znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 442/2013-14

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 11. júla 2013 predbežne   prerokoval   sťažnosť   obchodnej   spoločnosti   G.,   spol.   s   r.   o.,   G.,   zastúpenej advokátom JUDr. I. B., S., vo veci namietaného porušenia jej základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2 Sžf 5/2012 z 23. októbra 2012 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť   obchodnej   spoločnosti   G.,   spol.   s   r.   o., o d m i e t a   ako   zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 14. januára 2013   doručená   sťažnosť   obchodnej   spoločnosti   G.,   spol.   s   r.   o.,   G.   (ďalej   len „sťažovateľka“), právne zastúpenej advokátom JUDr. I. B., S., ktorou namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 2 Sžf 5/2012 z 23. októbra 2012 (ďalej aj „napadnutý rozsudok“).

Zo sťažnosti a z k nej priloženej dokumentácie vyplýva, že sťažovateľka sa žalobou doručenou Krajskému súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“) 17. marca 2011 domáhala preskúmania zákonnosti rozhodnutia Daňového riaditeľstva Slovenskej republiky [ďalej len „daňové riaditeľstvo“ alebo „správca dane“ (právneho predchodcu Finančného riaditeľstva Slovenskej   republiky,   pozn.)]   č.   I/225/12571/2011/990813-r   z 31.   januára   2011,   ktorý potvrdil dodatočný platobný výmer Daňového úradu vo Svidníku (ďalej len „daňový úrad“ alebo   „správca   dane“;   spolu   len   „správcovia   dane“)   č.   737/230/23422/10/Mih z 9. septembra   2010,   ktorým   správca   dane   podľa   §   44   ods.   6   písm.   b) bodu   1   zákona Slovenskej národnej rady č. 511/1992 Zb. o správe daní a poplatkov a o zmenách v sústave územných finančných orgánov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o správe daní a poplatkov“) sťažovateľke vyrubil rozdiel dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie september 2005 v sume 117 307,30 € „s odôvodnením, že platiteľ dane uskutočnil v tomto zdaňovacom   období   zdaniteľný   obchod,   dodal   službu   pre   odberateľa   základná   škola…, z ktorej nepriznal a neodviedol daň z pridanej hodnoty. Za deň dodania služby určil deň 16. 9. 2005, ktorý platiteľ uviedol na faktúre č. 111092005 zo dňa 16. 9. 2005 za vykonané stavebné práce pri rekonštrukcii striech na stavbe...“ [citované z rozsudku krajského súdu sp. zn. 1 S 40/2011 z 25. októbra 2011 (ďalej len „rozsudok krajského súdu z 25. októbra 2011“)].

Krajský   súd   rozsudkom   z   25.   októbra   2011   žalobu   sťažovateľky   zamietol   ako nedôvodnú   a   najvyšší   súd   na   základe   odvolania   sťažovateľky   napadnutým   rozsudkom rozsudok krajského súdu z 25. októbra 2011 potvrdil.

Už   označeným   rozhodnutiam   správcov   dane   predchádzalo   rozhodnutie   daňového riaditeľstva   č.   1/225/8558-59359/2008/991048-r   z   9.   júla   2008,   ktorým   bolo   potvrdené rozhodnutie daňového úradu č. 737/230/4892/08/Mih z 10. marca 2008 o vyrubení dane z pridanej   hodnoty   na   základe   dodatočného   platobného   výmeru   za   zdaňovacie   obdobie september 2005. Krajský súd rozsudkom č. k. 2 S 35/08-47 z 12. februára 2008 zrušil rozhodnutie daňového riaditeľstva č. 1/225/8558-59359/2008/991048-r z 9. júla 2008 podľa § 250j ods. 2 písm. c) a d) Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“) a vec mu vrátil na ďalšie konanie, výsledkom ktorého boli rozhodnutia správcov dane, ktorých zákonnosť napadla sťažovateľka žalobou zo 17. marca 2011.

V odvolaní   proti   rozsudku   krajského   súdu   z 25.   októbra   2011   sa   sťažovateľka usilovala «upriamiť pozornosť najvyššieho súdu na absenciu tých náležitostí odôvodnenia rozsudku súdu prvého stupňa, ktoré „je potrebné z hľadiska práva na súdnu a inú právnu ochranu, ako aj práva na spravodlivé súdne konanie v zmysle čl. 46 ods. 1 Ústavy SR (ktorého dôležitým aspektom je právo na rovnosť účastníkov v konaní podľa čl. 47 ods. 3) a podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd vykladať a uplatňovať s ohľadom na príslušnú judikatúru ESĽP...“».

Sťažovateľka v sťažnosti v tejto súvislosti predovšetkým uvádza:«S našim odvolaním sa najvyšší súd vysporiadal tak, že od str. 3 rozsudku poukázal na obsah súdneho spisu, pričom sa sústredil na stanoviská správnych orgánov a absolútne žiadnu pozornosť nevenoval našej právnej argumentácii. Najvyšší súd, presne tak ako aj prvostupňový súd, nezaujal žiadne stanovisko k našej právnej argumentácii judikatúrou Súdneho dvora ES týkajúceho sa výkladu pojmu „dodanie tovaru“ v súvislosti s príslušnými ustanoveniami   Šiestej   smernice   Rady   77/388/EHS   v   znení   jej   zmien   a   dodatkov   a   tiež Smernice   2006/112/ES   v   súvislosti   s   aplikáciou   ustanovenia   §   8   ods.   1   písm.   b)   zák. č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov na náš konkrétny prípad. Najvyšší súd sa nevyjadril ani k okolnostiam vystavenia faktúry č. 111092005, na ktoré sme tak v žalobe ako aj v odvolaní poukázali v súvislosti s aplikáciou § 266 ods. 1 Obchodného zákonníka. V odôvodnení touto sťažnosťou napadnutého rozhodnutia ďalej najvyšší súd konštatuje, že „v konaní právneho predchodcu žalované správneho orgánu nezistil   porušenie   zákona   ani   takú   vadu,   ktorá   mohla   mať   vplyv   na   zákonnosť preskúmavaného rozhodnutia (§ 250i ods. 3 OSP). Nepochybil krajský súd, keď žalobu zamietol. V odôvodnení sa krajský súd vysporiadal so všetkými relevantnými námietkami žalobcu.“ S týmto stanoviskom najvyššieho súdu v žiadnom prípade nemožno súhlasiť. Veď ak   by   sa   bol   krajský   súd   vysporiadal   so   všetkými   námietkami   uvedenými   v   žalobe, nepoukazovali   by   sme   v   odvolaní   proti   rozsudku   krajského   súdu   na   tú   skutočnosť,   že žalovaný (Finančné riaditeľstvo SR) porušil ustanovenie § 48 ods. 6 zák. č. 511/1992 Zb. o správe   daní   a   poplatkov v znení neskorších predpisov,   pričom   krajský   súd túto   našu námietku nijakým spôsobom vo svojom rozhodnutí ani nespomenul. Krajský súd strohým vyjadrením, že „námietku žalobcu, že mu bolo odňaté právo účastníka konania v rámci vyrubovacieho konania súd považuje za nedôvodnú, pretože zákon č. 511/1992 Zb. takýto postup neupravuje“ odignoroval našu právnu argumentáciu nálezom Ústavného súdu SR č. I. ÚS 238/06 zo dňa 16. 12. 2008 a k aplikácii stanovísk ústavného súdu na tento náš konkrétny prípad sa nevyjadril. Taktiež sa k tejto skutočnosti nevyjadril ani najvyšší súd, ktorý naviac tvrdí, že „s väčšinou týchto (žalobných) dôvodov sa vysporiadal už krajský súd a Najvyšší súd Slovenskej republiky na ne odkazuje (§ 291 ods. 2 OSP).“ Pritom v odvolaní sme jasne a zrozumiteľne poukázali na nedostatky odôvodnenia rozsudku krajského súdu s príslušnou   právnou   argumentáciou   nášho   stanoviska.   Z   rozhodnutia   sťažnosťou napadnutého   rozsudku   nám   nie   je   vôbec   známe,   s   akými   metódami   právneho   výkladu odvolací súd pracoval, keď sa odmietol zaoberať právnou argumentáciou, ktorú sme použili na podporu našich námietok uvedených v odvolaní proti rozhodnutiu prvostupňového súdu. Takýto postup najvyššieho súdu považujeme za svojvoľný, arbitrárny, ktorý je v rozpore s ustanovením § 157 ods. 2 OSP.»

Na základe uvedených skutočností sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:

„Základné právo spoločnosti G., spol. s r. o. na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Najvyššieho súdu   Slovenskej   republiky   zo   dňa   23.   októbra   2012   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   2 Sžf/5/2012 porušené bolo.

Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 23.októbra 2012 v konaní vedenom pod sp. zn. 2 Sžf/5/2012 zrušuje a vec mu vracia na ďalšie konanie.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto zákonného   ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   ktorých   prerokovanie   nemá   ústavný   súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Z   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   vyplýva,   že   úlohou   ústavného súdu   pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená. V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide vtedy,   keď   namietaným   postupom   alebo   namietaným   rozhodnutím   príslušného   orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím   príslušného   orgánu   verejnej   moci   a   základným   právom   alebo   slobodou, porušenie   ktorých   sa   namietalo,   prípadne   z   iných   dôvodov.   Za   zjavne   neopodstatnenú sťažnosť   preto   možno   považovať takú,   pri   predbežnom   prerokovaní   ktorej   ústavný   súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07).

Podľa   konštantnej   judikatúry   ústavný   súd   nie   je   súčasťou   systému   všeobecných súdov,   ale   podľa   čl.   124   ústavy   je   nezávislým   súdnym   orgánom   ochrany   ústavnosti. Ústavný súd nie je súdom vyššej inštancie rozhodujúcim o opravných prostriedkoch v rámci sústavy   všeobecných   súdov.   V   zásade   preto   nie   je   oprávnený   posudzovať   správnosť skutkových a následne na nich založených právnych záverov všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov v konkrétnom prípade viedli k rozhodnutiu (obdobne napr. III. ÚS 78/07, IV. ÚS 27/2010). Úlohou ústavného súdu nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov (II. ÚS 193/2010).

Do právomoci ústavného súdu v konaní podľa čl. 127 ústavy však patrí kontrola zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Skutkové a právne závery súdu môžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a   tak   z   ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02, III. ÚS 271/05, III. ÚS 153/07). O zjavnú neodôvodnenosť alebo arbitrárnosť súdneho rozhodnutia ide spravidla vtedy, ak ústavný súd zistí interpretáciu a aplikáciu právnej normy zo strany súdu, ktorá zásadne popiera účel a význam   aplikovanej   právnej   normy,   alebo   ak   dôvody,   na   ktorých   je   založené   súdne rozhodnutie, absentujú, sú zjavne protirečivé alebo popierajú pravidlá formálnej a právnej logiky, prípadne ak sú tieto dôvody zjavne jednostranné a v extrémnom rozpore s princípmi spravodlivosti (III. ÚS 305/08, IV. ÚS 150/03, I. ÚS 301/06).

II.1 K namietanému   porušeniu   základného   práva   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Sťažovateľka   tvrdí,   že   napadnutý   rozsudok   najvyššieho   súdu   je   arbitrárny a neodôvodnený, keďže sa v ňom nevysporiadal so všetkými jej podstatnými námietkami, a to konkrétne s námietkami, ktoré sa týkajú

1.   právnej   argumentácie   vzťahujúcej   sa   na   výklad   pojmu   dodanie   tovaru v nadväznosti na návrh generálneho advokáta Súdneho dvora Európskej únie (ďalej len „Súdny dvor“) vo veci C 111/2005 (ďalej len „prvá námietka“), v ktorom sa uvádza, že „pojem poskytovanie služieb pokrýva všetky plnenia, ktoré nie sú v zmysle článku 5 šiestej smernice dodaním tovarov. Je teda možné vyvodiť záver, že pokiaľ môže byť zmiešané plnenie kvalifikované oboma spôsobmi, pretože existujú skutočnosti v prospech jedného aj druhého, musí byť zvolená dodávka tovarov“,

2. okolností vystavenia faktúry zo 16. septembra 2005, na podklade ktorej došlo k vyrubeniu dodatočného platobného výmeru, keďže podľa sťažovateľky išlo o „zálohovú“ faktúru,   ktorá   bola   vystavená   výlučne   na   požiadanie   zriaďovateľa   objednávateľa   ako podklad na zabezpečenie finančných prostriedkov na úhradu vykonaných stavebných prác (ďalej len „druhá námietka“), a

3. vád konania pred správnymi orgánmi (správcom dane, pozn.), ktoré mohli podľa sťažovateľky   mať   vplyv   na   zákonnosť   rozhodnutí   nimi   vydaných   (ďalej   len   „tretia námietka“).

Z napadnutého rozsudku najvyššieho súdu vyplýva, že ním bol v súlade s § 219 ods. 1 a 2 OSP potvrdený rozsudok krajského súdu z 25. októbra 2011, s odôvodnením ktorého sa najvyšší súd v celom rozsahu stotožnil. V nadväznosti na námietky sťažovateľky smerujúce proti napadnutému rozsudku najvyššieho súdu ústavný súd poukázal na svoju ustálenú   judikatúru,   podľa   ktorej   odôvodnenia   rozhodnutí   prvostupňového   súdu a odvolacieho   súdu   nemožno   posudzovať   izolovane,   pretože   prvostupňové   a   odvolacie konanie z hľadiska predmetu konania tvoria jeden celok (II. ÚS 78/05, III. ÚS 264/08, IV. ÚS   372/08).   Tento   právny   názor   zahŕňa   aj   požiadavku   komplexného   posudzovania všetkých rozhodnutí všeobecných súdov (tak prvostupňového, ako aj odvolacieho), ktoré boli vydané v priebehu príslušného súdneho konania (IV. ÚS 350/09).

Vzhľadom na uvedené ústavný súd poukazuje na tú časť rozsudku krajského súdu z 25.   októbra   2011,   v ktorej   sa   zaoberal   otázkou   klasifikácie   zdaniteľného   plnenia (poskytnutie stavebných prác pri rekonštrukcii striech na stavbe, pozn.) ako služby. Krajský súd v rozsudku z 25. októbra 2011 k tomu predovšetkým uviedol:

«Zákon č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov v § 2 ods. 1 upravuje, že predmetom dane je a/ dodanie tovaru za protihodnotu v tuzemsku uskutočnené   zdaniteľnou   osobou   b/   poskytnutie   služby   (ďalej   len   „dodanie   služby“)   za protihodnotu   v tuzemsku   uskutočnené   zdaniteľnou   osobou...   Podľa   §   8   ods.   1   písm.   a/ dodaním tovaru je dodanie hmotného majetku, pri ktorom dochádza k zmene vlastníckeho práva, ak tento zákon neustanovuje inak, na účely tohto zákona hmotným majetkom sú hnuteľné a nehnuteľné veci, ako aj elektrina, plyn, voda, teplo, chlad a bankovky a mince, ak sa predávajú na zberateľské účely za inú cenu, ako je ich nominálna hodnota, alebo za inú   cenu,   ako   je   prepočet   ich   nominálnej   hodnoty   na   slovenskú   menu   podľa   kurzu vyhlasovaného Národnou bankou Slovenska, b/ dodanie stavby alebo jej časti na základe zmluvy o dielo alebo inej obdobnej zmluvy. Podľa § 9 ods. 1 – dodaním služby je každé plnenie, ktoré nie je dodaním tovaru podľa § 8, vrátane a/ prevodu práva k nehmotnému majetku vrátane poskytnutia práva k priemyselnému vlastníctvu alebo inému duševnému vlastníctvu, b/ poskytnutia práva užívať hmotný majetok, c/ prijatia záväzkov zdržať sa konania alebo strpieť konanie alebo stav, d/ služby dodanej na základe poverenia alebo rozhodnutia vydaného štátnym orgánom alebo na základe zákona.

Zákon č. 222/2004 Z. z. daňovú povinnosť pri dodaní tovaru a služby v § 19 ods. 1 upravuje tak, že daňová povinnosť vzniká dňom dodania tovaru. Dňom dodania tovaru je deň, keď kupujúci nadobudne právo nakladať s tovarom ako vlastník. Pri prevode alebo prechode   nehnuteľnosti   je   dňom   dodania   deň   odovzdania   nehnuteľnosti   do   katastra nehnuteľností. Pri dodaní stavby na základe zmluvy o dielo alebo inej obdobnej zmluvy je dňom   dodania   deň   odovzdania   stavby.   Podľa   ods.   2   –   daňová   povinnosť   vzniká   dňom dodania služby. Ak je služba dodaná zahraničnou osobou z iného členského štátu alebo z tretieho štátu a osobou povinnou platiť daň v tuzemsku je príjemca služby podľa § 69 ods. 2   až   4,   daňová   povinnosť   vzniká   dňom   vyhotovenia   faktúry;   ak   faktúra   nie   je vyhotovená   do   konca   tretieho   kalendárneho   mesiaca   nasledujúceho   po   kalendárnom mesiaci, v ktorom bola služba dodaná, daňová povinnosť vzniká posledným dňom tretieho kalendárneho   mesiaca   nasledujúceho   po   kalendárnom   mesiaci,   v   ktorom   bola   služba dodaná. Z vykonaného dokazovania je nesporné, že žalobca na Základnej škole... vykonal stavebné   práce   rekonštrukcii   stavieb   na   „stavbe   ZŠ...“.   Tieto   činnosti   však   v   žiadnom prípade nemožno definovať ako stavbu v zmysle definície podľa Občianskeho zákonníka a zákona č. 50/1976 Zb. o územnom plánovaní a stavebnom poriadku, lebo boli ohlásené stavebné   a   udržiavacie   práce,   ktoré   spočívali   v   oprave   strešnej   krytiny,   výmene   okien, podlahových   krytín,   vykonanie   nových   vonkajších   omietok   a   nových   deliacich   priečok v rozsahu   pôvodnej stavby.   Zákon   č.   50/1976 Zb.   v znení   neskorších   predpisov   v §   54 upravuje, že stavby, ich zmeny a udržiavacie práce na nich sa môžu uskutočniť iba podľa stavebného povolenia alebo   na základe   ohlásenia   stavebného   úradu.   Ustanovenie   § 55 ods. 2 písm. b/ zákona č. 50/1976 Zb. stavebné úpravy definuje tak, že nimi sa podstatne nemení vzhľad stavby,   nezasahuje sa do nosných konštrukcií stavby,   nemení sa spôsob užívania stavby a neohrozujú sa záujmy spoločnosti.

Ak žalobca používa pojem „ekonomické vlastníctvo stavby“, s týmto názorom sa súd nestotožňuje a to aj v prípade, že pri stavebných prácach bol použitý materiál žalobcu. Zákon o dani z pridanej hodnoty totižto v ustanovení § 22 ods. 1 upravuje, že základom dane pri dodaní tovaru alebo služby je všetko, čo tvorí protihodnotu, ktorú dodávateľ prijal alebo   má   prijať od   príjemcu plnenia   alebo inej osoby za dodanie tovaru alebo   služby zníženú o daň. Do základu dane sa zahŕňa aj dotácia alebo príspevok, ktorý je priamo spojený s cenou tovaru alebo služby a podľa ods. 2 do základu dane podľa ods. 1 sa zahŕňajú aj a/ iné dane, clá a poplatky, vzťahujúce sa na tovar alebo službu, b/ súvisiace náklady   (výdavky)   ako   napríklad   provízia,   náklady   na   balenie,   náklady   na   prepravu a náklady   poistenie   požadované   dodávateľom   od   kupujúceho   alebo   zákazníka. Z vykonaného dokazovania aj podľa názoru súdu je nesporné, že v predmetnej veci nedošlo k   dodaniu   tovaru,   resp.   stavby   a   je   nesporné,   že   boli   vykonávané   stavebné   práce   na rekonštrukcii strechy základnej školy, čo žalobca potvrdil na faktúre, kde uviedol, že išlo o stavebné práce pri rekonštrukcii striech, a teda ide o dodanie služby. Zákon č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty jednoznačne v § 9 ods. 1 upravuje, že výkon stavebných prác nie je možné považovať za nič iné, ako za dodanie služby a materiál, ktorý bol pri týchto prácach spotrebovaný, je súčasťou základu dane dodanej služby, lebo skutočnosť vyplýva z ustanovenia § 22 ods. 2 písm. b/ Zákona o dani z pridanej hodnoty.

Ak   žalobca   tvrdí,   že   išlo   o   dodanie   stavby,   ku   ktorej   prevzatiu   nedošlo,   takéto tvrdenie   nezodpovedá   vykonanému   dokazovaniu,   je   účelové,   čo   vyplýva   aj   z   výpovede konateľa žalobcu na pojednávaní a je zrejmé, že tvrdenie žalobcu o tom, že nedošlo k vzniku daňovej povinnosti je iba tá skutočnosť, že nedošlo k vyplateniu finančných prostriedkov za dodanie služby.»

Vychádzajúc z citovaného, ústavný súd zastáva názor, že krajský súd sa vo svojom rozsudku z 25. októbra 2011 ústavne akceptovateľným spôsobom vysporiadal s otázkou klasifikácie   zdaniteľného   plnenia,   ktoré   predstavuje   poskytnutie   služieb,   a   nie   dodanie tovaru. Za okolností, keď sa najvyšší súd s touto právnou argumentáciou krajského súdu stotožnil a na jej základe potvrdil jeho rozsudok z 25. októbra 2011, nemožno mať k jeho záveru ústavne relevantné výhrady. Vo vzťahu k argumentácii sťažovateľky odvolávajúcej sa na právne názory vyjadrené v návrhu generálneho advokáta Súdneho dvora vo veci C-111/05 zo 14. septembra 2006 ústavný súd zdôrazňuje, že návrhy generálneho advokáta nemajú   v   rámci   rozhodovacej   činnosti   Súdneho   dvora   záväzný   charakter.   Navyše, v predmetnej veci si ani samotný Súdny dvor neosvojil právny názor vyslovený generálnym advokátom, ktorý sa týkal paušálnej klasifikácie zmiešaného plnenia v prospech dodávky tovaru, a skúmal „dôležitosť poskytnutia služieb vo vzťahu k dodávke tovaru“ (pozri bod 38 rozsudku Súdneho dvora vo veci C-111/05 z 29. marca 2007).

Na základe uvedeného ústavný súd dospel k záveru, že prvá námietka sťažovateľky týkajúca sa nesprávneho výkladu pojmu dodanie tovaru, nie je dôvodná a nesignalizuje, že by   napadnutým   rozsudkom   najvyššieho   súdu   mohlo   dôjsť   k namietanému   porušeniu základného práva sťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1 ústavy.

Vo   vzťahu   k druhej   námietke   sťažovateľky,   v zmysle   ktorej   sa   najvyšší   súd nevysporiadal s okolnosťami vystavenia faktúry zo 16. septembra 2005, na podklade ktorej došlo k vyrubeniu dodatočného platobného výmeru, keďže podľa nej išlo o „zálohovú“ faktúru, ktorá bola vystavená výlučne na požiadanie zriaďovateľa objednávateľa, ústavný súd poukazuje na tú časť odôvodnenia rozsudku krajského súdu z 25. októbra 2011, v ktorej sa   uvádza: „Vyhotovil(a) (sťažovateľka,   pozn.) faktúru   za   dodanie   stavebných   prác so všetkými náležitosťami tak, ako upravuje ustanovenie § 71 ods. 2 písm. a/ až i/ zákona č. 222/2004 Z. z. o DPH v znení neskorších predpisov. Ak túto faktúru nezaevidoval(a) vo svojom   účtovníctve,   nemá   to   vplyv   na   posúdenie   predmetu   dane   a   vznik   daňovej povinnosti dňom dodania služby.“ Najvyšší súd sa s citovaným právnym záverom krajského súdu v napadnutom rozsudku stotožnil.

Z citovaného teda vyplýva, že tak prvostupňový, ako aj odvolací súd sa nestotožnili s tvrdením sťažovateľky, že ňou vystavená faktúra za dodanie stavebných prác je zálohovou faktúrou,   keďže   táto   podľa   ich   názoru   spĺňala   všetky   náležitosti   faktúry   vyplývajúce z príslušného   právneho   predpisu.   V   súvislosti   s   touto   námietkou   je   potrebné   navyše zdôrazniť, že samotná daňová povinnosť daňového subjektu nevzniká vyhotovením faktúry, ale dodaním tovaru alebo služby (§ 19 ods. 2 zákona č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty   v znení   neskorších   predpisov),   pričom   zo   samotnej   faktúry   vystavenej sťažovateľkou (čo sťažovateľka nepopiera, pozn.) vyplýva skutočnosť, že k dodaniu služby došlo dňom vystavenia faktúry, teda 16. septembra 2005 (pozri časť I tohto uznesenia). Z uvedených dôvodov považuje ústavný súd aj túto námietku sťažovateľky za nedôvodnú.

Sťažovateľka v rámci tretej námietky argumentuje nálezom ústavného súdu sp. zn. I. ÚS 238/06 zo 16. decembra 2008, konkrétne tou jeho časťou, v ktorej sa uvádza: „... až po   doručení   protokolu   podľa   §   15   ods.   12   cit.   zák.   sa   umožňuje   účastníkovi   konania rozhodnúť   sa,   či   v   daňovom   konaní   využije   všetky   prípustné   prostriedky   alebo   nie. V žiadnom   prípade   však   nemožno   zameniť   právo   využiť   prostriedky   obrany   v   začatom daňovom konaní za jednoduché využitie inštitútu vyjadrenia sa kontrolovaného daňového subjektu k protokolu v lehote 8 dní postupom podľa § 15 ods. 10 zákona č. 511/1992 Zb.“, pričom v tejto súvislosti tvrdí, že „napriek tomu, že sme nesúhlasili s výsledkami zistení správcu dane uvedenými v protokole, bez ďalšieho konania, výlučne na základe protokolu o opakovanej daňovej kontrole, daňový úrad vydal dodatočný platobný výmer. Vzhľadom na   právne   závery   Ústavného   súdu   SR   uvedené   v   citovanom   náleze   nemožno   mať pochybnosti o tom, že v našom prípade po ukončení daňovej kontroly nebolo uskutočnené vyrubovacie konanie (prípadne v jeho rámci vytýkacie konanie), v ktorom by sme mohli uplatniť svoje procesné práva.“.

Ústavný súd z vlastnej rozhodovacej činnosti zistil, že v konaní vedenom pod sp. zn. I. ÚS 238/06 bola argumentácia obchodnej spoločnosti B., s. r. o. (sťažovateľky v tomto konaní, pozn.),   ktorou   odôvodňovala porušenie (okrem   iných) svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, založená na tvrdení, že najvyšší súd sa nedostatočne vysporiadal so skutočnosťou, že dôkazy, z ktorých sa pri rozhodovaní správnych orgánov o dorubení dane (správcov daní, pozn.) vychádzalo, boli vykonané v rozpore so všeobecne záväznými právnymi predpismi (správny orgán vykonal dokazovanie v neprítomnosti sťažovateľky, pozn.). Ústavný súd v náleze sp. zn. I. ÚS 238/06 zo 16. decembra 2008 predovšetkým vyslovil, že najvyšší súd „nijakým spôsobom nereagoval na námietku sťažovateľky, že v danom   prípade   vôbec   neprebehlo   prvostupňové   daňové   konanie,   čím   jej   mala   byť znemožnená možnosť preukázať skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie a vyrubenie dane“.

V   okolnostiach   posudzovanej   veci   však   sťažovateľka   svoje   tvrdenie   o   tom,   že „neprebehlo   prvostupňové   daňové   konanie“,   resp.   že   nebola   účastníčkou   tzv. vyrubovacieho konania podľa zákona o správe daní a poplatkov, neviaže na nemožnosť preukázať   skutočnosti   rozhodujúce   pre   správne   určenie   a   vyrubenie   dane   zo   strany správnych orgánov (sťažovateľka skutočnosti, ktoré by sa vzťahovali na skutkový stav veci, neuvádzala ani v žalobe zo 17. marca 2011, ani v odvolaní proti rozsudku krajského súdu z 25. októbra 2011, pozn.). Zo samotnej sťažnosti vyplýva, že sťažovateľka v tomto prípade argumentuje   nesprávnym   právnym   posúdením   veci   (pozri   už   jej   argumentáciu   k   prvej a druhej   námietke,   pozn.),   a   preto   je   podľa   názoru   ústavného   súdu   paušálny   odkaz sťažovateľky na právne názory vyjadrené v náleze sp. zn. I. ÚS 238/06 zo 16. decembra 2008 v okolnostiach posudzovanej veci nenáležitý.

Ústavný súd navyše poukazuje na tú časť rozsudku krajského súdu z 25. októbra 2011,   v   ktorej   tento   výslovne   uviedol,   že   k   porušeniu   konkrétnych   procesných   práv sťažovateľky   podľa   zákona   o   správe   daní   a   poplatkov   nedošlo,   keďže „Žalobcovi   nič a nikto nebránil v tom, aby sa vo vyjadrení k protokolom podrobne vyjadril a navrhol dôkazy,   čo   neurobil.   Vyhotovil   faktúru   za   dodanie   stavebných   prác   so   všetkými náležitosťami tak, ako upravuje ustanovenie § 71 ods. 2 písm. a/ až i/ zákona č. 222/2004 Z. z.   o   DPH   v   znení   neskorších   predpisov.   Ak   túto   faktúru   nezaevidoval   v   svojom účtovníctve, nemá vplyv na posúdenie predmetu dane a vzniku daňovej povinnosti dňom dodania služby.“.

Vzhľadom   na   všetky   dosiaľ   uvedené   skutočnosti   ústavný   súd   zastáva   názor,   že odôvodnenie napadnutého rozsudku najvyššieho súdu vychádzajúce zo zistení správnych orgánov (správcov daní, pozn.) týkajúcich sa dodatočného platobného výmeru za dodávku služby je z ústavného hľadiska akceptovateľné a udržateľné.

Ústavný súd k tomuto záveru dospel aj na základe svojej ustálenej judikatúry, podľa ktorej   odôvodnenie   rozhodnutia   všeobecného   súdu   (prvého   aj   druhého   stupňa),   ktoré stručne a jasne objasní skutkový   stav a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na súdnu ochranu, resp. spravodlivý súdny proces (m. m. III. ÚS 209/04, I. ÚS 117/05). Odôvodnenie súdneho rozhodnutia   v   opravnom   konaní   pritom   nemusí   odpovedať   na   každú   námietku   alebo argument,   ktoré   boli   uplatnené   v   opravnom   prostriedku,   ale   iba   na   tie,   ktoré   majú rozhodujúci význam na rozhodnutie o   odvolaní, zostali sporné alebo sú   nevyhnutné na doplnenie dôvodov prvostupňového rozhodnutia, ktoré sa preskúmava v odvolacom konaní (napr. IV. ÚS 358/08).

V   nadväznosti   na   uvedené   právne   názory   ústavný   súd   zdôrazňuje,   že   tieto   sa vzťahujú aj na rozhodnutia všeobecného súdu vydané v rámci piatej časti druhej hlavy Občianskeho súdneho poriadku, t. j. v správnom súdnictve (tak v rámci konania o žalobe o preskúmanie   zákonnosti   rozhodnutia   správneho   orgánu,   ako   aj   v   odvolacom   konaní), ktoré tiež nemusia obsahovať zaujatie stanoviska ku všetkým námietkam, ktoré uplatnil žalobca   v   rámci   žaloby   o   preskúmanie   zákonnosti   rozhodnutia   žalovaného   správneho orgánu.

Na tomto základe ústavný súd konštatuje, že v posudzovanej veci sa najvyšší súd v zásade   vysporiadal   so   všetkými   relevantnými   námietkami   sťažovateľky,   pričom skutočnosť,   že   sa   výslovne   nevysporiadal   s   námietkou   týkajúcou   sa   právnych   záverov ústavného súdu vyslovených v jeho náleze sp. zn. I. ÚS 238/06, nepredstavuje vzhľadom na už uvedené dostatočný dôvod na to, aby ústavný súd po prípadnom prijatí sťažnosti na ďalšie   konanie   len   na   tomto   základe   mohol   vysloviť,   že   napadnutým   rozsudkom najvyššieho súdu došlo k porušeniu základného práva sťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1 ústavy.

Ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnostiach podľa čl. 127 ods. 1 ústavy nenahrádza postupy a rozhodnutia všeobecných súdov, pretože nie je opravnou inštanciou vo vzťahu k všeobecným súdom. Kritériom na rozhodovanie ústavného súdu musí byť najmä to, či prípadné pochybenia všeobecného súdu v posudzovanom prípade dosahujú takú intenzitu, ktorá   už   naznačuje,   že   nimi   mohlo   dôjsť   k   neprípustnému   zásahu   do   ústavou   alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou garantovaných základných práv alebo slobôd, t. j. musí ísť o zistenie, že v okolnostiach daného prípadu došlo k takému zásahu do právom chránenej   sféry   sťažovateľa,   ktorý   predstavuje   neprípustné   obmedzenie,   resp.   odopretie základných práv alebo slobôd (m. m. II. ÚS 193/06, II. ÚS 210/06, IV. ÚS 238/07).

O takýto zásah však podľa názoru ústavného súdu v danej veci nešlo. Citované časti odôvodnenia napadnutého rozsudku najvyššieho súdu v spojení s odôvodnením rozsudku krajského súdu z 25. októbra 2011 naopak potvrdzujú, že tento obsahuje ústavne konformné odôvodnenie svojich záverov. Za daných okolností sťažovateľkou v sťažnosti uplatnené námietky   nie   sú   podľa   názoru   ústavného   súdu   spôsobilé   spochybniť   ústavnú akceptovateľnosť právnych záverov najvyššieho súdu vyjadrených v napadnutom rozsudku.

Vychádzajúc z uvedeného, ústavný súd pri predbežnom prerokovaní tú časť sťažnosti sťažovateľky, ktorou namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu, odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

II.2 K namietanému porušeniu práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom, zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Vo vzťahu k namietanému porušeniu práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods.   1   dohovoru   ústavný   súd   zastáva   názor,   že   označený   článok   dohovoru   nie   je aplikovateľný na posudzovanú právnu vec sťažovateľky. Článok 6 ods. 1 dohovoru totiž garantuje   spravodlivé   súdne   konanie   pri   rozhodovaní   súdu   o  ,,občianskych   právach a záväzkoch“ alebo o oprávnenosti,,akéhokoľvek trestného obvinenia“. Podľa judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej aj „ESĽP“) pojem občianske práva a záväzky treba   vykladať   autonómne,   pričom   sem   nepatria   len   občianske,   obchodné,   rodinné   či pracovné   práva   a   záväzky.   Pod   tento   pojem   možno   zahrnúť   aj   rozhodovanie   súdov o niektorých   právach   vyplývajúcich   z   verejného   práva.   Európsky   súd   pre   ľudské   práva konštatoval, že aj konania kvalifikované vnútroštátnym právom ako súčasť verejného práva môžu spadať do poľa pôsobnosti čl. 6 dohovoru v jeho občianskoprávnej časti, ak je ich výsledok rozhodujúci pre práva a povinnosti súkromného charakteru. Ako príklad uviedol záležitosti súvisiace s prevodom pozemkov, prevádzkovaním súkromných kliník a iné. Ako však ďalej Európsky súd pre ľudské práva vo svojej judikatúre uvádza, daňové záležitosti patria do tvrdého jadra výsad verejnej moci a verejný charakter vzťahu medzi daňovým subjektom a správcom dane prevláda. Na tomto základe ESĽP napokon dospel k záveru, že daňové   spory   sa   vymykajú   z   oblasti   občianskych   práv   a   záväzkov,   a   teda   nespadajú do pôsobnosti čl. 6 dohovoru, a to napriek finančným dôsledkom   na situáciu daňových subjektov (Ferrazzini proti Taliansku, rozsudok z 12. júla 2001).

V nadväznosti   na   uvedené   ústavný   súd   uvádza,   že   daňové   právo   je   jedným zo základných odvetví verejného práva, pričom dane sú prejavom autonómnej právomoci štátu,   jeho oprávnenia   požadovať od   povinných   subjektov ich   platenie   s cieľom   získať zdroje   na   svoju   existenciu   a   plnenie   svojich   úloh   a   funkcií.   Aj   preto   rozhodovanie o daňových   právach   nemožno   subsumovať   pod   rozhodovanie   o   občianskych   právach a záväzkoch.   Daňové   otázky   v   niektorých   prípadoch   možno,   vychádzajúc   zo   znenia dohovoru, podradiť pod pojem trestné obvinenie, kde je daná aplikovateľnosť dohovoru, to však len vtedy, ak ide o ukladanie daňových sankcií (napríklad pokút alebo v minulosti zvýšenia   dane).   Keďže   všeobecné   súdy   na   základe   žaloby   sťažovateľky   preskúmavali zákonnosť rozhodnutia daňového riaditeľstva, ktorým bolo potvrdené rozhodnutie daňového úradu   o vyrubení   rozdielu   dane   z   pridanej   hodnoty   (dodatočný   platobný   výmer,   pozn.) v sume 117 307,30 € za zdaňovacie obdobie september 2005 (nie daňová sankcia), ústavný súd dospel k záveru, že čl. 6 ods. 1 dohovoru nie je v tomto prípade aplikovateľný (porovnaj napr. I. ÚS 241/07).

Vzhľadom na uvedené ústavný súd pri predbežnom prerokovaní odmietol podľa § 25 ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   aj   tú   časť   sťažnosti,   ktorou   sťažovateľka   namietala porušenie svojho práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

Keďže sťažnosť bola odmietnutá ako celok, bolo bez právneho dôvodu zaoberať sa ďalšími návrhmi uplatnenými v sťažnosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 11. júla 2013