znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 443/2013-9

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 11. júla 2013 predbežne prerokoval sťažnosť I. K. K., B., vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 36 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 30 a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd v spojení s čl. 12 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, práv podľa čl. 6 ods. 1, čl. 13 a čl. 14 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, podľa čl.   14   a čl.   26   Medzinárodného   paktu   o občianskych   a politických   práv,   podľa   čl.   12 Medzinárodného paktu o hospodárskych, sociálnych a kultúrnych právach, ako aj bližšie neoznačených   práv   vyplývajúcich   zo Všeobecnej   deklarácie   ľudských   práv,   z Dohovoru Medzinárodnej organizácie práce č. 111 o diskriminácii (zamestnaní a povolaní) z 25. júna 1958,   publikovaného   pod   č. 465/1991   Zb.,   a   zákona   č.   365/2004   Z.   z.   o rovnakom zaobchádzaní v niektorých oblastiach a o ochrane pred diskrimináciou a o zmene a doplnení niektorých   zákonov   (antidiskriminačný   zákon)   v znení   neskorších   predpisov   rozsudkom Krajského súdu v Prešove sp. zn. 2 Sd 11/2011 z 5. októbra 2011 a rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 7 So 214/2011 z 13. decembra 2012 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť I. K. K. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bolo 18. marca 2013 doručené podanie I. K. K., B. (ďalej len „sťažovateľ“), označené ako „Návrh na konanie o ústavnej   sťažnosti“. Ústavný   súd   podľa   obsahu   kvalifikoval   podanie   sťažovateľa   ako sťažnosť podľa čl. 127 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 36 a čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 30 a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) v spojení s čl. 12 ods. 1 ústavy,   práv   podľa   čl.   6   ods.   1,   čl.   13   a čl.   14   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“), podľa čl. 14 a čl. 26 Medzinárodného paktu o občianskych   a politických   práv   (ďalej   len   „medzinárodný   pakt“),   podľa   čl.   12 Medzinárodného   paktu   o hospodárskych,   sociálnych   a kultúrnych   právach   (ďalej   len „pakt“), ako aj bližšie neoznačených práv vyplývajúcich zo Všeobecnej deklarácie ľudských práv   (ďalej   len   „deklarácia“),   z Dohovoru   Medzinárodnej   organizácie   práce   č.   111 o diskriminácii (zamestnaní a povolaní) z 25. júna 1958, publikovaného pod č. 465/1991 Zb.   (ďalej   len   „dohovor   MOP“),   a   zákona   č. 365/2004   Z.   z.   o rovnakom   zaobchádzaní v niektorých oblastiach a o ochrane pred diskrimináciou a o zmene a doplnení niektorých zákonov   (antidiskriminačný   zákon)   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len „antidiskriminačný zákon“) rozsudkom Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 2 Sd 11/2011 z 5. októbra 2011 (ďalej aj „napadnutý rozsudok krajského súdu“) a rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 7 So 214/2011 z 13. decembra 2012 (ďalej aj „napadnutý rozsudok najvyššieho súdu“).

Zo sťažnosti a z vyžiadaných napadnutých rozsudkov krajského súdu a najvyššieho súdu   vyplýva, že krajský   súd   v konaní vedenom   pod   sp.   zn.   2 Sd 11/2011   rozhodoval o opravnom prostriedku sťažovateľa proti rozhodnutiu Sociálnej poisťovne, ústredie (ďalej len „Sociálna poisťovňa“), č. 430 904 907 7330 z 9. decembra 2010, ktorým mu bol od 1. januára 2011 zvýšený starobný dôchodok na sumu 380,50 €. Krajský súd rozsudkom sp. zn. 2 Sd 11/2011 z 5. októbra 2011 označené rozhodnutie Sociálnej poisťovne potvrdil. Proti napadnutému rozsudku krajského súdu podal sťažovateľ odvolanie, o ktorom rozhodol najvyšší súd rozsudkom sp. zn. 7 So 214/2011 z 13. decembra 2012 tak, že napadnutý rozsudok krajského súdu potvrdil.

Sťažovateľ v sťažnosti predovšetkým uvádza:«Prvé rozhodnutie Sociálnej poisťovne Bratislava o výške môjho dôchodku znelo na 5286.-   Sk,   čo   v terajšej   novej   mene   znamená   „až“   175,46   EUR,   a to   za   v tomto   čase odpracovaných vyše 42 rokov v štátnych službách!... Preto som sa okamžite odvolal a robil som tak sústavne po dobu 10-tich rokov až doteraz, ale nič som nedocielil, nakoľko súdy všetky moje opravné prostriedky zamietali, že vraj sa odvolávam proti rozhodnutiam SP o zvýšení   dôchodku   a nie   že   bol   od   samého   prvopočiatku   nesprávne   vypočítaný   a teda z nereálneho   základu,   keď   pre   jeho   výpočet   nebol   zohľadnený   právny   inštitút   – pravdepodobný zárobok, ktorý mi nikto po vyhratom súdnom spore ešte v r. 1991 v žiadnej forme nevyplácal!»

Podľa   názoru   sťažovateľa   napadnutý   rozsudok   najvyššieho   súdu   je „zmätočný a nereálny   a kauza   ako   celok   odporuje   nielen   deklarácii   OSN...,   ale   aj   Ústave   SR a Listine... s dôrazom na čl. 39 a 30, ďalej s čl. 12 ods. 1 a v spojení s ich čl. 46 a 36; Eur. Dohovoru s jeho čl. 6, ods. 1...“.

Na základe argumentácie uvedenej v sťažnosti sa sťažovateľ domáha, aby ústavný súd nálezom takto rozhodol:

«1./ Vyslovuje, že základné ľudské, občianske a sociálne práva, ktoré boli predmetom kauzy u sťažovateľa o „dôchodok“ – aj tej vedenej na Krajskom súde v Prešove pod sp. zn. 2 Sd 11/2011 z 5. 10. 11 v spojení s konečným rozsudkom Najvyššieho súdu SR sp. zn. 7 So 214/11   z 13.   12.   12,   boli   u neho   všeobecnými   súdmi   v ním   označených   právnych normách   v tejto   jeho   sťažnosti,   pokiaľ   ide   o diskrimináciu   a neprejednanie   veci v primeranej lehote jednoznačne porušené.

2./   Zrušuje   zmätočný   a nereálny   konečný   rozsudok   Najvyššieho   súdu   SR   sp.   zn. 7 So 214/11 z 13. 12. 12 v spojení s právoplatným rozsudkom Krajského súdu v Prešove sp. zn. 2 Sd 11/2011-30 z 5. 10. 11 a súčasne im vracia uvedené súdne rozhodnutia na nové konanie a ústavné, zákonné a spravodlivé rozhodnutie.

3./ Priznáva I. K. K. spravodlivé finančné zadosťučinenie vo výške 33 tis. EUR..., ktoré je mu povinný sťažovateľom označený porušovateľ jeho práv Najvyšší súd SR zaplatiť najneskôr do 2-och mesiacov od právoplatnosti tohto ústavného nálezu.

4./   Ukladá   Najvyššiemu   súdu SR   uhradiť aj...   trovy tohto súdneho konanie,   a to v lehote 15-tich dní od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o   organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na   ktorých prerokovanie   nemá   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený. Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

Sťažovateľ namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 36 a čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 30 a čl. 36 ods. 1 listiny v spojení s čl. 12 ods. 1 ústavy, práv podľa čl. 6 ods. 1, čl. 13 a čl. 14 dohovoru, podľa čl. 14 a čl. 26 medzinárodného paktu, podľa čl. 12 paktu, ako   aj   bližšie   neoznačených   práv   vyplývajúcich   z   deklarácie,   z dohovoru   MOP a antidiskriminačného   zákona   napadnutým   rozsudkom   krajského   súdu   a napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu, ktoré sú podľa jeho názoru zmätočné a diskriminačné.

II.1 K namietanému porušeniu   základných práv podľa čl. 36 a čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 30 a čl. 36 ods. 1 listiny v spojení s čl. 12 ods. 1 ústavy, práv podľa čl. 6 ods. 1, čl. 13 a čl. 14 dohovoru, podľa čl. 14 a čl. 26 medzinárodného paktu, podľa čl. 12 paktu, ako aj bližšie neoznačených práv vyplývajúcich z deklarácie, z dohovoru MOP a antidiskriminačného zákona napadnutým rozsudkom krajského súdu

Z   čl.   127   ods.   1   ústavy   vyplýva,   že   systém   ústavnej   ochrany   základných   práv a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných súdov je ústavou založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.

Z   princípu   subsidiarity,   z   ktorého   vychádza   čl.   127   ods.   1   ústavy,   vyplýva,   že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu základným právam a slobodám je daná iba vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd sa pri uplatňovaní svojej právomoci riadi zásadou, že všeobecné súdy sú ústavou povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť. Preto je právomoc ústavného súdu subsidiárna a uplatní sa až vtedy, ak nie je daná právomoc všeobecných súdov (m. m. IV. ÚS 236/07).

Proti   napadnutému   rozsudku   krajského   súdu   bol   sťažovateľ   oprávnený   podať odvolanie (čo   aj urobil),   o ktorom   bol oprávnený a aj povinný rozhodnúť najvyšší súd. Právomoc najvyššieho súdu rozhodnúť o odvolaní proti napadnutému rozsudku krajského súdu vylučuje právomoc ústavného súdu.

Z uvedeného dôvodu ústavný súd túto časť sťažnosti pri predbežnom prerokovaní odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu nedostatku svojej právomoci.II.2 K namietanému porušeniu   základných práv podľa čl. 36 a čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 30 a čl. 36 ods. 1 listiny v spojení s čl. 12 ods. 1 ústavy, práv podľa čl. 6 ods. 1, čl. 13 a čl. 14 dohovoru, podľa čl. 14 a čl. 26 medzinárodného paktu, podľa čl. 12 paktu, ako aj bližšie neoznačených práv vyplývajúcich z deklarácie, z dohovoru MOP a antidiskriminačného zákona napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu

Zo   sťažnosti   vyplýva   nespokojnosť   sťažovateľa   s napadnutým   rozsudkom najvyššieho   súdu,   ktorý   považuje   za „zmätočný   a nereálny“ a namieta „nesprávnosť výpočtu dôchodku, keďže pri výpočte nebol zohľadnený právny inštitút – pravdepodobný zárobok“.

Z   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   vyplýva,   že   úlohou   ústavného súdu   pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená. V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide vtedy,   keď   namietaným   postupom   alebo   namietaným   rozhodnutím   príslušného   orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím   príslušného   orgánu   verejnej   moci   a   základným   právom   alebo   slobodou, porušenie   ktorých   sa   namietalo,   prípadne   z   iných   dôvodov.   Za   zjavne   neopodstatnenú sťažnosť   preto   možno   považovať takú,   pri   predbežnom   prerokovaní   ktorej   ústavný   súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07).

Ústavný súd vo svojej konštantnej judikatúre zdôrazňuje, že nie je súčasťou systému všeobecných   súdov,   ale podľa   čl.   124   ústavy   je   nezávislým   súdnym   orgánom   ochrany ústavnosti.   Pri   uplatňovaní   tejto   právomoci   ústavný   súd   v zásade   nie   je   oprávnený preskúmavať   a   posudzovať   ani   právne   názory   všeobecného   súdu,   ani   jeho   posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým   prislúcha   interpretácia   a   aplikácia   zákonov.   Úloha   ústavného   súdu   sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou   medzinárodnou   zmluvou   o   ľudských   právach   a   základných   slobodách. Posúdenie veci všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade, ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (m. m. I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 352/06).

V napadnutom rozsudku najvyšší súd predovšetkým uviedol:„Podľa   §   82   ods.   1   zákona   o sociálnom   poistení   dôchodkové   dávky   vyplácané k 1. januáru príslušného kalendárneho roka a dôchodkové dávky priznané od 1. januára do 31.   decembra   príslušného   kalendárneho   roka   sa   zvyšujú   v závislosti   od   priemerného medziročného   rastu   spotrebiteľských   cien   a od   medziročného   rastu   priemernej   mzdy v hospodárstve   Slovenskej   republiky   vykázaných   štatistickým   úradom   za   prvý   polrok kalendárneho   roka,   ktorý   predchádza   príslušnému   kalendárnemu   roku.   Príslušný kalendárny rok je rok, v ktorom sa zvýšenie dôchodkových dávok vykonáva, ak tento zákon neustanovuje inak. Dôchodkové dávky sa zvyšujú od 1. januára príslušného kalendárneho roka   o percento   určené   ako   súčet   jednej   polovice   percenta   medziročného   rastu spotrebiteľských   cien   a jednej   polovice   percenta   medziročného   rastu   priemernej   mzdy v hospodárstve   Slovenskej   republiky   zistených   podľa   odseku   1.   Percento   zvýšenia dôchodkovej   dávky   sa   ustanoví   opatrením,   ktorý   vydá   ministerstvo   podľa   údajov štatistického úradu a vyhlási jeho úplné znenie uverejnením v Zbierke zákonov najneskôr do 31.   októbra   kalendárneho   roka,   ktorý   predchádza   príslušnému   kalendárnemu   roku. Dôchodkové dávky, ktoré sú priznané od 1. januára do 31. decembra príslušného roka, sa zvyšujú odo dňa ich priznania (§ 82 ods. 2 cit. zákona).

Podľa   §   82   ods.   3   cit.   zákona   na   zvýšenie   dôchodkovej   dávky   je   rozhodujúca mesačná suma dôchodkovej dávky vyplývaná ku dňu,   od ktorého sa zvyšuje. Zo spisov vyplýva, že úlohou súdu v tomto konaní bolo postupom podľa ustanovení tretej hlavy piatej časti   Občianskeho   súdneho   poriadku   preskúmať   zákonnosť   rozhodnutia   odporkyne o zvýšení starobného dôchodku navrhovateľovi podľa § 82 zákona o sociálnom poistení. Dostatočne bolo preukázané, že odporkyňa preskúmavaným rozhodnutím zvýšila starobný dôchodok navrhovateľa na základe Opatrenia Ministerstva práce, sociálnych vecí a rodiny Slovenskej republiky z 19. októbra 2010, vyhlásené pod číslom 404/2010 zbierky zákonov, ktorým sa ustanovuje percento zvýšenia dôchodkovej dávky v roku 2011. Týmto opatrením sa dôchodkové dávky v roku 2011 zvyšujú o 1,8 %. Odporkyňa v súlade s vyššie uvedeným opatrením Ministerstva práce, sociálnych vecí a rodiny Slovenskej republiky podľa § 82 zákona   o sociálnom   poistení   zvýšila   navrhovateľovi   starobný   dôchodok,   preto   jej rozhodnutie zodpovedá zákonu.

Vzhľadom na skutočnosť, že predmetom preskúmania bolo len rozhodnutie o zvýšení starobného dôchodku podľa § 82 zákona o sociálnom poistení, nemal súd právny podklad pre   preskúmanie   zákonnosti   výpočtu   výšky   starobného   dôchodku.   Z uvedeného   dôvodu odvolací   súd   sa   stotožnil   s názorom   súdu   prvého   stupňa,   že   namietané   skutočnosti o nezákonnosti   výpočtu   výšky   starobného   dôchodku   v danom   prípade   nemajú   vplyv   na zákonnosť   preskúmavaného   rozhodnutia.   Odvolací   súd   rovnako   ako   súd   prvého   stupňa nezistil nezákonnosť preskúmaného rozhodnutia odporkyne, a preto rozsudok podľa § 219 ods. 1 OSP ako vecne správny potvrdil.“

Podstatou námietok sťažovateľa proti napadnutému rozsudku najvyššieho súdu (ako aj napadnutému rozsudku krajského súdu) je tvrdenie o nesprávnosti výpočtu starobného dôchodku   a   nezohľadnenie   tzv.   pravdepodobného   zárobku   do   vymeriavacieho   základu na určenie jeho výšky. Z napadnutých rozsudkov krajského súdu a najvyššieho súdu ale vyplýva, že predmetom konania vedeného najvyšším súdom pod sp. zn. 7 So 214/2011 nebolo preskúmanie zákonnosti rozhodnutia Sociálnej poisťovne o určení výšky starobného dôchodku sťažovateľa, ale jej rozhodnutie o zvýšení jeho starobného dôchodku podľa § 82 zákona č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení v znení neskorších predpisov. Vzhľadom na túto skutočnosť je argumentácia sťažovateľa zameraná na nesprávnosť výšky starobného dôchodku   z   hľadiska   predmetu   konania   vedeného   najvyšším   súdom   pod   sp.   zn. 7 So 214/2011, a teda aj vo vzťahu k jeho rozsudku z 13. decembra 2012 zjavne nedôvodná.

Vychádzajúc z citovanej časti napadnutého rozsudku, ústavný súd zastáva názor, že najvyšší   súd   ústavne   akceptovateľným   spôsobom   odôvodnil   svoje   rozhodnutie,   ktorým potvrdil ako vecne správny napadnutý rozsudok krajského súdu. Ústavný súd sa stotožňuje aj s právnym záverom najvyššieho súdu, v zmysle ktorého námietky sťažovateľa vyjadrené v jeho odvolaní (a opakované v sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy) neboli spôsobilé vzhľadom   na   predmet   konania   ovplyvniť   zákonnosť   rozhodnutia   Sociálnej   poisťovne o zvýšení jeho starobného dôchodku.

Ústavný súd v súvislosti s predbežným prerokovaním sťažnosti navyše považuje za potrebné   poukázať   na   povahu   a špecifiká   správneho   súdnictva   podľa   piatej   časti Občianskeho   súdneho   poriadku,   ktorého   úlohou   nie   je   nahradzovať   činnosť   orgánov verejnej   správy,   ale   len   preskúmať   zákonnosť   rozhodnutí   a postupov   orgánov   verejnej správy (§ 244 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku), teda preskúmať to, či kompetentné orgány   pri   riešení   konkrétnych   otázok   vymedzených   v návrhu   rešpektovali   príslušné hmotno-právne a procesno-právne predpisy. Preto treba vziať do úvahy, že správny súd nie je   súdom   skutkovým,   ale   je   súdom,   ktorý   posudzuje   iba   právne   otázky   napadnutého rozhodnutia a postup orgánov verejnej správy, teda orgánov inej ako súdnej sústavy (m. m. IV. ÚS 596/2012).

Za   týchto   okolností   neexistuje   medzi   napadnutým   rozsudkom   najvyššieho   súdu a obsahom práv označených sťažovateľom taká príčinná súvislosť, ktorá by po prípadnom prijatí tejto časti sťažnosti na ďalšie konanie signalizovala reálnu možnosť vysloviť ich porušenie.   Ústavný   súd   preto   túto   časť   sťažnosti   odmietol   podľa   §   25   ods.   2   zákona o ústavnom súde z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku bolo bez právneho dôvodu, aby sa ústavný súd zaoberal ďalšími návrhmi sťažovateľa uplatnenými v sťažnosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 11. júla 2013