znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 441/2013-38

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 11. júla 2013 predbežne prerokoval sťažnosť JUDr. M. K., B., zastúpeného W. s. r. o., B., konajúca prostredníctvom   konateľa   a   advokáta   JUDr.   Ľ.   L.,   ktorou   namieta   porušenie   svojho základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane ľudských   práv   a   základných   slobôd   postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. 1 Obdo 35/2010, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť JUDr. M. K. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 21. augusta 2012 doručená sťažnosť JUDr. M. K. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie svojej záležitosti v primeranej   lehote   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane ľudských   práv   a   základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 1 Obdo 35/2010.

Sťažovateľ v sťažnosti najmä uvádza:„Okresný súd Nitra rozhodnutím zo dňa 28. 10. 2009, sp. zn. 31 Cb/26/2009 zamietol žalobu sťažovateľa,   ktorou sa   domáhal   výmeny   výrobku.   Krajský   súd   v Nitre v konaní o odvolaní sťažovateľa proti rozsudku Okresného súdu Nitra zo dňa 28. 10. 2009, sp. zn. 31 Cb/26/2009 svojím rozhodnutím zo dňa 12. 5. 2010, sp. zn. 15 Cob/30/2010 rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil.

Sťažovateľ   prostredníctvom   svojho   právneho   zástupcu   podal   dňa   14.   6.   2010 (doručené dňa 15. 6. 2010) voči rozsudkom súdov prvého a druhého stupňa dovolanie na Najvyšší súd Slovenskej republiky. Vo svojom dovolaní navrhol uvedené rozsudky zrušiť a vec vrátiť súdu prvého stupňa na ďalšie konanie ako aj v súlade s ust. § 243 O. s. p. navrhol odložiť vykonateľnosť napadnutého rozsudku.

Sťažovateľ podal na Najvyšší súd Slovenskej republiky dňa 1. 8. 2011 a 3. 11. 2011 žiadosti,   ktorými   žiadal,   aby   bolo   rozhodnuté   o   podanom   dovolaní,   čo   najskôr,   a   to z dôvodu zlého zdravotného stavu sťažovateľa.

Sťažovateľ   podal   na   Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   dňa   9.   5.   2012   poslednú žiadosť,   v   ktorej   s   poukazom   na   judikatúru   v   Slovenskej   republike   a   závery   Českého ústavného súdu žiadal,   aby bolo rozhodnuté o podanom dovolaní,   a opäť poukázal na skutočnosť,   že   reálne   hrozí   zánik   žalovaného   a   z   dôvodu   zlého   zdravotného   stavu sťažovateľa   ktorý   čaká   od   roku   2011   na   doručenie   šošoviek   z   USA   a   ich   operačnú implantáciu. Sťažovateľ poukázal na exekúciu, ktorá bolo voči nemu vykonaná na podklade vyššie   uvedených   rozsudkov,   pričom   zdôraznil,   že   je   potrebné   vykonať   spravodlivosť a odstrániť zásah do sťažovateľovho ústavného práva na spravodlivý súdny proces. Najvyšší súd Slovenskej republiky listom zo dňa 10. 7. 2012 odpovedal na sťažnosť sťažovateľa   zo   dňa   9.   5.   2012.   Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   vyhodnotil   sťažnosť sťažovateľa ako dôvodnú, pričom skonštatoval, že do vyše roka a 11 mesiacov, od kedy bol spis   predložený   Najvyššiemu   súdu   Slovenskej   republiky   na   rozhodnutie   (30.   7.   2010) považuje za opodstatnený prieťah v konaní v zmysle ust. § 62 ods. 1 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov. Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   však   napriek   vyššie   uvedenému   o   dovolaní sťažovateľa do dňa podania tejto ústavnej sťažnosti naďalej nerozhodol.“

Sťažovateľ v sťažnosti ďalej uvádza: „... rozhodnutie o dovolaní vzhľadom na zlý zdravotný stav sťažovateľa, na ktorý poukázal a preukázal v každej zo svojich sťažností si vyžaduje výnimočnú rýchlosť konania. Právo sťažovateľa, ktoré si uplatnil v predmetom súdnom   konaní   sa   totiž   viaže   na   jeho   osobu.   Pokiaľ   táto   výnimočná   rýchlosť   konania nebude   zabezpečená,   bude   to   viesť   k   odmietnutiu   výkonu   spravodlivosti.   Vzhľadom   na skutočnosť,   že   Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   nevykonal   voči   sťažovateľovi   žiadny procesný úkon a ani posúdenie merita veci nezávisí od odborného posúdenia nemožno tu hovoriť o zložitosti veci. Sťažovateľ je, tak ako to vyplýva z vyššie uvedeného maximálne súčinný a nemožno mu teda pričítať spomalenie postupu súdneho konania. Sťažovateľ si dovoľuje poukázať na tú skutočnosť, že prieťahy v konaní nezavinil a ani nespôsobil.“

Podľa názoru sťažovateľa „... v danej veci je zrejmé, že sa neodôvodnene zasiahlo do ústavného práva sťažovateľa. Ďalej je zrejmé, že v dôsledku nečinnosti Najvyššieho súdu Slovenskej republiky nebolo vôbec rozhodnuté o odklade vykonateľnosti, čo spôsobilo tú skutočnosť,   že   sťažovateľovi   sa   nepodarilo   odvrátiť   negatívne   následky   exekučného konania. V dôsledku pretrvávajúcej nečinnosti Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sa reálne   vzďaľuje   možnosť   sťažovateľa   dosiahnuť   spravodlivosť   v   súdnom   konaní nasledujúcom po rozhodnutí Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, najmä vzhľadom na jeho zlý zdravotný stav. Skutočnosť, že reálne hrozí procesná nespôsobilosť, resp. zánik žalovaného   je   ďalšou   rozhodujúcou   skutočnosťou   pri   určení   výšky   finančného zadosťučinenia.   Sťažovateľ   vzhľadom   na   závažnosť   zásahu   považuje   primerané zadosťučinenie vo výške 5 000 EUR.“.

Na základe uvedenej argumentácie sa sťažovateľ domáha, aby ústavný súd po prijatí jeho sťažnosti na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:

„Základné právo sťažovateľa na prerokovanie vecí bez zbytočných prieťahov podľa čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   a   právo   na   prejednanie   jeho   záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom   Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v   konaní   vedenom pod   sp.   zn. 1 Obdo 35/2010 porušené bolo.

Najvyššiemu súdu   Slovenskej republiky sa   prikazuje,   aby v konaní   vedenom   pod sp. zn. 1 Obdo 35/2010 konal bez zbytočných prieťahov.

Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   je   povinný   zaplatiť   sťažovateľovi   finančné zadosťučinenie v sume 5 000,- EUR (slovom: päťtisíc eur) do 30 dní od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný zaplatiť sťažovateľovi trovy konania na účet   splnomocneného   zástupcu   sťažovateľa   v   lehote   do   30   dní   od   právoplatnosti rozhodnutia.“

Ústavný súd si v súvislosti s prípravou predbežného prerokovania sťažnosti vyžiadal z   najvyššieho   súdu   príslušný   spis   a   zároveň   požiadal   predsedu   najvyššieho   súdu JUDr. Štefana Harabina (ďalej len „predseda najvyššieho súdu“) o vyjadrenie k sťažnosti. V nadväznosti   na   túto   žiadosť   predseda   najvyššieho   súdu   v prípise   sp.   zn.   KP   4/2012 z 12. septembra   2012   uplatnil   námietku   predpojatosti   proti   všetkým   sudcom   IV.   senátu ústavného súdu, o ktorej rozhodol I. senát ústavného súdu uznesením č. k. I. ÚS 534/2012-15 z 24. októbra 2012 tak, že namietaných sudcov z výkonu sudcovskej funkcie v konaní o sťažnosti sťažovateľa nevylúčil.

Následne   sa   k sťažnosti   vyjadril   predseda   obchodnoprávneho   kolégia   najvyššieho súdu v prípise č. k. KP 47/2012-48 (Nobs 125/2012) zo 6. februára 2012, v ktorom okrem iného uviedol:

„Predmetom   konania   v   právnej   veci   sťažovateľa   na   najvyššom   súde   bolo rozhodovanie o dovolaní sťažovateľa v procesnom postavení žalobcu, o výmenu výrobku za nový   výrobok,   vedenej   pôvodne   na   Okresnom   súde   Nitra   pod   sp.   zn.   31   Cb/26/2009, následne, na odvolanie sťažovateľa, na Krajskom súde v Nitre pod sp. zn. 15 Cob/30/2010. Zo záznamov obchodného registra NS SR vyplýva, že v predmetnej veci bolo dovolanie doručené tunajšiemu súdu 30. júla 2010 a náhodným výberom bola vec pridelená senátu 1 Obdo (10), ktorého predsedom bol vtom čase JUDr. J. Š. a podľa organizácie práce v senáte bol súčasne aj tzv. sudcom spravodajcom. Práca v senáte bola poznačená zmenami v zložení senátu, keď jedna z členiek senátu bola zmenou rozvrhu práce zaradená do iného senátu... druhá členka senátu... bola opatrením predsedu NS SR... z vec prejednávajúceho senátu vypustená z dôvodu jej odchodu do starobného dôchodku... Nakoniec aj samotný predseda senátu... bol opatrením predsedu NS SR... zo senátu 10 vypustený, a to z dôvodu jeho odvolania z funkcie sudcu prezidentom Slovenskej republiky.

Vec bola rozhodnutá až po novom zložení senátu 1 Obdo, a to 5. decembra 2012. Je potrebné súhlasiť s tvrdením sťažovateľa vysloveným v ústavnej sťažnosti (str. 7) o tom,   že   v   priebehu   konania   na   dovolacom   súde   k   istým   prieťahom   v   konaní   došlo. Najvyšší súd listom z 10. júla 2012 vyhodnotil jeho sťažnosť z 9. mája 2012 adresovanú NS SR za dôvodnú s tým, že príslušný senát sa vecou zaoberá a bude dohliadnuté na to, aby k ďalším   neodôvodneným   prieťahom   nedochádzalo.   V   súčasnosti   je   však   konanie   na najvyššom súde skončené, z dôvodu ktorého je návrh sťažovateľa adresovaný ústavnému súdu, aby najvyššiemu súdu prikázal konať bez zbytočných prieťahov, neaktuálny... najvyšší súd má za to, že postupom v konaní o dovolaní vedenom pod sp. zn. 1 Obdo/35/2010 k porušeniu   sťažovateľom   namietaného   základného   práva   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy Slovenskej   republiky,   ako   aj   práva   na   spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1 Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd,   nedošlo.   Z   tohto   dôvodu navrhujeme podnet sťažovateľa odmietnuť...“

Predseda najvyššieho súdu podal 22. februára 2013 proti sudcovi ústavného súdu Ladislavovi Oroszovi, ktorému bola vec sťažovateľky pridelená ako sudcovi spravodajcovi (ďalej   len   „sudca   spravodajca“),   trestné   oznámenie   a zároveň   v televíznych   reláciách televízie TA3 odvysielaných 21. februára 2013 a 11. marca 2013 formuloval proti nemu osobné invektívy. Sudca spravodajca v tejto súvislosti (aj keď sa zo subjektívneho hľadiska necítil   byť predpojatý)   listom   z 28.   marca   2013   (ďalej   len   „oznámenie“)   oznámil   tieto skutočnosti v zmysle § 27 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom   súde“) predsedníčke ústavného súdu a zároveň ju požiadal, aby zabezpečila postup podľa § 28 ods. 2 zákona o ústavnom súde, t. j. aby predložila jeho oznámenie obsahujúce skutočnosti, ktoré by mohli zakladať jeho vylúčenie z prerokúvania a rozhodovania veci sťažovateľa na rozhodnutie   senátu   ústavného   súdu,   ktorý   je   o ňom   príslušný   rozhodnúť   v súlade s platným rozvrhom práce ústavného súdu.

O oznámení   sudcu   spravodajcu   rozhodol   I.   senát   ústavného   súdu   uznesením č.   k.   I.   ÚS   367/2013-8   z 5.   júna 2013   tak,   že   sudcu   spravodajcu   z výkonu   sudcovskej funkcie   vo   veci   sťažovateľa   nevylúčil.   Označené uznesenie   bolo sudcovi   spravodajcovi doručené   21.   júna   2013.   Z uvedeného   dôvodu   IV.   senát   ústavného   súdu   ani   v období od 28. marca 2013 do 21. júna 2013 nemohol vo veci sťažovateľa konať a rozhodovať.

Z predloženého spisu najvyššieho súdu sp. zn. 1 Obdo 35/2010 ústavný súd zistil, že vec bola najvyššiemu súdu ako dovolaciemu súdu predložená na rozhodnutie o dovolaní 30. júla   2010.   Najvyšší   súd   o dovolaní   rozhodol   uznesením   sp. zn.   1   Obdo   35/2010 z 5. decembra   2012   tak,   že   rozsudok   Krajského   súdu   v   Nitre   č. k. 15 Cob 30/2010-140 z 12. mája 2010 a rozsudok Okresného súdu Nitra č. k. 31 Cb 26/2009-97 z 28. októbra 2009 zrušil a vec vrátil Okresnému súdu Nitra na ďalšie konanie.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na   ktorých prerokovanie   nemá   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený. Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

Z   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   vyplýva,   že   úlohou   ústavného súdu   pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená. V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide vtedy,   keď   namietaným   postupom   alebo   namietaným   rozhodnutím   príslušného   orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím   príslušného   orgánu   verejnej   moci   a   základným   právom   alebo   slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval uvedené   základné   právo,   pretože   uvedená   situácia   alebo   stav   takúto   možnosť   reálne nepripúšťajú (IV. ÚS 16/04, II. ÚS 1/05, II. ÚS 20/05, IV. ÚS 55/05, IV. ÚS 288/05).

Sťažovateľ namieta, že postupom najvyššieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 1 Obdo   35/2010   došlo   k   porušeniu   jeho   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy,   ako   aj   práva   na   prejednanie   jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná.

Ústavný súd si pri výklade základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o právo na prejednanie veci v primeranej lehote, preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (napr. II. ÚS 55/98).

Účelom   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia štátneho orgánu. Samotným prerokovaním veci na súde alebo na inom štátnom orgáne sa právna   neistota   neodstráni.   K   vytvoreniu   želateľného   stavu,   t.   j.   stavu   právnej   istoty dochádza v zásade až právoplatným rozhodnutím súdu alebo štátneho orgánu. Preto na naplnenie základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nestačí, aby štátne orgány vec prerokovali, prípadne vykonali rôzne úkony bez ohľadu na ich počet (napr. I. ÚS 10/98, III. ÚS 224/05).

Ústavný   súd   v   nadväznosti   na   svoje   zistenia   zo   súdneho   spisu   konštatuje,   že v namietanom   konaní   dochádzalo   k prieťahom,   avšak   zároveň   poukazuje   na   svoju judikatúru, z ktorej vyplýva, že nie každý zistený prieťah v súdnom konaní má nevyhnutne za následok porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (napr. II. ÚS 57/01, I. ÚS 48/03, III. ÚS 59/05). Pojem „zbytočné prieťahy“ obsiahnutý v čl. 48 ods. 2 ústavy je pojem autonómny, ktorý treba vykladať a aplikovať   predovšetkým   materiálne.   S   ohľadom   na   konkrétne   okolnosti   veci   sa   totiž postup   dotknutého   štátneho   orgánu   nemusí   vyznačovať   takými   významnými   prieťahmi, ktoré by bolo možné kvalifikovať ako „zbytočné prieťahy“ v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy (napr. I. ÚS 63/00).

V prípade, keď ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti zistí, že charakter postupu všeobecného súdu sa nevyznačoval takými významnými prieťahmi, ktoré by bolo možné   kvalifikovať   ako   „zbytočné   prieťahy“   v   zmysle   čl.   48   ods.   2   ústavy,   sťažnosť spravidla   odmietne   ako   zjavne   neopodstatnenú   (napr.   I.   ÚS   41/01,   I.   ÚS   57/01, III. ÚS 59/05).

Navyše,   v   konaniach   o   sťažnostiach   podľa   čl.   127   ods.   1   ústavy,   v   ktorých sťažovatelia   namietajú   porušenie   svojho   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ústavný súd v súlade so svojou ustálenou judikatúrou   vyžaduje   preukázanie   podania   sťažnosti   predsedovi   príslušného   súdu   na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa § 62 a nasl. zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon   o   súdoch“).   Takúto   sťažnosť   totiž   ústavný   súd   považuje   za   účinný   prostriedok ochrany základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru),   ktorý   vzhľadom   na   subsidiárne   postavenie   ústavného   súdu   pri   ochrane základných práv a slobôd treba využiť pred podaním sťažnosti ústavnému súdu (porovnaj napr. IV. ÚS 153/03, IV. ÚS 278/04). Účinnosť tohto právneho prostriedku ochrany pred zbytočnými prieťahmi v súdnom konaní potvrdzuje aj znenie zákona č. 385/2000 Z. z. o sudcoch   a prísediacich   a o zmene a doplnení niektorých   zákonov v znení neskorších predpisov,   ktorý   vo   viacerých   ustanoveniach   zdôrazňuje   povinnosť   sudcu   konať   bez zbytočných prieťahov a ustanovuje za také prieťahy aj disciplinárnu zodpovednosť [§ 2 ods. 2, § 30 ods. 4, § 52 ods. 1, § 116 ods. 1 písm. b) a § 118 ods. 1 citovaného zákona]. Podobne aj zákon o súdoch v § 64 ods. 1 ustanovuje, že „Účelom vybavovania sťažnosti je zistiť, či v danej veci boli spôsobené prieťahy v konaní...“. V zmysle prvej vety druhého odseku citovaného zákonného ustanovenia „Orgán, ktorý vybavuje sťažnosť, je povinný na účel zistenia stavu veci prešetriť všetky skutočnosti.“. Napokon podľa § 64 ods. 3 zákona o súdoch „Ak orgán poverený vybavovaním sťažnosti zistí, že sťažnosť je dôvodná, prijme a zabezpečí vykonanie opatrení na odstránenie nedostatkov, ak je to potrebné, vyvodí za vzniknuté nedostatky voči zodpovedným osobám dôsledky.“.

Ústavný súd vo svojej predchádzajúcej judikatúre viackrát poukázal aj na to, že ak orgán štátnej správy súdov uzná sťažnosť na prieťahy v konaní za dôvodnú, nemusí to viesť bez ďalšieho k prijatiu v nadväznosti na to podanej sťažnosti podľa čl. 127 ústavy (§ 25 ods. 3 zákona o ústavnom súde) na ďalšie konanie, pretože ústavný súd, pridržiavajúc sa doterajšej judikatúry, považuje za potrebné poskytnúť všeobecnému súdu časový priestor na prijatie   opatrení   s   cieľom   nápravy   a   odstránenia   protiprávneho   stavu   zapríčineného nečinnosťou alebo neefektívnou činnosťou (IV. ÚS 78/07, IV. ÚS 59/08, IV. ÚS 27/09).

V prípade, ak všeobecný súd, reagujúc na sťažnosť sťažovateľa podľa § 62 a nasl. zákona   o   súdoch,   prijme   opatrenia   smerujúce   k   zabezpečeniu   ochrany jeho   základného práva,   zakladá   to   podľa   doterajšej   judikatúry   ústavného   súdu   dôvod   na   odmietnutie sťažnosti z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

Zo zistení ústavného súdu vyplýva, že sťažovateľ sťažnosť na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa § 62 a nasl. zákona o súdoch predsedovi najvyššieho súdu podal 9. mája 2012 (predchádzajúce podania sťažovateľa z 1. augusta 2011 a 3. novembra 2011   adresované   predsedovi   príslušného   senátu   najvyššieho   súdu   najvyšší   súd nekvalifikoval ako sťažnosti podľa zákona o súdoch, pozn.). Po podaní sťažnosti najvyšší súd uznesením sp. zn. 1 Obdo 35/2010 z 5. decembra 2012 rozhodol o dovolaní tak, že napadnuté rozsudky   prvostupňového a odvolacieho   súdu   zrušil   a vec   vrátil   súdu   prvého stupňa na ďalšie konanie. Z uvedeného vyplýva, že najvyšší súd po podaní sťažnosti začal vo veci konať, t. j. prostredníctvom tejto sťažnosti sa zabezpečila efektívna ochrana jeho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Sumarizujúc dosiaľ uvedené, ústavný súd konštatuje, že postup najvyššieho súdu v namietanom konaní bol najmä v období po predložení spisu poznamenaný prieťahmi, ale po podaní sťažnosti podľa § 62 a nasl. zákona o súdoch predsedovi najvyššieho súdu došlo k náprave, pričom ešte pred predbežným prerokovaním sťažnosti najvyšší súd o dovolaní rozhodol.

Vychádzajúc   z uvedeného,   ústavný   súd   pri   predbežnom   prerokovaní   sťažnosť sťažovateľa   odmietol   podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   ako   zjavne neopodstatnenú.

Po odmietnutí sťažnosti bolo už bez právneho dôvodu zaoberať sa ďalšími návrhmi sťažovateľa.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 11. júla 2013