znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 442/2010-15

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 25. novembra 2010 predbežne prerokoval sťažnosť PhDr. D. R. a R. R., obaja bytom M., zastúpených advokátkou   Mgr.   R.   Z.,   B.,   ktorou   namietajú porušenie svojich   základných   práv   podľa čl. 46   ods.   1   a   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   postupom   Najvyššieho   súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. 1 Obo 22/2010, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť PhDr. D. R. a R. R. o d m i e t a   pre nedostatok právomoci Ústavného súdu Slovenskej republiky.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 10. júna 2010 doručená   sťažnosť   PhDr.   D.   R.   a R.   R.,   obaja   bytom   M.   (ďalej   len   „sťažovatelia“), zastúpených advokátkou Mgr. R. Z., B., ktorou namietajú porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „najvyšší   súd“)   v konaní vedenom pod sp. zn. 1 Obo 22/2010.

Sťažovatelia v sťažnosti okrem iného uvádzajú: „Do 20. 04. 2004 sme boli spoločníkmi obchodnej spoločnosti L., spol. s r. o. so sídlom B., a to tak, že PhDr. D. R. sa na základnom imaní spoločnosti podieľala úplne splateným peňažným vkladom vo výške 40 000,- Sk (14 % podiel na čistom obchodnom imaní spoločnosti) a R. R. zase úplne splateným peňažným vkladom vo výške 160 000,- Sk (67 % podiel na čistom obchodnom imaní spoločnosti). Tretím spoločníkom spoločnosti bola spoločnosť V., spol. s r. o. so sídlom B., ktorá sa na podnikaní spoločnosti podieľala nepeňažným vkladom vo výške 8 614 000,- Sk (19 % podiel na čistom obchodnom imaní spoločnosti).

Dňa 20. 04. 2004 sme uzavreli s Mgr. V. S., B. zmluvu o pôžičke, na základe ktorej sme   si   od   neho   požičali   peňažnú   čiastku   vo   výške   5 000 000,-   Sk   a   s   obchodnou spoločnosťou O. s. r. o. so sídlom B. v zastúpení Mgr. V. S. ako konateľa spoločnosti ďalšiu zmluvu o pôžičke, na základe ktorej sme si požičali peňažnú čiastku vo výške 2 000 000,- Sk. Za   účelom   zabezpečenia   oboch   zmlúv   sme,   okrem   iných   zabezpečovacích prostriedkov,   poskytli   na   naliehanie   Mgr.   V.   S.   zabezpečenie   pôžičiek   aj   obchodnými podielmi, ktoré sme vlastnili v spoločnostiach L., spol. s r. o. a V., spol. s r.o.

Dňa 20. 04. 2004 sme preto s Mgr. V. S. uzavreli zmluvy o prevode obchodných podielov v spoločnosti L., spol. s r. o. a v spoločnosti V., spol. s r. o., ktoré mali byť schválené na základe rozhodnutí mimoriadneho valného zhromaždenia spoločnosti L., spol. s r. o. dňa 20. 04. 2004 a v ten istý deň na základe rozhodnutí mimoriadneho valného zhromaždenia spoločnosti V., spol. s r. o.

Napriek dohode s Mgr. V. S. o tom, že zmluvy o prevodoch obchodných podielov mali   plniť   len   zabezpečovaciu   funkciu,   nie   však   uhradzovaciu   (za   týmto   účelom   všetky vyhotovenia   zmlúv,   ako   aj   dokumentov,   týkajúcich   sa   konaní   mimoriadnych   valných zhromaždení spoločností L., spol. s r. o. a V., spol. s r. o. boli uložené v trezore Mgr. V. S.), Mgr. V. S. zmluvy o prevodoch obchodných podielov v spoločnosti L., spol. s r. o. ako aj v spoločnosti V., spol. s r. o. zaregistroval v Obchodom registri Okresného súdu Bratislava I, a tak sa stal výlučným vlastníkom obchodných spoločností L., spol. s r. o. a V., spol. s r. o. S takýmto   postupom Mgr.   V.   S.   sme nesúhlasili a žiadali sme od neho vrátenie obchodných podielov. Mgr. V. S. nesúhlasil, a preto dňa 3. 8. 2004 sme podali na neho trestné oznámenie. Na jeho podklade vyšetrovateľ PZ začal Mgr. V. S. ako obvineného trestne stíhať za trestný čin podvodu podľa § 250 ods. 1, 5 Trestného zákona (uznesenie č. ČVS: PPZ-11/BOK-S-I-2004 zo dňa 1. 10. 2004; napokon trestné konanie bolo ukončené zastavením).

Keďže mimoriadne valné zhromaždenia v spoločnostiach L., spol. s r. o. a V., spol. s r. o. v skutočnosti neprebehli, a to z dôvodu, že cieľom a účelom uzavretia zmlúv o prevode obchodných podielov nebolo nadobudnutie vlastníckeho práva k obchodným podielom Mgr. V.   S.,   žalobou   zo   dňa   12.   07.   2004   sme   sa   domáhali   vyslovenia   neplatnosti   uznesení mimoriadneho valného zhromaždenia spoločnosti L., spol. s r.o. zo dňa 20. 04. 2004 a žalobou zo dňa 12. 07. 2007 sme sa súbežne domáhali vyslovenia neplatnosti uznesení mimoriadneho valného zhromaždenia aj spoločnosti V., spol. s r. o.“

V ďalšej   časti   sťažnosti   sťažovatelia   uvádzajú,   že „Krajský   súd   v   Bratislave rozsudkom č. k. 9 Cbs 90/04-307 zo dňa 14. 02. 2006 určil, že žalobou napadnuté uznesenia mimoriadneho valného zhromaždenia spoločnosti L., spol. s r. o. zo dňa 20. 04. 2004, ktorými došlo ku schváleniu prevodov obchodných podielov na Mgr. V. S., ako aj o tom, že došlo k odvolaniu R. R. z funkcie konateľa spoločnosti a menovaniu Mgr. V. S. do funkcie konateľa spoločnosti sú neplatné...

Mgr. V. S. ako štatutárny zástupca jediného spoločníka spoločnosti L., spol. s r. o. dňa 13. 03. 2006, t. j. mesiac po tom, čo došlo k vyhláseniu citovaného rozsudku Krajského súdu v Bratislave, rozhodol o tom, že spoločnosť L., spol. s r. o. zrušuje z dôvodu, že nemá majetok, hoci v skutočnosti spoločnosť L., spol. s r. o. mala rozsiahle majetkové práva. Dňa   25.   04.   2006   Obchodný   register   Okresného   súdu   Bratislava   I   bez   nášho vedomia vymazal obchodnú spoločnosť L., spol. s r. o. z Obchodného registra...

Podľa vyznačenej doložky právoplatnosti a vykonateľnosti, rozsudok Krajského súdu v Bratislave č. k. 9 Cbs 90/04-307 zo dňa 14. 02. 2006 nadobudol právoplatnosť dňa 24. 4. 2006. Predmetný rozsudok bol Krajským súdom v Bratislave podaný na pošte dňa 20. 04. 2006.

Bez akéhokoľvek kontaktu s nami, ako aj bez akejkoľvek korešpondencie, Najvyšší súd Slovenskej republiky nám dňa 23. 04. 2007, t. j. takmer jeden rok po nadobudnutí právoplatnosti a vykonateľnosti prvostupňového rozhodnutia Krajského súdu v Bratislave, nám   doručil   uznesenie   č.   k.   2   Obo   58/2007   zo   dňa   28.   03.   2007,   ktoré   nadobudlo právoplatnosť dňa 27. 04. 2007 a na základe ktorého, Najvyšší súd Slovenskej republiky rozhodol tak, že rozsudok Krajského súdu v Bratislave č. k. 9 Cbs 90/04-307 zo dňa 14. 02. 2006 zrušil a konanie zastavil...

Z indícií samotného Mgr. V. S. sme získali podozrenie, že hoci súdne konanie vedené Krajským súdom v Bratislave pod sp. zn. 9 Cbs 90/04 bolo právoplatne skončené, Najvyšší súd Slovenskej republiky vo veci koná. Preto najskôr telefonicky, potom písomne dňa 19. 03. 2007 sme žiadali, aby nám Najvyšší súd Slovenskej republiky umožnil nahliadnuť do spisu. Najvyšší súd Slovenskej republiky nám to neumožnil z dôvodu, že spis sa nenachádza v spisovni, ale u sudcu JUDr. J. Š., ktorý ho odmieta vydať. Z tohto dôvodu sme dňa 28. 03. 2007   podali   sťažnosť,   po   tom,   čo   dňa   26.   03.   2007   sa   PhDr. D.   R.   snažila   priamo telefonicky získať spis od sudcu JUDr. J. Š. (príloha č. 4). Po mimoriadne dramatickom telefonáte sme získali podozrenie o nezaujatosti sudcu JUDr. J. Š. a preto podaním zo dňa 2.   4.   2007   sme   podali   proti   nemu   námietku   zaujatosti.   Predseda   Najvyššieho   súdu Slovenskej republiky nám listom zo dňa 27. 4. 2007 oznámil, že našu sťažnosť obdržal až po tom, čo bolo dňa 28. 3. 2007 vo veci rozhodnuté. K námietke zaujatosti sa Najvyšší súd Slovenskej republiky nevyjadril.

Do spisového materiálu sme sa dostali až na Krajskom súde v Bratislave, a to dňa 4. 5. 2007, z ktorého sme sa dozvedeli, že Najvyšší súd Slovenskej republiky listom zo dňa 01. 03. 2007 predložil Krajskému súdu v Bratislave list fyzickej osoby Mgr. V. S. zo dňa 04. 01.   2007   (doručené   05.   01.   2007),   ktorým   žiadal   zrušenie   vyznačenia   doložky právoplatnosti na rozsudku Krajského súdu v Bratislave. Zároveň Najvyšší súd Slovenskej republiky Krajskému súdu v Bratislave oznámil, že uvedené podanie Mgr. V. S. je potrebné považovať za opravný prostriedok...

Dňa 22. 5. 2007 sme na Najvyšší súd Slovenskej republiky podali dovolanie proti uzneseniu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. k. 2 Obo 58/2007 zo dňa 28. 3. 2007 (príloha č. 6), a to podľa § 237 písm. e) a f) Občianskeho súdneho poriadku. Prípustnosť dovolania sme videli v tom, že Najvyšší súd Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. 2 Obo 58/2007 bez návrhu, t. j. pri absencii odvolania účastníkom konania a že v tomto konaní nám odňal možnosť konať pred súdom.

Uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. k. 1 Obdo V 43/2007 zo dňa 20. 8.   2009,   Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   nášmu   dovolaniu   vyhovel   a   uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. k. 2 Obo 58/2007 zrušil... Dospel k záveru, že spoločnosť L. spol. s r.o. zanikla výmazom z obchodného registra bez právneho nástupcu, teda stratila procesnú spôsobilosť a ak túto procesnú spôsobilosť stratila pred tým, ako rozhodnutie súdu prvého stupňa nadobudlo právoplatnosť (§ 107 ods. 1, 4 Občianskeho súdneho poriadku), v takom prípade súd prvého stupňa svoje rozhodnutie mal zrušiť a konanie zastaviť.

Následne Krajský súd v Bratislave uznesením č. k. 9 Cbs 90/2004-515 zo dňa 4. 12. 2009 svoj rozsudok č. k. 9 Cbs 90/2004-307 zo dňa 14. 2. 2006 zrušil a konanie zastavil, a to z dôvodu, že pred nadobudnutím právoplatnosti rozsudku č. k. 9 Cbs 90/2004-307 došlo k výmazu žalovanej spoločnosti L. spol. s r.o....

Proti uzneseniu Krajského súdu v Bratislave sme dňa 1. 2. 2010 podali odvolanie, nakoľko so zrušením rozsudku sme nesúhlasili...

Najvyšší súd Slovenskej republiky, sudca JUDr. J. Š., ako odvolací súd uznesenie Krajského súdu v Bratislave uznesením sp. zn. 1 Obo 22/2010 potvrdil. Skutočnosť, že o veci opätovne rozhodoval sudca JUDr. J. Š., hoci proti jeho osobe sme podali námietku zaujatosti   už   dňa   2.   4.   2007...,   ktorú   predseda   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky neriešil meritórne..., sme sa dozvedeli až doručením jeho uznesenia...“.

Sťažovatelia tvrdia, že najvyšší súd «potvrdením zrušenia právoplatného rozsudku Krajského súdu v Bratislave tak postupoval v rozpore a neakceptujúc ustanovenie § 159 ods.   3   Občianskeho   súdneho   poriadku,   podľa   ktorého   „Len   čo   sa   o   veci   právoplatne rozhodlo, nemôže sa prejednávať znova“.».

Podľa názoru sťažovateľov „Najvyšší súd Slovenskej republiky spoločne s Krajským súdom v Bratislave nesprávne aplikoval ustanovenia § 107 ods. 1 a ods. 4 Občianskeho súdneho poriadku súdom, na základe ktorých bol rozsudok Krajského súdu v Bratislave zrušený a konanie zastavené.

V danom prípade ustanovenie § 107 ods. 1 a ods. 4 Občianskeho súdneho poriadku je nevyhnutné aplikovať primerane a predovšetkým v súčinnosti s ustanoveniami § 1 a § 156 Občianskeho súdneho poriadku.“.

Sťažovatelia poukazujú na tú skutočnosť, že „k zrušeniu rozsudku Krajského súdu v Bratislave došlo podľa ustanovenia § 107 ods. 1 a ods. 4 Občianskeho súdneho poriadku, ktoré ustanovenie zrušenie rozsudku vôbec neumožňujú.

Nielen ustanovenia § 107 ods. 1 a ods. 4 Občianskeho súdneho poriadku neumožňujú zrušenie už raz vyhláseného rozsudku, ale bez zahájenia odvolacieho konania v danom prípade žiadne z ustanovení Občianskeho súdneho poriadku neumožňujú zrušenie rozsudku uznesením súdu, ktorý rozsudok vyhlásil.“.

Podľa tvrdenia sťažovateľov «zrušenie vyhláseného rozsudku bez toho, že by takýto postup umožňovalo ustanovenie Občianskeho súdneho poriadku tak, ako sa to uskutočnilo v danom   prípade,   je   v   príkrom   rozpore   s   ustanovením   čl.   2   ods.   2   Ústavy   Slovenskej republiky, podľa ktorého „Štátne orgány môžu konať iba na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon“. Keďže súd medzi štátne orgány nepochybne patrí, je zrejmé, že nie je prípustné, aby súd rozhodoval inak, ako v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanovuje Občiansky súdny poriadok (okrem iných právnych predpisov).».

Podľa názoru sťažovateľov uvedeným postupom najvyššieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 1 Obo 22/2010 bolo porušené ich základné právo na prístup k súdu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy.

Sťažovatelia   napadnutým   postupom   najvyššieho   súdu   v   uvedenej   veci   súčasne namietajú porušenie základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ku ktorému malo dôjsť tým,   že „postupom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky,   ako   aj   Krajského   súdu v Bratislave nám bolo zamedzené vyjadriť sa k predmetu konania tak, aby sa Krajský súd v Bratislave,   ako   aj   Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   zaoberali   nezákonným   výmazom spoločnosti L., spol. s r. o. z Obchodného registra.

Ako vyplýva z odôvodnení uznesení Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, ako aj Krajského súdu v Bratislave konanie bolo zastavené z dôvodu, že registrový súd vymazal spoločnosť   L.,   spol.   s   r.   o.   z   Obchodného   registra.   V   dôsledku   tejto   skutočnosti,   súdy konštatovali, že spoločnosť L., spol. s r. o. stratila spôsobilosť byť účastníkom konania. Keďže Krajský súd v Bratislave nám nedal žiadnu možnosť vyjadriť sa k predmetu konania, neskúmal ani nezákonný výmaz spoločnosti L., spol. s r. o.“.

Podľa   sťažovateľov   k   zamedzeniu   prístupu   k   spravodlivému   súdnemu   konaniu v danej   veci   došlo   aj   tým,   že „Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   rozhodoval prostredníctvom sudcu JUDr. J. Š., proti ktorému sme dňa 2. 4. 2007 podali námietku zaujatosti a ktorý bol navyše osobou, ktorá konala protizákonne, a podľa nášho názoru aj protiústavne.“.

Sťažovatelia   na   základe   uvedených   skutočností   navrhujú,   aby   ústavný   súd   o ich sťažnosti nálezom takto rozhodol:

„Práva sťažovateľky PhDr. D. R., bytom M. a práva sťažovateľa R. R., bytom M. na prístup k súdu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a na spravodlivý proces podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky boli postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republike vo veci vedenej pod sp. zn. 1 Obo 22/2010 porušené.

Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   je   povinný   sťažovateľom   zaplatiť   primerané finančné   zadosťučinenie   vo   výške   33   000   €,   a   to   do   30   dní   odo   dňa   nadobudnutia právoplatnosti ústavného nálezu.

Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný nahradiť sťažovateľom trovy konania vo   výške   podľa   záverečného   vyčíslenia   na   účet   právnej   zástupkyne   do   3   dní   odo   dňa nadobudnutia právoplatnosti ústavného nálezu.“

II.

Podľa čl. 127 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd,   alebo ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy,   ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   ktorých   prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc, návrhy, ktoré   nemajú zákonom   predpísané náležitosti,   neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Sťažovatelia sa sťažnosťou domáhajú vyslovenia porušenia svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 ústavy postupom najvyššieho súdu ako odvolacieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 1 Obo 22/2010. Z obsahu sťažnosti vyplýva, že sťažovatelia namietajú porušenie označených základných práv z dôvodu, že najvyšší súd ako odvolací súd potvrdením uznesenia Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 9 Cbs 90/2004   zo   4.   decembra   2009   (krajský   súd   označeným   uznesením   zrušil   vlastný rozsudok   zo   14. februára   2006   a   konanie   zastavil,   pozn.)   akceptoval   zrušenie   už   raz vyhláseného a právoplatného prvostupňového rozsudku uznesením toho istého súdu, ktorý rozsudok vyhlásil, t. j. krajského súdu.

Zo sťažnosti možno vyvodiť, že jej podstatou je námietka sťažovateľov, podľa ktorej nielen   najvyšším   súdom   v   odôvodnení   napadnutého   rozhodnutia   uvádzané   ustanovenia § 107 ods. 1 a ods. 4 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“) neumožňujú zrušenie už   raz   vyhláseného   rozsudku,   ale   v   danom   prípade   ani   žiadne   z ďalších   ustanovení Občianskeho   súdneho   poriadku   bez   začatia   odvolacieho   konania   neumožňuje   zrušenie rozsudku uznesením súdu, ktorý rozsudok vyhlásil.

Ako   vyplýva   z   odôvodnení   uznesení   najvyššieho   súdu,   ako   aj   krajského   súdu, konanie v právnej   veci   sťažovateľov   (žalobcov) proti   obchodnej   spoločnosti   L.,   s. r. o., Bratislava   (ďalej   len   „žalovaná“),   o   neplatnosť   uznesenia   mimoriadneho   valného zhromaždenia   žalovanej   z   20.   apríla   2004   bolo   zastavené   z   dôvodu,   že   Okresný   súd Bratislava   I   (ďalej   len   „registrový   súd“)   vymazal   žalovanú   spoločnosť   z   obchodného registra. V dôsledku tejto skutočnosti súdy konštatovali, že žalovaná stratila spôsobilosť byť účastníkom konania (od 25. apríla 2006); k strate jej procesnej spôsobilosti teda došlo až potom, keď vo veci rozhodol súd prvého stupňa (14. februára 2006).

Ústavný súd poukazuje na skutočnosť, že sťažovatelia v sťažnosti síce podrobne odôvodňujú pochybenie registrového súdu pri výmaze žalovanej spoločnosti z obchodného registra, ale preskúmanie postupu registrového súdu v danej veci v konaní pred ústavným súdom (v petite sťažnosti) nenamietajú.

Ústavný súd pripomína, že namietané porušenie niektorého zo základných práv alebo slobôd nezakladá automaticky aj jeho právomoc na konanie o nich. Pokiaľ ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti zistí, že sťažovatelia sa ochrany základného práva alebo slobody môžu domôcť využitím im dostupných a účinných prostriedkov nápravy pred iným súdom,   musí   takúto   sťažnosť   odmietnuť   z   dôvodu   nedostatku   právomoci   na   jej prerokovanie (I. ÚS 103/02, IV. ÚS 115/07).

Rozhodovanie ústavného súdu o sťažnostiach podľa čl. 127 ods. 1 ústavy je založené na princípe subsidiarity sťažnosti, ktorého súčasťou je aj princíp minimalizácie zásahov ústavného   súdu   do   činnosti   všeobecných   súdov.   Z tohto   vyplýva,   že   sťažnosť   podľa označeného článku ústavy nie je bežným prostriedkom na ochranu základných práv a slobôd fyzických alebo právnických osôb; jej uplatnenie prichádza do úvahy až v prípade, keď nápravu   pred   postupom   alebo   rozhodnutím   týchto   súdov   už   nemožno   dosiahnuť štandardným   postupom.   Ústavný   súd   stabilne   judikuje,   že   ochrana   ústavnosti   nie   je a z povahy veci ani nemôže byť v demokratickom právnom štáte iba úlohou ústavného súdu, ale je takisto úlohou všetkých orgánov verejnej moci, v tom rámci predovšetkým všeobecných   súdov.   Ústavný   súd   predstavuje   v   tejto   súvislosti   inštitucionálny mechanizmus, ktorý nastupuje až v prípade, ak zlyhá ochrana, ktorú môžu v rámci svojej kompetencie poskytnúť všetky ostatné do úvahy prichádzajúce orgány verejnej moci (m. m. IV. ÚS 133/09, I. ÚS 341/09). Sťažnosť podľa čl. 127 ods. 1 ústavy predstavuje ultima ratio,   teda   je   nástrojom   ochrany   základných   práv   nastupujúcich   po   vyčerpaní   všetkých dostupných   efektívnych prostriedkov   ochrany práv uplatniteľných v súlade so zákonom v systéme orgánov verejnej moci (IV. ÚS 62/08, I. ÚS 279/09).

Vzhľadom na subsidiárne postavenie ústavného súdu pri ochrane základných práv a slobôd vyplývajúce z čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať právoplatné rozhodnutia, opatrenia alebo iné zásahy orgánov verejnej moci, ak nápravu vo veci môže vykonať iný orgán verejnej moci na základe opravných alebo iných právnych prostriedkov,   ktoré   zákon   sťažovateľom   na   ochranu   ich   základných   práv   alebo   slobôd účinne poskytuje a na použitie ktorých sú oprávnení podľa osobitných predpisov (§ 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde).

Pokiaľ ide o námietku sťažovateľov, že odvolací súd potvrdil zrušenie právoplatného rozsudku krajského súdu sp. zn. 9 Cbs 90/2004 zo 14. februára 2006, neakceptujúc tak § 159   ods.   3   OSP   (podľa   ktorého,   len   čo   sa   o   veci   právoplatne   rozhodlo,   nemôže   sa prejednávať   znova),   a   tým   malo   byť   porušené   ich   základné   právo   na   prístup   k   súdu, zo sťažnosti ani z informácie získanej ústavným súdom z príslušného spisu krajského súdu nevyplynulo, že by svoju námietku signalizujúcu porušenie označeného základného práva uplatnili aj po druhýkrát v dovolacom konaní (sťažovatelia už v uvedenej právnej veci napadli dovolaním uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 2 Obo 58/2007 z 28. marca 2007; dovolací   súd   predmetné   uznesenie   odvolacieho   súdu   zrušil   uznesením   sp.   zn. 1 Obdo V 43/2007 z 20. augusta 2009, pozn.). Podľa názoru ústavného súdu sťažovateľmi namietané pochybenie odvolacieho súdu (aj prvostupňového súdu) je dôvodom na podanie dovolania v zmysle § 237 písm. d) a f) OSP.

Podľa   §   237   písm.   d)   OSP   dovolanie   je   prípustné   proti   každému   rozhodnutiu odvolacieho súdu, ak v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo.

Podľa   §   237   písm.   f)   OSP   dovolanie   je   prípustné   proti   každému   rozhodnutiu odvolacieho súdu, ak sa účastníkovi konania postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom.

Ústavný súd už uviedol, že realizácia základného práva na súdnu ochranu a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 46 ods. 1 a nasl. ústavy je zabezpečená aj v rámci dovolacieho   konania   (IV.   ÚS   186/2010).   Práve   preto   jednotlivé   dôvody   prípustnosti dovolania   uvedené v § 237 OSP sa   musia vykladať tak,   aby ich   prostredníctvom   bola poskytnutá plná ochrana uvedeným článkom ústavy.

Ak boli sťažovatelia toho názoru, že krajský súd ako súd prvého stupňa nemohol vlastným   uznesením   (autoremedúrou)   zo   4.   decembra   2009   zrušiť   svoj   rozsudok zo 14. februára 2006 [nepochybne právoplatný, či už vyznačeným dňom 10. mája 2006, alebo 24. apríla 2006 (podľa senátu krajského súdu 9 Cbs), pozn.], a napriek tomu najvyšší súd ako odvolací súd tento právny záver krajského súdu potvrdil bez toho, aby im umožnil vyjadriť sa k predmetu konania, mali možnosť domáhať sa nápravy porušenia označených základných   práv   v   rámci   dovolacieho   konania.   Nevyužitie   tohto   prostriedku   nápravy sťažovateľmi proti namietanému uzneseniu najvyššieho súdu z 24. februára 2010 zakladá dôvod na odmietnutie ich sťažnosti z dôvodu nedostatku právomoci ústavného súdu (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde v spojení s čl. 127 ods. 1 ústavy a § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde, t. j. z dôvodu nevyčerpania „iných právnych prostriedkov, ktoré im zákon na ochranu ich základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie sú sťažovatelia oprávnení podľa osobitných predpisov“).

Na základe uvedeného ústavný súd po predbežnom prerokovaní sťažnosti rozhodol tak, ako to je uvedené vo výrokovej časti tohto uznesenia.

Vzhľadom   na   túto   skutočnosť   je   bez   ďalšieho   právneho   významu   zaoberať   sa ďalšími návrhmi obsiahnutými v sťažnosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 25. novembra 2010