovi odmenu a náhradu hotových výdavkov v sume 58,42 €.

Vo vzťahu k časti rozhodnutí okresného súdu a krajského súdu týkajúcich sa uloženia povinnosti zaplatiť súdnemu exekútorovi odmenu a náhradu hotových výdavkov sťažovateľ v sťažnosti uplatnil tri námietky:

a) nesprávnosť použitia vyhlášky č. 288/1995 Z. z. (jej použitie v nesprávnom znení),

b) rozhodovanie okresného súdu (potvrdené krajským súdom) o odmene a náhrade hotových výdavkov súdneho exekútora bez toho, aby mal k dispozícii časovú špecifikáciu trvania jednotlivých úkonov,

c)   nedôvodnosť   priznania   odmeny   súdnemu   exekútorovi   za   úkon „vypracovanie schválenie odmeny“.

Na   účely   predbežného   prerokovania   sťažnosti   si   ústavný   súd   vyžiadal   spisovú dokumentáciu z okresného súdu, z ktorej zistil, že žiadnu z námietok týkajúcich sa uloženia povinnosti   zaplatiť   súdnemu   exekútorovi   odmenu   a   náhradu   hotových   výdavkov uplatnených   v sťažnosti   adresovanej   ústavnému   súdu   sťažovateľ   neuplatnil   vo   svojom odvolaní proti uzneseniu okresného súdu č. k. 13 Er 19/2006-224 z 10. februára 2009 (pozri č. l. 237 súdneho spisu „Čo sa týka vyčíslených trov exekúcie zo strany exekútora JUDr. E. V...“, pozn.).

Sťažovateľ v príslušnej časti odvolania najmä uvádza, že „Spochybňujem vyčíslené trovy exekúcie zo strany súdneho exekútora JUDr. E. V...

-   ktoré vôbec   nekorešponduje a   je   v rozpore   vyčíslenými trovami konania,   resp. predbežnými trovami exekúcie a ktoré sú uvedené v Upovedomení o začatí exekúcie č. p.: EX 215/2005 zo dňa 23. 1. 2006 vo výške 21.000,- Sk, čo predpokladám, že by mali byť minimálne trovy exekúcie.

- ktoré vôbec nekorešponduje s vyčíslenými trovami konania, uvedenými vo výzve na doplatenie zo dňa 19. 2. 2008 vo výške 1.918,-Sk.“.

V nadväznosti   na   uvedené   zistenie   ústavný   súd   konštatuje,   že   tak   zo   záhlavia uznesenia okresného súdu č. k. 13 Er 19/2006-224 z 10. februára 2009, ako aj zo záhlavia uznesenia krajského súdu č. k. 8 CoE 3/2010-386 z 30. júna 2010 vyplýva, že sťažovateľ bol v exekučnom konaní zastúpený advokátom.

Po oboznámení sa   s obsahom odvolania sťažovateľa   proti označenému uzneseniu okresného súdu doručeného okresnému súdu 3. marca 2009 ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti posudzoval, či meritórnemu preskúmaniu námietok sťažovateľa proti napadnutému   uzneseniu   krajského   súdu   nebráni   nedostatok   jeho   právomoci.   Vychádzal pritom zo skutočnosti, že jeho právomoc rozhodovať o sťažnostiach podľa čl. 127 ods. 1 ústavy je založená na princípe subsidiarity.

Z konštantnej judikatúry ústavného súdu vyplýva aj právny názor, podľa ktorého princíp subsidiarity právomoci ústavného súdu   je ústavným príkazom pre každú osobu. Preto každý, kto namieta porušenie svojho základného práva, musí rešpektovať postupnosť tejto ochrany a predtým, ako podá sťažnosť ústavnému súdu, musí požiadať o ochranu ten orgán   verejnej   moci,   ktorého   kompetencia   predchádza   právomoci   ústavného   súdu (IV. ÚS 128/04).

Z   princípu   subsidiarity   právomoci   ústavného   súdu   možno   vyvodiť   aj   povinnosť sťažovateľov efektívne uplatniť v konaní pred všeobecnými súdmi alebo v konaní pred iným orgánom verejnej moci každú námietku na ochranu svojich základných práv, t. j. povinnosť uplatniť ju (pokiaľ je to možné) ešte pred podaním sťažnosti ústavnému súdu. Ústavný súd v tejto súvislosti poukazuje na svoj právny názor, podľa ktorého v prípade, ak sťažovateľ   v   rámci   ochrany   svojich   základných   práv   a   slobôd   uplatní   v   konaní   pred ústavným   súdom   argumentáciu,   ktorú   mohol   predniesť,   ale nepredniesol   v   konaní pred všeobecnými   súdmi,   ústavný   súd   na   jej   posúdenie   nemá   právomoc   (III.   ÚS   135/03, III. ÚS 201/04,   IV.   ÚS   266/08).   Obdobne   vo   veci   vedenej   pod   sp.   zn.   IV.   ÚS   284/08 uviedol, že „ak sťažovateľ uplatní určitú námietku až v konaní pred ústavným súdom, hoci ju mohol predtým uplatniť v konaní pred iným orgánom verejnej moci, nemožno uznať, že splnil podmienky na vyčerpanie všetkých právnych prostriedkov nápravy v zmysle § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde (m. m. IV. ÚS 100/07). Z toho vyplýva, že právomoc ústavného   súdu   rozhodnúť   o   určitej   námietke   sťažovateľa   nemožno   založiť   až   jej uplatnením v konaní o sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy v prípade, ak ju sťažovateľ mohol   uplatniť v   napadnutom   konaní, pričom   podľa   platného právneho poriadku   o   nej mohol a aj bol povinný meritórne rozhodnúť iný orgán verejnej moci. Preto, ak takáto situácia nastane, treba podľa názoru ústavného súdu sťažnosť v časti týkajúcej sa takejto námietky odmietnuť z dôvodu nedostatku právomoci ústavného súdu.“. Obdobne vo veci vedenej   pod   sp.   zn.   IV.   ÚS   144/2010   ústavný   súd   uviedol,   že   jeho   právomoc na preskúmanie uznesenia krajského súdu v rozsahu argumentácie nastolenej v sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy je založená „len za predpokladu, že by námietky sťažovateľa uplatnené v sťažnosti ústavného súdu boli v porovnateľnom rozsahu obsiahnuté v opravnom prostriedku   sťažovateľa   proti   prvostupňovému   uzneseniu,   a   tým   by sa   stali   predmetom skúmania krajského súdu a vysporiadania sa s nimi.“.

Z príslušnej   časti   odvolania   sťažovateľa   proti   uzneseniu   okresného   súdu č. k. 13 Er 19/2006-224   z   10.   februára   2009   vyplýva,   že   sťažovateľ   námietky   uvedené v sťažnosti   adresovanej   ústavnému   súdu   neuplatnil   v odvolacom   konaní,   čo   bráni ústavnému súdu, aby ich meritórne prerokoval. Povinnosťou ústavného súdu totiž nie je korigovať nesprávny postup, ktorý sťažovateľ uplatnil pri ochrane svojich práv v konaní pred všeobecnými súdmi.

Na   tomto   základe   ústavný   súd   pri   predbežnom   prerokovaní   dospel   k   záveru,   že sťažnosť   je potrebné podľa   § 25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   odmietnuť z dôvodu nedostatku právomoci, a preto rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku tohto uznesenia.

Nad   rámec odôvodnenia   tohto   rozhodnutia   ústavný   súd   poznamenáva,   že   z   jeho zistení   vyplynulo,   že   zákonná   zástupkyňa   oprávneného   maloletého   M.   D.   podala   proti uzneseniu krajského súdu č. k. 8 CoE 3/2010-386 z 30. júna 2010 dovolanie.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 25. novembra 2010