znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

IV. ÚS 441/2011-26

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 12. januára 2012 v senáte zloženom z predsedu Ladislava Orosza, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu Jána Lubyho v konaní o sťažnosti Ing. T. S., Ž., zastúpeného advokátom JUDr. Ľ. D., B., vo veci namietaného   porušenia   jeho   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie jeho záležitosti   v   primeranej   lehote   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv a základných   slobôd   postupom   Okresného   súdu   Žilina   v   konaní   vedenom   pod sp. zn. 8 C 116/2009, za účasti Okresného súdu Žilina, takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo Ing. T. S. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   a   právo   na   prejednanie   jeho   záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd   postupom   Okresného   súdu   Žilina   v   konaní   vedenom   pod   sp. zn. 8 C 116/2009 p o r u š e n é   b o l i.

2. Okresnému   súdu   Žilina p r i k a z u j e,   aby   v   konaní   vedenom   pod sp. zn. 8 C 116/2009 konal bez zbytočných prieťahov.

3. Ing.   T.   S. p r i z n á v a   finančné   zadosťučinenie   v   sume   1 500 €   (slovom tisícpäťsto   eur),   ktoré   mu j e   Okresný   súd   Žilina   p o v i n n ý   vyplatiť   do   dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Okresný súd Žilina j e   p o v i n n ý   uhradiť Ing. T. S. trovy konania v sume 261,82 € (slovom dvestošesťdesiatjeden eur a osemdesiatdva centov) na účet jeho právneho zástupcu JUDr. Ľ. D., B., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 15. júla 2011 doručená sťažnosť Ing. T. S., Ž. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom JUDr. Ľ. D.,   B.,   ktorou   namieta   porušenie   svojho   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Žilina (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 8 C 116/2009.

Zo   sťažnosti   a   z   jej   príloh   vyplýva,   že   sťažovateľ   podal   okresnému   súdu 29. júna 2009   žalobu,   ktorou   sa   domáha   priznania   náhrady   škody   proti   obchodnej spoločnosti B., a. s., Ž. (ďalej len „žalovaný v 1. rade“), a obchodnej spoločnosti P. spol. s r.   o.,   V.   (ďalej   len   „žalovaný   v   2.   rade“,   spolu   len   „žalovaní“);   škoda   mala   vzniknúť konaním žalovaného v 2. rade (pod predchádzajúcim obchodným názvom I., s. r. o.) ako dražiteľa vyplatením výťažku dražby žalovanému v 1. rade (ako navrhovateľovi dražby) bez vyplatenia predchádzajúceho záložného veriteľa obchodnej spoločnosti E., s. r. o., Ž., v poradí zápisu jeho záložného práva. Sťažovateľ sa domáha náhrady škody ako postupník, keďže pohľadávka obchodnej spoločnosti E., spol. s. r. o., mu bola postúpená na základe zmluvy o postúpení pohľadávky.

Sťažovateľ v sťažnosti okrem iného uvádza: „Žalobou o náhradu škody... sa žalobca domáha, aby súd vydal rozsudok, ktorým zaviaže   súd   žalovaného   v   I/   a II/   rade,   aby   nahradili   spoločne   a   nerozdielne   škodu spôsobenú   žalobcovi.   Podaním   zo   dňa   5.   2.   2010   sa   žalobca   domáhal   zaslania   výzvy na zaplatenie súdneho poplatku...

Od   podania   žaloby   do   dnešného   dňa   nebola   žalobcovi   doručená   zo   súdu   Výzva na zaplatenie súdneho poplatku a ani iná listina, pričom od podania uplynuli už viac ako dva roky.

Na tamojší súd bola zaslaná v predmetnej veci sťažnosť na prieťahy v súdnom konaní zo dňa 15. 7. 2010. JUDr. R. B., podpredseda Okresného súdu Žilina,   vyhodnotil túto sťažnosť ako dôvodnú, z dôvodu zvýšenej zaťaženosti sudcu, pričom vo vyjadrení k sťažnosti je   uvedený   predpokladaný   termín   pojednávania   v   mesiaci   október   2010.   Napriek uvedenému žalobcovi doposiaľ súd nezaslal ani len výzvu na zaplatenie súdneho poplatku.“

Sťažovateľ zastáva názor, že „... v tomto konaní dochádza k prieťahom v konaní, ktoré nie sú spôsobené ani konaním sťažovateľa a ani skutkovou alebo právnou zložitosťou prejednávanej veci (ide o bežnú súčasť agendy súdov) a tým došlo k porušeniu nášho práva na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   a   práva   na   prerokovanie   záležitosti v primeranej lehote“.

Na základe argumentácie uvedenej v sťažnosti sťažovateľ žiada, aby ústavný súd rozhodol tak, že „... Okresný súd Žilina porušil právo sťažovateľa na prerokovanie veci sp. zn. 8 C 116/2009 bez zbytočných prieťahov, ktoré je zaručené v čl. 48, ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, že porušil právo na prerokovanie záležitosti v primeranej lehote, ktoré je zaručené v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a aby Okresnému súdu Žilina prikázal, aby vo veci sp. zn. 8 C 116/2009 konal bez zbytočných prieťahov“.

Sťažovateľ   zároveň   žiada,   aby   mu   ústavný   súd   priznal „...   primerané   finančné zadosťučinenie. Nakoľko právna neistota sťažovateľa v uvedenej veci a porušovanie jeho práva na prerokovanie veci bez prieťahov a práva na prerokovanie záležitosti v primeranej lehote pretrváva už viac dva roky, považujeme za takéto primerané finančné zadosťučinenie čiastku 5.000 EUR, ktorú žiadame priznať sťažovateľovi a ktoré je mu Okresný súd Žilina povinný vyplatiť do dvoch mesiacov odo dňa právoplatnosti rozhodnutia.

Okresnému   súdu   Žilina   sa   ďalej   ukladá   zaplatiť   trovy   právneho   zastúpenia sťažovateľa na účet ich právneho zástupcu JUDr. Ľ. D. a to do dvoch mesiacov odo dňa právoplatnosti rozhodnutia.“.

Ústavný súd sťažnosť predbežne prerokoval a uznesením č. k. IV. ÚS 441/2011-15 zo 6. októbra 2011 ju prijal na ďalšie konanie. Po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie ústavný súd vyzval právneho zástupcu sťažovateľa a predsedu okresného súdu, aby sa vyjadrili, či trvajú na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie. Predsedu okresného súdu zároveň vyzval, aby sa vyjadril k sťažnosti. Právny zástupca sťažovateľa a predseda okresného súdu ústavnému súdu oznámili, že netrvajú na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie.

Vzhľadom na oznámenia právneho zástupcu sťažovateľa a predsedu okresného súdu, že netrvajú na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie, ústavný súd v súlade s § 30 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) upustil od ústneho pojednávania, pretože dospel k záveru, že od neho nebolo možné očakávať ďalšie objasnenie veci.

Predseda   okresného   súdu   na   výzvu   ústavného   súdu   predložil   v   prípise sp. zn. 1 SprS 336/2011   z   21.   septembra   2011   vyjadrenie   zákonného   sudcu   k   sťažnosti, v ktorom popri popise dosiaľ vykonaných úkonov okresného súdu v namietanom konaní poukazuje na skutočnosť, že „Vybavovanie veci bolo poznačené celkovou zaťaženosťou súdneho oddelenia. Boli vybavované staršie veci, a to dielčím spôsobom... za celkového počtu   vecí   v súdnom   oddelení   presahujúcom   počet   300.   Tieto   staršie   veci   sú   spravidla skutkovo zložité a neboli skončené z dôvodov plynúcich prevažne ešte spred môjho nástupu do funkcie sudcu. Navyše súd bol personálne nestabilný, s dopadom na tunajšie oddelenie najmä v podobe fluktuácií na poste tajomníčky a asistentky senátu...“. Predseda okresného súdu sa v označenom prípise s vyjadrením zákonného sudcu stotožnil, pričom uviedol, že ho považuje „aj za stanovisko Okresného súdu Žilina“,   avšak nijaké meritórne stanovisko k sťažnosti nezaujal a ani nenamietal žiadnu zo skutočností uvedených v sťažnosti.

Právny zástupca sťažovateľa nevyužil možnosť reagovať na vyjadrenie okresného súdu.

Z vyžiadaného súdneho spisu ústavný súd zistil o doterajšom priebehu namietaného konania tieto skutočnosti:

1. Sťažovateľ doručil okresnému súdu žalobu s príslušnou dokumentáciou 29. júna 2009.

2. Dňa 2. augusta 2010 okresný súd vyzval Správu katastra Žilina (ďalej len „správa katastra“), aby mu predložila dražobný spis, ako aj rovnopisy listín o vklade do katastra nehnuteľností;   dokumentácia   bola   okresnému   súdu   predložená   6.   augusta   2010, neobsahovala   však   údaje   o   výťažku   dražby   (vyúčtovanie   dražby),   a   preto   okresný   súd následne neúspešne žiadal tieto údaje od žalovaných.

3. Uznesením z 20. septembra 2011 okresný súd uložil sťažovateľovi doplniť petit žaloby o výšku žalovanej sumy.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovateľ sa sťažnosťou domáha, aby ústavný súd vyslovil, že doterajším postupom okresného   súdu   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   8   C   116/2009   došlo   k   porušeniu   jeho základného   práva   na prerokovanie   veci   bez zbytočných   prieťahov   upraveného   v   čl.   48 ods. 2 ústavy, ako aj práva na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná.

Ústavný súd si pri výklade základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov garantovaného v čl. 48 ods. 2 ústavy osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské   práva   k   čl.   6   ods.   1   dohovoru,   pokiaľ   ide   o   právo   na   prejednanie   záležitosti v primeranej lehote, preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (napr. II. ÚS 55/98, I. ÚS 132/03, IV. ÚS 105/07).

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o   sťažnostiach   namietajúcich   porušenie   základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (čo platí, aj pokiaľ ide o čl. 6 ods. 1 dohovoru) vychádza zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu. Samotným prerokovaním veci na súde sa právna neistota osoby domáhajúcej sa rozhodnutia neodstraňuje. K stavu právnej istoty dochádza zásadne až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím súdu (m. m. IV. ÚS 221/04).

Základnou   povinnosťou   súdu   a   sudcu   je   preto   zabezpečiť   taký   procesný   postup v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník konania obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.

Táto povinnosť súdu a sudcu vyplýva z § 6 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“),   ktorý   súdom   prikazuje,   aby   v   súčinnosti   so   všetkými   účastníkmi   konania postupovali tak, aby ochrana ich práv bola rýchla a účinná, ďalej z § 100 ods. 1 prvej vety OSP, podľa ktorej len čo sa konanie začalo, postupuje v ňom súd i bez ďalších návrhov tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní, a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru,   ústavný   súd   v   súlade   so   svojou   doterajšou   judikatúrou   (III.   ÚS   111/02, IV. ÚS 74/02, III. ÚS 142/03) zohľadňuje tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1), správanie účastníka súdneho konania (2) a postup samotného súdu (3). Za súčasť prvého kritéria sa považuje aj povaha prerokúvanej veci.

Podľa uvedených kritérií posudzoval ústavný súd aj sťažnosť sťažovateľa.

1. Predmetom namietaného konania je rozhodovanie o žalobe sťažovateľa, ktorou sa domáha   náhrady   škody   v súvislosti   s nevyplatením   výťažku   z dražby.   Ústavný   súd vo vzťahu k namietanému konaniu z obsahu spisu ani z vyjadrení sťažovateľa a okresného súdu nezistil žiadnu skutočnosť, ktorá by signalizovala právnu či faktickú zložitosť veci, ktorá by aspoň čiastočne mohla ospravedlniť aktuálny stav konania vo veci vedenej pod sp. zn. 8 C 116/2009.

2. Správanie sťažovateľa ako účastníka namietaného konania ústavný súd hodnotí ako aktívne a súčinnostné. Sťažovateľ v doterajšom priebehu konania poskytol okresnému súdu   požadovanú   súčinnosť   a   podaním   sťažnosti   proti   porušovaniu   svojho   práva   na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov (15. júla 2010) sa domáhal zvýšenia aktivity okresného súdu v namietanom konaní.

3. Tretím hodnotiacim kritériom, ktorým ústavný súd zisťoval, či došlo k porušeniu základného práva sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods.   2   ústavy   (a   tiež   jeho   práva   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru),   bol   postup   samotného okresného súdu v namietanom konaní. Zo súdneho spisu vyplýva, že prvý úkon vo veci vykonal okresný súd až po trinástich mesiacoch od doručenia žaloby (výzva správe katastra z 2. augusta 2010 na predloženie listinnej dokumentácie) a následne bol vo veci v podstate nečinný viac ako dva roky, keď až 20. septembra 2011 uložil sťažovateľovi doplniť petit žaloby.   Namietané   konanie   trvá   už   viac   ako   dva   a   pol   roka,   pričom   procesná   aktivita okresného   súdu   sa   v tomto   období   minimalizovala   len   na   procesné   úkony   k doplneniu spisovej   dokumentácie,   t.   j.   nemožno   ju   hodnotiť   ako   činnosť   smerujúcu   efektívne k meritórnemu rozhodnutiu veci v primeranom čase.

Obranu   okresného   súdu   odôvodňujúcu   nečinnosť   nadmerným   množstvom   vecí a personálnymi problémami ústavný súd nemohol akceptovať. V tejto súvislosti poukázal na svoju   doterajšiu   judikatúru   (pozri   napr.   I.   ÚS   23/03),   v   zmysle   ktorej   nedostatočné personálne obsadenie súdu a nadmerné množstvo vecí, v ktorých sa musí zabezpečiť súdne konanie, by mohli len dočasne ospravedlniť vzniknuté prieťahy, a to len v tom prípade, ak sa   na   ten   účel   prijali   včas   adekvátne   opatrenia.   Ústava   v   čl.   48   ods.   2   zaväzuje predovšetkým súdy ako garantov spravodlivosti, aby prijali príslušné opatrenia umožňujúce prerokovanie veci, a teda vykonanie spravodlivosti bez zbytočných prieťahov. I keď nie všetky nástroje na vyriešenie tzv. objektívnych okolností sa nachádzajú v dispozičnej sfére vedenia   súdu   či   konajúceho   sudcu,   nemožno   systémové   nedostatky   v   oblasti   výkonu spravodlivosti   pripisovať   na   ťarchu   účastníkov   súdneho   konania   a   mieru   ochrany   ich základného   práva   zaručeného   v   čl.   48   ods.   2   ústavy   oslabiť   poukázaním   na   dlhodobo obmedzené personálne kapacity príslušných súdov.

Na základe uvedeného ústavný súd dospel k záveru, že neodôvodnenou nečinnosťou okresného súdu došlo v namietanom konaní k zbytočným prieťahom, a tým aj k porušeniu základného práva sťažovateľa na prerokovanie predmetnej veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a jeho práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (bod 1 výroku tohto nálezu).

III.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ak porušenie   práv   alebo   slobôd   podľa   odseku   1   vzniklo   nečinnosťou,   ústavný   súd   môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal.

Sťažovateľ   sa   tiež   domáhal,   aby   ústavný   súd   okresnému   súdu   uložil   konať v namietanom konaní bez zbytočných prieťahov. V čase rozhodovania o sťažnosti nebolo namietané   konanie   právoplatne   skončené,   a   preto   ústavný   súd   vyhovel   tomuto   návrhu sťažovateľa (bod 2 výroku tohto nálezu).

Keďže ústavný súd rozhodol o tom, že bolo porušené základné právo sťažovateľa podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a jeho právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, zaoberal sa aj jeho žiadosťou o priznanie primeraného finančného zadosťučinenia. Aj keď ústavný súd prikázal okresnému súdu, aby v konaní vedenom pod sp. zn. 8 C 11/2009 konal bez zbytočných prieťahov v konaní, nepovažoval vzhľadom na okolnosti prípadu uplatnenie tejto svojej právomoci za dostatočné na to, aby sa dosiahla vo veci účinná náprava, a preto dospel k názoru,   že   treba   rozhodnúť   aj   o   žiadosti   sťažovateľa   priznať   mu   primerané   finančné zadosťučinenie.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy a § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Cieľom primeraného finančného zadosťučinenia je dovŕšenie ochrany porušeného základného práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo spôsobom, ktorý vyžaduje poskytnutie vyššieho stupňa ochrany, nielen deklaráciu porušenia, prípadne príkaz na ďalšie konanie bez porušovania základného práva (m. m. napr. IV. ÚS 210/04).Sťažovateľ žiadal, aby mu bolo priznané finančné zadosťučinenie v sume 5 000 € s poukazom na pretrvávajúci stav jeho právnej neistoty.

Pri   určení   sumy   primeraného   finančného   zadosťučinenia   vychádzal   ústavný   súd zo zásad   spravodlivosti,   z   ktorých   vychádza   aj   Európsky   súd   pre   ľudské   práva,   ktorý spravodlivé   finančné   zadosťučinenie   podľa   čl.   41   dohovoru   priznáva   so   zreteľom   na konkrétne okolnosti prípadu.

Zohľadňujúc predovšetkým   doterajšiu   dĺžku   namietaného konania,   neodôvodnenú nečinnosť okresného súdu a procesnú aktivitu sťažovateľa ústavný súd dospel k záveru, že v danom   prípade   bude   priznanie   finančného   zadosťučinenia   v   sume   1 500   €   primerané konkrétnym okolnostiam posudzovanej veci (bod 3 výroku tohto nálezu).

Ústavný   súd   napokon   rozhodol   podľa   §   36   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   aj o úhrade   trov   konania   sťažovateľovi,   ktoré   mu   vznikli   v   súvislosti   s   jeho   právnym zastupovaním advokátom JUDr. Ľ. D. Za jeden úkon právnej služby vykonaný v roku 2011 patrí podľa vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“) odmena 123,50 €, čo spolu s režijným paušálom 7,41 € predstavuje odmenu   za   jeden   úkon   v sume 130,91   €.   Ústavný   súd   priznal úhradu   trov konania   za   dva   úkony   právnej   služby   (príprava   a   prevzatie   veci,   písomné vyhotovenie sťažnosti). Odmena za právne služby poskytnuté sťažovateľovi predstavuje tak sumu 261,82 € (2-krát po 130,91 €), ktorú je okresný súd povinný uhradiť sťažovateľovi na účet jeho právneho zástupcu (bod 4 výroku nálezu).

Vzhľadom na čl. 133 ústavy toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 12. januára 2012