znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 442/2012-14

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 28. augusta 2012 predbežne   prerokoval   sťažnosti   obchodnej   spoločnosti   P.,   s. r. o.,   B.,   zastúpenej   F.   P., s. r. o.,   B.,   konajúca   prostredníctvom   konateľa   a   advokáta   JUDr. B.   F.,   vedené   pod sp. zn. Rvp 4566/2012, sp. zn. Rvp 4567/2012 a sp. zn. Rvp 4568/2012 vo veci namietaného porušenia   jej   základných   práv   podľa   čl. 20   ods. 1,   čl. 46   ods. 1   a čl. 48   ods. 2   Ústavy Slovenskej   republiky   a práv   podľa   čl. 6   ods. 1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných slobôd a podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a tiež porušenia čl. 12 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 14 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Skalica v konaniach   vedených   pod   sp. zn.   1 Er 1387/2011,   sp. zn.   1 Er 1345/2011   a sp. zn. 1 Er 1292/2011 a takto

r o z h o d o l :

1. Sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o., vedené pod sp. zn. Rvp 4566/2012, sp. zn. Rvp 4567/2012 a sp. zn. Rvp 4568/2012 s p á j a   na spoločné konanie, ktoré bude ďalej vedené pod sp. zn. Rvp 4566/2012.

2. Sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o.,   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) boli 2. mája 2012 doručené sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o. (ďalej len „sťažovateľka“), doplnené podaním doručeným 30. júla 2012, ktorými namieta porušenie svojich základných práv podľa   čl. 20 ods. 1,   čl. 46   ods. 1 a čl. 48   ods. 2 Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len „ústava“) a práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) a tiež porušenie čl. 12 ods. 2 ústavy   a čl. 14   dohovoru   postupom   Okresného   súdu   Skalica   (ďalej   len   „okresný   súd“) v konaniach   vedených   pod sp. zn.   1 Er 1387/2011,   sp. zn.   1 Er 1345/2011   a sp. zn. 1 Er 1292/2011.

Zo   sťažností   (s   takmer   identickým   obsahom,   odlišujúcim   sa   len   v označení povinného, čísla zmluvy o úvere a spisových značiek uvedených konaní, pod ktorými sú konania   vedené   súdnym   exekútorom   a   okresným   súdom)   vyplýva,   že   sťažovateľka v predmetných   veciach   osobitne   podanými   návrhmi   požiadala   súdneho   exekútora o vykonanie   exekúcií.   Súdny   exekútor   postupujúc   podľa   procesnej   úpravy   obsiahnutej v zákone   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č. 233/1995   Z. z.   o súdnych   exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších   predpisov   (ďalej   len   „Exekučný   poriadok“)   následne   požiadal   okresný   súd o udelenie poverení na vykonanie exekúcií,   čím   došlo   podľa   sťažovateľky   k zákonnému založeniu   jeho   povinnosti   rozhodnúť   o nich   v rámci   priznanej   právomoci   v zákonom ustanovených lehotách.

Sťažovateľka uvádza, že okresný súd o žiadostiach súdneho exekútora o udelenie poverení na vykonanie exekúcií dosiaľ nerozhodol napriek tomu, že tieto veci nevykazujú znaky   mimoriadnej   právnej   zložitosti   a nevyžadujú   takú   spoluprácu   okresného   súdu s účastníkmi konania, ktorá by mohla podstatne ovplyvniť jeho posúdenie, resp. rozhodnutie v týchto   veciach.   Sťažovateľka   ďalej   poukazuje   na   to,   že   jej   dosiaľ   neboli   zo   strany okresného súdu oznámené ani spisové značky, pod ktorými sa napádané exekučné konania vedú, preto ich identifikovala len pomocou   označenia účastníkov a údajov, ktoré sú   jej známe.   Následne   podaním   doručeným   ústavného súdu   30.   júla 2012   doplnila   sťažnosti aj o spisové značky, pod ktorými sú ňou napadnuté konania vedené.

Vzhľadom na podľa tvrdenia sťažovateľky neodôvodnenú nečinnosť a neefektívny postup okresného súdu sťažovateľka podala v zmysle § 62 ods. 1 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o súdoch“) predsedovi okresného súdu sťažnosti na prieťahy v ňou iniciovaných exekučných   konaniach.   Sťažovateľka   v sťažnostiach   uvádza, že   na tieto   svoje sťažnosti z 25. mája 2011 nedostala dosiaľ žiadnu odpoveď.

Uvedeným postupom okresného súdu malo podľa sťažovateľky dôjsť k porušeniu jej základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy, základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ako aj práva na prejednanie jej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a práva na ochranu majetku podľa čl. 1 dodatkového protokolu   a tiež   k porušeniu   čl. 12   ods. 2   ústavy   a čl. 14   dohovoru   upravujúcich   zákaz diskriminácie.

V petite sťažností   sťažovateľka navrhuje,   aby ústavný   súd vyslovil,   že   postupom okresného súdu v označených konaniach boli porušené ňou označené práva, aby okresnému súdu prikázal konať bez zbytočných prieťahov a aby bol okresný súd zaviazaný zaplatiť sťažovateľke finančné zadosťučinenie, ako aj úhradu trov konania.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   § 25   ods. 1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či   dôvody   uvedené   v § 25   ods. 2   zákona   o ústavnom   súde nebránia   jeho   prijatiu   na   ďalšie   konanie.   Podľa   tohto   ustanovenia   návrhy   vo   veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

1. K spoločnému prerokovaniu vecí

Podľa § 31a zákona o ústavnom súde ak tento zákon neustanovuje inak a povaha veci to nevylučuje, použijú sa na konanie pred ústavným súdom primerane ustanovenia zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „OSP“).

V   zmysle   § 112   ods. 1   OSP   môže   súd   v   záujme   hospodárnosti   konania   spojiť na spoločné konanie veci, ktoré sa uňho začali a skutkovo spolu súvisia alebo sa týkajú tých istých účastníkov.

Zákon o ústavnom súde nemá osobitné ustanovenie o spojení vecí, avšak v súlade s citovaným   § 31a   zákona   o   ústavnom   súde   možno   v   konaní o   sťažnosti   podľa   čl. 127 ústavy použiť na prípadné spojenie vecí primerane § 112 ods. 1 OSP.

S   prihliadnutím   na   obsah   sťažností   vedených   ústavným   súdom   pod   sp. zn. Rvp 4566/2012,   sp. zn. Rvp 4567/2012   a sp. zn.   Rvp 4568/2012   a z tohto   obsahu vyplývajúcu   právnu   a   skutkovú   súvislosť   uvedených   sťažností,   ako   aj   vzhľadom na totožnosť   v   osobe   sťažovateľky   a okresného   súdu,   proti   ktorému   sťažnosti   smerujú, rozhodol ústavný súd o spojení sťažností na spoločné konanie tak, ako to je uvedené v bode l výroku tohto uznesenia.

2.   K namietanému   porušeniu   základného   práva   podľa   čl. 48   ods. 2   ústavy a práva   podľa   čl. 6   ods. 1   dohovoru   postupom   okresného   súdu   v napadnutých konaniach

Sťažovateľka predovšetkým namieta, že postupom okresného súdu v napadnutých konaniach došlo k porušeniu jej základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie jej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Ústavný súd si pri výklade základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o právo na prejednanie veci v primeranej lehote, preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (napr. II. ÚS 55/98).

Podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť podľa čl. 127 ústavy nie je prípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho základných práv a slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov.

Účinným   právnym   prostriedkom   nápravy   v súvislosti   s námietkou   zbytočných prieťahov v napadnutom konaní je podanie sťažnosti predsedovi okresného súdu podľa § 62 a nasl. zákona o súdoch.

Ústavný súd už viackrát rozhodol (m. m. I. ÚS 21/99, IV. ÚS 153/03, I. ÚS 33/05), že účelom práva účastníka konania pred všeobecným súdom podať sťažnosť na prieťahy v konaní   je   poskytnutie   príležitosti   tomuto   súdu,   aby   sám   odstránil   protiprávny   stav zapríčinený porušením základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov. Ústavný súd preto o sťažnosti, ktorou je namietané porušenie základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, koná iba za predpokladu, ak sťažovateľ preukáže, že využil označené právne prostriedky,   ktoré   mal   k   dispozícii   podľa   zákona   o   súdoch,   alebo   ak   sa   preukáže,   že sťažovateľ túto podmienku nesplnil z dôvodov hodných osobitného zreteľa (§ 53 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

Podľa názoru ústavného súdu sa podanie sťažnosti na prieťahy v konaní v zmysle zákona o súdoch zásadne považuje za účinný prostriedok ochrany takých základných práv, ktoré   súvisia   so   základným   právom   na   súdnu   ochranu,   ako   aj   so   základným   právom na konanie   bez   zbytočných   prieťahov   (napr.   IV. ÚS 153/03,   IV. ÚS 278/04).   Zákon o súdoch v § 64 ods. 1 ustanovuje, že „Účelom vybavovania sťažnosti je zistiť, či v danej veci boli spôsobené prieťahy v konaní...“. V zmysle prvej vety druhého odseku citovaného zákonného ustanovenia „Orgán, ktorý vybavuje sťažnosť, je povinný na účel zistenia stavu veci prešetriť všetky skutočnosti.“.

Napokon   podľa   § 64   ods. 3   zákona   o   súdoch   „Ak   orgán   poverený   vybavovaním sťažností   zistí,   že   sťažnosť   je   dôvodná,   prijme   a   zabezpečí   vykonanie   opatrení na odstránenie   nedostatkov,   ak   je   to   potrebné,   vyvodí   za   vzniknuté   nedostatky   voči zodpovedným osobám dôsledky.“.

V súvislosti s tým ústavný súd poznamenáva, že vyčerpanie opravných prostriedkov alebo iných právnych prostriedkov, ktoré zákon sťažovateľke na ochranu jej základných práv   a   slobôd   účinne   poskytuje   a   na   ktorých   použitie   je   oprávnená   podľa   osobitných predpisov, je jedným z atribútov prípustnosti sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy, a teda podmienkou   konania   vo   veci   individuálnej   ochrany   základných   práv   a   slobôd   pred ústavným súdom.

Špecifickosť sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy teda spočíva okrem iného aj v tom, že k jej podaniu môže zásadne dôjsť až subsidiárne. Zmysel a účel zásady subsidiarity vyplýva aj z toho, že ochrana ústavnosti nie je a ani z povahy veci nemôže byť iba úlohou ústavného   súdu,   ale   je   takisto   úlohou   všetkých   orgánov   verejnej   moci,   v   tom   rámci predovšetkým   všeobecného   súdnictva.   Ústavný   súd   predstavuje   v   tejto   súvislosti inštitucionálny mechanizmus, ktorý   nastupuje až v   prípade   zlyhania všetkých   ostatných do úvahy prichádzajúcich orgánov verejnej moci.

Sťažovateľka síce v sťažnosti uvádza, že 25. mája 2011 podala predsedovi okresného súdu sťažnosti na prieťahy v týchto konaniach, avšak nijako to nepreukázala. Podľa názoru ústavného súdu ide o tvrdenia zjavne tendenčné, pretože zo sťažností sťažovateľky vyplýva, že k ich podaniu (25. mája 2011) malo dôjsť ešte predtým, ako došlo k spísaniu samotných návrhov na vykonanie exekúcií (20. júla 2011, 13. júla 2011, 28. júna 2011), doručením ktorých sa mali napadnuté konania iba začať.

Sťažovateľka napriek tomu, že je zastúpená právnym zástupcom, podala ústavnému súdu sťažnosti bez toho, aby predtým relevantne uplatnila sťažnosti na prieťahy u orgánu štátnej správy okresného súdu podľa zákona o súdoch.

Keďže ústavný súd z obsahu sťažností a ich príloh navyše nezistil, že by k nesplneniu podmienky prípustnosti sťažnosti podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde došlo zo strany sťažovateľky z dôvodov hodných osobitného zreteľa, odmietol jej sťažnosti v tejto časti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako neprípustné.

3. K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy, práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu, čl. 12 ods. 2 ústavy a čl. 14 dohovoru postupom okresného súdu v napadnutých konaniach

Sťažovateľka sťažnosťami namieta aj porušenie základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy, práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu, ako aj čl. 12 ods. 2 ústavy a čl. 14 dohovoru postupom okresného súdu v napadnutých konaniach, a to v organickej súvislosti s namietaným porušením jej základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Keďže ústavný súd dospel k záveru, že v posudzovaných prípadoch nebol dôvod na prijatie sťažností na ďalšie konanie, pretože zistené okolnosti   nesignalizujú možnosť vysloviť v konaní vo veci   samej porušenie základného práva sťažovateľky   podľa   čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, neprichádza do úvahy zaoberať sa ani možným   porušením   ďalších   v sťažnostiach   označených   práv   a článkov   podľa   ústavy, dohovoru a dodatkového protokolu (m. m. IV. ÚS 119/07).

Na   základe   uvedeného   preto   ústavný   súd   sťažnosti   v týchto   častiach   odmietol z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

Rozhodovaním   o ďalších   procesných   návrhoch   sťažovateľky   sa   už   ústavný   súd nezaoberal, pretože vzhľadom na opísané okolnosti prípadu a ustálené právne závery sa rozhodovanie o nich v danej veci stalo bezpredmetným.

Napokon   ústavný   súd   nad   rámec   uvedeného   dodáva,   že   pokiaľ   ide   o tvrdenie sťažovateľky o riadnom nevybavení jej sťažností na prieťahy v konaní z 25. mája 2011 (ktoré sa však nemôžu týkať týchto konaní, lebo tie boli začaté, tak ako už bolo uvedené, až po   podaní   týchto   sťažností)   predsedom   okresného   súdu,   sťažovateľka   mohla   podať sťažnosť podľa § 63 a nasl. zákona o súdoch aj predsedovi krajského (nadriadeného) súdu, aby vo veci urobil nápravu, avšak zo sťažností nevyplýva, že by tak bola postupovala.

Keďže   sťažnosti   boli   odmietnuté   ako   celok,   ústavný   súd   už   o   ďalších   návrhoch sťažovateľky v nich uplatnených nerozhodoval.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 28. augusta 2012