znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 443/2011-10

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 19. októbra 2011 predbežne prerokoval sťažnosť Ing. I. B., M., a Ing. E. T., P., zastúpených advokátom JUDr. L. L., P., vo veci namietaného porušenia ich základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods.   1 Dohovoru o ochrane ľudských   práv a základných slobôd postupom Krajského súdu v Prešove v konaní vedenom pod sp. zn. 11 Co 43, 44/2010 a jeho rozsudkom zo 4. novembra 2010 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Ing. I. B. a Ing. E. T. o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 21. februára 2011   doručená   sťažnosť   Ing.   I.   B.,   M.,   a   Ing.   E.   T.,   P.   (ďalej   len   „sťažovateľky“), zastúpených advokátom JUDr. L. L., P., ktorou namietajú porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn.

11 Co 43, 44/2010 a jeho rozsudkom zo 4. novembra 2010.

Z obsahu sťažnosti vyplýva, že sťažovateľky sa v konaní vedenom Okresným súdom Prešov (ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn. 12 C 53/2002 domáhali proti žalovaným B. H. a jej teraz už nebohému manželovi Z. H. vypratania pivníc v rodinnom dome súp. č. 2797, stojacom na parcele č. 4944/1 zapísanom na LV č. 90 v katastrálnom území P.

Sťažovateľky   v sťažnosti   okrem   iného   uviedli,   že „celý   právny   problém   spočíva v tom, že pôvodný rodinný dom vlastnila naša stará mama – p. M. G... Počas jej života a života jej manžela bola k pôvodnému rodinnému domu pristavená prístavba. Po realizácii prístavby urobila p. M. G. dve zmluvy, obidve 21. 10. 1964, pričom jednou z nich odpredala našej matke pozemky i rodinný dom a druhou zmluvou odpredala žalovanej a jej manželovi pozemky, na ktorých bola postavená prístavby, s vyjadrením, že na prístavbu dala súhlas a že prístavba je vlastníctvom H.

Naša matka sa stala výlučnou vlastníčkou jedinej nehnuteľnosti, ktorá mala v tom čase samostatné súpisné číslo. Bol jej predaný dom, dvor a parcela podľa čísel označených v zmluve. Táto zmluva bola zaregistrovaná vtedajším Štátnym notárstvom v Prešove dňa 27. 10. 1964, teda v čase, keď bola prístavba už dávno ukončená a bola súčasťou domu. Zmluva žalovanej bola registrovaná len v časti týkajúcej sa prevodu pozemkov a nie v časti týkajúcej sa vlastníctva prístavby.

V rámci prístavby bola pôvodná nehnuteľnosť zmenená zásadným spôsobom tak, že vpredu bol urobený osobitný vstup, tzv. veranda, sociálne zariadenie, bez ktorých nie je možný vstup do tých častí domu, ktoré užívala naša matka. Zo zadnej strany bola urobená navyše jedna pivnica a miestnosti, v ktorých býva žalovaná. V prípade, že by sa zásadným spôsobom oddelila prístavba presne v rozsahu, v akom bola vybudovaná, jednoznačne by došlo k znehodnoteniu pôvodného domu a nebolo by možné doň vôbec vstúpiť, pretože veranda,   pod   ktorou   sa   nachádza   aj   sporná   pivnica   č.   1,   boli   vynútenými   stavbami zameranými na to, aby sa dala užívať tá časť tedajšej stavby, ktorá bola pôvodne starým domom.“.

Ďalej sťažovateľky   uviedli,   že „v konaní   sme vychádzali   z   toho,   že naša   matka zákonne odkúpila rodinný dom aj s prístavbou. Prístavba bola súčasťou hlavnej veci, čo vyplýva aj z toho, že v prípade jej oddelenia by bola hlavná vec zásadne znehodnotená a vôbec by sa nedala užíva, lebo by do nej nebol možný vstup.

To, že veranda a pivnica pod ňou sú vynútenými stavbami potrebnými na vstup do starej časti domu je zrejmé aj zo znaleckého posudku znalca Ing. V.“.

Podľa   tvrdenia   sťažovateliek „ak   naša   matka   odkúpila   hlavnú   vec,   nemohli   sa žalovaná s jej nebohým manželom stať vlastníkmi prístavby napriek tomu, že prístavbu financovali. Jednoducho investovali do cudzej veci. Vlastníkom prístavby sa stala p. G. a celý rodinný dom aj s prístavbou predala našej matke.   Taký je existujúci právny stav. Žalovaná   nemohla   vydržať   vlastnícke   právo   k   cudzej   veci,   ani   vlastnícke   právo k prístavbe.“.

Okresný súd rozsudkom sp. zn. 12 C 53/2002 z 30. apríla 2010 žalobu sťažovateliek zamietol. Podľa súdu prvého stupňa „... oddelením prístavby by nedošlo k znehodnoteniu domu, lebo znehodnotený by bol len vstup do domu“.

Proti   rozsudku   súdu   prvého   stupňa   podali   sťažovateľky   odvolanie.   Krajský   súd namietaným rozsudkom o odvolaní sťažovateliek rozhodol tak, že prvostupňový rozsudok ako vecne správny v merite veci potvrdil (prvý výrok namietaného rozsudku krajského súdu).

Podľa sťažovateliek rozhodnutia okresného súdu a krajského súdu mali za následok to, že „žalovaná sa cíti byť výlučnou vlastníčkou celej prístavby, teda aj vstupu do nášho domu cez verandu a pivnice č. 1 pod verandou a začína nás to obmedzovať v užívaní tejto časti. Náš záujem vysporiadať veci smeroval k tomu, že ak by sa uznalo naše vlastnícke právo k domu s prístavbou, mali sme záujem na usporiadaní vzťahov a rozdelení tohto domu po hranici našich pozemkov, na ktorých sa nachádza pôvodný dom a časť prístavby. Vychádzali sme z toho, že časť prístavby, a to veranda a pivnica č. 1, ktorá sa nachádza pod ňou by pripadla nám a zvyšok domu by sme previedli darovacou zmluvou na žalovanú, lebo sa domnievame, že právny stav je naozaj taký, že sme vlastníkmi celej veci, teda rodinného domu aj s prístavbou. My uznávame, že H. investovali do prístavby a preto by morálne mali mať tú časť prístavby ktorá stojí na ich pozemku. Právne je však situácia iná a súdy podľa nášho názoru svojvoľne a v rozpore a zjavnom nesúlade s vykonanými dôkazmi vo veci nezákonne rozhodli.“.

Sťažovateľky sa nestotožňujú so závermi krajského súdu uvedenými v odôvodnení jeho rozsudku   sp.   zn. 11   Co   43,   44/2010 zo   4.   novembra   2010,   najmä s tvrdením,   že „prístavba   sa   dá   oddeliť   od   hlavnej   veci   bez   toho,   aby   sa   zásadným   spôsobom neznehodnotila“.

Podstata   námietok   sťažovateliek   spočíva   v   tom,   že   považujú   za   nepravdivé a odporujúce logike stanovisko súdov, že „prístavba je vlastne samostatnou vecou“.

Podľa názoru sťažovateliek postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 11 Co 43, 44/2010 a jeho rozsudkom zo 4. novembra 2010, ktorým potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa sp. zn. 12 C 53/2002 z 30. apríla 2010, došlo k porušeniu ich základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Na základe uvedeného sťažovateľky žiadajú, aby ústavný súd prijal ich sťažnosť na ďalšie konanie a následne nálezom takto rozhodol:

„Krajský súd v Prešove v konaní vedenom pod sp. zn. 11 Co 43, 44/2010 porušil základné právo sťažovateliek na súdnu ochranu podľa článku 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a základné právo na spravodlivé súdne konanie podľa článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

2. Rozsudok Krajského súdu v Prešove zo dňa 4. 11. 2010, č. k. 11 Co 43, 44/2010- 259, sa zrušuje a vec sa mu vracia na ďalšie konanie.

3.   Krajský   súd   v   Prešove   je   povinný   nahradiť   sťažovateľkám   trovy   právneho zastúpenia 314,18 € na účet ich právneho zástupcu JUDr. L. L. do 1 mesiaca od doručenia tohto nálezu.“

II.

Podľa čl. 127 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd,   alebo ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy,   ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   ktorých   prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc, návrhy, ktoré   nemajú zákonom   predpísané náležitosti,   neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Z   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   vyplýva,   že   úlohou   ústavného súdu   pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená. V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide vtedy,   keď   namietaným   postupom   alebo   namietaným   rozhodnutím   príslušného   orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označili sťažovateľky, a to   buď pre nedostatok   príčinnej   súvislosti   medzi   označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie   ktorých   sa   namietalo,   prípadne   z   iných   dôvodov.   Za   zjavne   neopodstatnenú sťažnosť   preto   možno   považovať takú,   pri   predbežnom   prerokovaní   ktorej   ústavný   súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07).

Ústavný súd vo svojej konštantnej judikatúre poukazuje na to, že nie je súčasťou systému   všeobecných   súdov,   ale   podľa   čl.   124   ústavy   je   nezávislým   súdnym   orgánom ochrany ústavnosti. Z ústavného postavenia ústavného súdu vyplýva, že jeho úlohou pri rozhodovaní o sťažnostiach podľa čl. 127 ods. 1 ústavy nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje   na kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   a   aplikácie   s   ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách (napr.   I.   ÚS   19/02,   I.   ÚS   27/04,   I.   ÚS   74/05).   Právomoc   ústavného   súdu   konať a rozhodovať   podľa   čl.   127   ods.   1   ústavy   o   namietaných   porušeniach   ústavou   alebo príslušnou   medzinárodnou   zmluvou   garantovaných   práv   a   slobôd   je   určená   princípom subsidiarity, v zmysle ktorého ústavný súd o namietaných zásahoch rozhoduje len v prípade, ak je vylúčená   právomoc všeobecných   súdov,   alebo v   prípade,   že účinky   výkonu tejto právomoci   všeobecným   súdom   nie sú   zlučiteľné   so   súvisiacou   ústavnou   úpravou   alebo úpravou v príslušnej medzinárodnej zmluve.

Z toho vyplýva, že ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne   názory   všeobecného   súdu,   ktoré   ho   pri   výklade   a   uplatňovaní   zákonov   viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Skutkové   a   právne   závery   všeobecného   súdu   môžu   byť predmetom   kontroly   zo   strany ústavného súdu len vtedy, ak by ním vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III.   ÚS   180/02).   O svojvôli pri výklade alebo aplikácii   právneho predpisu   všeobecným súdom by bolo možné uvažovať vtedy, ak by sa jeho názor natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení tohto právneho predpisu, že by zásadne poprel ich účel a význam (napr. I. ÚS 115/02, I. ÚS 176/03).

Podľa   konštantnej   judikatúry   ústavného   súdu   základné   právo   na   súdnu   ochranu a právo na spravodlivé súdne konanie zaručuje každému právo na prístup k súdu, ako aj konkrétne procesné garancie v konaní pred ním (I. ÚS 26/94). Ochrany základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru sa možno domáhať v medziach a za podmienok ustanovených vykonávacími zákonmi (napr. III. ÚS 124/04).

Ústavou zaručené základné právo na súdnu ochranu vyplývajúce z čl. 46 ods.   1 ústavy   a   tiež   aj   právo   na   spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru neznamenajú právo na úspech v konaní pred všeobecným súdom a nemožno ich účelovo chápať   tak,   že   ich   naplnením   je   len   víťazstvo   v   takomto   spore   (II.   ÚS   21/02, IV. ÚS 277/05).

Ústavný súd konštatuje, že podstatou námietok sťažovateliek boli tvrdenia o vecnej nesprávnosti   a ústavnej   neakceptovateľnosti   odôvodnenia   prvého   výroku   rozsudku krajského súdu sp. zn. 11 Co 43, 44/2010 zo 4. novembra 2010, ktorým ako odvolací súd potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa sp. zn. 12 C 53/2002 z 30. apríla 2010. Druhým výrokom   označeného   rozsudku   krajský   súd   zrušil   uznesenie   okresného   súdu   sp.   zn. 12 C 53/2002 z 1. februára 2010 a vec mu vrátil na ďalšie konanie; tento výrok namietaného rozsudku však sťažovateľky v sťažnosti nenamietali.

Ústavný súd vychádzajúc z námietok sťažovateliek sa z hľadiska dodržania zásad spravodlivého procesu obsiahnutých v čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru preto pri predbežnom   prerokovaní   sťažnosti   sústredil   na   posúdenie   ústavnej   akceptovateľnosti a udržateľnosti   tej   časti   odôvodnenia   namietaného   rozsudku   krajského   súdu,   ktoré   sa vzťahuje na jeho prvý výrok (v merite veci).

Krajský súd v relevantnej časti odôvodnenia namietaného rozsudku najskôr poukázal na   obsah   odvolaním   napadnutého   rozsudku   okresného   súdu,   ktorým   zamietol   žalobu sťažovateliek,   pričom   okrem   iného   v   ňom   uviedol,   že   súd   prvého   stupňa   na   základe vykonaného dokazovania «vec právne hodnotil v zmysle § 126 ods. 1, 2 OZ, § 118 ods. 1 OZ, § 119, § 120 ods. 1, § 134 ods. 2 OZ..., pričom súd v prvom rade riešil otázku, na základe čoho a ako nadobudli Z. H. a B. H. vlastnícke právo k domu súp. č. 8122 v spojení s tým, či prístavba je samostatnou vecou a či súčasťou pôvodného domu. Z Kúpnej zmluvy uzatvorenej tak dňa 18. 3. 1964, ako aj dňa 21. 10. 1964, konkrétne z bodu 6 vyplýva, že M. G. ako vtedajšia výlučná vlastníčka parciel mpč. 3328/7 a mpč. 1276/8 vedela a súhlasila s tým, že na parc. č. 1276/29 bola postavená „prístavba“ domu. Taktiež vyhlásila, že bola postavená   z   finančných   prostriedkov   Z.   H.   a B.   H.   v   roku   1958   -   1960.   V   bode   7   je konštatované, že prístavba postavená na parc. č. 276/29- dom, je majetkom v polovici Z. H. a v polovici B. H., z čoho vyplýva, že sama M. G. sa necítila byť vlastníčkou predmetnej nehnuteľnosti a táto nehnuteľnosť nebola ani predmetom tejto kúpno-predajnej zmluvy. M. G. predala B. H. iba parc. č. 3328/11. Na druhej strane tieto časové súvislosti odporujú konštatovaniu žalobkýň, že kúpnou zmluvou M. G., ktorou prevádzala nehnuteľnosti ich matke a sestre B. H., bola predmetom predaja aj tzv. „prístavba“. Ide o zmluvy zo dňa 21. 10. 1964, teda uzatvárané v rovnaký deň. Vlastnícke právo možno nadobudnúť rôznymi spôsobmi. Základným rozlíšením je pôvodné nadobudnutie a odvodené nadobudnutie. Súd dospel   k   záveru,   že   Z.   H.   a B.   H.   nadobudli   predmetnú   nehnuteľnosť   stavbu   -   dom, súp. č. 8122 originárne, t. j. vytvorením veci na pozemku patriacom M. G. Zmluvou zo dňa 21. 10. 1964 však M. G. predala B. H. parcelu mpč. 3328/11 vytvorenú geometrickým plánom č. 26-25-206-920-64. Predmetom prevodu nebola parcela č. 1276/29, na ktorej je nehnuteľnosť postavená, avšak zápis o evidencii nehnuteľnosti bol vykonaný v prospech žalovanej aj na túto parcelu a keďže voči tomu nik nenamietal, v súčasnosti je možné konštatovať,   že   túto   nadobudla   do   svojho   vlastníctva   vydržaním.   Niet   pochýb,   že   boli splnené všetky podmienky dané zákonom pre vydržanie. Sama podstata sporu sa však týka stavieb, ktoré nie sú súčasťou pozemku. Čo sa týka aplikácie hmotno-právnych predpisov, v zásade sa otázky vzniku vecných práv spravujú predpismi, ktoré platili v čase ich vzniku, ale ich obsah a zánik podlieha vždy novým predpisom, preto súd posudzoval „prístavbu“ - vec v zmysle ust. § 120 ods. 1 zák. č. 40/1964 Zb., i keď stavba vznikla za účinnosti zák. č. 141/1951 Zb...

Na   námietku   žalobkýň   v   1.   a   2.   rade,   že   predmetné   pivnice   sa   stali   súčasťou rodinného domu žalobkýň, nebolo možné prihliadnuť. Súd mal za preukázané, že v danej veci   ide   o   dve   samostatné   nehnuteľnosti,   pričom   vychádzal   zo   skutkových   zistení,   že nehnuteľnosť stojaca v súčasnosti na parc. č. 4944/1 bola postavená v roku 1938, bola užívaná rodinou M. G., vchod do tohto rodinného domu bol z jej zadnej časti (ktorý pri prestavbe   bol   zrušený).   Nehnuteľnosť   -   stavba,   dom   súp.   č.   2797   nebola   evidovaná   v evidencii nehnuteľností a na LV č. 90, kde je v súčasnosti táto stavba z r. 1938 evidovaná, ako   titul   nadobudnutia   je   uvedená   značka   rozhodnutia   o   pridelení   súpisného a registračného čísla z roku 2000. Ďalšia stavba bola realizovaná Z. H. a B. H., stojaca v súčasnosti na parc. č. 4944/2, v roku 1958 - 1960. Žalovaná žila spolu s rodičmi v tomto dome od roku 1938 a po uzavretí manželstva so Z. H., pri riešení bytovej otázky im rodičia ponúkli,   aby   realizovali   „prístavbu“,   vtedy   bola   nehnuteľnosť   pripojená   aj   na   tzv. inžinierske siete - prívod vody a kanalizácie. Pivnica č. 1 slúžila ako kotolňa a sklad na tuhé palivo a po zavedení plynu ako plynová kotolňa. V nadzemnom podlaží tejto pivnice je riešený   vstup   do   nehnuteľnosti   patriacej   žalobkyniam   v   1.   a   2.   rade   z   hlavnej   ulice. Pôdorysne pivnica č. 1 a súčasne vstup do nehnuteľnosti súp. č. 2797 (ktorý je jediným možným vstupom do nehnuteľnosti patriacej žalobkyniam) stoja na parcele č. 4943, ktorá je vo vlastníctve žalobkýň.

Vykonaným dokazovaním bolo zistené, že predmetná pivnica, ako aj vyššie uvedený vstup,   bol   vybudovaný   zároveň   so   stavbou   domu   súp.   č.   8122   v   rokoch   1958   -   1960. Samotná stavba manželov H. bola od začiatku užívaná samostatne, nezávisle na stavbe hlavnej,   a   ktorú   je   možné   aj   z   hľadiska   stavebno-technického   považovať   za   stavbu samostatnú.   M.   G.   s manželom v čase rokov 1958 - 1960 taktiež realizovali čiastočnú rekonštrukciu pivníc a kúpeľne v časti kuchyne domu postaveného v r. 1938. Elektrická energia bola vedená pre každú rodinu samostatne, boli zavedené samostatné elektromery osadené vo vstupovej časti vyhotovenej pri rekonštrukcii. Oba objekty stavby boli a sú aj v súčasnosti užívané samostatne. Sama žalobkyňa v 1. rade uviedla, že sú reálne rozdelené. V súčasnosti je samostatne zabezpečený prívod vody, ako aj kanalizačná prípojka.

Ďalej súd riešil otázku súčasti veci a konštatoval, že súčasť veci zásadne nemôže byť samostatným predmetom občiansko-právnych vzťahov, takže právne úkony týkajúce sa veci, týkajú sa v celom rozsahu aj jej súčasti. Nehnuteľnosť žalobkýň v 1. a 2. rade a žalovaných v   1.   a   2.   rade   je   však   samostatným   predmetom   občiansko-právnych   vzťahov.   V   tejto súvislosti poukázal súd prvého stupňa na rozhodnutia Najvyššieho súdu Českej republiky, keďže ide o totožnú právnu úpravu platiacu na území Slovenskej republiky, takže závery tam uvedené sú použiteľné aj na danú vec. Ďalej v tejto súvislosti uviedol, že právny inštitút súčasti veci možno z hľadiska právnej teórie charakterizovať ako veci zložené, teda veci, ktoré sú vnútorne štrukturované a tvorené relatívne samostatnými časťami viac, či menej spojenými. Zákon stanovuje samostatnosť veci vo vzťahu k veci inej na dvoch kritériách: 1. na   vzájomnej   sunáležitosti   veci   a   2.   na   miere   jej   oddeliteľnosti.   Prvé   kritérium predstavuje skôr subjektívnu rovinu, pretože to, čo k veci podľa jej povahy prináleží, sa určuje do značnej miery podľa ľudských zvyklostí, skúseností a noriem vzťahujúcich sa ku konkrétnej veci. Miera sunáležitosti sa potom posudzuje prostredníctvom povahy tej veci, ktorá je považovaná za vec tzv. hlavnú. Zákonný text tak dáva touto všeobecnou úpravou priestor k individuálnemu posúdeniu, aké vlastnosti hlavná vec vykazuje, aby odtiaľto bolo možné odvíjať úvahy, či iná, relatívne samostatná vec k nej patrí natoľko neodmysliteľne, že nemôže už byť považovaná za vec odlišnú. Druhé kritérium je viac objektívne a sleduje spojenie veci v zmysle fyzickom. Formulácia nemôže byť oddelená bez toho, žeby sa tým vec znehodnotila, avšak nevylučuje možnosť faktickej separácie veci. Pre definíciu súčasti veci tak potom z tohto pohľadu vyhovujú tie prípady, kedy oddelenie ktorýmkoľvek z uvedených spôsobov znamená pre vec hlavnú ujmu na jej hodnote. Znehodnotením nemusí byť len strata   na   finančnej   hodnote,   ale   aj   funkčné   znehodnotenie.   Inými   slovami   povedané, znehodnotením sa chápe stav, kedy hlavná vec v porovnaní so stavom pred oddelením jej súčasti slúži svojmu účelu menej alebo nemôže slúžiť vôbec. Riešenie otázky vzniku stavby ako samostatnej veci je nutné odvíjať z občiansko-právneho hľadiska, nemožno to zakladať na   existencii   rozhodnutia   z   oblasti   správneho   práva.   Prípadné   pochybenie   správneho orgánu   v   otázke   zámeny   „prístavby“   majúcej   charakter   súčasti   nehnuteľnej   veci   za samostatnú vec, od tohto sa odvíjajúce rozhodnutie s dôsledkami premietnutými i vo vzťahu ku katastru nehnuteľností nepredstavuje právnu skutočnosť, ktorá by mohla mať právny vplyv na vznik stavby z pohľadu občianskeho práva.

Súd prvého stupňa dospel k záveru, že stavba, súp. č. 8122 je samostatnou vecou, ktorá môže mať a aj má samostatný právny osud, ktorej vlastníkmi boli Z. H. a B. H. a v súčasnosti   iba   žalovaná.   Podmienkou,   aby   vec   bola   považovaná   za   súčasť   stavby   je skutočnosť, že jej oddelením od veci hlavnej by bola vec hlavná, v tomto prípade rodinný dom,   znehodnotená.   Nie   je   podstatné,   či   oddelením   dôjde   k   znehodnoteniu   veci oddeľovanej.   V   danom   prípade   o   znehodnotení   ako   takom   pri   oddelení   „prístavby“ nemožno hovoriť, nakoľko úplne znehodnotený pri „prístavbe“ bol iba vstup do domu, schody do zadnej časti pôvodného domu, ktorý bol nahradený z bočnej strany. Pre úplnosť ďalej   súd   uviedol,   že   predmetom   dedičského   konania   po   nebohej   M.   S.   bola   len nehnuteľnosť postavená v roku 1938, stojaca na parcele č. 4944/1. Ak by sa žalobkyne domnievali, že sú vlastníčkami celej nehnuteľnosti, pravdepodobne by sa takto aj chovali. Samotné   rodinné   vzťahy   medzi   účastníkmi   sú   narušené,   obe   strany   majú   však   právo vykonávať   svoje   vlastnícke   právo   nerušene   a   tak,   aby   nad   mieru   primeranú   pomerom nezasahovali   do   vlastníckych   práv   druhej   strany,   bez   vyvolávania   ďalších   rozporov, nakoľko predsa len ide o úzke prepojenie oboch stavieb, ktorých hodnotu, ak majú záujem užívajúce   osoby   zachovať,   musia   v budúcnosti   riešiť   aj   vzájomne   a   minimálne   ako   iní susedia   či   už   v   bytovom   dome   alebo   susediacich   samostatných   domov.   Súd   mal   za preukázané, aj na základe podaného Znaleckého posudku znalca Ing. R. V. č. 19/2005 zo dňa 17. 4. 2005, že zo stavebno-technického hľadiska pivnica č. 3 patrí žalobkyniam v 1. a 2. rade a pivnica č. 1 žalovanej. Keďže žalovaná v priebehu konania dobrovoľne vypratala pivnicu č. 3, znázornenú v Znaleckom posudku Ing. R. V., súd žalobu v tejto časti zamietol z týchto dôvodov a žalobu v časti vypratania pivnice č. 1, znázornenú v uvedenom Znaleckom posudku zamietol preto, lebo patrí do vlastníctva žalovanej.».

Z citovaného vyplýva, že po oboznámení so súdnym spisom sa krajský súd zaoberal skutkovým základom prerokovávanej veci, jej právnym posúdením a skúmaním, pričom poukázal na § 219 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku (podľa ktorého ak sa odvolací súd v   celom   rozsahu   stotožňuje   s   odôvodnením   napadnutého   rozhodnutia,   môže   sa v odôvodnení   obmedziť   len   na   skonštatovanie   správnosti   dôvodov   napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody)   a   dospel   k záveru,   že «oddelením   tzv.   prístavby   by   nedošlo   k   znehodnoteniu pôvodného rodinného domu, pričom formulácia „nemôže byť oddelená bez toho, aby sa tým vec   znehodnotila“   nevylučuje   možnosť   faktickej   separácie   veci,   naopak,   vlastne v dôsledkoch   ich   oddelenia   vidí   merítko   samostatnosti   veci.   Charakter   oddelenia   zákon nestanovuje,   a teda   nutne   tento pojem musí   zahŕňať   celú škálu   spôsobov   od   priamych zásahov do hmotnej podstaty veci, cez manipuláciu neničiacu podstatu veci až po voľné odňatie   veci.   Definícii   súčasti   veci   potom   z tohto   pohľadu   vyhovujú   tie   prípady.   kedy oddelenie   ktorýmkoľvek   z   uvedených   spôsobov   znamená   pre   vec   hlavnú   ujmu   na   jej hodnote. Súd prvého stupňa správne dospel k záveru, že oddelením tzv. „prístavby“ by nedošlo k znehodnoteniu pôvodného rodinného domu. Z týchto dôvodov záver súdu prvého stupňa o zamietnutí žaloby na vypratanie predmetných pivníc je vecne správny a zákonný.».

Z obsahu sťažnosti vyplýva, že jej podstatou je nesúhlas sťažovateliek so skutkovými zisteniami súdu prvého stupňa (s ktorými sa krajský súd v namietanom rozsudku stotožnil) a predovšetkým právnymi závermi, ktoré z nich všeobecné súdy (okresný súd a krajský súd) vyvodili, teda s interpretáciou a aplikáciou príslušných ustanovení právnych predpisov v ich právnej veci.

Po   preskúmaní   namietaného   rozsudku   krajského   súdu   v   spojení   so   skutkovými a právnymi   závermi   vyjadrenými   v   odôvodnení   rozsudku   okresného   súdu   (sp.   zn. 12 C 53/2002 z 30. apríla 2010) ústavný súd nezistil, že by skutkové zistenia okresného súdu, s ktorými sa krajský súd stotožnil, boli v takom rozpore s vykonaným dokazovaním, ktorý   by   mohol   zakladať   dôvod   na   zásah   ústavného   súdu   do   namietaného   rozsudku krajského   súdu   v   súlade   s   jeho   právomocami   ustanovenými   v   čl.   127   ods.   2   ústavy. Rovnako tak nemožno hodnotiť za arbitrárne, resp. zjavne neodôvodnené ani právne názory krajského súdu vychádzajúce zo skutkových zistení a vyjadrené v jeho rozsudku sp. zn. 11 Co 43, 44/2010 zo 4. novembra 2010, naopak, ide o právne závery, ktoré sú podľa názoru ústavného súdu ústavne akceptovateľným spôsobom zdôvodnené, t. j. tak, ako to vyplýva   z požiadaviek základného práva   na súdnu   ochranu podľa   čl.   46   ods.   1 ústavy a práva   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   (predovšetkým   pokiaľ   ide   o   právne   posúdenie samostatnosti nehnuteľnej veci, jej oddelenia, jej súčasti).

Ústavný súd nezistil, že by namietané rozhodnutie krajského súdu bolo svojvoľné alebo v zjavnom vzájomnom rozpore, či urobené v zrejmom omyle a v nesúlade s platnou právnou úpravou. Ústavný súd v takomto prípade nemá žiaden dôvod a ani oprávnenie na prehodnocovanie záverov tohto súdu. Tvrdenia sťažovateliek zjavne sledujú len dosiahnutie zmeny súdneho rozhodnutia, ktoré skončilo pre nich   nepriaznivým výsledkom, čo   však nemožno spájať s porušením ich základného práva garantovaného ústavou ani porušením práva garantovaného dohovorom. K porušeniu ústavou garantovaných práv totiž nemôže dôjsť takým rozhodnutím príslušného štátneho orgánu, ktorým tento orgán uplatní svoju právomoc v súlade s príslušnými právnymi normami.

Po oboznámení sa s obsahom namietaného rozsudku krajského súdu preto ústavný súd   konštatoval,   že   krajský   súd   konal   v   medziach   svojej   právomoci,   keď   príslušné ustanovenia dotknutých právnych noriem, ktoré boli podstatné pre posúdenie veci, ústavne konformným   spôsobom   interpretoval   a   aplikoval,   pričom   jeho   úvahy   vychádzajú z konkrétnych faktov, sú logické, a preto aj celkom legitímne a právne akceptovateľné.

V   súvislosti   s   prejavom   nespokojnosti   sťažovateliek   s   namietaným   rozsudkom krajského   súdu   ústavný   súd   opätovne   zdôrazňuje,   že   obsahom   základného   práva   podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nie je záruka, že rozhodnutie súdu bude spĺňať očakávania a predstavy účastníka konania. Podstatou je, aby postup súdu bol v súlade so zákonom, aby bol ústavne akceptovateľný a aby jeho rozhodnutie bolo možné kvalifikovať ako zákonné, preskúmateľné a bez znakov arbitrárnosti. V opačnom prípade nemá   ústavný   súd   dôvod   zasahovať   do   postupu   a   rozhodnutí   súdov,   a   tak   vyslovovať porušenia základných práv (obdobne napr. I. ÚS 50/04, III. ÚS 162/05).

Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd konštatoval, že medzi namietaným rozsudkom krajského súdu a základným právom podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právom podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru neexistuje taká príčinná súvislosť, ktorá by signalizovala, že ním mohlo dôjsť k ich porušeniu, a preto pri predbežnom prerokovaní odmietol sťažnosť sťažovateliek podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

Vzhľadom   na   odmietnutie   sťažnosti   sa   už   ústavný   súd   ďalšími   požiadavkami sťažovateliek na ochranu ústavnosti nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 19. októbra 2011