znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 443/2010-12

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 25. novembra 2010   predbežne   prerokoval   sťažnosť   obchodnej   spoločnosti   T.,   a.   s.,   B.,   zastúpenej Advokátskou kanceláriou S., s. r. o., B., konajúcou prostredníctvom konateľa a advokáta JUDr. F. S., vo veci namietaného porušenia jej základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 2 Cob 10/2010 z 29. marca 2010 vo výroku, ktorým potvrdil rozsudok Okresného súdu Košice-okolie sp. zn. 12 Cb 96/2004 z 23. apríla 2009, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť obchodnej spoločnosti T., a. s., o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 2. júla 2010 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti T., a. s., B. (ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej Advokátskou kanceláriou S., s. r. o., B., konajúcou prostredníctvom konateľa a advokáta JUDr. F. S., vo veci namietaného porušenia jej základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 2 Cob 10/2010 z 29. marca 2010 vo výroku, ktorým potvrdil rozsudok Okresného súdu Košice-okolie (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 12 Cb 96/2004 z 23. apríla 2009.

Z   obsahu   sťažnosti   vyplýva,   že   Ľ.   L.   s   miestom   podnikania   B.,   S.   (ďalej   len „žalobkyňa“), sa žalobou z 3. septembra 2004 domáhala od sťažovateľky zaplatenia sumy 22 759,94 € s príslušenstvom, a to «na základe jej domnelého nároku na náhradu škody po úniku   ropy   z ropovodu   „DRUŽBA“   (spôsobený   činnosťou   tretej osoby)   a   kontaminácii pozemku parc. č. 221/1 v katastrálnom území obce B. Tento pozemok žalobkyňa užívala na poľnohospodársku produkciu, ktorá bola v dôsledku znehodnotenia pôdy zničená.».

Okresný   súd   v   právnej   veci   žalobkyne   rozsudkom   sp.   zn.   12   Cb   96/2004 zo 16. februára 2007 žalobu v celom rozsahu zamietol z dôvodu, že „príčinná súvislosť medzi prevádzkovou činnosťou sťažovateľky a vzniknutou škodou nie je objektívne daná“.

Proti   zamietajúcemu   rozsudku   okresného   súdu   podala   žalobkyňa   odvolanie,   na základe   ktorého   krajský   súd   uznesením   sp.   zn.   2   Cob   99/2007   z   27.   novembra   2008 napadnutý prvostupňový rozsudok zrušil a vec vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie. Po opätovnom   prerokovaní   veci   okresný   súd   žalobe   rozsudkom   sp.   zn.   12   Cb   96/2004 z 23. apríla 2009 vyhovel v časti istiny 22 759,94 € a v časti úrokov z omeškania žalobu zamietol.

Tento prvostupňový rozsudok bol po odvolaní sťažovateľky vo vyhovujúcej časti potvrdený rozsudkom krajského súdu sp. zn. 2 Cob 10/2010 z 29. marca 2010.

Ku skutkovým okolnostiam prípadu sťažovateľka uviedla:«Dňa 25. 10. 2002 došlo prevádzkovou činnosťou (výkopové práce) spoločnosti T., a. s.   (pôvodne   T.,   a.   s.),   sídlo:   B.,   k   prerazeniu   ropovodného   potrubia   „DRUŽBA“ v katastrálnom území obce B. V dôsledku narušenia celistvosti ropovodného potrubia unikla do   okolitého   prostredia   ropa,   ktorá   kontaminovala   priľahlé   pozemky   vrátane   pozemku užívaného   žalobkyňou.   Predmetné   výkopové   práce   vykonávala   spoločnosť   T.,   a.   s.   pre generálneho investora stavby s názvom „Výstavba chráničiek a optického kábla v trase TU SPP B. - ES TP S. – K.“, ktorým bola obchodná spoločnosť S., a. s., sídlo: B. (sťažovateľ sa realizácie tejto stavby žiadnym spôsobom nezúčastnil, ani sa na nej inak nepodieľal). V konaní pred súdom prvého stupňa bolo preukázané, že bezprostrednou príčinou vzniku škodnej udalosti boli výkopové práce spoločnosti T., a. s., ktoré nijakým spôsobom nesúviseli s tranzitom ropy cez ropovod vo vlastníctve sťažovateľa a teda nemali pôvod ani nijako nesúviseli s jeho prevádzkovou činnosťou.»

Podľa   sťažovateľky «hoci   Okresný   súd   Košice   -   okolie   v   prvom   meritórnom rozhodnutí   zo   dňa   16.   2.   2007   žalobu   v   celom   rozsahu   zamietol,   a   to   z   dôvodu,   že zodpovednosť za škodu nenesie sťažovateľ, ale spoločnosť T., a. s. (škoda vznikla v dôsledku jej   prevádzkovej   činnosti,   t.   j.   ňou   realizovaných   výkopových   prác),   došlo   zo   strany odvolacieho súdu k neakceptovateľnému korigovaniu právne konformnej interpretácie § 420a ods. 2 písm. a) OZ vykonanej prvostupňovým súdom, Podľa odvolacieho súdu bola zodpovednosť za škodu u sťažovateľa daná na základe citovaného ustanovenia, a to bez ohľadu   na   to,   že   k   jej   vzniku   došlo   prevádzkovou   činnosťou   tretej   osoby,   ktorá   nijako nesúvisela s prevádzkovou činnosťou sťažovateľa.

Odvolací súd tak na základe § 420a ods. 2 písm. a) OZ absurdným spôsobom rozšíril zodpovednosť prevádzkovateľa aj na prípady, keď jeho prevádzková činnosť nie je priamou príčinou vzniku škody (absencia kauzálneho nexu). Prezentovaná svojvoľná interpretácia tohto   zákonného   ustanovenia   vytvorila   neudržateľný   stav,   kedy   sťažovateľ   ako   vlastník a prevádzkovateľ   ropovodu   „DRUŽBA“   de   facto   zodpovedá   za   následky   každej   jednej havárie ropovodu, a to aj v prípade, ak je jej príčinou okolnosť nesúvisiaca, resp. nemajúca povahu v prevádzkovej činnosti sťažovateľa.».

Sťažovateľka zdôrazňuje, že „medzi prevádzkovou činnosťou sťažovateľa a vznikom škody na strane žalobkyne nikdy neexistoval kauzálny nexus - vzťah príčiny a následku. Prevádzkovú povahu   v zmysle   §   420a   ods.   2   písm.   a) OZ   mala   na   strane   sťažovateľa preprava   ropy   ropovodným   potrubím,   ktorá   nespôsobila   škodu   (§   420a   ods.   1   OZ a contrario).“.

V nadväznosti na citované sťažovateľka tvrdí, že „ku vzniku škody totiž pristúpila ďalšia   a jediná   priama   príčina,   a   to   excesná   prevádzková   činnosť   spoločnosti   T.,   a. s. Jedinou   priamou   príčinou   vzniku   škody   tak   bolo   konanie   spoločnosti   T.,   a.   s.,   ktorá vykonávala   protiprávne   výkopové   práce   v   ochrannom   pásme   ropovodného   potrubia sťažovateľa (10 metrov v zmysle § 38c ods. 2 písm. f) zákona č. 70/1998 Z. z.). Toto konanie s prevádzkou sťažovateľa   nijako   nesúviselo;   výkopové   práce boli   bez   akejkoľvek   účasti sťažovateľa vykonávané pre Slovenský plynárenský priemysel, a. s., pričom výkop mal byť vedený   inou   trasou.   Ak   by   táto   spoločnosť   nevykonávala   zakázané   výkopové   práce v ochrannom pásme ropovodného potrubia, škoda by žalobkyni nikdy nevznikla, a to bez ohľadu na prevádzkovanie transportu ropy sťažovateľom. Vznik škodovej udalosti vo forme havarijnej situácie preto nie je možné pričítať prevádzkovej činnosti sťažovateľa, ktorý za túto škodu nenesie zodpovednosť.“.

Sťažovateľka namieta, že „výklad právnej normy aplikovateľnej na prejednávaný prípad (§ 420a ods. 2 písm. a) OZ) bol Okresným súdom Košice-okolie a Krajským súdom v Košiciach   vykonaný   extrémne   nesprávnym   spôsobom   a   arbitrárne.   Konajúce   súdy z citovaného ustanovenia Občianskeho zákonníka abstrahovali, že ako plnohodnotný základ zodpovednosti sťažovateľa za vznik škody postačuje existencia jeho prevádzkovej činnosti, pričom   v   celom   rozsahu   ignorovali,   že   medzi   prevádzkovou   činnosťou   sťažovateľa a vznikom škody nebola nikdy priama príčinná súvislosť...“.

Na podporu uvedených záverov poukazuje sťažovateľka v sťažnosti aj na právne názory   Najvyššieho   súdu   Českej   republiky   (obsiahnuté   v   rozsudkoch   sp.   zn. 25 Cdo 62/2000 z 19. decembra 2001, sp. zn. 25 Cdo 639/2001 z 23. júla 2002, sp. zn. 25 Cdo 2429/2007 z 25. novembra 2009, sp. zn. 25 Cdo 3113/2006 zo 16. septembra 2008) vyjadrené v obdobných veciach.

Podľa   názoru   sťažovateľky   rozsudkom   krajského   súdu   sp.   zn.   2   Cob   10/2010 z 29. marca 2010, ktorým potvrdil v napadnutej časti rozsudok súdu prvého stupňa sp. zn. 12 Cb 96/2004 z 23. apríla 2009, došlo k porušeniu jej základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, „nakoľko   k   vydaniu   rozsudkov,   ktorými   bola   sťažovateľovi   uložená   peňažná povinnosť   došlo   výlučne   na   základe   interpretácie   zákonných   ustanovení   v   extrémnom rozpore s objektívnym právom“.

Podľa sťažovateľky napadnutým rozsudkom krajského súdu došlo aj k porušeniu čl. 20 ods. 1 ústavy. V tejto súvislosti argumentuje tým, že okresný súd aj krajský súd „svojimi rozhodnutiami tak priamo zaťažili sťažovateľa peňažnou povinnosťou, ktorá mu zo zákona nevyplývala, čím zasiahli do jeho majetkovej sféry a práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy SR (sťažovateľ bol pod hrozbou exekúcie nútený judikovanú povinnosť splniť)“.

Na základe uvedeného sťažovateľka žiada, aby ústavný súd prijal jej sťažnosť na ďalšie konanie a následne o nej nálezom takto rozhodol:

«I. Krajský súd v Košiciach rozsudkom zo dňa 29. 3. 2010 č. k. 2 Co/10/2010-345 (správne   má   byť   „2   Cob   10/2010“,   pozn.), ktorým   potvrdil   rozsudok   Okresného   súdu Košice   -   okolie   zo   dňa   23.   4.   2009   č.   k.   12   Cb/96/2004-277,   porušil   základné   právo sťažovateľa   na   súdnu ochranu   podľa   čl.   46 ods.   1 Ústavy Slovenskej   republiky,   právo sťažovateľa na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a základné právo sťažovateľa vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky.

II. Rozsudok Krajského súdu v Košiciach zo dňa 29. 3. 2010 č. k. 2 Co/10/2010-345 sa zrušuje a vec sa vracia Krajskému súdu v Košiciach na ďalšie konanie a rozhodnutie. III. Krajský súd v Košiciach je povinný zaplatiť advokátovi sťažovateľa náhradu trov konania sťažovateľa do 15 dní od právoplatnosti tohto nálezu.»

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   ktorých   prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc, návrhy, ktoré   nemajú zákonom   predpísané náležitosti,   neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Z citovaného § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného súdu pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená. V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu možno o zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným   postupom   alebo   namietaným   rozhodnutím príslušného   orgánu   verejnej   moci   nemohlo   dôjsť   k   porušeniu   základného   práva   alebo slobody,   ktoré   označil   sťažovateľ,   a   to   buď   pre   nedostatok   príčinnej   súvislosti   medzi označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, m. m. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07).

Podstatou   sťažnosti   sťažovateľky   je   tvrdenie,   že   rozsudok   krajského   súdu   ako odvolacieho súdu   sp. zn. 2 Cob 10/2010 z 29. marca 2010, potvrdzujúci právny názor prvostupňového   súdu   vysloveného   v   poradí   druhom   rozsudku   sp.   zn.   12   Cb   96/2004 z 23. apríla 2009 o povinnosti sťažovateľky zaplatiť žalobkyni sumu 22 759,94 €, má také závažné   nedostatky,   ktoré   majú   za   následok   porušenie   jej   základného   práva   na   súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.   Podľa   sťažovateľky,   ktorá   za   rozhodujúci   pre   meritórne   posúdenie prerokovávanej   veci   považovala   §   420a   ods.   2   písm.   a)   Občianskeho   zákonníka,   totiž „okresný súd aj krajský súd posúdili vec v extrémnom rozpore s citovanou normou, a to do takej miery, že vydali rozhodnutie, ktoré zjavne odporuje jej interpretácii...“.

Podľa čl. 142 ods. 1 ústavy súdy rozhodujú v občianskoprávnych a trestnoprávnych veciach; súdy preskúmavajú aj zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy a zákonnosť rozhodnutí, opatrení alebo iných zásahov orgánov verejnej moci, ak tak ustanoví zákon.

Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Z uvedeného ústavného vymedzenia postavenia a kompetencií všeobecných súdov a ústavného súdu v Slovenskej republike vyplýva, že rozhodovanie v občianskoprávnych veciach patrí do právomoci všeobecných súdov. Ústavný súd nie je súdom vyššej inštancie rozhodujúcim   o   opravných   prostriedkoch   v   rámci   sústavy   všeobecných   súdov   ani alternatívnou, či mimoriadnou opravnou inštitúciou (m. m. II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96) vo vzťahu k rozhodnutiam všeobecných súdov. V zásade preto nie je oprávnený posudzovať správnosť   skutkových   a   právnych   názorov   všeobecného   súdu,   ktoré   ho   pri   výklade a uplatňovaní zákonov v konkrétnom prípade viedli k súdnemu rozhodnutiu (obdobne napr. III. ÚS 78/07).

Do právomoci ústavného súdu v konaní podľa čl. 127 ústavy však patrí kontrola zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Skutkové a právne závery súdu môžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a   tak   z   ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02, III. ÚS 153/07).

O   zjavnej   neodôvodnenosti   alebo   arbitrárnosti   súdneho   rozhodnutia   v   súvislosti s právnym   posúdením   veci   možno   hovoriť   spravidla   vtedy,   ak   ústavný   súd   zistí   takú interpretáciu a aplikáciu právnej normy zo strany súdu, ktorá zásadne popiera účel a význam aplikovanej právnej normy, alebo ak dôvody, na ktorých je založené súdne rozhodnutie, absentujú,   sú   zjavne   protirečivé   alebo   popierajú   pravidlá   formálnej   a   právnej   logiky, prípadne,   ak   sú   tieto   dôvody   zjavne   jednostranné   a   v   extrémnom   rozpore   s   princípmi spravodlivosti (III. ÚS 305/08, IV. ÚS 150/03, I. ÚS 301/06).

Uvedené   právne   východiská   uplatnil   ústavný   súd   aj   pri   predbežnom   prerokovaní sťažnosti sťažovateľky.

Podstata sťažnosti spočíva v sťažovateľkinom tvrdení, že medzi jej prevádzkovou činnosťou a vznikom škody na strane žalobkyne nikdy neexistoval kauzálny nexus – vzťah príčiny a následku. „Jedinou priamou príčinou vzniku škody bolo konanie spoločnosti T., a. s.,   ktorá   vykonávala   protiprávne   výkopové   práce   v   ochrannom   pásme   ropovodného potrubia sťažovateľa...“

Ústavný   súd   vo   vzťahu   k uvedenému   tvrdeniu   sťažovateľky   pripomína   základnú aplikačnú a výkladovú líniu, podľa ktorej všeobecný súd musí pri aplikácii právnej normy vychádzať z racionálnej argumentácie,   ktorá   vylučuje akúkoľvek   ľubovôľu   vo   výklade, a súčasne musí zabezpečiť aj naplnenie účelu a zmyslu použitej právnej normy so zreteľom na jej miesto v určitom systéme alebo podsystéme právnych noriem.

V predmetnej veci krajský súd ako odvolací súd riešil predovšetkým zásadnú právnu otázku,   či   sa   môže   sťažovateľka   v   pozícii   žalovanej   (ako   prevádzkovateľ   ropovodného potrubia) na svoju obranu dovolávať skutočnosti, že škoda nebola spôsobená jej konaním, resp.   porušením   niektorej   z   jej   právnych   povinností   a   že   bola   spôsobená   svojvoľným a protiprávnym konaním tretej osoby.

Podľa   §   420a   ods.   1   Občianskeho   zákonníka   každý   zodpovedá   za   škodu,   ktorú spôsobí inému prevádzkovou činnosťou.

Podľa   §   420a   ods.   2.   Občianskeho   zákonníka   škoda   je spôsobená   prevádzkovou činnosťou, ak je spôsobená

a) činnosťou, ktorá má prevádzkovú povahu, alebo vecou použitou pri činnosti,

b) fyzikálnymi, chemickými, prípadne biologickými vplyvmi prevádzky na okolie,

c) oprávneným vykonávaním alebo zabezpečením prác, ktorými sa spôsobí inému škoda na nehnuteľnosti alebo mu podstatne sťaží alebo znemožní užívanie nehnuteľnosti.

Podľa § 420a ods. 3 Občianskeho zákonníka zodpovednosti za škodu sa ten, kto ju spôsobil,   zbaví,   len   ak   preukáže,   že   škoda   bola   spôsobená   neodvrátiteľnou   udalosťou nemajúcou pôvod v prevádzke alebo vlastným konaním poškodeného.

Podstata   právneho   názoru   odvolacieho   súdu   v   predmetnej   veci   je   vyjadrená v odôvodnení rozsudku sp. zn. 2 Cob 10/2010 z 29. marca 2010 takto:

„Odvolací   súd   sa   v   celom   rozsahu   stotožnil   s   odôvodnením   napadnutého rozhodnutia,   preto v súlade s ust.   § 219 ods.   2 O.   s.   p.   len konštatuje,   že súd dospel k záveru, že žalovaný, tak ako to je uvedené v napadnutom rozsudku svojou prevádzkovou činnosťou spôsobil žalobcovi škodu, ktorú je povinný žalobcovi nahradiť.

Škoda môže byť spôsobená nielen osobne zodpovedným subjektom, ale tiež osobou fyzickou   alebo   právnickou,   ale   i   inou   osobou,   ktorú   prevádzkovateľ   použil   pre   svoju prevádzku. Môže však byť spôsobená iným škodcom, než osobou takto použitou, a to bez ohľadu na psychický vzťah tejto osoby, k príčine vzniku tejto škody, t. j. na jej zavinení. Jedná sa o zodpovednosť objektívnu bez ohľadu na zavinenie kohokoľvek. Možnosť zbavenia   sa   zodpovednosti   zákon   obmedzuje   na   prípady,   kedy   škoda   bola   spôsobená neodvrátiteľnou   udalosťou   nemajúcou   pôvod   v   prevádzke   alebo   vlastným   konaním poškodeného.

Preukázanie   týchto   skutočnosti   je   na   zodpovednom   prevádzkovateľovi. Neodvrátiteľnou   udalosťou   nemajúcou   pôvod   v   prevádzke,   je   treba   rozumieť   živelnú udalosť, ktorá nemohla byť odvrátená, a to ani pri vynaložení takého úsilia, ktoré by bolo potrebné vynaložiť.

O tom, že škoda bola spôsobená neodvrátiteľnou udalosťou žalovaný nepredložil súdu žiadne dôkazy...

Odvolací súd považuje za potrebné uviesť, že súd prvého stupňa postupoval správne, ak nárok na náhradu škody spôsobený prevádzkovou činnosťou posúdil podľa ust. § 420a/ a nasl. Občianskeho zákonníka.“

V nadväznosti na citované ústavný súd vzal na vedomie aj právny záver okresného súdu vyjadrený v jeho rozsudku č. k. 12 Cb 96/2004-277 z 23. apríla 2009 (s ktorým sa krajský súd stotožnil, pozn.), podľa ktorého „Z rozhodnutia Okresného úradu Košice – okolie č. k. 2003/00420/Má mal súd tiež za preukázané, že ku kontaminácii pôdy došlo k únikom ropy z ropovodného potrubia, ktorého prevádzkovateľ bol žalovaný, teda existuje tu aj príčinná súvislosť medzi vznikom škody a prevádzkovou činnosťou žalovaného... Na základe vyššie uvedeného súd dospel k záveru, že žalovaný je v spore vecne pasívne legitimovaný, keďže škoda bola spôsobená jeho prevádzkovou činnosťou...“.

Ústavný   súd   zohľadňujúc   citované   právne   závery   krajského   súdu   v spojení s právnymi   závermi   okresného   súdu   považoval   ešte   za   potrebné   zdôrazniť,   že   jeho primárnou úlohou v konaní o sťažnostiach podľa čl. 127 ods. 1 ústavy nie je podávať výklad právnych predpisov, ktoré všeobecný súd v dotknutom konaní pred ním aplikuje. Za výklad a aplikáciu zákonov, ale aj za dodržiavanie základných   práv a slobôd je v prvom   rade zodpovedný všeobecný súd. Výklad právnej normy a jeho uplatnenie všeobecným súdom musí byť v súlade s ústavou (čl. 144 ods. 1 a čl. 152 ods. 4 ústavy) a ústavný súd iba posudzuje,   či   príslušný   výklad   právnej   normy   aplikovanej   v   konkrétnych   okolnostiach prípadu (v danej veci Občianskeho zákonníka) je racionálne akceptovateľný, alebo či nie je popretím jej účelu, podstaty a zmyslu (IV. ÚS 123/08).

Podľa názoru ústavného súdu krajský súd v namietanom rozsudku (v napadnutej časti)   zaujal   k   sťažovateľkou   nastolenému   problému   ústavne   konformný   právny   názor, pričom poukázal na to, akými ustanoveniami zákona (Občianskeho zákonníka) sa riadil a aké skutkové zistenia a úvahy ho viedli k vyslovenému právnemu názoru. V odôvodnení rozhodnutia objasnil svoje úvahy o tom, o aký typ zodpovednosti za škodu v konaní ide (objektívna   zodpovednosť),   a   prečo   sa   nemusel   zaoberať   otázkou,   či   ten,   kto   škodu spôsobil, porušil svoju právnu povinnosť a či škodu zavinil. Predpokladom zodpovednosti je vždy škoda, ktorej vznik a výška v konaní nebola sporná. Po preskúmaní spôsobu a rozsahu odôvodnenia napadnutého rozsudku a s ohľadom na dôvody, ktoré sťažovateľka uviedla v predmetnej sťažnosti, ústavný súd nezistil taký výklad a aplikáciu príslušných ustanovení   Občianskeho   zákonníka   (§   420a   Občianskeho   zákonníka),   ktoré   by   mohli vyvolať účinky nezlučiteľné s čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Závery   vyslovené v namietanom rozsudku   krajského súdu   (aj   s prihliadnutím   na odôvodnenie rozsudku okresného súdu sp. zn. 12 Cb 96/2004 z 23. apríla 2009), podľa ktorých v danom prípade škoda (na poľnohospodárskej úrode žalobkyne na časti parcely č. 222/1 v kat. území B.) bola spôsobená okolnosťami, ktoré majú pôvod v prevádzkovej činnosti   sťažovateľky   ako   prevádzkovateľa   ropovodného   potrubia   (vytečenou   ropou z poškodeného ropovodného potrubia), bez ohľadu na to, či sťažovateľka jej spôsobenie zavinila   (ide   teda   o   zodpovednosť   za   následok),   považuje   ústavný   súd   za   ústavne akceptovateľné a udržateľné. Uvedené závery vyslovené v rozsudku krajského súdu sp. zn. 2 Cob 10/2010 z 29. marca 2010 preto nesignalizujú existenciu takej príčinnej súvislosti s obsahom   základného   práva   na   súdnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   a   práva   na spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru,   ktorá   by   zakladala   dôvod   na vyslovenie záveru o ich porušení.

Ten istý právny záver zaujal ústavný súd aj vo vzťahu k sťažovateľkou namietanému porušeniu jej základného práva vlastniť majetok zaručeného v čl. 20 ods. 1 ústavy, ktorého porušenie   namietala   iba   z   dôvodu   ňou   tvrdených   svojvoľných   a   arbitrárnych   záverov napadnutého rozsudku krajského súdu. Ústavný súd v tejto súvislosti poukazuje aj na svoju stabilizovanú judikatúru, podľa ktorej všeobecný súd zásadne nemôže byť sekundárnym porušovateľom základných práv a práv hmotného charakteru, ku ktorým patrí aj základné právo vyplývajúce z čl. 20 ods. 1 ústavy, ak toto porušenie nevyplýva z toho, že všeobecný súd súčasne porušil ústavnoprocesné princípy vyplývajúce z čl. 46 až čl. 48 ústavy, resp. čl. 6 ods. 1 dohovoru. O prípadnom porušení základného práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy by bolo teda možné uvažovať len vtedy, ak by zo strany všeobecného súdu primárne došlo k porušeniu niektorého zo základných práv vyjadrených v čl. 46 až čl. 48 ústavy alebo práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, resp. v spojení s ich porušením (napr. II. ÚS 78/05 alebo IV. ÚS 326/07).

Na základe uvedeného ústavný súd po predbežnom   prerokovaní sťažnosti   dospel k záveru, že sťažovateľkou označené základné práva podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy   a právo   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   rozsudkom   krajského   súdu   sp.   zn. 2 Cob 10/2010 z 29. marca 2010 nemohli byť porušené, a preto podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde sťažnosť odmietol z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku sa ústavný súd už nezaoberal ďalšími návrhmi sťažovateľky formulovanými v sťažnostnom petite.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 25. novembra 2010